Malá Fatra s Bobom

   Po dvoch rokoch básnenia o hrebeni Malej Fatry som v jednu májovú sobotu vyrazil prvým ranným vlakom do Trenčína. Fatra je pochopiteľne ďalej, ale železnice z nášho zapadákova končia každú druhú hodinu v Matúšovom meste. U nás ma prekvapil bývalý kolega Martin, prezývaný Sirka, ktorý z vlaku vystúpil. Čo robil o 6h ráno na stanici netuším. V Trenčíne sa ku mne pripojil kolega Boris, prezývaný Bobo. Videl som ho klaunovsky utekať v širokých nohaviciach kúpiť si lístok, a potom sa mi stratil. Volá mi, na akej som pozícii. "Vľavo od podchodu", odpovedám a čakám kým sa vynorí. Sadneme do expresu na Žilinu a jucháme slnkom zaliatym ránom na sever. Za Púchovom spomalíme. V Žiline máme necelú polhodinku na prestup, takže malé meškanie nevadí. No pred nami asi ide na koľajach slimák a vlečieme sa až do Žiliny. Meškanie narastie na vyše 15min., čo už ma začína znepokojovať ako iglu na Sahare. V Považskej nastúpia skauti, či kto, smerujúci do Popradu a vyženú nás z kupé. Rezervovali si celý 8. vagón. Už v Trenčíne som hovoril Bobovi, že máme si sadnúť do otvoreného vozňa. Zostali sme teda stáť v chodbičke. Žilinská stanica je momentálne oklieštená kvôli rekonštrukcii. Aj bus stanica sa prerába a z jednej strany je dočasne obohnaná plotom. Aspoň na príslušnom nástupišti je na zemi napísané "Terchová". Prejdeme na autobusovú stanicu akurvát, keď prichádza bus. Pýtam sa pani predo mnou, či sme sa správne zaradili na koniec radu. Otočí a v momente ma myklo, lebo neviem, či sa bavím s chlapom alebo ženou. Hormóny sa v menopauze s ňou kruto pohrali a je zarastená ako drevorubač. Hoci v dnešnej dobe gendrovej rôznorodosti by vedela z nevýhody vyťažiť mnoho. Čosi zamumlala a usmiala sa. Do Ťarchavej ide viac menej plný autobus. Takmer hodinu sa trmácame po dedinkách a stojíme pri každom väčšom strome, či moste. Doslova. Kdesi na odbočke na Lysicu, pri kempe, pri skalách. Od centra Ťarchavej je bus plný až do Vrátnej. Keďže na Rozsutec je chodník zatvorený, všetci sa trepú na hrebeň. Postavíme sa do rady pri kase na lanovku. Bobo si odbehne po kávu, ja kúpim obom lístky. Za šialených 20Eur/osoba. Iba hore. Spiatočný je o 1 Eur drahší. Majú to spočítané, lebo väčšina ľudí sa nevracia dolu. 

Prvá časť hrebeňovky so sedlom Priehyb a Stratencom.

    Bobo musí do seba vmžiku naliať horúcu kávu, lebo lanovka ide iba každú hodinu. Nerozumiem tejto teórii, ako je myslená "každá celá hodina". Pokiaľ budú ľudia? Pri bufete sedia dvaja už "v náladičke" a rozhodujú sa kam pôjdu. Predpokladám, že skončia maximálne na chate pod Chlebom alebo možno ani nevyjdú lanovkou hore. Pri turistike rýchlejším spaľovaním aj rýchlejšie človek vytriezvie. No tým skôr sa dostaví opička. A vtedy sa ide veľmi ťažko. Telo hľadá len odpočinok a potrebuje veľa tekutín. Nechcel by som to zažiť. V 8 miestnej lanovke sedíme ešte s jedným českým turistom. Nikto ďalší nechcel pristúpiť. Hore si dám banán, Bobo vytiahne prasknutý kelímok s nejakou kašou a zje ju. Hodíme na hrb batohy a vyrážame. Ráno som sa nevedel zbaliť a trepem zo sebou kopec zbytočností. Dve bundy, mikinu, baterku. Jak na viacdňový trek. Nenastúpime hneď na hrebeň, ale urobíme si hodinovú zachádzku na chatu pod Chlebom. Totiž, iritovala ma kamera nad chatou, ktorú vídavam po celý rok na panoráme. Konečne som mohol zamávať do objektívu. 

Viackrát vyhorela. Súčasná chata je na mieste bývalej hospodárskej budovy.

    Prekvapkala ma kaďa s tečúcou vodou. Sú otužilci, ktorí sa v nej reálne kúpu. Chatár alebo prevádzkar mi pripadal akýsi odmeraný až nepríjemný. Snáď preto, že som si kúpil iba pohľadnicu za 2Eur? A nič viac? Dlho sme sa v pekne zrekonštruovanej chate nezdržiavali a vyrazili hore s5 do Snilovského sedla. Odtiaľ sme sa pripojili k ďalším turistom idúcim po hrane Veľkého Kriváňa. Väčšina šliapala na vrchol, ale s Bobom som odbočku vynechal a kráčame stále po hrebeni. Pri hríbiku sa nám odkryje výhľad na trasu, ktorá nás čaká. Aj to len časť. Malý Kriváň zakrýva druhú polovicu chodníka. Fúka severný vietor, preto vyťahujem bundu. No počas turistiky stíchne a idem len v tričku. Bobo si zabudol klobúk a horské slnko mu sfarbí tvár do červena ako prasiatku. Pod Koniarkami je prameň potoka Studenec, kde si dve babenky varia raňajky. Bobovi prídu divné, mne pripadajú ťažké pohoďáčky. Možno dakde blízko bivakovali. Čaká nás tiahle stúpanie na Malý Kriváň. Tasím paličky. Kde tu sa objavia snehové polia. Okolo poludnia sme pri kamennom obelisku. Mrakov pribúda viac ako slnka. Len kde tu na pár sekúnd osvieti Fatru. Vrchol pripomína Babiu horu, ktorá je odtiaľto pekne vidieť. Spočiatku jej neviem prísť na meno. V hlave mi hučí len poľský Diablak. Musím si na pomoc zavolať mapu v telefóne. 

Kamenná tvár Malého Kriváňa.

    Výhľady sú úchvatné. Prechod hrebeňa je proste úžasný. V diaľke je vidieť tatranský Kriváň, hrebeň Nízkych Tatier, či hrebeň Veľkej a Malej Fatry. Ikonický Fatranský Kľak je snáď vidieť odvšadiaľ. V doline je Žilina, z druhej strany Martin. A nad hlavou sa objavujú vetrone. Len o pár hodín neskôr sa zrúti jeden pri pristávaní v Martine a pochová v troskách pilota. Pod múrikom sa naobedujeme a schádzame dolu. Mám len nízke topánky a na snehovom poli ma schladí kúsok ľadovej špiny. I kamienok sa zatúla do ľavej nástupovky a v sedle Priehyb sa ho zbavujem. Stúpame na Stratenec, keď mi volá drahá. I ona je na horách neďaleko odo mňa na hrebeni Veľkej Fatry. A podobne ako ja ide s kolegami. Symbolicky si zamávame. Deti sú u babky a opekajú si pod hradom Tematín. Vychutnávam si okolité ticho. Len sem tam bzučiaci roj múch. Ako malá elektrocentrála. Hory sú pre mňa skvelý relax a vyvetranie hlavy. I bicykel sa v posledných rokoch o5 pre mňa stal prostriedok ako získať prázdnu hlavu. Preto topánky striedam s kolesami. Od sedla Vráta sú mi paličky zbytočné a zavadzajú mi. Na Biele skaly sa treba liepať po štyroch. Bobovi sem tam vezmem paličky, ale potom si ich schová. Mne sa nechce a nejako počas chôdze zápasím so svojimi. Biele skaly, prezývané i ťavie chrbty, lebo z diaľky sa vskutku podobajú na dva hrby, je zaujímavejšia časť prechodu a po kráčaní trávnatým hrebeňom prináša zmenu. 

Druhá časť hrebeňovky s ťavými hrbmi a Suchým.

    Nepeknú zmenu tiež prináša pohľad na zničené stromy pod vrchom Soliská a Čierťaž. Lykožrút alebo nejaká huba ukončil ich pozemskú púť. Oproti stále prúdia turisti, hlavne z Poľska. Sem tam Česi, no Slovákov poskromne. Sme lenivý národ opilcov? Videl som to dole pri bufete. Ktovie, kde tí dvaja skončili. Aj psíkov je hádam viac ako Slovákov. S Bobom ešte nekončíme a stúpame na posledný vrchol Krivánskej Fatry- Suchý. Zdá sa, že sme už hore, ale nasleduje ešte jedno stúpanie kosodrevinou, kým uvidím dvojkríž. Ďalej je mi cesta známa. I výhľady. Binokulár som celú cestu nevytiahol. Dnes sa mi jednoducho páči výhľady, ako ich vidím. A viem, že ma čaká prudké klesanie. Po odchode skupinky Slovákov a Poliakov začíname schádzať. Po minúte ich dobehnem a terigám sa za nimi do polky kopca, kým sa mi ich podarí obehnúť. Za rýchlejší zostup platím na druhý deň svalovicou. Teším sa na kofolu na chate, preto tak ženiem. Bobo má problém schádzať od zranenia členku (tiež v Malej Fatre), ako som si všimol, ale pridá aj on. Míňame rodinku pod Suchým, ktorí ešte netušia, čo ich čaká. Chalani fungujú na rovnakom princípe, ako kedysi naše baby. Stále niečo žuvať.

Rovnaký pohľad, ale zo spodu.

   Nad chatou sa pasú kozy. Posledný pohľad na Malú Fatru a po lyžiarskom svahu schádzame dolu. Bobo si dá šošovicovú polievku a pivo, ja makovú štrúdľu bez šľahačky a kofolu. Oproti sedia vyslúžilé sliepky a fotia sa s cigaretami v hube. Rovno si mohli do náručia vziať zo zeme kotkodákajúce príbuzné. Pokračujú hore, ale nemyslím, že ďaleko dôjdu. Otravujú ma žobrajúce mačky a podo mnou sa usalaší pes. Keď domáca dvojica nepochodila, išla o stôl ďalej, kde si dával obed nejaký týpek. Ten ich rovno zaháňal z lavice na drevenú podlahu. Šošovicová polievka nebola ako do maminy alebo na chate pod Chlebom, ale Bobovi sa dal jesť aj iný recept. Po mojej minulej skúsenosti s touto polievkou som ju druhýkrát neskúšal. Okolo pol štvrtej dvíhame zadky. Čaká nás posledný úsek do Nezbudskej Lúčky. Za Plešelom strmo klesáme a stretáme cyklistu. Tak to by som si netrúfol. Že je trasa skutočne nebezpečná sa presvedčíte na stránke Horských záchranárov, kde hádam nie je dňa, kedy by neratovali cyklistu v okolí chaty. Predtým, než sme v doline Hradského potoka sa kocháme nádhernou scenériou Domašínskeho meandra. Vadí akurát neprestajný hluk áut na rušnej ceste. Snáď budúci rok stíchne, keď sa otvorí tunel Višňové. 

Hoci voda je živel, v Malej Fatre si neporadila s vrchom Domašín a obteká ho.

    Bobo počuje vodopád, ale to iba vlak prechádza cez most ponad Váh. Do Nezbudskej Lúčky dôjdeme asi 20min. pred odchodom vlaku. Stihneme ešte kofolu. A jeden týpek aj celú veľkú pizzu. Iba jeden kus mu zostal, ktorý dožuje na nástupišti. Bobo si kúpi lístok. Vravím mu, že nech nastaví na svojom telefóne HotSpot. Nič. Čumíme do aparátu, ale netušíme, ako ho spojazdniť. Prehrmí Pendolíno do Prahy a po pár minútach vidíme zľava prichádzať vlak, keď v tom priamo cez  koľaje si to šinie babka bez pudu sebazáchovy v ruke s veľkou kabelou. Rušňovodič zatiahne rýchlobrzdu, len iskry lietajú spod vlaku a schová si i zberač. Baba musela vlak vidieť, veď je tam 300m rovinka. Dnes to nesmrteľná babka stihla, vlak zastavil 20m od nej. A 20m od nej je tiež cintorín, kde veľa nechýbalo a skončila by namiesto v Žiline na ňom. Rušňovodič sa otriasol, nahodil stroj a došmochtal sa na stanicu. Potom sme už pokračovali do Žiliny. U sprievodcu som si kúpil lístok. Vypleštil som na neho okále, keď som sa dozvedel, kde sa kupuje lístok v Nezbudskej Lúčke. "Čo mali v Strečne zatvorené?, pýta sa. "Tam majú už roky, veď sú tam mreže", odpovedám. "Lístok sa kupuje v krčme, z druhej strany", vraví mi so smiechom. Ale lístok mi predal bez prirážky. Na čerstvo natretom moste sme videli odloženú drôtenú kefu na hrdzu. Čo pri kefovaní sa týpek zje.al do Váhu a ostala po ňom iba kefa? V Žiline čakáme na polonástupišti na vlak z Košíc. Príde s minútovým meškaním. Bobo si sadne na rezervované miesto a babenka ho vypoklonkuje vedľa. Volám babám domov. Na prechádzke k hradu Tematín ich zastihla búrka a komplet premokli. Evidentne si vedúci výpravy nepozrel počasie a cukor. Poklesla mu nebezpečne hladina. Mal šťastie, že šli okolo nich iní turisti a podali mu tatranku. Vedel som, že  hlásili u nás poobede búrky, ale nebudem o piatej ráno budiť baby, aby si zbalili pršiplášť. My sme mali super počko, možno tých mrakov mohlo byť o 20% menej. I to som vedel, že obloha nad nami bude asi oblačná, ale napriek vajataniu som napokon dal turistike zelenú. A neľutujem. No a Bobo? Chodil ako batoľa na druhý deň, čo ho nohy boleli. A neskôr dal aj druhú časť hrebeňa Chleb-Rozsutec.

 

Suchý

Názov expedície: Suchý 23

Heslo: Po výstupe ani nitka suchá, ešte nafučí aj do ucha.

    Vrchol zimnej turistiky prišiel prakticky až na jar. Poriadnu túru, oproti prechádzkam v zime, sme si dali v polovici marca, keď sa už jar nezadržateľne blížila. Kvitol zlatý dážď, rozlietavali sa muchy, smrdel medvedí cesnak a pubertálne deti. Nie. Chcel som povedať, že deti sme vyk(l)op(i)li ráno babke, nech nám nepília uši. Yarisu ťahám na 140km/h. Pred Trenčínom kuchári grilujú, dávam nohu z plynu a predo mnou je ešte nejaká dodávka. Snáď pohľadnica nepríde. Za hodinku som v Žiline, pokračujem cez Tepličku a Varín do Nezbudskej Lúčky. Dám sa po ľavej strane trate po ceste pamätajúcej ustupujúce nemecké vojská na tankoch. Fóbia pred nami sa otáča. Dračica je navyknutá na terén, preto pokračujem stále rovno popri záhradách a lese krížovou cestou tvorenou skalami až za železničné mosty. Kratšia cesta je popod mosty, no je úzka ako tangáče Kolárovej sekretárky a navyše priamo nad Váhom. Preto volím radšej obchádzku vrchom. Auto odstavím na parkovisku pre návštevníkov hradu. Nahodíme Salewy a vykročíme poľnou cestou popri Váhu k hradu. Cesta sa nečakane mení na asfaltku. Míňame pekne upravené odpočívadlo s ohniskom a dokonca i roštom. Nazval som ho Kadibúdka nad Váhom, pretože takmer priamo nad riekou je drevený trón. Hradský potok sa v týchto miestach vlieva do širokého Váhu. Na vybláznenie okrem malej lúčky je na strome zavesená hojdačka. Pekné romantické zákutie, akurát trocha hlučné od áut na hlavnom ťahu do Tatier. Blízko je i prameň vody, no moja vodárka ma upozorňuje na patogénne enterokoky. Asfaltka pokračuje Starohradskou dolinou až pod chatu. Potom sa mení na poľnú. Zaujímavejšia cesta je však po červeno značenom chodníku. Prvá zastávka je na jednom z najstarších hradov na Považí vypínajúcim sa nad Váhom.

Starší brat slávnejšieho Strečna čupí od 13.st nenápadne nad meandrom.

     V stredoveku viedla pod hradom cesta, kde sa vyberalo mýto a pokračovala brodom cez Váh.  Akonáhle sa však postavila nová cesta na ľavom brehu, starý hrad stratil význam a veľké Strečno prevzalo funkciu výpalníka. V súčasnosti by sme boli radi za akúkoľvek cestu, len aby sa vyhla Strečnianskemu priesmyku. V 18st. prišli do módy kompaktnejšie kaštiele a Starhrad pustol. Znova "ožil" pri bojoch počas II.sv vojny, keď sa v ňom usalašili skopčáci. Zaujímavosťou je, že sedemstoročný Starhrad pol storočia vôbec neexistoval na mapách, tobôž ako hrad. Pri súpise pamiatok ho zatienilo väčšie Strečno a len nedávno (2017) po dlhom boji dobrovoľníkov s úradmi ruinu uznali za pamiatku. Pre dobrovoľcov teda začal ďalší boj o zachovanie ruiny držiacej len silou vôle. Legenda hovorí, že vedie z neho na Strečno podzemná chodba a pobýval v ňom Juraj Jánošík.

    Dvaja chlapíci zrovna chystajú ohnisko na opekačkovú sezónu, ktorá čo nevidieť začne. Z hradu je krásny výhľad na Domašínsky meander pod ním. Kľukatiaca sa rieka je ďalšou perlou Slovenska, resp. celého Karpatského oblúka. Spomíname s drahou, ako sme pred rokmi raftovali dolu Váhom z Vrútok do Strečna. Dnes je voda vplyvom topiaceho sa snehu z hôr dravá i v inak pokojnej rieke. 

Meandre vytvárajú aj iné rieky, no Domašínsky je s takmer dvoma kilometrami najväčší.

    Pokračujeme ďalej hore, kde je na skalnatých výbežkoch (pozostatok skaly Margita) zopár impozantných výhľadov na meander. Vchádzame do lesa a stúpanie sa zväčšuje. Načim prekonať 500 výškových metrov. Na cestu nás pozdraví panenka Mária Varínska vo výklenku a dôchodcovia. Pán sľubuje babkám ešte ďalšie dva vrcholy..., teda stúpania ku chate pod Suchým. Je to subjektívny názor. Mne pripadá, že idem jedno prudké stúpanie až na takmer tisícmetrový Plešel. Potom je to už pohoda až ku chate. Viackrát znižujeme tepovú frekvenciu 300/min odpočívaním. Otvárajú sa prvé nesmelé výhľady na Varín pod nami a Suchý nad nami. Taktiež sa objavia prvé mapy snehu. Slniečko pekne pripeká a sneh pomaly mizne pod riavami. Celú cestu nám fúka do chrbta. Idem len v termo tričku a je to s komfortom tak na hrane. Občas si zakryjem uši šatkou. Vyzerám ako Marfuškina semetrika v Mrázikovi.  Pár metrov pred chatou je už celkom súvislá pokrývka snehu. Chata je však na južnej strane a sneh i v jej okolí rapídne kape. Prekvapil ma lyžiarsky vlek a ďalší prameň enterokokov. Cesta k chate nám trvala 2,5h aj s motaním sa po hrade. Chata je situovaná na svahu Javoriny a výhľady z nej sú dosť mizerné. Je čas obeda, preto si hľadáme voľné miesto vonku na terase. Zrovna sa nejaká rodinka dvíha na odchod. Na podobločniciach a polenách sa vyhrievajú mačky. Kozy sú kdesi hore a psy v kotercoch. 

Pôvodná chata bola vypálená počas vojny,  nová stojí od r.1949.

    Vbehnem do prekúrenej chaty, kde v piecke praská oheň. Ovanie ma pach spotených tiel a piva. Na tabuli je kriedou ponuka v podobe držkovej, kapustnice, slepačieho vývaru (šak sliepky behajú priamo po terase), či fazuľovej. Z hotových jedál jelení guláš (no keď v maštali vidím kozy: Neviem, neviem) alebo parené buchty. Obaja si objednáme fazuľovú. Je taká - drahná. Veľké kusy zemiakov, klobásy a slaniny a samozrejme bango fazuľa. Chuťovo nič extra. Drahá si vypije ešte Nescu. Pohľadnicu majú iba veľkú, preto prihodím k nej zimnú nálepku, aby som aspoň dačo vsunul do albumu. Pokrstím ju pivom rozliatym na pulte. Originál pečiatka. Na popolníku pristane prvá prebudená mucha. Jedna ženička spucovala guláš a polovicu mega makovej štrúdle so šľahačkou. Kde sa to do nej vošlo? Ako si chlípeme polievku a ujedáme z chlebíka, hore sa dovalia dve rodinky s deťmi. Optimisti v plátenkách, z chlapa sa leje viac ako z topiaceho sa lyžiarskeho svahu. "Ja by som si dal pizzu", povedal asi osemročný chlapec, keď boli na terase. "Dostanú halušky a budú radi", uzemnila ich mama. Sen o pizze bolo asi podobné želanie, ako keď som pýtal od hluchej chatárky pre ženu presso. Je niečo po pol jednej a rozhodujeme sa využiť krásny slnečný deň výstupom na kopček. Nasadíme mačky a s plnými bruchami fazule šliapeme prudkým svahom hore. Snažíme sa vyhnúť sypkému snehu, ale pod vrcholom Javoriny vo výške nad 1100m je už súvislá pokrývka. Stretáme troch týpkov, ktorí výšľap vzdali a už trielia dolu. Od Javoriny je vidieť hora priamo pred nami. 

Vľavo Stratenec (1513m n.m.) a vpravo náš cieľ.

    Trocha ma desí prudkosť naklonenej roviny. Tých 300 výškových metrov bude makačka. No najprv sa pod kopec musíme dostať. Traverzujeme dlhý skalnatý hrebeň Dvor. I pod skalami je ďalšia panenka Mária Krasňanská. Križovatka Príslop je zaviata snehovými dunami. Od nej začína smrteľné stúpanie priamo k vrcholu. Výstup sťažuje topiaci sa sneh, na ktorom sa i napriek hrotom šmýka. "Zábava bude hlavne cestou dolu", myslím si. Aspoň vietor nefúka. Snažíme sa ísť najviac vyšliapaným chodníkom, ale ideme akosi naverímboha. "Nezišla by sa lanovka? Veď keď môže byť na opačnom konci hrebeňa...", hovorím pánovi, ktorý má už tiež stúpania plné zuby. Len sa pousmeje a motká (spočiatku neviem, či stúpa alebo schádza) slimačím tempom hore. Ani krytke foťáku sa nechce ísť hore, hoci sa nesie, a skotúľa sa dolu. Našťastie iba kúsok od chodníka pod smriečok. V polovici stúpania miznú vysoké smreky a otvárajú sa výhľady na Beskydy, Javorníky a mestá pod nimi.  Na zadku sa kĺže z vrcholu čosi väčšie ako krytka. Starší pán si urýchľuje cestu dolu. "V jeho veku sa takto spustiť." vravím jeho žene. "Čím je starší, tým je sprostejší", konštatovala. "Skúšam gate, či sa neroztrhnú", zahováral muž, "Vydržali". Navyše ešte zhora si trepali aj maltezáka. Podľa mňa sa hore niesol v batohu. Ale videli sme aj iných psov. Nie je im zima na labky? 

Kamene spod týchto kopcov dláždia chodníky v matičke stovežatej.

    V južnom cípe krivánskej Malej Fatry sa vypína vápencový masív o výške 1468m n.m. Nie je až taký významný, ale tvorí začiatok hlavného hrebeňa Fatry a pútnici väčšinou na ňom končia hrebeňovku.

Lúčanská časť Fatry už totiž nie je trávnatými hoľami taká dramatická. Suchý malebné výhľady poskytuje najmä na západ a východ krajiny. 

    Na vrchole je dobrý meter snehu a pomerne silný vietor. Obávam sa o paličky, ktoré sa kývu ako metronóm v rytme fujaka. Večer sa dozvieme, že na neďalekom Malom Kriváni ratovali turistu, ktorého sfúklo z hrebeňa. Na vrchol prichádzajú turisti, ktorí prešli celý hrebeň od Snilovského sedla. Nie je to náročná hrebeňovka (cca 5h od chaty ku chate), ale čo ma prekvapilo, že väčšinou na nej sa motajú Česi a Poliaci. Je to tým, že ich je viac alebo sme Slováci leniví? Jeden Pepík nás vyfotí a schádza dolu. Suchý máme tak na chvíľu len pre seba. Krásne sú výhľady na malofatranský hrebeň od Bielych skál po Malý Kriváň. Na východe zasnežená panoráma Nízkych Tatier. Na juhovýchode ako cukrová homoľa nezameniteľná Ploská vo Veľkej Fatre a pod ňou Turčianska kotlina. Výhľad na Martin zakrýva Kľačianska Magura. Najkrajší je pohľad na vodné dielo Žilina, mesto a severne na Oravu, poľské kopčeky a vidíme i Lysú horu, kde sme končili minuloročnú turistickú sezónu. Neviem sa nasýtiť krajinou podo mnou, ale vietor nás núti zliezť dolu. Opatrne sa kĺžeme svahom a nevyhnú sa nám i pády. Našťastie do mäkkého snehu. Výšľap máme teda za sebou, čaká nás výčap. O5 sedíme na teraske chaty pod Suchým a popíjame kofolu. Pod nohami sa motajú žobrajúce psy, mačky a sliepky. Babenka v pyžame s rozumom kotkodákajúcej kolegyne pod nohami si sadla vedľa na lavičku. Vyzula si ponožky až zvery ušli a spozornela celá teraska. Týpeček v jej IQ nezaostal a vytiahol plynový varič. Neviem, či idú až z Tatier, keď si potrebujú brať zo sebou i varič. Každopádne na malofatranskú hrebeňovku, kde je dostatok chát by som si bral toho, čo najmenej. Je pol štvrtej a pomaly sa poberáme dolu. Nad chatou sa pasú i kozy. Snažíme sa nájsť nejaký pekný záber na chatu. Schádzame rovnakou trasou. Nad Dubňom lietajú ako mušky paraglajdisti. Meander je už v tieni. Večer pribudnú trocha mraky, a tak i hrad sa ocitne v tieni. Konteplujeme o chatkách v starohradskej doline. Drahá by v jednej bývala a chodila v noci s lampášom strašiť do hradu. Kto by sa však prvý pos.. je otázne. Jeden väčší dom pripomína rozostavaný/skrachovaný penzión Zastavíme sa ešte pri Kadibúdke nad Váhom a odtiaľ je to kúsok k autu. Zrovna vidím tvoriacu sa kolónu pod Strečnom. Vzápätí hlásia na úseku nehodu. My sa však Strečnu vyhneme a cez Tepličku a Žilinu vhupneme na diaľnicu domov.

Posledná zimná alebo prvá jarná turistika bola náročná, ale námaha za tie výhľady určite stojí. Navyše sme vypálili hrad, zarezali Váh, vyplienili chatu, dobili ďalší vrchol a vybili hodinky.

Správny turista sa nepýta, aké je prevýšenie, ale čo je za ním...