Zbyňovský budzogáň a Žibrid

Názov expedície: Budzogáň 23

Heslo: Prírodu si chráň, bo ťa ovalí budzogáň.

    Prvá tohtoročná turistika, kde zabehávame nové topánky. Drahá vybrala nenáročnú prechádzku do Súľovských vrchov. Zimná rozprávka sa v januári odložila. Po snehu ani chýru ani slychu do najmenej tisíc metrov. Všade je len blata ako odpadkov po Vianociach. Myšlienka bola vyfotiť si západ slnka, ale v neznámom teréne sme napokon zvolili čisto dennú variantu. Čelovky, dokonca i statív, vlečiem pre istotu zo sebou. Jarisu zastavujem po hodinke cesty v Hradnej pri Jednote. Skúsim, či nevystrelí motyka a vbehnem do potravín, či nedržia pohľadnice. Kdeže. Bije dvanásta a obchod sa zatvára. Predavačke sa podarí rozbiť fľaša. Sledujúc črepy zametajúcu babu, nahodíme topánky a konečne zapneme aj návleky. Poľnou cestou popri skrachovanom družstve sa vyberáme hore do sedla Patúch. Ženu upúta drevený domček popri potoku. Idylka v lone prírody. 

 

Žibrid v zapadajúcom slnku.

 

 

    Prekračujeme niekoľko riav prameniacich len tak na lúke. Obloha je šedivá, ale mraky pozvoľne stúpajú hore. Vchádzame do lesa a chodník prudšie stúpa. Sme na cyklo chodníku vedúcemu zo Súľova. Strmý sklon cesty je postrach cyklistov, no najmä kovové rigoly. Po chvíli sa ocitáme v sedle. Pokračujeme po žlto značenom chodníku, ktorý preklenuje Rajeckú dolinu so Súľovskou kotlinou. Klesáme o5 dolu, čo sa mi ani trocha nepáči. Zasa budeme stúpať. Za križovatkou na Babkov vskutku stúpame pokiaľ nedôjdeme k náučnému chodníku. Za ním fučíme ešte viac priamo k Zbyňovskému budzogáňu. Navyše je cestička dosť blatistá. Vyššie sa objavujú mapy snehu.

    Prezývaný tiež stratený budzogáň je zlepencová skala vysoká asi ako vianočný stromček na námestí.  Príroda sa pohrala. Menej súdržný materiál je v spodnej časti a kompaktná skala vo vrchnej. Voda a vietor tak vytvorili zaujímavý útvar. Na jeho vrchole rastie tráva i čnie sa pahýľ stromčeka. Je oblepený skobami, takže ho milujú asi aj skalolezci. Je zaradený medzi 7 najkrajších výtvorov prírody na Slovensku.

Niekomu pripomína zaťatú päsť.

    Vôňa pečúcich sa klobás dáva tušiť, že sme blízko úkazu. Priamo pod ním si rodinka založila ohnisko. Cez dym ani nie je vidieť na skalu. Ja sa obzerám na skalnú vyvýšeninu nad sebou a cez hustý porast sa vyberiem okolo nej až na vrch. Nielenže sa predieram kríkmi, ale ešte na mňa aj prší z konárov. Ide ma poraziť, keď sa vyštverám hore a z opačnej strany zbadám normálnu cestičku. Zo skaly sú krásne výhľady na severovýchod. V diaľke pekne vidieť lietavský hrad a za ním komíny Žilinskej teplárne. Na východe Rajecké Teplice a pocukrovanú Malú Fatru. Vrcholky kopcov zakrývajú mraky. Na západe tieni takmer 900 metrový Žibrid.

Posilníme sa rožkami so salámou a zahrejeme čajom. Drahá si dokonca pribalila kávu. Odbehnem dolu k posedu, z ktorého, dúfam, by mohli byť pekné zábery na budzogáň. No jedna priečka je zlomená. Na druhý pokus sa dajako vyštverám do drevenej búdky. Záber je však proti slnku, preto zliezam dole. Odišli opekačkoví turisti a môžem skalu teraz pekne vyfotiť. To sa však nepodarí drahej, ktorú zavolám dolu. Medzitým sa objavili ďalší ľudkovia a zrovna bufetujú pri ohnisku. Väčšina ľudí ide od Žibridu. Stúpame teda ďalej po náučnom chodníku. Ženu fascinujú kvapky na ihličí, tak sa motáme a fotíme. K vrcholu Žibridu znova stúpame. Pred samotným vrcholom sú reťaze. Niežeby boli zrovna potreba... Do kopca sú spravené schodky. 

Žibrid je druhý najvyšší kopček Súľovských vrchov (prím drží Veľký Manín). Názov vznikol skomoleninou nemeckého mena Siegfried (za feudála sa Ž písalo ako S). Na vrchu nie je klasický kríž, ale vo vetre veje slovenská zástava. Každý rok sa sem konajú trojkráľové výstupy.

 

 

                                                                       Žibrid- 867m n.m.

 

    Na malom vrcholku si neviem predstaviť tlačiť sa viac ako 5 ľudí. Aj my dvaja čakáme dolu, kým zlezú ostatní. Zápis a nálepka do vrcholovej knihy. Pomaly vykuklo slniečko a máme impozantné výhľady na Maníny, Súľov a dedinku Hradná pod nami. Ďalej je hradba mrakov, nad nimi modrá obloha, Javorníky už nevidíme. Ešte krajšie výhľady na panorámu Súľovských skál sú však nie z vrcholu, ale zo skaly trocha nižšie od vrchu. Sme na kopci sami a užívame si ticho prerušované len krákaním vrán. Pomaly schádzame blatistou cestičkou prudko dolu. Po tme by to bolo asi riziko. Okruh ukončujeme v sedle Patúch a potom už známou lesnou cestou do dediny. Veľmi pekná prechádzka, kde je stále, čo obdivovať. Topánky sú vyskúšané. Akurát mňa prudkým klesaním omíňali. Malé nie sú, veď mám o číslo väčšie ako nosím. Možno sú ešte príliš tvrdé a snáď časom zmäknú. Oklepali sme blato tak, že polovica skončila na mne a mohli sme sa presunúť do Bytče na hádzanársky turnaj.

Hradná, v pozadí hroty Súľovských skál.