Snežná stopa 2023

Názov expedície: Cencúľ 23    

    Keď už sme teda investovali do nešmekov a hlavne nových topánok, treba ich testovať v akýchkoľvek podmienkach. Zima i tento rok bola teplá a snehu ako odvahy otvoriť zimnú sezónu na Bezovci. Preto hneď, ako kdesi-čosi tuhé napadlo, sme vyrazili do prírody. Prvé oťukanie topánok v snehu bolo na Roštúne v Malých Karpatoch. Bez detí sme výstup zvládli za poldruha hodiny. Ani sme hroty nenasadili. Na vrchole bolo pár centimetrov snehu. 

 

Vápenná (pôvodne Roštún) pod dramatickou oblohou.

 

    Dohľadnosť vďaka severnému vetru bola slušná. Videli sme až viedenské Alpy. Hoci sme šli popoludní, do západu slnka zostávala hodina, a to sa nám nechcelo v mraze čakať. Slnko zapadlo až príchodom k autu. Za Dechticami mi prebehlo stádo srniek. Keby len posledné tento rok...,

    Zimná rozprávka (niekde horor) nastala až začiatkom februára bohatou nádielkou snehu najmä na severe krajiny. Odprevadili sme staršiu dcérku na lyžiarsky a hneď poobede vyrazili do Strážovských vrchov. Cieľ bol z nich najvyšší-Strážov. Už za Košecou sme videli bežkárov na stope. Ako sme šli ďalej Podhradskou dolinou, snehu pribúdalo. V Zliechove bolo takých 10cm. Urobil som kolečko okolo nejakého svatého a hľadal miesto, kde pichnem Dračicu. Drahá sa šla spýtať týpka, ktorý blokoval jedno miesto a akurát utieral psovi riť, či čo. Tak sa so svojim Polom a psom odsunul. Vzali sme si i paličky a vyrazili. Ani som si nevšimol delo na druhej strane cesty. Už za hlavnou cestou sme sa ocitli na ujazdenom snehu. Na poliach Plešivé sa nádielka zdvihla na zhruba 20cm snehu. Jediní sme šliapali hore. Vrchol bol v mraku, ale veril som, že vietor mraky pošle do p...reč. Vstupujúc do lesa sme nasunuli nešmeky. Snehu pribúdalo, ale boli sme na južnej strane osvetlenej slnkom a čochvíľa ma osviežila chladná kvapka zo stromu. Poza krk je to lepšie ako poobedné presso. Za studničkou už je vážny stupák hore. Obiehame rodinku s chlapcom. Vpravo vidíme zasnežený vrchol. Pred dosiahnutím sedla mi volá dcérka, že v poriadku dorazili a už sa i lyžovali. Zbytok trasy zo sedla na Strážov je už krásna zimná nádhera. Zapichnem do snehu palicu takmer celú. Hore je meter snehu určite. 

 

 

Lúčanská Malá Fatra s dominantným Kľakom.

  

    Škoda, že slnko je nízko a neožaruje krásne zasnežené stromy. Ideme vyšliapanou cestou, ale od turistickej je odchýlená. Miestami sú príliš veľké schody. Okolo pol štvrtej si nalievame čaj na kruhovej tabuli. Vzápätí termosku sfúkne vietor do snehu a vyleje sa trocha čaju. Snažiac sa fľašku zachytiť sa oblejem čajom z pohárika. Je polooblačno a o5 impozantné výhľady.

 

Zimný prvovýstup na Strážov nám ponúkol neskutočné divadlo prírody.

 

 

  Pod vrcholom je nový drevený kríž. Fúka, preto sa dlho nezdržujeme. Dolu ideme iným chodníkom, ktorý sa zdá schodnejší. Minimálne nie sú na ňom skoky, ale sa sem tam skĺzneme dolu. Až v sedle zbadáme tabuľku Zákaz vstupu. Dolu si musíme švihnúť, lebo  nás čaká zápas basketbalovej reprezentácie. Ale všetko sme stihli, vyzdvihnúť kabát v obchoďáku i hodiť doma do seba nejakú poživeň.

 

Žalostinná svojmu menu hodná. Vietor na trávnatom kopci zavíjal o dušu.

 

    Čvachtanicou sme sa brodili v Bielych Karpatoch v lese pod Bukovinou. Trocha snehu bolo už len, kde nedosiahlo slnko. V lese na čistinke sa mihli parohy daniela. Pod rozhľadňou Žalostinná nás riadne prefúkol severák. Skrývajúc sa za kuriatkovou rádiostanicou sme si dali ďalšiu vrstvu oblečenia. Čakali sme na západ, no mraky slnko sčasti zakryli.

Predpoveď celkom nevyšla. Slnko sa skrylo za mrak.

 Vrchol zimnej turistiky nás však ešte len čakal...

Reštart po zime

Krásna teplá jar nastala, už i príroda hrá všetkými tónmi farieb a zvukov. Nastali i priaznivé podmienky, kedy nebol žiadny zápas ani povinnosti s jarným upratovaním.  Čakajú nás aj tento rok kopce, takže bolo treba nejako začať pracovať na kondičke. A samozrejme, kilečká dolu po zime sa pýtali. Po mojej raňajšej klavírnej škole sme sa pobalili a vyrazili asi prvý a posledný krát túto sezónu južným smerom. Ďalšie ciele už budú skôr severne a východne. Do cesty sa autu priplietla sliepka, ale našťastie v poslednej chvíli v letku hodila spiatočku. Po vyše hodinky zastavujem auto na provizórnom parkovisku v Sološnici. Hneď odtiaľ vedie zelená značka priamo do lesa. Po miernom stúpaní prechádzame lúku. Na jej konci sú božie muky a tie prežíva podľa výrazu tváre aj mladšia. Nudí sa cestou hore a má krízu. Zišla by sa detská spoločnosť, no ťažko nájdeme doma spriaznenú dušu. Mamina sa teda s ňou rozpráva, aby ju zaujala niečím iným, ako šliapaním.V lese je vyschnutý prameň vody. V žľabe je čosi málo kalnej brečky. Stúpanie sa mení na prudké a s menšími prestávkami pokračuje až na hrebeň Vápennej. Drahá s malou basketbalistkou valia hore, majú kondičku. Ja pomaly fučím do kopca svojim kardiotempom. Prvé kilometre sezóny sú pre mňa, viacmenej gaučo-klavírneho typa, kardionápravník aj výzva dohromady. Jarnú prechádzku na P. Inovec nepočítam. Na hrebeni nás omámi vôňa medvedieho cesnaku. Staršia si ho natrhala a akurát ju štípe v nose.

                                Blízko vrchu Vápenná medvedí cesnak vystriedal iskerník a fialky.

Stretáme rodinku, ktorá volá na strateného psa. Vidíme ako zdola k nim Nara beží. Skutočne sa kdesi stratila, lebo sme ju nestretli cestou hore. Pre istotu dostáva obojok. Míňame križovatku so žltou a za 5min. cesta vyššie už nevedie. Vidíme pred sebou železnú pyramídu, ktorú zmajstroval Pápež Jozef roku pána 2006. Pripomína sťažeň zaoceánskej lode. Pápež asi zbožňuje film Titanic, hlavne tú scénu na zábradlí s Di Capriom a Kate. Povinná skupinová fotka pred rozhľadňou, do ktorej sa vošli aj poletujúce pestré vidlochvosty. Dcérky hodia pár písmen do vrcholovej knihy. Čítame, že sa tu už zopár ľudí z Reštartni sa! motalo. A stretáme ďalších ľudkov z Prievidze. Tí už majú za sebou jeden ciel (tajchy v okolí Štiavnickych Baní) a ešte dnes ich čaká Bátoričkin hrad. Som sa vyštveral na železnú konštrukciu. Vyhliadka je fantastická, no kalil ju opar. Na juhu letisko Kuchyňa a strelnica. V popredí ozrutná, húliaca cementáreň zúfalo živí svoje pece so všetkým, čo príde pod ruku. Dosť, že sa tam práši ako premiérovi od huby, ešte aj spaľuje odpad. Vľavo od Rohožníka je Vysoká, druhý najvyšší vrch Malých Karpát. Na opačnej strane Záruby a vidieť i komíny Jaslovských Bohuníc. Niektoré  vyzerajú ako nahryznuté kornútky od zmrzliny. Hľadám dakde podo mnou Plavecký hrad, ale medzi korunami stromov ho nevidím. V diaľke Jablonica a jediné veterné mlyny na Bukovej. Vietor je slabý, takže len ticho čakajú na veternú príležitosť. Nový ďalekohľad je skvelý. Už netreba trepať starú ruskú opachu, ale tento malý, kompaktný binokulár mi vojde do tašky s foťákom. Na úzkej plošinke sa tiesnime traja a schádzam preto dolu. Posilním sa chlebíkom so salámou. Chvíľu sa ešte motáme s babami po vrchu, zopár fotiek nás, pre iných a pre iných s nami.

                                       "Lodný sťažeň" na vrchole Vápennej(748m) je od r.2008.
 
Rozhodujeme sa pokračovať po skalnatom hrebeni k Mesačnej lúke. Baby sú terénkozy a baví ich liezť po kameňoch. Obchádzame skalné mesto.  Zvažujeme, kade sa vydáme s5.  Pokiaľ sa dá, vyberáme inú trasu. Už doma som pozeral napr. bus s Plaveckého Podhradia do Sološnice. Zdá sa mi, že ideme dlho na tú Mesačnú lúku. Na hríbiku je k lúke 20min, ale podľa mapy a skutočnosti je to dvakrát toľko. Takto bude cesta k autobusu o chlp. Napokon sa ocitáme nad lúkou. Rozhodneme sa nevrátiť s5, ale nasledovať rodinku úžasných. So 6 člennou rodinkou ideme prakticky už zdola. Len sa obiehame v rôznych úsekoch. Mrkneme do minimapy v teleféne. Ideme teda spodkom do Sološnice. Cestu k autu sa pokúsime nejako intuitívne vyňuchať. Prudko zídeme dolu k Mesačnej lúke. Zvláštny názov a premýšľam, prečo  to meno. Možno kedysi tu bola lúka s výhľadom na mesiac, možno tu boli krátery. Každopádne teraz je to tmavý les.
Schádzame dolu po zelenej značke. Mladšia si myslí, že blúdime. Ono sa chvíľu zdá, že ideme opačným smerom, ale to len preto, že obchádzame kopec. Ja už tiež haluzím a v nažlto osvetlenom strome vidím hríbik. Sme na lesnej ceste, kde sa ťaží drevo. Po chvíli sme konečne pri ďalších mukách a ceste. Cesta prechádza krížom Karpát z Doľan do Sološnice. Na moje nemilé prekvapenie je asfaltová. Tomu sme sa chceli vyhnúť. Podľa mapy vyzeralo, že len kúsok pred dedinou bude asfaltová. No nič, občerstvíme sa, vytiahneme zemiakové chlebíky a pustíme sa dolu po žltej. Obiehajú nás cyklisti z Trnavy, né z Blavy, ako si myslím. Zdravia nás potom aj dolu, keď šliapu s5. Snažím sa ísť po kraji a vyhnúť asfaltu. Cestu nám aspoň spríjemňuje na sile naberajúc Sološnícky potok. Naopak, deti stresujú sršne. Maminu zase možnosť vidieť diviaka in natura, keď prechádzame popri rozrytej zemi.

                                                                     Skalné mesto.

Žubrienky v kaluži vody.  V lese pod Roštúnom stretneme z bočnej cestičky namiesto diviaka však kočík. Odkiaľ idú, je záhada. "Cesty páně jsou nevyzpytatelné". Niekde tam sú skaly na lezenie. Sme na dlhej rovinke a v diaľke vidíme autá. Blížime sa k bývalej horárni a sme prakticky v dedine. Odbočujeme však na červeno značkovaný chodník. Popri rybníku, smrdnutej kaluži, alebo čo to malo byť, o5 stúpame prudko hore. Zasa sa zdá, že sa vzďaľujeme od dediny. Ale to iba obchádzame ďalší kopec. Síl ubúda. Veľa sme toho veru nezjedli. Na konci stúpania to riskneme a opúšťame označený chodník. Dáme sa doľava, kde tušíme dedinu. Urobíme dobre. Chodník je vyšliapaný a dokonca je pri ňom lavička. Po miernom klesaní sa ocitáme pri záhradkárskej osade. Po pravej strane vidíme lúku, cez ktorú sme šliapali doobeda. Popri sršňoch mierne doľava a sme pri aute. Babám mama básnila o hamburgeroch. Skúsime niečo v dedine. Je tam jediná reštaurácia, kde však varia len v piatok. Prečo zrovna v tento deň je ďalšia záhoracká tajnosť. Tak si dáme aspoň kofolu s čipsmi. Za dedinou ešte zastavím. Krásne sa čnie na pahorku Plavecký hrad. Bohužiaľ čas pokročil a hodinu pôjdeme domov. Ani cestou s5 sme nevideli nejakú reštauráciu. Len šenky. Do mesta sme prišli krátko pred siedmou. Sen o hamburgeroch naberal v posádke intenzitu a jeho nájdenie sa stalo ďalšou výzvou. Krúžim autom po ulici. Jednak prískokom mamina hľadala hamburgerový raj, a potom zostávalo nejakých 5min na bezplatné parkovanie. Po dvoch okruhoch som teda ostal na parkovisku a motáme sa pešo po ulici. Malý pútač nás konečne nasmeroval k hamburgerom. Vlčo sme ich nadžgali do seba aj s trochou hranoliek. Musel byť na nás úchvatný pohľad. Asi ako na panorámu Karpát nižšie...

                                 Panoráma z Vápennej severovýchodným smerom. Vľavo Záruby.