Rozruch na oftalmológií

Zamračené ráno. Vyložím dcérku v škole aj s papierom. Malá do triedy, 26.5kg papiera do zberu. Kontajner je skoro plný a to dnes vyvrcholí znáška. Tentoraz nejdem po starej ceste, ale odbočujem na diaľnicu. Smer Trenčín. Zídem a vchádzam cez dva kruháče do mesta. Viem už, že v okolí nemocnice auto neodstavím. Idem preto na miesto, kde som parkovával. Jedno je tam voľné. Kráčam kúsok na očnú kliniku. Zvonku pôsobí veľmi fádne s opadanou omietkou. Vo vnútri o trošku lepšie, ale dusnejšie. Ľudí ako barmanov v Domikánskej republike. Len sa motali, postávali a zavadzali. Sestrička vyvolala 3 mená, medzi nimi moje. Najprv meranie očného tlaku. Prebíjam sa cez ďalších čakajúcich. Stojím pred dverami ako druhý v poradí, ale dovnútra tak rýchlo nepôjdem. Na zem sa zvezie akási pani a dostáva triašku. Epileptický záchvat. Pribieha aspoň 5 sestričiek a nebohú pani kriesia. Tá moja sestrička zohráva hlavnú úlohu v tejto malej tragédií. Doktor z okolitých ambulancií sa neukáže žiadny, až keď privolajú spasiteľa z ARO. Ľudia sa o5 začínajú hemžiť, čože sa to deje. Do 10 min. je tam záchranka. Doktor sa snaží s ňou komunikovať. Bez odozvy, len pravidelné pípanie monitora dáva najavo, že pani to nevzdáva. Rozruch na chodbe pomaly opadá a idem do ordinácie. Potom sa zasa mačkám vonku pri schodoch a dverách na RT liečbu. Už som pomaly aj vonku. Dedko sa ma pýta, či je tu rontgen. Hovorím mu, že je tu očné, nie pľúcne. Pani je stabilizovaná a odvážajú ju na neurologické. Sestrička ma volá o5 dovnútra. Čítam z tabule s okuliarmi na nose. Potom mi do očí kvapne atropin. Pre istotu dvakrát. Zo začiatku  to štípe, potom zostávam poloslepý. A zasa čakám dobrú polhodinu vonku s prižmúrenými očami. Som svetloplachý so zreničkami ako v "perníkovej chalúpke". Ľudia sa presúvajú do rôznych dverí. Niektorí idú na injekciu pred zákrokom. Sympatická doktorka ma volá na tomograf. Obsluhuje ho ešte krajšia sestrička. Diktujem "nacionále". Pýta sa ma, či som tu bol. Vravím: "Nie a dúfam, že už ani sem neprídem". Čumím do modrej bodky očného tomografu. Nepripadá mi ten prístroj zvlášť obsadený na to, že som čakal 4 mesiace (aj s tým, že sa pokazil). A zasa stojím na chodbe. Našťastie už len chvíľu. Všetko v poriadku. Pýtam sa doktorky, či môžem šoférovať. "4 až 5 hodín nie", sucho odpovedá ."Jak pôjdem teraz domov?", pýtam sa. "A to vám nehovorili?" "No nie". Konečne luftujem. S očami ako po dobrom "tripe" sadám napriek tomu do auta. Vidím rozmazane, ani neviem ako rýchlo idem, ani koľko je hodín. Len podľa zadku riadim auto. Sklopím si slnečný štítok a voľajako juchám po ceste pozrieť starú babku. Vo výťahu sa odvážim pozrieť si do očí. Dúhovky ani nevidím. K starej babke sa dobíjam na 2x. Po prvom raze volám tetu, že čo je. Zamyká sa, babka stará, v izbe. Dostanem heslo, podľa ktorého mi otvorí. Je rada, že ma vidí. To ja tak celkom nemôžem povedať. Ja mám momentálne horší zrak než ona. Chvíľu pobudnem u nej a idem domov. Zastavím sa u jedneho chlapíka a pýtam sa na malý báger pre vykopanie bazéna. Najprv vraví: "Nepožičiam!". Potom hovorím" Že šak zo šoférom". "To už je iné", škerí sa od náušnice k náušnici. Meriame výšku, ale UNC je vysoké. Odmontovanie majáka ani vypustenie kolies nepripadá do úvahy. Tak odchádzam. Z domu sa dohováram s inou firmou. Zhodou okolností je len oproti tej prvej. Tak šlapem s5 a čakám, kým sa manažér naobeduje. Má pre mňa malý bágrik. Hurá! Až na to, že bude treba rozbiť betón a nejako naložiť hlinu. Takže další mechanizmus. Uvidíme ako bude jasať zvyšok projekčného tímu. Konečne sa doma najem. Aspoň polievku. A utekám pre dcérku do školy. Zrak mám taký, že orlom ukazujem cestu. Dozvedám sa "jóbovku" od triednej. Malá je drzá a vyrušuje. Naveľa jej dala prvú poznámku. A to majú triednu "kľudasa". Dcérka si z toho akosi nič nerobí. Doma si spraví matiku a znova štartujem "Voxhóla". Kolesá sa točia do jednej blízkej dediny, kde je stolár. Robíme konkurz na zhotoviteľa vstavanej kuchyne. Blúdim po dedine a napokon ma pán majster naviguje k nemu. Snaží sa mi natlačiť jeho predstavu dizajnu kuchyne. Dohodneme sa na vypracovaní cenovej ponuky podľa našeho návrhu. Tlačí nás čas, lebo dcérka ide na basketbal. A to sa ešte zastavím u drahej v robote, kde nakladám 68kg starého papiera. Je ho toľko, že takmer zavalí malú. V zákrutach sa ho snaží pridržať. Rýchlo vyzdvihujem mladšiu a na kolobežkách ideme na tréning. Dcérka trénuje a my sa snažíme dovtedy bleskom povaziať papier. Stíhame to na poslednú chvíľu. Márna snaha. Predbehli nás deviataci z vyše 1 tonou. Kde sa hrabe našich necelých 600kg. Vyložíme ho pri škole ( pochopiteľne nie všetkých 600kg naraz) a prenesieme k zatvorenému kontajneru. Už je tak plný, že doň hádžu balíky z vrchu. Maminu vysadáme pri dome a mna čaká ešte jedna cesta. Babke pre tortu. Ujde nám spod brány sučka a tak ju pomocou granúl lákam dovnútra. Beriem toru a ideme konečne domov. Malé požrali pažítku, a tak aj ten posledný úsek mi "spríjemňuje" vôňa cibule. Je pol siedmej. Rušný deň to bol.