Na Orave zdravo

Sobota 13.8.

Boli sme už vyfúknutí ako kraslice z prerábky bytu. Tak sme sa rozhodli hodiť to za hlavu a odpočinúť si od takého toho cizelovania, tmelenia, pilníkovania a naháňania všelijakých majsterkov atď. Presne na obed sme vyrazili. Plynulosť narušila cik pauza na odpočívadle Prejta. Súľovské skaly v opare a v okolí Žiliny ako vždy dážď. Tam snáď majú mraky hniezdo. Zastávka v Dolnom Kubíne na obed. Hneď na rane bola pizzéria Mama. Najprv sme čakali, kým sa objaví nejaká obsluha. Mátožne sa z kuchyne zjavila unavená a unudena čašníčka s chrapľavým a tichým hlasom po fláme. Vyjedli sme všetku šunkovú pizzu. Mladšia však radšej pozerala TV. Televízor sa prekrikoval s rádiom. Pripomenulo mi to krčmu v Polívkovom Kurvahošigutentág.  Po nasýtení sme vyrazili do TIK. Zatvorené. Jedine zmrzlina otvorená. Všade mŕtvo. Vonku 18°C a pod mrakom, takže zo zmrzliny spadlo. Zdalo sa mi, že počujem fontánu. To len „roboši“ opravovali strechu (o týždeň, cestou domov som však zistil, že predsa len tam bola). Šli sme smerom k drevenému zázraku-mostu. Ocitli sme sa bokom od neho. Zvečnil som prečerpávaciu stanicu sračiek, ktorá zaujala ženu. Za úlohu som dostal zistiť, či je na vyústi mreža. Zdalo sa mi , že áno, ale ruku do hovna by som za to nedal. Prešli sme sa po kolonádovom moste a sadli do auta. Odbočil som zle na Ružomberok. Až na nejakej zastávke som sa otočil. Cez 4. najkrajšiu dedinu Sedliacka Dubová smerom k Podbielu. K penziónu v Habovke nás doviedli tabule. Je postavený na svahu. Auto som nechal kdesi nad ním na provizórnom parkovisku , kde boli asi základy domu, či čo. Pani majiteľka sa nejak vehemntne neunúvala, dala mi kľúče, ani so mnou na izbu nešla. Len ukázala, kde je apartmán 6. Vedú k nemu strmé schody. Po dvoch hafiroviciach som mal problém ich vyjsť.  Sme pod strechou. Všetko stiesnené, taká väčšia kutica. Okna sú poľské, lebo sa otvárajú do opačnej strany. Všetko tu je pp. z blízkeho Poľska. I hostia. Ale hovoria tak, že im rozumieme. Nejakí z pohraničia. Pomaly sa ubytujeme. Hneď  vedľa chajdy je ihrisko. Baby sú tam. Pri riadnej ceste je druhý, hlavný vchod. Pre páry, ktoré bývajú nižšie. Okolo pol siedmej ideme na večeru. Slížiková polievka , trocha pikantná. Čašník pripomína Ficovho brata. Dnes si nevyberáme. Zasa zemiaky. S bravčovým na prírodno. Dávame si hafirovicu na prípitok. Čučoriedky nevyjedám. Pre tentokrát. Žena ich hupsne do seba. Aj moje. Po večeri sa prejdeme centrom. Deti sú ešte na dvore. Sú tu aj české a poľské deti , ale naše sa hanbia. Ale okríknuť ich z kúpeľky , aby boli ticho, nie. Pozeral som TV. Nemohol som nájsť ovládač. Dokonca som sa pýtal na recepcii. Nakoniec bol na parapete.

14.8.

Niekoľko nocí ma mátajú zlé sny. Ráno ma navyše z mäkkého matracu bolí chrbát. Kikiríkanie ani štekanie psov ma už netankuje. Na raňajky celkom dobrá rybacia pomazánka. Čučoriedkový džem bol na naše sklamanie kupovaný. Nechcem ani vedieť kde. Turecka káva v cene, presso sa pripláca. Sme predsa na dovolenke, nebudeme trocháriť. Je polooblačno a teplo. Ideme do Oravíc. Šliapeme po asfaltke do Juráňovej doliny. Míňame rozhľadňu na Ostrivú i salaš. Baby to príliš nebaví. Konečne opúšťame asfaltovú cestu a cez lúku vchádzame do doliny. Blavákom radíme kade ísť. Hoci majú akúsi mapu, sú stratení ako naše štipce po prerábke. Tiesňava je fascinujúca. Užívam si ju viac ako minule. Možno je to lepším počasím alebo deťmi, s ktorými ideme pomalšie. Niekedy tak, že šliapeme kapustu. Na ruke mi sedí motýľ, perlovec. Vystúpame krátko do sedla Umrlá. Tam si dáme rohlík s paštétou. Ideme s5 cez Bobroveckú dolinu. Niektoré chodníky sú zavreté. Vraj kvôli macom. Za druhou horárňou nájdeme kríky čučoriedok, no väčšinou sú zčesané. Pred koncom objavíme akúsi cestičku z driev nad mokraďami. Ideme po najbližšiu info tabuľu. Potom sa otáčame s5. Neskôr zistíme, že zbytočne. Boli sme v polovici krátkeho chodníka a mohli sme sa prejsť. V Oraviciach si vystojíme radu na kofolu a hranolky. Štyria chudobní Poliaci si dajú jedno pivo a pijú ho zo slamkami. Guláš si dá len starý so synom. Ostatní si tak akurát namočia chlieb. Láka ich langoš, ktorý nik nechce. Okolo pol piatej sme v penzióne. Baby šli von. Kdesi našli cibuľu a požrali ju. Keď ju mali na druhý deň na raňajky, ani sa jej nedotkli. Na večeru som mal zemiakové placky. Vedľa sediaci „pepíci“ si ich pomýlili s palacinkami a čudovali sa, prečo sú slané. Čašníčka im vysvetľovala , že sladké na Slovensku nemáme. V plackách bolo viac múky ako zemiakov. Pre bezlepkáčov tu zrovna nevaria. Baby mali kuracie na horčicovo-medovej omáčke. Šli sme potom na ihrisko pri tamojšej škole. Je tam živé Človeče, nehnevaj sa. No len pre jedného. Tak sme si dali partičku. Vrátili sme sa do penziónu. Oslovil nás jediný Slovák. Rodinka bola z Brestovian pri Trnave. Pozval nás na dve deci. I deti sa zahrali. No zahnala nás búrka, tak sme víno exli. Dievčina bola večer chvíľu u nás. Škoda, že zajtra odchádzajú, celkom príjemne sa s nimi rozprávalo. Boli to takí jednoduchí , obyčajní ľudkovia.

15.8.

Hmlisté ráno. Veril som však, že sa hmla rozplynie. I stalo sa, ale úplne až poobede. Rozhodli sme sa ísť do Roháč. doliny a uvidíme. Obchádzka Zuberca, ktorú sme "onehdá" nezaregistrovali. A policajti ako vždy poľujúci na cudzincov. Je tam nové parkovisko a lanovka. Bolo rozhodnuté. Nebudú dnes plesá, ale lanovka. Tak skúsime teda aspoň vyškriabať sa na nejaký ten kopec. Veľkosť detí v pokladni zapôsobila a mali zadara.  Vyviezli sme sa teda kdesi pod Predný Salatín. Ďalších asi 400m sme pomerne prudko stúpali po novom chodníku. 40 tabuľkových minút bol utopistický čas. Trvalo nám to vyše hodiny. Deti sa pásli na čučoriedkach. Raz sme sa ocitli pod mrakom. Baby sa pýtali, či je mrak teplý. Povedali sme im, nech skúsia. Hore na hrebeni bolo oblačno. Vrcholy Roháčov boli zahalené ako beduíni. Sem tam vykukli Skriniarky alebo Baníkov. V opare bola vidieť Trstená a Oravská priehrada. Dali sme si chlieb s paštétou. Baby sa divili prečo zasa to isté. No snáď by nechceli váru. Vybrali sme sa ešte kúsok po hrebeni, ale dievkam sa nechcelo. Vrátili sme sa s5. O5 zastávka na čučoriedkach. Slnko sa ukázalo viac a začalo byť horúco. Dolu na parkovisku sme stretli známych z Trnavy. I oni boli na lanovke, ale hore nešli. Nebolo ešte ani 15h. Šli sme teda do múzea Oravskej dediny. Baby to zaujalo. Oproti minulosti pribudli obchodíky so suvenírmi. Ale vhodný košík na hríby ešte neuplietli.  Žena stretla spolužiačku z VŠ. Vraj ma aj pozná. I mne jej tvár znela povedome, ale nespomenul som si. Husi, kozy, unudený baran, ktorý hádam i nás pamätá, i keď pred 11 rokmi bol baránok. Kúpili sme magnetky pre rodinu a s väčšími, či menšími nervami sa pofotili. Oproti je zaistená lanová dráha, ferrata, ako sa tomu moderne hovorí. Riskli sme to nech baby skúsia. Dievčina spanikárená ako Ferdo mravec, visiaca a čakajúca na princa vysloboditeľa im na odvahe nepridala. Ale šli a dokonca dve kolá. Možno by tam boli doteraz, keby chlapík neskončil. Baby to potom komentovali, že tam bude každý deň pokiaľ nezomrie. Alebo nepôjde do dôchodku. A blížil sa i čas večere. Hostia sa v penzióne pomenili. Väčšina sem chodí na zľavové kupóny. Úroveň penziónu ani k dlhším pobytom neláka.  Túto dovolenku všetci varia podľa „môjho“ gusta. Ja už ani neviem, čo je ryža, nieto ako chutí. Ale mrkvovo cesnakový šalát mi dnes napríklad šmakoval. Po večeri sme si dali horúcu čokoládu. Robia ju z vrecka. Nuž, nie je to Monsalvy. Je to taký pudinček. Čokoláda nie je súčasťou ich života ako zemiaky. Vyberali sme si vyrezávané obrazy, ale napokon z kúpy zišlo.

16.8.

Ráno ma zobudil dupot z izby pod nami ako keby odzemok tancovali. Dnes bol na programe voľný deň. Išli sme poslední na raňajky (ostatne ako väčšinou). Rozmýšľali sme ísť na Oravskú priehradu. Napokon sme sa vybrali opačným smerom do Liptovského Mikuláša. Navštívili sme kontaktnú Zoo. Masovka. Príliš ma to nebavilo, všade čakáme jak cicinbusy. Vstupné 5 Eur neúmerné tomu, čo vidím. Trochu som bol nesvoj z toho, čo podporujem. Prvý stan s jaštermi a korytnačkou sme nateraz vynechali.  Prišli sme ku kozám a ovciam. Potom k somárovi. Okrem ošetrovateľov aj každé zviera má meno. Záchody len Toi Toi. Vybudované-mimo prevádzky. Čínske prasce ležali. Zasa ovce i čierne, husi a kačice. Ďalšia kopa smradľavých prasiat, ktoré hľadali svoju orientáciu. Rovno mohli kráčať v dúhovom pochode v Prahe . Na kone sme ani nešli. Páčilo sa mi ako ľudia nakŕmia zvieratá a ešte to aj zaplatia. S kelímkom ich tam pobehovalo dosť. Čakáme vyše pol hodiny na pohladenie levíčaťa, pumy a tigríka. Bola totiž obedná pauza. S nevôľou vstupujeme so ženou do ohrady. Staršia má obavy. Pýtam sa, čo bude so zvermi , keď vyrastú. Ostanú tu, a ak budú kontaktné, ľudia si ich môžu pohladiť. Zatiaľ len puma vyzerá priateľsky (ak so to dá o šelme tvrdiť). Boli sme len chvíľu. Potom sme popri kobyle, ďalších somároch váľajúcich sa v prachu, pomedzi klietky s polárnymi líškami a odutým vtákom Kookabura prišli k lamám a pštrosom. Boli tam tiež sovy a púštna líška. Tie sa nehladia. A veverička sa nedá. Maco Kubo zrovna spal, baby hladili teda bernardína. 7 mesačný maco bol váhová kategória mojej drahej. Je z českého chovu. Po chvíli sa prebral, a tak si ho dievky mohli pohladiť. Vraj cez zimu nespí a robí akurát zle. Klokany mali mená podľa jogurtov. Yogobela, Fantázia. Krkavce Fero a Alfréd vraj vedia rozprávať. No momentálne hlodali kosti. Pelikáni Filip a Jana. Trepali hrvoľmi ako plachetnice. Chladia sa tak. Priepastný rozdiel medzi dvoj a štvormesačnými. Tie staršie som si myslel, že sú rodičia tých malých. Vzácne čierne labute si nikto nevšímal. Hydina všetkého druhu. Od malých perličiek po obrie slepice. Voliéry s makakmi a utýranými opičkami. Nemali radi deti. Potom už len stan s malými hlodavcami. No malými. Bol tam obrí zajac. Malé to zaujalo. Naháňať morské prasiatka, či zajačikov. Ja som ich videl ako potravu pre šelmy (boli hneď oproti), žena prešpikovaných slaninou na smotane. Chrápajúce šelmy sme neboli hladkať. Vrátili sme sa do stanu s jaštermi. Možno si siahnuť na ježka alebo leguána. V rohu sa tiesnila korytnačka. Osamelá opička, ktorej hľadajú partnera. Zo smradu radšej rýchlo von. Dom postavený naopak sme za 4 Eur vynechali. Najesť sme sa boli v „mekáči“. Stretli sme sa potom v centre Mikuláša s bývalým ženiným kolegom, ktorý tam zarezáva. Hoci nás pozval na zákusok, nevládal som dojesť ani po staršej. Inak kašlú už obe.  Hlavne noci sú krušné. V meste sme kúpili sirup proti kašľu a hneď naordinovali. Nepomohol. Nebyť toho, dnes by sme sa kúpali. Takto sme šli do penziónu. Rozdiel teplôt v Mikuláši a Habovke takmer 5°C. Do izby nik nechodí upratovať a došiel „hajzl“ papier. Ešteže som stihol skočiť poň do potravín. Parkujem tentoraz dolu pri obecnom úrade. Schyľuje sa k dažďu. I tu lieta lišaj marinkový. Na večeru kapustová polievka a bryndzové halušky. Časť porcie dávam staršej. Hrajú sa s "pepčounmi" a preberajú ich slová. V noci mladšia kašle a ja si radšej čítam.

17.8.

Ráno pršalo. Vlastne celé doobedie prehánky. Na raňajky som nevidel ešte zeleninu. Vajcia na všetky možné spôsoby. A salámy. Dnes sme šli na opačný koniec Oravy. Najprv na Oravský hrad. Po kúpe lístka sme mali hodinu, tak sme sa motali. Kúpili sme si základný okruh i ten trvá 2h. A bola to zasa masovka. Výklad bol len pre prvých 10 ľudí. Jedni Česi dokonca prehupli do druhej skupiny. Zbrane strelné i sečné vystavené. Dievčina hrajúca na harfu. Moje baby tak videli čo znamená, keď sa povie: „Ty harfa“. V inej sále princezná čítajúca knihu . V dnešnej dobe načim tablet. Ten mala možno pod ňou. Inak dobrá brigáda. Len sedieť a usmievať sa ako Joker z Batmana. A na obraze šesťprstý.  Po úzkych schodoch hore a sme na strednom nádvorí.  Dominuje mu studňa. Hádzali do nej malé "lily", aby videli, či dosiahli hladinu rieky, keď vyplávali hore. Aj my stúpame cez strieľne s bielou pani s useknutou rukou. Biela pani sa stane mátohou týždňa. Damoklov meč pre nečisté úmysly visí nad dverami. Ideme do expozície oravskej prírody. Nerozoznám lasicu od vydry. Ďalej sme v expozícii života ľudí na Orave. Potom ideme do najsamvrchnejšej citadely. Tam je história osídlenia Oravy. Je tam tiež miestnosť s filmami, ktoré sa na hrade točili. Na zadnú vežičku sa nedostaneme, lebo sa rozpadáva. Schádzame cez jaskyňu, kde sa pivo chladilo, dolu. Máme za sebou 660 schodov a vyše 100m. Babám kupujeme loptičky na gume, čo je tu hit a stane sa ním aj na penzióne. Na obed pár fornett. Tlačí nás totiž čas. Ideme takmer 40km do Oravskej Lesnej. Kamióny pred nami nám zrovna čas neskracujú. Železnička je pomerne nová. Funguje iba od r.2008. A od tohto roku je dokonca možnosť ísť na Výchylovku v Kysuciach. No len 5 ľudí denne, čo väčšina prehliadne. Žena si pomýlila Výchylovku a nazvala ju pred milou pani Úchylovkou. Dáme si chrumky, zalejeme Radlerom a nastupujeme. Rušňovodič v sukni. Teatrálne odbavenie vlaku výpravčičkou. Mašinka má motor snáď z Multikáry. I tak by mohla ísť pomalšie, lebo na mňa fúkalo. Ale keby takáto chodila u babky na hríby... Je to rozprávková železnička. Míňame obrovskú tarantulu, ježibabu, bystrušku a chrobáka alebo draka (?), či čo to malo byť. Po 15min. sme dorazili do sedla Beskydy. Na stanici je expozícia goralského domu. Neďaleko malá rozhľadňa. Je vidieť Rozsutec, Oravskú Maguru a Beskydy. Sme prakticky na hranici s Poľskom. Po 20min. odchádzame. Na veľké sklamanie pubertiakov sa horská dráha nekoná a vlak dolu brzdí. Dokonca i vagóny. Vyzerá, že bude ďalšia jazda, hoci to nie je cez pracovný týždeň v pláne jázd. S5 ideme popri priehrade. Lidl v Tvrdošíne prestavujú, krútim sa na "kruháči" ako Mr. Bean. Radi by sme teda do Billy. Tá vyzerá, že je v Trstenej. Po jednoprofilovej diaľnici idem tam. Zbytočne si tak nadbieham a obchádzam mesto. Potom sa zasa vraciam smerom na Tvrdošín ako idiot. Pumpa v Trstenej ma tak nenaštve ako v Tvrdošíne na konci malé Tesco. Na večeru parené buchty a 2dcl vína. Nedobrovoľne koštujeme cuvée zmiešaním dvoch fliaš, ktoré čašníčke ostali nedoliate.

18.8.

Túto noc zasa staršia kašľala. Zatiaľ najdlhšia túra našich malých. Nie tá kašliaca, na tú si počkáme do ďalšieho týždňa. Na Roháčske plesá. Na raňajky malý langoš. Šiel som k mestskému úradu sa spýtať, kde majú pohľadnice. Milá pani Táňa dovešala oznamy a vzala ma na úrad. Tam mi dali všetky druhy, čo mali. Na príkaz starostu. Hoci sme plánovali vyraziť skôr, napokon sa kolesá auta roztočili ako obvykle, pred desiatou. Pred vstupom na parkovisko kolóna. Počasie prialo na vrcholovú turistiku. Viac Čechov ako Slovákov. Sme snáď takí komótni? My sme sa vybrali najprv po krátkej zelenej k Šindlovcu. Tam je už bufet. Asfaltkou potom až k Tatliakovej chate. Rozhodli sme sa pre miernejšie stúpanie k plesám. Predsa len. Pred nami sme sledovali ľudí kráčajúcich so sedla na Ostrý Roháč. Pri „tatliačke“ sme si oddýchli. O5 sledovali teleobjektívom vrcholových turistov. Bolo takmer 12h. Vyrazili sme teda k plesám. Dolné je najväčšie. Tam sme mali obed. Žujeme suchý chlieb s paštétou. A šliapeme o5 hore. Strieda sa prudké stúpanie s rovinkami v okolí plies. Sme na dvoch stredných. Rastie tam tatranský endemit ježohlav, čo je znakom čistej vody.  Pobavili sme sa na rašeline, ktorá pruží pri chôdzi ako guma. Posledné vrcholové stúpanie. Sme na hornom plese. Nad nami Hrubá kopa a Tri kopy. Sme im na dosah, delí nás 300 výškových metrov. Baby kŕmia divoké kačice zbytkami chleba. Sú zvyknuté na ľudí. Že sa im páči v takej výške. Pofotím baby na skale a schádzame dolu. Táto etapa je prudká. Preto je možno lepšie ju absolvovať na konci. Na križovatke smerom na Baníkov oddychujeme. Baby sa pasú na čučoriedkach. Žobrajúci psíci sa motajú pod nohami. Dozvedám sa, že ráno sa nenajedia vo vidine lepšej stravy od paničky, prípadne turistov. O5 prudko klesáme po kameňoch popri riavach k vodopádu. Je to krátka odbočka. Potom už len kúsok prudšieho klesania. Na poslednej lávke mladšej padne pomedzi polená noha do potoka. A už sme na asfaltke. Popri drevorubačoch sa ocitáme na Adamcule. Únavná posledná časť cesty k autu. Trvalo nám to 7h a prešli sme 13km. A na večeru kapustová polievka s trochou mastného mäsa a so 4 plackami. Od guláša to malo ďaleko. Na vrch zasa syr. O5 sa vystriedalo osadenstvo penziónu a došli ďalší „kupónoví“. Keďže sme sa nenajedli a škvŕka v bruchu, bol som kúpiť aspoň čipsy. Nápad kúpiť celú pizzu, nech sa hanbia, neprešiel. A vybral som peniaze. Mladšiu bolia nožičky. Horský vzduch im pomohol, nekašľali pokiaľ sme nesadli do auta. Nevoňajú mi podušky, hodilo by sa občas ich vyvetrať.

19.8.

Dnes bol tiež pekný deň. Ráno párky. Zastávka v lekárni pre Ditustat. Veľa sme totiž v noci nenaspali. Staršia stále kašľala.  Boli sme o5 v Kvačianskej doline, kde aj minulý rok. No vtedy nám pršalo. Tentoraz z opačnej strany, od Borovej. Chvíľu sa ide popri lúke s vretenicami. Potom sa vstúpi do samotnej doliny. Za polhodiny sa to dá spraviť až na Oblazy ku mlynom. O5 dotieravé kozy a sliepka. Ľudia ich v tom podporujú. Rohlíky s paštétou na obed. Potom, čo si mladšia namočila nohy, sme šli s5. Na začiatku doliny čakal konský povoz, ktorý lenivcov odvezie do krčmy v Borovej. Bolo ešte len pol druhej. Čo s načatým dňom? Rozmýšľali sme ísť do Prosieckej doliny, ale polovičke sa nechcelo. Nebol ani proviant. Šli sme naspäť do Habovky čosi kúpiť. Tam sme sa rozhodli previesť sa loďkou po Oravskej priehrade. Došli sme 5 min. pred vyplávaním. Takže hore na palube miesto už nebolo. A ďalšiu poldruha hodiny čakať nebudeme. Sedeli sme teda v nevetranom podpalubí. Ale vytiahli sme chrumky, čipsy. Mladšia vytiahla vodu na stôl a povedala, že teraz budeme mať fantastický zážitok. V popredí panoráma Minčolu, oboplávali sme Slanický i vtáčí ostrov a zakotvili z druhej strany na Slanickom. Vstup z tejto strany je podmienený zaplatením 1Eur alebo 50c. Bez výnimky. Ani skupina postihnutých nemala úľavu, hoci dohodnúť by sa dalo. Po polhodine sme zdvihli kotvu a popri hati s panorámou Tatier zamierili do prístavu. Okolie priehrady pripomína občas mesto duchov. Reštaurácia Kotva sa zmenila na bar, disco a potom zanikla aj tak. Ale črtá sa i zopár novostavieb. Cestou do Habovky sme sa zastavili pri Františkovej huti. Vraj nikdy pec netavila železo. A celé je to akási záhada. Kravské hovná taká záhada nie sú. Oproti sa dá jazdiť na obrnenom transportéri.  Nešli sme hneď do penziónu, ale zastavili sme sa v Zuberci kúpiť košík na hríby. A hafirovicu. Cestou s5 sme šli okolo penziónu U Michala, kde sme "onehdá" bývali. Teraz existuje obchádzka týchto domov i nová cesta do Oravíc priamo zo Zuberca. Na večeru sa grilovalo. I z kuracieho stehna dokázali odrezať plátok a ten hodiť na tanier. A to deti mali ešte aj z toho polovicu. Zato pes a mačka Garfield sú hojní. Zapili sme to 2 štamperlíkmi hafirovice. Dievčatá si dali bielu čokoládu. No asi sme jediní hostia, čo ju pijú, lebo nevedia obsluhovať stroj. Tentoraz bola hrudková. Vypýtal som účet. Dala mi ho len na papieri vytrhnutom z písanky. Doplácali sme 420 Eur, nechal som jej 10 navyše. Mala dobrú náladu, lebo šla na dovolenku. Zaúčal sa malý chlapec. A fakt to bol elév, lebo hafirovicu doniesol iným. Baby sa naučia aj česky. Mladšia sa českého kámoša pýtala, či hovorí slovensky. Staršia zasa zmotáva, že všetko "udělá".

20.8.

Balíme kufre. Dnešné dožinky v Habovke budú bez nás. Na raňajky salámový šalát. I dnes bol krásny a horúci deň. Bohužiaľ kašeľ deťom neprechádza, naopak zdá sa, že sa zhoršuje. Čašník je aj hasič a má výjazd. My máme výjazd do Dolného Kubína. Prešli sme sa po námestí. "Huóvó zhauyí didá". Prvú reč, čo som tam počul bola čínština. V mestskom úrade bolo zatvorené, až keď som sa otočil s5, pani v TIK otvorila. No žiadna pekná pohľadnica. Kúpil som jednu a reporelo. Pokračovali sme ďalej do Šútovskej doliny.Tam som šiel až k bufetu Fatranka. Sú tam na hrboľatej lúke urobené parkovacie miesta. Ľudia však parkujú kde kade, aby nemuseli platiť 2.50Eur. Dolinou ide tak do jednej tretiny asfaltová cesta ku chate Vodopád. Potom kamenistá. Stúpanie je mierne. I tak nám cesta trvala dlhšie. Ide sa popri potoku. Sem tam prekážky v podobe potôčikov a riav. Ironicky pôsobí značka prírodnej rezervácie a za skalou hajzel. K Šútovskému vodopádu vedie krátka odbočka od modrej. Je fascinujúci a prechádzka stojí za to. Vytiahli sme vysočinu a „zbaštili“. Stretali sme veľa ľudí idúcich odtiaľ, ale málo tam. Šli snáď z Vrátnej? Cesta s5 ubehla rýchlo. Nakukli sme do chaty, ale okrem kapustnice alebo klobásy tam nič nemali. Dá sa tam prespať. Zastavili sme sa teda dole v motoreste. Funguje ako samoobsluha. Bryndzové halušky na objednávku, ale boli za 5min. Aj boli s bryndzou. Vybehli sme ešte ku kameňolomu, ktorý je zaplavený a ľudia sa v ňom kúpu. Romantika ako s Bredom Pittom.  I tam sa vyberá parkovné. My sme nechali auto pred reštauráciou. Potom už len rovno domov. Tam nás privítalo o 5°C tepla viac a kašľajúca babka.

Festujeme

Rozhodli sme sa tak nečakane. Počas pojedania halibuta. Malo totiž pršať. Naštartoval som "voxhóla" a vyrazili smer Nitra. Tentoraz po diaľnici do Hlohovca. V Nitre krásne, slniečko. A teplo. Hoci nie ako včera, ale pražilo. Auto sme odstavili ako vždy. Pešo popri obchodnému centru
sme došli k výstavisku. Po ukázaní lístkov sme každý dostali flašu vody a baby aj fejkového igráčika. Pokrok oproti minulému roku.  Vtedy len deti dostali vodu. Na javisku vystupovali Paci Pac. Malé sa vrhli na nafukovacie atrakcie. Prvou bola niečo ako lezecká stena s akýmsi nafukovacími polenami. So ženou sme stáli v tieni. Na chodúľoch tam žongloval chlapík. Videl som ho ešte aj po hodine na tom šaškovať. Nezavidím mu. Neskôr presedlal na jednokolesový bicykel. Potom sme sa na chvíľu rozdelili. Staršia šla na skákanie, ktoré bolo nad 110cm. S mladšou som sa motal po menších hradoch. Konečne je ich tu celá hŕba. Aj vo vydaní Elzy. Asi boli negatívne ohlasy z minulého ročníka, keď veľa detí pod 5r. nemalo šancu skákať. Potom si staršia zmyslela prejsť celú Mega prekážkovú dráhu a mladšia zase otočila autíčka. Ušlo sa jej šlapacie. Pravdupovediac, elektrické sa mi ani nechcelo na diaľku riadiť. Uprostred areálu boli osviežovacie fontánky. Skvelá idea by sa mohla aj na leteckých dňoch uchytiť. Prešli sme na druhú stranu. Tam boli kolotoče a mega šmýkľavka. Na tú chodila staršia. Mladšia sa musela uspokojiť s menšou, nafukovacou, no tá bola rozpálená od slnka. Hľadali sme zmrzlinu na osvieženie. V jednom stánku im zamrzla čokoládová, tak sme sa vybrali s5 na druhú stranu. Cestou sme sa však zastavili pri florbalovom ihrisku. Staršia má ladnosť pohybu pri športe. Dokázala to aj na prekážkovej dráhe, keď predbehla staršieho chalana. Sedeli sme pod stromom, sledovali a počúvali bláznivú opicu s hlúpym menom Chichi a ďalšími plyšákmi. So smradľavými, spotenými plyšákmi jak Sagan na Vuelta Espaňa sme sa však nechceli fotiť. Z ihriska vyhnal babizne voľajaký dospelý chuj. U unudeného zmrzlinára, ktorý  hladel kdesi do blba sme si dali miešanú vanilku s čučoriedkou. Do lízania nám spievali Smejko a Tanculienka.
 Ako tak lížem, vidím na zemi ležať pokrčenú 5Eur. Kukám ako bulhar do mlátičky a žena vraví: "Ber ju". Tak som ju zdvihol zo zeme a dala si ju do penažienky. Čakám, že kolobeh peňazí sa uzavrie a my tých 5Eur nejakým spôsobom vrátime, stratíme. Vrátili sme sa ku kolotočom. Mladšia išla na plávajúce člnky, staršia sa do zblbnutia kĺzala. Nerozumel som prečo na člnkoch nechá maďar najprv plávať len tak, a po 5min, zapne el. pohon na ďalších 5min. Niektoré deti, keď videli, že
čln nepláva, vystúpili. My sme si počkali a odrážal som gumovú kačičku ja. Z mladšou sme sa odviezli na kalypso. Ozvali sa bubny Campana Batucada. Šli sme za rachotom. Deti chceli ísť do vnútra herne, ale velili sme my, dospeláci. Čakali sme na príchod bubeníkov. Ohlušujúca
show. Skupina pred dvom rokmi vytvorila slovenský rekord v počte trieskajúcich duší. 77. Kapelník riadil takt. Je to umenie dodržať rytmus. Pomaly sa presúvali po areáli až skončili na pódiu. My sme zakotvili pri posledných nafukovačkách. Blížil sa čas futbalového zápasu našich s Nemcami a areál sa rýchlo vyprázdňoval. Škoda, že nepriemtali zápas na veľkoplošnej obrazovke vonku. Už i animátor bol nervózny. Babám vyhladlo, poslednou zastávkou bola teda búdka s podpecníkmi. K tomu sme dostali reklamný balón na lepidlo. Nevydržal cestu domov a spľasol ako babke korpus na tortu. Pri odchode nám ešte dali fľašu vody. Je vidieť pokrok oproti minulému roku a snáď sa festival ocitne čoskoro v prvej lige. Kľudne by sa mohol rozrásť, priestoru je habadej.

Rande s minulosťou

5 rokov ubehne veľmi rýchlo. Čím sme starší, tým rýchlejšie. Ako by som sa nedávno stretol so spolužiakmi. A teraz je tomu 25 rokov. Kvôli spolužiačke z Ameriky, ktorá u nás trávi leto, sa uskutočnila stretávka v júni. Predtým bývala na jeseň. Trocha nešťastný deň bol piatok, po robote. Bolo horúco. Pomaly sme sa trúsili v parku pred bývalým kinom. Môj spolusediaci o5 neprišiel. Mrzí ma to. Prehodíme iba zopár emailov. Zdalo sa mi, že oproti minulej stretávke, baby dostali postavu do formy. Nuž, keď nemusia riešiť plienky a kašičky, majú viac času na seba. Možno aj táto stretávka bola motiváciou. Spolužiažka doniesla medovníčky s menami, predsedkyňa tortu. Keď už sme boli akože všetci (jeden spolužiak na poslednú chvíľu odišiel do práce naháňať "kmínov"), vystúpali sme do reštaurácie. Bol to skleník, len vetranie, žiadna klimatizácia. Dievčatá sedeli pod oknami a pražilo na ne. Rozdali sa medovníčky, jedno pomýlené meno. Po úvodnom štamperlíku domáceho repáku, nás predsedkyňa privítala a povedala o spolužiakoch, ktorí nemohli prísť. Jeden z nich je na tom veľmi zle. Zomiera. Bojuje, ale... veľa času nezostáva. O niektorých ani nevieme, na niektorých si už ani nespomenieme. Mnohokrát sme sa miešali, zlučovali, rozchádzali. V podstate sú v triede len učiteľky a policajti. Nejakí tí ošetrovatelia, pár živnostníkov a ja. Všetci majú postavené domy a potom som ja (ešte jeden spolužiak teda). Prehovorila triedna. Poďakovala za pozvanie a napomenula tvorcov pozvánky, že za 25 rokov sa nedáva bodka. Pred dvom rokmi urobila za učiteľovaním definitívnu bodku. Nechce sledovať kontinuálny úpadok školstva. Doniesla zo sebou čitateľský denník a úvahy. Po sýtej večeri sme si ich čítali. V čitateľskom krúžku sa ocitla aj moja práca na tému "Kniha, najlepší priateľ." No sám by som to lepšie nenapísal, ale čítať to som odvahu nemal. Každý z prísediacich porozprával svoj príbeh. U mňa sa za tie roky nič nezmenilo, takže som mal asi najkratšiu rozpravu. My, intorverti toho celkovo veľa nenahovoríme. Obyčajné životy s obyčajnými starosťami. Niektorí sa aj po neúspechoch postavili a ctižiadosťou sa stali úspešní. Triednej sme darovali mixér na výrobu kokteilov, čo je teraz veľmi populárne. Spolužiačka preskenovala nejaké fotky, ale na malý formát. Takže sme si ich pozreli radšej len na papieri. Na radu prišla torta. Načim ju vyzdvihnúť, po viac menej rovnakých chutiach od svokry, táto bola super. Viac nadýchaná, iné plnky. Metrový koláč som už ale nezvládal. Chlapská konverzácia sa v podstate točila len okolo jedného spolužiaka, ktorý bol na 5 mesiacov uväznený. Samozrejme nevinne ako každý. Obvinili ho s nelegálneho držania zbraní. Prišli si poňho maskovaní muži, teda "kukláči". Viac na http://www.pluska.sk/krimi/domace-krimi/z-obchodovania-so-zbranami-obvinili-7-ludi-traja-su-policajti.html. Iróniou bolo, že tam bol s bratmi, tiež policajtami (vraj 3 policajtov v jednej base ešte nemali). A ešte väčšia irónia bola. keď stretol tých, čo tam kedysi odprevádzal. Rozprával zážitky s feťákmi a zlodejmi. Ako sa dá uvariť voda z drôtov postele strčených do zásuvky, vyrobiť šachy z chleba. Prepustili ho bez udania dôvodu a teraz čaká na súd. Aj iní spolužiaci občas reinkarnovali svoje spomienky ešte z lavíc. No hlavnou témou bola basa.
Kým ešte nenastala tma, pofotili sme sa vonku. Mal som so sebou aparatúru, ale prenechal som fotenie spolužiačke. Nesklamala, keď používa rovankú značku. Chvíľu sme kvákali vonku, bolo tam príjemnešie ako vo vyhni. Sedeli sme už všetci za jedným stolom. Ako každú stretávku, i na tejto, nás pravidelne opustí spolužiak, ktorý ide na nočnú. Potom už aj triedna vstala, a to bol signál
pre mňa. Viezol som ju domov. Nebola to žúrka desaťorčia (ani takým neholdujem), ale som rád, že mám takých spolužiakov akých mám a  že sme sa zišli v takej veľkej zostave. Ad revidendum!

Príšery, klauni a dinosauri

Mesto pochybných indivíduí z Ázie, stratených existencí, skrachovaných rádoby umelcov, mladých bezdomovcov, japonských tursitov a nakoniec aj plné policajných áut. Nad týmto všetkým tróni Mária Terézia so svojimi ministrami. Niektorí majú radšej previazané oči, aby sa na ten úpadok krásavice na Dunaji nemohli ani pozerať. Takú som videl Viedeň minulú sobotu. Počasie neprialo na pobyt v prírode, tak sme sa rozhodli navštíviť obrovské akvárium a prírodovedné múzeum. Cesta ubiehala plynule, vyhli sme sa rakúskej diaľnici a šli cez Hainburg. Tam je to trocha o hubu, lebo sa ide cez stiesnené centrum. Ešte som si pamätal mestskú bránu, cez ktorú sa stále prechádza. Poblíž hranice akurát pribudlo bratislavských značiek. Rakušáci musia byť z nás nadšení. Ale z mudžahedínmi majú evidentne väčší problém. Pri Swechate smrad ropy ako Kaliňákové účty. Budova jadrového reaktora v bezjadrovej krajine hneď za tabuľou Wien. Prvé záchytné parkovisko sme si všimli pri remíze električiek hneď na začiatku Viedne. Šli sme však ďalej, kde ma smerovala navigácia. Poľahky sme to našli, idú k nemu i smerovníky. Prešli sme cez nadchod a ocitli sa na stanici metra. Váhali sme, aké lístky kúpiť. Napokon sme si kúpili 2 celodenné a deťom individuálne. Nerátali sme, že budeme chodiť po Viedni krížom-krážom. Nastúpili sme do poloprázdneho vagóna. Mladšia sa bála, žene tiež nebolo všetko jedno. Vraj vo Viedeni ešte nič nevybuchlo, tak prečo nie dnes? Ako sme sa blížili k centru, vagón hustol ako v Indii. Na Neubaugasse sme vypadli z metra. Rušné námestie Mariahilfer pripomína Time square. Rýchlo som sa zorientoval a popri kostole s mladými, polihujúcimi žobrákmi sme za 5 min. ocitli pred takmer 50m vysokou betónovou kockou. Nevzhľadná budova slúžila počas vojny pre protilietadlové delá a pod 3,5m hrubými betónmi bol ukrytý radar. Dnes je za múrmi vivárium. Na lavičkách spí o5 kopec odpadlíkov, mladých ludí. Čo tu pohľadávajú? Vošli sme dnu, zaplatili vstupné. Niekomu sa môže zdať vysoké, ale v širokom okolí nič podobné nie je. Najprv návštevníkov na prízemí len tak jemne navnadí malé akvárium s vodpádikom. Potom sladkovodné ryby. Pretučnelé kapry, šťuka, úhor. Zatiaľ nič, čo by sme už nevideli. Hneď ako vyšlapeme na prvé poschodie, ocitneme sa pred obrovskou boou. Lenivo sa otočí na druhú stranu. Vedľa sa trasie anakonda. Asi trávi. Termiti putujú od jedného konca miestnosti na druhý. Táto štreka za žrádlom by ma teda nebavila. V tmavej miestnosti sú ďalšie plazivé potvory. Vretenice, štrkáče, kobra, odporné varany, leguány. Stačí. Stúpame na druhé. Pred nami sa zjaví niečo ostrejšie, pirane. Nad nimi lávka, kde ich kŕmia. Ocitáme sa v trópoch. Malé medúzy plávu dookola, ale dolu hlavou. Žaby, žabky, smrteľne jedovaté  stromárky. O5 odporné juhoamerické čosi ako ropuchy. Žene sa najviac páčili. Boli take odpudivé až krásne. Vlhko a teplo nám dá facku, vstupujeme do tropikária. V spodnej časti je tunel pre deti, kde idú popod akvárium. Hľadím na morské príšery, ktoré pripomínajú trilobity -  ostrochvosty. No je to príbuzný pavúkov. Popri súložiacich korytnačkách (aké sú teraz rýchle) ideme drevenými schodmi hore. Pod skalou sa trepú netopiere, ktoré nemôžu medzi škriekajúcimi vtákmi a divákmi spať. Operenec Toko na nás pozerá prísne ako učitelka v škole. Vynecháme tak 3. poschodie a sme rovno na 4. Oproti je Kroki park. Obrovský krokodíl nílsky nie je na nás zvedavý a snaží sa schovať pod skalou. Nad nami behajú zvedavé tamaríny. Na suchu sa lenivo šuchcú obrovské suchozemské korytnačky. Za dverami sú malé terrariá so zeleným hmyzom. Kobylky, modlivky, listnáče. Bŕŕ. Rýchlo to preletíme a ideme si radšej pozrieť obrovské akvárium so žralokmi modrými. Baby ešte zaujme odchyt čerstvo vyliahnutých morských koníkov. Podľa mňa to spláchnu do záchoda, prinajlepšom poslúžia ako žrádlo pre voľajakého ulitníka. Baby verili v humánosť ich odchytu, že ich dajú do iných akvárií. Obrovské, 300 tis. l akvárium je podľa mňa rozdelené na viac častí. Začína na 5. poschodí a končí na 10. Na šiestom poschodí je i framgment skla, ktorý chráni pred žralokmi. Má 6 vrstiev. V najväčšej časti akvária sú najväčšie ryby. Okrem žralokov sa pod skalou ukrývala srandovná galupa s hubou ako Ibi Maiga dopichaný včelami. Na 30. ročnej karete menom Puppi sa vozila komótna ryba. Mladšia nazvala raju tanierom. To ešte netušila, že sa pohne. Fascinovaní oceánskym svetom sme vyšli na 6. poschodie. Z terária na nás čumela prerastená jašterica z Číny. Velemlok, ktorý vraj vydáva zvuky ako dieťa. Na 7. žmurkalo na nás oko oceána. Máte pocit, že ste blízko rýb. Tam plávali len také menšie, banánové trnovce. Oproti sú o5 mega jaštery z Mexika, gily. Na vedľajšej stene chápadlami kývala žijúca fosília Lodienka hlbinná. Na ďalšom poschodí je umelá jaskyňa. Hneď pri vstupe obrovské šváby. A to je len začiatok. Tarantule, vtáčkari, obrovské stonožky a svietiaci škorpióni. Háveď ťažkého kalibru. Malá výstavka veľkých chameleónov. Niektorí sa prispôsobili okoliu, iní svietia ako semafór a je ich poznať. Stúpaním na 9. poschodie cítime svieži vánok. Vyjdeme na terasu, z ktorej je úchvatná výhliadka na centrum Viedne. Dóm sv. Štefana, v diaľke sa krúti koleso Prátra. Na opačnej strane moderná štvrť z mrakodrapmi. Banujem, že som si nezobral poriadny fotoaparát. Tak fotím len z telefónom. Nie je to ono. Vedľa budovy vidím ihrisko. Pinpongový stôl. Koľko by vydržal na ihrisku u nás? Na strechách si ľudia urobili kvetinové záhradky. I na vrchu betónovej kocky chovajú živočíchy, korytnačky tigrie. Vo vnútri je amazónsky prales. Na 10. poschodí je prednášková miestnosť a nádrž so žralokmi kladivohlavými. Jestera si mýlim s barakudou, i keď sa mi vidí akási malá tá barakuda. Koral mozgovitý pripomína naozaj hlavový orgán. Dvojzubec splasnutý ako futbalová lopta. Veľké strieborné tarpone  sa ligotaju pred oknami ako do ponorky. Oproti výťahu premávajúcemu len 2 najvrchnejšie poschodia je starý, unavený skafander. Len prilba váži 15kg. Výťahom sme sa zviezli na 3. poschodie. Tam bol pestrý svet koralov, sasaniek, chemulonov, hermulonov a dúhových lutjanusov a pomcov. Špatila to len Synanceja obrastená koralmi nehybne sediac v bahne a hľadiac jedovatými očami. Ďalší predátor morí, muréna sa tiež neskrývala. Mňa zaujali malé kongry, pripominajúce červy, ako sa ladne vlnily z pieskového dna. Nad nimi sa vznášali hlavostojky. Na koniec bola v rohu akvária obrovska langusta s fúzmi ako z Dalího obrazu. Smiali sme sa na nedávno objavenej rybe s nohami - anténovec alebo na Lactorii s rohmi.
Nakoniec po tých všetkých príšerách sme teda uvideli aj krásny morský svet. Klauni očkatí, dúhové cichlidy, Trnovec pestrý, hlúpy ako Doris, ktorý plával hore-dolu, ježovky. Zaujímavý postoj pri plávaní majú hlavostojky. Volajú sa aj žiletkové ryby, lebo sa zvisle vznášajú. Tropikárium v Budapešti som nevidel, ale už ani po tom netúžim. Myslím, že sa nechytá. Svet vo viedenskom aquáriu je skvelý zážitok.
Vyhladlo nám, a tak sme sa motali s5 na námestie. Voňali nám viedenské párky, ale žena mala víziu a la Mac Donald. Po omrknutí všelijakých pizzerí a čínskych Vok On, som sa postavil do radu na nejakú rybaciu, akože, špecialitu. Budú to však malé jesť?, visela vo vzduchu otázka. Ani my sme poriadne nevedeli, čo si dáme. Opustili sme rad a v diali zbadali M. Keď ho miluješ, nie je, čo riešiť. Rýchle občerstvenie fungovalo na princípe samoobjednávok. Podľa obrázkov sme nahádzali do počítača, čo chceme. Škoda len, že nemali menu. Skladačka vyšla takto drahšie. Stáli sme potom pod obrazovkou a čakali kým zasvieti veľké zelené číslo patriace nám. Schuti sme sa najedli, hoci
niečo sladké by bodlo. Vykročili sme o5 do podzemia na metro. Videl niekto albína-mudžahedína? My áno. Toť veľkomesto. Viezli sme sa len jednu zastávku, kdesi poblíž námestia Márie Terézie. Len útok na prírodovedné múzeum sme zobrali z opačnej strany. Ani to sme si neboli istí, či sme pred správnym múzeom. Oproti je navlas rovnaká budova. Ale bronzový sloník dával tušiť, že hej. Tiež sochy predstavjúce kontinenty našepkávali. Pre istotu som sa spýtal na pokladni. Prírodovedné múzeum vlastní najväčšiu zbierku meteoritov na svete. Zo 7000 kusov je vystavených len niečo vyše 1000. Dievčatá však sprvu zaujali, čo iné ako drahokamy. Ochutnali aj soľný kameň. Ja som do tej špinavej, vydlabanej kocky nemal chuť strčiť prst. Mňa skôr lákali tie meteory. Kus o veľkosti mladšej dcérky vážil takmer 1t. Vyleštené, leskli sa ako monitor Braňa Mojseja. (obsahujú najmä železo a nikel). Dotyk ďalekého, chladného vesmíru. Pútnici nekonečných vesmírnych ciest, skončili takmer roztavení na našej matičke zemi. Prechádzali sme sálami od vzniku zeme. Skameneliny, fosílie, v jantári zastavený čas. Veľkým kormidlom sa dalo pohybovať kontinentami ako plávali v praoceáne po milióny rokov, kým sa kvázi usadili do dnešnej podoby. A potom prišlo to, na čo sa baby najviac tešili. Dinosaury. Kostry i repliky. Teropódi, Sauropódi. Na jednej obrazovke bolo treba priradiť správne kosti dinosaurom. To naše archeologičky bavilo. Allosaurus, T-rex, ktorý nesmel chýbať. I obrovská sliepka Deinonychus. V ďalšej sále dominovali hominidi. Naši opičí predkovia. Stačí sa postaviť im do cesty a prejdú popri vás. Vážne. Je to vidieť na obrazovke. Zhodli sme sa, že mamut bolo obrovské zviera a určite väčšie ako mamina kolegyňa. Tam je dôkaz. Impozantné je skúmanie kostry. Dá sa pozrieť lupou, rontgenom alebo CT. To už sme pri neandrtálcoch a cez prah vidím planetárium. Pred ním je hviezdna mapa. Ďalekohľadom sa dá na ňu pozrieť. Hľadim, čumím, ale akosi sa mi to nezdá. Hviezda menom Gmbh je pekná sprostosť. Ono na tom obrovskom plátne sú mecenáši, ktorí držia múzeum nad vodou. Rýchlo sme prešli výstavu fotografií planét a ocitli sa vo vestibule. Nepríjemne tam pískal komusi mikrofón až uši boleli. Z reči nič nebolo. Baby už nemali náladu ísť na druhé poschodie. Veru, už tých vnemov bolo dosť na dnes a po zvieracích vypchávkach som ani ja nebažil. Ešte sme prešli popri pár kostrách pravekého medveďa a tigra. Pomotali sa v obchode. Baby si vybrali hlinené vajcia, v ktorých boli zapečení dinovia. Vypadli sme konečne von. Tam to húkalo, policajti splašene lietali. Robili sme si srandu že krúžia okolo námestia. Neďaleko bol štrajk proti nešťastným emigrantom. Koľký už? Prešli sme sa okolo bronzovej Márie Terézie. Nepochopil som, prečo je na jej zadnej strane trónu meno jej prasynovca Franca Jozefa I. Asi jej odlievanie zatiahol on. Japonskí turisti si prenajímajú české a maďarské autobusy. Sú odstavené pozdĺž celého námestia. Mám za to, že štartujú z matičky stovežatej a spravia aspoň tri metropoly v jednom týždni. Cestou s5 nám trocha poprší. Autíčko si len tak pradie na hladkom asfalte rakúskych ciest. Keď sa zvuk zmení na dunivý, viem že sme doma.

18 hodinový rok

Vedci objavili v súhvezdí Raka planétu, ktorá obehne okolo vlastného slnka za 18 hodín.

A tak som si ten náš rok vtesnal do tých 18h. Rozdrobím to na čiastky. Deň by mal niečo cez 20min. Pracovali by sme 7min. To by bola efektivita! Do práce by sme museli lietať, aby sme sa tam za pár sekúnd dostali. Autá, vlaky by boli zbytočné. Koho by bavilo cestovať takých 10 dní do Tatier jak za Rakúsko-Uhorska? Alebo väčšinu roka sa trmácať k moru? Vidím to len na rakety. Pri dovolenke až 5h do roka nemysliteľné takto dlho cestovať. Omočiť sa vo vodičke ako punčové rezy v rume a šup domov. Víkendy by však boli príliš krátke, len 40min., a potom skoro 2h pracovný týžden. Na jedenie by nám zostala nejaka ta minútka. V dnešnom svete nevidím problém s kontajnerovým spôsobom jedenia (nahádzať, nemusíš ani zatvárať). Zo škôl by po 4 dňoch vychádzali hotoví maturanti. Otázka je, čo by sa za 4 dni naučili. Decká by však boli nesmierne radi. A to by mali ešte každých 11min. prázdniny. Filmy by neexistovali. Kto by pozeral 5 dní film? Krátky minutový, najviac 2 skeč a "dovi, dopo". Pastva pre reklamných mágov alebo by možno neboli ani žiadne reklamy. Športové zápasy by tiež trvali šmahom ruky. Sekundové pesničky. Zabrknať pár tónov, žiadne dlhé sólo a skučanie. Vlastne ani knihy by neboli. Ale tie číta i dnes len zopár ľudí. Spali by sme len 7min. I keď, noci by azda neboli.  Planéta je stále natočená k svojmu slnku ako náš  mesiac ku nám. Večný deň alebo na odvrátenej strane nekonečná tma. Zostane 7min. na zábavu a život. Čo dodať?  4,5h zima, 4,5h jar, rovnako leto a jeseň. Úroda za pár hodín. Hodinové Vianoce. Ale ako často! Každý pozemský deň. Vojny by boli dobojované za pár hodín. Tehotenstvo by trvalo napr. 16h. Úľava pre ženy. Mali by sme čas sa vôbec obliekať? Pobehovali by sme tam s figovými listami? Prečo nie? Na povrchu je teplota 2000°C. Na odvrátenej strane je "len" 700°C. Rýchlo by sme žili, rýchlo zomierali.  Boli by sme len neandrtálci v jaskyniach? Veď by za tak krátku dobu nikto nič nevymyslel, nepostavil. Dopestovať, uloviť zver za pár minút. Ostalo by po nás niečo? Dožili by sme sa nejakých 80 dní.
Ale uvažoval som aj inak. Preniesť tamten rok na dĺžku našich životov. Dožili by sme sa 1500 rokov. Študovali viac ako 250 rokov a pracovali 800 rokov, a to by sa nikomu nepáčilo.
 Vlastne, ako to s nami vyzerá dnes? Ja veru cítim, že pracujem už 800 rokov a to nám chcú zrušiť stravné lístky, rýchlovarné konvice a pomaly aj dôchodok.:-)

 

 

Rozruch na oftalmológií

Zamračené ráno. Vyložím dcérku v škole aj s papierom. Malá do triedy, 26.5kg papiera do zberu. Kontajner je skoro plný a to dnes vyvrcholí znáška. Tentoraz nejdem po starej ceste, ale odbočujem na diaľnicu. Smer Trenčín. Zídem a vchádzam cez dva kruháče do mesta. Viem už, že v okolí nemocnice auto neodstavím. Idem preto na miesto, kde som parkovával. Jedno je tam voľné. Kráčam kúsok na očnú kliniku. Zvonku pôsobí veľmi fádne s opadanou omietkou. Vo vnútri o trošku lepšie, ale dusnejšie. Ľudí ako barmanov v Domikánskej republike. Len sa motali, postávali a zavadzali. Sestrička vyvolala 3 mená, medzi nimi moje. Najprv meranie očného tlaku. Prebíjam sa cez ďalších čakajúcich. Stojím pred dverami ako druhý v poradí, ale dovnútra tak rýchlo nepôjdem. Na zem sa zvezie akási pani a dostáva triašku. Epileptický záchvat. Pribieha aspoň 5 sestričiek a nebohú pani kriesia. Tá moja sestrička zohráva hlavnú úlohu v tejto malej tragédií. Doktor z okolitých ambulancií sa neukáže žiadny, až keď privolajú spasiteľa z ARO. Ľudia sa o5 začínajú hemžiť, čože sa to deje. Do 10 min. je tam záchranka. Doktor sa snaží s ňou komunikovať. Bez odozvy, len pravidelné pípanie monitora dáva najavo, že pani to nevzdáva. Rozruch na chodbe pomaly opadá a idem do ordinácie. Potom sa zasa mačkám vonku pri schodoch a dverách na RT liečbu. Už som pomaly aj vonku. Dedko sa ma pýta, či je tu rontgen. Hovorím mu, že je tu očné, nie pľúcne. Pani je stabilizovaná a odvážajú ju na neurologické. Sestrička ma volá o5 dovnútra. Čítam z tabule s okuliarmi na nose. Potom mi do očí kvapne atropin. Pre istotu dvakrát. Zo začiatku  to štípe, potom zostávam poloslepý. A zasa čakám dobrú polhodinu vonku s prižmúrenými očami. Som svetloplachý so zreničkami ako v "perníkovej chalúpke". Ľudia sa presúvajú do rôznych dverí. Niektorí idú na injekciu pred zákrokom. Sympatická doktorka ma volá na tomograf. Obsluhuje ho ešte krajšia sestrička. Diktujem "nacionále". Pýta sa ma, či som tu bol. Vravím: "Nie a dúfam, že už ani sem neprídem". Čumím do modrej bodky očného tomografu. Nepripadá mi ten prístroj zvlášť obsadený na to, že som čakal 4 mesiace (aj s tým, že sa pokazil). A zasa stojím na chodbe. Našťastie už len chvíľu. Všetko v poriadku. Pýtam sa doktorky, či môžem šoférovať. "4 až 5 hodín nie", sucho odpovedá ."Jak pôjdem teraz domov?", pýtam sa. "A to vám nehovorili?" "No nie". Konečne luftujem. S očami ako po dobrom "tripe" sadám napriek tomu do auta. Vidím rozmazane, ani neviem ako rýchlo idem, ani koľko je hodín. Len podľa zadku riadim auto. Sklopím si slnečný štítok a voľajako juchám po ceste pozrieť starú babku. Vo výťahu sa odvážim pozrieť si do očí. Dúhovky ani nevidím. K starej babke sa dobíjam na 2x. Po prvom raze volám tetu, že čo je. Zamyká sa, babka stará, v izbe. Dostanem heslo, podľa ktorého mi otvorí. Je rada, že ma vidí. To ja tak celkom nemôžem povedať. Ja mám momentálne horší zrak než ona. Chvíľu pobudnem u nej a idem domov. Zastavím sa u jedneho chlapíka a pýtam sa na malý báger pre vykopanie bazéna. Najprv vraví: "Nepožičiam!". Potom hovorím" Že šak zo šoférom". "To už je iné", škerí sa od náušnice k náušnici. Meriame výšku, ale UNC je vysoké. Odmontovanie majáka ani vypustenie kolies nepripadá do úvahy. Tak odchádzam. Z domu sa dohováram s inou firmou. Zhodou okolností je len oproti tej prvej. Tak šlapem s5 a čakám, kým sa manažér naobeduje. Má pre mňa malý bágrik. Hurá! Až na to, že bude treba rozbiť betón a nejako naložiť hlinu. Takže další mechanizmus. Uvidíme ako bude jasať zvyšok projekčného tímu. Konečne sa doma najem. Aspoň polievku. A utekám pre dcérku do školy. Zrak mám taký, že orlom ukazujem cestu. Dozvedám sa "jóbovku" od triednej. Malá je drzá a vyrušuje. Naveľa jej dala prvú poznámku. A to majú triednu "kľudasa". Dcérka si z toho akosi nič nerobí. Doma si spraví matiku a znova štartujem "Voxhóla". Kolesá sa točia do jednej blízkej dediny, kde je stolár. Robíme konkurz na zhotoviteľa vstavanej kuchyne. Blúdim po dedine a napokon ma pán majster naviguje k nemu. Snaží sa mi natlačiť jeho predstavu dizajnu kuchyne. Dohodneme sa na vypracovaní cenovej ponuky podľa našeho návrhu. Tlačí nás čas, lebo dcérka ide na basketbal. A to sa ešte zastavím u drahej v robote, kde nakladám 68kg starého papiera. Je ho toľko, že takmer zavalí malú. V zákrutach sa ho snaží pridržať. Rýchlo vyzdvihujem mladšiu a na kolobežkách ideme na tréning. Dcérka trénuje a my sa snažíme dovtedy bleskom povaziať papier. Stíhame to na poslednú chvíľu. Márna snaha. Predbehli nás deviataci z vyše 1 tonou. Kde sa hrabe našich necelých 600kg. Vyložíme ho pri škole ( pochopiteľne nie všetkých 600kg naraz) a prenesieme k zatvorenému kontajneru. Už je tak plný, že doň hádžu balíky z vrchu. Maminu vysadáme pri dome a mna čaká ešte jedna cesta. Babke pre tortu. Ujde nám spod brány sučka a tak ju pomocou granúl lákam dovnútra. Beriem toru a ideme konečne domov. Malé požrali pažítku, a tak aj ten posledný úsek mi "spríjemňuje" vôňa cibule. Je pol siedmej. Rušný deň to bol.

Planéta sedačiek

Po 10. tich rokoch sme sa rozhodli pre zmenu našeho domáceho prostredia a ideme do prerábky kúpeľne a kuchyne. Aby sme nachytali nejakú inšpiráciu, vybrali sme sa na výstavu nábytku do Nitry. Museli sme zobrať aj baby, babka nás nechala v "štichu" a porcovala prasa. Hoci sme o výstave básnili od konca januára. Hrozilo dokonca, že nepôjdeme nikam, staršiu obchádzala
choroba a mala zvýšenú teplotu. Ráno som šiel na 3. pokus dať umytťauto. Tentoraz som bol úspešný a chalani ma neodpinkli. Po uprataní bytu sme sa teda rozhodli vyraziť, i keď ja som nebol s tým stotožnený, keď som videl ráno dcérku. Dostala však Nurofen a ten jej zabral. V Nitre bolo všetko v okolí výstaviska zapratané smradmi. Nakoniec som parkoval blízko švagrovho domu pri akejsi pekárni. Bol čas obeda, a tak sme sa najprv šli najesť. Hoffera sme vylúčili, kto by to všetko pojedol.
Prešli sme celé nákupné stredisko a až na jeho konci sme našli zopár rýchlych občerstvení. Mal som chuť na cestoviny s kuracím mäskom. Ostalo len pri mojej chuti. I tu bolo narvané ako na parkoviskách. Chvíľu sme slintali pred talianskou "reštikou", ale videli sme ako ju niektorí berú útokom. Potom sme radšej zamierli k číňancom. Dal som si obdobu toho, čo pred týždnom v Trnave, teda kuracie kúsky, ale tentoraz s ryžou. Žiadna chuť, nabombovali sme sa kalóriami. Baby mali kuracie nugetky, tie chutili lepšie. Detské porcie nerobia, tak sme zobrali jednu pre obe. Potom sme sa už konečne pobrali na výstavu. Bolo to len cez cestu, ktorú riadli príslušníci. Aby vôbec prešli autá. Pri vstupe sme začuli rytmické búchanie. Mamina si myslela, že to strieľajú. Ale to len Barbarič sa dobíjal do nepremožiteľných dverí. S nadšením sme vhupli do pavilónu A. Obývačky. Zaujali nás zrkadlá. Vlastne to bola jediná firma na celej výstave, ktorá sa venovala čisto zrkadlám. Do módy ide rustikálny nábytok z masívu. Žiadna jednoduchosť ako pred 10 rokmi. Otras. Ako sme postupovali pavilónmi, nadšenie z nás opadalo. Boli sme na planéte sedačiek. Žiadne kuchyne, len kde tu nejaká tá atrapa. Sedačky, divány, mega-divány už aj s masážnymi kreslami. Nevkusný taliansky štýl ako oblečenie od McDonald-a. Neviem, kto si to dá do domu. Ale ľudia sa tam motali, tváriac sa, že ich to interesuje. Po menších pavilónoch sme prešli na väcšie M-ká. Záhradný sme vynechali.
Ľudí bolo dosť, občas sme sa dostali do zápchy. Zapáčil sa nám luster do kuchyne, no katalógy došli. Predajca kamsi vyšumel za vizitkou a viac sa nevrátil. Objímal sa tam s dákými chlapmi. Vonku sme si na pódiu pozreli búšiaceho Barbariča aj s nejakými dobrovolníkmi beznádejne tlčúc do dverí ako Donald Trump americanom pred voľbami. Ešte prejdeme posledný pavilón zasa len so sedačkami a krbmi. Jeho východ vyústil rovno pri bráne. Mladšia sa chcela ísť hrať na ihrisko, staršia išla s mamou nahánať darček kamarátke. Tak som šiel popri šibrinkujúcich policajtoch s paličkou na ihrisko do obchodného centra. Po chvíli prišla aj staršia a vhupla tam tiež. Ja som sedel takmer
 2h na lavicke a mama lietala zúfalo po obchodoch. Potom som navrhol ísť na palacinky. No najprv som zistil ako sa tam vôbec dostať. Dali sme si každý jednu, staršej sa o5 pritažilo, takže ani nič nezjedla. Domov sme prišli o pol ôsmej a baby šli rovno spať. Nuž, nevideli sme, čo sme
chceli. Našli sme aspoň firmu z našeho mesta, ktorá robí aj skelené dvere, takže si dáme vypracovať ponuku. Inak všetko mi tam pripadali väcšinou príliš noblesné kusy akoby nie pre obyčajných ľudí. Odsávače pár od 400Eur vyše, luster tiež vyše 400Eur. Tak skoro sa na výstave neobjavíme a pri prerábke zapojíme fantaziu, čo byt dá.