Mesto pochybných indivíduí z Ázie, stratených existencí, skrachovaných rádoby umelcov, mladých bezdomovcov, japonských tursitov a nakoniec aj plné policajných áut. Nad týmto všetkým tróni Mária Terézia so svojimi ministrami. Niektorí majú radšej previazané oči, aby sa na ten
úpadok krásavice na Dunaji nemohli ani pozerať. Takú som videl Viedeň minulú sobotu. Počasie neprialo na pobyt v prírode, tak sme sa rozhodli navštíviť obrovské akvárium a prírodovedné
múzeum. Cesta ubiehala plynule, vyhli sme sa rakúskej diaľnici a šli cez Hainburg. Tam je to trocha o hubu, lebo sa ide cez stiesnené centrum.
Ešte som si pamätal mestskú bránu, cez ktorú sa stále prechádza. Poblíž hranice akurát pribudlo bratislavských značiek. Rakušáci musia
byť z nás nadšení. Ale z mudžahedínmi majú evidentne väčší problém. Pri Swechate smrad ropy ako Kaliňákové účty. Budova jadrového reaktora v bezjadrovej
krajine hneď za tabuľou Wien. Prvé záchytné parkovisko sme si všimli
pri remíze električiek hneď na začiatku Viedne. Šli sme však ďalej, kde ma smerovala navigácia. Poľahky sme to našli, idú k nemu i smerovníky.
Prešli sme cez nadchod a ocitli sa na stanici metra. Váhali sme, aké lístky kúpiť. Napokon sme si kúpili 2 celodenné a deťom individuálne.
Nerátali sme, že budeme chodiť po Viedni krížom-krážom. Nastúpili sme do poloprázdneho vagóna. Mladšia sa bála, žene tiež nebolo
všetko jedno. Vraj vo Viedeni ešte nič nevybuchlo, tak prečo nie dnes? Ako sme sa blížili k centru, vagón hustol ako v Indii. Na Neubaugasse
sme vypadli z metra. Rušné námestie Mariahilfer pripomína Time square. Rýchlo som sa zorientoval a popri kostole s mladými, polihujúcimi žobrákmi sme za 5 min. ocitli pred takmer 50m vysokou betónovou kockou. Nevzhľadná budova slúžila počas vojny pre protilietadlové delá a pod
3,5m hrubými betónmi bol ukrytý radar. Dnes je za múrmi vivárium. Na lavičkách spí o5 kopec odpadlíkov, mladých ludí. Čo tu pohľadávajú? Vošli sme dnu, zaplatili vstupné. Niekomu sa môže zdať vysoké, ale v širokom okolí nič podobné nie je. Najprv návštevníkov na prízemí len tak jemne navnadí malé akvárium s vodpádikom. Potom sladkovodné ryby. Pretučnelé kapry, šťuka, úhor. Zatiaľ nič, čo by sme už nevideli. Hneď ako
vyšlapeme na prvé poschodie, ocitneme sa pred obrovskou boou. Lenivo sa otočí na druhú stranu. Vedľa sa trasie anakonda. Asi trávi. Termiti putujú od jedného konca miestnosti na druhý. Táto štreka za žrádlom by ma teda nebavila.
V tmavej miestnosti sú ďalšie plazivé potvory. Vretenice, štrkáče, kobra, odporné varany, leguány. Stačí. Stúpame na druhé. Pred nami sa zjaví niečo ostrejšie, pirane.
Nad nimi lávka, kde ich kŕmia. Ocitáme sa v trópoch. Malé medúzy plávu dookola, ale dolu hlavou. Žaby, žabky, smrteľne jedovaté stromárky. O5 odporné juhoamerické čosi ako ropuchy.
Žene sa najviac páčili. Boli take odpudivé až krásne. Vlhko a teplo nám dá facku, vstupujeme do tropikária. V spodnej časti je tunel pre deti, kde idú popod akvárium. Hľadím
na morské príšery, ktoré pripomínajú trilobity - ostrochvosty. No je to príbuzný pavúkov. Popri súložiacich korytnačkách (aké sú teraz rýchle) ideme drevenými schodmi hore. Pod
skalou sa trepú netopiere, ktoré nemôžu medzi škriekajúcimi vtákmi a divákmi spať. Operenec Toko na nás pozerá prísne ako učitelka v škole.
Vynecháme tak 3. poschodie a sme rovno na 4. Oproti je Kroki park. Obrovský krokodíl nílsky nie je na nás zvedavý a snaží sa schovať
pod skalou. Nad nami behajú zvedavé tamaríny. Na suchu sa lenivo šuchcú obrovské suchozemské korytnačky. Za dverami sú malé terrariá
so zeleným hmyzom. Kobylky, modlivky, listnáče. Bŕŕ. Rýchlo to preletíme a ideme si radšej pozrieť obrovské akvárium so žralokmi modrými. Baby ešte zaujme odchyt čerstvo vyliahnutých morských koníkov. Podľa mňa to spláchnu do záchoda, prinajlepšom poslúžia ako žrádlo pre voľajakého ulitníka.
Baby verili v humánosť ich odchytu, že ich dajú do iných akvárií. Obrovské, 300 tis. l akvárium je podľa mňa rozdelené na viac častí. Začína
na 5. poschodí a končí na 10. Na šiestom poschodí je i framgment skla, ktorý chráni pred žralokmi. Má 6 vrstiev. V najväčšej časti akvária sú najväčšie ryby. Okrem žralokov sa pod skalou ukrývala srandovná galupa s hubou ako Ibi Maiga dopichaný včelami.
Na 30. ročnej karete menom Puppi sa vozila komótna ryba. Mladšia nazvala raju tanierom. To ešte netušila, že sa pohne. Fascinovaní oceánskym svetom sme vyšli na 6. poschodie. Z terária na nás čumela prerastená jašterica z Číny. Velemlok, ktorý vraj vydáva zvuky ako dieťa. Na 7. žmurkalo na nás oko oceána. Máte pocit, že ste blízko rýb. Tam plávali
len také menšie, banánové trnovce. Oproti sú o5 mega jaštery z Mexika, gily. Na vedľajšej stene chápadlami kývala žijúca fosília Lodienka hlbinná. Na ďalšom poschodí je umelá
jaskyňa. Hneď pri vstupe obrovské šváby. A to je len začiatok. Tarantule, vtáčkari, obrovské stonožky a svietiaci škorpióni. Háveď ťažkého kalibru. Malá
výstavka veľkých chameleónov. Niektorí sa prispôsobili okoliu, iní svietia ako semafór a je ich poznať. Stúpaním na 9. poschodie cítime
svieži vánok. Vyjdeme na terasu, z ktorej je úchvatná výhliadka na centrum Viedne. Dóm sv. Štefana, v diaľke sa krúti koleso Prátra. Na opačnej strane moderná
štvrť z mrakodrapmi. Banujem, že som si nezobral poriadny fotoaparát. Tak fotím len z telefónom. Nie je to ono. Vedľa budovy vidím ihrisko.
Pinpongový stôl. Koľko by vydržal na ihrisku u nás? Na strechách si ľudia urobili kvetinové záhradky. I na vrchu betónovej kocky chovajú živočíchy, korytnačky tigrie.
Vo vnútri je amazónsky prales. Na 10. poschodí je prednášková miestnosť a nádrž so žralokmi kladivohlavými. Jestera si mýlim s barakudou,
i keď sa mi vidí akási malá tá barakuda. Koral mozgovitý pripomína naozaj hlavový orgán. Dvojzubec splasnutý ako futbalová lopta. Veľké strieborné tarpone sa ligotaju pred oknami ako do ponorky. Oproti výťahu premávajúcemu len 2 najvrchnejšie poschodia je
starý, unavený skafander. Len prilba váži 15kg. Výťahom sme sa zviezli na 3. poschodie. Tam bol pestrý svet koralov, sasaniek, chemulonov, hermulonov a dúhových
lutjanusov a pomcov. Špatila to len Synanceja obrastená koralmi nehybne sediac v bahne a hľadiac jedovatými očami. Ďalší predátor morí, muréna sa tiež neskrývala.
Mňa zaujali malé kongry, pripominajúce červy, ako sa ladne vlnily z pieskového dna. Nad nimi sa vznášali hlavostojky. Na koniec bola v rohu akvária obrovska langusta s fúzmi ako z Dalího obrazu. Smiali sme sa na nedávno objavenej rybe s nohami - anténovec alebo na Lactorii s rohmi.
Nakoniec po tých všetkých príšerách sme teda uvideli aj krásny morský svet. Klauni očkatí, dúhové cichlidy, Trnovec pestrý, hlúpy ako Doris, ktorý plával hore-dolu, ježovky. Zaujímavý postoj pri plávaní majú hlavostojky. Volajú sa aj žiletkové ryby, lebo sa zvisle vznášajú. Tropikárium v Budapešti som nevidel, ale už ani po tom netúžim. Myslím, že sa nechytá. Svet vo viedenskom aquáriu je skvelý zážitok.
Vyhladlo nám, a tak sme sa motali s5 na námestie. Voňali nám viedenské párky, ale žena mala víziu a la Mac Donald. Po omrknutí všelijakých pizzerí a čínskych Vok On, som sa postavil do radu na nejakú rybaciu, akože, špecialitu. Budú to však malé jesť?, visela vo vzduchu otázka. Ani my sme poriadne nevedeli, čo si dáme. Opustili sme rad a v diali zbadali M. Keď ho miluješ, nie je, čo riešiť. Rýchle občerstvenie fungovalo na princípe samoobjednávok. Podľa obrázkov sme nahádzali do počítača, čo chceme. Škoda len, že nemali menu. Skladačka vyšla takto drahšie. Stáli sme potom pod obrazovkou a čakali kým zasvieti veľké zelené číslo patriace nám. Schuti sme sa najedli, hoci
niečo sladké by bodlo. Vykročili sme o5 do podzemia na metro. Videl niekto albína-mudžahedína? My áno. Toť veľkomesto. Viezli sme sa len jednu zastávku, kdesi poblíž námestia Márie Terézie. Len útok na prírodovedné múzeum sme zobrali z opačnej strany. Ani to sme si neboli istí, či sme pred správnym múzeom. Oproti je navlas rovnaká budova. Ale bronzový sloník dával tušiť, že hej. Tiež sochy predstavjúce kontinenty našepkávali. Pre istotu som sa spýtal na pokladni. Prírodovedné múzeum vlastní najväčšiu zbierku meteoritov na svete. Zo 7000 kusov je vystavených len niečo vyše 1000. Dievčatá však sprvu zaujali, čo iné ako drahokamy. Ochutnali aj soľný kameň. Ja som do tej špinavej, vydlabanej kocky nemal chuť strčiť prst. Mňa skôr lákali tie meteory. Kus o veľkosti mladšej dcérky vážil takmer 1t. Vyleštené, leskli sa ako monitor Braňa Mojseja. (obsahujú najmä železo a nikel). Dotyk ďalekého, chladného vesmíru. Pútnici nekonečných vesmírnych ciest, skončili takmer roztavení na našej matičke zemi. Prechádzali sme sálami od vzniku zeme. Skameneliny, fosílie, v jantári zastavený čas. Veľkým kormidlom sa dalo pohybovať kontinentami ako plávali v praoceáne po milióny rokov, kým sa kvázi usadili do dnešnej podoby. A potom prišlo to, na čo sa baby najviac tešili. Dinosaury. Kostry i repliky. Teropódi, Sauropódi. Na jednej obrazovke bolo treba priradiť správne kosti dinosaurom. To naše archeologičky bavilo. Allosaurus, T-rex, ktorý nesmel chýbať. I obrovská sliepka Deinonychus. V ďalšej sále dominovali hominidi. Naši opičí predkovia. Stačí sa postaviť im do cesty a prejdú popri vás. Vážne. Je to vidieť na obrazovke. Zhodli sme sa, že mamut bolo obrovské zviera a určite väčšie ako mamina kolegyňa. Tam je dôkaz. Impozantné je skúmanie kostry. Dá sa pozrieť lupou, rontgenom alebo CT. To už sme pri neandrtálcoch a cez prah vidím planetárium. Pred ním je hviezdna mapa. Ďalekohľadom sa dá na ňu pozrieť. Hľadim, čumím, ale akosi sa mi to nezdá. Hviezda menom Gmbh je pekná sprostosť. Ono na tom obrovskom plátne sú mecenáši, ktorí držia múzeum nad vodou. Rýchlo sme prešli výstavu fotografií planét a ocitli sa vo vestibule. Nepríjemne tam pískal komusi mikrofón až uši boleli. Z reči nič nebolo. Baby už nemali náladu ísť na druhé poschodie. Veru, už tých vnemov bolo dosť na dnes a po zvieracích vypchávkach som ani ja nebažil. Ešte sme prešli popri pár kostrách pravekého medveďa a tigra. Pomotali sa v obchode. Baby si vybrali hlinené vajcia, v ktorých boli zapečení dinovia. Vypadli sme konečne von. Tam to húkalo, policajti splašene lietali. Robili sme si srandu že krúžia okolo námestia. Neďaleko bol štrajk proti nešťastným emigrantom. Koľký už? Prešli sme sa okolo bronzovej Márie Terézie. Nepochopil som, prečo je na jej zadnej strane trónu meno jej prasynovca Franca Jozefa I. Asi jej odlievanie zatiahol on. Japonskí turisti si prenajímajú české a maďarské autobusy. Sú odstavené pozdĺž celého námestia. Mám za to, že štartujú z matičky stovežatej a spravia aspoň tri metropoly v jednom týždni. Cestou s5 nám trocha poprší. Autíčko si len tak pradie na hladkom asfalte rakúskych ciest. Keď sa zvuk zmení na dunivý, viem že sme doma.
Nakoniec po tých všetkých príšerách sme teda uvideli aj krásny morský svet. Klauni očkatí, dúhové cichlidy, Trnovec pestrý, hlúpy ako Doris, ktorý plával hore-dolu, ježovky. Zaujímavý postoj pri plávaní majú hlavostojky. Volajú sa aj žiletkové ryby, lebo sa zvisle vznášajú. Tropikárium v Budapešti som nevidel, ale už ani po tom netúžim. Myslím, že sa nechytá. Svet vo viedenskom aquáriu je skvelý zážitok.
Vyhladlo nám, a tak sme sa motali s5 na námestie. Voňali nám viedenské párky, ale žena mala víziu a la Mac Donald. Po omrknutí všelijakých pizzerí a čínskych Vok On, som sa postavil do radu na nejakú rybaciu, akože, špecialitu. Budú to však malé jesť?, visela vo vzduchu otázka. Ani my sme poriadne nevedeli, čo si dáme. Opustili sme rad a v diali zbadali M. Keď ho miluješ, nie je, čo riešiť. Rýchle občerstvenie fungovalo na princípe samoobjednávok. Podľa obrázkov sme nahádzali do počítača, čo chceme. Škoda len, že nemali menu. Skladačka vyšla takto drahšie. Stáli sme potom pod obrazovkou a čakali kým zasvieti veľké zelené číslo patriace nám. Schuti sme sa najedli, hoci
niečo sladké by bodlo. Vykročili sme o5 do podzemia na metro. Videl niekto albína-mudžahedína? My áno. Toť veľkomesto. Viezli sme sa len jednu zastávku, kdesi poblíž námestia Márie Terézie. Len útok na prírodovedné múzeum sme zobrali z opačnej strany. Ani to sme si neboli istí, či sme pred správnym múzeom. Oproti je navlas rovnaká budova. Ale bronzový sloník dával tušiť, že hej. Tiež sochy predstavjúce kontinenty našepkávali. Pre istotu som sa spýtal na pokladni. Prírodovedné múzeum vlastní najväčšiu zbierku meteoritov na svete. Zo 7000 kusov je vystavených len niečo vyše 1000. Dievčatá však sprvu zaujali, čo iné ako drahokamy. Ochutnali aj soľný kameň. Ja som do tej špinavej, vydlabanej kocky nemal chuť strčiť prst. Mňa skôr lákali tie meteory. Kus o veľkosti mladšej dcérky vážil takmer 1t. Vyleštené, leskli sa ako monitor Braňa Mojseja. (obsahujú najmä železo a nikel). Dotyk ďalekého, chladného vesmíru. Pútnici nekonečných vesmírnych ciest, skončili takmer roztavení na našej matičke zemi. Prechádzali sme sálami od vzniku zeme. Skameneliny, fosílie, v jantári zastavený čas. Veľkým kormidlom sa dalo pohybovať kontinentami ako plávali v praoceáne po milióny rokov, kým sa kvázi usadili do dnešnej podoby. A potom prišlo to, na čo sa baby najviac tešili. Dinosaury. Kostry i repliky. Teropódi, Sauropódi. Na jednej obrazovke bolo treba priradiť správne kosti dinosaurom. To naše archeologičky bavilo. Allosaurus, T-rex, ktorý nesmel chýbať. I obrovská sliepka Deinonychus. V ďalšej sále dominovali hominidi. Naši opičí predkovia. Stačí sa postaviť im do cesty a prejdú popri vás. Vážne. Je to vidieť na obrazovke. Zhodli sme sa, že mamut bolo obrovské zviera a určite väčšie ako mamina kolegyňa. Tam je dôkaz. Impozantné je skúmanie kostry. Dá sa pozrieť lupou, rontgenom alebo CT. To už sme pri neandrtálcoch a cez prah vidím planetárium. Pred ním je hviezdna mapa. Ďalekohľadom sa dá na ňu pozrieť. Hľadim, čumím, ale akosi sa mi to nezdá. Hviezda menom Gmbh je pekná sprostosť. Ono na tom obrovskom plátne sú mecenáši, ktorí držia múzeum nad vodou. Rýchlo sme prešli výstavu fotografií planét a ocitli sa vo vestibule. Nepríjemne tam pískal komusi mikrofón až uši boleli. Z reči nič nebolo. Baby už nemali náladu ísť na druhé poschodie. Veru, už tých vnemov bolo dosť na dnes a po zvieracích vypchávkach som ani ja nebažil. Ešte sme prešli popri pár kostrách pravekého medveďa a tigra. Pomotali sa v obchode. Baby si vybrali hlinené vajcia, v ktorých boli zapečení dinovia. Vypadli sme konečne von. Tam to húkalo, policajti splašene lietali. Robili sme si srandu že krúžia okolo námestia. Neďaleko bol štrajk proti nešťastným emigrantom. Koľký už? Prešli sme sa okolo bronzovej Márie Terézie. Nepochopil som, prečo je na jej zadnej strane trónu meno jej prasynovca Franca Jozefa I. Asi jej odlievanie zatiahol on. Japonskí turisti si prenajímajú české a maďarské autobusy. Sú odstavené pozdĺž celého námestia. Mám za to, že štartujú z matičky stovežatej a spravia aspoň tri metropoly v jednom týždni. Cestou s5 nám trocha poprší. Autíčko si len tak pradie na hladkom asfalte rakúskych ciest. Keď sa zvuk zmení na dunivý, viem že sme doma.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára