8.11.17

My všetci školopovinní

Naša malá prváčka ťažko bojuje na školskom frontovom poli s písmenkami a číslami. Ma, me, Ela, malá, 1 a 5. Útočia zo všetkých strán a ešte aj doma. Už aj rodičia sú zatiahnutí do konfliktu s čítankou a počtovnicou. Nečudujem sa, že po troch čítaniach dokola sa jej písmenka krížia. Ako obranu neúspešne nasadzuje zívanie. No ani slzy nepomáhajú. Povedala, že úlohy sú pre ňu utrpenie. Je to tvrdá palica. Niekedy sú lepšie dni, niekedy horšie a učí sa aj dve hodiny. Učí sa s ňou najmä mama, sem tam suplujem ja. Prihlásila sa na hádzanú a ukazuje nám ako chytať loptu. Pohyb jej každopádne nezaškodí a možno sa konečne naučí počúvať autority. Ich trieda je zvláštna, experimentálna. Je v nej veľa zahraničných a tmavých žiakov. Slabší majú asistentky. Polovica nevie ani po slovensky. Zbierka detí, ktoré iná škola v meste nechce. Tu dostal každý šancu, tak uvidíme na konci školského roka. Situácia sa v zmiešanej klase ukľudnila, riaditeľ stále chodí po kanáloch.
Na staršie dieťko dozerám hlavne ja. Vybrané slová, násobilka. Plátame diery v hlave, aby jej všetko z nej nevyfučalo. Dcérka takmer týždeň nepriznala 3 z prírodovedy, a tak pokiaľ si ju neopravila, nepoznala tablet. Reparát vykonala, až keď jej hrozilo, že nepôjde reprezentovať školu v baskete. Učiteľka nakoľko nemá koho dať na športové hry jej dala 1 asi z milosti. 3 je najhoršia známka, pretože je znakom lajdáctva. Kto má za 5, je vymletý a nerozumie tomu. Telefón ma tiež zakázaný na mesiac, pretože ho zablokovala. Vymieňali sme v ňom telef. kartu, lebo stará nefungovala. A ona motana nevedela číslo pin. I ja som sa dočkal zmeny čipu. Na mojom OP. Na výlety už nechodíme, ale každý víkend čosi máme. Začína basketbalová sezóna malých i idolov. V živote by som nepovedal, že budem chodiť na ženský basket. Pomaly by sa mi už aj permanentka oplatila. Naša mini má prvý zápas. Lejeme peniaze do zjavne nefungujúceho spolku, ale pokiaľ dcérku baví triblovať s loptou, nech chodí. Drahá po jej vzore hráva vo frustrovanom basketbalovom združení Starých vrán. Tímom sa tento babský spolok nedá nazvať a väčšina báb si tam chodí liečiť komplexy. Zadovážili si i trénera. Ten keď videl ich hru, povedal, že je to výzva a berie ich aj zadarmo. Dávam im zabrať. Nejedno ráno sa žena nevie ani postaviť. A ja si pri tom všetkom brnkám na klávesoch. Idú Vianoce, tak oprašujem klasické odrhovačky. Cítim však, že je čas na hodiny klavíra v ZUŠ. Akosi sa neposúvam ďalej. Začal som cvičiť dosku (planck), ale bolí ma rameno. Rád by som spravil niečo pre seba, no niekde robím chybu. Chtiac nechtiac asi i tento jednoduchý cvik zakape ako direktorova vízia športovej školy. Čo však zdá sa neskončí, bude akcia 7 vrchov, 3 jazerá a čo vymyslí svokor budúci rok. Teraz nás čaká tá príjemnešia časť,  medialobranie. Ciele na ďalší rok sú tiež stanovené (o5 sme polovicu absolvovali v minulosti). Každopádne sa na výzvy tešíme a v hlave nám to už šrotuje, ako ich naplánujeme, vyšlapeme. Takto si pomaly pekne žijeme. Ja medzi augurmi a klamármi, manželka medzi chudákmi a skrachovancami a decká v guláši žiakov pozbieraných z osád celej Európy. Až sa divíme, ako nám dobre je.

Žiadne komentáre: