Stanovanie v Bojkovicích

     

    Záver prázdnin patrí ako vždy nejakému krátkemu pobytu rodinky. Tento rok bol záver leta pomerne horúci, preto sme zvažovali kempy pri vode. Väčšinu roka  sme za hranicami a ani tentoraz to nebola výnimka. Najprv sme zvažovali ísť k moravskému moru do Ostrožskej Novej Vsi. Tam sa nám z kempu neozvali, preto volíme pomerne dobre hodnotený kemp v Bojkoviciach. I na Slovensku sme pozerali, napr. Počúvadlo, ale chatky obsadené a kemp je kdesi na parkovisku. Pridať sa chceli i ženini súrodenci s deťmi. Preto sme i na poslednú chvíľu posunuli odchod na štvrtok, keď sa po Banskej Bystrici promenádovali tanky. A opustenie tábora v nedeľu. Večer pred odchodom sa dozvedáme, že švagor s malou neprídu, lebo sa jej rozšírila alergická reakcia. Možno v piatok po vyšetrení? No príde švagriná s rodinkou, lebo švagor si prehodil robotu z piatka na štvrtok. 

Bojkovice

    Naobedujeme sa doma cestovín s mortadelou, upraceme a okolo pol tretej vyrážame. Morča víkenduje u babky, lebo suseda sa odišla očáčať do Hungarie. Bojkovice nie sú ďaleko. Vyše hodinky cesty. Prejdem hranicu v Starom Hrozenkove a na vrchole stúpania odbočím doprava na Krhov. Druhotriedna cesta ide najprv po hrebeni, neskôr prudko klesá a je plná serpentín až do Krhova, kde klesanie končí. Od Bzovej je cesta lemovaná jabloňami. 

    Tretie najväčšie mesto v okrese Uh. Hradiště má názov po zakladateľovi Bojkovi z 11st. V znaku má osem cípu hviezdu Šterneberkov, ktorí pár rokov vlastnili hrad Světlov. Okrem pseudogotického zámku je v mestečku zaujímavý kostol sv.Vavrinca, ktorého vežičky nie sú, ako býva zvykom, na priečelí chrámu, ale po stranách. A tiež vzácnym barokovým organom. Bojkovice sú mestom od r.1965, ale ďalších 50 rokov čakali na námestie.

    V Bojkoviciach stojím pred štvrtou pri hlavnom námestí. Drahá odbehne kúpiť opaľovací krém, ja idem na opačný smer do múzea. Kúpim pár pohľadníc, orazím a utekám k autu. Ku kempu je z centra niečo vyše kilometra. Po štvrtej víta nás nápis Eurocamping. 

    Na recepci je postarší pán a žena. A majú i pohľadnicu! Zaplatím kartou 2130 kačenek + pobytovú taxu 150Kč na tri noci. Pánko vysadne na skladací bicykel a ukáže nám tri miesta pre nás blízko umyvárok a reštiky. 39, 40 a 41. Na ploche zatiaľ nikto nie je, ale čakajú ďalších. A najmä kvázi vojakov z klubu Letecká bitva Karpaty. Od zajtra bude v kempe rušno, za čo sa vopred ospravedlnili. Miesto na opekanie v areáli nie je, čo je škoda. ale pokrytí sú wi-fi signálom. To v podstate mojim babám stačí. Akurát sa potom vadíme o nabíjačku, lebo sú vo svojom voľnom čase len na telefónoch. Zaberiem miesto 39. Stan začíname rozkladať tak, aby si vedľa nás postavila švagriná. Za hodinku máme dnu už aj karimatky. Švagriná je na ceste a stihneme sa okúpať v miestnom bazéne. I zachrániť osu z vody. Voda má 26°C a pivo 12°. Baby sa najedia v reštaurácii, či skôr v šenku. Platiť sa dá iba v hotovosti. Pivo majú dnes iba plzničku. Beriem aj žetóny do sprchy. Švagriná absolvuje s malou prvé stanovanie. Preto si len požičali trojmiestny stan. Majú ho rýchlo postavený, ani sa neunúvajú napínať šnúrky. Nasleduje uvítací prípitok - marhuľovica a spoločná večera. Drahá ponúkla i kempistov z Prahy oproti, ale nemali tendenciu sa socializovať. Varili si čudne smrdiace jedlo až oči štípalo. Pre nás švagriná spravila kuracie rezne na prírodno. Večer okolo ôsmej premieta výčapník v reštike film Mimoni I. Veľmi sa mladému týpkovi spoza pípy nechcelo, ale zajtra obsadia lokál americkí vojenskí nadšenci. Po zotmení došli paraglajdisti a ku chatke karavan. Dospeláci pijú bojnické pivo z fliaš, posledná runda je z reštiky. Ja len vodu. Hoci je krásna hviezdna obloha pretkaná pohybujúcimi svetielkami satelitov, ako prvý sa nasáčkujem do stanu pred desiatou, po mne pomaly nasledujú baby. 

Moravské more

    Vstávam krátko pred siedmou. Večer som si nachystal veci tak, aby som baby nebudil. Oblečiem sa v stane. Do rúk beriem len mobil a fľašu vody. Rozzipsovanie i tak prebudí niektorých obyvateľov stanu. Dole v umyvárke spácham hygienu a zbehnem dolu do dediny. Pokračujem však do kopca smerom na letisko. Tabuľka na plote upozorňuje na býka. Napriek varovaniu cez pole prejdem na poľnú cestu. Od centra stále stúpam. Netušil som, že Bojkovice majú malé poľné letisko. Nad ním je Mazálkova vyhliadka a táborisko, pod ním stádo kráv s obávaným bujakom.

Vyhliadku postavil klub bojkovských skeptikov v r.2013.

    Niekto tam kempuje v navlas rovnakom stane z Decathlonu, ako má švagriná. Súčasťou vyhliadky je prístrešok, kde sa dá opekať. Dokonca i vrecko uhlia je tam. Pár foto a pokračujem poľom stále hore. V diaľke vyplaším srnky. I dve čiernobiele mačky pri lesíku. Lesom však idem iba krátko. Objavia sa predo mnou dvere. Len tak v poli. 

Dvere odnikiaľ nikam. Zaujímavá recesia s vyhliadkou na obec Pitín.

    Míňam odbočku k studničke Ohloběnka. Smer k rozhľadni konečne ukazujú i šípky. Vyjdem z lesa a už vidím drevenú rozhľadňu po ľavej strane. Ešte trochu stúpania a som pod Skalkou. Na stole pod prístreškom je nápojový lístok. Podnikavý Moravák vie doniesť nejaké to pivko, či limonádu. Vyštverám sa po schodoch na rozhľadňu. Prvé, čo upúta je telefón. Vedú z neho káble, ale je nemý.  

Rozhľadňa bola sprístupnená v r.2011.

    Kniha návštev je úplne zničená. Prečítam si aspoň odkaz: "Dovolte mi opustit Zelenou stráň. Provedu!" V diaľke je vidieť Uherský Brod, či pohorie Biele Karpaty. Premýšľam navštíviť ešte pamätník americkým letcom, ktorí sa zrútili neďaleko Krhova. Baby by len prevracali oči ako palacinky, sám preto zbehnem dolu do dediny. Cestou si odtrhnem jablko, či slivku z nespočetných sadov, ktorými prechádzam. Ako keby sa o ne nikto nestaral. Len občas vidím ľudí oberať stromy, či opadavky. K pamätníku sa ide o5 do kopca a treba prebrodiť Bzovský potok. Sú v ňom nahádzané nejaké tvárnice. Miesto dopadu bombardéra B-17G s menom Queen je na poli. Možno sa snažil pilot núdzovo pristáť. Kto vie? Prežil iba jeden a aj toho zajali skopčáci. 

Štyrom letcom z deviatich sa podarilo vyskočiť z padajúceho stroja, no padák sa otvoril len jednému.

    Vraciam sa po poli s5. Hľadám cestu mimo hlavnej cesty pre autá, ale najkratšie to bude predsa len po asfaltke. Tak teda polobehom idem tých vyše 4km do kempu. Prídem o deviatej, akurát včas sadám k raňajkám. Prešiel som viac ako 12km za necelé dve hodiny. Do stanov začína páliť okolo desiatej slnko. Rozhodujeme sa ísť k Moravskému moru do Ostrožskej Novej Vsi. Predtým však stojíme v Uherskom Brode a nakupujeme proviant na celý deň. Je takmer poludnie, keď odstavujem auto pri jazere. No prvé, čo udrie do očí je tabuľa "Zákaz koupaní. Ochranné pásmo II.stupně". Moja vodárka priviera oči. Ideme k brehu, ale nevyzerá, že by sa ľudia kúpali. Skôr nasadnú na lodičku, či padleboard a veslujú na druhú stranu, kde sa kúpu. A breh je bahnitý. To už ma drahá prevŕta pohľadom z dvojhlavňovej guľovnice.

Najhoršia časť Moravského mora. Kto sa chce v čistej vode kúpať, musí ísť na druhú stranu.

    Hoci obďaleč sa zdá, že sa ktosi kúpe. Radšej dám čelom vzad a autami prejdeme trocha ďalej na oficiálne prírodné kúpalisko Albatros. Kemp vyzerá prázdny, miesto by sme mali. Prečo sa neozvali? Mali sme zavolať, len všetko bolo tak narýchlo, že sme neváhali a brali aj tie Bojkovice. Platí sa i parkovné 30Kč pri vstupe na kúpalisko. Prevláda v ňom ťažký socík. Jazierko je pomerne malé. Vstupné pre nás 4 bolo asi 270Kč i s parkovným. Nájdeme si miesto pod stromom a rozložíme cigánsky tábor. Voda je teplá. Nad hlavou nám lietajú z blízkych Kunovíc lietadlá. Poobede sa vozia na jednosmernú letenku i pararušisti na Pilatuse PC-6. Preplávam jazero na druhú stranu. Verejná časť je oplotená. Prístup je i z druhej strany poza nejakú firmu. Jazierko má i nuda pláž, ale je na nej momentálne len holub. Ani sa ma nebojí. Nájdem cestičku v tŕstí a vhupnem s5 do vody. Verejná pláž ma pomerne dlhú plytkú časť. 

Oficiálne prírodné kúpalisko vzniklo po ťažbe štrku.

    Na obed máme croissanty a nejaké slané pletence z Tesca. Niektorí si dajú kávu. V objekte je bufet i reštika, akože slušný podnik. Kempisti majú vstup na Albatros zdarma. I tí, čo bývajú v chatkách. Vyplávam aj na pravú stranu jazera, ale pod vodou ma pichajú nejaké rastliny. Je tam mólo s plytkou vodou. Švagriná si požičia paddleboard. Na štvrťhodinku nám ho za hukotu najmenšej venujú. No s jedným veslom a plne naložení sa len motáme bezcieľne po jazere. Veslo predám staršej, nech maká. Ja sledujem padajúcich pararušistov. Po piatej dvíhame kotvy. Švagor s rodinou nepríde. Hoci sestrenica nie je infekčná, proces kempovania zrovna neoplýva čistotou a nemôže sa ani kúpať. Samotný kemp je udržiavaný v čistote. Stará sa oň dosť ľudí. Hajzle sú dokonca čistejšie ako u nás v kancli. Albatros kúpalisko má i vonku sprchy, možno lepšia alternatíva ako smradľavé vnútri. Hajzle len narýchlo vymenené. Baby som namotal na KFC v Hradišti, preto už nemôžem cúvnuť. Pre nás kultové miesto. Nemajú pre nás nachystané krídelká, a tak čakáme pomaly do pol siedmej. Aspoň nápoj by sme si mohli dať. To vybaví švagriná. Do Bojkovíc vedie švagor, ale trafil by som samozrejme aj bez neho. Kemp je plný Jeepov. Chlapi i ženy vo všemožných kombináciách odevov, ale musia byť kaki. Niektorí mali i nášivky 15. leteckej armády, či spomienkové tričká. 

Vojenskí nadšenci sa stretávajú na Slovácku od r.1994.

    Večer sme si sadli do reštiky. Dal som si pohár vína. Benjamínok si našiel kámošov a naháňali sa po ihrisku. Pre strašný hluk vojakov sa nedalo ani rozprávať. Sledoval som preto blonďavé batoľa ako nebojácne zdoláva životné prekážky. Prišiel veliteľský džíp. Vyskočil z neho mladý borec v pilotnej vychádzkovej uniforme s frajerskými okuliarmi. Objavil sa nejaký vedúci a rozdával letáčiky. Hneď som po jednom zatúžil. Od jedného stola ma odbili, že sú pre členov klubu. Ale vrátil som sa znova k rovnakému stolu, keď tam sedel vedúci. V pohode mi podal letáčik. Vravel som, že som letecký mechanik (že drahne za zenitom som taktne pomlčal). Mánička ma začala spovedať odkiaľ som. A či je od západnej brány letiska krčma a či tam majú palubnú dosku od B-17G "My Baby". To som už nevedel. Neviem, či skúšal moju autentickosť alebo čo. Vzápätí sa prestal so mnou baviť. To už moja skupina bola na ceste do stanu. pobral som sa teda aj ja. Predsa som sa však vrátil do reštiky, keď som začul príhovor vedúceho. Vypočul som si program na zajtra. Celkom nabitý už od 9h. Kemp sa ukľudnil až po jednej hodine, keď zaľahla i mládež. Počuť iba kuvika.

Vyhliadka Žleby na opačnej strane Bojkovic je bližšie ako Mazálkova.

Priehrada

    Kempisti oproti zmizli. O siedmej sa začínajú prebúdzať "amíci". Stojím v rade na sranie. Ale starší páni sú slušní, žiadne hovädá. Dnes klušem na druhý koniec obce na vyhliadku Vranovy Žleby do dosť prudkého kopca. Pekné miesto s adrenalínovou rozhľadňou. Na rozviklanú kukaňu sa ide po rebríku. Vybehnem ešte na trávnatý kopec, ale z neho už nie je výhľad, ako som si myslel, na západ. Letím dolu k historickému domčeku č.302. 

Hlinený domček prezentuje bývanie chudobných obyvateľov Bojkovic v 18st.

   Zhora však nie je prístup, preto ho skúšam dobiť zospodu. Jeden pán natiera stenu domu a vraví, že treba len povytiahnuť drôt na plote. Ja sa ho pýtam, či tá vyhodená pračka je súčasťou expozície tiež. Nevraví nič. Ani nepozdraví. Mám plán ísť ešte k priehrade, ktorá je vodným zdrojom pre obec. Už som sa tuším od tej mojej vodárky aj ja nakazil. Popri pekárničke a kúpalisku dôjdem k areálu firmy Zeveta vyrábajúcej granáty a dymovnice. Robí sa aj v sobotu. Pre koho asi? Za areálom však cesta nevedie, preto musím pomerne veľký komplex obísť. Firma má vlastnú ČOV. Bežím po žlto značenom chodníku popri Olšave. Pod priehradou sú záhradky. Z priehrady vyteká potok Kolelač. Zastaví ma rampa a domček priehradného. Nádrž je v I.st. ochrany. Takže ju prakticky ani neuvidím. Otáčam sa s5. Cez celú dedinu bežím do kempu. 

Bojkovice majú námestie od r.2015. Piliere fontány predstavujú štyri mestské časti.

 

    Nad obcou krúži malý vrtuľník Robinson. Musím si pohnúť, ak chcem stihnúť kolónu vojenských áut. Už sa zoraďujú pri vstupe džípy. Pýtam sa týpkov, ktorí sa včera hrabali v jednom džípe, čo sa im pokazilo. O5 som vytasil rozprávku o mechanikovi. Odišla im membrána na palivovej pumpe. I tak jeden nákladiak ostal nepojazdný. Tmavý feši v pilotnej vychádzkovej uniforme v hodnosti poručíka americkej armády naskočí do džípu. Zhodou okolností asi jediný Slovák. Pokrčené čiapky boli frajerina pilotov. Veliteľ kolóny píšťalkou zapískal na odchod do Slavičína. Džípy jazdia na benzín do ktorého lejú olovo. Ktosi má ale benzínový diesel, čo mi akosi nebralo. Krátko po deviatej nastal v kempe nebývalý kľud. Zohrejem vodu v erárnej kanvici, najeme sa. Švagriná sa rozhodla zbaliť stan. Dva dni im stačí pod celtou. Pôjdu sa však s nami kúpať na priehradu k Luhačoviciam. Švagor zloží stan a okolo pol jedenástej opúšťame kemp. Cez Přečkovice idem krkolomnou cestou do kúpeľného mestečka. Oproti do prudkého kopca šliape partia cyklistov. Neskôr ich stretneme v kempe. Je jedenásť hodín a v tejto horúčave - klobúk dolu. I keď im pomáha elektrika. Prefrčím cez mestečko a odbočím k vodnej nádrži. Pod ňou je platené parkovisko - 60kačenek na celý deň. Zídeme dolu k hrádzi, ale veľa ľudí sa zrovna nekúpe. 

Pri rok trvajúcom čistení priehrady od siníc v r.2012 sa vyviezlo tisícky ton bahna.

    Pofukuje severný vietor, ale nie je zima. Prístup do vody je cez nejaké schody. Zo začiatku je pri telese hrádze cez zatrávnené terasy, až ďalej je kamienková pláž. Prístup odrádza baby a napokon skončíme na kúpalisku Duha. Voda je v ňom chladnejšia ako v nádrži, ale je tam tobogan, šmýkačka, detský bazén. Ja si zaplávam radšej v priehrade. "Něco takovýho", hlesne staršiemu páru na schodoch pozerajúc na mňa skrachovaná existencia s pubertálnou dcérou na krku, ktorej chýba "partie". Do vody si beriem polorozpadnuté prezuvky. Vleziem cez schodíky do vody, no hladina je pomerne nízko a schody vysoko. Ryby vo vode nejaké sú, ale čistá zrovna nevyzerá. Preplávam asi do polovice priehrady a vraciam sa s5. Vystúpim na kamienkovej pláži ďaleko od "partie". S babami dám pár jázd na tobogáne. 

Na mieste kúpaliska bývala strelnica.

    Kúpili sme si lístky, s ktorými môžeme opustiť areál. Okolo jednej ideme najprv na kofolu do bufetu  patriacemu hotelu Vyhlídka. Romantická lavička pod jabloňou je anektovaná sršňami. Na obed vidíme na  náprotivnom brehu veľký nápis "Pizza". Babám sa veľmi nechce kráčať vyše 500m na druhú stranu cez priehradu. Ale ideme okolo skapatej ryby, najmladšia sa nesie na tatinových pleciach. Na naše sklamanie pizza nie je. Akurát langoš alebo klobása. To si môžeme dať aj v bufete Pod Vyhlídkou pri kúpalisku. Vraciame sa s5. S babami si dám langoš, mladšia zemiakové placky. Poriadne jedlo ani nemajú. Hľadáme miesto v tieni, a pokiaľ možno, bez lietajúcej hávede. Langoš od maminky bol priemerný a mal som zároveň i večeru. Okolo piatej sme sa rozlúčili so švagrinou a šli na šliapaciu loďku. Priehradu sme prebrázdili krížom krážom, baby sa i šmykli do vody. Vidieť dcérku miznúť pod hladinou, nebolo zrovna príjemné. Po necelej hodine sme pristavili k mólu a po kývajúcich lávkach vystúpili na breh. Ako návštevníci kúpaliska sme mali zľavu 50Kč. Bicykel stál teda 150Kč/h. Krkahájmi sme sa vrátili do kempu. Zliezali sa i džípy z okolia. Drahej som šiel po pivo a pýtal sa, či už skončila paráda v dedine. Vraj má byť iba omša. Pred ôsmou idú baby ešte na večeru. Hasiči začínajú zvážať členov klubu do dediny na koncert skupiny Taxmeni. 

   Skupina hrajúca tzv. military geronto country je na hudobnej scéne už vyše pol storočia. Nečudo teda, že počas vystúpenia na Slovensku v r.2017 člena kapely zradilo srdce priamo na pódiu. Meno kapely nemajú podľa výbercu daní, ale beatlesáckej pesničky. Za boľševika sa museli nedobrovoľne premenovať na Krajánci. Tento prapodivný názov znamenal rozpustenie skupiny. Až pri nástupe Gorbačova svitla nádej na lepšie časy a krátko pred "nežnou sa dali o5 dokopy. Okrem pódia sa členovia kapely stretávajú každý rok v kostole pri omši za obete heydrichiády.

   Dojeme zvyšky po dievčatách a zídeme dolu do dediny. Čapuje sa červená malinovka a Radegast. V mojej ruke sa ocitne pohár s proseccom z Lidl. To mi celkom chutí. Nejak ma vojenské pesničky nechytajú za srdce a po necelej hodinke sa vrátime do kempu. Nasledujúca noc sa mi zdá ešte hlučnejšia ako predošlá. Ožratí členovia klubu revú až hviezdy padajú do druhej. Nechápem prečo nezavreli sprostú reštiku v kempe. O štvrť na štyri sa ozve zo stanice hlas o príchode vlaku do Uherského Hradišťa. I keď som myslel, že snívam, naozaj odchádza o 3.19h v nedeľu vlak do Hradišťa. Kto ním preboha chodí?

20 rokov trvala stavba najstaršej priehrady na Morave.

Nedeľa

    Hneď ráno odchádza karaván oproti aj s veľkým bielym huňatým havkáčom. Okolo deviatej aj džípy na ďalšiu akciu do Šenova. Čítam si knihu, kým baby spia. Ako vstanú dohodneme sa na sladkých raňajkách, preto zbehnem dolu do Hrušky a vykúpim všetky sladké koláčiky, čo majú. Po raňajkách vynesiem von deku a balíme na nej spacáky a karimatky. Odchádzajú i česko-slovenskí susedia s karavanom. Nakoniec zbalíme stan a o jedenástej odchádzame. Doma máme k obedu o5 cestoviny s domácou omajdou. Krásne ukončenie prázdnin máme za sebou a zajtra sa s deťmi sa vrhneme do víru školských povinností a platieb.

Pestré víkendové všeličo

 

  V poslednú aprílovú sobotu sa pri pohľade z okna črtalo škaredé počasie a pri pohľade do vnútra kuchyne mi udreli do očí rozbité stoličky a dorezaný stôl. Zrovna prebiehala výstava nábytku v Nitre. Rozhodnutie bolo teda jednoznačné. Treba nový nábytok. Pred obedom som teda roztočil kolesá Voxhóla a okľukou cez Hornú Stredu sme sa so svokrou vybrali do Nitry. Pred Hlohovcom stála kolóna áut, čo ma cez víkend prekvapilo. Križovatku navyše blokoval pokazený autobus. Pomaly sa sunieme k mestu a počúvame, ako sa Boris Filan rozplýva nad krásou Tatier. My sa rozplývame nad krásou kolóny. V Lužiankach frézujú cestu a znova stojíme v rade áut. Cesta do Nitry nám trvala vyše hodiny. A v meste stále tvrdneme v aute. Niet kde zaparkovať. Výstava zaujala mnoho ľudí. Krúžim okolo Chrenovej ako Lantoši okolo brány a napokon auto odstavím pri štadióne Stavbára dakde medzi vraky. Pešo prejdeme k výstavisku. Pokladne sa zasekli v 20st. a iba niektoré majú terminály na platbu kartou. My sme vybavení  hotovosťou, no veľa ľudí hejtuje babky za kasami, keď stoja v rade zbytočne. Štátny podnik, čo sa čudujú. Sme v areáli a je obed, takže prvá zastávka je pod šiatrom obkoleseného búdkami s jedlom a uprostred s lavicami a stolmi na sedenie. Ani nepozeráme na ponuku a postavíme sa do prvého radu. Za necelých 8Eur dostaneme veľkú žemľu s dvoma plátkami mäsa (prasacé+kuracé) a cibuľou. Stolík na vratkých nožičkách sa kýva ako spitina v bistre U námorníka a kofola i napriek opatrnosti ako panna skončí na mojich rifliach. S plnými banderami potom ideme na koniec a začneme v pavilónoch M. Prvý je však len o kúpeľniach a kúrení. Až v druhom žena zbadá ju. Láska na prvý pohľad. Žltá farba ako sračka alkoholika (vraj sa dnes divoké farby nosia) a hebká ako detská prdelka. Chodíme aj po ďalších pavilónoch, ale nakoniec skončíme o5 v M5. Objednáme teda trojku sedaciu súpravu, potom kúpime zopár sladkostí pre deti. Predsa sa ešte vrátime ku kuchynskému nábytku do haly F. Stolík z masívu nám nedá pokoja, no farebne sa nám príliš nehodí do kuchyne. Podobne nás straší aj retro kreslo. Obe nakoniec objednáme až doma. Svokra si odniesla vo veľkom kvetináči metrovú kryptomériu. Dramaticky ich nakladám do auta, keď som zastavil na zákaze zastavenia. Ako sa do auta babka pchala aj zo stromčekom, opršalo z neho ihličie. Musel to byť komický pohľad, ale nervózny šofér sa zabával trúbením. Rovnako som mu kontroval. Zlý nápad je po výstave zastaviť sa v nábytkovom obchodnom reťazci. 50 odtieňov šedi utkanej v sedačkách a predražené stolíky pripomínajúce brak v kantíne nám nedávali na výber a rýchlo sme prášili domov.

    V nedeľu vyzerá počasie o čosi lepšie, no kazí ho silný severák. Napadlo ma zviesť sa pekne po vetre z Púchova domov. Drahá súhlasila, dievky zostanú doma. Ráno ešte pred jazdou vlaku kúpim lístky. Aby sme neostali trčať na stanici ako minule, keď sa pre bicykle minuli. So štvrťhodinovým meškaním sa vlak dovalil. Za Dubnicou začali hustnúť mraky a v Púchove už bolo totálne zatiahnuté. Po zorientovaní pred stanicou sme sa pustili smerom do centra ku cyklochodníku. Momentálne ho tvorí iba kopa popraskaného asfaltu vyliata na teleso hrádze, ale pod ňou sa už buduje nový chodník. Okolo betónového plota štadióna, odkiaľ počujeme iba hlasy prebiehajúceho zápasu, prejdeme popod most ku križovatke oproti Makyte. Dáme sa doľava k Streženiciam. Značenie cesty je chabé, ale naštudoval som si trasu pred cestou. Zopár (pre mňa až priveľa) menších prevýšení vrcholí v Lednickom Rovnom. Vietor je však do chrbta a sme na začiatku. Za chrbtom nám funel starší pár na horských bicykloch. Predbehol nás až pri  jazde z kopca v dedinke Horovce. V rovnomennej obci zdravia trekáčov pojazdní dôchodcovia stojaci pri krčme. My zastavíme, kým došliapeme za dedinu a zvliekame jednu vrstvu oblečenia. Pomaly prekukuje teplé slniečko. Po pravej strane sa impozantne črtajú Vršatecké bralá. Prechádzame cez rozkopané (kanalizácia) a zaprášené Pruské. V strede dediny stojíme na červenej, pred nami smradí autobus. V protismere obchádzam kamenistú cestu. Pred Slávnicou preletím tabuľku "Románsky kostol Pominovec". Zaujal nás kostolík po ľavej strane a otáčame s5. Máme slušnú rýchlosť, blížiacu sa tridsiatke, prečo sa nezastaviť? Po poľnej ceste sme po nejakých 500m pred malým šedivým kostolíkom.

Kostolík prešiel v r.2008 čiastočnou rekonštrukciou.

    Románsky kostol s morbidným menom Sťatia sv. Jána Krstiteľa je jednou z najstarších pamiatok na Slovensku. Len tak si sedí osamotený v poli v spoločnosti starých hrobov, ktoré tu zostali ako memento mori na majer Pominovec. Jeho pôvodná podoba zachovaná do dnešných dní robí kostolík výnimočným. Podobný je dražovskému kostolu, no Pominovec bude pp. starší, keď vraj kázali v ňom Cyril a Metod. Každopádne pútnický kríž pripomína, že každoročne v auguste sa pri kostolíku koná žehnanie bicyklov.

    Zabudnutý obedár pod lavičkou, plný vajglov, nám pripomenie, že je už dávno poobede. Preto vytiahneme aspoň sladkú tyčinku. Slnko sa o5 skrýva za mraky a kazí záber. Nad hlavami nám lietajú pararušisti a v diaľke sa čnejú chvosty dopravných lietadiel. Blízko je lokálne letisko Slávnica. Poľnou cestou ideme k dedine. Keď už sme blízko letiska, zahneme k múzeu vrakov. Zrovna štartuje turbovrtuľový Pilatus s ďalšou várkou skokanov. Pofotíme si "exponáty", ktoré sú v rôznom štádiu rozkladu a sledujeme pararušistov plachtiacich dolu. Pán s barlami ma upozorňuje nad drámou predo mnou. Jednému sa zamotali šnúry padáka a rúti sa kolmo k zemi. Chvíľu trvá kým neboráka na oblohe nájdem. Zapadne dakde za stromy. Zarazilo ma, že neotvoril záložný padák, ale ešte viac ma zarazila ľahostajnosť členov aeroklubu. Hoci ktosi chcel vyraziť pre nešťastníka, džíp zostal stáť pred hangárom. Len si prešli zoznam, kto sa nevrátil a hotovo.  

"Piešťanské" túčko ukončilo svoju púť v Slávnici.

    Žene je zima, preto sadáme na Treky a pokračujeme cez Kameničany a Bolešov ďalej. Pozdraví nás bocian a my zabáčame k Váhu. Pred skládkou vidím nejaké zaparkované autá pri lesíku, možno hľadajú spadnutého paragána. Pripadá mi to však dosť ďaleko. V denníkoch nevyšla žiadna správa. Cyklochodník nás vedie popri kanáli až za hydrocentrálu. Medzi bielymi labuťami je čierna ovca, teda vzácna labuda Cygnus atratus. Bežne sa u nás nevyskytuje, asi sa vybrala od chovateľa na výlet za bielymi príbuznými. Za mestom o5 prekračujeme Kočkovský kanál a začína pribúdať nedeľných cyklistov. Váh prejdeme cez železničný  most. Je dosť široký na jedno auto a veru sa na ňom Oktávka objaví. Ešte aj to hovado za volantom odháňa cyklistov od seba. Neskutočné. Na moste sú výklenky, takže sa pichnem do jedného. Za mostom je už pekná, nová cyklotrasa. Rozmýšľam kam vedie. Neskôr zistím, že ide len o akýsi obchvat Nemšovej. Šliapeme už po viac-menej známej trase cez Nemšovú. Zastavíme sa na oddych a posilnenie v pitt stope Eco bike pod diaľnicou. Na cyklotrase je celkom slušná plnka. O5 dávame dolu ďalšie vrstvy oblečenia. Takéto cvičenie sme absolvovali viackrát, ale od Nemšovej je už obloha bez mráčika. Ďalší úsek je nám známy. Čo ma však prekvapkalo, bolo vypnutie ľudí na poslednej etape. Kam sa všetci podeli v tak nádhernom počasí?

Máme za sebou polovicu cesty.

    V pondelok sme usúdili, že nenecháme deti podaromnici samé doma, ale pekne ako rodina si urobíme výlet. Pubertiačky sa nedelili o tento názor rodičov a radšej by strávili deň v posteli. Cez daromné protesty sme ich vyhnali do prírody. Nič náročné. Prechádzka v okolí valašského Pulčína. Rád by som vyrazil čo najskôr, nech mám kde Dračicu pichnúť. Nepodarilo sa a veru došiel som na poslednú chvíľu. Parkovací automat bral len mince a okrem 20 kačenek som žiadne iné nemal. Odstavím auto pred rampou a idem do krčmy U Willyho rozmeniť papierovú dvojstovku. Čašníčka mi však rovno vydala lístok na parkovanie. Vonku sa už kopili autá a parkovisko na trávnatej ploche bolo vcelku plné. Kúpim ešte predražené pohľadnice a môžeme vyraziť. Cesta prechádza malou obcou dolu k skalám. Baby štrajkujú ako hollywoodskí scenáristi proti umelej inteligencii a správajú sa horšie ako keď mali dva roky. Nad skalami je spravené pekné táborisko aj s kadibúdkami. V riave sa dievčatá pokúšajú lapiť skokana. Cez skaly vedie jednosmerná cesta pretkaná kovovými schodmi, či reťazami. Na vrchole skál kedysi stál hrad. Dnes z neho zostali len tri schody vytesané do kameňa podobne ako z hradu Střmen v Teplických skalách. Impozantná plošinka láka na romantické fotky. Počkám, kým zlezie skupinka a vydám sa hore. Udriem si lakeť. Výhľady zo skaly sú na dedinku Pulčín a Vizovické vrchy. Za nami ide rodinka, tiež už s tínejdžermi. Chlapi žartujú, že sa nafotia do zoznamky: Jsem veselej, milej a hravej". Babenka strieda polohy ako huslista na hmatníku: zpredu, zozadu, sediac, stojac. Zídeme dolu na križovatku a dáme sa po modrej na kopec Hradisko.

 

Kedysi viedol chodník i popod skaly.

 

   Malý pieskovcový labyrint Pulčínské skály (ľudovo Pulčiny) a kopec Hradište je začiatok Javorníkov. Oblasť sa pýši magickým tichom, ale zrovna mi to tak nepripadalo. Ani tie ovce sme nevideli. Najväčšie skalné mesto na Morave s útvarmi vysokými ako náš deväťposchodový činžiak v okolí Hradiska bolo obohnané červenou páskou, nech dáme na jar pokoj zvieratám. Zopár zaujímavých, osamotených skál je popri turistickom chodníku.

   Na ani nie 800m kopci rozbalíme paštétové rožky. Baby však snívajú o normálnom obede. Dlho sa nezdržujeme a zídeme na križovatku. Odtiaľ pokračujeme červeno značeným chodníkom dolu. Zájdeme k prameni vody, kde je zhodená strieška. Potom už len po poľnej ceste s veľmi pekným výhľadom na skaly sa vraciame s5. U Willyho vedoucí Jura prakticky nič neponúka, preto sadáme do auta a ideme do Lidečka. Auto odstavím dolu pod železničným nadjazdom a pešo sme popri ceste prešli do najbližšieho lokálu Čertovy skály. Ja som si dal iba valašskú kyselačku a baby "řízek" s ryžou. Kým čakali na rezeň, ja som aj polievku zjedol. Nasýtení sme sa prešli na druhú stranu k Čertovým skalám. Dajú sa prešmejdiť dokola i bez horolezeckej výstroje. 

  

Malé skalné mesto postavil čert, keď chcel prehradiť rieku Senicu.

  

 

    Aký je svet malý sa ukázalo pod jednou skalu, keď na ženu ktosi kričí. Až na druhé zavolanie sme zastavili a obzreli sa. Sediac na zemi nás zdravila grécka Eňu. V dobe kovidovej sme s ňou boli na turistike na Marháte. Teraz žije v Olomouci a asi rok lozí po skalách. Ja som ju videl iba s čelenkou, takže som ju ani nespoznal. Po prekvapivom stretnutí utekám po auto zatiaľ čo baby ma čakajú pri ceste. Skúsime ešte vypáliť jeden zámok v Bojkoviciach. Krásnou moravskou krajinou plnou kráv a koní dojucháme k zámku Nový Světlov. 

 

Zámok je otvorený len sezónne, aj to nie hocikedy.

   

    Dnes je impozantný zámoček v štýle anglickej gotiky už zavretý, preto pokračujeme do neďalekých Luhačovic. Malebné kúpeľné mestečko je zasadené v Luhačovickej doline pod kopcami Bielych Karpát. Kúpele patria medzi tie väčšie. V centre sa vyriadil známy architekt Dušan Jurkovič (Bradlo, Pustevny), čo mestečku dodalo neopakovateľný ráz.

Farebná rozprávka - najkrajšia a najvzácnejšia stavba v kúpeľoch.

   Ešte zopár obchodíkov s oplátkami bolo otvorených, ale pohľadnicu som si nemal kde kúpiť. Lížuc zmrzlinu, prešli sme sa po centre i kolonáde. Páčil sa mi nápad umiestniť mená známych osobností, ktoré sa v kúpeľoch liečili na múr. No na objavenie krás mestečka by to chcelo viac času. Vedeli ste, že ospevovaná Vincentka pramení v Luhačoviciach? Naveľa, so západom slnka sme sa pobrali Jarisou domov.