Akurát sme dostihli v dedine svokrovcov. Mysleli si, že ich ktosi naháňa na aute. Starý kostol bol zatvorený, takže sme hľadali nový. Bolo pomerne chladno, len 16°C. Okolo nás prefrčal ženích idúci po nevestu. Do kostola šli po odobierke peši. Na klopu saka mi pripli motúzik a stužku. Hoci som ženatý, rozmarín z bio prostredia malo iba pár vyvolených. Dôstojný pán bol nervózny viac ako nevesta. Koktal jej meno, i keď tvrdil akí sú dobrí kámoši. Na našej svadbe sme počúvali o májovom dáždiku, tu sme počúvali ako mu sedávala na kolienkach, jej prvý veľký zlom, keď šla do školy alebo dokonca možno ešte skôr, do školky a ďalšie životné zlomy. Alebo ženích ako raz prišiel domov rozrušený. “Niečo sa zmenilo” dojemne švitoril atď. Farárko mal aj ďalší brept: “V mene našej rodiny….”, potom sa opravil, “cirkvi.” Iný trapas bol, keď sa rozozneli v polovici obradu kostolné zvony. To miništrant Laco sa oprel o gong. Pán farár zareagoval: “Ešte som neskončil, Lacko”. S malou som sa ocitol pred kostolom ešte pred skončením obradu. Nevydržala. Ľudí bolo mnoho, zákuskov menej. 4 dokumentaristi sa motali ako sliepky po dvore u babky. Hoci je v móde brada, bol tam iba jeden bradatý chlap. To u nás v robote… No jak v kalifáte.
Nevesta sa pohla k reštaurácií pešo. My, s pohodlnejšími zadkami, autom. Zaparkoval som ho tak, aby čo najviac zavadzalo sprievodu. Vychutnával som si zamračené pohľady a tancujúcu nevestu, aby sa mu vyhla. Uvítacia štamprla, rozbitý tanier ako sa patrí, ako sa sluší a sunuli sme sa dovnútra. Okolo 100 ľudí, prevažne mladých. Starí tam boli viac menej na truc ženíchovej mamy. Bola urobená zasadačka samozrejme. Jediný som mal vestičku ako posledný mušketier, hoci som ju ani nechcel. Skôr než sme si sadli, nechali sme palca odtlačok na namaľovanom strome. Skvelý nápad, no opitá švagriná ho neskôr zničila. Asi by som ju zabil. Hlavný družba mal príhovor. Malá bagetka ako štartér. “Polievka je málo slaná!” vykríkla nevestina sestra. To bol povel pre mladých na bozkávanie. Príborom si hostia vyžiadali dva prídavky. Už počas jedla si ktosi spomenul na modlenie. Zdravas Mária a dobrú chuť. Hlavný chod asi málokomu chutil. Hovädzie ako s vojenskej konzervy, kuracie presolené. Dal som si len šalát s rukolou a kopček ryže. Vypil som 105kcal koly. Džús sa totiž minul závratne rýchlo. Keď sa už všetci nasýtili, muzikantský pár odštartoval mladomanželský valčík. No hrať a spievať dlho nevládali. 3-4 skladby a odpadli. Po prvom kole prišlo povinné fotenie. Zvečnili sme sa po skupinkách a potom celá grupa pri zdochline pod reštikou. Rozostavaní v tvare srdca. Na poslednom snímku som mal podľa ženy Pozdrav vítajúceho Stalina, keď mi dvihla ruku. Chystala sa kávička a zákusky, no torty akosi nikde. Absolvoval som asi nevyhnutnú zoznamovačku s neznámym zvyškom našej rodiny. Nie žeby som potom zrovna túžil, ale budiž. O5 ožil tanečný parket. Vyhlásil som, že pôjdem, keď bude “komandžero”. Nedočkal som sa, ale odhrovačky ako Jede, jede mašinka, repeťácke “bomby” pretkané valčíkmi nemohli chýbať. Naše baby tancovali, či skôr jašili sa na všetko. Pred mašinkou som ušiel radšej na “ninja” záchody s prerazenými dverami na úrovni očí. Chvíľu som premýšľal ako sa do pekla splachujú, keď tam nie je fotobunka. Reagujú na prúd. Keď prestanem, spláchnu sa. To som ešte nezažil. Ako to funguje na ženských? Tam to vraj nefeunguje, ale podľa zdvihnutej rite, by sa to dalo poriešiť. Prečo ženské chodia v dvojiciach na hajzel a prečo s kabelkou? Akademická otázka zostala nezodpovedaná. Sviečky horeli ďalej, zábava pokračovala, veľké až pretekali, niektorí preberali. K jednej sviečke som strčil lístok s menom. Nech nepreteká. Aspoň v čomsi som užitočný, i keď na chvíľu. Osamel som na hodnú chvíľu. Okolo mňa nik. Rád som nikto, ale teraz ma to nebavilo, nie. Netušil som, že ušli pred hlukom do vedľašieho foyer. Zhasli sa svetlá a rozbehlo sa ďalšie tanečné kolo. Gangam style. Mamina to roztočila s babami na chrbte. Pridal som sa aj ja. Babka váľala rock´n´roll. Spomienky na mladosť? Dedko skončil so zalepeným okom. Rozoberá doma kotol, kde je sklenená vata a toto sú dôsledky. Šoférovanie tiež musela prebrať švagriná. “Unaveného” uja riešili a nedali mu spať na stole. No dal si “dvadsať” sa a potom vyskočil ako Evans, keď strieľa na koš a krepčil na parkete o dušu. O deviatej pristáli na stoloch ďalšie varené a pečené pokrmy. Kura, rezne, sviečková. Bol som prvý, keďže som na večeru veľa nedal. Ostatní sa až po tanci vrhli na to. Na torty sme sa mohli len pozrieť v mrazáku. Bolo ich 9. Naše malé prvosvadobčanky začali byť unavené, zaberali sme dve sedačky vo foyer, kde si mladšia neustále líhala. Do vyhradenej miestnosti pre ožratých sme ju nechceli dať. O desiatej sme zavelili k odchodu. Už sme nevideli odčepčenie ani gastrolístok v hrnci. Ani prskajúcu svadobnú mati, či bonzujúcu nevestinu sestru (pri nevestinom hádaní ženícha). Zábava gradovala tak do tretej, potom sa pomaly hostia rozchádzali.
Budúci rok bude
nejaká tá 50 a rysuje sa zabíjačka vo veľkom štýle. Že sa tešíme.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára