U dobrého vetra alebo Strašného desa

Útorok 5.8.2014

V diaľke hrmí tatranská búrka a ja o5 píšem riadky denníka.  Neubehlo ani 12h, čo sme boli doma a kolesá auta sa roztočili do Tatier na ďalšiu veľkú rodinnú dovolenku. Stavili sme sa najprv skontrolovať gazdovstvo svokrovcov. Pes žije. Boli otvorené okenice na streche, ale myslel som si, že to tak má byť. Nemá, ako som sa dozvedel neskôr. Napršalo im dovnútra. Nás dážď chytil medzi Vrútkami a Ružomberkom. Nič príjemné schytať šlehu od kamióna. Cítil som sa ako v ponorke. Malá cikpauza pri Liptov. Hrádku. O pol siedmej sme dorazili na chatu U Dobrého vetra v Štôle. Vraj tam stojí od 18st. A tak tam stojí ako ju postavili podnes. Dobré vetry už odviali. Keby som vedel, čo ma čaká, plačem už od Ružomberka. Hneď, keď som vkročil do chaty zadul “dobrý” vietor stuchliny, či sušiacich sa vecí. Neporiadok, kopec haraburdia (vraj je majitel zberateľ, skôr vetešník) prach, pavučiny, plesnivá kúpeľka v podzemí so slimákmi, žabami a presakujúcou spodnou vodou. Ale nová strecha a majiteľ si pristavil novú chatku pre seba. Staré husle, gitary, busta, vypchaté bažanty, čo strašia v noci na schodoch, škriekajúca švagriná (tá nepatrí do zbierky). Nuž, ženy sa dokážu vadiť aj o úplnych maličkostiach. Muži sa vedia povzniesť. Dnes im tu dole pri dverách reval alarm. Hore v izbe vrešťala malá, na schodoch svokrovci a švagor nevedel, čo skôr. Ratovať malú, alarm alebo si obliecť tepláky. Zrubová chata je v peknom prostredí poblíž sýte zeleného lesa na konci dediny. Ďalej sú už len krajšie chaty.  Priamo v záhrade rástli suchohríby. Je na podmočenej pôde, preto je tam všetko tak krásne zelené a vlhké.

Mám s polovičkou izbu pod strechou a k tomu ešte otvorenú ako kurník. Údel posledných príchodzích. Všetko zdola počujem.  Baby spia dole so švagrinou. Šťať budem asi rovno z okna (bohužiaľ z bezpečnost. dôvodov nebudem). Česi majú na to krásne slovo “vopruz”. Najradšej by som tuším zutekal. Na večeru pristál na stole dedkov veľký hrniec s gulášom a knedľou. My sme pristavili k Tatrám zlé počasie. Na nasledujúce dni nebude bohvieaké. Chvíľu som bol v obývačke s ostatnými pri víne, ale uťahaný ako šnúra od hajzlu som  s babami šiel o pol desiatej spať. “Byť silný”, opakujem si, kým zaspím. “Prach mi snáď nádchu neprivolá”.  To večné stonanie chaty ma privádza v noci do zúfalstva. Teším sa normálne domov.

Streda
Pod naším oknom bývajú v dreve včely. Takže nie len kurník, ale aj úľ. Zatiaľ žijeme s nimi v symbióze. “Pane bože, táto chata je len pre ožran párty”, konštatujem. Na raňajky praženica s hríbami. To som vtedy netušil, že doniesli 60 vajec a budú na všetky možné aj nemožné spôsoby každý deň. Dedkovi sme dnes splnili sen a vybrali sa s ním k Batizovskému plesu. Keďže ostatní boli “grogy” po túre na Hincové plesá, sprevádzali sme ho so ženou len my dvaja. Autom hore do Vyšných Hágov a odtiaľ pešo. Zo začiatku boli maliny, čučoriedky a brusnice. Potom už len čučoriedky. Ida cestou sme ich spásali. Veľa ľudí tade nechodí. Aj krásne dubáky sme videli, ale nebrali. Nevydržali by prepravu. Voláme babke. Neskôr sa do tých končín vydala, ale len na čučoriedky. Nachádzali sme aj podpapierovníky. Pre nehubárov, podpapierovník nie je hríb, ale osraný papier od turistu. Švagriná sa včera pýtala, či je jedlý… Nuž, svojim spôsobom je. Videli sme, že sa naša púť halí do mrakov. Výhľad teda nulový, a to dedko tvrdil, že videl ráno končiare. Začalo aj drobne pršať, všetko sa balilo do nevýraznej šedi.. Vytiahli sme pláštenky. Žene sa po chvíli od radosti z cesty dotrhala. Šli sme asi tri hodiny. Kardiotempom, aby dedko vydržal.  Tesne pred plesom sa riadne rozpršalo. Dedko našiel skalný previs, čo bola naša spása. Okoloidúcim turistom sme museli byť pekne na smiech. Ale nemokli sme. Zotrvali sme tam vyše pol hodiny, zjedli paštekové rohlíky. Za vzájomnej pomoci navliekli ešte bundy pod pláštenky a vyrazili. Na plese fúkalo a do toho ten dážď. To už aj straky chodili pešo. Kapucňu som si utiahol, ani som cez ňu nevidel kade kráčam. Bola mi zima na ruky. Postupne však dážď ustával, keď už sme odchádzali smerom na Sliezsku chatu. Otváral sa i výhľad na Končistú i do doliny. Gerlach ostal zahalený. Vytiahol som dokonca aparát. Po fotení sme šlapali na východ a znova vošli do hmly ako v horore. Rozhodli sme sa pokračovať stále k Sliez.domu. Tam sme si dali tatr.čaj. Ja teda len obyčajný, ovocný z vrecúška. Kúpil som si tam pohľadnice. Kým sme popíjali, vylepšilo sa počasie a o5 sa otvoril výhľad na Velické pleso, vodopád a dolinu. Zostupovali sme k Tatr. Polianke. Kamenistým chodníkom, zo začiatku prakticky v potoku. Zaberačka na kĺby.
Dosiahli sme Tatr. Polievku s 5.min predstihom oproti “hríbiku”. A to nás iní predbiehali.
Čakanie na električku do V.Hágov som využil na kúpu ďalšej pohľadnice v asi jedinom fungujúcom hoteli v Polianke. Vôbec nevyzerá zvonku po rekonštrukcii a pohľadnica drahšia ako v Sliezkom dome. Električka v Tatrách nie je lacná záležitosť. Viezli sme sa 3 zastávky za 1 eur. Dedko každý deň opakoval ako výhodne si kúpili týždenný lístok. Prišli sme do tichej chaty, ostatní hrali tenis. Cestoviny s mrkvovou polievkou (pôvodne pre deti). Umýval som sa do pol pása v hornej, povedzme, umyvárke v studenej vode. Pred večierkou som si čítal, ostatní hrali Človeče a karty.
Štvrtok
Dnes bola rada na nás nakupovať. Aby sme si spestrili raňajky, kúpili sme si sladké pečivo. Ostatní ako si žiadali, chlieb a rohlíky.  Je pod mrakom a kvôli cyklo pretekom a následným uzávierkam na chate u “Strašného desa” asi skysnem celý deň. Na dve hodiny bol zajednaný tenisový kurt, a tak sa hral tenis a speedbedminton. Ja som po hodine odišiel s mladšou na chatu. Ju to nebavilo. Prešiel som sa po dedine, pofotil, ale počasie je depresívne. Zamračené.  Dal som si hríbovu polievku s chlebom. Bol som pozvaný o druhej na obecný úrad. P. starosta mi vybavil pohľadnicu, hoci bol nestránkový deň. Došiel som na chatu, kde panoval zhon. Dedkovi skrslo v hlave, že ide vlak. Hnali sme sa do Vyš.Hágov ako Ukrajinci pred Putinom. Dedko stresoval. Bol problém zaparkovať, stresoval som ja. Zabudol som potom foťák v aute. “Zamkol si auto?!”, stresovala žena. Dedko na stanici reval až ho bolo počuť do čakárne. Zbytočne. Lístok na vlak predáva jednooký výpravca, takže, až keď sme si kúpili lístok, odišli sme na Tatr.Lomnicu.  Kúpili sme si celodenný. V Lomnici sme hľadali lacnú reštiku, tak sme tam chodili dookola ako hladné myši. Nakoniec sme zapadli do reštaurácie ” Čakanka” a čakali. Napokon sme sa dvihli na odchod a v tom doletela čašníčka. Až na to dlhé čakanie, bryndzové halušky chutili. Medzitým sa rozpršalo. Chceli sme ísť na zákusok. Švagriná kúpila pončá. Keď sme si ich dali, už dážď ustával. Márne som hľadal knihu o Tatrách (až doma som ju našiel). V cukrárni U Bobča som si dal veterník. Z práškovej šľahačky chutil ako umelá hmota. Dal som si aspoň kúsok tiramisu od mojej drahej. Každý mal iný zákusok, ja som bohužiaľ trafil vedľa. Baby zlízali zmrzlinu. Vrátili sme sa “elinou” do Strašného desa. Autá parkovali kde kade pri ceste. Z pretekov sme videli akurát sprievodné autobusy tímov. Vo Vyšných Hágov sa vyrojila záplava ružovučkých kakadu. Na Štrbskom Presse rozdávali reklamné klobúčiky. Večer o5 pršalo. Cez zlú predpoveď si okrem mňa poistili sms-kou úraz. Keby sa tak počasie dalo poistiť. Každý deň ma tu bolí hlava a “nemôžem tento”. Každý deň zabijem pakomára, vyženiem včelu a nájde sa vo vani žaba.
Piatok
V noci som naháňal včelu. Bzučal komár, sfunkčnil som elek.odpudzovač.  Vrcholom dovolenky bol dnešný výstup na Rysy. Vstávali sme pred pol siedmou, aby sme stihli vlak o pol ôsmej. Dnes sa nevaril hromadný čaj. Dedko robil praženicu. Zásoba je stále 30 vajec. Ja som mal vianočku s nutelou. Vo vlaku som si napokon aj ja cez sms spravil poistku na hory. Počasie sa neukazovalo najlepšie a potvrdilo sa. S polovičkou sme boli popredu. Štart na Štrbskom Presse. Oproti nám bežali ranní športovci. Zastavili sme sa na Popradskom plese. Samozrejme pohľadnica. Pokračovali sme Mengusovskou dolinou rovno do londýnskej hmly. Na Žabích plesách sme si dali chlieb s paštétou a kúsok čokolády. Ostatných sme čakali takmer pol hodiny. Medzitým sa riadne rozpršalo. Uvažoval som vrátiť sa, ale napokon sme pokračovali. Palice som v polovici výstupu na plesá zložil. Bez palíc sa mi šlo tuším lepšie. Je tam i iný, strmší, chodník na chatu, ktorý poznajú len horali. Neprišli sme na to kade ide. Popri vodopáde kamsi. Po výstupe na reťaziach (dajú sa obísť) o5 dážď a po skalných schodoch sme dorazili na Chatu pod Rysmi. Je tam bus zastávka a Kráľovstvo pod rysmi, kde si zubatá zabudla kosu. Premokli nám spodné časti nohavíc a topánky v kráľovstve. Na chate bolo ľudí jak na koncerte Alexandrovcov. Prevažne Česi a Poliaci. Veď je pod ňou najvyšší poľský vrch. Kto chce a má silu môže vyniesť z Popradského plesa na chatu mech krumpľov, plyn.bombu alebo vodu. Dostane za to čaj s rumom. Nas5 môže odniesť odpad. Jedného čes. turistu sme s takým nákladom stretli. Hovoril, že to “prošvihnul a je to skutečně těžké”.  Vlhko a teplo od sušiacich odevov. Miesto tam majú aj vegetariáni. Vymädzené je dvoma slučkami a nakreslenou šibenicou. V kráľovstve sme si dali pol litra výborného bylink. čaju a cesnačku. Tiež dobrá, so syrom. Je tam erárny vlčiak. Iného psa znášali v batohu dolu. 3D panoramatický záchod. Strašne dlho sa tam tróni. Ono totiž konať potrebu a pod sebou mať nič, to nejde.  Má presklenú prednú časť . No dnes bola hmla.
Čaj s rumom si dali nešoféri. Ako sme sa chystali von, o5 sa rozpršalo. Znova sme váhali. Napokon sme na povel starších šli. Cestou som vykrikoval zo zúfalstva “Lenine”, potreboval som sa vzpružiť na túto otrasnú cestu.  Jeho stopy však končili za chatou. Dohľadnosť mizivá, tak 30m, raz sme zišli z trasy. Ťažko sa veru orientovalo. Tiež sa ťažko štartovalo z chaty, kým sme došli do tempa. Navyše navlhli aj bundy z pláštenok. Dolu, oproti, schádzali príslušníci. Fúkať nám nedali, pre ženu by výstup po rumovom čaji asi skončil. Mali chudáci iné problémy, aby nespadli. Asi po 50 min. sme došli na vrchol. Odfotili sme sa s “krásnou panorámou” v pozadí. Na vŕšku je maď. vlajka, pätník s bôžikom a schránka. Prišla nás pozdraviť vrchárka-vtáčik asi ako drozd. A že vraj vrabec, ktosi hlesol. Čoby v takej výške robil. Na chvíľu sa predsa len odkryl výhľad na poľskú stranu. Morské oko. Začínalo byť zima, zostupovali sme dolu. Zobral som kamene spod vŕsku. Pri sedle Váhy som navŕšil zopár kameňov. Je to pri červenej značke. Smerom nahor ešte pred ňou. Pod sedlom bola snehová pláň. Po jej okraji sa šmýkalo. Na chate sú v skalách krysy. Nad Žabými plesami sa už hmla vzdávala. Na chate sme sa nezdržiavali, iba dali dolu pláštenky. Odpočinok bol znova na plesách a o5 chlieb a čokoláda. Začalo sa vyjasnovať. Videli sme zlatom zaliatu Mengusovskú dolinu a okolite štíty. Pod nami bola cesta, v ktorej sme predtým v hmle stúpali. Rysy sa však stáli halili do šedej ničoty. Videli sme ich v plnej kráse až zo stanice. Stáli si tam, majestátne, a smiali sa z našeho Pyrrhovho víťazstva. S5 po asfaltke z Popr. plesa. Mnohým zničila kolená a chodidlá. Švagrinej prišlo na chate vyčerpaním zle. Krátka odbočka na symbol.cintorín. Mnoho dúhových krížov a smutne matných tabúľ. Aby mal každý napamäti, že v horách mať treba rešpekt. Na elinu sme dobiehali. Hlavne ja som zaostával. Asfalt ma ničil. Na večeru sa grilovalo. Ryby, špekáčky a tak. Tento výstup bol skôr adrenalinový ako pekný. Žena si splnila sen, ale ja by som sa rád vrátil za pekného počasia.

Sobota

Vstali sme do krásneho slnečného dňa. Mohol ma aj šľak trafiť. Utekal som ešte pofotiť aspoň dedinu. Čaj bol dnes navarený, čo som zasa nevedel. Dojedal som vianočku s broskyňovým džemom. Pobalili sme sa, vylovil som z kmeňa loptičku, spod auta druhú, spoločné foto a po 10h sme vypadli. So svokrom v pätách sme namierili do Vlkolínca. V Ivachnovej sme uviazli na 20min. v kolóne. Z Bieleho Potoka do Vlkolinca je už len úzka cesta. Ľudia rázovitú obec veľa navštevujú a je tam premávka. Sú tam miesta na vyhnutie a aj tak som skončil s autom kdesi v kriakoch. Hneď ako sme dorazili, došiel aj švagor. No ich malá bola zlá a znervózňovalo to aj rodičov. Vadili sa a vytvorili hustú  atmosféru. Cez to všetko sme šli do dediny. Vstupné 2 Eur a ešte aj za parkovanie sa platí 1. Pitoreskná dedinka, kde žije v stredovekých domoch asi 20 pôvodných obyvateľov. Ostatní sú “prindiši”. Raj pre fotografa aj peňaženku. Kúpili sme si obrázok za 5 Eur. Taká čarbanica domčeka robená s tušom. No je to len kópia. Akože maliar nás pekne dobehol. Kapustový meteník, miestnu špecialitu sme neskúsili. Švagor si pozrel vodný mlyn, aby videl, kde urobil chybu. Na chate sa totiž pokúšal taký spraviť, ale len kopa pilin po ňom ostala a nič. Naša mladšia spadla a už sme sa hotovali s5. Rozdelili sme sa. Svokrovci cez Ružomberok domov, my cez Donovaly a švagor zapadol v Bielom Potoku v reštaurácií.  Donovaly sú veľké stredisko s veľa ľudmi. Najprv sme sa šli najesť. Mal som cestoviny s hríbovou omajdou s čerstvých hríbov a s kuracím mäsom. Super. Baby bryndzáky, šúlance. Mladšia na mňa vyliala celú kofolu. Už som sa neprezliekal, ostal som fľakatý a lepkavý. Nad nami lietali paraglajdisti. Kdesi museli mať hniezdo. Končili na blízkej lúke a potom v reštike pri pive. Batoh väčší než ja. S plnými bruchami sme fučali do kopca k rozprav.krajine Habakukovo. Nikde nebolo uvedené vstupné. Pre 4 ľudkov 25eur. Za tie peniaze som očakával asi viac. No, kto má lóve, či fuky, nech navštívi Habakuky. Každú chvíľu boli v domčekoch predstavenia, po ulici tiež bavili ľudi. Aj sa dal spraviť zvonček, či miska z hliny. Ale za to sa platilo. Staršej sa páčili predstavenia, mladšia diplomaticky mlčala o krajine. Zrovna prebiehala flašinetiáda a vyhrávali verklíky. Platilo sa habakukmi, nezamenili sme ani jeden. Ľudia sa do domčekov tlačili dnu ako Turci za Dunaj, čo vadilo účinkujúcim. Chvíľu sme boli na ihrisku, pozreli 4 rohatú kozu a somára a pobrali sa s5. Za tie peniaze sme mohli ísť radšej na boby. Cestou domov baby prespali polovicu cesty. Zastavili sme sa v hlohoveckom Tescu. Staršej konečne vybrali školskú tašku. Brigádnička pri pokladni testovala náš postreh a 2-krát nablokovala zlú sumu.  Okolo pol ôsmej sme unavení konečne došli domov.
P.S. Tatry mali neblahý vplyv aj na auto. Predné oko sa mu od žiaľu  nad chatou rosí a treba ho vymeniť. Jediné oko hodiniek to tiež neprežilo. Je prasknuté.