Alkoholik a lúzer Bukowski napísal múdru vetu, že život sa skladá zo samého čakania. Čakáte a čakáte – na nemocnicu, na doktora, na inštalatéra, na blázinec, na smrť. Najprv svieti červená, potom sa rozsvieti zelená. Ja to parafrázujem a tvrdím, že život je neustály boj.
Bojujete so sebou, aby ste ráno vstali. Potom s deťmi, aby aj oni vstali. Bojujete s autom, ktoré má ráno zahmlené sklá. Cestou do roboty bojujete o život, aby do vás nejaký tiež bojovne naladený idiot nenabúral. V robote sa bijete s blbcami, ktorí sa vám snažia pokaziť deň. Ťažký, nekonečný boj.
Nedať sa znechutiť. Najťažšie je však bojovať o priazeň druhých. Nie sám so sebou. Bojuje každý, každý boží deň. Deti, dospelí, starci. Všimne si, odpíše, zavolá, nezabudne, donesie, ukáže? Dostať sa do inej kategórie. Veľmi to unavuje.
Zatiaľ dobojované. Myslíte, že si oddýchnete. Kdeže, zápasíte viruálne s počítačom, telefónom. Tam je to väcšinou prehrané a snažíte sa ich primäť k spolupráci. A či oni vás? Na obed sa premáhate, aby ste zjedli nechutné jedlo, o ktore denne bojujete.Treba jesť, aby sme mohli ďalej žiť tento boj alebo bojovať tento život. Cesta domov je o5 boj. Niekto bojuje s časom, miestom vo vlaku, ďalší si to rozdá s autom na ceste. Snažíme sa premôcť vzdorovité deti. Zasa hrozí bitka. Oni bojujú za nezávislosť, vy za pokoj v rodine. Večer nám televízia ponúkne boj. Nie náš. Druhých. Trebárs aj imaginárnych. Pocit víťazstva opantá aj nás.
Čím sme starší, život dáva tvrdšie rany. Viac bolia a dlhšie sa hoja.
Každý deň bojovať o prežitie. So samotou, nemocnicou, doktorom, so smrťou. Silnejší bere. Krásu, bohatstvo, silu, rukavice do ringu život. Silnejší dáva. Rany, K.O., slobodu a teraz už aj plyn.
Kolá su neuprosné. Získame bod, či nie? Veľký rozhodca určuje prestávku. Utekáme z kruhu. Pijeme, snívame, milujeme. A potom znova bojujeme a bojujeme. Priatelia nam podaju uterák, zašijú rany. Výnimočne nás i vystriedajú. Priatelia do konca života, do konca boja. Akých sme si vybojovali.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára