Tak dvakrát do roka máme vo firme požiarny poplach. Horí len keď je pekné počasie. Tentoraz horel u nás počítač. To akože. Šéf požiarnikov Fero sa spolu s BOZP vovalil k nam s veľkým hlukom ako aktivista v zápase o Tatry. Najprv padla kontrolná otázka: "Čo by ste robil, keď sa chytí kábel počítača?". Kolega, že teda pôjde vypnúť prúd na chodbu. "Dobreé. Tak choďte!" zabublal Fero-hasič jak filter v akváriu. Vstal a vykročil. Vrátil sa pre kartičku, aby si mohol otvoriť cestou s5 dvere. Divadielko sme s úsmevom sledovali. Prúd akože vypol. Potom strelil ďalšiu zákernú otázku:" Dobre, prúd ste vypli a teraz akým prístrojom by ste hasili?". Najbližšie bol vodný, tak vykročil k nemu. Vypol prúd šiel by na to s ním, skonštatoval. Fero ho však moril ďalej. Aké má ešte možnosti? Tak šli na chodbu pre práškový. Doniesli ho do kancelárie. Uzatvárali sme stávky koľkorát by sme začuli od Fera k.kot, keby sa kolegovi podarilo odpáliť "hasičák". Prášok by bol úplne všade a 3 dni by sme nevstúpili do zamoreného prostredia. Oslovil aj druhého kolegu, ktorý sa tam motal. Ďalší iniciatívny Dráčik sa ozval sám. Mysleli sme si, že ide o teoretické preskúšanie zábavnou formou, no Fero freneticky presvedčil celú budovu, že nie. "No a teraz zavolaj a nahlás to!" hlesol Fero.
"Jak nahlás?", pýta sa udivene kolega. "No normálne zavolaj, de treba." Prikázal kolegovi zavolať na vrátnicu, že horí. Vrátnik tomu neveril: "Čo?! To myslíte vážne alebo voláte len tak?", ozvalo sa v slúchadle tvrdou myjavčinou. Kolega nadiktoval meno a kde horí. To už som tušil, že požiar a Ferov adrenalín naberá na intenzite a vyženie nás von. Vzápätí kolega začal kričať "HORÍÍÍ". Ozval sa nepríjemný piskľavý tón hlásiča. Jediný som zhrabol tašku, telefón (hoci by som ho, sviňu, najradšej nechal uškvariť sa v plameňoch) a vybral sa von. Šéf sa chvatne spýtal kolegov popíjajúcich kávičku na chodbe: "Čo je?!". Čo, čo je? zareagoval kolega s pohárom v ruke. BOZP filmovala na schodoch únik z besniaceho pekla. Kolegyňa mávala vpredu so zoznamom prítomných. Ani sme nevedeli, že jeden kolega je vo vedľajšej hale. Zbadal sa až keď ho nechceli pustiť dnu. Vyšli sme na zhromaždisko. Skonštatovali sme, že z jedneho kolegu sa stáva metrosexuál. Asi chodil
na školenie manažérovi nákupu. Hasič určil kolegu za vedúceho, hoci netuším, kde zobral, že má nato licenciu. Prefrčali húkajúci hasiči. Ich šéf, t.j. Fero, všetko prísne stopoval. Požiar nezvládali a po chvíli sa zastavila aj výroba a ľudia vybehli von. Kolega si šiel po balík od kuriéra. Zrovna keď horíme. Zaujímavé, že ho vrátnici pustili dnu, keď v areáli horelo. Veliteľ zásahu sa vrátil
s vedúcimi. Tí boli ukázať kdeže to vlastne horí. Od dymu, kašľajúc sa vrátili k nám. Nie, to preháňam. Po nejakých 20 minútach nám Fero poďakoval a rozpustil s tým, nech doženieme robotu. Tak sme sa vyvetrali a popri natiahnutých hadicách vrátili k stolu.
Nemeckí kolegovia, ktorí sú tu s nami mali aspoň zážitok. A Fero-hasič chodil spokojný jak po vianočnom plese. Kolega ustal požiar, šéf klial a hrešil.
16.10.14
10.10.14
Svadbíme
Ženin bratranec sa dostal do iného stavu, teda oženil sa.
V malej dedinke medzi Trnavou a Nitrou je už ako doma, takže logicky
bol obrad tam. Prišli sme o polhodinu skôr. Najmenšia hlesla: „Bude sa mi páčit teď budú šeci hovouiť
atá som petná.”
Akurát sme dostihli v dedine svokrovcov. Mysleli si, že ich ktosi naháňa na aute. Starý kostol bol zatvorený, takže sme hľadali nový. Bolo pomerne chladno, len 16°C. Okolo nás prefrčal ženích idúci po nevestu. Do kostola šli po odobierke peši. Na klopu saka mi pripli motúzik a stužku. Hoci som ženatý, rozmarín z bio prostredia malo iba pár vyvolených. Dôstojný pán bol nervózny viac ako nevesta. Koktal jej meno, i keď tvrdil akí sú dobrí kámoši. Na našej svadbe sme počúvali o májovom dáždiku, tu sme počúvali ako mu sedávala na kolienkach, jej prvý veľký zlom, keď šla do školy alebo dokonca možno ešte skôr, do školky a ďalšie životné zlomy. Alebo ženích ako raz prišiel domov rozrušený. “Niečo sa zmenilo” dojemne švitoril atď. Farárko mal aj ďalší brept: “V mene našej rodiny….”, potom sa opravil, “cirkvi.” Iný trapas bol, keď sa rozozneli v polovici obradu kostolné zvony. To miništrant Laco sa oprel o gong. Pán farár zareagoval: “Ešte som neskončil, Lacko”. S malou som sa ocitol pred kostolom ešte pred skončením obradu. Nevydržala. Ľudí bolo mnoho, zákuskov menej. 4 dokumentaristi sa motali ako sliepky po dvore u babky. Hoci je v móde brada, bol tam iba jeden bradatý chlap. To u nás v robote… No jak v kalifáte.
Nevesta sa pohla k reštaurácií pešo. My, s pohodlnejšími zadkami, autom. Zaparkoval som ho tak, aby čo najviac zavadzalo sprievodu. Vychutnával som si zamračené pohľady a tancujúcu nevestu, aby sa mu vyhla. Uvítacia štamprla, rozbitý tanier ako sa patrí, ako sa sluší a sunuli sme sa dovnútra. Okolo 100 ľudí, prevažne mladých. Starí tam boli viac menej na truc ženíchovej mamy. Bola urobená zasadačka samozrejme. Jediný som mal vestičku ako posledný mušketier, hoci som ju ani nechcel. Skôr než sme si sadli, nechali sme palca odtlačok na namaľovanom strome. Skvelý nápad, no opitá švagriná ho neskôr zničila. Asi by som ju zabil. Hlavný družba mal príhovor. Malá bagetka ako štartér. “Polievka je málo slaná!” vykríkla nevestina sestra. To bol povel pre mladých na bozkávanie. Príborom si hostia vyžiadali dva prídavky. Už počas jedla si ktosi spomenul na modlenie. Zdravas Mária a dobrú chuť. Hlavný chod asi málokomu chutil. Hovädzie ako s vojenskej konzervy, kuracie presolené. Dal som si len šalát s rukolou a kopček ryže. Vypil som 105kcal koly. Džús sa totiž minul závratne rýchlo. Keď sa už všetci nasýtili, muzikantský pár odštartoval mladomanželský valčík. No hrať a spievať dlho nevládali. 3-4 skladby a odpadli. Po prvom kole prišlo povinné fotenie. Zvečnili sme sa po skupinkách a potom celá grupa pri zdochline pod reštikou. Rozostavaní v tvare srdca. Na poslednom snímku som mal podľa ženy Pozdrav vítajúceho Stalina, keď mi dvihla ruku. Chystala sa kávička a zákusky, no torty akosi nikde. Absolvoval som asi nevyhnutnú zoznamovačku s neznámym zvyškom našej rodiny. Nie žeby som potom zrovna túžil, ale budiž. O5 ožil tanečný parket. Vyhlásil som, že pôjdem, keď bude “komandžero”. Nedočkal som sa, ale odhrovačky ako Jede, jede mašinka, repeťácke “bomby” pretkané valčíkmi nemohli chýbať. Naše baby tancovali, či skôr jašili sa na všetko. Pred mašinkou som ušiel radšej na “ninja” záchody s prerazenými dverami na úrovni očí. Chvíľu som premýšľal ako sa do pekla splachujú, keď tam nie je fotobunka. Reagujú na prúd. Keď prestanem, spláchnu sa. To som ešte nezažil. Ako to funguje na ženských? Tam to vraj nefeunguje, ale podľa zdvihnutej rite, by sa to dalo poriešiť. Prečo ženské chodia v dvojiciach na hajzel a prečo s kabelkou? Akademická otázka zostala nezodpovedaná. Sviečky horeli ďalej, zábava pokračovala, veľké až pretekali, niektorí preberali. K jednej sviečke som strčil lístok s menom. Nech nepreteká. Aspoň v čomsi som užitočný, i keď na chvíľu. Osamel som na hodnú chvíľu. Okolo mňa nik. Rád som nikto, ale teraz ma to nebavilo, nie. Netušil som, že ušli pred hlukom do vedľašieho foyer. Zhasli sa svetlá a rozbehlo sa ďalšie tanečné kolo. Gangam style. Mamina to roztočila s babami na chrbte. Pridal som sa aj ja. Babka váľala rock´n´roll. Spomienky na mladosť? Dedko skončil so zalepeným okom. Rozoberá doma kotol, kde je sklenená vata a toto sú dôsledky. Šoférovanie tiež musela prebrať švagriná. “Unaveného” uja riešili a nedali mu spať na stole. No dal si “dvadsať” sa a potom vyskočil ako Evans, keď strieľa na koš a krepčil na parkete o dušu. O deviatej pristáli na stoloch ďalšie varené a pečené pokrmy. Kura, rezne, sviečková. Bol som prvý, keďže som na večeru veľa nedal. Ostatní sa až po tanci vrhli na to. Na torty sme sa mohli len pozrieť v mrazáku. Bolo ich 9. Naše malé prvosvadobčanky začali byť unavené, zaberali sme dve sedačky vo foyer, kde si mladšia neustále líhala. Do vyhradenej miestnosti pre ožratých sme ju nechceli dať. O desiatej sme zavelili k odchodu. Už sme nevideli odčepčenie ani gastrolístok v hrnci. Ani prskajúcu svadobnú mati, či bonzujúcu nevestinu sestru (pri nevestinom hádaní ženícha). Zábava gradovala tak do tretej, potom sa pomaly hostia rozchádzali.
Akurát sme dostihli v dedine svokrovcov. Mysleli si, že ich ktosi naháňa na aute. Starý kostol bol zatvorený, takže sme hľadali nový. Bolo pomerne chladno, len 16°C. Okolo nás prefrčal ženích idúci po nevestu. Do kostola šli po odobierke peši. Na klopu saka mi pripli motúzik a stužku. Hoci som ženatý, rozmarín z bio prostredia malo iba pár vyvolených. Dôstojný pán bol nervózny viac ako nevesta. Koktal jej meno, i keď tvrdil akí sú dobrí kámoši. Na našej svadbe sme počúvali o májovom dáždiku, tu sme počúvali ako mu sedávala na kolienkach, jej prvý veľký zlom, keď šla do školy alebo dokonca možno ešte skôr, do školky a ďalšie životné zlomy. Alebo ženích ako raz prišiel domov rozrušený. “Niečo sa zmenilo” dojemne švitoril atď. Farárko mal aj ďalší brept: “V mene našej rodiny….”, potom sa opravil, “cirkvi.” Iný trapas bol, keď sa rozozneli v polovici obradu kostolné zvony. To miništrant Laco sa oprel o gong. Pán farár zareagoval: “Ešte som neskončil, Lacko”. S malou som sa ocitol pred kostolom ešte pred skončením obradu. Nevydržala. Ľudí bolo mnoho, zákuskov menej. 4 dokumentaristi sa motali ako sliepky po dvore u babky. Hoci je v móde brada, bol tam iba jeden bradatý chlap. To u nás v robote… No jak v kalifáte.
Nevesta sa pohla k reštaurácií pešo. My, s pohodlnejšími zadkami, autom. Zaparkoval som ho tak, aby čo najviac zavadzalo sprievodu. Vychutnával som si zamračené pohľady a tancujúcu nevestu, aby sa mu vyhla. Uvítacia štamprla, rozbitý tanier ako sa patrí, ako sa sluší a sunuli sme sa dovnútra. Okolo 100 ľudí, prevažne mladých. Starí tam boli viac menej na truc ženíchovej mamy. Bola urobená zasadačka samozrejme. Jediný som mal vestičku ako posledný mušketier, hoci som ju ani nechcel. Skôr než sme si sadli, nechali sme palca odtlačok na namaľovanom strome. Skvelý nápad, no opitá švagriná ho neskôr zničila. Asi by som ju zabil. Hlavný družba mal príhovor. Malá bagetka ako štartér. “Polievka je málo slaná!” vykríkla nevestina sestra. To bol povel pre mladých na bozkávanie. Príborom si hostia vyžiadali dva prídavky. Už počas jedla si ktosi spomenul na modlenie. Zdravas Mária a dobrú chuť. Hlavný chod asi málokomu chutil. Hovädzie ako s vojenskej konzervy, kuracie presolené. Dal som si len šalát s rukolou a kopček ryže. Vypil som 105kcal koly. Džús sa totiž minul závratne rýchlo. Keď sa už všetci nasýtili, muzikantský pár odštartoval mladomanželský valčík. No hrať a spievať dlho nevládali. 3-4 skladby a odpadli. Po prvom kole prišlo povinné fotenie. Zvečnili sme sa po skupinkách a potom celá grupa pri zdochline pod reštikou. Rozostavaní v tvare srdca. Na poslednom snímku som mal podľa ženy Pozdrav vítajúceho Stalina, keď mi dvihla ruku. Chystala sa kávička a zákusky, no torty akosi nikde. Absolvoval som asi nevyhnutnú zoznamovačku s neznámym zvyškom našej rodiny. Nie žeby som potom zrovna túžil, ale budiž. O5 ožil tanečný parket. Vyhlásil som, že pôjdem, keď bude “komandžero”. Nedočkal som sa, ale odhrovačky ako Jede, jede mašinka, repeťácke “bomby” pretkané valčíkmi nemohli chýbať. Naše baby tancovali, či skôr jašili sa na všetko. Pred mašinkou som ušiel radšej na “ninja” záchody s prerazenými dverami na úrovni očí. Chvíľu som premýšľal ako sa do pekla splachujú, keď tam nie je fotobunka. Reagujú na prúd. Keď prestanem, spláchnu sa. To som ešte nezažil. Ako to funguje na ženských? Tam to vraj nefeunguje, ale podľa zdvihnutej rite, by sa to dalo poriešiť. Prečo ženské chodia v dvojiciach na hajzel a prečo s kabelkou? Akademická otázka zostala nezodpovedaná. Sviečky horeli ďalej, zábava pokračovala, veľké až pretekali, niektorí preberali. K jednej sviečke som strčil lístok s menom. Nech nepreteká. Aspoň v čomsi som užitočný, i keď na chvíľu. Osamel som na hodnú chvíľu. Okolo mňa nik. Rád som nikto, ale teraz ma to nebavilo, nie. Netušil som, že ušli pred hlukom do vedľašieho foyer. Zhasli sa svetlá a rozbehlo sa ďalšie tanečné kolo. Gangam style. Mamina to roztočila s babami na chrbte. Pridal som sa aj ja. Babka váľala rock´n´roll. Spomienky na mladosť? Dedko skončil so zalepeným okom. Rozoberá doma kotol, kde je sklenená vata a toto sú dôsledky. Šoférovanie tiež musela prebrať švagriná. “Unaveného” uja riešili a nedali mu spať na stole. No dal si “dvadsať” sa a potom vyskočil ako Evans, keď strieľa na koš a krepčil na parkete o dušu. O deviatej pristáli na stoloch ďalšie varené a pečené pokrmy. Kura, rezne, sviečková. Bol som prvý, keďže som na večeru veľa nedal. Ostatní sa až po tanci vrhli na to. Na torty sme sa mohli len pozrieť v mrazáku. Bolo ich 9. Naše malé prvosvadobčanky začali byť unavené, zaberali sme dve sedačky vo foyer, kde si mladšia neustále líhala. Do vyhradenej miestnosti pre ožratých sme ju nechceli dať. O desiatej sme zavelili k odchodu. Už sme nevideli odčepčenie ani gastrolístok v hrnci. Ani prskajúcu svadobnú mati, či bonzujúcu nevestinu sestru (pri nevestinom hádaní ženícha). Zábava gradovala tak do tretej, potom sa pomaly hostia rozchádzali.
Budúci rok bude
nejaká tá 50 a rysuje sa zabíjačka vo veľkom štýle. Že sa tešíme.
3.10.14
Každodenný boj
Alkoholik a lúzer Bukowski napísal múdru vetu, že život sa skladá zo samého čakania. Čakáte a čakáte – na nemocnicu, na doktora, na inštalatéra, na blázinec, na smrť. Najprv svieti červená, potom sa rozsvieti zelená. Ja to parafrázujem a tvrdím, že život je neustály boj.
Bojujete so sebou, aby ste ráno vstali. Potom s deťmi, aby aj oni vstali. Bojujete s autom, ktoré má ráno zahmlené sklá. Cestou do roboty bojujete o život, aby do vás nejaký tiež bojovne naladený idiot nenabúral. V robote sa bijete s blbcami, ktorí sa vám snažia pokaziť deň. Ťažký, nekonečný boj.
Nedať sa znechutiť. Najťažšie je však bojovať o priazeň druhých. Nie sám so sebou. Bojuje každý, každý boží deň. Deti, dospelí, starci. Všimne si, odpíše, zavolá, nezabudne, donesie, ukáže? Dostať sa do inej kategórie. Veľmi to unavuje.
Zatiaľ dobojované. Myslíte, že si oddýchnete. Kdeže, zápasíte viruálne s počítačom, telefónom. Tam je to väcšinou prehrané a snažíte sa ich primäť k spolupráci. A či oni vás? Na obed sa premáhate, aby ste zjedli nechutné jedlo, o ktore denne bojujete.Treba jesť, aby sme mohli ďalej žiť tento boj alebo bojovať tento život. Cesta domov je o5 boj. Niekto bojuje s časom, miestom vo vlaku, ďalší si to rozdá s autom na ceste. Snažíme sa premôcť vzdorovité deti. Zasa hrozí bitka. Oni bojujú za nezávislosť, vy za pokoj v rodine. Večer nám televízia ponúkne boj. Nie náš. Druhých. Trebárs aj imaginárnych. Pocit víťazstva opantá aj nás.
Čím sme starší, život dáva tvrdšie rany. Viac bolia a dlhšie sa hoja.
Každý deň bojovať o prežitie. So samotou, nemocnicou, doktorom, so smrťou. Silnejší bere. Krásu, bohatstvo, silu, rukavice do ringu život. Silnejší dáva. Rany, K.O., slobodu a teraz už aj plyn.
Kolá su neuprosné. Získame bod, či nie? Veľký rozhodca určuje prestávku. Utekáme z kruhu. Pijeme, snívame, milujeme. A potom znova bojujeme a bojujeme. Priatelia nam podaju uterák, zašijú rany. Výnimočne nás i vystriedajú. Priatelia do konca života, do konca boja. Akých sme si vybojovali.
Bojujete so sebou, aby ste ráno vstali. Potom s deťmi, aby aj oni vstali. Bojujete s autom, ktoré má ráno zahmlené sklá. Cestou do roboty bojujete o život, aby do vás nejaký tiež bojovne naladený idiot nenabúral. V robote sa bijete s blbcami, ktorí sa vám snažia pokaziť deň. Ťažký, nekonečný boj.
Nedať sa znechutiť. Najťažšie je však bojovať o priazeň druhých. Nie sám so sebou. Bojuje každý, každý boží deň. Deti, dospelí, starci. Všimne si, odpíše, zavolá, nezabudne, donesie, ukáže? Dostať sa do inej kategórie. Veľmi to unavuje.
Zatiaľ dobojované. Myslíte, že si oddýchnete. Kdeže, zápasíte viruálne s počítačom, telefónom. Tam je to väcšinou prehrané a snažíte sa ich primäť k spolupráci. A či oni vás? Na obed sa premáhate, aby ste zjedli nechutné jedlo, o ktore denne bojujete.Treba jesť, aby sme mohli ďalej žiť tento boj alebo bojovať tento život. Cesta domov je o5 boj. Niekto bojuje s časom, miestom vo vlaku, ďalší si to rozdá s autom na ceste. Snažíme sa premôcť vzdorovité deti. Zasa hrozí bitka. Oni bojujú za nezávislosť, vy za pokoj v rodine. Večer nám televízia ponúkne boj. Nie náš. Druhých. Trebárs aj imaginárnych. Pocit víťazstva opantá aj nás.
Čím sme starší, život dáva tvrdšie rany. Viac bolia a dlhšie sa hoja.
Každý deň bojovať o prežitie. So samotou, nemocnicou, doktorom, so smrťou. Silnejší bere. Krásu, bohatstvo, silu, rukavice do ringu život. Silnejší dáva. Rany, K.O., slobodu a teraz už aj plyn.
Kolá su neuprosné. Získame bod, či nie? Veľký rozhodca určuje prestávku. Utekáme z kruhu. Pijeme, snívame, milujeme. A potom znova bojujeme a bojujeme. Priatelia nam podaju uterák, zašijú rany. Výnimočne nás i vystriedajú. Priatelia do konca života, do konca boja. Akých sme si vybojovali.
16.9.14
Šopa a kocúrov denník
Babka dedka dlho otravovala, že na staré kolená nechce sedieť vonku a kukať na starú, hnusnú šopu s kopou bordela a krivým hajzlom. Takáto motivácia a masírovanie dedka trvala viac ako rok. Aj sused sa sťažoval, že mu tá hnilá šopa pomaly padá do záhrady. Na jar padlo rozhodnutie, ide sa do toho. Začiatkom leta sa spravil na papieri návrh (neviem, kde skončil), dedo spočítal potrebný matroš. 2 týždne pred dovolenkou doviezli trámy. Dedko, aby mal čo robit ich hladil a striekal proti červotočom. To vyhladzovanie mi pripadala zbytočná robota. O dedkovom systéme práce bude ešte reč. Po dovolenke sa šlo na vec. Dedkovi sa strááášne nechcelo. Robil všetko možné, aby to oddialil. Preto sme prišli v sobotu my so ženou, nech sa veci pohnú. Doobeda sme aj tak plienili záhradu. Musel najprv nachystať priestor pre rárohy zo šopy, t.j. vyfučať bazén. Kontajner bude v pondelok. Tak som vyťahoval postupne veci a triedil na drevo, železo, mosadz, papier, rúry a ostatné haraburdy do kontajnera. Dedko robil všetko možné len, aby to nemusel triediť. Zabralo to celé poobedie, i tak zostali ťažké a veľké veci vo vnútri šopy. Chladničky, zabíjačkový kotol, kvantum kachličiek, či 20t zdvihák. Nad niektorými vecami ostali visieť otázniky ako starý mlynček na šrot (čo keď nebude elektrina pre nový?), káble (dedko sa ich chystá odizolovať a vybrať meď) a hlavne kto to bude v týždni robiť. Istí sú len dvaja chromí. Dedo nedvihne ruky vyše ramien a švagor nevládze na nohy a navyše prechladol. Iné veci boli striktne ujasnené. Babkin lopár a vidly, dedov 20t zdvihák. Práce boli nakrátko prerušené mletím kukurice na prach. Dali sme si 4 druhy zmrzliny. V nedeľu dedo o5 prebrusoval a ošetroval trámy. Aby sa nám trieska nezapichla. Iróniou bolo, že som sa iba raz dotkol hladkého trámu a do dlane sa mi zadrela trieska. My sme oplakávali novú mačku. Napokon sa našla v motore auta. Dali sme ju do kotolne. Nakoniec bolo všetko inak. Ako keď sa dedko ráno zobudí. V pondelok ho krčmová partia sklamala a doobeda bol svokor na búranie viac menej sám. Dal dolu akurát strešnú krytinu. To už mal kontajner. Nervný a červený ako sopka. Dnes stál pri baráku pohrebák. Žena ironicky poznamenala, aby nestál aj pri dedkovi. Švagor si dal tiež načas a prišiel neskôr, rovno k obedu. Nebúrala sa však šopa, ale betónový chodník za ňou. To zabralo poobedie a sily. Bez poriadneho náradia, len so zbíjačkou ako špendlík sa pokúšali narušiť betón. Veľké kladivo a krompáč. Vraj väčšiu nikde nezohnal. Po práci som tam na vyše dve hodiny šiel aj ja. Vláčil som kusy betónu na táčkach do kontajnera. Zaplnil sa celý. Myši mali pod betónom skrýšu. Našiel sa v nej plyšový delfín. Terigali sme sa so starým 1000 tonovým stolom. Len sme ho akosi pregúľali k sliepkam pod liesku. Tá mačka je stále plachá a čučí v kotolni. Ďalší deň, útorok, sa začala rúcať šopa. Keď som došiel, kontajner bol niekde medzi Žilinou a P.Bystricou. Tak sa tehly a sutina vozili pred dom na ulicu. Odkryli sme dieru do susedovej šopy. Prášilo sa ako z huby našeho primátora pred voľbami. Zbúrala sa celá, dedo si začal chystať tvárnice. Len mal slabé batérie vo vodováhe, takže po chvíli šachovania a prehovárania to vzdal a použil klasiku. Po šiestej prišiel kontajner a ako mravčeky sme pohádzali doň tehly. S kontajnerom došla aj miešačka. Požičaná, k dedovej sa jeho brat nedostal pre kopu bordelu. Prach sme spláchli vodou na ulici aj v hrdle, zjedli poslednú kukuricu a šli domov. Tú mačku, čo sme doniesli, sme privykli a dá sa pohladiť. V stredu sa začalo s betónovaním podpier a múru vzadu. Šlo to pomaly, lebo si chlapi vymeriavali. Začali aj pomerne neskoro z objektívnych pičín. Pred domom je kopa štrku, pred garážou tvárnic, pred šopou bordelu a vrecia cementu v garáži. Tá mačka sa dá už aj nosiť na rukách. Vo štvrtok ráno pršalo. Potom sa vyjasnilo, no práce idú pomaly. Dnes vztýčili zadný múr a stĺpiky. Mačka je stále zavretá v kotolni. Pri jedeni mľaská. V druhú sobotu sme nabehli ráno už o 9h. Práve včas, lebo dedko behal po dedine a zháňal, kto mu pomôže dvíhať trámy. Miešačku chcel dedko vrátiť na obed. Pod zadný trám sa potom vkladali odrezané tvárnice, aby vyplnili medzery. Dedko rezal 500km od šopy. Až na konci záhrady. Postupne sa každým dňom presúval po záhrade. Ďalej to už nešlo.Vraj aby neprášil.
Švagor mu to skoro v polovici cesty drbol na zem. Nie je ľahká tá tvárnica. I ja som ich zopár preniesol. Dedko je odborník na narobenie sa. Švagor sa nad tým pohoršoval ako si vie robotu sťažiť. Presúvať chladničku-lešenie s 50kg vrecom vnútri, dať trám tak, aby zavadzal, čo najviac a prekladal sa. Bez rozmyslu. Trámu zavadzal "dreváč". Musel ísť dole. Najprv len časť, na konci dňa celý aj s osraným betónom. Zasa mal aspoň 15cm. Ten betón. Diera sa upchala purpenou. Škoda, že sme sa s ním neodfotili. Trámy sa potom zašpárovali. Podával som "majstrom murárom" kýble s betónom.
Miešačku sme vrátili okolo pol tretej. Ešteže chlapík bol v požičovni. Kurva ťažká.
Akurát, keď sme rozbili protiatómový hajzel, začalo pršať. Majster pokrývač sa bol pozrieť ako si stojíme a nadiktoval, čo treba kúpiť. Mačke sme dnes otvorili dvere na kotolni. Vybehla von a
oboznamovala sa s okolím. Decká ju márne naháňali. Najviac sa jej páči na železe.
Pes zostal kvíliaci za ohradou. V nedeľu sme okrem hodovania a krútenia sa na kolotoči
podávali hore strešné trámy. Dedko si to bude v týždni pomaly ukladať. Tá mačka je tuším kocúr.
Teda žiadna Cilka, Cecilka, Micka, ale Kokso, Koki, Banán alebo Tom. "Len nech myši loví", spína ruky babka. V pondelok dedko spínal ruky dedko, keď zháňal klampiara. Jeden bol chorý, druhý nemal už náradie, pre tretieho žiadny kšeft jedna šopa. V útorok dedko pribil trámy na strechu.
Mačka grcá. Nevieme, či je to z varenej stravy alebo z neustáleho prenášania. Deti dostali zákaz sa jej dotknúť. Vo štvrtok prišiel o5 švagor a na strechu dali dosky. V piatok bol krásny slnečný deň. Nemohli sme ho inak stráviť ako na šope. Švagor prechladol a doobeda bol "mimo". Mesiac sa potom z toho dostával. To sme mu ešte kupovali lieky. Žena vybehla do lekárne a ja som krúžil ako idiot na kruhovom objazde. Zaparkovať pri obchodnom dome som nemohol, lebo tam kasírovali policajti. S dedkom som šaloval chodník, čo bude za šopou. Na to mieste, kde sme predtým rozbíjali starý. Teraz tam bude zasa 10-15cm hrubý betón. Nebol štrk ani miešačka, takže to skončilo po pár pribitých dosák a navezeného štrku s kamením. Na obed si segedínsky dedko naložil sám, čo bolo asi prvýkrát po 40 rokoch. Na poobedie si dedko nachystal klampiarsku prácu, keďže nikoho nezohnal. Prenášanie štrku v duchu, čo najviac sa narobiť, mu švagor vyhovoril. Tak sme sa trápili s pribíjaním a rezaním plechov. Nikto poriadne nevedel ako na to, ale voľajako sme to zbúchali. Namiesto jamkára slúžili hrdzavé klince. Na spoje dával silikón. Švagor to nazval industrial štýl. Švagor mal panický strach z rebríka. Má totiž kratšiu nohu. Rebrík, nie on. V garáži som videl ďalšie plechy, ale načo, netuším. Neskôr som sa dozvedel, že to boli zle vyrobené. Mačke vysadili mlieko a negrcia. Dedko ju vyhodil medzi sliepky nech plaší vrabce. Plašila akurát psa, v čom sa mača vyžívalo. Keď ho to omrzelo pomedzi dieru v plote zmizol.
V sobotu dokončili s pokrývačom strechu. V podstate dali len izolačnú fóliu. Ako tak sa dá šopa už využiť. Dedko potom pokračoval vo štvrtok sám s betónovaním chodníka. Miešačku má od susedy. Vyhodil aj čosi zo železného šrotu. Ani dažde mu nezabránili spraviť podlahu. Kocúr je lenivý. Keď ho dedko hodí plašiť vrabce do ohrady ku sliepkam, je skôr za plotom ako dedko. Stačí naňho cscs, či cickoš a je na pleci. Šopa je teda ako tak obývateľná a pomaly sa zapĺňa rárohami. Verím tomu, že o chvíľu bude malá. Zostalo už len ukotviť podperné stĺpy, namontovať drevotrieskové dosky po stranách a naučiť kocúra lapať myši.
Švagor mu to skoro v polovici cesty drbol na zem. Nie je ľahká tá tvárnica. I ja som ich zopár preniesol. Dedko je odborník na narobenie sa. Švagor sa nad tým pohoršoval ako si vie robotu sťažiť. Presúvať chladničku-lešenie s 50kg vrecom vnútri, dať trám tak, aby zavadzal, čo najviac a prekladal sa. Bez rozmyslu. Trámu zavadzal "dreváč". Musel ísť dole. Najprv len časť, na konci dňa celý aj s osraným betónom. Zasa mal aspoň 15cm. Ten betón. Diera sa upchala purpenou. Škoda, že sme sa s ním neodfotili. Trámy sa potom zašpárovali. Podával som "majstrom murárom" kýble s betónom.
Miešačku sme vrátili okolo pol tretej. Ešteže chlapík bol v požičovni. Kurva ťažká.
Akurát, keď sme rozbili protiatómový hajzel, začalo pršať. Majster pokrývač sa bol pozrieť ako si stojíme a nadiktoval, čo treba kúpiť. Mačke sme dnes otvorili dvere na kotolni. Vybehla von a
oboznamovala sa s okolím. Decká ju márne naháňali. Najviac sa jej páči na železe.
Pes zostal kvíliaci za ohradou. V nedeľu sme okrem hodovania a krútenia sa na kolotoči
podávali hore strešné trámy. Dedko si to bude v týždni pomaly ukladať. Tá mačka je tuším kocúr.
Teda žiadna Cilka, Cecilka, Micka, ale Kokso, Koki, Banán alebo Tom. "Len nech myši loví", spína ruky babka. V pondelok dedko spínal ruky dedko, keď zháňal klampiara. Jeden bol chorý, druhý nemal už náradie, pre tretieho žiadny kšeft jedna šopa. V útorok dedko pribil trámy na strechu.
Mačka grcá. Nevieme, či je to z varenej stravy alebo z neustáleho prenášania. Deti dostali zákaz sa jej dotknúť. Vo štvrtok prišiel o5 švagor a na strechu dali dosky. V piatok bol krásny slnečný deň. Nemohli sme ho inak stráviť ako na šope. Švagor prechladol a doobeda bol "mimo". Mesiac sa potom z toho dostával. To sme mu ešte kupovali lieky. Žena vybehla do lekárne a ja som krúžil ako idiot na kruhovom objazde. Zaparkovať pri obchodnom dome som nemohol, lebo tam kasírovali policajti. S dedkom som šaloval chodník, čo bude za šopou. Na to mieste, kde sme predtým rozbíjali starý. Teraz tam bude zasa 10-15cm hrubý betón. Nebol štrk ani miešačka, takže to skončilo po pár pribitých dosák a navezeného štrku s kamením. Na obed si segedínsky dedko naložil sám, čo bolo asi prvýkrát po 40 rokoch. Na poobedie si dedko nachystal klampiarsku prácu, keďže nikoho nezohnal. Prenášanie štrku v duchu, čo najviac sa narobiť, mu švagor vyhovoril. Tak sme sa trápili s pribíjaním a rezaním plechov. Nikto poriadne nevedel ako na to, ale voľajako sme to zbúchali. Namiesto jamkára slúžili hrdzavé klince. Na spoje dával silikón. Švagor to nazval industrial štýl. Švagor mal panický strach z rebríka. Má totiž kratšiu nohu. Rebrík, nie on. V garáži som videl ďalšie plechy, ale načo, netuším. Neskôr som sa dozvedel, že to boli zle vyrobené. Mačke vysadili mlieko a negrcia. Dedko ju vyhodil medzi sliepky nech plaší vrabce. Plašila akurát psa, v čom sa mača vyžívalo. Keď ho to omrzelo pomedzi dieru v plote zmizol.
V sobotu dokončili s pokrývačom strechu. V podstate dali len izolačnú fóliu. Ako tak sa dá šopa už využiť. Dedko potom pokračoval vo štvrtok sám s betónovaním chodníka. Miešačku má od susedy. Vyhodil aj čosi zo železného šrotu. Ani dažde mu nezabránili spraviť podlahu. Kocúr je lenivý. Keď ho dedko hodí plašiť vrabce do ohrady ku sliepkam, je skôr za plotom ako dedko. Stačí naňho cscs, či cickoš a je na pleci. Šopa je teda ako tak obývateľná a pomaly sa zapĺňa rárohami. Verím tomu, že o chvíľu bude malá. Zostalo už len ukotviť podperné stĺpy, namontovať drevotrieskové dosky po stranách a naučiť kocúra lapať myši.
11.9.14
Gumičkový ošiaľ
Sú malé ako kedysi populárne "céčka". Sú aj také farebné. Ako dúha, niektoré fosforeskujú alebo menia farbu. Spájajú sa dokopy ako céčka. Spájajú ľudí. Ich darovanie je dôkaz priateľstva. Tí žhavejší vidia v krikľavých farbách erotický podtón. Astrálni guru zasa vidia v ich farbach povahu človeka. Dajú sa naťahovať, čo céčko by určite nerozdýchalo a niektoré aj voňajú.
Ich predchodcovia, bavlnené náramky sa krčia smutne v kúte a zapadajú prachom.
Nosí ich Julia, Fico aj pápež.
Svet, hlavne ten detský, objavil cez upršané leto malé gumičky-loom bands alebo
originálnejšie originály majú meno rainbow loom. Silikónová mánia. Splietajú sa
z nich trendy náramky (hovorí sa im aj GN) prívesky, či prstene, ba dokonca aj zvieratká
a mimoni (ak neviete, kto to je, ste mimo "in"). Na vlastných alebo umelých prstoch.
Originálne vzory, dĺžky a šírky, vyskúša sa na ruku a vo finále spojí "eséčkom", teda ležatým S.
To jediné pripomína menšieho bratranca céčiek. S dopytom rástli i ceny. Za balík 30-tich gumičiek 2 Eur. Dokonca chýbali na pultoch jak manadrinky za bolševika. No prišli lacní Jožkovia z Číny a strelili ich za 50 centov. Trh sa zaplavil, prispôsobil a ceny spadli. Pritom všetko je
z Číny, aj ich geniálny objaviteľ, ktorému zavadzali kdesi v sklade. Balíček obsahuje aj pletací háčik. Dá sa kúpiť aj 300 gumičiek, 800 gumičiek, pol kila, čo pol kila aj kilo gumičiek. Som zvedavý,
kedy ktosi vyrukuje s gumičkovými závesmi. Šaty už existujú. Upletení zo 40 vriec gumičiek. Malej sme kúpili skromne, zatiaľ len 3 balíčky, lebo pýtala od tretiačok v družine. Vedie veľa otvorených objednávok pre rodinu, kamarátov a neviem ešte koho všetkého spomenula. Len ja som čakal na vybavenie objednávky 3 dni, taká je zaneprázdnená. Pochytilo to aj maminu. Zakúpila stojan na pletenie. Zatiaľ pomotala gumičky do niečoho, čo má pripomínať sovu. Dospelí sa teda chytajú do dúhovej siete tiež. Ja mám také nehumánne, pubertálne myšlienky, čo s nimi. Predstavil som si ako jedno gumové koliesko frnknem na ulici niekomu nenápadne do nosa. Z dlane. Alebo na obede ich odpálim zo stola do kolegov. Skúšky dostrelu gumičky už absolvovali... Na "fasabuku" je celá komunita gumičkárov. Americki vedci zistili, že gumičky sú plné toxínov a deti nebudú mať deti. Pre mňa nie je čo riešiť, ja sa reprodukovať už nepotrebujem. Hrdo nosim dcérkin na zápästí. Bude sa zahadzovať vo veľkom? Snáď nie. Všetky gumičky sveta spojte sa. Celý svet sa pletie, naťahuje, farbí, lajkuje. A vy im začinte pomáhať! Vraj je to jednoduché.
Ich predchodcovia, bavlnené náramky sa krčia smutne v kúte a zapadajú prachom.
Nosí ich Julia, Fico aj pápež.
Svet, hlavne ten detský, objavil cez upršané leto malé gumičky-loom bands alebo
originálnejšie originály majú meno rainbow loom. Silikónová mánia. Splietajú sa
z nich trendy náramky (hovorí sa im aj GN) prívesky, či prstene, ba dokonca aj zvieratká
a mimoni (ak neviete, kto to je, ste mimo "in"). Na vlastných alebo umelých prstoch.
Originálne vzory, dĺžky a šírky, vyskúša sa na ruku a vo finále spojí "eséčkom", teda ležatým S.
To jediné pripomína menšieho bratranca céčiek. S dopytom rástli i ceny. Za balík 30-tich gumičiek 2 Eur. Dokonca chýbali na pultoch jak manadrinky za bolševika. No prišli lacní Jožkovia z Číny a strelili ich za 50 centov. Trh sa zaplavil, prispôsobil a ceny spadli. Pritom všetko je
z Číny, aj ich geniálny objaviteľ, ktorému zavadzali kdesi v sklade. Balíček obsahuje aj pletací háčik. Dá sa kúpiť aj 300 gumičiek, 800 gumičiek, pol kila, čo pol kila aj kilo gumičiek. Som zvedavý,
kedy ktosi vyrukuje s gumičkovými závesmi. Šaty už existujú. Upletení zo 40 vriec gumičiek. Malej sme kúpili skromne, zatiaľ len 3 balíčky, lebo pýtala od tretiačok v družine. Vedie veľa otvorených objednávok pre rodinu, kamarátov a neviem ešte koho všetkého spomenula. Len ja som čakal na vybavenie objednávky 3 dni, taká je zaneprázdnená. Pochytilo to aj maminu. Zakúpila stojan na pletenie. Zatiaľ pomotala gumičky do niečoho, čo má pripomínať sovu. Dospelí sa teda chytajú do dúhovej siete tiež. Ja mám také nehumánne, pubertálne myšlienky, čo s nimi. Predstavil som si ako jedno gumové koliesko frnknem na ulici niekomu nenápadne do nosa. Z dlane. Alebo na obede ich odpálim zo stola do kolegov. Skúšky dostrelu gumičky už absolvovali... Na "fasabuku" je celá komunita gumičkárov. Americki vedci zistili, že gumičky sú plné toxínov a deti nebudú mať deti. Pre mňa nie je čo riešiť, ja sa reprodukovať už nepotrebujem. Hrdo nosim dcérkin na zápästí. Bude sa zahadzovať vo veľkom? Snáď nie. Všetky gumičky sveta spojte sa. Celý svet sa pletie, naťahuje, farbí, lajkuje. A vy im začinte pomáhať! Vraj je to jednoduché.
3.9.14
Prváčik a malkáč
Na tento veľký deň ich celá rodina pripravovala týždeň. Až mi to liezlo na nervy, stále im pripomínať z každej strany školu. Aj si poplakali, ale deň predtým sa tešili. Rodičia sa pomaly zmierovali s tým,
že deti už nie sú tie majzlavé, malinké a prítulné mačičky rodičov, ale vzdaľujú sa nám z detských liet viac a viac. Á čo. Dali sme si moquijto a potom nám bolo všetko jedno. Ráno boli už baby o pol siedmej hore, s očami plnými nedočkavosti, čo ich čaká. Poriadne snáď ani nespali. Najprv sme odprevadili mladšiu do škôlky. Chodí do Jabĺčka ako predtým staršia. Aj skrinku má hneď vedľa, včielku. Dnes sa vhrnula do vnútra ani sa nerozlúčila. Vypísal som papiere vyberania zo škôlky, že je zdravotne spôsobilá a ešte voľajaké "lajstro". Evidenčný lístok som odovzdal až poobede. Potom sme už len kráčali s veľkou taškou našeho malého prváčika do školy. Hoci dnes ju ešte nepotrebovala.
Pršalo, a tak sme sa krčili pod plechovými strieškami ako vrabce. Postupne od najmladších sme vchádzali do telocvične. Šum ako v úli. Pripomenulo mi to film Obecná škola. Po hymne žiakov, osobitne prváčikov, uvítal p. riaditeľ. Starší najmenším začapkali. Direktor rečnil a rečnil, ale ani pískanie telocvikára nezabralo. Nie na dirketora, ale kvákajúcich žiakov. Vymenoval kantorov a ich triedy. Niektorí zožali menší, či väčší aplauz. Do neba chválil, čo sa v škole vynovilo. Čaká ich Monitor, výlet loďou a prvákov imatrikulácia. Po trapase s nechceným pustením hymny, pani zástupkyňa zavelila rozchod. Najprv najmladších si odviedli učiteľky. Dcérka má súdružku, teda pani učiteľku Sokolovú. Súdružku Sokolovú som mal prvé dva roky ja v škole. Aká to náhoda. Sprievod práčikov a rodičov sa pohol do budovy I. stupňa. Učiteľky s tranparentami tried a deti s kyticami. Ako na Prvého mája.
Triedu majú na druhom podchodí. Bola tam aj družinárka p.Máčeková. Dnes sa už nehovorí družina, ale noblesnejšie - školský klub a vstup do klubu stojí 8.50Eur na mesiac. Pekná, zrenovovaná trieda, 20 sólo lavíc, nie ako kedysi dvoj lavice. Na stene mali mega nástenku v štýle vesmíru. Planéty, hviezdy. Každý žiačik
mal svoju hviezdu. Dcérka sa posadila podľa pokynov mamy do prvej poblíž p. učiteľky. V triede ich je 22. Dvaja pribudli z "áčka". Vraj je naša bezkonkurenčná, jedinečná a "suprová". O druhej koluje: "Pozor, pozor. Kostková má dozor!" Jeden žiačik sa od strachu (skôr mali plné gate rodičia. Ach tá malomešitacka povaha) radšej na poslednú chvíľu vymenil. Dcérka tam mala takto 2 kámošky zo škôlky. "Svätá" trojica sa už v prvý deň dáva dokopy. V triede majú aj vietnamčíka Jakuba DuHong. Má svoje vietnamské meno, ale kto by sa s tým páral. Ako jediný bol v oblečku s motýlikom. Do ďalších triednych národností patria aj dve cigánčatká a Turek Bakim. Asi ako jediný poďakoval za papierik z družiny. Po nejakých tých organizačných pokynoch a podaní rozvrhu sme dcérku prihlásili do družiny. P. učiteľke niektorí dali kvet. Dcérku sedenie v lavici nudilo. Zahriakli sme ju, nech to ani nehovorí. Jeden chlapec sa pýtal, či môžu v škole spať. "Ani nápad!" zareagovala pani učiteľka.
Bude to náročné. Dumali sme nad tým, čo je v rozvrhu DV resp.DOV. Až skúsenejší nám pred jedálňou ozrejmili skratku Dopravná výchova. Učia sa i anglický jazyk, čo za mojich čias nebolo (vtedy ruština na druhom stupni). Pani učitieľke sa nepodarilo vyhnať rodičov z triedy ako plánovala, za to jej prváci sa rozutekali až na chodbu. Dlho ich preto nemučila a pred pol desiatou triedu rozpustila. Prvá reakcia dcérky, čo im hovorila p. učiteľka: "Len kvákala a kvákala".
V daždi sme si vystáli radu na zápis do jedálne. Stravíci dostali čip v tvare kľúča, kde si jedlo musia odpípať jak v Tescu v samoobslužnej pokladni. Začas to bude vykonávať p. Máčeková. Namiesto. Zavesili sme ho na šnúrku, ktorú bude nosiť na krku. Cestou domov sme kúpili podsedák, neskôr ešte kufrík na výtvarnú a tepláky. Obrovská ryža pre papiernictvo, stres pre rodičov. V jednom bolo 6 predavačiek, namiesto obvyklých dvoch. Rodičia sa tlačili pre pultom, jak za totáča na mandarínky, so zoznamami, čo kúpiť. Predavačky sa tlačili pri dvoch pokladniach.
S obednajším odchodom mladšej sme v škôlke spôsobili rozruch a plač. Boli sme jediní, ktorí skoršie odišli. Stihla sa aj klbčiť s Laurou. A nechcela upratovať. To poznáme z domu. Inak vraj poslúchala a jedla. Na obed mali tradičné cestoviny s kakaom - uvítacie jedlo malkáčov. Vraj to deti s chuťou jedia. Dovtedy, kým neprišla naša. Takže to všetko zjedla patrí skôr do " ". Nejak ju ani netrápi, či sa bude niekto s ňou hrať. Pani učiteľky volá Beatta a teta. Ako sa mala, odpovedala "Dobue".Baby som pozval poobede do cukrárne, nech majú sladký školský rok, najlepšie celý život.
Nezávidím učiteľkám na prvom stupni. Upútať a udržať pozornosť (a bdelosť) malých, ešte hravých, detí nie je ľahké. Naučiť ich to, čo budú celý život potrebovať. Dobré a pevné základy. Aby do školy nechodili s odporom, i keď ten v puberte príde. Oni sú s rodičmi najdôležitejší ľudia v ich malom živote. Našim malým ratolestiam držíme palce do ich prvého veľkého kroku v živote. Učiteľkám prajeme trpezlivosť a láskavý prístup, my, rodičia sa musíme vrátiť do našich školských liet a snažiť sa pomôcť malým hlavičkám.
že deti už nie sú tie majzlavé, malinké a prítulné mačičky rodičov, ale vzdaľujú sa nám z detských liet viac a viac. Á čo. Dali sme si moquijto a potom nám bolo všetko jedno. Ráno boli už baby o pol siedmej hore, s očami plnými nedočkavosti, čo ich čaká. Poriadne snáď ani nespali. Najprv sme odprevadili mladšiu do škôlky. Chodí do Jabĺčka ako predtým staršia. Aj skrinku má hneď vedľa, včielku. Dnes sa vhrnula do vnútra ani sa nerozlúčila. Vypísal som papiere vyberania zo škôlky, že je zdravotne spôsobilá a ešte voľajaké "lajstro". Evidenčný lístok som odovzdal až poobede. Potom sme už len kráčali s veľkou taškou našeho malého prváčika do školy. Hoci dnes ju ešte nepotrebovala.
Pršalo, a tak sme sa krčili pod plechovými strieškami ako vrabce. Postupne od najmladších sme vchádzali do telocvične. Šum ako v úli. Pripomenulo mi to film Obecná škola. Po hymne žiakov, osobitne prváčikov, uvítal p. riaditeľ. Starší najmenším začapkali. Direktor rečnil a rečnil, ale ani pískanie telocvikára nezabralo. Nie na dirketora, ale kvákajúcich žiakov. Vymenoval kantorov a ich triedy. Niektorí zožali menší, či väčší aplauz. Do neba chválil, čo sa v škole vynovilo. Čaká ich Monitor, výlet loďou a prvákov imatrikulácia. Po trapase s nechceným pustením hymny, pani zástupkyňa zavelila rozchod. Najprv najmladších si odviedli učiteľky. Dcérka má súdružku, teda pani učiteľku Sokolovú. Súdružku Sokolovú som mal prvé dva roky ja v škole. Aká to náhoda. Sprievod práčikov a rodičov sa pohol do budovy I. stupňa. Učiteľky s tranparentami tried a deti s kyticami. Ako na Prvého mája.
Triedu majú na druhom podchodí. Bola tam aj družinárka p.Máčeková. Dnes sa už nehovorí družina, ale noblesnejšie - školský klub a vstup do klubu stojí 8.50Eur na mesiac. Pekná, zrenovovaná trieda, 20 sólo lavíc, nie ako kedysi dvoj lavice. Na stene mali mega nástenku v štýle vesmíru. Planéty, hviezdy. Každý žiačik
mal svoju hviezdu. Dcérka sa posadila podľa pokynov mamy do prvej poblíž p. učiteľky. V triede ich je 22. Dvaja pribudli z "áčka". Vraj je naša bezkonkurenčná, jedinečná a "suprová". O druhej koluje: "Pozor, pozor. Kostková má dozor!" Jeden žiačik sa od strachu (skôr mali plné gate rodičia. Ach tá malomešitacka povaha) radšej na poslednú chvíľu vymenil. Dcérka tam mala takto 2 kámošky zo škôlky. "Svätá" trojica sa už v prvý deň dáva dokopy. V triede majú aj vietnamčíka Jakuba DuHong. Má svoje vietnamské meno, ale kto by sa s tým páral. Ako jediný bol v oblečku s motýlikom. Do ďalších triednych národností patria aj dve cigánčatká a Turek Bakim. Asi ako jediný poďakoval za papierik z družiny. Po nejakých tých organizačných pokynoch a podaní rozvrhu sme dcérku prihlásili do družiny. P. učiteľke niektorí dali kvet. Dcérku sedenie v lavici nudilo. Zahriakli sme ju, nech to ani nehovorí. Jeden chlapec sa pýtal, či môžu v škole spať. "Ani nápad!" zareagovala pani učiteľka.
Bude to náročné. Dumali sme nad tým, čo je v rozvrhu DV resp.DOV. Až skúsenejší nám pred jedálňou ozrejmili skratku Dopravná výchova. Učia sa i anglický jazyk, čo za mojich čias nebolo (vtedy ruština na druhom stupni). Pani učitieľke sa nepodarilo vyhnať rodičov z triedy ako plánovala, za to jej prváci sa rozutekali až na chodbu. Dlho ich preto nemučila a pred pol desiatou triedu rozpustila. Prvá reakcia dcérky, čo im hovorila p. učiteľka: "Len kvákala a kvákala".
V daždi sme si vystáli radu na zápis do jedálne. Stravíci dostali čip v tvare kľúča, kde si jedlo musia odpípať jak v Tescu v samoobslužnej pokladni. Začas to bude vykonávať p. Máčeková. Namiesto. Zavesili sme ho na šnúrku, ktorú bude nosiť na krku. Cestou domov sme kúpili podsedák, neskôr ešte kufrík na výtvarnú a tepláky. Obrovská ryža pre papiernictvo, stres pre rodičov. V jednom bolo 6 predavačiek, namiesto obvyklých dvoch. Rodičia sa tlačili pre pultom, jak za totáča na mandarínky, so zoznamami, čo kúpiť. Predavačky sa tlačili pri dvoch pokladniach.
S obednajším odchodom mladšej sme v škôlke spôsobili rozruch a plač. Boli sme jediní, ktorí skoršie odišli. Stihla sa aj klbčiť s Laurou. A nechcela upratovať. To poznáme z domu. Inak vraj poslúchala a jedla. Na obed mali tradičné cestoviny s kakaom - uvítacie jedlo malkáčov. Vraj to deti s chuťou jedia. Dovtedy, kým neprišla naša. Takže to všetko zjedla patrí skôr do " ". Nejak ju ani netrápi, či sa bude niekto s ňou hrať. Pani učiteľky volá Beatta a teta. Ako sa mala, odpovedala "Dobue".Baby som pozval poobede do cukrárne, nech majú sladký školský rok, najlepšie celý život.
Nezávidím učiteľkám na prvom stupni. Upútať a udržať pozornosť (a bdelosť) malých, ešte hravých, detí nie je ľahké. Naučiť ich to, čo budú celý život potrebovať. Dobré a pevné základy. Aby do školy nechodili s odporom, i keď ten v puberte príde. Oni sú s rodičmi najdôležitejší ľudia v ich malom živote. Našim malým ratolestiam držíme palce do ich prvého veľkého kroku v živote. Učiteľkám prajeme trpezlivosť a láskavý prístup, my, rodičia sa musíme vrátiť do našich školských liet a snažiť sa pomôcť malým hlavičkám.
18.8.14
U dobrého vetra alebo Strašného desa
Útorok 5.8.2014
Pod naším oknom bývajú v dreve včely. Takže nie len kurník, ale aj úľ. Zatiaľ žijeme s nimi v symbióze. “Pane bože, táto chata je len pre ožran párty”, konštatujem. Na raňajky praženica s hríbami. To som vtedy netušil, že doniesli 60 vajec a budú na všetky možné aj nemožné spôsoby každý deň. Dedkovi sme dnes splnili sen a vybrali sa s ním k Batizovskému plesu. Keďže ostatní boli “grogy” po túre na Hincové plesá, sprevádzali sme ho so ženou len my dvaja. Autom hore do Vyšných Hágov a odtiaľ pešo. Zo začiatku boli maliny, čučoriedky a brusnice. Potom už len čučoriedky. Ida cestou sme ich spásali. Veľa ľudí tade nechodí. Aj krásne dubáky sme videli, ale nebrali. Nevydržali by prepravu. Voláme babke. Neskôr sa do tých končín vydala, ale len na čučoriedky. Nachádzali sme aj podpapierovníky. Pre nehubárov, podpapierovník nie je hríb, ale osraný papier od turistu. Švagriná sa včera pýtala, či je jedlý… Nuž, svojim spôsobom je. Videli sme, že sa naša púť halí do mrakov. Výhľad teda nulový, a to dedko tvrdil, že videl ráno končiare. Začalo aj drobne pršať, všetko sa balilo do nevýraznej šedi.. Vytiahli sme pláštenky. Žene sa po chvíli od radosti z cesty dotrhala. Šli sme asi tri hodiny. Kardiotempom, aby dedko vydržal. Tesne pred plesom sa riadne rozpršalo. Dedko našiel skalný previs, čo bola naša spása. Okoloidúcim turistom sme museli byť pekne na smiech. Ale nemokli sme. Zotrvali sme tam vyše pol hodiny, zjedli paštekové rohlíky. Za vzájomnej pomoci navliekli ešte bundy pod pláštenky a vyrazili. Na plese fúkalo a do toho ten dážď. To už aj straky chodili pešo. Kapucňu som si utiahol, ani som cez ňu nevidel kade kráčam. Bola mi zima na ruky. Postupne však dážď ustával, keď už sme odchádzali smerom na Sliezsku chatu. Otváral sa i výhľad na Končistú i do doliny. Gerlach ostal zahalený. Vytiahol som dokonca aparát. Po fotení sme šlapali na východ a znova vošli do hmly ako v horore. Rozhodli sme sa pokračovať stále k Sliez.domu. Tam sme si dali tatr.čaj. Ja teda len obyčajný, ovocný z vrecúška. Kúpil som si tam pohľadnice. Kým sme popíjali, vylepšilo sa počasie a o5 sa otvoril výhľad na Velické pleso, vodopád a dolinu. Zostupovali sme k Tatr. Polianke. Kamenistým chodníkom, zo začiatku prakticky v potoku. Zaberačka na kĺby.
Dosiahli sme Tatr. Polievku s 5.min predstihom oproti “hríbiku”. A to nás iní predbiehali.
Čakanie na električku do V.Hágov som využil na kúpu ďalšej pohľadnice v asi jedinom fungujúcom hoteli v Polianke. Vôbec nevyzerá zvonku po rekonštrukcii a pohľadnica drahšia ako v Sliezkom dome. Električka v Tatrách nie je lacná záležitosť. Viezli sme sa 3 zastávky za 1 eur. Dedko každý deň opakoval ako výhodne si kúpili týždenný lístok. Prišli sme do tichej chaty, ostatní hrali tenis. Cestoviny s mrkvovou polievkou (pôvodne pre deti). Umýval som sa do pol pása v hornej, povedzme, umyvárke v studenej vode. Pred večierkou som si čítal, ostatní hrali Človeče a karty.
Štvrtok
Dnes bola rada na nás nakupovať. Aby sme si spestrili raňajky, kúpili sme si sladké pečivo. Ostatní ako si žiadali, chlieb a rohlíky. Je pod mrakom a kvôli cyklo pretekom a následným uzávierkam na chate u “Strašného desa” asi skysnem celý deň. Na dve hodiny bol zajednaný tenisový kurt, a tak sa hral tenis a speedbedminton. Ja som po hodine odišiel s mladšou na chatu. Ju to nebavilo. Prešiel som sa po dedine, pofotil, ale počasie je depresívne. Zamračené. Dal som si hríbovu polievku s chlebom. Bol som pozvaný o druhej na obecný úrad. P. starosta mi vybavil pohľadnicu, hoci bol nestránkový deň. Došiel som na chatu, kde panoval zhon. Dedkovi skrslo v hlave, že ide vlak. Hnali sme sa do Vyš.Hágov ako Ukrajinci pred Putinom. Dedko stresoval. Bol problém zaparkovať, stresoval som ja. Zabudol som potom foťák v aute. “Zamkol si auto?!”, stresovala žena. Dedko na stanici reval až ho bolo počuť do čakárne. Zbytočne. Lístok na vlak predáva jednooký výpravca, takže, až keď sme si kúpili lístok, odišli sme na Tatr.Lomnicu. Kúpili sme si celodenný. V Lomnici sme hľadali lacnú reštiku, tak sme tam chodili dookola ako hladné myši. Nakoniec sme zapadli do reštaurácie ” Čakanka” a čakali. Napokon sme sa dvihli na odchod a v tom doletela čašníčka. Až na to dlhé čakanie, bryndzové halušky chutili. Medzitým sa rozpršalo. Chceli sme ísť na zákusok. Švagriná kúpila pončá. Keď sme si ich dali, už dážď ustával. Márne som hľadal knihu o Tatrách (až doma som ju našiel). V cukrárni U Bobča som si dal veterník. Z práškovej šľahačky chutil ako umelá hmota. Dal som si aspoň kúsok tiramisu od mojej drahej. Každý mal iný zákusok, ja som bohužiaľ trafil vedľa. Baby zlízali zmrzlinu. Vrátili sme sa “elinou” do Strašného desa. Autá parkovali kde kade pri ceste. Z pretekov sme videli akurát sprievodné autobusy tímov. Vo Vyšných Hágov sa vyrojila záplava ružovučkých kakadu. Na Štrbskom Presse rozdávali reklamné klobúčiky. Večer o5 pršalo. Cez zlú predpoveď si okrem mňa poistili sms-kou úraz. Keby sa tak počasie dalo poistiť. Každý deň ma tu bolí hlava a “nemôžem tento”. Každý deň zabijem pakomára, vyženiem včelu a nájde sa vo vani žaba.
Piatok
V noci som naháňal včelu. Bzučal komár, sfunkčnil som elek.odpudzovač. Vrcholom dovolenky bol dnešný výstup na Rysy. Vstávali sme pred pol siedmou, aby sme stihli vlak o pol ôsmej. Dnes sa nevaril hromadný čaj. Dedko robil praženicu. Zásoba je stále 30 vajec. Ja som mal vianočku s nutelou. Vo vlaku som si napokon aj ja cez sms spravil poistku na hory. Počasie sa neukazovalo najlepšie a potvrdilo sa. S polovičkou sme boli popredu. Štart na Štrbskom Presse. Oproti nám bežali ranní športovci. Zastavili sme sa na Popradskom plese. Samozrejme pohľadnica. Pokračovali sme Mengusovskou dolinou rovno do londýnskej hmly. Na Žabích plesách sme si dali chlieb s paštétou a kúsok čokolády. Ostatných sme čakali takmer pol hodiny. Medzitým sa riadne rozpršalo. Uvažoval som vrátiť sa, ale napokon sme pokračovali. Palice som v polovici výstupu na plesá zložil. Bez palíc sa mi šlo tuším lepšie. Je tam i iný, strmší, chodník na chatu, ktorý poznajú len horali. Neprišli sme na to kade ide. Popri vodopáde kamsi. Po výstupe na reťaziach (dajú sa obísť) o5 dážď a po skalných schodoch sme dorazili na Chatu pod Rysmi. Je tam bus zastávka a Kráľovstvo pod rysmi, kde si zubatá zabudla kosu. Premokli nám spodné časti nohavíc a topánky v kráľovstve. Na chate bolo ľudí jak na koncerte Alexandrovcov. Prevažne Česi a Poliaci. Veď je pod ňou najvyšší poľský vrch. Kto chce a má silu môže vyniesť z Popradského plesa na chatu mech krumpľov, plyn.bombu alebo vodu. Dostane za to čaj s rumom. Nas5 môže odniesť odpad. Jedného čes. turistu sme s takým nákladom stretli. Hovoril, že to “prošvihnul a je to skutečně těžké”. Vlhko a teplo od sušiacich odevov. Miesto tam majú aj vegetariáni. Vymädzené je dvoma slučkami a nakreslenou šibenicou. V kráľovstve sme si dali pol litra výborného bylink. čaju a cesnačku. Tiež dobrá, so syrom. Je tam erárny vlčiak. Iného psa znášali v batohu dolu. 3D panoramatický záchod. Strašne dlho sa tam tróni. Ono totiž konať potrebu a pod sebou mať nič, to nejde. Má presklenú prednú časť . No dnes bola hmla.
Čaj s rumom si dali nešoféri. Ako sme sa chystali von, o5 sa rozpršalo. Znova sme váhali. Napokon sme na povel starších šli. Cestou som vykrikoval zo zúfalstva “Lenine”, potreboval som sa vzpružiť na túto otrasnú cestu. Jeho stopy však končili za chatou. Dohľadnosť mizivá, tak 30m, raz sme zišli z trasy. Ťažko sa veru orientovalo. Tiež sa ťažko štartovalo z chaty, kým sme došli do tempa. Navyše navlhli aj bundy z pláštenok. Dolu, oproti, schádzali príslušníci. Fúkať nám nedali, pre ženu by výstup po rumovom čaji asi skončil. Mali chudáci iné problémy, aby nespadli. Asi po 50 min. sme došli na vrchol. Odfotili sme sa s “krásnou panorámou” v pozadí. Na vŕšku je maď. vlajka, pätník s bôžikom a schránka. Prišla nás pozdraviť vrchárka-vtáčik asi ako drozd. A že vraj vrabec, ktosi hlesol. Čoby v takej výške robil. Na chvíľu sa predsa len odkryl výhľad na poľskú stranu. Morské oko. Začínalo byť zima, zostupovali sme dolu. Zobral som kamene spod vŕsku. Pri sedle Váhy som navŕšil zopár kameňov. Je to pri červenej značke. Smerom nahor ešte pred ňou. Pod sedlom bola snehová pláň. Po jej okraji sa šmýkalo. Na chate sú v skalách krysy. Nad Žabými plesami sa už hmla vzdávala. Na chate sme sa nezdržiavali, iba dali dolu pláštenky. Odpočinok bol znova na plesách a o5 chlieb a čokoláda. Začalo sa vyjasnovať. Videli sme zlatom zaliatu Mengusovskú dolinu a okolite štíty. Pod nami bola cesta, v ktorej sme predtým v hmle stúpali. Rysy sa však stáli halili do šedej ničoty. Videli sme ich v plnej kráse až zo stanice. Stáli si tam, majestátne, a smiali sa z našeho Pyrrhovho víťazstva. S5 po asfaltke z Popr. plesa. Mnohým zničila kolená a chodidlá. Švagrinej prišlo na chate vyčerpaním zle. Krátka odbočka na symbol.cintorín. Mnoho dúhových krížov a smutne matných tabúľ. Aby mal každý napamäti, že v horách mať treba rešpekt. Na elinu sme dobiehali. Hlavne ja som zaostával. Asfalt ma ničil. Na večeru sa grilovalo. Ryby, špekáčky a tak. Tento výstup bol skôr adrenalinový ako pekný. Žena si splnila sen, ale ja by som sa rád vrátil za pekného počasia.
P.S. Tatry mali neblahý vplyv aj na auto. Predné oko sa mu od žiaľu nad chatou rosí a treba ho vymeniť. Jediné oko hodiniek to tiež neprežilo. Je prasknuté.
V diaľke hrmí tatranská búrka a ja o5 píšem riadky
denníka. Neubehlo ani 12h, čo sme boli doma a kolesá auta sa roztočili
do Tatier na ďalšiu veľkú rodinnú dovolenku. Stavili sme sa najprv
skontrolovať gazdovstvo svokrovcov. Pes žije. Boli otvorené okenice na streche,
ale myslel som si, že to tak má byť. Nemá, ako som sa dozvedel neskôr. Napršalo
im dovnútra. Nás dážď chytil medzi Vrútkami a Ružomberkom. Nič príjemné schytať šlehu od kamióna. Cítil som
sa ako v ponorke. Malá cikpauza pri Liptov. Hrádku. O pol siedmej
sme dorazili na chatu U Dobrého vetra v Štôle. Vraj tam stojí od 18st. A tak tam stojí ako
ju postavili podnes. Dobré vetry už odviali. Keby som vedel, čo ma čaká, plačem
už od Ružomberka. Hneď, keď som vkročil do chaty zadul “dobrý” vietor stuchliny,
či sušiacich sa vecí. Neporiadok, kopec haraburdia (vraj je majitel zberateľ,
skôr vetešník) prach, pavučiny, plesnivá kúpeľka v podzemí so slimákmi, žabami
a presakujúcou spodnou vodou. Ale nová strecha a majiteľ si pristavil novú
chatku pre seba. Staré husle, gitary, busta, vypchaté bažanty, čo strašia v
noci na schodoch, škriekajúca švagriná (tá nepatrí do zbierky). Nuž, ženy sa
dokážu vadiť aj o úplnych maličkostiach. Muži sa vedia povzniesť. Dnes im tu
dole pri dverách reval alarm. Hore v izbe vrešťala malá, na schodoch svokrovci
a švagor nevedel, čo skôr. Ratovať malú, alarm alebo si obliecť tepláky. Zrubová chata je v peknom prostredí poblíž sýte zeleného lesa na konci dediny. Ďalej sú už
len krajšie chaty. Priamo v záhrade
rástli suchohríby. Je na podmočenej pôde, preto je tam všetko tak krásne zelené a vlhké.
Mám s polovičkou izbu pod strechou a k tomu ešte otvorenú
ako kurník. Údel posledných príchodzích.
Všetko zdola počujem. Baby spia dole so švagrinou.
Šťať budem asi rovno z okna (bohužiaľ z bezpečnost. dôvodov nebudem). Česi majú
na to krásne slovo “vopruz”. Najradšej by som tuším zutekal. Na večeru pristál
na stole dedkov veľký hrniec s gulášom a knedľou. My sme pristavili k Tatrám
zlé počasie. Na nasledujúce dni nebude bohvieaké. Chvíľu som bol v obývačke s
ostatnými pri víne, ale uťahaný ako šnúra od hajzlu som s babami šiel o pol desiatej spať. “Byť silný”,
opakujem si, kým zaspím. “Prach mi snáď nádchu neprivolá”. To večné stonanie chaty ma privádza v noci do zúfalstva. Teším
sa normálne domov.
StredaPod naším oknom bývajú v dreve včely. Takže nie len kurník, ale aj úľ. Zatiaľ žijeme s nimi v symbióze. “Pane bože, táto chata je len pre ožran párty”, konštatujem. Na raňajky praženica s hríbami. To som vtedy netušil, že doniesli 60 vajec a budú na všetky možné aj nemožné spôsoby každý deň. Dedkovi sme dnes splnili sen a vybrali sa s ním k Batizovskému plesu. Keďže ostatní boli “grogy” po túre na Hincové plesá, sprevádzali sme ho so ženou len my dvaja. Autom hore do Vyšných Hágov a odtiaľ pešo. Zo začiatku boli maliny, čučoriedky a brusnice. Potom už len čučoriedky. Ida cestou sme ich spásali. Veľa ľudí tade nechodí. Aj krásne dubáky sme videli, ale nebrali. Nevydržali by prepravu. Voláme babke. Neskôr sa do tých končín vydala, ale len na čučoriedky. Nachádzali sme aj podpapierovníky. Pre nehubárov, podpapierovník nie je hríb, ale osraný papier od turistu. Švagriná sa včera pýtala, či je jedlý… Nuž, svojim spôsobom je. Videli sme, že sa naša púť halí do mrakov. Výhľad teda nulový, a to dedko tvrdil, že videl ráno končiare. Začalo aj drobne pršať, všetko sa balilo do nevýraznej šedi.. Vytiahli sme pláštenky. Žene sa po chvíli od radosti z cesty dotrhala. Šli sme asi tri hodiny. Kardiotempom, aby dedko vydržal. Tesne pred plesom sa riadne rozpršalo. Dedko našiel skalný previs, čo bola naša spása. Okoloidúcim turistom sme museli byť pekne na smiech. Ale nemokli sme. Zotrvali sme tam vyše pol hodiny, zjedli paštekové rohlíky. Za vzájomnej pomoci navliekli ešte bundy pod pláštenky a vyrazili. Na plese fúkalo a do toho ten dážď. To už aj straky chodili pešo. Kapucňu som si utiahol, ani som cez ňu nevidel kade kráčam. Bola mi zima na ruky. Postupne však dážď ustával, keď už sme odchádzali smerom na Sliezsku chatu. Otváral sa i výhľad na Končistú i do doliny. Gerlach ostal zahalený. Vytiahol som dokonca aparát. Po fotení sme šlapali na východ a znova vošli do hmly ako v horore. Rozhodli sme sa pokračovať stále k Sliez.domu. Tam sme si dali tatr.čaj. Ja teda len obyčajný, ovocný z vrecúška. Kúpil som si tam pohľadnice. Kým sme popíjali, vylepšilo sa počasie a o5 sa otvoril výhľad na Velické pleso, vodopád a dolinu. Zostupovali sme k Tatr. Polianke. Kamenistým chodníkom, zo začiatku prakticky v potoku. Zaberačka na kĺby.
Dosiahli sme Tatr. Polievku s 5.min predstihom oproti “hríbiku”. A to nás iní predbiehali.
Čakanie na električku do V.Hágov som využil na kúpu ďalšej pohľadnice v asi jedinom fungujúcom hoteli v Polianke. Vôbec nevyzerá zvonku po rekonštrukcii a pohľadnica drahšia ako v Sliezkom dome. Električka v Tatrách nie je lacná záležitosť. Viezli sme sa 3 zastávky za 1 eur. Dedko každý deň opakoval ako výhodne si kúpili týždenný lístok. Prišli sme do tichej chaty, ostatní hrali tenis. Cestoviny s mrkvovou polievkou (pôvodne pre deti). Umýval som sa do pol pása v hornej, povedzme, umyvárke v studenej vode. Pred večierkou som si čítal, ostatní hrali Človeče a karty.
Štvrtok
Dnes bola rada na nás nakupovať. Aby sme si spestrili raňajky, kúpili sme si sladké pečivo. Ostatní ako si žiadali, chlieb a rohlíky. Je pod mrakom a kvôli cyklo pretekom a následným uzávierkam na chate u “Strašného desa” asi skysnem celý deň. Na dve hodiny bol zajednaný tenisový kurt, a tak sa hral tenis a speedbedminton. Ja som po hodine odišiel s mladšou na chatu. Ju to nebavilo. Prešiel som sa po dedine, pofotil, ale počasie je depresívne. Zamračené. Dal som si hríbovu polievku s chlebom. Bol som pozvaný o druhej na obecný úrad. P. starosta mi vybavil pohľadnicu, hoci bol nestránkový deň. Došiel som na chatu, kde panoval zhon. Dedkovi skrslo v hlave, že ide vlak. Hnali sme sa do Vyš.Hágov ako Ukrajinci pred Putinom. Dedko stresoval. Bol problém zaparkovať, stresoval som ja. Zabudol som potom foťák v aute. “Zamkol si auto?!”, stresovala žena. Dedko na stanici reval až ho bolo počuť do čakárne. Zbytočne. Lístok na vlak predáva jednooký výpravca, takže, až keď sme si kúpili lístok, odišli sme na Tatr.Lomnicu. Kúpili sme si celodenný. V Lomnici sme hľadali lacnú reštiku, tak sme tam chodili dookola ako hladné myši. Nakoniec sme zapadli do reštaurácie ” Čakanka” a čakali. Napokon sme sa dvihli na odchod a v tom doletela čašníčka. Až na to dlhé čakanie, bryndzové halušky chutili. Medzitým sa rozpršalo. Chceli sme ísť na zákusok. Švagriná kúpila pončá. Keď sme si ich dali, už dážď ustával. Márne som hľadal knihu o Tatrách (až doma som ju našiel). V cukrárni U Bobča som si dal veterník. Z práškovej šľahačky chutil ako umelá hmota. Dal som si aspoň kúsok tiramisu od mojej drahej. Každý mal iný zákusok, ja som bohužiaľ trafil vedľa. Baby zlízali zmrzlinu. Vrátili sme sa “elinou” do Strašného desa. Autá parkovali kde kade pri ceste. Z pretekov sme videli akurát sprievodné autobusy tímov. Vo Vyšných Hágov sa vyrojila záplava ružovučkých kakadu. Na Štrbskom Presse rozdávali reklamné klobúčiky. Večer o5 pršalo. Cez zlú predpoveď si okrem mňa poistili sms-kou úraz. Keby sa tak počasie dalo poistiť. Každý deň ma tu bolí hlava a “nemôžem tento”. Každý deň zabijem pakomára, vyženiem včelu a nájde sa vo vani žaba.
Piatok
V noci som naháňal včelu. Bzučal komár, sfunkčnil som elek.odpudzovač. Vrcholom dovolenky bol dnešný výstup na Rysy. Vstávali sme pred pol siedmou, aby sme stihli vlak o pol ôsmej. Dnes sa nevaril hromadný čaj. Dedko robil praženicu. Zásoba je stále 30 vajec. Ja som mal vianočku s nutelou. Vo vlaku som si napokon aj ja cez sms spravil poistku na hory. Počasie sa neukazovalo najlepšie a potvrdilo sa. S polovičkou sme boli popredu. Štart na Štrbskom Presse. Oproti nám bežali ranní športovci. Zastavili sme sa na Popradskom plese. Samozrejme pohľadnica. Pokračovali sme Mengusovskou dolinou rovno do londýnskej hmly. Na Žabích plesách sme si dali chlieb s paštétou a kúsok čokolády. Ostatných sme čakali takmer pol hodiny. Medzitým sa riadne rozpršalo. Uvažoval som vrátiť sa, ale napokon sme pokračovali. Palice som v polovici výstupu na plesá zložil. Bez palíc sa mi šlo tuším lepšie. Je tam i iný, strmší, chodník na chatu, ktorý poznajú len horali. Neprišli sme na to kade ide. Popri vodopáde kamsi. Po výstupe na reťaziach (dajú sa obísť) o5 dážď a po skalných schodoch sme dorazili na Chatu pod Rysmi. Je tam bus zastávka a Kráľovstvo pod rysmi, kde si zubatá zabudla kosu. Premokli nám spodné časti nohavíc a topánky v kráľovstve. Na chate bolo ľudí jak na koncerte Alexandrovcov. Prevažne Česi a Poliaci. Veď je pod ňou najvyšší poľský vrch. Kto chce a má silu môže vyniesť z Popradského plesa na chatu mech krumpľov, plyn.bombu alebo vodu. Dostane za to čaj s rumom. Nas5 môže odniesť odpad. Jedného čes. turistu sme s takým nákladom stretli. Hovoril, že to “prošvihnul a je to skutečně těžké”. Vlhko a teplo od sušiacich odevov. Miesto tam majú aj vegetariáni. Vymädzené je dvoma slučkami a nakreslenou šibenicou. V kráľovstve sme si dali pol litra výborného bylink. čaju a cesnačku. Tiež dobrá, so syrom. Je tam erárny vlčiak. Iného psa znášali v batohu dolu. 3D panoramatický záchod. Strašne dlho sa tam tróni. Ono totiž konať potrebu a pod sebou mať nič, to nejde. Má presklenú prednú časť . No dnes bola hmla.
Čaj s rumom si dali nešoféri. Ako sme sa chystali von, o5 sa rozpršalo. Znova sme váhali. Napokon sme na povel starších šli. Cestou som vykrikoval zo zúfalstva “Lenine”, potreboval som sa vzpružiť na túto otrasnú cestu. Jeho stopy však končili za chatou. Dohľadnosť mizivá, tak 30m, raz sme zišli z trasy. Ťažko sa veru orientovalo. Tiež sa ťažko štartovalo z chaty, kým sme došli do tempa. Navyše navlhli aj bundy z pláštenok. Dolu, oproti, schádzali príslušníci. Fúkať nám nedali, pre ženu by výstup po rumovom čaji asi skončil. Mali chudáci iné problémy, aby nespadli. Asi po 50 min. sme došli na vrchol. Odfotili sme sa s “krásnou panorámou” v pozadí. Na vŕšku je maď. vlajka, pätník s bôžikom a schránka. Prišla nás pozdraviť vrchárka-vtáčik asi ako drozd. A že vraj vrabec, ktosi hlesol. Čoby v takej výške robil. Na chvíľu sa predsa len odkryl výhľad na poľskú stranu. Morské oko. Začínalo byť zima, zostupovali sme dolu. Zobral som kamene spod vŕsku. Pri sedle Váhy som navŕšil zopár kameňov. Je to pri červenej značke. Smerom nahor ešte pred ňou. Pod sedlom bola snehová pláň. Po jej okraji sa šmýkalo. Na chate sú v skalách krysy. Nad Žabými plesami sa už hmla vzdávala. Na chate sme sa nezdržiavali, iba dali dolu pláštenky. Odpočinok bol znova na plesách a o5 chlieb a čokoláda. Začalo sa vyjasnovať. Videli sme zlatom zaliatu Mengusovskú dolinu a okolite štíty. Pod nami bola cesta, v ktorej sme predtým v hmle stúpali. Rysy sa však stáli halili do šedej ničoty. Videli sme ich v plnej kráse až zo stanice. Stáli si tam, majestátne, a smiali sa z našeho Pyrrhovho víťazstva. S5 po asfaltke z Popr. plesa. Mnohým zničila kolená a chodidlá. Švagrinej prišlo na chate vyčerpaním zle. Krátka odbočka na symbol.cintorín. Mnoho dúhových krížov a smutne matných tabúľ. Aby mal každý napamäti, že v horách mať treba rešpekt. Na elinu sme dobiehali. Hlavne ja som zaostával. Asfalt ma ničil. Na večeru sa grilovalo. Ryby, špekáčky a tak. Tento výstup bol skôr adrenalinový ako pekný. Žena si splnila sen, ale ja by som sa rád vrátil za pekného počasia.
Sobota
Vstali sme do krásneho slnečného dňa. Mohol ma aj šľak trafiť.
Utekal som ešte pofotiť aspoň dedinu. Čaj bol dnes navarený, čo som zasa
nevedel. Dojedal som vianočku s broskyňovým džemom. Pobalili sme sa, vylovil
som z kmeňa loptičku, spod auta druhú, spoločné foto a po 10h sme vypadli. So
svokrom v pätách sme namierili do Vlkolínca. V Ivachnovej sme uviazli na 20min.
v kolóne. Z Bieleho Potoka do Vlkolinca je už len úzka cesta. Ľudia rázovitú
obec veľa navštevujú a je tam premávka. Sú tam miesta na vyhnutie a aj tak som
skončil s autom kdesi v kriakoch. Hneď ako sme dorazili, došiel aj švagor. No
ich malá bola zlá a znervózňovalo to aj rodičov. Vadili sa a vytvorili hustú atmosféru. Cez to všetko sme šli do dediny.
Vstupné 2 Eur a ešte aj za
parkovanie sa platí 1. Pitoreskná dedinka, kde žije v stredovekých domoch asi
20 pôvodných obyvateľov. Ostatní sú “prindiši”. Raj pre fotografa aj peňaženku. Kúpili sme si obrázok za 5 Eur. Taká čarbanica domčeka robená s tušom.
No je to len kópia. Akože maliar nás pekne dobehol. Kapustový meteník, miestnu špecialitu
sme neskúsili. Švagor si pozrel vodný mlyn, aby videl, kde urobil chybu. Na
chate sa totiž pokúšal taký spraviť, ale len kopa pilin po ňom ostala a nič. Naša
mladšia spadla a už sme sa hotovali s5. Rozdelili sme sa. Svokrovci cez Ružomberok
domov, my cez Donovaly a švagor zapadol v Bielom Potoku v reštaurácií. Donovaly sú veľké stredisko s veľa ľudmi. Najprv sme sa šli
najesť. Mal som cestoviny s hríbovou omajdou s čerstvých hríbov a s kuracím mäsom.
Super. Baby bryndzáky, šúlance. Mladšia na mňa vyliala celú kofolu. Už som sa
neprezliekal, ostal som fľakatý a lepkavý. Nad nami lietali paraglajdisti.
Kdesi museli mať hniezdo. Končili na blízkej lúke a potom v reštike pri pive.
Batoh väčší než ja. S plnými bruchami sme fučali do kopca k rozprav.krajine
Habakukovo. Nikde nebolo uvedené vstupné. Pre 4 ľudkov 25eur. Za tie peniaze
som očakával asi viac. No, kto má lóve, či fuky, nech navštívi Habakuky. Každú chvíľu boli v domčekoch predstavenia, po ulici tiež
bavili ľudi. Aj sa dal spraviť zvonček, či miska z hliny. Ale za to sa platilo.
Staršej sa páčili predstavenia, mladšia diplomaticky mlčala o krajine. Zrovna
prebiehala flašinetiáda a
vyhrávali verklíky. Platilo sa habakukmi, nezamenili sme ani jeden. Ľudia sa do
domčekov tlačili dnu ako Turci za Dunaj, čo vadilo účinkujúcim. Chvíľu sme boli na ihrisku, pozreli 4 rohatú kozu a somára a
pobrali sa s5. Za tie peniaze sme mohli ísť radšej na boby. Cestou domov baby prespali
polovicu cesty. Zastavili sme sa v hlohoveckom Tescu. Staršej konečne vybrali školskú
tašku. Brigádnička pri pokladni testovala náš postreh a 2-krát nablokovala zlú
sumu. Okolo pol ôsmej sme unavení konečne
došli domov.P.S. Tatry mali neblahý vplyv aj na auto. Predné oko sa mu od žiaľu nad chatou rosí a treba ho vymeniť. Jediné oko hodiniek to tiež neprežilo. Je prasknuté.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)