Na hríby

Náš národ patrí vraj medzi hubárske veľmoci. No ten rok veľmoci nežičil. Bolo sucho ako v mojej  peňaženke. Aby sme nejako zahnali nudu posledných letných dní, boli sme počas sviatku ústavy na hríboch. Nejaké signály výskytu boli a pre ženu je to ohromný relax. Pre mňa skôr nudné motanie sa po hore. Ale vôni z tašky, kde je aspoň zopár húb, neodolám ani ja. Deti to baví pokiaľ čosi nájdu. Keďže sú malé a nízko nad zemou, vidia aj to, čo my nie. Toľko moja mykopediatrická teória. Na huby som prakticky začal chodiť až s polovičkou. Predtým som k tomu nejak neinklinoval.  Teraz sa mamina snaží aj baby zlákať na chodenie. Učí ich rozpoznať, správne odrezať. Tak už len stojím pred hríbom ako psík a čakám, kým sa malé dovadia, ktorá ich zoberie. Rozpoznávať sa učím aj ja. Odlíšim dubák od muchotrávky. Je to v hlúbiku. A keď som si nie istý mám jednoduché pravidlo: hríb skoro celý obžraný - je jedlý a dobrý, hríb menší, málo obžraný - môže byť jedlý, hríb obrovský a neobžraný, keď ju ani slimák nezdlábne - tak je asi fuj. Žena zbiera len veľmi známe hríby, takže ten okruh je úzky ako modelkine boky. K neznámym máme zdravú nedôveru. Stále sa motáme niekde na prahu začiatočníkov a pokročilých. Je to taká spoločenská hra. Demotivuje ma to, keď zbadám hríbarov s prázdnymi košíkmi. Alebo naopak, keď je tam kopa áut a v lese sa to hemží krížom-krážom hubármi. Potrebujem sa sústrediť, aby som zbadal ten nenápadný klobúk. Niekto si i psa vycvičí na hľadanie. Niekto vie zbierať huby aj keď nerastú. Máme pochopiteľne svoje miesta. Skúšali sme aj iné, ale bez výsledne. Výskyt húb je dodnes veľkou záhadou. Nikto len tak neprezradí, kde sú miesta. Väčšinou vás pošlú len tak všeobecným smerom, napr. za skapatou líškou doprava. Ono sa to totiž dedí. Naposledy, keď som dal dolu čiapku, našiel som hríb. Tak, aby som sa stále odteraz klaňal. Niekto hríby hľadá, iný zbiera. Ja som skôr ten prvý typ. Škoda, že hríby nevedia slabúnko kričať. Síce naše baby by ich prehlušili. Naše najväčšie hríby boli dubáky, svokrovci. Ani sme sa nejako nedohodli a objavili sme ich v lese. Už tam trčali od skorého rána. Iní blázni čakajú v aute na svitanie a potom vyštarujú. Aj to sú niekedy tichí blázni. Našli vtedy takmer 60 hríbov. My za dve hodiny ani nie 30. Prevažne dubáky. Sezónu. babka ukončila takmer otravou. Namiesto václaviek zobrala snáď nejaké čírovky alebo čo. Tieto ponúkla aj susedovi. Ona z nich spravila polievku. Keď ju ochutnala a zistila, že je horká, okamžite mu volala, či dýcha. Ten mal praženicu. Našťastie to prežil, ani mu to nejak zle nechutilo.

I ja mám rád praženicu a polievku. Vysmážané alebo nakladané hríby mi tak nechutia. Kedysi boli Vianoce, keď sme mali hríbovú polievku. Doslova. Dnes, keďže to drahú aj svokru baví, už máme polievku častejšie. A praženicu jeme radšej vždy ráno.

Strašidelný zámok

V minulých dňoch bolo na cintorínoch nezvyčajne živo. Živo bolo aj na našich zámkoch. Strašidlá mali v sobotu svoj sviatok. My sme sa vybrali večer do Smolenického zámku. Po prvýkrát si aj tam dali randevouz strašidlá a rozprávkové bytosti. Autám bola cesta do zámku zarúbaná multikárou. Hasiči nás nasmerovali na pole, honosne nazývané, záchytné parkovisko. Návštevnosť vrcholila. Všade tma, len hviezdy svietili a baterky blúdiacich svetlušiek hľadajúcich cestu k zámku. Vytiahol som čelovku, stlačím gombík a tma. Skúšam ju každý rok dva krát. Túto jeseň som ju ešte nevyskúšal. Do onoho večera. Takže skratkou k zámku nepôjdeme. S ďalšími luďmi sme sa vybrali bočnými uličkami, aby sme sa vyhli plnej ceste, kde stále prichádzali autá. Urobili sme tak veľké U a vrátili sa prakticky na hlavnú cestu. Dá sa ísť aj priamo hore, cez les, ale v tme v neznámom kraji sme si netrúfli. Popri kostole a štadióne sme vošli do lesíka na osvetlenú lesnú cestu, ktorá
stúpala k zámku. Zdalo sa mi, že akosi obchádzame zámok dookola. Ozýval sa krik z komnát a strašidelné blikanie ako z nepodarenej reklamy. Naveľa sme sa ocitli pred bránou. Tam už bola rada ľudí čakajúcich na lístky ako na najnovší IPod. Šiel som k pokladni odhadnúť naše šance. V podstate na dnes vypredané. Karpatuši podcenili túto masovku. Oznámil som "jóbovku" rodinke. Staršia sa pustila do plaču. Cez tie jej slzy sme ostali v rade. Šírili sa všelijaké správy a ľudia to postupne potupne vzdávali. Tak sme sa apoň posúvali rýchlejšie. Drahej akýsi šiesty zmysel hovoril zostať. Vybehol som na spodné nádvorie. Ponúkali tam guláš a žemľu s mäsom. No jedlo sa mínalo rýchlejšie než sviečky na cintorínoch. Vrátil som sa a už sme boli vo vnútri. Pokladníčka oznámila, že zostalo posledných 21 lístkov na 22h. Túto "novinku" išla jedna z nich oznámiť "hadovi" vonku. Ľudia sa začali predbiehať. Jeden chlapík vtrhol dnu a rozčuľoval sa, že na čo sem meral 100km cestu. Manželka bola neústupčivá a rozhodla, že pôjdeme trebárs aj o desiatej. No stal sa malý zázrak. Ostali 2 dosp. lístky. Ihneď. Najprv ich ponúkla pokladníčka páru, ale tí si to s nami vymenili. Deti sa už akosi dali do počtu. Mali sme 10min. na nástup, bolo pol ôsmej. Na dolnom nádvorí si nás 40-tich vyzdvihla čarodejnica. Sympatická zombie s rovnátkami nám pretrhla lístky a ocitli sme sa v hladomorni. Krátka ukážka súdu a bičovania. Cez ľudí som videl len kata v čiernej sutane. O5 sme vyšli von a prešli do zámku. Cestu osvetľovala opitá príšera s lampášom a maskou klauna. Smrdela ako trnavská kanalizácia a motala sa po celom zámku s našou skupinou. Popri medveďovi a lebkách sme došli do miestnosti s brušnými tanečnicami. Pri dverách ležalo v truhle zdanlivo mŕtve dievča. Začalo sa však prebúdzať. Malá sa tiskla ku mne. Otvorila krvou podliate oči a posadila sa. Vycerila zuby. Posunuli sme sa radšej ďalej k tanečniciam. Zatancovali brušné tance, čo staršia komentovala: "Veď moja sestra tancuje ritné a nie brušné tance."  Začapkali sme im po jednom čísle, povinne nasadili návleky a vyšli popri izbách, ktoré strážil vlkodlak, kostre a pavúkoch smerom k veži. Za rohom nás nastrašil obrí mravec. Asi jediné živé a hlučné strašidlo. V ďalšej zatmenej miestnosti chytili do pavučiny netopiera. Nariekal a oslobodiť ho deti mohli len obrovským krikom. Tak to na tri spustili až mi v ušiach zaľahlo. Motýl, ako sa nazval, bol oslobodený. Čarodejnica nás smerovala ďalej k veži. Zamotal som sa i ja do pavučiny. Popri ježibabe, ktorej sa naša baculka zdala málo vykrmená a popri smutnom duchovi v hábite sluhu, sme vystúpali do alchymistickej dielne. Čarodejnice tam varili lektvár zo švábov a pomletého kadeča. Kto okúsil modrý, narástli mu somárie uši ako v Dívce na koštěti, kto červený, porástol mu chvostík. Tam som si stojac pri zamilovaných pároch uvedomil, že toto nie je pre takýchto starých somárov, ktorí sa tu predo mnou trápne škeria. Naše baby sa báli ochutnať. Potom sme už šlapali na vrchol nevysokej veže. Tam nás privítala ďalšia tarantula z plyšu, lietajúca smrtka a vietor. Bola tma, takže výhľad nebol bohvieaký. Nakukol som dolu na nádvorie a na Smólvil, ako dedinu volajú tunajší. Bolo chladno, preto sme sa tam ani veľmi nemotali. Zišli sme dolu o5 popri bosorke, ktorá našu menšiu ponúkala hladnej tarantule vo veži. Posledná scénka bola prebúdzanie Snehulienky. Jedovaté jabĺčko okúsil iba jeden chlapec. Skonštatoval, že nie je otravené, iba kyslé. Krásnu Snehulienku prebral princ. Pri tom ako reval sa ani nečudujem. Schádzali sme dolu po schodoch. Vo veľkej sále bola svadba. Popri akýchsi bielych paniach, či čo tam hrali, dolu k bakelitovému Frankesteinovi a dvom živým príšerám. Ovial nás chladný vzduch a vedeli sme, že prehliadku končíme. Dali sme dolu návleky a vyšli von. I pod nami hviezdne nebo s trblietok na zemi. Zastavili sme sa pri stánku, kde si baby vybrali svietiace parohy. Nádvorie sa vyprázdnilo. Boli sme hladní, ale jediný bufet zíval prázdnotou. Zabudli sme aj na medovníčky, ktoré sme mali dostat grátis. Schádzame dolu tmavým lesíkom. Straší tam chlapec v maske bábky Chucky. "Chceš sa hrať?" K autu sme kráčali tentoraz už popri hlavnej ceste. Pole je už tiež viac menej opustené a tma ako na koncerte Desmodu
v Pobedime. Pomarančový mesiac nám svietil na cestu domov. Sviatočného vodiča spoznám podľa starého EČV a absencie diaľničnej známky.
Baby boli nadšené. Chválim úmysel organizátorov z Karpatuša, no na prvýkrát nezvládli nečakaný nápor ľudí. Lístky sa dali aj rezervovať, čo mnohí nevedeli. Pridali prehliadky, ale SAV ich aj tak časovo obmedzila, keďže je majiteľom zámku. Snažili sa, nemožno poprieť, majú sa však, čo učiť. Poučili sme sa aj my, že bude lepšia rezervácia a návšteva za bieleho dňa.

Zubár

Tento rok mám zuby jak tehotná. Najprv dva kazy a po zákroku na ne, mi odpadol kus zuba vedľa, tak som tam šiel o5. Zubárka má 70 rokov a už veru nie je, čo bývala. So zubom múdrosti sa trápila. Ordináciu nemá zrovna v ružovej záhrade, ale v činžiaku. Zvoním na bytových dverách. Otvára mi mučeník sediaci najbližšie k nim. Už tam zopár zúfalcov sedí.  Z obývačky je urobená čakáreň, na oknách mreže. Neubzikne už nikto. Pozerám do koša na čisté návleky. Je prázdny ako sovietsky obchod. Tak vyberám špinavé. Sadám do kreslielka oproti ordinácií. Je tam 9 ročný chlapec, nejaká pani a jeden chlapík. Nepríjemný zvuk vŕtačky a už ma rozbolia všetky zuby. Chlapec stone v kresle 20 minút, odvahy to nepridá. Všetkým prítomným viditeľne behá mráz po chrbte a chveje sa im brada. Myslím na to, ako sme povinne chodili školskému zubárovi a preplachovali huby hnusným fluórom, ktorý chutil ako mydlo so soľou. I napriek prevencií tu sedím. Na stene je hmlovina pripomínajúca dieru v zube. Vedľa je galaxia. Krúti sa neuchopiteľná ako kaz. Za mnou visí na stene cenník úkonov. Už som snáď absolvoval všetky okrem celkového bezvedomia. Čo som si ja so zubmi vytrpel. Nosil som aj rovnátka v puberte. V noci ma bolela huba, keď mi ich doktorka pritiahla.   Rádio chŕliace jemné melódie. Pokoj v duši. Ten zrovna u zubára nenachádzam. V rohu drnčí klimatizácia. Chladí smrteľný pot pacientov. Aj by som si pospal nebyť zavíjanie cirkulárky od vedľa. Na stole leží časopis Evita z mája. Nový džob pre spisovateľku. Prelistujem si  tento časopis pre pipenky. Ako zariadiť byt, zbaliť chlapa alebo nezbaliť a byť šťastná sama, monológy o ničom. Uprostred akéhosi úkonu vyletí zubárka z ordinácie na záchod. Ten majú v odpočinkovej miestnosti prerobenej z kuchyne. Pacienti majú záchod mimo ordinácie na chodbe. Treba si vypýtať kľúč od dverí. Raz som sa tam dobíjal na pobavenie sestričky, ktorá nešťastníkovi potom otvorila. Cestou s5 sa doktorka pýta kto a načo tam sedí. Mňa chytá žalúdočná nevoľnosť a premýšľam, či som nemal sedieť skôr u gastroenterológa. Po hodine ma pozýva doktorka do mučiarne. Usadí ma do kresla a otvorí mi tlamu. Dlho vyberá, či si zo stolíka vezme k zrkadielku aj také to dláto z chirurgickej ocele, vŕtačku alebo rovno brúsku. Dnes bude len čistenie a riešenie odlomeného kúska zuba. Ha ga oremašta po japonsky (ale to na ňu neskúšam). Namieri na mňa reflektor a zdvihne si kresielko. Kovová pachuť v ústach. Odvŕta čosi z 5. a nalepí keramickú plombu. Je to zdarma ako reklamácia predošlého útoku vŕtačky na vedľajšie zuby. Rukou mi drží čelusť až ma chytajú mdloby. Zuby čistí, skôr tesá kameň, klasickým, bolestivým spôsobom. Zubné lékarstvo v jej podaní sa od dôb kováčskej práce veľa neposunulo ku predu. Môj tato už k nej na čistenie ani nechodí. Kameň si odstraňuje prevareným špendlíkom. Zubárka je ešte ťažká klasika. Klasika mala dnes sračku a čakajúcu vnučku v škole, takže to rýchlo skončila a sestrička ma potom odstrojila zo zázračného kresla. Nezávidím pacientovi za mnou. S tými jej rukami... Platil som len za čistenie, takže to nebola horibilná suma. Už sa mi stalo, že som tam nechal sekeru. Sestričke sa ponosujem, že ma to tu nebaví chodiť (koho by aj bavilo). Vraj mám piť veľa mliečka. Ubolený a s citlivými zubami odchádzam preč.

Tohtoročný jarmok

Začali zbierať burgyňu. Ako hovorí naša malá bude viacej na kávičku cukru. Arabi nosia pletené čiapky. Jeseň je pomaly tu. A s jej príchodom je spojený jarmok v mojom rodnom meste. Stánky, chlast, kolotoče, koncerty a jeden koš. Predpoveď počasia hlásila v piatok pekne a teplo, v sobotu pršať. Tak utekám z roboty domov s nápadom, že ideme teraz na jarmok. Drahej sa veľmi nechcelo, ale šli sme. 10min. sme hľadali miesto na parkovanie. Niektorí idioti parkovali priamo v jazdnom pruhu. Napokon sa pri tetinom dome uvoľnilo miesto. A zasa sme hľadali drogériu,
pri ktorej sme sa mali stretnúť s rodinou. Vyšli nám naproti, tak sme sa našli. A rovno na kolotoče. Pri nich sme stretli ďalších členov. Celá "grupa" sme sa začali motať okolo autíčok. Baby si ich vybrali. Na prvý rozstrel sa mladšia so sestrou nedostali. Naháňačka ako kedysi. Usadám po 25-tich rokoch do kokpitu elek. autíčka na strane akože plynového pedálu. Vystupujem a uvolňujem tam miesto dcérke. Nedočiahne na pedál. Tak znova vystupujem, obchádzam auto a sadám ku plynu. Pedál je tam viac menej len formálne. Nejaký enromný účinok nepociťujem. Pohýňame sa. Sem-tam skrútim volant, aby sme nenarazili. Samozrejme sa to väčšinou nedá. Ale veď o tú zábavu ide. Nárazníky su mäkšie ako bývali. Ďalej sa rozdelíme. Ja idem so staršou do strašidelného zámku, mladšia sa vozí dokola na mini bakelitových kamiónoch. Vstupné 2,50Eur na osobu do hradu úbohého ako farma na TV Narkóza. Pri vstupe nás ofučí para ako z papiňáku. Ideme popri umučenom väznovi (kde len chodia na tie trápne nápady?), ktorého si všimnem až keď prejdeme okolo ťažkých gumených závesov, za ktorými sa skrýva. Zabočíme do tmavého bludiska. Absolútna tma. Mám za to, že pokladníčka vypla svetlo, keď vyšli von tí pred nami. Inak mi to nedáva zmysel, prečo je tu tma. Pomaly napredujeme podľa hmatu. Dcérka chce s5, ale tam cesta nevedie.
Prejdeme okolo ďalšieho panáka na elektrickom kresle a sme vonku. Takže dohromady som videl 3 strašidlá a tápal v tme po divne vlniacej sa podlahe. Posledná atrakcia bola horská dráha. Tam som zasa obetoval ja. Doudieraný som sa nekonečne dlho trmácal dookola. Dcérky mali z toho srandu.
Z toho natriasania mi aj vyhladlo. Tak sme šli k stánkom s jedlom. Najprv však na burčák. Ja som si kúpil len fľašu. Stretol som spolužiaka z vysokej školy, chvíľu sme pokecali, ale baby pýtali jesť. Pripáleninou to rozvoniavalo všade, no my by sme radi aj nejakú prílohu okrem zhoreného mäsa, takže prvý stánok sme po chvíli opustili. Postavili sme sa k "Srdiečku". Ironický názov pre mastné a prepálené mäso. To už sa nebezpečne robili chmáry. Pustili sme sa všetci do "cigáňa". Začalo sa blýskať, a tak sme s rukami v žemli a od horčice kupovali ešte trdelníky. Už sa spustil tanec
kvapiek, keď sme kupovali pražené zemiaky skrútené ako veľké vrtáky. Schovali sme sa pod strom. Na malý moment prestalo, ale prebehli sme len po autodráhu. Tam sa baby schovali ako tak pod celtovú striešku. O5 zoslabil dážď a pohli sme sa k autu a zasa pridal na intenzite. Napokon baby ostali pri sídlisku pod stromom a ja som pomedzi kvapky utekal po auto. Kým som k nemu prišiel aj pršať prestalo. Takže deň, keď som si sľuboval jarmočnú to zábavu, skončil fiaskom.
Na druhý deň sme boli pozvaní k obedu. Po ňom sme o5 vyrazili do jarmočných ulíc. Dnes hlásili oblačno, poobede dážď. Bol krásny slnečný deň a mňa tráfal šľak. Týmto pápežsky pozdravujem meteorolgický ústav. O5 sme skončili na autíčkach. Tentoraz inde, kde sa mi zdali rýchlejšie. Ušlo sa mi jedno, čo smutne stálo bokom. Malo na to právo. Pri prudkom zatočení nevládalo a zastavilo. Potom sme sa rozdelili. Mladšia na detskú manéž a staršia so sestrou na Calypso. Už aj tento, kedysi najviac adrenalínový kolotoč, ako som už písal, (pokiaľ neprišla centrifúga) je iný. Akýsi opačný ako za mojich násťročných čias. Najprv cúvne dozadu a preklápa sa ako Citroen na pokazených tlmičoch. Potom sa dvihne hore a roztočí sa. Posledný náš kolotoč boli labute. Klasika, ktorá ešte nevymrela. Povrteli sme sa hore a klesli dolu. Ešte sme sa pristavili pri Boostri, Extreme, Move it atrakciách. Kde je klasické Ruské kolo, centrifúga, to bol hit, alebo húsenková dráha. Kedysi ceny v korunách, dnes rovnaká suma, ale v Eur. So ženou sme sa ešte prešli po jarmoku. Rozvoniavali mi tam maďarské klobásy častejšie ako inokedy. Ale ktovie, čo sa s nimi deje na priamom slnku? Peruánsky indiáni
sa skomercializovali a už ani netancujú. Len pustia muziku z prehrávača a stoja ako pltník za polárnym kruhom. Tie isté stánky na rovnakých miestach. Metalový fanúšik, ostrenie nožov, syry, medovina a handry. Z troch jarmokov, ktoré sú vždy v rovnaký víkend na Slovensku, má tento najlepší kredit. I tohtoročný odišiel do minulosti ako vydarený.

Pridaj svetla, uber kilá.

To bol pokyn pre spolužiaka na stretávke, aby upravil fotky. Nuž, nemládneme, prešli sme komplexnou vizuálnou obmenou. Po 20 rokoch sa zišli mechanici a električky i so sympatickou pani triednou, ktorá si už 2 mesiace šťastne užíva život seniora na Slovensku. Býva v jednom baráku so svojim bývalým žiakom (pochopiteľne nie v jednom byte). Ktosi vytiahol "prezenčku" načmáranú na papier. Dvaja sa nikdy nepodpíšu, neprídu. Ostal pri ich mene len krížik. Poschádzali sme sa i teraz zo všetkých kútov Slovenska a zo všetkých možných povolaní. Dizajnér, opravár chladničiek, predajca podláh, mestský policajt, obch. zástupca, mýtnik. Mechanici sú asi len 6-7. Niektorí, čo boli minule sa neukázali, naopak prišli iní. Jeden zblúdilec dokonca na druhý deň. O5 bola vonku zima ako pred 5 rokmi. Vonku sme teda dlho neposedeli, preplachtili sme sa dovnútra, kde už boli nachstané stoly. Tentoraz sme sa zišli viac menej na mieste činu, v penzióne na letisku. Bar tam nie je veľký. V každom kúte vitrínka so zaprášenými, zabudnutými modelmi mašiniek, po stenách dávne fotografie. A veľká vrtuľa. Vedľa miestnosť so starými leteckými časopismi. Sedeli sme do L. Kým sa ešte aj z nás nestali vrtule, poplatili sme jedlo, pitie (do spoločného chlievika) a cezpoľní i posteľ. Triednu sme obdarovali kyticou. Po stručnom príhovore spolužiaka, organizátora (vraj nie je na podobné reči) nás triedna
upozornila, že ideme do veku, kedy sa nám zdravie pripomenie. No tak na to zdravie sme si pripili. Čakal nás prvý chod jedla. To sa stratilo v hladných bruchách rýchlo. Kým bolo ešte svetlo, spolužiak vybavil otvorenie hangáru a nejaké tie mašiny vytlačili von. Pri dvoch Cesnách sme sa potom zvečnili. Vtipkovali sme, či by sme si tak každú hodinu nespravili podobnú fotku. Akoby sa strácali tváre a v pokorčilej dobe nočnej by zostali na snímke len mašiny, prípadne ovisnutá ruka v objektíve. Zaspomínali sme na školské príhody s profesormi. V škole už nie sú žiadni naši kantori. Ponoriť sa do dejín našej bandy pomohla aj žiacka knižka, ktorú ktosi priniesol. Jeden spolužiak vytiahol dokonca riflovú bundu s naším znakom. Rebelious knights (Rebelujúci rytieri). Takí sme boli. Ako sme sa pýtali telocvikára, prezývaného Štartér, pri behu na čas "Kokóó?" . On to pochopil ako nadávku a tomu najslušnejšiemu, tichému, nevinnému ako baránok boží jednu vypálil. Či na letiace pravítko do hlavy jedného z učitelov. No po tých rokoch sme sa nevedeli zhodnúť, kto bol ten nešťastník. Alebo ako na strojníctve chytil "profák" šajbu a za 5 dostala celá klasa. Na učitelku Kobru s perleťovým náhrdelníkom, ktorá ponúkala hodiny francúzštiny. Ja dodnes nechápem ako som spravil matiku, či fyziku. Vraj nám to vtedy pálio. Nespomínam si, že som sa nejak vehemntne díval do učebníc. Na majstrov, ako sa kšeftovalo so známkami na náradie, ako sme sa ich snažili zavádzať a uľahčiť si robotu. Ako vyletelo cez okno skľučovadlo. Ako sa z neviniatok, ktorým nosili "vychy" na intráku jabĺčka stali galgani. Vypočuli sme si i úsmevné príhody zo života leteckého (máme 2 pilotov, hoci jednému už papiere prepadli). Na stole sa objavila večera v podobe pečených prasacích kúskov. To sme s menšími komplikáciami a na presviedčanie ako tak zvládli. Ale to nebolo všetko. Pre polnocou nachystali studené misy. To už sme len ukusovali ako vegetariánske pirane. A vraj mala byť aj kapustnica. Tej som sa už nedočkal, po polnoci som odišiel. Zaviezol som spolužiaka, ktorý býva po ceste a potom unavený ťahal domov. Ako skonštatoval spolužiak. Sme vyrovnaní, máme usporiadaný život a alkohol už je len doplnok. Rozrástli sa naše rodiny a kilá, šediny a vrásky. Triedna nam popriala, aby sme o ďalších 5 rokov všetci pred ňou takto pekne nastúpili. Nič sa robiť nedá, zídeme sa teda.

Nabitá sobota

Pôvodne ani nerátam, že pôjdeme na letisko, lebo v predpovedi počasia slnečno nehlásia. Našťastie zrážky boli v noci a cez den už len poloblačno. O 11h by mal byť prielet migov, tak prispôsobujeme tomu čas odchodu z domu. Žena zostáva, ju to neintresuje. Na letisku už je ľudí ako na stanici v Mníchove. O 11h sa však na oblohe žiadna mašina neobjaví. Popri obojživelníkoch končíme hneď na šmýkacom hrade. Mladšia sa zvezie párkrát dolu. Stretá tam dávnych kámošov. Medzitým oslovujem spojárov v starých lampasoch, či nemajú tú pravekú výbavu z učilišta. Nie. Môj dedko tam totiž "válčil". Dobre, presúvame sa k lietadlám. Pred týždnom tam nahnali technikov zo základne na Sliači, aby aspoň spojazdnili zopár vrakov na odťah. Tak dnes môžeme na betónovej ploche vidieť dotiahnuté Migy-21. Baby nakúkajú do kabín Turboletu, či Su-22, zapózujú mi na krídle. Ideme potom do hangáru. Tam si posedia v kokpite Mig-23, MiG-21 a staršia i v najmodernejšom MiG-29. To sa nepáči rádoby technikovi v pilotnej kombinéze (alebo vyslúžilec?) a vyháňa nás, že tam nemá čo sedieť. Zahrám debila a ukazujem dolu, či myslí tú mladšiu, ktorá je na zemi. Nie. Frfle, že len sa otočí, už mu tam lezú ľudia. Nemá kvákať. Nedostaneme sme sa do kabíny Delfína. Tam to zasa okupuje rozmaznané primátorové decko. To môže pochopiteľne všetko, veľa a hneď. Vyskúšam si letieť na simulátore L-39 virtuálnych Bielych Albatrosoch. Riadiaca páka je stražne citlivá. Inak je to super mať pedále, plyn, milión "čudlíkov". Prepustím miesto deťom, ale baby nevedia, čo s tým. Sadnú si ešte do kabíny vrtuľníka Mi-2. A vypadneme o5 von. Začnú sa výhliadkové lety na Robinsone z Nitry. V provizórnej ohrade sa prechádzajú koníky. Zamierime k nej. Šarmantné policatky predvádzajú vycvičenosť krásnych hnedých tátošov. Ako sa neboja hluku, zakrytia očí, dymu. Len pred ohňom má ten mladší, Cháron, rešpekt. Napokon horiacu tyč dá, ale zhodí ju. Vrchol vystúpenia je ísť cez dym, hluk a ešte aj cápanie po hrbe. Cvičia ich na zvládanie debilných futbalových "rowdies". Koníky zožnú najväčší aplauz. Po skončení vystúpenia si ich môžu diváci
pohladiť. Medzitým sa chystajú colníci. Predvedie sa psík ňuchajúci drogy. Potom je dynamická ukážka lapania pašerákov. Baby sa zľaknú strelby. Za húkania autá, so spútanými zločincami odchádzajú. Posledné vystúpenie je väzenská stráž. Ťažkoodenci tiež ukludňujú rozvášnených fanúšikov, ale tentoraz idú proti nim so štítmi. Mladšia sa schová za mňa a pýta sa, či tie plastové kryty sú ozajstné. Tiež tam vybehne vlčiak a má problém pustiť skoleného protestanta. Skončí aj táto ukážka a ohlasujú sľubovaný prielet migov až na 13.40h. Máme teda takmer hodinu. Baby idú na trampolíny a skákací hrad. Posilnia sa tiež jablkom a tyčinkou. Mame sa hlásime, nech nás s obedom tak skoro nečaká. Potom za cukríky rozbíjajú dvere. Samozrejme ani len ťuk. Ideme si pozrieť zhabané veci pašerákov. Hadie kože, korytnačí pancier, slonia noha, hračky, handry. Staršia si poťažká samopal AK-58. Má však krátke ruky, takže si musí dať pažbu pod rameno. Toľko sa tam motáme, až dostanú pravítka, puzzle a zasa cukríky od colníkov. Verím tomu, že originál, nie pašované. Posedia si potom v hasičskom aute. Blíži sa čas letovej ukážky, a tak ich naháňam na trávnik. Od západu sa prirútia 2 mig-y z hotovosti. Majú totiž podvesené rakety. Po nejakých prieletoch doprava, dolava, urobia tesný prielet v ose dráhy a dovi. Pomotáme sa ešte v hangári s obrnenými vozidlami, ale to nás už tlačí čas. Jednak čakáme návštevu a potom ja idem na stretávku. Sadneme teda na bicykle a prášime domov. Strávili sme tam 3h, kedy sme sa nenudili a isto by sme tam boli aj dlhšie. Pýtal som sa ako vždy, čo sa im páčilo. Mladšej poletovanie vrtulníka UTAir a koníky. Staršej vraj všetko. Tak budúci rok pôjdeme hádam o5. A možno aj skôr, keď otvorí múzeum svoje brány na jar.

Kúpanie a lietadlá

Posledný prázdninový víkend sme strávili striedavo s deťmi a sami. V sobotu sme sa boli kúpať na nám známom kúpalisku Dúha v Partizánskom. Malý, komorný areál, lacné vstupné. Návštevu nedokončeného Poľného Kesova, žabiakovho kráľovstva, sme si nechali na budúci rok (a dobre sme urobili). Pokladníčka neverila, že náš benjamínek má 4 roky. Tak ju pustila zadarmo. Dostali aj vodu. Novinkou je knižnica so starými knihami. Baby si nejaké vzali, ale len nakukli do nich. Ľudí bolo akosi pomenej. Vyslovil som hypotézu, že musí byť studená voda. Pri prvom vkročení veru bola. Ale ako stúpala teplota vzduchu, bolo to osviežujúce. A je tam aj "mrochtiaci" bazén s teplou vodou. Poobede sa začalo kúpalisko zaplňovať. Prístrešok s dekou sme si dali na naše staré miesto pri detskom bazéne. No, pre staršiu už veľmi nie je takýto bazén. Väčšinou bola pri prameni. Zrovna, kde sa chodili osy napiť. Tie, ktorých sa tak bojí. Rýchle občerstvenie je tam v podstate len jedno. Porcie ako nutella mana diéta (t.j. malé) a všetko len vysmážané jedlá. Bez chuti, z mrazáku. Zahltil som kuchyňu objednávkou 4 rezňov s hranolkami. Dajakých 15min. to trvalo. Popri tom však vydávali iné jedlá. Najprv som dostal jednu porciu, medzitým išli iné, a potom zvyšné tri. Kúpalisko plné osamelých svalovcov a futbalistov s kočkami. Tobogán púštali len občas, ako sa im chcelo. Do ľadovej vody som netúžil vhupnúť. Tam je najstudenšia. Baby si našli nejaké kámošky. Po 5h však už toho mala mamina dosť, tak sme sa zbalili a šli k babke. Čakala nás grilovačka. Akurát dedko rozpálil gril. Tento rok sme si grilovali len 2x. Baby ostali spať tam a my sme šli domov. Ešte krátka zastávka v Tesco, či nevystrelí na nás slnečník. No je už po sezóne.
Na svitaní nového slnečného a horúceho dňa sme opúštali ospalé mesto. Stretli sme susedov, mladomanželov, vracajúcich sa zo svadby. Tentoraz som nešiel na sliačske letisko od Zvolena, ale potiahol som kúsok ďalej k Bystrici. Výhodou je parkovisko skoro pri vstupe. Ťahajúc chladničku plnú fliaš som to však trocha banoval. Slabý kilometer ho vliecť ako Barbarič, žiadna sranda. A to tam bolo pitiva tak akurát. Pri pokladniach som si všimol, že veľa mladých ľudí kupuje študentské lístky. Nikto nekontroluje, či sú ozaj študenti. I my vyzeráme ako stále študujúci.  Ale kúpili sme si riadne lístky. "Bezpečák" prezrel obsah chladničky. Batohy už neprezrel. Po prekročení brány, hneď za chrbtom bolo múzeum letiskovej techniky. Žena skonštatovala, že ich firma môže úspešne konkurovať letisku. Na začiatku bola veľká stojánka. Hercules a 2 CASA-y. Popri hajzloch alebo Škodovke sme sa dopracovali k statickej stojánke. Novinkou pre mňa bol nemecký vrtuľník Tiger. Projekt trval nekonečných 20 rokov a stál vyše 7 milárd Eur. Zrovna sa armády za ním netrhajú. Inak boli na stojánke olietané Tornáda, Eagle, či spárka našeho Mig-29AS. Ničím zo súčasnej techniky neohúrila. Veľmi vzácnym exponátom tam bol Šturmovik. Odkrytý. Pýtal som sa chlapíkov pod strieškou, či ho neplánujú presťahovať do Piešťan. " V Piešťanoch je múzeum?", bola ich ironická otázka. Mašina je zo Svidníka a tam aj ostane. Podľa mňa by však patrila pod strechu múzea. Trebárs aj do Košíc, keď si východniari myslia, že im berieme stroje. Je to jeden z troch dochovaných strojov v Európe, ak nie vo svete. Vedľa neho bol tiež impozantný kúsok, Spitfire, v imatrikul. Ota Smika. Mašina priletela z Čiech. Pred ňou pózoval pilot v historickej kombinéze. I on vyzeral, že sa narodil spolu so Spitfirom. Našli sme si miesto blízko tribúny. Slnko začalo páliť. Drahá vytasila veľký dáždnik. Ja som vybehol ešte pátrať po knihách. Hneď za nami pri aute usporiadateľa som objavil kolegu, vlastne bývalého vedúceho. Len bol rozčarovaný, že nepriletela B-52. Ale o tom písali na stránke. V jednom stánku padlo 18Eur na 2 knihy. Omylom skoro inú. A v ďalšom ešte jednu. Hľadal som aj čiapku. Veľa ich bolo, do oka mi padli dve. Jedna čierna z belgickej letky bombardérov F-16 a druhá z logom SIAF. Tá naša bola však biela alebo slabúčko modrá. Napokon som sa rozhodol podporiť belgický trh. Obišiel som hangáre popri rozcvičke červených baretov, makete Gripenu a skutočnom Black Hawkovi, aby som videl na čo pôjdu moje dane. Z hangára počítačových hier sa ozýva Majkrosoft! Majkrosoft! Tak to už je riadne vymývanie mozgov deckám. Presunul som sa radšej na plochu a sedel pod parazólom. Odštartovali migy a cvičné stroje na úvodný prelet. Letecký deň však zahájil o 10h výsadok paragánov s vlajkami. Nakoniec z ešte väčšej výšky vyskočil jeden pararušista s mega vlajkou našej drahej krajiny. Tá mala uctihodných 45kg, preto musel použiť padák pre tandemové zoskoky. Nad hlavami preleteli migy, potom grča cvične bojových mašín a letové ukážky mohli začať. Kolmou sviečkou ich otvoril poľský MiG-29. V zostave mal aj pád, čo u našich pilotov už neuvidíme. Potom predviedli svoje umenie ďalší Poliaci na 7 Turbo Orlíkoch. Program bol rozdelený podľa krajín. Pomaly sa rozbiehal. Švédsky SAAB s angl. BAE utrpeli fiasko, keď sa im pokazila švédska mašina. Toto má byť budúcnosť našeho letectva? Namiesto nej vyletela do neba naša migina. Napokon preleteli české  gripeny z čáslavskej základne a ku koncu dňa "spárka" Gripen-a predsa len vzlietla. Reputácia Švédov bola napravená. Okrem toho tam mali prenajatý celý hangár.  Okolo obeda začalo peklo. Slnko pálilo ako besné. Niekto na hlavu dal aj stoličku albo časopis. Dvaja dedovia pred našimi očami skolabovali. Bez ochrany hlavy, len tak sedeli. Bola možnosť sa ísť osviežiť pod hasičské auto. I s pitnou vodou to bolo poslabšie. Len 2 cisterny na vyše 60 tis. ľudí. Niekto možno povie, však tam boli stánky. Vystúpili Taliani, ktorí sú už predsa len trocha okukaní. Začali prilietať francúzsky Patroule de France. Ako tie "šnicle" na kúpalisku. Najprv 6, potom 2 a nakoniec posledná dvojica, ktorá si ešte "oťukávala" priestor. Pred nami si rodinka vybrala 20 rožkov a potom rezne. Pozerajúc na nich cítime, že makovník nebude stačiť, a tak šiel som pohľadať nejakú poživeň. O5 kriesia nejakú pani pod šiatrom. Postavím sa do radu, keď na mňa predavačka kričí, čo si dám. Takže skoro hneď som bol obslúžený. Žene cigánsku a ja som si dal regionálnu špecialitu "Zapekanec". Bageta zapekaná snáď s hríbami a syrom. Na to kečup. Program sa prehupol do druhej polovice. Začal i pofukovať vetrík. Osviežovali sme sa rozprašovačom na kvety. Kedysi sme s ním zaháňali duchov staršej, aby sa nebála spať. Dnes výborne poslúžil ako chladič. Niektorí to nevydržali a odišli. My sme však čakali na tých Francúzov. Prekvapivo vyletí Gripen, potom česká Alca a náš dosluhujúci mlynček Mi-17. Prichádza vrchol dňa, Francúzi dymia na štarte. Žene sa páči viac ich vystúpenie ako Talianov. I Poliaci sa jej páčili. Francúzi dynamicky menia zostavu na dohľad divákov. V tom sú odlišní. A majú dvoch sólistov. Po 10min. nabieha ukážka na dynamike. Po poslednom čísle si zaletia kdesi nad Kremnicu. Až potom pristanú. Pomaly sa presúvame k východu a k autu. Stále sa mi zdá chladnička ťažká. Auto je pod záclonou prachu. Z parkoviska sa dostaneme pomerne rýchlo, len pred Badínom je zápcha. Môj plán je ísť do Bystrice a tam sa otočiť na Zvolen. Rozhodujem sa ísť na rýchlostnú cestu v Badíne. No akosi nemôžem zísť na otočku pred Bystricou. Idem ďalej do centra. Tam schádzam ani neviem kam. Akýsi Nitrania idú doľava, ja doprava. Žena ma upozorňuje. Na kruháči sa preto otočím a idem kam tí z Nitry. Ale ani tadeto cesta nevedie. Idem s5 na kruháč. Pred nami zasa Nitrania. Idem smerom na Zvolen. Po starej ceste. Pri najhoršom si predlžim cestu. Nitra sa otáča s5, ja idem rovno. Na najbližšej križovatke sa chytám. Vidím pripájač a máme vyhrané. Som na R1. Pred nami zasa Nitrania! To nemôže byť predsa ten, čo sa otáčal! Bol. Je tam ešte benz. pumpa, ktorá ústí do rýchlostnej cesty. V okolí Zvolena je trocha hustá premávka. V pravom pruhu to ženiem 130km/h a obieham. Zastavujeme na kopci na pumpe, aby sme vydolovali zbytky makovníka. Za tmy sme doma. Svokrovci priviezli malé, už sa nevedeli dočkať (svokrovci). Priniesli sme im hodinky s logom Ľadového kráľovstva (deťom pochopiteľne). Konečne si otovrím plechovku Radlera a môžem ísť "do hajan".