Festujeme

Rozhodli sme sa tak nečakane. Počas pojedania halibuta. Malo totiž pršať. Naštartoval som "voxhóla" a vyrazili smer Nitra. Tentoraz po diaľnici do Hlohovca. V Nitre krásne, slniečko. A teplo. Hoci nie ako včera, ale pražilo. Auto sme odstavili ako vždy. Pešo popri obchodnému centru
sme došli k výstavisku. Po ukázaní lístkov sme každý dostali flašu vody a baby aj fejkového igráčika. Pokrok oproti minulému roku.  Vtedy len deti dostali vodu. Na javisku vystupovali Paci Pac. Malé sa vrhli na nafukovacie atrakcie. Prvou bola niečo ako lezecká stena s akýmsi nafukovacími polenami. So ženou sme stáli v tieni. Na chodúľoch tam žongloval chlapík. Videl som ho ešte aj po hodine na tom šaškovať. Nezavidím mu. Neskôr presedlal na jednokolesový bicykel. Potom sme sa na chvíľu rozdelili. Staršia šla na skákanie, ktoré bolo nad 110cm. S mladšou som sa motal po menších hradoch. Konečne je ich tu celá hŕba. Aj vo vydaní Elzy. Asi boli negatívne ohlasy z minulého ročníka, keď veľa detí pod 5r. nemalo šancu skákať. Potom si staršia zmyslela prejsť celú Mega prekážkovú dráhu a mladšia zase otočila autíčka. Ušlo sa jej šlapacie. Pravdupovediac, elektrické sa mi ani nechcelo na diaľku riadiť. Uprostred areálu boli osviežovacie fontánky. Skvelá idea by sa mohla aj na leteckých dňoch uchytiť. Prešli sme na druhú stranu. Tam boli kolotoče a mega šmýkľavka. Na tú chodila staršia. Mladšia sa musela uspokojiť s menšou, nafukovacou, no tá bola rozpálená od slnka. Hľadali sme zmrzlinu na osvieženie. V jednom stánku im zamrzla čokoládová, tak sme sa vybrali s5 na druhú stranu. Cestou sme sa však zastavili pri florbalovom ihrisku. Staršia má ladnosť pohybu pri športe. Dokázala to aj na prekážkovej dráhe, keď predbehla staršieho chalana. Sedeli sme pod stromom, sledovali a počúvali bláznivú opicu s hlúpym menom Chichi a ďalšími plyšákmi. So smradľavými, spotenými plyšákmi jak Sagan na Vuelta Espaňa sme sa však nechceli fotiť. Z ihriska vyhnal babizne voľajaký dospelý chuj. U unudeného zmrzlinára, ktorý  hladel kdesi do blba sme si dali miešanú vanilku s čučoriedkou. Do lízania nám spievali Smejko a Tanculienka.
 Ako tak lížem, vidím na zemi ležať pokrčenú 5Eur. Kukám ako bulhar do mlátičky a žena vraví: "Ber ju". Tak som ju zdvihol zo zeme a dala si ju do penažienky. Čakám, že kolobeh peňazí sa uzavrie a my tých 5Eur nejakým spôsobom vrátime, stratíme. Vrátili sme sa ku kolotočom. Mladšia išla na plávajúce člnky, staršia sa do zblbnutia kĺzala. Nerozumel som prečo na člnkoch nechá maďar najprv plávať len tak, a po 5min, zapne el. pohon na ďalších 5min. Niektoré deti, keď videli, že
čln nepláva, vystúpili. My sme si počkali a odrážal som gumovú kačičku ja. Z mladšou sme sa odviezli na kalypso. Ozvali sa bubny Campana Batucada. Šli sme za rachotom. Deti chceli ísť do vnútra herne, ale velili sme my, dospeláci. Čakali sme na príchod bubeníkov. Ohlušujúca
show. Skupina pred dvom rokmi vytvorila slovenský rekord v počte trieskajúcich duší. 77. Kapelník riadil takt. Je to umenie dodržať rytmus. Pomaly sa presúvali po areáli až skončili na pódiu. My sme zakotvili pri posledných nafukovačkách. Blížil sa čas futbalového zápasu našich s Nemcami a areál sa rýchlo vyprázdňoval. Škoda, že nepriemtali zápas na veľkoplošnej obrazovke vonku. Už i animátor bol nervózny. Babám vyhladlo, poslednou zastávkou bola teda búdka s podpecníkmi. K tomu sme dostali reklamný balón na lepidlo. Nevydržal cestu domov a spľasol ako babke korpus na tortu. Pri odchode nám ešte dali fľašu vody. Je vidieť pokrok oproti minulému roku a snáď sa festival ocitne čoskoro v prvej lige. Kľudne by sa mohol rozrásť, priestoru je habadej.

Rande s minulosťou

5 rokov ubehne veľmi rýchlo. Čím sme starší, tým rýchlejšie. Ako by som sa nedávno stretol so spolužiakmi. A teraz je tomu 25 rokov. Kvôli spolužiačke z Ameriky, ktorá u nás trávi leto, sa uskutočnila stretávka v júni. Predtým bývala na jeseň. Trocha nešťastný deň bol piatok, po robote. Bolo horúco. Pomaly sme sa trúsili v parku pred bývalým kinom. Môj spolusediaci o5 neprišiel. Mrzí ma to. Prehodíme iba zopár emailov. Zdalo sa mi, že oproti minulej stretávke, baby dostali postavu do formy. Nuž, keď nemusia riešiť plienky a kašičky, majú viac času na seba. Možno aj táto stretávka bola motiváciou. Spolužiažka doniesla medovníčky s menami, predsedkyňa tortu. Keď už sme boli akože všetci (jeden spolužiak na poslednú chvíľu odišiel do práce naháňať "kmínov"), vystúpali sme do reštaurácie. Bol to skleník, len vetranie, žiadna klimatizácia. Dievčatá sedeli pod oknami a pražilo na ne. Rozdali sa medovníčky, jedno pomýlené meno. Po úvodnom štamperlíku domáceho repáku, nás predsedkyňa privítala a povedala o spolužiakoch, ktorí nemohli prísť. Jeden z nich je na tom veľmi zle. Zomiera. Bojuje, ale... veľa času nezostáva. O niektorých ani nevieme, na niektorých si už ani nespomenieme. Mnohokrát sme sa miešali, zlučovali, rozchádzali. V podstate sú v triede len učiteľky a policajti. Nejakí tí ošetrovatelia, pár živnostníkov a ja. Všetci majú postavené domy a potom som ja (ešte jeden spolužiak teda). Prehovorila triedna. Poďakovala za pozvanie a napomenula tvorcov pozvánky, že za 25 rokov sa nedáva bodka. Pred dvom rokmi urobila za učiteľovaním definitívnu bodku. Nechce sledovať kontinuálny úpadok školstva. Doniesla zo sebou čitateľský denník a úvahy. Po sýtej večeri sme si ich čítali. V čitateľskom krúžku sa ocitla aj moja práca na tému "Kniha, najlepší priateľ." No sám by som to lepšie nenapísal, ale čítať to som odvahu nemal. Každý z prísediacich porozprával svoj príbeh. U mňa sa za tie roky nič nezmenilo, takže som mal asi najkratšiu rozpravu. My, intorverti toho celkovo veľa nenahovoríme. Obyčajné životy s obyčajnými starosťami. Niektorí sa aj po neúspechoch postavili a ctižiadosťou sa stali úspešní. Triednej sme darovali mixér na výrobu kokteilov, čo je teraz veľmi populárne. Spolužiačka preskenovala nejaké fotky, ale na malý formát. Takže sme si ich pozreli radšej len na papieri. Na radu prišla torta. Načim ju vyzdvihnúť, po viac menej rovnakých chutiach od svokry, táto bola super. Viac nadýchaná, iné plnky. Metrový koláč som už ale nezvládal. Chlapská konverzácia sa v podstate točila len okolo jedného spolužiaka, ktorý bol na 5 mesiacov uväznený. Samozrejme nevinne ako každý. Obvinili ho s nelegálneho držania zbraní. Prišli si poňho maskovaní muži, teda "kukláči". Viac na http://www.pluska.sk/krimi/domace-krimi/z-obchodovania-so-zbranami-obvinili-7-ludi-traja-su-policajti.html. Iróniou bolo, že tam bol s bratmi, tiež policajtami (vraj 3 policajtov v jednej base ešte nemali). A ešte väčšia irónia bola. keď stretol tých, čo tam kedysi odprevádzal. Rozprával zážitky s feťákmi a zlodejmi. Ako sa dá uvariť voda z drôtov postele strčených do zásuvky, vyrobiť šachy z chleba. Prepustili ho bez udania dôvodu a teraz čaká na súd. Aj iní spolužiaci občas reinkarnovali svoje spomienky ešte z lavíc. No hlavnou témou bola basa.
Kým ešte nenastala tma, pofotili sme sa vonku. Mal som so sebou aparatúru, ale prenechal som fotenie spolužiačke. Nesklamala, keď používa rovankú značku. Chvíľu sme kvákali vonku, bolo tam príjemnešie ako vo vyhni. Sedeli sme už všetci za jedným stolom. Ako každú stretávku, i na tejto, nás pravidelne opustí spolužiak, ktorý ide na nočnú. Potom už aj triedna vstala, a to bol signál
pre mňa. Viezol som ju domov. Nebola to žúrka desaťorčia (ani takým neholdujem), ale som rád, že mám takých spolužiakov akých mám a  že sme sa zišli v takej veľkej zostave. Ad revidendum!

Príšery, klauni a dinosauri

Mesto pochybných indivíduí z Ázie, stratených existencí, skrachovaných rádoby umelcov, mladých bezdomovcov, japonských tursitov a nakoniec aj plné policajných áut. Nad týmto všetkým tróni Mária Terézia so svojimi ministrami. Niektorí majú radšej previazané oči, aby sa na ten úpadok krásavice na Dunaji nemohli ani pozerať. Takú som videl Viedeň minulú sobotu. Počasie neprialo na pobyt v prírode, tak sme sa rozhodli navštíviť obrovské akvárium a prírodovedné múzeum. Cesta ubiehala plynule, vyhli sme sa rakúskej diaľnici a šli cez Hainburg. Tam je to trocha o hubu, lebo sa ide cez stiesnené centrum. Ešte som si pamätal mestskú bránu, cez ktorú sa stále prechádza. Poblíž hranice akurát pribudlo bratislavských značiek. Rakušáci musia byť z nás nadšení. Ale z mudžahedínmi majú evidentne väčší problém. Pri Swechate smrad ropy ako Kaliňákové účty. Budova jadrového reaktora v bezjadrovej krajine hneď za tabuľou Wien. Prvé záchytné parkovisko sme si všimli pri remíze električiek hneď na začiatku Viedne. Šli sme však ďalej, kde ma smerovala navigácia. Poľahky sme to našli, idú k nemu i smerovníky. Prešli sme cez nadchod a ocitli sa na stanici metra. Váhali sme, aké lístky kúpiť. Napokon sme si kúpili 2 celodenné a deťom individuálne. Nerátali sme, že budeme chodiť po Viedni krížom-krážom. Nastúpili sme do poloprázdneho vagóna. Mladšia sa bála, žene tiež nebolo všetko jedno. Vraj vo Viedeni ešte nič nevybuchlo, tak prečo nie dnes? Ako sme sa blížili k centru, vagón hustol ako v Indii. Na Neubaugasse sme vypadli z metra. Rušné námestie Mariahilfer pripomína Time square. Rýchlo som sa zorientoval a popri kostole s mladými, polihujúcimi žobrákmi sme za 5 min. ocitli pred takmer 50m vysokou betónovou kockou. Nevzhľadná budova slúžila počas vojny pre protilietadlové delá a pod 3,5m hrubými betónmi bol ukrytý radar. Dnes je za múrmi vivárium. Na lavičkách spí o5 kopec odpadlíkov, mladých ludí. Čo tu pohľadávajú? Vošli sme dnu, zaplatili vstupné. Niekomu sa môže zdať vysoké, ale v širokom okolí nič podobné nie je. Najprv návštevníkov na prízemí len tak jemne navnadí malé akvárium s vodpádikom. Potom sladkovodné ryby. Pretučnelé kapry, šťuka, úhor. Zatiaľ nič, čo by sme už nevideli. Hneď ako vyšlapeme na prvé poschodie, ocitneme sa pred obrovskou boou. Lenivo sa otočí na druhú stranu. Vedľa sa trasie anakonda. Asi trávi. Termiti putujú od jedného konca miestnosti na druhý. Táto štreka za žrádlom by ma teda nebavila. V tmavej miestnosti sú ďalšie plazivé potvory. Vretenice, štrkáče, kobra, odporné varany, leguány. Stačí. Stúpame na druhé. Pred nami sa zjaví niečo ostrejšie, pirane. Nad nimi lávka, kde ich kŕmia. Ocitáme sa v trópoch. Malé medúzy plávu dookola, ale dolu hlavou. Žaby, žabky, smrteľne jedovaté  stromárky. O5 odporné juhoamerické čosi ako ropuchy. Žene sa najviac páčili. Boli take odpudivé až krásne. Vlhko a teplo nám dá facku, vstupujeme do tropikária. V spodnej časti je tunel pre deti, kde idú popod akvárium. Hľadím na morské príšery, ktoré pripomínajú trilobity -  ostrochvosty. No je to príbuzný pavúkov. Popri súložiacich korytnačkách (aké sú teraz rýchle) ideme drevenými schodmi hore. Pod skalou sa trepú netopiere, ktoré nemôžu medzi škriekajúcimi vtákmi a divákmi spať. Operenec Toko na nás pozerá prísne ako učitelka v škole. Vynecháme tak 3. poschodie a sme rovno na 4. Oproti je Kroki park. Obrovský krokodíl nílsky nie je na nás zvedavý a snaží sa schovať pod skalou. Nad nami behajú zvedavé tamaríny. Na suchu sa lenivo šuchcú obrovské suchozemské korytnačky. Za dverami sú malé terrariá so zeleným hmyzom. Kobylky, modlivky, listnáče. Bŕŕ. Rýchlo to preletíme a ideme si radšej pozrieť obrovské akvárium so žralokmi modrými. Baby ešte zaujme odchyt čerstvo vyliahnutých morských koníkov. Podľa mňa to spláchnu do záchoda, prinajlepšom poslúžia ako žrádlo pre voľajakého ulitníka. Baby verili v humánosť ich odchytu, že ich dajú do iných akvárií. Obrovské, 300 tis. l akvárium je podľa mňa rozdelené na viac častí. Začína na 5. poschodí a končí na 10. Na šiestom poschodí je i framgment skla, ktorý chráni pred žralokmi. Má 6 vrstiev. V najväčšej časti akvária sú najväčšie ryby. Okrem žralokov sa pod skalou ukrývala srandovná galupa s hubou ako Ibi Maiga dopichaný včelami. Na 30. ročnej karete menom Puppi sa vozila komótna ryba. Mladšia nazvala raju tanierom. To ešte netušila, že sa pohne. Fascinovaní oceánskym svetom sme vyšli na 6. poschodie. Z terária na nás čumela prerastená jašterica z Číny. Velemlok, ktorý vraj vydáva zvuky ako dieťa. Na 7. žmurkalo na nás oko oceána. Máte pocit, že ste blízko rýb. Tam plávali len také menšie, banánové trnovce. Oproti sú o5 mega jaštery z Mexika, gily. Na vedľajšej stene chápadlami kývala žijúca fosília Lodienka hlbinná. Na ďalšom poschodí je umelá jaskyňa. Hneď pri vstupe obrovské šváby. A to je len začiatok. Tarantule, vtáčkari, obrovské stonožky a svietiaci škorpióni. Háveď ťažkého kalibru. Malá výstavka veľkých chameleónov. Niektorí sa prispôsobili okoliu, iní svietia ako semafór a je ich poznať. Stúpaním na 9. poschodie cítime svieži vánok. Vyjdeme na terasu, z ktorej je úchvatná výhliadka na centrum Viedne. Dóm sv. Štefana, v diaľke sa krúti koleso Prátra. Na opačnej strane moderná štvrť z mrakodrapmi. Banujem, že som si nezobral poriadny fotoaparát. Tak fotím len z telefónom. Nie je to ono. Vedľa budovy vidím ihrisko. Pinpongový stôl. Koľko by vydržal na ihrisku u nás? Na strechách si ľudia urobili kvetinové záhradky. I na vrchu betónovej kocky chovajú živočíchy, korytnačky tigrie. Vo vnútri je amazónsky prales. Na 10. poschodí je prednášková miestnosť a nádrž so žralokmi kladivohlavými. Jestera si mýlim s barakudou, i keď sa mi vidí akási malá tá barakuda. Koral mozgovitý pripomína naozaj hlavový orgán. Dvojzubec splasnutý ako futbalová lopta. Veľké strieborné tarpone  sa ligotaju pred oknami ako do ponorky. Oproti výťahu premávajúcemu len 2 najvrchnejšie poschodia je starý, unavený skafander. Len prilba váži 15kg. Výťahom sme sa zviezli na 3. poschodie. Tam bol pestrý svet koralov, sasaniek, chemulonov, hermulonov a dúhových lutjanusov a pomcov. Špatila to len Synanceja obrastená koralmi nehybne sediac v bahne a hľadiac jedovatými očami. Ďalší predátor morí, muréna sa tiež neskrývala. Mňa zaujali malé kongry, pripominajúce červy, ako sa ladne vlnily z pieskového dna. Nad nimi sa vznášali hlavostojky. Na koniec bola v rohu akvária obrovska langusta s fúzmi ako z Dalího obrazu. Smiali sme sa na nedávno objavenej rybe s nohami - anténovec alebo na Lactorii s rohmi.
Nakoniec po tých všetkých príšerách sme teda uvideli aj krásny morský svet. Klauni očkatí, dúhové cichlidy, Trnovec pestrý, hlúpy ako Doris, ktorý plával hore-dolu, ježovky. Zaujímavý postoj pri plávaní majú hlavostojky. Volajú sa aj žiletkové ryby, lebo sa zvisle vznášajú. Tropikárium v Budapešti som nevidel, ale už ani po tom netúžim. Myslím, že sa nechytá. Svet vo viedenskom aquáriu je skvelý zážitok.
Vyhladlo nám, a tak sme sa motali s5 na námestie. Voňali nám viedenské párky, ale žena mala víziu a la Mac Donald. Po omrknutí všelijakých pizzerí a čínskych Vok On, som sa postavil do radu na nejakú rybaciu, akože, špecialitu. Budú to však malé jesť?, visela vo vzduchu otázka. Ani my sme poriadne nevedeli, čo si dáme. Opustili sme rad a v diali zbadali M. Keď ho miluješ, nie je, čo riešiť. Rýchle občerstvenie fungovalo na princípe samoobjednávok. Podľa obrázkov sme nahádzali do počítača, čo chceme. Škoda len, že nemali menu. Skladačka vyšla takto drahšie. Stáli sme potom pod obrazovkou a čakali kým zasvieti veľké zelené číslo patriace nám. Schuti sme sa najedli, hoci
niečo sladké by bodlo. Vykročili sme o5 do podzemia na metro. Videl niekto albína-mudžahedína? My áno. Toť veľkomesto. Viezli sme sa len jednu zastávku, kdesi poblíž námestia Márie Terézie. Len útok na prírodovedné múzeum sme zobrali z opačnej strany. Ani to sme si neboli istí, či sme pred správnym múzeom. Oproti je navlas rovnaká budova. Ale bronzový sloník dával tušiť, že hej. Tiež sochy predstavjúce kontinenty našepkávali. Pre istotu som sa spýtal na pokladni. Prírodovedné múzeum vlastní najväčšiu zbierku meteoritov na svete. Zo 7000 kusov je vystavených len niečo vyše 1000. Dievčatá však sprvu zaujali, čo iné ako drahokamy. Ochutnali aj soľný kameň. Ja som do tej špinavej, vydlabanej kocky nemal chuť strčiť prst. Mňa skôr lákali tie meteory. Kus o veľkosti mladšej dcérky vážil takmer 1t. Vyleštené, leskli sa ako monitor Braňa Mojseja. (obsahujú najmä železo a nikel). Dotyk ďalekého, chladného vesmíru. Pútnici nekonečných vesmírnych ciest, skončili takmer roztavení na našej matičke zemi. Prechádzali sme sálami od vzniku zeme. Skameneliny, fosílie, v jantári zastavený čas. Veľkým kormidlom sa dalo pohybovať kontinentami ako plávali v praoceáne po milióny rokov, kým sa kvázi usadili do dnešnej podoby. A potom prišlo to, na čo sa baby najviac tešili. Dinosaury. Kostry i repliky. Teropódi, Sauropódi. Na jednej obrazovke bolo treba priradiť správne kosti dinosaurom. To naše archeologičky bavilo. Allosaurus, T-rex, ktorý nesmel chýbať. I obrovská sliepka Deinonychus. V ďalšej sále dominovali hominidi. Naši opičí predkovia. Stačí sa postaviť im do cesty a prejdú popri vás. Vážne. Je to vidieť na obrazovke. Zhodli sme sa, že mamut bolo obrovské zviera a určite väčšie ako mamina kolegyňa. Tam je dôkaz. Impozantné je skúmanie kostry. Dá sa pozrieť lupou, rontgenom alebo CT. To už sme pri neandrtálcoch a cez prah vidím planetárium. Pred ním je hviezdna mapa. Ďalekohľadom sa dá na ňu pozrieť. Hľadim, čumím, ale akosi sa mi to nezdá. Hviezda menom Gmbh je pekná sprostosť. Ono na tom obrovskom plátne sú mecenáši, ktorí držia múzeum nad vodou. Rýchlo sme prešli výstavu fotografií planét a ocitli sa vo vestibule. Nepríjemne tam pískal komusi mikrofón až uši boleli. Z reči nič nebolo. Baby už nemali náladu ísť na druhé poschodie. Veru, už tých vnemov bolo dosť na dnes a po zvieracích vypchávkach som ani ja nebažil. Ešte sme prešli popri pár kostrách pravekého medveďa a tigra. Pomotali sa v obchode. Baby si vybrali hlinené vajcia, v ktorých boli zapečení dinovia. Vypadli sme konečne von. Tam to húkalo, policajti splašene lietali. Robili sme si srandu že krúžia okolo námestia. Neďaleko bol štrajk proti nešťastným emigrantom. Koľký už? Prešli sme sa okolo bronzovej Márie Terézie. Nepochopil som, prečo je na jej zadnej strane trónu meno jej prasynovca Franca Jozefa I. Asi jej odlievanie zatiahol on. Japonskí turisti si prenajímajú české a maďarské autobusy. Sú odstavené pozdĺž celého námestia. Mám za to, že štartujú z matičky stovežatej a spravia aspoň tri metropoly v jednom týždni. Cestou s5 nám trocha poprší. Autíčko si len tak pradie na hladkom asfalte rakúskych ciest. Keď sa zvuk zmení na dunivý, viem že sme doma.

18 hodinový rok

Vedci objavili v súhvezdí Raka planétu, ktorá obehne okolo vlastného slnka za 18 hodín.

A tak som si ten náš rok vtesnal do tých 18h. Rozdrobím to na čiastky. Deň by mal niečo cez 20min. Pracovali by sme 7min. To by bola efektivita! Do práce by sme museli lietať, aby sme sa tam za pár sekúnd dostali. Autá, vlaky by boli zbytočné. Koho by bavilo cestovať takých 10 dní do Tatier jak za Rakúsko-Uhorska? Alebo väčšinu roka sa trmácať k moru? Vidím to len na rakety. Pri dovolenke až 5h do roka nemysliteľné takto dlho cestovať. Omočiť sa vo vodičke ako punčové rezy v rume a šup domov. Víkendy by však boli príliš krátke, len 40min., a potom skoro 2h pracovný týžden. Na jedenie by nám zostala nejaka ta minútka. V dnešnom svete nevidím problém s kontajnerovým spôsobom jedenia (nahádzať, nemusíš ani zatvárať). Zo škôl by po 4 dňoch vychádzali hotoví maturanti. Otázka je, čo by sa za 4 dni naučili. Decká by však boli nesmierne radi. A to by mali ešte každých 11min. prázdniny. Filmy by neexistovali. Kto by pozeral 5 dní film? Krátky minutový, najviac 2 skeč a "dovi, dopo". Pastva pre reklamných mágov alebo by možno neboli ani žiadne reklamy. Športové zápasy by tiež trvali šmahom ruky. Sekundové pesničky. Zabrknať pár tónov, žiadne dlhé sólo a skučanie. Vlastne ani knihy by neboli. Ale tie číta i dnes len zopár ľudí. Spali by sme len 7min. I keď, noci by azda neboli.  Planéta je stále natočená k svojmu slnku ako náš  mesiac ku nám. Večný deň alebo na odvrátenej strane nekonečná tma. Zostane 7min. na zábavu a život. Čo dodať?  4,5h zima, 4,5h jar, rovnako leto a jeseň. Úroda za pár hodín. Hodinové Vianoce. Ale ako často! Každý pozemský deň. Vojny by boli dobojované za pár hodín. Tehotenstvo by trvalo napr. 16h. Úľava pre ženy. Mali by sme čas sa vôbec obliekať? Pobehovali by sme tam s figovými listami? Prečo nie? Na povrchu je teplota 2000°C. Na odvrátenej strane je "len" 700°C. Rýchlo by sme žili, rýchlo zomierali.  Boli by sme len neandrtálci v jaskyniach? Veď by za tak krátku dobu nikto nič nevymyslel, nepostavil. Dopestovať, uloviť zver za pár minút. Ostalo by po nás niečo? Dožili by sme sa nejakých 80 dní.
Ale uvažoval som aj inak. Preniesť tamten rok na dĺžku našich životov. Dožili by sme sa 1500 rokov. Študovali viac ako 250 rokov a pracovali 800 rokov, a to by sa nikomu nepáčilo.
 Vlastne, ako to s nami vyzerá dnes? Ja veru cítim, že pracujem už 800 rokov a to nám chcú zrušiť stravné lístky, rýchlovarné konvice a pomaly aj dôchodok.:-)

 

 

Rozruch na oftalmológií

Zamračené ráno. Vyložím dcérku v škole aj s papierom. Malá do triedy, 26.5kg papiera do zberu. Kontajner je skoro plný a to dnes vyvrcholí znáška. Tentoraz nejdem po starej ceste, ale odbočujem na diaľnicu. Smer Trenčín. Zídem a vchádzam cez dva kruháče do mesta. Viem už, že v okolí nemocnice auto neodstavím. Idem preto na miesto, kde som parkovával. Jedno je tam voľné. Kráčam kúsok na očnú kliniku. Zvonku pôsobí veľmi fádne s opadanou omietkou. Vo vnútri o trošku lepšie, ale dusnejšie. Ľudí ako barmanov v Domikánskej republike. Len sa motali, postávali a zavadzali. Sestrička vyvolala 3 mená, medzi nimi moje. Najprv meranie očného tlaku. Prebíjam sa cez ďalších čakajúcich. Stojím pred dverami ako druhý v poradí, ale dovnútra tak rýchlo nepôjdem. Na zem sa zvezie akási pani a dostáva triašku. Epileptický záchvat. Pribieha aspoň 5 sestričiek a nebohú pani kriesia. Tá moja sestrička zohráva hlavnú úlohu v tejto malej tragédií. Doktor z okolitých ambulancií sa neukáže žiadny, až keď privolajú spasiteľa z ARO. Ľudia sa o5 začínajú hemžiť, čože sa to deje. Do 10 min. je tam záchranka. Doktor sa snaží s ňou komunikovať. Bez odozvy, len pravidelné pípanie monitora dáva najavo, že pani to nevzdáva. Rozruch na chodbe pomaly opadá a idem do ordinácie. Potom sa zasa mačkám vonku pri schodoch a dverách na RT liečbu. Už som pomaly aj vonku. Dedko sa ma pýta, či je tu rontgen. Hovorím mu, že je tu očné, nie pľúcne. Pani je stabilizovaná a odvážajú ju na neurologické. Sestrička ma volá o5 dovnútra. Čítam z tabule s okuliarmi na nose. Potom mi do očí kvapne atropin. Pre istotu dvakrát. Zo začiatku  to štípe, potom zostávam poloslepý. A zasa čakám dobrú polhodinu vonku s prižmúrenými očami. Som svetloplachý so zreničkami ako v "perníkovej chalúpke". Ľudia sa presúvajú do rôznych dverí. Niektorí idú na injekciu pred zákrokom. Sympatická doktorka ma volá na tomograf. Obsluhuje ho ešte krajšia sestrička. Diktujem "nacionále". Pýta sa ma, či som tu bol. Vravím: "Nie a dúfam, že už ani sem neprídem". Čumím do modrej bodky očného tomografu. Nepripadá mi ten prístroj zvlášť obsadený na to, že som čakal 4 mesiace (aj s tým, že sa pokazil). A zasa stojím na chodbe. Našťastie už len chvíľu. Všetko v poriadku. Pýtam sa doktorky, či môžem šoférovať. "4 až 5 hodín nie", sucho odpovedá ."Jak pôjdem teraz domov?", pýtam sa. "A to vám nehovorili?" "No nie". Konečne luftujem. S očami ako po dobrom "tripe" sadám napriek tomu do auta. Vidím rozmazane, ani neviem ako rýchlo idem, ani koľko je hodín. Len podľa zadku riadim auto. Sklopím si slnečný štítok a voľajako juchám po ceste pozrieť starú babku. Vo výťahu sa odvážim pozrieť si do očí. Dúhovky ani nevidím. K starej babke sa dobíjam na 2x. Po prvom raze volám tetu, že čo je. Zamyká sa, babka stará, v izbe. Dostanem heslo, podľa ktorého mi otvorí. Je rada, že ma vidí. To ja tak celkom nemôžem povedať. Ja mám momentálne horší zrak než ona. Chvíľu pobudnem u nej a idem domov. Zastavím sa u jedneho chlapíka a pýtam sa na malý báger pre vykopanie bazéna. Najprv vraví: "Nepožičiam!". Potom hovorím" Že šak zo šoférom". "To už je iné", škerí sa od náušnice k náušnici. Meriame výšku, ale UNC je vysoké. Odmontovanie majáka ani vypustenie kolies nepripadá do úvahy. Tak odchádzam. Z domu sa dohováram s inou firmou. Zhodou okolností je len oproti tej prvej. Tak šlapem s5 a čakám, kým sa manažér naobeduje. Má pre mňa malý bágrik. Hurá! Až na to, že bude treba rozbiť betón a nejako naložiť hlinu. Takže další mechanizmus. Uvidíme ako bude jasať zvyšok projekčného tímu. Konečne sa doma najem. Aspoň polievku. A utekám pre dcérku do školy. Zrak mám taký, že orlom ukazujem cestu. Dozvedám sa "jóbovku" od triednej. Malá je drzá a vyrušuje. Naveľa jej dala prvú poznámku. A to majú triednu "kľudasa". Dcérka si z toho akosi nič nerobí. Doma si spraví matiku a znova štartujem "Voxhóla". Kolesá sa točia do jednej blízkej dediny, kde je stolár. Robíme konkurz na zhotoviteľa vstavanej kuchyne. Blúdim po dedine a napokon ma pán majster naviguje k nemu. Snaží sa mi natlačiť jeho predstavu dizajnu kuchyne. Dohodneme sa na vypracovaní cenovej ponuky podľa našeho návrhu. Tlačí nás čas, lebo dcérka ide na basketbal. A to sa ešte zastavím u drahej v robote, kde nakladám 68kg starého papiera. Je ho toľko, že takmer zavalí malú. V zákrutach sa ho snaží pridržať. Rýchlo vyzdvihujem mladšiu a na kolobežkách ideme na tréning. Dcérka trénuje a my sa snažíme dovtedy bleskom povaziať papier. Stíhame to na poslednú chvíľu. Márna snaha. Predbehli nás deviataci z vyše 1 tonou. Kde sa hrabe našich necelých 600kg. Vyložíme ho pri škole ( pochopiteľne nie všetkých 600kg naraz) a prenesieme k zatvorenému kontajneru. Už je tak plný, že doň hádžu balíky z vrchu. Maminu vysadáme pri dome a mna čaká ešte jedna cesta. Babke pre tortu. Ujde nám spod brány sučka a tak ju pomocou granúl lákam dovnútra. Beriem toru a ideme konečne domov. Malé požrali pažítku, a tak aj ten posledný úsek mi "spríjemňuje" vôňa cibule. Je pol siedmej. Rušný deň to bol.

Planéta sedačiek

Po 10. tich rokoch sme sa rozhodli pre zmenu našeho domáceho prostredia a ideme do prerábky kúpeľne a kuchyne. Aby sme nachytali nejakú inšpiráciu, vybrali sme sa na výstavu nábytku do Nitry. Museli sme zobrať aj baby, babka nás nechala v "štichu" a porcovala prasa. Hoci sme o výstave básnili od konca januára. Hrozilo dokonca, že nepôjdeme nikam, staršiu obchádzala
choroba a mala zvýšenú teplotu. Ráno som šiel na 3. pokus dať umytťauto. Tentoraz som bol úspešný a chalani ma neodpinkli. Po uprataní bytu sme sa teda rozhodli vyraziť, i keď ja som nebol s tým stotožnený, keď som videl ráno dcérku. Dostala však Nurofen a ten jej zabral. V Nitre bolo všetko v okolí výstaviska zapratané smradmi. Nakoniec som parkoval blízko švagrovho domu pri akejsi pekárni. Bol čas obeda, a tak sme sa najprv šli najesť. Hoffera sme vylúčili, kto by to všetko pojedol.
Prešli sme celé nákupné stredisko a až na jeho konci sme našli zopár rýchlych občerstvení. Mal som chuť na cestoviny s kuracím mäskom. Ostalo len pri mojej chuti. I tu bolo narvané ako na parkoviskách. Chvíľu sme slintali pred talianskou "reštikou", ale videli sme ako ju niektorí berú útokom. Potom sme radšej zamierli k číňancom. Dal som si obdobu toho, čo pred týždnom v Trnave, teda kuracie kúsky, ale tentoraz s ryžou. Žiadna chuť, nabombovali sme sa kalóriami. Baby mali kuracie nugetky, tie chutili lepšie. Detské porcie nerobia, tak sme zobrali jednu pre obe. Potom sme sa už konečne pobrali na výstavu. Bolo to len cez cestu, ktorú riadli príslušníci. Aby vôbec prešli autá. Pri vstupe sme začuli rytmické búchanie. Mamina si myslela, že to strieľajú. Ale to len Barbarič sa dobíjal do nepremožiteľných dverí. S nadšením sme vhupli do pavilónu A. Obývačky. Zaujali nás zrkadlá. Vlastne to bola jediná firma na celej výstave, ktorá sa venovala čisto zrkadlám. Do módy ide rustikálny nábytok z masívu. Žiadna jednoduchosť ako pred 10 rokmi. Otras. Ako sme postupovali pavilónmi, nadšenie z nás opadalo. Boli sme na planéte sedačiek. Žiadne kuchyne, len kde tu nejaká tá atrapa. Sedačky, divány, mega-divány už aj s masážnymi kreslami. Nevkusný taliansky štýl ako oblečenie od McDonald-a. Neviem, kto si to dá do domu. Ale ľudia sa tam motali, tváriac sa, že ich to interesuje. Po menších pavilónoch sme prešli na väcšie M-ká. Záhradný sme vynechali.
Ľudí bolo dosť, občas sme sa dostali do zápchy. Zapáčil sa nám luster do kuchyne, no katalógy došli. Predajca kamsi vyšumel za vizitkou a viac sa nevrátil. Objímal sa tam s dákými chlapmi. Vonku sme si na pódiu pozreli búšiaceho Barbariča aj s nejakými dobrovolníkmi beznádejne tlčúc do dverí ako Donald Trump americanom pred voľbami. Ešte prejdeme posledný pavilón zasa len so sedačkami a krbmi. Jeho východ vyústil rovno pri bráne. Mladšia sa chcela ísť hrať na ihrisko, staršia išla s mamou nahánať darček kamarátke. Tak som šiel popri šibrinkujúcich policajtoch s paličkou na ihrisko do obchodného centra. Po chvíli prišla aj staršia a vhupla tam tiež. Ja som sedel takmer
 2h na lavicke a mama lietala zúfalo po obchodoch. Potom som navrhol ísť na palacinky. No najprv som zistil ako sa tam vôbec dostať. Dali sme si každý jednu, staršej sa o5 pritažilo, takže ani nič nezjedla. Domov sme prišli o pol ôsmej a baby šli rovno spať. Nuž, nevideli sme, čo sme
chceli. Našli sme aspoň firmu z našeho mesta, ktorá robí aj skelené dvere, takže si dáme vypracovať ponuku. Inak všetko mi tam pripadali väcšinou príliš noblesné kusy akoby nie pre obyčajných ľudí. Odsávače pár od 400Eur vyše, luster tiež vyše 400Eur. Tak skoro sa na výstave neobjavíme a pri prerábke zapojíme fantaziu, čo byt dá.

knihy vs. filmove spracovanie 19

Kukučínova dráma Dies irae bola natočená známym režisérom M. Ťapákom v r.1984. Kniha sa dá prečítať v rovnakom čase ako pozrieť film. Vcelku verná kópia, vo filme sú i výroky z knihy. Rozdiel je napr. kde richtárka stretla klebetnú Drduľu. V knihe vonku, vo filme bola u richtárky v dome. Vo filme je navyše spev mládencov a pitky v krčme. Rovnako počiatočná a záverečná scéna je vo filme vymyslená.
Psycho dráma Portrét dámy od H.James-a bola nakrútena v r.1996 režisérkou J.Campion. Film začína inak ako kniha. Lord Worbuton vyznáva Izabel lásku a žiada ju o ruku. V knihe sa najprv zoznamujeme s postavami v zámku Goodright a až neskôr tam prichádza lord. Hneď v začiatku je známy tiež vzťah Osmonda s lady Merlovou, v knihe vypláva na povrch až na konci. I to len v domýšľaní. Kniha je nudná, zaoberá sa skôr konaním a psychologiou postáv ako dejom. Film je viac akčný a Osmond inzultuje Izabel, čo v knihe nie je. Nie je tam ani vyznanie lásky Izabel Ralphovi na smrteľnej posteli. Na záver sa nedozvieme vo filme, že Izabel sa vráti k Osmondovi. Úplne záverečná scéna Caspara s Henrietou v Londýne tam nie je. Vo filme zaznejú výroky z knihy.
S. Crane a jeho najznámejšie dielo Červený odznak odvahy bol natočený r.1951 J. Houston-om a je  o občianskej vojne v USA. Odlišnosti? Nie je ich veľa. Vojak kradne vo filme prasa namiesto koňa. A tomu je aj prispôsobeny situačný humor, ktorý vo filme nie je. I tam sú vtesané výroky z knihy. Po Jimovej smrti  sprevádzal Henryho zranený vojak, ale vo filme šiel sám. V knihe vojakov balíček uchováva Henry, ale vo filme má u seba hodinky, ktoré potom vracia. Henry sa neprizná vojakovi, že z prvého boja ušiel tak, ako vo filme. Záver je trocha poprehadzovany. Vojaci idú do dvoch bitiek a až v druhej sú zajatci. Vo filme sa odohrá jedna bitka. Kniha je krvavejšia a príšernejšia. Film je jej jemný odvar. Asi v povojnových rokoch, nechcel režisér príliš pôsobiť na city.
Ďalšia kniha od rovnakého autora, ktorej som videl filmovú adaptáciu bola Blue hotel. V r.1977 ju režíroval J. Kádar. Krátky film, len 50 min., rovnako ako aj poviedka. V knihe prichádza vlak ráno, ale vo filme poobede. Po príchode sa hostia umývajú v jednom umývadle a teplou vodou, no v knihe studenou a v 3 umývadlach. Hracia skriňa nie je v knihe. Vo filme však tvorí vhodnú kulisu. Zabitie cudzinca sa v knihe odohrá v krčme, ale vo filme sa miesto nemení a odohrá sa v modrom hoteli. Vo filme je kartová jra známa ako High Five (alebo aj Cinch), no v knihe som sa nedopátral, čo hrali. Inak je to vcelku vydarená snímka podľa knihy.