Pestré víkendové všeličo

 

  V poslednú aprílovú sobotu sa pri pohľade z okna črtalo škaredé počasie a pri pohľade do vnútra kuchyne mi udreli do očí rozbité stoličky a dorezaný stôl. Zrovna prebiehala výstava nábytku v Nitre. Rozhodnutie bolo teda jednoznačné. Treba nový nábytok. Pred obedom som teda roztočil kolesá Voxhóla a okľukou cez Hornú Stredu sme sa so svokrou vybrali do Nitry. Pred Hlohovcom stála kolóna áut, čo ma cez víkend prekvapilo. Križovatku navyše blokoval pokazený autobus. Pomaly sa sunieme k mestu a počúvame, ako sa Boris Filan rozplýva nad krásou Tatier. My sa rozplývame nad krásou kolóny. V Lužiankach frézujú cestu a znova stojíme v rade áut. Cesta do Nitry nám trvala vyše hodiny. A v meste stále tvrdneme v aute. Niet kde zaparkovať. Výstava zaujala mnoho ľudí. Krúžim okolo Chrenovej ako Lantoši okolo brány a napokon auto odstavím pri štadióne Stavbára dakde medzi vraky. Pešo prejdeme k výstavisku. Pokladne sa zasekli v 20st. a iba niektoré majú terminály na platbu kartou. My sme vybavení  hotovosťou, no veľa ľudí hejtuje babky za kasami, keď stoja v rade zbytočne. Štátny podnik, čo sa čudujú. Sme v areáli a je obed, takže prvá zastávka je pod šiatrom obkoleseného búdkami s jedlom a uprostred s lavicami a stolmi na sedenie. Ani nepozeráme na ponuku a postavíme sa do prvého radu. Za necelých 8Eur dostaneme veľkú žemľu s dvoma plátkami mäsa (prasacé+kuracé) a cibuľou. Stolík na vratkých nožičkách sa kýva ako spitina v bistre U námorníka a kofola i napriek opatrnosti ako panna skončí na mojich rifliach. S plnými banderami potom ideme na koniec a začneme v pavilónoch M. Prvý je však len o kúpeľniach a kúrení. Až v druhom žena zbadá ju. Láska na prvý pohľad. Žltá farba ako sračka alkoholika (vraj sa dnes divoké farby nosia) a hebká ako detská prdelka. Chodíme aj po ďalších pavilónoch, ale nakoniec skončíme o5 v M5. Objednáme teda trojku sedaciu súpravu, potom kúpime zopár sladkostí pre deti. Predsa sa ešte vrátime ku kuchynskému nábytku do haly F. Stolík z masívu nám nedá pokoja, no farebne sa nám príliš nehodí do kuchyne. Podobne nás straší aj retro kreslo. Obe nakoniec objednáme až doma. Svokra si odniesla vo veľkom kvetináči metrovú kryptomériu. Dramaticky ich nakladám do auta, keď som zastavil na zákaze zastavenia. Ako sa do auta babka pchala aj zo stromčekom, opršalo z neho ihličie. Musel to byť komický pohľad, ale nervózny šofér sa zabával trúbením. Rovnako som mu kontroval. Zlý nápad je po výstave zastaviť sa v nábytkovom obchodnom reťazci. 50 odtieňov šedi utkanej v sedačkách a predražené stolíky pripomínajúce brak v kantíne nám nedávali na výber a rýchlo sme prášili domov.

    V nedeľu vyzerá počasie o čosi lepšie, no kazí ho silný severák. Napadlo ma zviesť sa pekne po vetre z Púchova domov. Drahá súhlasila, dievky zostanú doma. Ráno ešte pred jazdou vlaku kúpim lístky. Aby sme neostali trčať na stanici ako minule, keď sa pre bicykle minuli. So štvrťhodinovým meškaním sa vlak dovalil. Za Dubnicou začali hustnúť mraky a v Púchove už bolo totálne zatiahnuté. Po zorientovaní pred stanicou sme sa pustili smerom do centra ku cyklochodníku. Momentálne ho tvorí iba kopa popraskaného asfaltu vyliata na teleso hrádze, ale pod ňou sa už buduje nový chodník. Okolo betónového plota štadióna, odkiaľ počujeme iba hlasy prebiehajúceho zápasu, prejdeme popod most ku križovatke oproti Makyte. Dáme sa doľava k Streženiciam. Značenie cesty je chabé, ale naštudoval som si trasu pred cestou. Zopár (pre mňa až priveľa) menších prevýšení vrcholí v Lednickom Rovnom. Vietor je však do chrbta a sme na začiatku. Za chrbtom nám funel starší pár na horských bicykloch. Predbehol nás až pri  jazde z kopca v dedinke Horovce. V rovnomennej obci zdravia trekáčov pojazdní dôchodcovia stojaci pri krčme. My zastavíme, kým došliapeme za dedinu a zvliekame jednu vrstvu oblečenia. Pomaly prekukuje teplé slniečko. Po pravej strane sa impozantne črtajú Vršatecké bralá. Prechádzame cez rozkopané (kanalizácia) a zaprášené Pruské. V strede dediny stojíme na červenej, pred nami smradí autobus. V protismere obchádzam kamenistú cestu. Pred Slávnicou preletím tabuľku "Románsky kostol Pominovec". Zaujal nás kostolík po ľavej strane a otáčame s5. Máme slušnú rýchlosť, blížiacu sa tridsiatke, prečo sa nezastaviť? Po poľnej ceste sme po nejakých 500m pred malým šedivým kostolíkom.

Kostolík prešiel v r.2008 čiastočnou rekonštrukciou.

    Románsky kostol s morbidným menom Sťatia sv. Jána Krstiteľa je jednou z najstarších pamiatok na Slovensku. Len tak si sedí osamotený v poli v spoločnosti starých hrobov, ktoré tu zostali ako memento mori na majer Pominovec. Jeho pôvodná podoba zachovaná do dnešných dní robí kostolík výnimočným. Podobný je dražovskému kostolu, no Pominovec bude pp. starší, keď vraj kázali v ňom Cyril a Metod. Každopádne pútnický kríž pripomína, že každoročne v auguste sa pri kostolíku koná žehnanie bicyklov.

    Zabudnutý obedár pod lavičkou, plný vajglov, nám pripomenie, že je už dávno poobede. Preto vytiahneme aspoň sladkú tyčinku. Slnko sa o5 skrýva za mraky a kazí záber. Nad hlavami nám lietajú pararušisti a v diaľke sa čnejú chvosty dopravných lietadiel. Blízko je lokálne letisko Slávnica. Poľnou cestou ideme k dedine. Keď už sme blízko letiska, zahneme k múzeu vrakov. Zrovna štartuje turbovrtuľový Pilatus s ďalšou várkou skokanov. Pofotíme si "exponáty", ktoré sú v rôznom štádiu rozkladu a sledujeme pararušistov plachtiacich dolu. Pán s barlami ma upozorňuje nad drámou predo mnou. Jednému sa zamotali šnúry padáka a rúti sa kolmo k zemi. Chvíľu trvá kým neboráka na oblohe nájdem. Zapadne dakde za stromy. Zarazilo ma, že neotvoril záložný padák, ale ešte viac ma zarazila ľahostajnosť členov aeroklubu. Hoci ktosi chcel vyraziť pre nešťastníka, džíp zostal stáť pred hangárom. Len si prešli zoznam, kto sa nevrátil a hotovo.  

"Piešťanské" túčko ukončilo svoju púť v Slávnici.

    Žene je zima, preto sadáme na Treky a pokračujeme cez Kameničany a Bolešov ďalej. Pozdraví nás bocian a my zabáčame k Váhu. Pred skládkou vidím nejaké zaparkované autá pri lesíku, možno hľadajú spadnutého paragána. Pripadá mi to však dosť ďaleko. V denníkoch nevyšla žiadna správa. Cyklochodník nás vedie popri kanáli až za hydrocentrálu. Medzi bielymi labuťami je čierna ovca, teda vzácna labuda Cygnus atratus. Bežne sa u nás nevyskytuje, asi sa vybrala od chovateľa na výlet za bielymi príbuznými. Za mestom o5 prekračujeme Kočkovský kanál a začína pribúdať nedeľných cyklistov. Váh prejdeme cez železničný  most. Je dosť široký na jedno auto a veru sa na ňom Oktávka objaví. Ešte aj to hovado za volantom odháňa cyklistov od seba. Neskutočné. Na moste sú výklenky, takže sa pichnem do jedného. Za mostom je už pekná, nová cyklotrasa. Rozmýšľam kam vedie. Neskôr zistím, že ide len o akýsi obchvat Nemšovej. Šliapeme už po viac-menej známej trase cez Nemšovú. Zastavíme sa na oddych a posilnenie v pitt stope Eco bike pod diaľnicou. Na cyklotrase je celkom slušná plnka. O5 dávame dolu ďalšie vrstvy oblečenia. Takéto cvičenie sme absolvovali viackrát, ale od Nemšovej je už obloha bez mráčika. Ďalší úsek je nám známy. Čo ma však prekvapkalo, bolo vypnutie ľudí na poslednej etape. Kam sa všetci podeli v tak nádhernom počasí?

Máme za sebou polovicu cesty.

    V pondelok sme usúdili, že nenecháme deti podaromnici samé doma, ale pekne ako rodina si urobíme výlet. Pubertiačky sa nedelili o tento názor rodičov a radšej by strávili deň v posteli. Cez daromné protesty sme ich vyhnali do prírody. Nič náročné. Prechádzka v okolí valašského Pulčína. Rád by som vyrazil čo najskôr, nech mám kde Dračicu pichnúť. Nepodarilo sa a veru došiel som na poslednú chvíľu. Parkovací automat bral len mince a okrem 20 kačenek som žiadne iné nemal. Odstavím auto pred rampou a idem do krčmy U Willyho rozmeniť papierovú dvojstovku. Čašníčka mi však rovno vydala lístok na parkovanie. Vonku sa už kopili autá a parkovisko na trávnatej ploche bolo vcelku plné. Kúpim ešte predražené pohľadnice a môžeme vyraziť. Cesta prechádza malou obcou dolu k skalám. Baby štrajkujú ako hollywoodskí scenáristi proti umelej inteligencii a správajú sa horšie ako keď mali dva roky. Nad skalami je spravené pekné táborisko aj s kadibúdkami. V riave sa dievčatá pokúšajú lapiť skokana. Cez skaly vedie jednosmerná cesta pretkaná kovovými schodmi, či reťazami. Na vrchole skál kedysi stál hrad. Dnes z neho zostali len tri schody vytesané do kameňa podobne ako z hradu Střmen v Teplických skalách. Impozantná plošinka láka na romantické fotky. Počkám, kým zlezie skupinka a vydám sa hore. Udriem si lakeť. Výhľady zo skaly sú na dedinku Pulčín a Vizovické vrchy. Za nami ide rodinka, tiež už s tínejdžermi. Chlapi žartujú, že sa nafotia do zoznamky: Jsem veselej, milej a hravej". Babenka strieda polohy ako huslista na hmatníku: zpredu, zozadu, sediac, stojac. Zídeme dolu na križovatku a dáme sa po modrej na kopec Hradisko.

 

Kedysi viedol chodník i popod skaly.

 

   Malý pieskovcový labyrint Pulčínské skály (ľudovo Pulčiny) a kopec Hradište je začiatok Javorníkov. Oblasť sa pýši magickým tichom, ale zrovna mi to tak nepripadalo. Ani tie ovce sme nevideli. Najväčšie skalné mesto na Morave s útvarmi vysokými ako náš deväťposchodový činžiak v okolí Hradiska bolo obohnané červenou páskou, nech dáme na jar pokoj zvieratám. Zopár zaujímavých, osamotených skál je popri turistickom chodníku.

   Na ani nie 800m kopci rozbalíme paštétové rožky. Baby však snívajú o normálnom obede. Dlho sa nezdržujeme a zídeme na križovatku. Odtiaľ pokračujeme červeno značeným chodníkom dolu. Zájdeme k prameni vody, kde je zhodená strieška. Potom už len po poľnej ceste s veľmi pekným výhľadom na skaly sa vraciame s5. U Willyho vedoucí Jura prakticky nič neponúka, preto sadáme do auta a ideme do Lidečka. Auto odstavím dolu pod železničným nadjazdom a pešo sme popri ceste prešli do najbližšieho lokálu Čertovy skály. Ja som si dal iba valašskú kyselačku a baby "řízek" s ryžou. Kým čakali na rezeň, ja som aj polievku zjedol. Nasýtení sme sa prešli na druhú stranu k Čertovým skalám. Dajú sa prešmejdiť dokola i bez horolezeckej výstroje. 

  

Malé skalné mesto postavil čert, keď chcel prehradiť rieku Senicu.

  

 

    Aký je svet malý sa ukázalo pod jednou skalu, keď na ženu ktosi kričí. Až na druhé zavolanie sme zastavili a obzreli sa. Sediac na zemi nás zdravila grécka Eňu. V dobe kovidovej sme s ňou boli na turistike na Marháte. Teraz žije v Olomouci a asi rok lozí po skalách. Ja som ju videl iba s čelenkou, takže som ju ani nespoznal. Po prekvapivom stretnutí utekám po auto zatiaľ čo baby ma čakajú pri ceste. Skúsime ešte vypáliť jeden zámok v Bojkoviciach. Krásnou moravskou krajinou plnou kráv a koní dojucháme k zámku Nový Světlov. 

 

Zámok je otvorený len sezónne, aj to nie hocikedy.

   

    Dnes je impozantný zámoček v štýle anglickej gotiky už zavretý, preto pokračujeme do neďalekých Luhačovic. Malebné kúpeľné mestečko je zasadené v Luhačovickej doline pod kopcami Bielych Karpát. Kúpele patria medzi tie väčšie. V centre sa vyriadil známy architekt Dušan Jurkovič (Bradlo, Pustevny), čo mestečku dodalo neopakovateľný ráz.

Farebná rozprávka - najkrajšia a najvzácnejšia stavba v kúpeľoch.

   Ešte zopár obchodíkov s oplátkami bolo otvorených, ale pohľadnicu som si nemal kde kúpiť. Lížuc zmrzlinu, prešli sme sa po centre i kolonáde. Páčil sa mi nápad umiestniť mená známych osobností, ktoré sa v kúpeľoch liečili na múr. No na objavenie krás mestečka by to chcelo viac času. Vedeli ste, že ospevovaná Vincentka pramení v Luhačoviciach? Naveľa, so západom slnka sme sa pobrali Jarisou domov.

Suchý

Názov expedície: Suchý 23

Heslo: Po výstupe ani nitka suchá, ešte nafučí aj do ucha.

    Vrchol zimnej turistiky prišiel prakticky až na jar. Poriadnu túru, oproti prechádzkam v zime, sme si dali v polovici marca, keď sa už jar nezadržateľne blížila. Kvitol zlatý dážď, rozlietavali sa muchy, smrdel medvedí cesnak a pubertálne deti. Nie. Chcel som povedať, že deti sme vyk(l)op(i)li ráno babke, nech nám nepília uši. Yarisu ťahám na 140km/h. Pred Trenčínom kuchári grilujú, dávam nohu z plynu a predo mnou je ešte nejaká dodávka. Snáď pohľadnica nepríde. Za hodinku som v Žiline, pokračujem cez Tepličku a Varín do Nezbudskej Lúčky. Dám sa po ľavej strane trate po ceste pamätajúcej ustupujúce nemecké vojská na tankoch. Fóbia pred nami sa otáča. Dračica je navyknutá na terén, preto pokračujem stále rovno popri záhradách a lese krížovou cestou tvorenou skalami až za železničné mosty. Kratšia cesta je popod mosty, no je úzka ako tangáče Kolárovej sekretárky a navyše priamo nad Váhom. Preto volím radšej obchádzku vrchom. Auto odstavím na parkovisku pre návštevníkov hradu. Nahodíme Salewy a vykročíme poľnou cestou popri Váhu k hradu. Cesta sa nečakane mení na asfaltku. Míňame pekne upravené odpočívadlo s ohniskom a dokonca i roštom. Nazval som ho Kadibúdka nad Váhom, pretože takmer priamo nad riekou je drevený trón. Hradský potok sa v týchto miestach vlieva do širokého Váhu. Na vybláznenie okrem malej lúčky je na strome zavesená hojdačka. Pekné romantické zákutie, akurát trocha hlučné od áut na hlavnom ťahu do Tatier. Blízko je i prameň vody, no moja vodárka ma upozorňuje na patogénne enterokoky. Asfaltka pokračuje Starohradskou dolinou až pod chatu. Potom sa mení na poľnú. Zaujímavejšia cesta je však po červeno značenom chodníku. Prvá zastávka je na jednom z najstarších hradov na Považí vypínajúcim sa nad Váhom.

Starší brat slávnejšieho Strečna čupí od 13.st nenápadne nad meandrom.

     V stredoveku viedla pod hradom cesta, kde sa vyberalo mýto a pokračovala brodom cez Váh.  Akonáhle sa však postavila nová cesta na ľavom brehu, starý hrad stratil význam a veľké Strečno prevzalo funkciu výpalníka. V súčasnosti by sme boli radi za akúkoľvek cestu, len aby sa vyhla Strečnianskemu priesmyku. V 18st. prišli do módy kompaktnejšie kaštiele a Starhrad pustol. Znova "ožil" pri bojoch počas II.sv vojny, keď sa v ňom usalašili skopčáci. Zaujímavosťou je, že sedemstoročný Starhrad pol storočia vôbec neexistoval na mapách, tobôž ako hrad. Pri súpise pamiatok ho zatienilo väčšie Strečno a len nedávno (2017) po dlhom boji dobrovoľníkov s úradmi ruinu uznali za pamiatku. Pre dobrovoľcov teda začal ďalší boj o zachovanie ruiny držiacej len silou vôle. Legenda hovorí, že vedie z neho na Strečno podzemná chodba a pobýval v ňom Juraj Jánošík.

    Dvaja chlapíci zrovna chystajú ohnisko na opekačkovú sezónu, ktorá čo nevidieť začne. Z hradu je krásny výhľad na Domašínsky meander pod ním. Kľukatiaca sa rieka je ďalšou perlou Slovenska, resp. celého Karpatského oblúka. Spomíname s drahou, ako sme pred rokmi raftovali dolu Váhom z Vrútok do Strečna. Dnes je voda vplyvom topiaceho sa snehu z hôr dravá i v inak pokojnej rieke. 

Meandre vytvárajú aj iné rieky, no Domašínsky je s takmer dvoma kilometrami najväčší.

    Pokračujeme ďalej hore, kde je na skalnatých výbežkoch (pozostatok skaly Margita) zopár impozantných výhľadov na meander. Vchádzame do lesa a stúpanie sa zväčšuje. Načim prekonať 500 výškových metrov. Na cestu nás pozdraví panenka Mária Varínska vo výklenku a dôchodcovia. Pán sľubuje babkám ešte ďalšie dva vrcholy..., teda stúpania ku chate pod Suchým. Je to subjektívny názor. Mne pripadá, že idem jedno prudké stúpanie až na takmer tisícmetrový Plešel. Potom je to už pohoda až ku chate. Viackrát znižujeme tepovú frekvenciu 300/min odpočívaním. Otvárajú sa prvé nesmelé výhľady na Varín pod nami a Suchý nad nami. Taktiež sa objavia prvé mapy snehu. Slniečko pekne pripeká a sneh pomaly mizne pod riavami. Celú cestu nám fúka do chrbta. Idem len v termo tričku a je to s komfortom tak na hrane. Občas si zakryjem uši šatkou. Vyzerám ako Marfuškina semetrika v Mrázikovi.  Pár metrov pred chatou je už celkom súvislá pokrývka snehu. Chata je však na južnej strane a sneh i v jej okolí rapídne kape. Prekvapil ma lyžiarsky vlek a ďalší prameň enterokokov. Cesta k chate nám trvala 2,5h aj s motaním sa po hrade. Chata je situovaná na svahu Javoriny a výhľady z nej sú dosť mizerné. Je čas obeda, preto si hľadáme voľné miesto vonku na terase. Zrovna sa nejaká rodinka dvíha na odchod. Na podobločniciach a polenách sa vyhrievajú mačky. Kozy sú kdesi hore a psy v kotercoch. 

Pôvodná chata bola vypálená počas vojny,  nová stojí od r.1949.

    Vbehnem do prekúrenej chaty, kde v piecke praská oheň. Ovanie ma pach spotených tiel a piva. Na tabuli je kriedou ponuka v podobe držkovej, kapustnice, slepačieho vývaru (šak sliepky behajú priamo po terase), či fazuľovej. Z hotových jedál jelení guláš (no keď v maštali vidím kozy: Neviem, neviem) alebo parené buchty. Obaja si objednáme fazuľovú. Je taká - drahná. Veľké kusy zemiakov, klobásy a slaniny a samozrejme bango fazuľa. Chuťovo nič extra. Drahá si vypije ešte Nescu. Pohľadnicu majú iba veľkú, preto prihodím k nej zimnú nálepku, aby som aspoň dačo vsunul do albumu. Pokrstím ju pivom rozliatym na pulte. Originál pečiatka. Na popolníku pristane prvá prebudená mucha. Jedna ženička spucovala guláš a polovicu mega makovej štrúdle so šľahačkou. Kde sa to do nej vošlo? Ako si chlípeme polievku a ujedáme z chlebíka, hore sa dovalia dve rodinky s deťmi. Optimisti v plátenkách, z chlapa sa leje viac ako z topiaceho sa lyžiarskeho svahu. "Ja by som si dal pizzu", povedal asi osemročný chlapec, keď boli na terase. "Dostanú halušky a budú radi", uzemnila ich mama. Sen o pizze bolo asi podobné želanie, ako keď som pýtal od hluchej chatárky pre ženu presso. Je niečo po pol jednej a rozhodujeme sa využiť krásny slnečný deň výstupom na kopček. Nasadíme mačky a s plnými bruchami fazule šliapeme prudkým svahom hore. Snažíme sa vyhnúť sypkému snehu, ale pod vrcholom Javoriny vo výške nad 1100m je už súvislá pokrývka. Stretáme troch týpkov, ktorí výšľap vzdali a už trielia dolu. Od Javoriny je vidieť hora priamo pred nami. 

Vľavo Stratenec (1513m n.m.) a vpravo náš cieľ.

    Trocha ma desí prudkosť naklonenej roviny. Tých 300 výškových metrov bude makačka. No najprv sa pod kopec musíme dostať. Traverzujeme dlhý skalnatý hrebeň Dvor. I pod skalami je ďalšia panenka Mária Krasňanská. Križovatka Príslop je zaviata snehovými dunami. Od nej začína smrteľné stúpanie priamo k vrcholu. Výstup sťažuje topiaci sa sneh, na ktorom sa i napriek hrotom šmýka. "Zábava bude hlavne cestou dolu", myslím si. Aspoň vietor nefúka. Snažíme sa ísť najviac vyšliapaným chodníkom, ale ideme akosi naverímboha. "Nezišla by sa lanovka? Veď keď môže byť na opačnom konci hrebeňa...", hovorím pánovi, ktorý má už tiež stúpania plné zuby. Len sa pousmeje a motká (spočiatku neviem, či stúpa alebo schádza) slimačím tempom hore. Ani krytke foťáku sa nechce ísť hore, hoci sa nesie, a skotúľa sa dolu. Našťastie iba kúsok od chodníka pod smriečok. V polovici stúpania miznú vysoké smreky a otvárajú sa výhľady na Beskydy, Javorníky a mestá pod nimi.  Na zadku sa kĺže z vrcholu čosi väčšie ako krytka. Starší pán si urýchľuje cestu dolu. "V jeho veku sa takto spustiť." vravím jeho žene. "Čím je starší, tým je sprostejší", konštatovala. "Skúšam gate, či sa neroztrhnú", zahováral muž, "Vydržali". Navyše ešte zhora si trepali aj maltezáka. Podľa mňa sa hore niesol v batohu. Ale videli sme aj iných psov. Nie je im zima na labky? 

Kamene spod týchto kopcov dláždia chodníky v matičke stovežatej.

    V južnom cípe krivánskej Malej Fatry sa vypína vápencový masív o výške 1468m n.m. Nie je až taký významný, ale tvorí začiatok hlavného hrebeňa Fatry a pútnici väčšinou na ňom končia hrebeňovku.

Lúčanská časť Fatry už totiž nie je trávnatými hoľami taká dramatická. Suchý malebné výhľady poskytuje najmä na západ a východ krajiny. 

    Na vrchole je dobrý meter snehu a pomerne silný vietor. Obávam sa o paličky, ktoré sa kývu ako metronóm v rytme fujaka. Večer sa dozvieme, že na neďalekom Malom Kriváni ratovali turistu, ktorého sfúklo z hrebeňa. Na vrchol prichádzajú turisti, ktorí prešli celý hrebeň od Snilovského sedla. Nie je to náročná hrebeňovka (cca 5h od chaty ku chate), ale čo ma prekvapilo, že väčšinou na nej sa motajú Česi a Poliaci. Je to tým, že ich je viac alebo sme Slováci leniví? Jeden Pepík nás vyfotí a schádza dolu. Suchý máme tak na chvíľu len pre seba. Krásne sú výhľady na malofatranský hrebeň od Bielych skál po Malý Kriváň. Na východe zasnežená panoráma Nízkych Tatier. Na juhovýchode ako cukrová homoľa nezameniteľná Ploská vo Veľkej Fatre a pod ňou Turčianska kotlina. Výhľad na Martin zakrýva Kľačianska Magura. Najkrajší je pohľad na vodné dielo Žilina, mesto a severne na Oravu, poľské kopčeky a vidíme i Lysú horu, kde sme končili minuloročnú turistickú sezónu. Neviem sa nasýtiť krajinou podo mnou, ale vietor nás núti zliezť dolu. Opatrne sa kĺžeme svahom a nevyhnú sa nám i pády. Našťastie do mäkkého snehu. Výšľap máme teda za sebou, čaká nás výčap. O5 sedíme na teraske chaty pod Suchým a popíjame kofolu. Pod nohami sa motajú žobrajúce psy, mačky a sliepky. Babenka v pyžame s rozumom kotkodákajúcej kolegyne pod nohami si sadla vedľa na lavičku. Vyzula si ponožky až zvery ušli a spozornela celá teraska. Týpeček v jej IQ nezaostal a vytiahol plynový varič. Neviem, či idú až z Tatier, keď si potrebujú brať zo sebou i varič. Každopádne na malofatranskú hrebeňovku, kde je dostatok chát by som si bral toho, čo najmenej. Je pol štvrtej a pomaly sa poberáme dolu. Nad chatou sa pasú i kozy. Snažíme sa nájsť nejaký pekný záber na chatu. Schádzame rovnakou trasou. Nad Dubňom lietajú ako mušky paraglajdisti. Meander je už v tieni. Večer pribudnú trocha mraky, a tak i hrad sa ocitne v tieni. Konteplujeme o chatkách v starohradskej doline. Drahá by v jednej bývala a chodila v noci s lampášom strašiť do hradu. Kto by sa však prvý pos.. je otázne. Jeden väčší dom pripomína rozostavaný/skrachovaný penzión Zastavíme sa ešte pri Kadibúdke nad Váhom a odtiaľ je to kúsok k autu. Zrovna vidím tvoriacu sa kolónu pod Strečnom. Vzápätí hlásia na úseku nehodu. My sa však Strečnu vyhneme a cez Tepličku a Žilinu vhupneme na diaľnicu domov.

Posledná zimná alebo prvá jarná turistika bola náročná, ale námaha za tie výhľady určite stojí. Navyše sme vypálili hrad, zarezali Váh, vyplienili chatu, dobili ďalší vrchol a vybili hodinky.

Správny turista sa nepýta, aké je prevýšenie, ale čo je za ním...

Snežná stopa 2023

Názov expedície: Cencúľ 23    

    Keď už sme teda investovali do nešmekov a hlavne nových topánok, treba ich testovať v akýchkoľvek podmienkach. Zima i tento rok bola teplá a snehu ako odvahy otvoriť zimnú sezónu na Bezovci. Preto hneď, ako kdesi-čosi tuhé napadlo, sme vyrazili do prírody. Prvé oťukanie topánok v snehu bolo na Roštúne v Malých Karpatoch. Bez detí sme výstup zvládli za poldruha hodiny. Ani sme hroty nenasadili. Na vrchole bolo pár centimetrov snehu. 

 

Vápenná (pôvodne Roštún) pod dramatickou oblohou.

 

    Dohľadnosť vďaka severnému vetru bola slušná. Videli sme až viedenské Alpy. Hoci sme šli popoludní, do západu slnka zostávala hodina, a to sa nám nechcelo v mraze čakať. Slnko zapadlo až príchodom k autu. Za Dechticami mi prebehlo stádo srniek. Keby len posledné tento rok...,

    Zimná rozprávka (niekde horor) nastala až začiatkom februára bohatou nádielkou snehu najmä na severe krajiny. Odprevadili sme staršiu dcérku na lyžiarsky a hneď poobede vyrazili do Strážovských vrchov. Cieľ bol z nich najvyšší-Strážov. Už za Košecou sme videli bežkárov na stope. Ako sme šli ďalej Podhradskou dolinou, snehu pribúdalo. V Zliechove bolo takých 10cm. Urobil som kolečko okolo nejakého svatého a hľadal miesto, kde pichnem Dračicu. Drahá sa šla spýtať týpka, ktorý blokoval jedno miesto a akurát utieral psovi riť, či čo. Tak sa so svojim Polom a psom odsunul. Vzali sme si i paličky a vyrazili. Ani som si nevšimol delo na druhej strane cesty. Už za hlavnou cestou sme sa ocitli na ujazdenom snehu. Na poliach Plešivé sa nádielka zdvihla na zhruba 20cm snehu. Jediní sme šliapali hore. Vrchol bol v mraku, ale veril som, že vietor mraky pošle do p...reč. Vstupujúc do lesa sme nasunuli nešmeky. Snehu pribúdalo, ale boli sme na južnej strane osvetlenej slnkom a čochvíľa ma osviežila chladná kvapka zo stromu. Poza krk je to lepšie ako poobedné presso. Za studničkou už je vážny stupák hore. Obiehame rodinku s chlapcom. Vpravo vidíme zasnežený vrchol. Pred dosiahnutím sedla mi volá dcérka, že v poriadku dorazili a už sa i lyžovali. Zbytok trasy zo sedla na Strážov je už krásna zimná nádhera. Zapichnem do snehu palicu takmer celú. Hore je meter snehu určite. 

 

 

Lúčanská Malá Fatra s dominantným Kľakom.

  

    Škoda, že slnko je nízko a neožaruje krásne zasnežené stromy. Ideme vyšliapanou cestou, ale od turistickej je odchýlená. Miestami sú príliš veľké schody. Okolo pol štvrtej si nalievame čaj na kruhovej tabuli. Vzápätí termosku sfúkne vietor do snehu a vyleje sa trocha čaju. Snažiac sa fľašku zachytiť sa oblejem čajom z pohárika. Je polooblačno a o5 impozantné výhľady.

 

Zimný prvovýstup na Strážov nám ponúkol neskutočné divadlo prírody.

 

 

  Pod vrcholom je nový drevený kríž. Fúka, preto sa dlho nezdržujeme. Dolu ideme iným chodníkom, ktorý sa zdá schodnejší. Minimálne nie sú na ňom skoky, ale sa sem tam skĺzneme dolu. Až v sedle zbadáme tabuľku Zákaz vstupu. Dolu si musíme švihnúť, lebo  nás čaká zápas basketbalovej reprezentácie. Ale všetko sme stihli, vyzdvihnúť kabát v obchoďáku i hodiť doma do seba nejakú poživeň.

 

Žalostinná svojmu menu hodná. Vietor na trávnatom kopci zavíjal o dušu.

 

    Čvachtanicou sme sa brodili v Bielych Karpatoch v lese pod Bukovinou. Trocha snehu bolo už len, kde nedosiahlo slnko. V lese na čistinke sa mihli parohy daniela. Pod rozhľadňou Žalostinná nás riadne prefúkol severák. Skrývajúc sa za kuriatkovou rádiostanicou sme si dali ďalšiu vrstvu oblečenia. Čakali sme na západ, no mraky slnko sčasti zakryli.

Predpoveď celkom nevyšla. Slnko sa skrylo za mrak.

 Vrchol zimnej turistiky nás však ešte len čakal...

Zbyňovský budzogáň a Žibrid

Názov expedície: Budzogáň 23

Heslo: Prírodu si chráň, bo ťa ovalí budzogáň.

    Prvá tohtoročná turistika, kde zabehávame nové topánky. Drahá vybrala nenáročnú prechádzku do Súľovských vrchov. Zimná rozprávka sa v januári odložila. Po snehu ani chýru ani slychu do najmenej tisíc metrov. Všade je len blata ako odpadkov po Vianociach. Myšlienka bola vyfotiť si západ slnka, ale v neznámom teréne sme napokon zvolili čisto dennú variantu. Čelovky, dokonca i statív, vlečiem pre istotu zo sebou. Jarisu zastavujem po hodinke cesty v Hradnej pri Jednote. Skúsim, či nevystrelí motyka a vbehnem do potravín, či nedržia pohľadnice. Kdeže. Bije dvanásta a obchod sa zatvára. Predavačke sa podarí rozbiť fľaša. Sledujúc črepy zametajúcu babu, nahodíme topánky a konečne zapneme aj návleky. Poľnou cestou popri skrachovanom družstve sa vyberáme hore do sedla Patúch. Ženu upúta drevený domček popri potoku. Idylka v lone prírody. 

 

Žibrid v zapadajúcom slnku.

 

 

    Prekračujeme niekoľko riav prameniacich len tak na lúke. Obloha je šedivá, ale mraky pozvoľne stúpajú hore. Vchádzame do lesa a chodník prudšie stúpa. Sme na cyklo chodníku vedúcemu zo Súľova. Strmý sklon cesty je postrach cyklistov, no najmä kovové rigoly. Po chvíli sa ocitáme v sedle. Pokračujeme po žlto značenom chodníku, ktorý preklenuje Rajeckú dolinu so Súľovskou kotlinou. Klesáme o5 dolu, čo sa mi ani trocha nepáči. Zasa budeme stúpať. Za križovatkou na Babkov vskutku stúpame pokiaľ nedôjdeme k náučnému chodníku. Za ním fučíme ešte viac priamo k Zbyňovskému budzogáňu. Navyše je cestička dosť blatistá. Vyššie sa objavujú mapy snehu.

    Prezývaný tiež stratený budzogáň je zlepencová skala vysoká asi ako vianočný stromček na námestí.  Príroda sa pohrala. Menej súdržný materiál je v spodnej časti a kompaktná skala vo vrchnej. Voda a vietor tak vytvorili zaujímavý útvar. Na jeho vrchole rastie tráva i čnie sa pahýľ stromčeka. Je oblepený skobami, takže ho milujú asi aj skalolezci. Je zaradený medzi 7 najkrajších výtvorov prírody na Slovensku.

Niekomu pripomína zaťatú päsť.

    Vôňa pečúcich sa klobás dáva tušiť, že sme blízko úkazu. Priamo pod ním si rodinka založila ohnisko. Cez dym ani nie je vidieť na skalu. Ja sa obzerám na skalnú vyvýšeninu nad sebou a cez hustý porast sa vyberiem okolo nej až na vrch. Nielenže sa predieram kríkmi, ale ešte na mňa aj prší z konárov. Ide ma poraziť, keď sa vyštverám hore a z opačnej strany zbadám normálnu cestičku. Zo skaly sú krásne výhľady na severovýchod. V diaľke pekne vidieť lietavský hrad a za ním komíny Žilinskej teplárne. Na východe Rajecké Teplice a pocukrovanú Malú Fatru. Vrcholky kopcov zakrývajú mraky. Na západe tieni takmer 900 metrový Žibrid.

Posilníme sa rožkami so salámou a zahrejeme čajom. Drahá si dokonca pribalila kávu. Odbehnem dolu k posedu, z ktorého, dúfam, by mohli byť pekné zábery na budzogáň. No jedna priečka je zlomená. Na druhý pokus sa dajako vyštverám do drevenej búdky. Záber je však proti slnku, preto zliezam dole. Odišli opekačkoví turisti a môžem skalu teraz pekne vyfotiť. To sa však nepodarí drahej, ktorú zavolám dolu. Medzitým sa objavili ďalší ľudkovia a zrovna bufetujú pri ohnisku. Väčšina ľudí ide od Žibridu. Stúpame teda ďalej po náučnom chodníku. Ženu fascinujú kvapky na ihličí, tak sa motáme a fotíme. K vrcholu Žibridu znova stúpame. Pred samotným vrcholom sú reťaze. Niežeby boli zrovna potreba... Do kopca sú spravené schodky. 

Žibrid je druhý najvyšší kopček Súľovských vrchov (prím drží Veľký Manín). Názov vznikol skomoleninou nemeckého mena Siegfried (za feudála sa Ž písalo ako S). Na vrchu nie je klasický kríž, ale vo vetre veje slovenská zástava. Každý rok sa sem konajú trojkráľové výstupy.

 

 

                                                                       Žibrid- 867m n.m.

 

    Na malom vrcholku si neviem predstaviť tlačiť sa viac ako 5 ľudí. Aj my dvaja čakáme dolu, kým zlezú ostatní. Zápis a nálepka do vrcholovej knihy. Pomaly vykuklo slniečko a máme impozantné výhľady na Maníny, Súľov a dedinku Hradná pod nami. Ďalej je hradba mrakov, nad nimi modrá obloha, Javorníky už nevidíme. Ešte krajšie výhľady na panorámu Súľovských skál sú však nie z vrcholu, ale zo skaly trocha nižšie od vrchu. Sme na kopci sami a užívame si ticho prerušované len krákaním vrán. Pomaly schádzame blatistou cestičkou prudko dolu. Po tme by to bolo asi riziko. Okruh ukončujeme v sedle Patúch a potom už známou lesnou cestou do dediny. Veľmi pekná prechádzka, kde je stále, čo obdivovať. Topánky sú vyskúšané. Akurát mňa prudkým klesaním omíňali. Malé nie sú, veď mám o číslo väčšie ako nosím. Možno sú ešte príliš tvrdé a snáď časom zmäknú. Oklepali sme blato tak, že polovica skončila na mne a mohli sme sa presunúť do Bytče na hádzanársky turnaj.

Hradná, v pozadí hroty Súľovských skál.

Mimo klubu

 Rozhodnutie ísť na zápas ženskej reprezentácie prišlo, ako to už u nás chodí, spontánne a rýchlo. Ja som síce už dlhšie pomýšľal vidieť aj iné baby ako z Čajok, ale drahej sa až tak veľmi nechcelo. Vo štvrtok prišla dokonca krátko pred pol šiestou, preto som začal opravovať vypínač, že na šiestu to nedávame. Až telefonát kámošky, že nám drží miesto rozhodol. Rýchlo som sa obliekol a vyrazili sme do mrazivých ulíc k hale. Ešte som sa chcel vrátiť po čajkovské dresy, ale veď ideme na repre zápas. Už pri parku bolo vidieť zaparkované autá na chodníku. Bude plnka. Kámoška húlila vonku, preto sme sa šuchli k pokladni a kúpili si lístky rovno aj na nedeľný zápas. Oba zápasy potom vychádzali lacnejšie. Hala plná (oficiálne 800 duší, ale pp. bola kapacita prekročená), ale stále nie ako na Galatasary Istanbul. Miesto sme dlhšie hľadali, potom sme sa prepchali pomedzi ľudí do stredu tribúny. Na palubovke boli mobilné koše s časomierami do troch strán. Po krajoch svetelné reklamy. Na stolíkoch boli akési reklamné vejáre z kartónu. Radšej by som uvítal letáčik so zostavami tímov. Zlepence z rôznych európskych klubov sa dali za vlasť dokopy na oboch stranách. Z nášho domáceho klubu boli draftované len dve hráčky. Aj to sme sa so ženou pýtali, prečo práve Alica a Natalenka. Za nami zabrali sedačkovú radu a kus balkóna kamery. Tentoraz boli na opačnej strane tribúny. Aj bubeník v počte 1ks bol dakde z Bratislavy. Kluboví bubeníci dnes absentovali. Ale inak väčšina piešťanského jadra bola na svojich tradičných miestach. V hale boli zástupcovia väčšiny slovenských klubov: Ruža, Bratislava. Dokonca i malí futbalisti od vedľa prišli fandiť. Hymny sme nestihli. Minútou ticha sme si uctili obete zemetrasenia v Turecku. Neborákov zostalo pochovaných pod troskami toľko, ako keby zľahli celé Piešťany aj s Kocuricami a Vrbovým dohromady. Prvú loptu chytili Švajčiarky. Bubeník trieskal dajako inak ako čajkári. Prvý kôš sme však zásluhou Sabi dali my. V prvej štvrtine hviezdila a držala nás ako tak v hre. Súperkám sa však darilo viac. Naše baby sa motali a okrem pomalosti neboli akosi zohraté. Prvú štvrtinu sme prehrali. V druhej štvrtine sa nám vďaka Favre, ktorej drdol až príliš často bol pri našom koši, začali Švajčiarky vzďaľovať. Bolo zle, trápili sme sa. Nepríjemná Constatine metala rukami ako Matovič so štátnym rozpočtom. Hoci vyzerá ako zápasníčka, od mala hrá basket. Pomaly a s námahou sme sa doťahovali. "Poďmé báby, poďme do toho, poďme do toho!" Za stavu 32:31 pre nás si holohlavý tréner Marcario zobral oddychový čas. Paradoxne pomohol nášmu tímu a v polovici zápasu sme viedli 38:31. Na začiatku tretej štvrtiny sme zásluhou už zasa Mištinovej (predtým Praženicová) a Stašovej ešte viac odskočili a Švajčiarky zostali nervózne. Vyfaulovali sa už po štyroch minútach, čo nám len vyhovovalo. Držali sme si dvojciferný rozdiel, ktorý sa v ostatnej štvrtine už len prehlboval. V závere si na palubovke  zahrali i pre mňa neznáme dievčatá. Pripadá mi, že sú nominované najmä všelijaké protežantky. Veď kto pozná Svetlíkovú (nevýrazná v Ruži) alebo ex-Slovanistku Tarkovičovú? Skórovali všetky, aj Alica si pripísala jeden bod. Zápas skončil 78:50. Slovensko! Celkom rád som vyšiel na čerstvý vzduch, pretože v hale bola príšerná .... V nedeľu sme po zimnej turistike na Strážove vyzdvihli ešte najmladšiu a o5 šli na siedmu do haly. Tentoraz sa dievčatá postavili proti Luxemburgu. Lístok pre malú nás stál nekompromisne 10Eur. No. Aspoň si dcérka zobrala zálohované plechovky a papierovú tlieskačku. Kámoška nám o5 držala fleka. Od začiatku zápasu sme mali navrch.  Prvú štvrtinu nám síce znepríjemňovala Etute, ale tréner ju potom nepochopiteľne stiahol. Našim babám vychádzali trojky. Milujem to ticho, keď baby strieľajú na kôš. A potom nasleduje erupcia divákov alebo sklamané Úúú. O5 skórovali všetky baby okrem Havranovej. Pp. ju nominoval Suja, ale v Ruži sa strelecky neprejavuje. Zápas sme potrebovali vyhrať, s čo najväčším skóre, čo sa i podarilo. Už na konci tretej štvrtiny sme nastrieľali  91 bodov. Bolo jasné, že padne stovka. Zápas napokon skončil 114:59. Obrovské "Ďákujeme" sa ozývalo halou. Baby si vybojovali postup vlastnou, kvalitnou  hrou a nespoliehali sa na hru iných tímov ako naši chlapi, ktorí dúfali v pomoc Nórska. I pred dvoma rokmi sme hrali podobne, keď  nám pomohla dvojciferná výhra nad Holandskom. Majstrovstvá Európy sú v lete tesne pred prázdninami. Svojich súperov spoznáme 8. marca pri losovaní do 4 skupín po 4 tímoch. Hrať sa bude v Slovinsku a Izraeli. Naposledy sme medailu doniesli v 90.-tych rokoch, tak snáď teraz

sa zablyští nejaký ten kov na hrudi našich báb. Držíme palce!

Kráľovná Beskýd

Názov expedície: Bezruč 22

Heslo: Bezručovi na blízku, dotkneme sa obelisku.

 

 

 

 

    Doliny sa prikryli pod šedú kupolu inverznej oblačnosti. Za slniečkom bolo treba ísť do vyšších polôh. Baby si dohodli prázdniny u babky a ja so ženou, že teda vybehneme pozrieť si kupolu z vrchu. V poslednú októbrovú nedeľu sadáme do Dračice a vydávame sa na sever. Najprv dodáme Dračici šťavu, a potom už nič nebráni juchať po diaľnici do Bytče. Teda ešte raňajší čaj sa pýta von, preto zastavujem pri Beckove. Cez Bytču pokračujem na Makov. Pred ním sa otvára krásna modrá obloha. Na Bumbálke českí policajti kontrolujú doklady - hľadajú utečencov. Štíhly mladíček nakukne do auta a pýta sa, či máme niekoho v kufri. Vravíme, že nik by sa nezmestil do tak malého kufra. "V to doufám" a prepúšťa nás ďalej. Pretnem hranicu krajov a odbáčam smerom na Ostravu. Popri veľkej vodnej nádrži Šance prejdem cez Ostravicu, kde už vidíme turistov idúcich pravdepodobne na Lysú, možno opačne na Smrk. My pokračujeme až do Malenovic k hotelu Petra Bezruče. Na ploche je dosť áut, ale asistent nás nasmeruje kdesi k dlažbe pri ceste. Vidím však, že odchádza auto, preto sa pichnem na jeho miesto. Nahodíme karimory a okolo pol jedenástej vyrážame zeleno značeným chodníkom hore. Dostal som spásonosnú myšlienku využiť skratku. Blbosť taká, že Eiffelovka je proti tomu malá vežička. Terén je dosť strmý a na listoch šmykľavý. Lepšie je ísť pohodlnejšou okľukou po zelenej a modrej značke. S fučaním sme prekonali 200 výškových metrov a napojili sa na modrý chodník. Ten zachádza k mohyle na Ivančeně, no dá sa ísť kratšou, poľnou cestou.

 

 

Mohyla Ivančena.

    Meno Ivančena je podľa pôvodného majiteľa miesta-Ivánka. Ivančina je pomník piatim umučeným skautom na sklonku 2. sv. vojny. Bratia neborákov vztýčili jednoduchý kríž podopretý kameňmi ešte pred nástupom boľševika v r.1946. Okoloidúci prikladali postupne ďalšie kamene až vznikla mohutná kamenná mohyla. Komunistickému režimu bola mohyla tŕňom v oku, čo vyvrcholilo v osemdesiatych rokoch minulého storočia, keď príslušníci bezpečnosti kontrolovali batohy a vyhadzovali turistom kamene. Samozrejme divadlo na zlých chlapcov bolo nezmysel a nedalo sa odchytiť všetkých ľudí. Kopa kamenia sa tak symbolom boja za slobodu. Každý rok na sv. Juraja si oddiely uctievajú nezmyselnú smrť junákov a mohyla sa ďalej rozrastá. Najnovšie už aj o putovné kamienky.

    Pokračujeme miernym stúpaním a pred sebou už vidíme červený stožiar vysielača. Pod nami je Malenovický kotol a nad nami kopec Malchor. Vyjdeme z porastu a stúpanie je prudšie. Drahá švihá a odbehne ma. Ja sa kochám výhľadmi na Podbeskydskú pahorkatinu s mestami Frýdek Místek a Ostrava. Za rázcestím Malchorka rozhodím paličkami a pýtam sa kudy kam. Partia Češiek mi radí ísť po žltej. Hovorím, že neviem kade mi ušla žena. Smejú sa a ja sa vydám po žlto značenom chodníku. Objavuje sa kosodrevina a chodník začína pred vrcholom serpentínami stúpať. A otvárajú sa krásne čisté výhľady na Moravskoslezské i Poľské Beskydy. Drahá ma čaká na cestičke. Hlúpy nápad bol dláždiť chodníky kameňmi položenými na hranu. Výsledkom je, že turisti šliapu pri kraji chodníka alebo si vyšliapu nový. Cyklisti liečia po prejdení kameňov nejeden defekt. Za necelé dve hodiny sme hore na severozápadnej strane Lysej. 

Pohľad na sever k Ostrave.

 

    Gigula, ako ju prezýval sliezsky bard Petr Bezruč, je najvyšší kopec Moravskoslezských Beskýd. Vrchol je vďaka hranatej budove a červenej veži vysielača nezameniteľný. Básnik Bezruč, po ktorom je pomenovaný v okolí snáď každý strom, podnikal pravidelné "výplazy" na kopec ešte v osemdesiatke. Iné pravidelné výstupy sú napr. LH365 t.j. koľkokrát sa podarí vystúpiť na horu počas roka, či 24/7 - koľkokrát sa vystúpi na vrchol za dvadsaťštyri hodín. Horské chaty, ktorých je v okolí požehnane, sú pomenované po ďalšom známom sliezskom rodákovi Emilovi Zátopkovi.

    Fúka, a preto si dáme mikiny. Pod nami Frýdlant a Frýdek Místek. V diaľke dymia komíny vítkovickej oceliarne. Vpravo Český a poľský Tešín. Za kopcami už je Poľsko s Biesko-Biala. Mňa upútajú svahy kopca posiate chalúpkami v poľských Beskydách. Nejaký kopec si pomýlim s Chočom. Ten však ešte nie je vidieť. Čo je pekne vidieť, je nízka oblačnosť vľavo v údolí Moravskej brány. Letisko Mošnov dlho hľadám. Prejdeme kúsok hore k známemu obelisku s vyhliadkou s príznačným názvom Krásná. Obelisk s hladícim bodem okupujú neustále ľudia. Iróniou je, že aj pohrebná služba z neďalekého Příbora nesie meno Obelisk. Tiež okolie tohto Obelisku okupujú ľudia. Po svojej poslednej "túre". Dumáme nad tým, prečo obyčajnú mosadznú platničku stále hladia až je celá vyšúchaná a nápis ani nie je vidieť. Neskôr sa dozviem, že som ani na Lysej nebol, keďže som sa pliešku nedotkol. Ale foto s obeliskom sme si spravili. 

 

Záber bez ľudí je umenie spraviť.

 

 

    Je čas obeda, preto zamierime najprv k menšej a staršej Bezručovej chate. Had ľudí smeroval dovnútra, preto sme sa rozhodli skúsiť novú chatu Maraton. Masa ľudí v nej nebola o nič menšia, tak sme sa postavili na chvost. Po nejakých dvadsiatich minútach vzali hnedú tácku v tvare trojuholníka, dievčina nám naliala polievky, ďalšia načapovala pivo. Nezabudol som ani na pohľadnice, ktoré som vyhrabal v krabici. Platiť sa dalo i kartou. Zelňačka bola klasická kapustová polievka a od echt moravskej zelňačky mala ďaleko. Ja som si dal kulajdu, v ktorej bolo hodne kôpru a málo hríbov. V lokáli je otvorený ešte malý bufet. Ako sme dojedli, ľudí ubúdalo, naopak pribúdalo tácní vo vozíku. Až ich nebolo takmer kam dávať. Harekrišna týpek, cyklisti, fantastická štvorka s vlastnými tričkami F4, Polynézania zo Starlab, miesiči v obtiahnutých legínkach. Sedeli sme oproti vozíkom, tak sme mohli pozorovať pestrú zmes ľudí motajúcich sa vôkol. Nasýtení sme vyšli na ďalšiu vyhliadku s názvom Tatranská. Vskutku je vidieť až na Tatry. "Krivý" kopček je nezameniteľný. Konečne si všimnem aj Choč s bradavicou. Panoráma Malej Fatry je úžasná, vľavo s Rozsutcami a vpravo trčiacim zubom Kľaku. Takúto dohľadnosť nemali ani keď robili info tabuľu predo mnou. Odhadom takých 60-70km, čo je fantastické. Neviem sa vynadívať na milované hory. Slováci majú veľké bohatstvo a málokto si to uvedomuje. Až som z toho vyhladol. Vybehnem si po makový koláč a drahej po kávu. Deckám kúpim aspoň žuvačky s obrázkom Lysej. Presunieme sa k vysielaču a chvíľu ešte obdivujeme jesenný výhľad pred nami.

 

 

Výhľad na rodnú hrudu.

 

    Obdiv si zaslúži i korpulentná dievčina, ktorá sem vyšla na horskom bicykli. Na kopci je teplejšie ako u nás pod perinou mrakov. Je to i saharským vetrom vo vyšších hladinách. Dolu schádzame na opačnej strane hory po červeno značenom chodníku. Po ceste je kopa krížov a mohyliek z kamenia. Príťažlivosť Lysej si vyžiadala dvakrát toľko obetí ako napr. Sněžka. Nečudo, keď daždivejšieho miesta v Čechách niet a zablúdiť je v lese veľmi ľahké. Spočiatku chodník prudšie klesá, potom sa zmierňuje. Jeden pán odkopáva kamene z cesty a mindžuje na ľudí, ktorí ich neodpracú. Za odpočívadlom Pod Lukšincem je prírodná zaujímavosť Ondrášové díry. Závrty do zeme, pod ktorými sú impozantné jaskyne. Ale dá sa do nich spustiť iba lanom. 

Jediná diera viditeľná od chodníka.

    Zbojník Ondráš v dierách schovával svoje poklady. Najväčší je priamo pod Lysou horou. Vraj. No i v skutočnosti si v útrobách zbojníci schovávali lup. Diery je sústava viacerých jaskýň.  Prelezených je asi 220m. Jaskyne sú stále aktívne, a preto nedostupné pre turistov. Iba netopiery sem majú voľný prístup.

 Opúšťame červený chodník a ideme po žlto-zelenom. Aj zelená cesta sa odpája a pokračuje do osady Staškov. My prudko zídeme dolu po žltej Lysohorským bestiářem. Bielu hrivu Slováka si pomýlim so stádom kôz. Z jedného z najstarších hostincov v kraji U Veličku počujeme hlasnú vravu. Rozhodneme sa dať si kofolu. Je studená ako nebožtík v mrazáku. Vo vnútri je príšerný smrad. Majitelia v nej nič nechcú dvesto rokov meniť. Stratila by svoje kúzlo a asi aj ten smrad. 

 

Kto nebol U Veličku, nebol v Beskydoch.

 

 

    Hajzldomček je mimo krčmu. Páni k chlopom, dámy k robkám. Po asfaltke kráčame dolu k Satinským vodopádom. Stmieva sa, ale keď už sme tu, zošmotláme sa prudkým chodníkom dolu. Fotiť sa v šere veľmi nedá, pýta to statív. Znova hore a po asfaltke dolu  k ceste na hotel. Tu len pretneme a pokračujeme kúsok žltým chodníkom, kým neuvidíme nad nami parkovisko. Kruh sa uzatvára. Parkovné sa platí v automate a je tiež na kartu. Horšie sa orientujem v tme a zláka ma odbočka na Čadcu. Hneď sa i otáčam a vraciam k Bílé a ďalej na Makov. Ešte sa pokocháme krásnym polmesiacom nad Považským hradom a o5 sa ponoríme do hustej hmly. S drahou sme skonštatovali, že tento rok sme viac u susedov na kopci ako doma. Vidieť celý hrebeň Malej Fatry z iného uhla pohľadu bolo dačo úžasné. Podobný výhľad sme mali zo Sněžky. Po nenáročnej trase je viacero zastávok, ktoré sa tiež oplatí navštíviť.

 

V 15m rokline pod cestou je ukrytý poklad Beskýd.

Knihy vs. filmové spracovanie 29

  Nebohý Mattia Pascal od L. Pirandella bol sfilmovaný v r.1985 režisérom M. Monicellim pod názvom Dva životy Mattiu Pascala. Snímka je na internete dostupná len s anglickými titulkami. Film je zasadený do súčasnosti (80. roky 20st.), dej knihy sa odohráva na začiatku 20.st. Takže už v dobe je rozdiel. Film má viac ako tri hodiny a je rozdelený v podstate ako kniha na časti, kde Mattia pobýva. Rozdielov je mnoho, napr. Mattia neprehrá všetky peniaze v rulete, ale žije v podstate z výhry. Skrachovanec Mattia  sa nechystá spáchať samovraždu, ako vo filme, ale rovno utečie na vlak. Takisto nie je na svojom pohrebe (skrytý) ako vo filme, ale o smrti sa dozvedá z novín. Mattia sa pohybuje autom, občas vlakom, no v knihe výlučne vlakom. Režisér sa však zhostil adaptácie poctivo a vcelku vystihol motív románu. Do filmu vnáša elán a komediálne prvky.
    Satiricon od Petronia priniesol na plátna kín slávny Frederico Fellini v r.1969. Ťažký film na sledovanie od ikony režisérov, miestami nezrozumiteľný, zložený iba z útržkov. Keďže z románu sa zachovali len fragmenty, Fellini si v podstate vytvoril vlastnú dejovú líniu (tiež zloženú viac menej z fragmentov). Film sa odohráva v sureálnej a snovej talianskej krajine, kniha je realistická. Snímka je plná orgií a sexu, knižka pôsobí skôr vlažne. LGBT komunita by sa potešila filmu, kde Fellini odhaľuje celú škálu vzťahov medzi buzíkmi, ako aj s opačným pohlavím. Kto chce nahliadnuť do psychiky geniálneho režiséra, nech si pozrie Satyrikon. Téme bisexuality, či teplošom sa už v žiadnom filme nevenoval.

    Novelu ruského spisovateľa V. Rasputina Lúčenie hodil na plátna kín režisér E. Klimov nie dlho po vydaní knihy (1976) v r.1983. Film sa rámcovo drží knižnej predlohy, i keď niektoré scény sú vymyslené, napr. snaha o povalenie smreka buldozérom alebo tanečky dedinčanov pri rádiu, či dojenie kravy na sídlisku. I takýmito vypätými scénami je snímka emotívnejšia ako kniha. V knihe tvorí hl. postavu Darja a jej kontemplácia, kdežto vo filme viac priestoru dostáva jej syn Pavel. Záver film je iný. Ozve sa siréna a hŕstka zaťatých dedinčanov čaká v drevenici na záplavu ostrova. Vydesia sa aj chlapi v člne, ktorí ich idú zachrániť. V knihe babky v Maťore počujú iba zvuk člna, ktorý blúdi v hmle na rieke Angora. Koniec knihy tak zostáva otvorený. Odkaz filmu je drsnejší ako v knihe, keď sa vlastne stavia ku kritike sovietskeho režimu. Kniha skôr opisuje výhody sovchozu, soc. vlastníctva a budovanie lepších zajtrajškov.