Normálny život. Cestovanie vlakom - osoby a obsadenie

Ako som si zaspomínal na normálny svet a bežný život spred roka.

Cesta k vlaku

   Pred stanicou vypaľujú zobák tínejdžeri a neznabohov vábia svedkovia jahodovi. Stále tí istí, tlstí, hustí. A najmä babenky, ktorých mamy majú lepšiu postavu ako ony. Z autobusu vypadne dievča z dediny s krátkymi havarními vlasmi, ktoré zvýrazňujú jej malú hlavičku. S vygúglenými očami pôsobí stratene. Výnimočnou ju robí prasačí rypáčik. O stojan zamkne skladačku dlhovlasá dievčina s krásne pleteným copom a trocha šikmými hnedými očami. Okolo krku hrubý tmavý šál a la Arafat ako beduínka. Nakoľko býva 300m od stanice jej trvá odomykanie a zamykanie bicykla dlhšie ako cesta k stanici. Niekedy čaká spolužiakov a idú peši. Na batohu má pripnutú modrú plastovú fľaštičku s dezinfekciou na ruky. Aké prezieravé, mesiac pred koronou, že? Zaiste budúca zdravoťáčka. Stojím teda na peróne s veľkou kapucňou voľne pohodenou na urodzenej hlave ako mních. Chvíľu mi trvalo, kým som prišiel na systém suchého zipsu, ktorý je zamaskovaný vo vnútri bundy. Čakám pri stĺpe, aby ma neosrali vrabce a nezavadzal som pred tabuľou radenia vlakov. Niekde medzi týmito dvoma bodmi. Ak fúka severák nevadia mi ani hovná pod stĺpom. Zavše na poste stáva pani s úzkymi hrubými okuliarmi, ktorá chodí celá v bielom, na ramene fialovú kabelku s veľkým krúžkom, ktorým sa akurvát pripne o rám zábradlia. Staničná Biela (niekedy Levanduľová) pani, ale reálne kantorský ksicht. Krátke vlasy do hrdzava si nikdy nezakrýva. To už je skutočná zima, keď si prehodí kapucňu. Občas mi miesto veľkoryso uvoľní a stojí vzadu. Cez prázdniny necestovala, preto si myslím, že je učiteľka. Za ňou pri stene stojí nový zjav. Dievčina začala chodiť len tento rok. Fantóm nádražia. Nikdy som nevidel jej druhú polovicu tváre, lebo ju zakrývajú krátke svetlo-hnedé kučeravé vlasy ako hovienko batoľata. Aj na tej prvej polovici tváre má akné, možno je druhá ešte viac poďobaná.  Pri nastupovaní a vystupovaní vyzerá rovnako stratene. Vo vlasoch sa jej objavili biele fľaky. Zošedivela z cestovania preplnenými vlakmi alebo jednoducho imidž je nanič? Napravo drží post blonďavá dievčina s bradavicou uprostred čela a zaujímavo vykrojeným úzkym rámikom nad očami. Celá tenká ako kniha mojich dobrých skutkov. Má i krajšiu dvojníčku, ale tá cestuje sporadicky. Do vzájomného rozhovoru sa dajú dve večné optimistky, extro. Dospeláčky. Stále sa usmievajú, čo im zvyšuje sympatie. Obe nosia dve plátenné tašky (jedna v ruke, druhá na ramene) plus kabelku. Obe sú zrzky, tá krajšia z nich sa pichala minulý rok každý deň s bicyklom do vlaku. Stále mlela prečo. Od nového roku s tým prestala. Možno kvôli zime alebo ju nebavilo sa stále ospravedlňovať a možno nechcela platiť. Druhá má pretiahnutú tvár ako rybička Dory v okuliaroch, takých na spôsob motýlieho rámu. V ruke žltý dáždnik, na krku žltý šál a nedovolene prekračuje trať z Kanady (sídliska). Príchodom mestského autobusu pár minút pred vlakom sa k nim pridá vysoká "ramenatá" kámoška s frňákom Deda Mráza a tmavými prasačími očkami. Dospelé dieťa Lenka stojí naľavo. Jej meno som si všimol na zelenej stužke pripnutej na bunde. Dakedy nosí tvrdé dosky s výkresmi. Takže stavebná priemyslovka. Veľké zelenomodré oči nezvyčajne blízko seba ako morča, keď sa na našu Tofi zhora pozerám. Po stužkovej  prešla radikálnou obmenou vizáže. Blond vlasy sú minulosť, namiesto nich hrdza v skrátených vlasoch.  Prestala nosiť príšerné čierne pumpky, ktoré ničili jej peknú postavu a nahradila ich rifľami. Maľuje sa. Už to akosi nie je ona a niekedy ju mám problém identifikovať. Minulý rok čítala motivačnú knihu. Niečo na spôsob ako upratovať vzťahy s ľuďmi. Tak ďaleko, tak blízko. Predo mnou sa kolísavou chôdzou sunie po peróne v koženej bunde a s čiernou koženou taškou v ruke tučko, diabetik. Za ním veje sladký vánok ako cukrová vata. K stanici ho privážajú/odvážajú rodičia bielym citrónom.
Posledná vchádza na perón Michelinská hviezda v čiernom kabáte s krásnymi dlhými blond vlasmi. Čiernu nosí stále, nech asi vyzerá štíhlejšie. Tvári sa kyslo ako novoročná kapustnica. Korpulentnú zbierku uzatvára študentka s peknou okrúhlou detskou tvárou, živými sivými očami, kučeravými vlasmi a 80 kilami živej váhy.
Cesta vlakom.
Ako prvý skočí do vozňa sused Dobroš Tenučký. Ani mu nestojím za pozdrav. Na tých svojich krivých špáradlách po chodníku uteká naklonený dopredu ako o život. Párkrát držím za jeho vejúcimi dlhými blond vlasmi tempo, ale nebaví ma naháňať čierne otrhané rifle. V zadnej časti stáva dievčina pripomínajúca cibuľu s riedkym dlhším porastom. Už ju radím k motrok-om. Od nového roku využíva služby železníc aj jedna babenka s krásnou, vyšportovanou postavou. V ušiach má najlacnejšie slúchadlá, v uchu a nose klenot a la septum auricularis pírsing. Telefonuje aj o siedmej ráno. Netýkavka a drsňáčka? Tmavé oči i vlasy. Nosí rifle s vysokým pútkom a krátku bundu do pol pása. Vyzerá namyslene, prísne, hlavne keď si dá vlasy do drdolu. S rozpustenými vyzerá prívetivejšie. Netýkavka chodí do zadu, kdesi do prvej triedy. X-man First class.
Basketbalová nádej, ktorá sa nikdy neusmeje. A predsa. Raz, keď išla so spolužiakom. Dlhé plavé vlasy, postavu modelky zrovna nemá. Vzhľadovo priemer. Aj ona má svoj štýl a pre zmenu nosí "havlovky" alebo nohavice končiace prekliato vysoko (hore upnúť, dole povoliť). Väčšinou tmavé. S ňou sa v máji tiež najskôr rozlúčim. Vídať ju budem iba občas na basketbale, kde chodí beznádejne povzbudzovať svoju beznájdenú sesternicu.
Vraj krstný postihnutého chlapca. Celý v čiernom so sýto modrým batohom spadnutým z pliec. Jeho čierna brada sa vyskytuje často v trojke vozni. Poznám ho roky a nezmenil sa. Snáď ani nestárne.
V poštovom oddiele stáva dcéra najväčšieho svatuškára v meste. Vysoká, tmavá, rovné vlasy po plecia čiastočne halí šiltovka. Celý tatko. Pán doktor, sacro-egoizmo, exalliev (gúgl pomáhaj), exorcista, komisár a zapaľovač adventných vencov, pardon sviečok, chodí potomka každé ráno odprevádzať. Stojí na peróne, pokým vlak neodíde. Nejaký problém s dochádzkou? Alebo obavy z čertov?
Malé hokejové nádeje z trenčianskej Dukly spoznám podľa bordovej čiapky a veľkej tašky. Na "zimáku" nemajú priestor, chodia skoro ráno k nám alebo je to naopak? Chalanov tiež odprevádzajú rodičia. Dievča podobné Mariah Carrey už nesedáva na začiatku vagóna. Sem tam som ju videl s opicháčom. Vlakom odpískala aj ženička, čo si stále upravovala dlhé tmavé vlasy. Spod nich svietili ako majáky malé nebeské oči. Nejaká obsedantná neurotička, no s peknou postavou. Ďalšia maturantka s hrubou lyžiarskou čiapkou prechádza z vozňa do vozňa. Zakrýva jej vysoké čelo a riedke blond vlasy. Tri škaredé káčatká zavadzajú v uličke. Štvrté sa tento rok kamsi zatúlalo. Rovnaká výška, rovnaké vlasy, rovnaká farba očí. Stále spolu. Útle dievča s dlhými vlasmi, plochou širokou tvárou a veľkými tmavými očami sa baví s blonďatým mladíkom s tlstou špirálou v ušnom lalôčiku. Z ucha mu trčia umelohmotné cigarety Ajfónu. Skutočne som si myslel, keď bezdrátové slúchadlá prišli do módy, že si adolescenti pchajú do lopúchov cigarety. Veď kedysi sa nosili za uchom, prečo nie bodnuté rovno v uchu? A možno sa dajú fajčiť cez ucho. S ním cestuje ďalší chlapčisko s kapucňou na hlave. Neviem, či zakrýva plešinu alebo čo. Jeho vlasy som prakticky nikdy nevidel.
Vo dverách sa zasekol vysoký adolescent s okuliarmi ako dná zaváraninových pohárov a hustou dlhou štetkou na hlave. Dnes je fauxhawk hniezdo u chalanov v móde. Čím vyššie vyčesané, tým viac šmrnc. Mohol by nám vymaľovať izbu. Len mu namočím hlavu do vedra a raz dva je vymaľované. Teda aj praktické. Prakticky mu však stlačím tlačidlo otvárania, lebo je zovretý jak v kazajke.
Ako v správnom americkom filme aj v správnom slovenskom vlaku sú zastúpené menšiny. Odfarbená Vietnamka (hovorí po slovensky, takže je natívna ) a ráno chodí občas čierna bača s malým batohom a čierna študentka s dlhými uhľovými vlasmi. Či sú vo vlaku buzeranti alebo koronavírus pozitívny som sa nepýtal.
Cesta z vlaku
Neveril som, ale zopár ľudí chodí vlakom dokonca aj do roboty. Problém mám obehnúť dizajnéra oplátkových strojov s rifľami na štýl "volné vajcá, pudlo na kolenách". V okuliaroch s vlnenou čelenkou namiesto čiapky mašíruje ako prvý. Iným smerom chodil koncipient, ktorý rád mudroval a hodnotil zrýchlenie vlaku a ďalšie závažné témy. Od stanice sa za mnou ženie týpeček s guľatou hlavou. So strniskom na hlave, plnými perami vyzerá srandovne ako monster skrutka s guľatou hlavou. Veď aj skrutky predáva, možno hmatateľná deformácia z povolania. Po ceste mi často preberá kolegu chlapisko Stano, ktorý komótne kráča.  Hoci sa nezdá, z roboty vie zapnúť hyperpohon. Pred podchodom ma obehne na elektrickej kolobežke iný maco. Zrovna ten sa potrebuje voziť tých pár metrov do rachoty.
Onehdy chodil hrdzavý chlapec z dediny. Prezývaný Sirka alebo Tintin. Sťa by nestačilo, že sa príroda vyzúrila na jeho zjave, ešte aj rečami nepriťahuje. Istého času balil maturantky na peróne a každý sa mu smial. Odvtedy chodí v záhadných časoch a v záhadných vlakoch. V čase korony pribudla menšia dievčina s chôdzou modelky. Šatku nosila len tak ledabolo ako ja. Jej tvár som i tak nikdy poriadne nevidel. Iba malé modré oči.
Na rohu sa oblúkom vyhýbam subtílnej ženičke s guľatou hlavou v tmavomodrej bunde a s nohami do O. Dlhé tmavé vlasy do jednoduchého copu. Taký ten folklórny typ alebo šedá myška. Keď som ju raz predbehol a snažil sa o úsmev, pozerala do zeme. Ako keby niesla všetky starosti sveta.
Niekedy sa pridá k šprintu do roboty kolega, ktorý ma berie ako z núdze cnosť. Introvert ako ja s vlastným svetom. Zavše si tie svety vzájomne nerozumejú. Nikto nerozumie nám.
Blonďavá kolegyňa, ktorá akoby sa nevedela rozhodnúť pre pohodlie alebo pohyb. Strieda vlak s autom. Pozdravím odborníčku na databázy, Katarínu. Štíhla kučeravá (zasa) zrzka s pehami, tak zcestovaná, nekonečne plochá a tak sama.
Vlak dolu. Na rýchlik s konečnou v najväčšej bubline čaká vyziabnutý Martin, ktorý je na ministerstve dinosaurus ako ja vo firme. Strieborná Oktávia zaparkuje pri záhradkách oproti. Vylezie z nej týpeček s aktovkou. Zopárkrát dokonca klepe paličkou o dlaždice slepec. A nie jediný.
Cesta za vlakom. Ako prvú stretám dievčinu so širokou panvou s malými hnedými očami a dlhými hnedými vlasmi. Stále sa tak akosi smutne usmieva a telefonuje. Pred stanicou sú obligátne trosky. Policajti sa ich snažia odohnať, ale vrátia sa ako muchy na hovno. Budovu prejdem zo zadržaným dychom. Nedávno na dlážke ktosi nechal pohodenú voňavku, takže ma nechytá nausea okamžite. Zvláštne, že sa osadenstvo vo vlaku kompletne vymení. Inu-väčšina chodí rýchlikom.
Zrýchleným chodí len tá namyslená a extrovertná cyklomilná zrzka.
A ešte šedivý týpek s fúzikmi a nepokojne blúdiacimi očami, ktorý sa stále ponáhľa. Extro. Pristúpi na poslednej zastávke. Na chvíľu sa posadí, potom ide dopredu. To absolvuje za 5 minút, kým dorazíme do cieľa.
Žena s pichľavými, modrými očami. Tak v mojom veku. Pripomína mi zubatú z Perinbaby. Charizma zlomeného vína. Zaiste tiež učiteľka.
Cestou teda stretám postáv na hotový román. Zaujímavé, ako sa stredoškoláci menia. Zo zakríknutých nesmelých uhrovitých žiačikov na dospelých ľudí. Sú ďalší, ktorí stoja kdesi vpredu a nikdy ich neuvidím. Nie som doktor viet a portréty neviem maľovať. Niekomu sa nebude možno môj pokus o opis páčiť. Skonštatuje, že som povrchný. No všimol som si, že jedinečných robí ľudí obočie.
Korona, či skôr strach z nej všetko zmenil. Stanica zíva prázdnotou. V jednom vagóne 6 ľudí. Chvíľu som chodil len ja, folklórna ženička a Michelinová hviezda a po preliati sa prvej vlny aj tá zmizla.

Verím, že s teplejšími dňami sa vrátime k normálnemu životu a nebude moja najdlhšia cesta dňa vyniesť smeti a do práce nebudem chodiť na stacionárnom bicykli.

Cestovanie vlakom dnes

    S vlakom, akože serióznym prostriedkom dopravného typu, sa stretávam od raného veku. Dalo by sa notabene povedať, že je môj osudový typ. Vo vlaku som spoznal svoju životnú lásku. Nebudem však spomínať na časy dávno minulé. Teraz sú už naše deti veľké, trať prerobená, vozne klimatizované, smrad a meškanie nepominuteľné - prečo sa teda nevrátiť o5 medzi dve koľaje? Veď vo vlaku je čas na premýšľanie, a to je tvorivé. Alebo môžem kukať do blba.
Ako každý priemerný cestujúci do vlaku nastupujem v stanici. Práve stanica je semenište úbožiakov. Drobní zlodejíčkovia, opilci, utečenci a žobráci - niektorí pomätení, iní zmrzačení. Zaujímavé, že ich priťahujem. Aj nedávno ma oslovil nejaký s krivou hubou ako jeden nemenovaný prezident. Po mnohých rokoch som zistil, že najlepšia taktika je nenadviazať očný kontakt. Akonáhle vás chytí kalika do sietnice, ste u/lóve/ný. Čo som Vilo Rozboril? Príchod k vlaku mám vyrátaný na minútu. Pri nastupovaní sa snažím byť posledný. No ľudia, najmä ranní zombíci, predo mnou zostanú z nepochopiteľných príčin stáť a musím ísť do druhého vozňa. Niekedy ma dokonca prenasledujú. Konečne mám kúsok miesta pre seba. Teraz v zásade nastávajú dve situácie: ranná a poobedná. Ráno všetci driemu. Zážitok býva obohatený revom školského zájazdu, zavadzajúcimi bicyklami sezónnych pedálistov alebo zvláštne páchnucim dôchodcom vedľa mňa, ktorý sa uchádza o medialu na majstrovstvá sveta v potení. Poobede sa všetci radujú, že sa konečne približujú domovu a vypočujem si rozhovory, ktoré /ne/chcem počuť. Hrúbka hasičskej hadice, ako pretáčať nevládnu babku, kde je najlepší kaderník, aký chuj alebo piča učí na ekonomickej škole, ako nádherne sa dá narábať so smútkom a iné pubertálne depresie. Okrem auditívnych vnemov, v bezprostrednej blízkosti prídu vizuáne: cigán, čo spieva Coco Jumbo šušlavo a falošne ako cigarety z Maduníc, pšenicu, čo robí ššš na vnúčatá. Za švrťhodinku jazdy aspoň 20 krát. Dokonca mávam kultúrne predstavenie i v 4D, napríklad pipulenku, čo si púšťa techno a lakuje nechty. Aby ju nielen každý vnímal, ale aj cítil. Horšie bolo, keď som počul ako sa nejaké hovädo naklonilo na sedačke a nahlas si usralo. Sedel som za ním a pakoval sa odtiaľ. Z neho som videl len ľaliu, ktorú som ľutoval, lebo nemohla z kvetináča ujsť. Naostatok poznám aj každodenných cestujúcich. Pani, čo sa starala o mamu. Vyzerala svoju kámošku, kde pristúpi. A potom len mlela a mlela ako mlyn v Kvačianskej doline. V lete zmizla. Zostala len krívajúca kámoška. Tiež násťročného suseda, čo chodí na stavebnú. Cestou domov sa predbiehame, kto bude prvý pri dome. Keď mám teda cestu dostatočne spestrenú, prejdem k dverám. Vozne sú síce klimatizované, ale nie v tejto časti. V lete som spotený ako brazílska striptérka na karnevale. V zime cez zahlmlené okno prd vidím. Bavím sa na ľuďoch, ako dobývajú hajzle. Veľa z nich sa asi domnieva, že aj tieto sú na fotobunku a nestlačí kľučku. A čaká. Jedna pani skúšala viackrát, až som jej dvere otvoril. Iná pšenica šla na to zhurta a dvere vyvalila aj s pántami. Záchodky sú odvekým útočiskom čiernych pasažierov. Niektorí odolajú, iných bdelí sprievodcovia odhalia. Vtedy sa  tvária nevinne ako tartaletky v chladničke.  Nedávno sa dokonca traja cigáni natlačili do hajzla. Vyholení s poloprázdnymi igelitkami ako z titulnej strany leopoldovskeho katalógu. Raz išla zadarmo mama so synom. Ukľudňovala ho: "Ved už pojdeme dole". Zažil som aj falošného čierneho cestujúceho. Invalid po mozgovej porážke (vlak má teda zadara), čo sa skrýval na hajzli. Bránil vstupu nasranému tatkovi, ktorý bezradne držal chlapčiska za ruku a nevedel kam s ním. Fosils turistika kulminuje hlavne vo štvrtok a piatok. Bez ohľadu na sezónu. Po pár minútach vlak vpáli do stanice. Keď má výpravca dobrý deň, prehodí nás bližšie k východu. Dopytové tlačidlo otvárania dverí niektorí mačkajú ako Van Diesel hyperakcelerčaný gombík. Rýchlo a zbesilo. Je to zbytočné. Trpezlivosť dvere otvára. Novšie vozne otvárajú chválabohu dvere rýchlejšie. Masa ľudí sa vyleje von. Čaká ma slalom alebo ľudoborec. Nástupštiví úspešné zavadzajú vo východe. Platí Murphyho zákon, keď najviac ich je v strede alebo v smere, ktorým by som zrovna rád prešiel. Kňažkov koridor ako v "nežnej" nehrozí.
Vlaky sú zvláštny svet. Nie každý je s ním stotožnený. Na malom kúsku vagóna sa vie zísť celá vzorka sebcov národa. Cestoval som s rodinkou a švagrovými deťmi z Trenčína. Šesť deciek, totálny babinec. Najmenšia spala na ramenách drahej polovičky. Myslíte, že ju niekto pustil sadnúť? Starý petržlen sa tlačil pri nástupe dopredu. Staršiu len odstrkol, aby si mohol sadnúť na jediné miesto vo vlaku. Až keď uvidel ženu s malou na pleciach s hundraním uvoľnil sedadlo. Oproti sedel holohlavý týpek. Len čumel na nás, počúval tvrdú muziku, z ktorej mu tvrdol mozog a ani ho nenapadlo uvoľniť. Vedľa neho sa iný mladík tváril, že hibernuje. Zázračne sa z kómy prebral, keď mal vystúpiť. Pri okne sedela praženica, ktorá sa v polovici cesty uskromnila, aby si ďalšie z detí mohlo sadnúť. Na druhej strane uličky sedela iná pšenica. V polovici cesty vystúpil petržlen a ona sa posunula na jeho miesto. Pri okne sa jej vraj zle sedí. Fúkalo na ňu. Tak si deti sadli tam. Zostali stáť ešte dve. Uvoľnili sa miesta za nami. Sliepka však kotkodákala, že sú obsadené. Zostali prázdne, kým sme neprišli do cieľa.
Nakoniec, nedá sa vyhnúť téme meškania. Na jeseň meškal rýchlik takmer pol hodinu. Kvôli čomu? Ožratému cigánovi, ktorého záchranka preberala na stanici. Iné kuriózne meškanie spôsobil týpeček, ktorý si fotil na koľajách odchádzajúci vlak. Z opačného smeru ho zachytil v stoštyridsať kilometrovej rýchlosti IC z Košíc. Alebo udrel blízko blesk cestou domov a okamžite sme prudko zastavili. Až po chvíli sme sa pohli. To sú známe objektívne príčiny. Väčšinou však mešká, keď pred nami ide po trati slimák alebo čo. Snáď by ani nemohli vlaky na Slovensku existovať bez pravidelného meškania. A vraj express. Kedy už nebudem musieť pozerať, koľko ten vlak zasa mešká? Veď sa tým živí celá jedna internetová stránka. V Japonsku vypukla minulý rok aféra kvôli odchodu rýchlovlaku shinkansen-u o pár sekúnd skôr. Na Slovensku budeme mať skôr marťanského kozmonauta. Ani po 30 rokoch snaženia vlaky nikde neprídu na čas. Mali nespokojných aziatov poslať k nám. Vo Francúzsku je vo vlaku zasa digitálny ukazovateľ, ktorý ukazuje 310. To je rýchlosť vlaku v km za hodinu. U nás sú tiež také ukazovatele - meškania. Traduje sa historka ako japonský turista cestoval do Liptovského Mikuláša. V Bratislave sa pýta na stanici, koľko trvá cesta. Odpoveď pani za okienkom bola tri hodiny. Po uplynutí troch hodín vystúpil a ocitol sa v ... Žiline. V 90% vlaky meškajú do 10min. Nechápem, prečo teda neupravia poriadok. Rokmi som však prišiel na koreň záhady. Vlaky sa totiž riadia princípom kvantovej mechaniky. Iba sa s určitou pravdepodobnosťou dakde vyskytujú. Nikto nevie kde a kedy.
V neposlednom rade pri prechádzke vlakom nemusím ísť do galérie. Ikonické výtvory na vozňoch poskytnú bohatú vizuálnu saturáciu.
Zadarmisti znížili kultúru cestovania na dobytok. Je to istá forma masochizmu. Nič pre neurotikov. Stále pôsobia železnice ako zlý vtip. Ak by neboli zadarmo, pretrvávajúca nespoľahlivosť by ľudí masovo presunula do smradov. Takto hromadná preprava skutočne naplňuje svoje meno.
Vlaky sú pre mňa fascinujúce prostredie. Zažijem v nich veľa neočekávaných situácií, vtipných historiek, hlášok, ale aj iritujúcich okamžikov.

Rhodos 2014

 Naša rodinka urobila veľké rozhodnutie ísť k moru. Na poslednú chvíľu, aby to bolo viac adrenalínové. Vyberali sme týždeň pred termínom a v podstate už len to, čo zostalo. Nájsť ubytovanie pre štyroch ľudí na poslednú chvíľu robí cestovkám dosť hlboké vrásky. Potom robilo už aj nám. Cez všetky negatívne hodnotenia a búrlivé výbuchy emócií (aj zrušiť som to chcel a oželieť 2 "tácy") na margo hotela Romanza Mare na gréckom Rhodose, neboli sme sklamaní. 

Odlietali sme v posledný júlový pondelok. Cestovná horúčka sa u mňa prejavila deň pred odchodom, ale dnes som v "poho".  U nás vládlo letných 19°C a už sme sa tešili na tropických 32°C. Na letisko sme prišli v predstihu po 15.30h. Čakali sme na sestru na zastávke pred letiskom. Postarala sa o nášho voxhóla a odviezla ho kdesi zaparkovať. Okolo piatej sa začalo odbavovať. Letenky vypisovali ručne na lístky. Chvíľu sme sa motali po hale. Prehliadky boli dôkladné. Obchytkávali ma aj ručne ako boľševici leninovu bustu. Topánky som si musel vyzuť. Dokonca aj staršiu dcérku. Mám podozrenie, že to to pípalo schválne a náhodne. V odletovej hale sa mamina pokúšala zahnať stres vymýšľaním s dcérkami. Sedeli sme v lietadle 3+1. Mama s malými. Ja úplne vpredu. Aspoň som videl trocha do kokpitu: spustenie pomocnej jednotky, programovanie navig. počítača. Obe dcérky museli vyskúšať cikanie v 11700m. Mladšia 2-krát a 3-krát i na zemi ešte v lietadle, čím sme upchali východ. Leteli sme ponad Budapešť, Belehrad, Skopje, Thessaloniky, Kios (tak to povedal  kapitán, hoci to bol asi ostrov Kos) a Rhodos. Poblíž Thessaloniky zúrila búrka. Obrovské búrkové mraky a v nich divadlo bleskov. Rada na WC v lietadle mi zablokovala sedačku a letuška ma obliala skoro kávou. Dostali sme bagetku a keksík. Žena sa bagetky v lietadle ani nedotkla. Len čumela pred sebou, aby jej nebolo zle zo zmeny rovnováhy. Staršiu pri klesaní bolelo ucho, s menšou sme riešili cikaciu krízu. Všetky tri mali žuvačky, ktoré pomohli. Zazdalo sa mi, že som pri pristátí počul odpojenie autopilota. Po dosadnutí ľudia zasa tlieskali. Na komerčných linkách aplauz nepočuť.

I keď bolo desať večer, privítalo nás tropických 28°C a usmievavá delegátka v stánku. Batožinu sme dostali ako poslední, delegátka mala na zozname už len nás. Autobus bol do hotela plný. Tak to musí byť super hotel. Šli sme asi 20min. Ako prvé ma v tmavej noci upútali obrysy 18m kríža nad Filerimos. Po krížovej púti sa dá naň dokonca vyliezť. A to kedysi tam bol 30m kríž. Myšlienky však ruší nepokojná malá. Rada by už spala. Mal som pokazené operadlo a čosi horelo vzadu. Nuž, autobus mal najlepšie jazdy dávno za sebou. Hotel je poblíž tichej dedinky Koskinou. Palmy, jedovaté oleandre, a čo sa v tej tme dalo rozoznať, nás vítalo. Fajn bola chladená voda na recepcii. Okrúžkovali nás zelenými náramkami, s ktorými sme aj spali do konca našich dní aj ďalej. Až doma som ich rozstrihol. Kľúče dávala delegátka s recepčnou za dozoru majiteľa. Statneho Gréka s hustým tmavým obočím. Nemali sme veľké očakávania, skôr nás mohol hotel príjemne prekvapiť. Aj sa tak stalo. Hotelová izba bola čistá, akurát vlasy po dlážke sem-tam, no. Izby iba zametajú, nevysávajú. Sú tam dlaždice. V jednej izbe boli štyri postele. Jedna manželská a dve prístelky. Z manželskej ma hneď prvú noc mladšia vyhnala. Je tam mini kuchynka s dresom a el. sporákom. Nakukli sme a radšej taktne zostala po celú dobu zavretá. Stôl a štyri stoličky. "Kúpelka" so sprchovacím kútom a WC. Vadí mi gumový záves, ale to je asi to jediné. Hotel zodpovedá 3*. Žena vybaľovala, spať sme šli po polnoci tunajšieho času, t.j. +1h od nášho. Baby neboli vôbec unavené, zato rodičia klimbali… Klimat. sa spustí až po uzavretí balkónových dverí. Kto to mohol tušiť o polnoci? To som musel zistiť na recepcii. Preblikuje lampa na izbe. Čo odháňa cikády?

Utorok

Veľa sme toho so ženou nepospali. Predsa len cudzie prostredie. Mladšia o 6.30h nášho času hore. Izbu máme blízko jedálne. Čakali sme jedlo ako v turistickej triede Air Somalia, našťastie bolo z čoho vyberať po celý čas. Raňajky bohaté. Sladké kroasanty, slané syry, kyslé tzatziky, čo len chceme. Akurát presladená umelá voda. Komu nechutí môže si dať obyčajnú. Káva napr. tiež nebola na vyliatie. Plieseň v kúpeľni je diskrétne prekrytá akousi lepiacou páskou. Nevidno ju. Tomu sa hovorí rekonštrukcia. Bývame na prízemí, pod nami sú ešte izby, tak isto nad nami. Orientácia je na more, palmy a pasúcu sa kravu

. Cikády revú jak kravy od ôsmej. Boli sme najprv v hotelovom bazéne, aby nás hneď more svojou nekonečnosťou nešokovalo. Áno, dal by sa vytknúť prístup na pláž.  Na tú najbližšiu je to 200m a ide sa popri pomyjárni (vypúšťajú splašky rovno na ulicu) susedného hotela. Ako sme sa mohli presvedčiť, špinavé je však celé "Grcko". Nie je to problém len jednej časti. Je to kompenzované nádhernými plážami. Naša pláž je malá s malými kamienkami a plná ľudí. Vždy sa dá nájsť medzi veľrybami a tučniakmi miesto. More zázračne priezračné a slané. Dnes sme sa len tak čvachtali, oboznamovali sa. “Pueco je v moui ocucuená voda?” pýtala sa mladšia. “Je slaná, miláčik, nie pocukrovená”, opravuje mama. “Prečo je more vlastne slané? To tam sypali soľ?”,  pýtala sa staršia.Šiel som pozrieť, kde je veľká pláž. No, je to dobrých 15 min popri cudzom hoteli Eden Roc. Obed sa dal. Výber bol pestrý. Taniere horúce, aspoň sme s nimi rýchlo chodili a nemotali sa pri pulte ako lesné včely. Zmrzline som na chuť neprišiel. Umelina. To je jedine, čo by som vytkol z "poživatín". Namiesto toho mohlo by byť viac druhov ovocia. Baby ju však jedli na kilá. Po obednajšej sieste sme išli na vzdialenejšiu pláž. Zhruba 10min popri olivovníkoch, cédroch a odpadkoch. Svoje jazyky na nás vyplazovali veľke kaktusy. Chodia tam hlavne domáci. Je relatívne väčšia, ale sú tam skaly a zavadzia prístav. Staršia si našla kámošku Natálku z Revúcej. Bohužiaľ sme ju málo vídali. Inak sú tu prevažne Rusi. Personál aj hostia. Malý modrooky Gríša na pláži, chyžná, čašníčka Marína so srandovnym predkusom, ruská delegátka, ktorú sme nazvali dežurna. Najkrajšie sú naše Slovenky. Tmavé Grékyne s veľkými zadkami a tmavými očami, svetlé Rusky zasa jak vyžle. Kontrasty v hoteli. Na tej druhej pláži (na prvej akurát odpad) som lovil malé mušle aj s obyvateľmi. Jeden pustovník ma výhražne štípal v plavkách. Len vystrašené očká trčali a sledovali, čo sa v ich malom podvodnom svete deje. Tých najživších, čo utekali po deke sme vrátili s5 matke prírode. Napokon aj tých ostatných, no už usušených na balkóne. Vraj Savo ich vydurí alebo rozpustí. Len kde ho vziať? Pri šnorchlovaní som videl rôzne ryby, rybky, rybičky. Dúhové, pásikavé. I platisu, morského chameleóna, ako sa kĺzala takmer neviditeľná po dne. Neviem sa ponoriť do príliš hlbokej vody. Hodinky vydržia (neskôr, doma však prasklo sklíčko), uši nie a časom nevydržali ani okuliare. Mladšia sa pomaly odvažuje plávať. Rastú figy. Dozrejú asi ako naše gaštany, teda o mesiac. Odpadkov je tu však viac ako fíg a zrejú tu večnosť. 2-krát zmývame zo seba soľ a ideme na večeru. Dlhé nohavice mať nemusím, neskôr nedám už ani mokré sandále (na konci ani nemám aké, rozpadnú sa). O chvíľu budem chodiť v plavkách. O5 bohatý výber. Nechápem ako sa môže niekto sťažovať. Dal som si kuracie s hranolkami, kúsok suchej pizze (tú teda v Grécku nevedia spraviť) a na všetko ešte chutný čokoladový krém. Zapili sme to riedeným červeným. Vygúľali sme sa von k detskej herni. Je tam aj wifi signál zdarma. Detská diskotéka baby neoslovila. Pre dnes. Až takmer na konci pobytu. Snažíme sa dodržiavať náš čas doma. A čo doma? Už druhý deň tam prší. Tu tak maximálne fúkne vetrík. Na chvíľu chladíme klimatizáciou. Chýba tu sušiak na prádlo. Pod nami ho napr. majú. Riešime tiež tradičné starosti s deťmi. Rozsypaný štrk po izbe, pád z postele, mladšia neje, staršia až prilíš a sú trocha pripečené od slnka.

Streda

Horšie sa spalo, bolo nám teplo. V noci som na chvíľu pustil klímu. Prečo je nápis v jedálni “Neodnášajte jedlo” iba po slovensky? Aj tak si ho niektorí odnesú k bazénu. Nápis “Cudzím vstup zakázaný” do techn. priestorov je tiež iba v slovenčine. Boja sa, že im zmizne mydlo, či "hajzlák"?

Vodu sme si tentoraz nabrali z fontánky v jedálni do fliaš. Žena verí, že je filtrovaná, podľa mňa iba chladená z vodovodu. Mladšia nechce nič jesť. Z raňajok preto odchádzame poslední. O5 na blízkej pláži. Fúkal silnejší vietor, boli väčšie vlny. Fotili sme sa, vrátil som na izbu a vymenil aparát za plutvy. Zbytočne. No zistil som, že mi netesnia okuliare. Popularite sa teší plážový petang v réžii animátora, no postupne záujem ochabol. Ožil až príchodom nového turnusu. Zmorení teplom sme šli na obed. Mladšej ani nechutí, až večera. Poobedná siesta spolu s kravou oproti. My klimatizujeme. Strakana oproti nie. Uspokojí sa s tieňom stromu. Čo vlastne žere, keď je všetko suché? Dvere narážajú na spínač elektriky, ktorý je tam extra dobudovaný, no dosť nešťastne. Chcú v hoteli šetriť. Dvere tiež tesne míňajú vaňu a môj ksicht. So ženou sme sa dohodli, že hotel si zaslúži tak 7-7.5 bodov z 10. Nie tak málo ako to niektorí hodnotili. Taká Princess Flora, ktorá ma more 500m a prechádza sa cez frekventovanú cestu má vyše 7 bodov. Tá vyzerá pri pohľade zvonka ako unavená stará dáma s vráskami. Ruská chyžná nám postlala a vymenila uteráky. Snáď i preto, že som ju rusky pozdravil? Poobede som dostal skvelý nápad ísť na pláž smerom k Rhodosu. Keď sme za úmorného horka dostali len kdesi do polovice, žena zavelila ústup. Boli sme zasa na našej “bíč”. Išiel som sa potápať o kúsok ďalej. Len jedna špinavá mušľa. Videl som dúhovu rybku a jednu, ktorá by bola dobre sústo pre žraloka. Trčali z nej vnútornosti. Von na more sa plávalo ľahko, s5 som mal problémy. S akváriom v okuliaroch to aj tak bolo na prd. Baby lovili úlomky mušiel. Našli jednu v tvare žraločieho zuba. Z dvoch včerajších mušiel vyšli pustovníci. Bol to ich posledný pohyb. Uschli a vybrali sme ich von. O5 oprašujem ruštinu. Zoznámil som sa so štebotavou Irinou a Serjožom na pláži. Nie sme jediní Slováci, ktorí hlivia pri hotelovej pláži. Z našeho okolia sa tam na nafukovačke vyvaľujú iní. Sledujem ako animátor Markízy chcel odviesť frajerku na skútri, ale záver skončil fiaskom, keď sa  obaja ocitili vo vode za potlesku ostatných. Nohy mám dopálene od piesku. Červený som na pleciach. To bolo moje maximálne opálenie. Baby sú červené na tvári, ale neštípe nás nič. Polovička je antiopalovací typ, postrach pláží. Večera bola chutná. Jemné rybacie mäso alebo kuracina. Staršia sa napchala. Už aj mladšia je lepšie. Aspoň hranolky zjedia. Výborny zákusok, mali sme 2-krát. Biele lacné vino vyzeralo a aj chutilo ako zbierka z urologického oddelenia. Po večeri sme sa boli prejsť akože do centra. Baby sa nechceli fotiť. Navštívili sme supermarket, kde sme si skoro “kúpili”, olivový olej. Mladšia zhodila 3 flaše, našťastie len na regál. Staršia sa nechce baviť s inými deťmi zo Slovenska. Neviem, čo to tak žene vadí. Tak sme len chvíľu sedeli pri bare a potom šli na izbu. Čítam časopis, žena lúska sudoku. Je tu zasa teplo a Rusi akýsi hluční, V telke sa pretrčajú  len gréci a jedna ruská stanica.

Štvrtok

Po jednom dni ma prešla senná nádcha a zmizol ekzém. Prestáva ma bolieť prerobený zub. Od horúcej šutoliny mám popáleniny 1.stupňa. Aj s mladšou, na chodidlách. Dnes je tuším teplejšie ako včera. Radosť byť na Rhodose meteorkárom. Po raňajkách boli baby v hotelovom bazéne aj s o život bojujúcou cikádou. Záchranné koleso jej doslova podal jeden Slovák. Iná sa nám dobíjala do izby. Na chvíľu sme lebedili na blízkej pláži. Dnes nám vymenila chyžná aj plachty a postlala. Baby si dali na obed rybie prsty s cestovinou. Ja ešte lepšiu kombináciu ryžu s vajcovým šalátom. Nuž, to je tak, keď mi vždy všetko servírujú. Keď sa mám nakŕmiť sám, vytváram divné kombinácie ako Cecilka s centra celostnej medicíny. Potom som si ešte dal Dakos (známy tiež ako Kukuvaja) - staré žemle s fetou, olivami, rajčinou a nejakým tým korením. Ruské bábušky, nazveme ich “bárišne”, sedia pri bazéne a pchajú sa melónom a broskyňovým kompótom. Naše baby zmrzlinou. Jedna taká typická, korpulentna báršina si v hotelovom bazéne dala dolu plavky a umyla "chacharu". Žena si viac ani nohu v ňom neomočila. Popoľudnajší spánok je dôležitý. Poobede autobusom na pláž do Faliraki. Vystúpili sme pred nákup.centrom Epsilon. Piesočnatá pláž je už len kúsok odtiaľ. Cena lístka na bus je 2.20Eur/hlava. Deti zdarma. Pýtal som však lístok do Falikari, nie na konkrétne miesto, čo bola chyba. Nas5 stál už len 1.8eur. Niektorý šofér autobusu zastávky vykrikuje. Cestou s5 mal však naponáhlo. Nastupuje sa prednými dverami. Tak isto popoháňa ľudí do zadu. Na tej pláži je vidieť skutočné more s vlnami. Viac mora, ľudí aj odpadu. Babam sa to páčilo. Vzali sme si lehátka so slnečníkom. V pokročilej poobednajšej dobe sú zadara. V piesku sa povaľovalo 20 centov. Piesok sa pchá všade. V našej časti boli hlavne škandinávci. Stavali sme si hrady z piesku. Mimo vodu bol horúci a mladšiu som musel preniesť. Videli sme človeka vznášajuceho sa nad vodou pomocou dýz.  Je to tzv Jetovator, čítaj džetovátor. Sila vody vás vynesie do 10m. Za nim šiel skúter s čerpadlom. Pád pri prípadnom zlyhaní čerpadla musí byť dosť nepríjemný. A Arabky sa chodia kúpať v tmavých odevoch ako potápači. Preháňaju to. Na ceste s5 nám šofér zastavil o zastavku ďalej, pri supermarkete. Kúpil som si nové okuliare, pohľadnicu, knižku, babám okuliare a striekačku. V buse sa ma akási španielka pýtala, kde je rodský prístav. Suverénne som jej povedal, že na konci linky. Ale naozaj? Sestre som poslal tú pohľadnicu. Na večeru sme šli neskôr. Mal som mäso a la gyros s plackami. Baby tiež, ale s hranolkami. Zákusky sa dojedali z týždňa. Všetkého bolo pomenej, odišla totiž početná ruská komunita. Ušli sa nám zákusky chutné zo včera. Niektorí chamtivci odvedľa ich nedojedli. Odkiaľ, že boli? Žena má od poslednej morskej dovolenky 3. plavky. A už aj tieto nové sa jej rozpadajú. Povedal som jej nech si kúpi gumové. Baby večer pozerali rozprávku na mojom telefóne. Ešte, že je chytrý. V jedálni hrá stále tá istá hudba. What a wonderful world. Vonku zazvonil 3-krát zvon, tak pre dnešok je koniec.

Piatok

Na záchode som ráno našiel malú jašteričku. Preliezla popod škáru vo dverách. Stále zabúdame do jedálne podbradník. Doobeda bolo zopár mrakov, ale k obedu zmizli. Prišiel nový ruský turnus a zdá sa hlučnejší a húli marišku. Po raňajkách sme šli do kúpeľov v Kalithei. Autobusár si vypýtal 3.30eur aj za staršiu. Nas5 zasa 3.60Eur za oboch dospelých. Deti zdarma. Nechápem tú cenotvorbu. Od buka do buka. Kúpele Kalithea sú malebné a z fondov Eur. únie sa ešte stále rekonštruujú. Symbolické vstupné 2eur. Prítomní “pepíci” skonštatovali, že za tie peniaze to nestálo. Myslím, že preháňali. Podarila sa mi veľmi pekná snímka kúpeľov. Len je tam malá, večná škoda, že som záber neurobil ešte raz bez nej. Malá pláž, ale horšie, že špinavá. Zabrali sme lehátka, ktoré sú v cene. Staršia sa potápala akože pri brehu a lovila minimušličky. Ja som tiež vyskúšal nové okuliare. Mušle som nenašiel žiadne. Dno je členité, pod sebou som videl potápačov s prístrojmi. S menšou som si pozrel kúpele. V múzeu som v plavkách nebol. Bývajú tam svadby. Porúčala sa plážová taška, za 9eur sme kúpili novú. Niektorým veciam jednoducho nerobí dobre slnko a more. Dnes odišli 12 dňoví a prišli noví. Asi by som sa tu za toľko dní zbláznil od milostnej piesne cikád, ktorá bzučí ako elektrické drôty. Po poludnajšej sieste sme sa váľali už len pri najbližšej pláži. Bol som sa potápať za hotelom Eden Roc. Okrem bezdomovcov a odpadu som našiel 2 mušle, no nie sú samé. Nevieme ako vyduriť obyvateľov, slimákov. Vystrčia len ten svoj pahýľ, s ktorým sa snažia ujsť. Aj títo skončili neslávne. Mydlová voda nepomohla, tak uschli na balkóne ako babkine rajčiny. A ešte som vylovil pár špinavých mušiel. Dcérka bola obdivovať aj hlbší život pod vodou. Aj poobede strašili mraky zo západu. Pri večeri sme čakali kým sa uvoľní 6 miestny stôl. Nakoniec som poprosil servírku, nech nám jeden uprace. Dal som si grilované bravčové s hranolkami. Žena si pochvaľovala, že každý deň je bravčové na iný spôsob. Baby rybu s hranolkami. Potom som si dal kyslé uhorky, rajčiny a syr feta.  O5 asi prapodivná kombinácia. Rajčinoví Bratia mi k tomu zaspievali Nespútanú melódiu. Po večeri sme si posedeli v hotelovom foyer-i. Začal sa program pre deti, rýchlo sme vhupli do seba červené víno a vybehli hore pri bazén. Staršia sa konečne pridala do tanca. Na izbe baby pozerali v telefóne Láska rohatá. V polovici váľania sa na slnku je najmenej opálená mamina, najviac staršia.

Simon and Garfankel-Sound of silence, Stay by me alebo Engie od Stonesov, toto mi vyhráva ešte pri konzumácii.

Sobota

Krava víkenduje dakde inde na pláži a nevidno ju. Doobeda pod mrakom, ale iba nad naším zálivom. Dnes more páchlo rybinou. Boli sme na našej pláži. Skúšal som ležať v mori. No na veľkých vlnách ma už zalievala voda. Našli sme zopár pidi mušličiek. S umývaním tanierov si veľké starosti teda nerobia. Dnes bolo na obed morčacie, ale veľmi nechutilo. Dal som si preto hrozno s fetou. Kúpili sme si aj minerálku, lebo fľaše starej páchli rybacinou ako to more. Po odpočinku sme boli v hlavnom meste Rodos. Veľmi pekné, malebné mestečko, právom patrí medzi najkrajšie v Európe. V buse nás s deťmi nik nepustil sadnúť. Tak lietali pri dverách držiac sa za tyč. Je tu Lidl. Bus stojí pri tržnici. No s5 na Faliraki ide nižšie. Ešteže som sa spýtal, čakali by sme tam doteraz. V meste sme si dali pom.džús a deti veľkú zmrzlinu. Tú tankujú automaticky, ani sa nepýtajú, či malú. Stojí toľko, čo u nás. V takom teple som ju ani ja nestihol lízať, nieto ešte baby. Predavačka mi vydala z 10eur 2-krát po 5Eur, no jedna bola polepená a neskôr mi ju v autobuse nezobral. Zbavil som sa jej na druhý deň na pumpe. Pozreli sme si prístav Mandraki, veterné mlyny na múku. Všade boli mačky. Pri prístavnom majáku majú dokonca kasičku, kde im možno prispieť na žrádlo. A oni sa tam vyvaľuju a čakajú. Na tomto mačacom kúsku je vidieť celé Grécko a životný štýl Grékov ako na dlani. Boli sme pri slávnych rodských stĺpoch.  Prechádzali sme popri jachtách z celého sveta smerom do starého mesta kadesi cez hradby. Baby zaujala živá socha. No pri paláci robili sochy deti, čo bolo neprirodzené a pripomínalo to skôr žobranie. Bola tam aj žobráčka s inhalátorom. Tu pri mori. Všetko boli Arabi. Špina aj v Starom meste. Plastové fľaše napchaté v múre. Milión eur od únie a odpadky. Pokiaľ baby dovolili, prezreli sme si pitoreskné  uličky mesta. Bohužiaľ je skomercializované. Čašníci neúnavne zvú na najlepšie detské menu, najčerstvejšie ryby a najchutnejšiu kávu. Babám sme kúpili náramky a melonovú drť. Len nech je kľud. Odvďačili sa ešte väčším piščaním. Vnútro Paláca majstrov sme si za 6 Eur nepozreli, ich by to nebavilo. Kúpil som si pohľadnicu a mapu. Pomaly sme sa vymotali von do daľšieho prístavu. Tam kotvili skôr vraky, preto boli oddelené múrom. Baby sa vycikali pred tržnicou uprostred ľudí. Lodníci ponúkajú plavbu po okolí, či potápanie. 2.20Eur za pár km autobusom k hotelu, resp. 2.30Eur je dosť. Fotil som pár vo “veku”, ešte na starý aparát s filmom pred naším hotelom. Ale večer išli žiť do Faliraki. Mladšia žije len na cestovine s hranolkami. Dnes sa snáď dojedal v šalátoch celý týždeň. Nám to nevadí, doma tiež nevyhadzujeme. No bola aj grécka Musaka a chobotnicový šalát. Ako nápoj sme si dali Campari s pom.džúsom. Na to ako ho turecký barman o život mixoval, bol fuj, hanba pluj. Wild world spieval do toho Mr.Big. Staršia už sama šla na detskú diskotéku. Dnes boli trocha iné pesničky, pridali sa aj rusky. Nesmela však chýbať Socu baci vira, či I´m the music man (Pia pia piano) a vláčik s tunelom dospelých. Baby majú z tepla potničky, hlavne mladšia na tvári. Mladšia zavalašila: “Som ueniva a suepa ato babta”.

Nedeľa

Ráno sme sa prebudili do slnkom zaliateho dňa. Ako inak. Po raňajkách sme si požičali auto. Neviem, či majiteľ nič iné už nemal alebo keď videl akí sme malí, ponúkol nám Chevrolet Matiz s automatickou prevodovkou. Väčší šrot asi skutočne nemal. Mne nešli otvoriť dvere, robila to žena zvnútra. Kontrolka svetiel nesvietila. Volant na také miniprdítko jak na miešačke. Hučalo to a ledva vyšlo do kopca. V podstate nám ale stačil a odviezol nás. Požičanie nás stálo 35 Eur. Hotelová požičovňa na mesiaci, teda La Luna. Sympatický majiteľ má frajerku z Trenčína. Šli sme najprv na pumpu. Ešte že tam bola obsluha, veď som nevedel otvoriť nádrž. Benzín je drahší 1.72 až 1.74Eur za liter. Zobral som  zbytočne veľa, 15L. Šli sme asi do 30km vzdialeného malebného mestečka Lindos. Bola tam najkrajšia pláž, čo sme na Rodose videli. Piesková s veľmi pozvoľným prístupom do mora. A teplučká voda mala min. 27C. V úzkych a kopcovitýtch uličkách som veru ocenil automat. Museli sme v Lindos kúpiť opaľovací sprej. Kúpili sme 30 a baby mali červenú tvár. Už aj ja mám potničky. Čas ísť domov. Našiel som zopár pekných mušiel, niektoré s obyvateľmi. Tie skončili v mori. Jedného pustovníka sme vyhnali. Ľudia sa chodili na úlovok pozerať a jeden italíno kretíno nám pustovnika bez škurpulí vzal. Babám sme dopriali obed v jednej akože reštike. Cheesburger s hranolkami. Keď som videl tých 5 hranolkov, skoro som sa rozplakal. Čo to je detské menu? Za 6.80Eur som očakával teda aspoň Mac Donald. Ledva si nás čašník všimol. Ale mali plno. Dýšku som mu nenechal. Lindos je taliansky. Frutti di mare. Mestečko sme si nepozreli, baby sa čvachtali. Híkanie somarov, ktorí vozia komótnych turistov na hrad. Mumifikovaná kozia hlava ma pozdravila z kríkov cestou na pláž. Kôz sa pasie veľa po okolí. A dozrievali tiež olivy. Pred Lindosom je výhliadka. 2-krát som tam zastavil, taká je impozantná. Kúsok ďalej je ďalšia výhliadka na záliv Reni. Po ceste boli vyprahnuté riečistia. Za Lindosom sa čneli v diaľke kopce jediného ostrovneho pohoria Ataviros vysoké viac ako 1000m. Taký rodoský Inovec. Baby zaspali, a tak sme nešli na populárnu pláž Tsambika, ale pofrčali ďalej, poblíž Faliraki, k zátoke Anthony Quinn. Rozhodli sme sa aj preto, lebo tam nejde autobus. Pláž sa to nedá nazvať, miesta tam vôbec nie je. Len skaly. Zložili sme sa na lehátkach  a o chvíľu doletela tetuška, že 4 Eur na osobu. Tak sme zdvihli kotvy. To bolo 17h. Využíva fakt, že inak sa tam nedá. Napokon sme si našli aké také miesto pri skalách. Len som si nohy omočil a zas nám Arabi, či Turci alebo kí ďasi tmaví zatarasili prístup k vode. Tak sme sa zbalili a v mokrých plavkách prešli autom na susednú pláž Ladiko. Tá je štrková, ale tiež maličká. Šnorchlovaním som len mútil vodu s odpadkami na dne. Bol som so staršou v hlbšej a s5 som ju viezol na pleciach. Výhodou maličkého auta nášho bolo, že som ho pichol hocikde. Robí sa široká cesta v Archangelise, sú tam výluky a odbočil som zle. Smetiari vo Faliraki pracujú aj v nedeľu priamo na rušnej ceste. Obchádzal som ich na dvojprdovej ceste, i keď som ukazál smerovku, stretlo sa to s nevôľou vodičov. Smerovky tu používajú len cudzinci. Často neviem, kde aká rýchlosť. Všetci ma obiehali. Veľakrát sa tiež rýchlosti menia. Pred kruhovým objazdom je stop, potom daj prednosť v jazde a nakoniec zasa namaľovaný stop na ceste. Nevidel som však, že niekto stál. Cesty na Rodose sú v dobrom stave, asi ako u nás. Tu ich neničí mráz. Orientácia dobrá, sú tu smerovníky. Akurát mi chýbal počet kilometrov do toho ktorého mesta. Taxi jazdia divoko. Vraj sa oplatí na kratšie vzdialenosti taxi. Vyjde to rovnako ako požičanie auta.

Pred večerou sa upchala hadica v klíme na izbe a voda šla dovnútra. Po večeri, keď sme boli vonku, to sám “boss” Brežnev spravil. Bol som mu zaďakovať, nie zafakovať. Kecal ako to nastaviť. Provizórne. Vraj to v pondelok opraví. Či sa tak stalo neviem a úprimne, bolo mi to už jedno. Klasická večera kurací rezeň ryžou a dus. zeleninou. Baby podobne. Chutný čoko zákusok ako bodka. Predĺžil som izbu na zajtra za 20 Eur do 20h. Staršia si teraz našla kámošku Terezku. Dospelí večer súťažili na čas v praskaní balónov. 3 rozne zaujímave polohy ako neprasknut. Predtým chlapík Michelle prehral stávku a musel tancovať s deťmi. Posledné 2  noci mám zlé sny. Minulú noc, že mama žije akoby duch, i keď nebola. Nuž nočná mora blízko mora. Túto noc o mimozemšťanoch, ktorí hrýzli ľudí a tým ich nakazli kúsacou chorobou a šírili ju ďalej. Jednu príšeru som mal akože doma na výskum a lapla ma na úteku pred ňou. Žena teda prorokuje, že dovolenka zle skončí.

Pondelok

Slnko tu svieti 300 dní do roka a dnešok nebol výnimkou. Iba babka, keď tu raz bola, posledný deň im pršalo. Doobeda posledný krát pri mori, posledný krát smrad vypustených pomyjí na ceste. Bábuška s ponožkami na pláži. Zaplával som si 2 dĺžky po bóju, baby zakývali naposledy moru. Na obed ryža so zelenou pohánkou,  karbonátky a chutný šalát. Niektorí si vynášajú jedlo mimo "reštiku", kroasanty. Čašníčka na začiatku aj kohosi načapala, ale potom to asi vzdali. I nápoje sú zakázané a robí to každý, ku koncu i my. Odpočinok poobede určite dobre padol. Baby spali takmer 2h. Upratovačke sme dali 3 Eur dýško. Starala sa o nás, iba v nedeľu tu nebola, dala nám 5 osušiek, miesto 4. Poobede sme ešte boli pri hotelovom bazéne. Mamina zatiaľ nakupovala a balila. I do roboty som kúpil Ouzo cukríky. Strácali sa pomaly, celý týždeň. V hotelovom obchode je lacnejšie ako v supermarkete. Na večeru len kuracie s hranolkami, predkrm Dolmades (ryža vo vínovom liste) a melón.

Čašníčke Maríne sme nechali 2 Eur a servítok s napísaným Ďakujem (nevedela to prečítať) a smajlíkom. Malé si posledný krát zatancovali. O 21.10h sme sa nalodili o5 plný bus 50-tich ľudí.

Na letisku sme si museli batožinu sami preniesť na rontgen. Doklady mi kontrolovali 3-krát.

Vydali sme sa k bráne opačným smerom. Policajt nás potom musel previesť cez pasové oddelenie aj s poľskými pilotmi. Staršia o5 pípala na detektore. Nekontrolovali ju. Odleteli sme o 10min. skôr. Kap. Igor Otto hlásil našu polohu v 10950m, čím ma budil z driemot. Aby asi on nezaspal, kvákal do éteru. Malé spali. Mladšia takmer celú cestu. Bagetky ostali na raňajky. Dostali aj pohár cukríkov. Pristáli sme ako do perín (rozhodne mäkšie ako cestou tam) o 25min. skôr priamo zo smeru na dráhu 04 bratislavského letiska. Privítal nás vzduch s pliesnivou vôňou a jasná noc s 18st. Zlatá sestra doviezla auto. Doma som vyhodil plesnivé žemle, ktoré sme zabudli dať do mrazáka. To nám už však nemohlo pokaziť celkovo výborný pocit z dovolenky. Oddýchnutí, vykúpaní na celý rok a ozdravení na pár dní sme líhali do postele o pol tretej ráno. Na druhý deň nás čakali upršané Tatry.

V krajine Vasov

20.5.
Dnes ráno sa s 20min. meškaním o5 po 3 rokoch roztočili turbíny motorov General Electric brazílskeho "jetu" EMB 190, v ktorom som sedel v strede (sedadlo 17F) ja. Všeobecne severným smerom vo výške 11km  za krásneho slnečného počasia som sa valil do švédskeho Štokholmu spolu s kolegom a jednou dievčinou od našeho dodávateľa. Mašinu zo stojiska vytlačili do opačného smeru, tak sme sa potom už na vlastný pohon točili. Po štarte z viedenskej dráhy 16 otočka vľavo ponad vysychajúce Neziderské jazero, mútny Dunaj a Čunovo, ďalej nad Sereďou a vodnou nádržou Kráľová. V diaľke sútok Váhu a Dunaja. To už sme západne od Nitry, Partizánskeho a nováckych komínov. V diaľke sa objavuje sliačske letisko a sme nad Martinom a Veľkou Fatrou. Tatry sú zahalené v mrakoch a je vidieť len kúsok so západných. Letušky rozdávajú sendvič s nápojmi. Nad Poľskom ma upútali uhoľné bane sliezskeho Halemby pri Katowiciach. Za okamih míňame najväčšiu uhoľnú elektráreň na svete pri Lodži. Je to tiež popredný svetový producent oxidu uhličitého, o čom svedčia zlovestne "húliace" komíny. Rieka Visla hadovito sa krúti po poľskej zemi a vidím ako sa vlieva do "Baltiku". Pobrežie pretíname nad mestom Gdaňsk. Jeho kosákovité pobrežie sa nedá zameniť. Západne míňame švédsky ostrov Gotland, dávam si ešte jeden džús. Sedím vedľa Slováka, ktorý ide na 2 mesiace robiť montážne práce do Švédska. 20 min. pred pristátím začíname klesať. Nad Štokholmom sa mi zdá, že sme vysoko. A skutočne pokračujeme ešte na sever a točíme sa nad Upssalou do smeru dráhy 19 arlandského letiska. V Štokholme je poloblačno a 16°C. Vystúpili sme na zrenovovanom termináli 2. Výdaj veľkej batožiny je takmer pri lietadle a hajzle sú tiež inde. K požičovni nás odviezol autobus. Dostali sme Volvo napchané elektronikou. Zastaví, vypne sa motor. Ukazuje, akú rýchlosť zaradiť. Kto je pripútaný a kto riskuje. Len hodiny ukazuje maličké v ľavom rohu palub. počítača. Ja zvyknutý na veľké číslice Voxhóla som ich hľadal. Hral som sa s tou elektronikou (rádio, klimatizácia). Robil som potom navigátora do firemnej kancelárie. Mali sme aj navigáciu, ale vo veľkom Štokholme aj ona blúdila. Ja som však do firmy trafil. Štvrť Hammarby sa odvtedy, čo som tam bol naposledy, zmenila. Pribudli ďalšie bloky. Chvíľu sme hľadali miesto na parkovanie. Nakoniec sme aj tak zaparkovali zle. Švédski kolegovia nám šli naproti a ja im. Ukázali nám ako zaparkovať a ako platiť. Tu sa dá platiť skutočne všade kartou. Parkovací automat, či stojan benzín. pumpy nevnímajúc. Vzali nás na obed do samoobslužnej reštaurácie. Zjedz, čo sa dá a koľko vládzeš za 89SEK. Mal som obyčajnú rybu. Tu nepoznajú ryžu a cestoviny len kdesi. Povodili nás po nábreží. Ja som si šiel do potravín ICA kúpiť neskutočne dobré haringy v kari omáčke a ďalšie sprostosti na jedenie. V kancelárií som bol len nejakú pol hodinku, akurát, čo som si dal čokoládu. O 14h sme vyrážali zasa južným smerom do mestečka Vaestervik. Najprv do tichej štvrti na okraji Štokholmu, kde si kolega zaniesol auto. Potom sme už valili po diaľnici do Norrkoping-u a odtiaľ po polovičnej rýchlostnej do Vaestervik-u. Prečo polovičnej? Pretože bola na určitých úsekoch dvojprúdová, inde len jeden pruh. V strede namiesto deliacej čiary bol oceľový plot. Takto sa švédska vláda snaží znížiť úmrtnosť na cestách na 0. Predbiehať možno len na určitých úsekoch a zvodidlá nepustia. Som zvedavý, čo by vymysleli naši slovenskí šoféri. Najskôr by obiehali sprava. V mestečku Soderkoping sme prišli akosi zadom k reštaurácií. Tu ma automat ignoroval a odmietol dať čokoládu, i keď som ho prosil i vyhrážal sa. Muffin som zapil teda vodou. Rovinatou a skalnatou krajinou sme pokračovali ďalej. Sem tam nejaká farma. Vyzeralo to pôvabne. Po viac ako 3h sme do malého prímorského mestečka dorazili. O5 sme hľadali, kde zaparkovať. Poradili nám domáci. Hoci sa mi po celodennom cestovaní nechcelo, šiel som sa so všetkými prejsť. Po nábreží, úzkymi uličkami starého mesta cez centrum s5 k hotelu. Popri jednom hnusnom, špinavom kanáli sa dalo relaxovať. Neviem, čo je to za relax pozerať do znečistenej vody. Hotel Centrall nie je veľký a tvorí ho sieť navzájom spojených domčekov. Izbu mám kdesi pod zemou. Vidím akurát do raňajkovej miestnosti. Vo vestibule sme potom čakali na vyzývateľov na večeru. Bola to firma, kvôli ktorej sme tam prišli. Milá pani Helen nás zaviedla asi do najlepšieho, čo tu majú. A znova ma tu ignorovali, keď mi nedoniesli víno. Pohoršujúce, tu vo Švédsku. Štartér som si nedal. Ako hlavné jedlo som mal vynikajúcu tresku so špenátovou a ananás. omáčkou, špargľou, duseným hráškom a rukolou. Lepšie pripravenú rybu som ešte nejedol. Víno dalo za tým perfektnú bodku. Dobrý nápad bol, že pri každom jedle je uvedené aj víno, ktoré sa k nemu hodí. Slnko tu zapadá o 22h. Pred polnocou som unavený zaľahol.
21.5.
Nepáči sa mi, že dvere na kúpeľni sa samé zatvárajú. A mám malú sprchu. Je to taká sprška. Zdá sa, že iba ja na izbe. V "telke" dávajú aj akvárium s rybičkami. Napínavo som sledoval, čo sa bude diať. Je to ako čítať telefónny zoznam. Veľká obsadenosť, ale dej žiadny. Slnko tu vychádza o hodinu skôr. Tu nie sú kohúti, ale čajky, ktoré škriekajú. Na raňajky som si dal ako ináč, haringy. Potom ešte žemľu s pomaranč. džemom. Firma na výrobu práškovej farby nebola ďaleko, preto sme tam prešli pešo. Vo vestibule nás uvítal predok lode. Napadlo ma vyjsť na predok a spraviť scénu s filmu Titanic. Lodičky tu majú po celom meste takmer v každom okne. Vo firme majú krásny výhľad na záliv. Dokonca aj dve terasy. Taký pohľad ukľudnuje. Na obed typické švédske mäsové guľky s brusnicovou omáčkou a´la IKEA. Do konca roka nechcem zemiaky ani vidieť. (Bohužiaľ doma ma dočkali). Vo firme sme strávili 9h. Bolo to poučné vidieť výrobu práškovej farby. Denne spravia niekoľko ton. Po skončení som utekal do centra po neodpustiteľné pohľadnice. Dievkam som kúpil plyšových sobíkov. V hoteli som vyplatil ubytovanie a spravili nám raňajkové balíčky v podobe 2 žemlí, džúsu, jablka a keksíku. Hodinku som si odpočinul na izbe a šiel som na večeru. Popri hoteli sa prehnal mladý sob. Vraj sú aj v Štokholme, ale myslím, že len na okraji. Večera bola znova v réžií hosťujúcej firmy. Tentoraz sme boli inde, v reštaurácií amer. typu. Naštartoval som sa údeným lososom a hlavné jedlo som mal cheesburger s hranolkami. Slaninu som dal bokom. Všetko som spláchol bielym vínom. Rybu som tentoraz nechal tuleňom, ktorí sa tu premnožili. Už ich aj odstreľujú.
22.5. Zasa skoré vstávanie. Narýchlo som zjedol jednu žemľu, zapil s džúsom. Vstupnú kartu som nechal na izbe. Po 6h sme vypadli. Čakali sme na maď. kolegov, ale neukázali sa. Vyrazili sme bez nich, ale o chvíľu volali, že sú na ceste. V Štokholme sme ostali visieť v zápche. Tridsiatkou sme sa pomaly sunuli stredom veľkomesta. Bolo treba sa vrátiť s plnou nádržou nafty, preto sme odbočili na pumpu. Bol to najhorší výber, pretože bola ďalšie 2km mimo diaľnice. S5 nás vytiahla navigácia. Povedal som jej" Choď domov!" a poslušne nás dotiahla až pred požičovňu. No tam sme nemohli nájsť vstup a pritom bol hneď na začiatku a ešte aj označený. Autobus nás zadarmo odviezol k terminálom. No kolega zavelil vystúpiť hneď pri prvom Termináli 5. Mne sa to nezdalo. Tento je pre medzikontinentálne lety a my sme tiež s batožinou "medziterminálne" leteli na 2, čo je nejaký ten kilometer. Dojedol som raňajky. Mašina už stála na stojisku, tiež jedla. Kolegovia si čosi pokúpili na pamiatku a už sme sa aj naloďovali. Stretol som dílera zo Sandvik. Odpálili sme z Arlandy skráteným štartom načas. Leteli sme viac západne. Pobrežie Poľska sme pretínali niekde u Slupska. Potom sme pokračovali nad Poznaň, Wroclav, vľavo som videl opustené prostějovské letisko. Bol väčší opar, takže ani naše malé Slovensko som nevidel. Zato som mal pri pristátí Viedeň ako na dlani. Pekne som videl ako točíme na finále dráhy 11. Rafinéria OMV vyzerala fantasticky so všetkými potrubiami a nádržami. Neviem si predstaviť v prípade problémov stroja, ak by tam zahučalo. Viedeň by ľahla popolom. Akosi som nenašiel Práter. Švédky, ktoré šli do Viedne na dámsku jazdu, pri pristátí stíchli, smiech ich akosi prešiel. Nezabral u nich ani gin s tonikom. Sedel som vpredu, a tak som mohol z lietadla rýchlo vypadnúť. Haringy cestu prežili. Hľadali sme taxikára, nestíhal. Nesmelo potom zdvihol papier s našimi menami, ale ja som ho poznal. Cestou domov nebol príliš zhovorčivý, maturuje mu dcéra. Za poldruha hodiny som už zvonil doma. Počasie nám po celú dobu vyšlo, dozvedel som sa mnoho poučného, len cestovanie trvalo dlho.