Vysoká

Názov expedície: /H/rušky
Heslo: Z korony strach, zmeníme vonku v prach.


    Aj z hudobnej som ušiel, aby sme vyrazili čo najskôr. I tak sme dorazili do Vývratu v prudkom predpoludní. Výstup na 754m kopec Vysoká však nie je odtiaľ časovo náročný. Boli sme zhrození kopou odstavených áut v chatovej osade. I na Kvetnú nedeľu vrčal bager za múrmi novobudovaného rezortu. Prepychové vily s vlastným jazierkom, ktoré práve dnes napúšťali. Už len s nafukovačkou sa je..núť do vody ako Bohuš Stejskal. Kamery, obrovská kovová brána. Ešte nie je pripojený zvonček. Skvelá, nenápadná rezidencia pre vyslúžilých mafiánov. Parkujem pri múre pod stromom. Snáď nebudem zavadzať nejakému traktoru. Za komplexom odbočujeme doprava na modro označený chodník. Miernym stúpaním po širokej lesnej ceste prejdeme za skalnú bránu. Poniže kopíruje našu cestu asfaltová cesta kade sa premávajú cyklisti. Po chvíli sa však dáme otočku o 180° a sme na úzkej cestičke, ktorá sa hadí hore po úpätí Vysokej. Za hadom je cesta zarúbaná.

Prišla víchrica.

    Prekračujeme prekážky ako na opičej dráhe s plnou poľnou. Teda aspoň ja. Baby majú malé poľné, mladšia vôbec nič. Dobíjame energiu ovsenou tyčinkou a zbavujeme sa šatstva. Zem je suchá a prašná. Staršia testuje nové vibramy. Po koreňopáde sa les sa na chvíľu odkryje a sme na malej čistinke. Oddychujú tam aj ďalší ľudia pred vrcholovým stúpaním. Je tam i ohnisko, ale neodvážime sa podpáliť ho. 200m šliapeme hore k plotu s vysokou trávou. Stromov ubúda a sme pred tabuľou prírodnej rezervácie. Zdá sa, že vrchol je na najbližšej skale, ale zdanie klame. Čaká nás prudký výstup po prachu, ktorý sa šmýka. Sem tam skaly. Mladé stromy vystriedali stáročné spráchnivelé buky. Za chrbtom sa odkrývajú výhľady na Kuchyňu a letisko. Po ľavej strane za stromami je vidieť rozsiahla strelnica a Rohožník. V diaľke veterné mlyny v Rakúsku. Obrovská rana v kopci Vajarská nad cementárňou. Vydlabaná ako nedojedená cukina. Kamene poukladané na okrajoch zvážnic ako zrniečka. Pod nami kvitne jedovatý žltý babí blysk (blýskač jarný) a ešte sú na svahoch aj smutné snežienky.
Konečne vidíme veľký drevený kríž s nápisom INRI. Sme na vrchu. Opodiaľ je hríbik. Skalnatý hrebeň Vysokej je tvorený, ako celé Malé Karpaty, dolomitami. Je iba o 2m vyšší ako neďaleká Vápenná. Z východnej strany sú strmé steny. Nad jedným vetrom ošľahaným bralom si nájdeme miesto, kde odpočívame. Severozápadný svah je posiaty medvedím cesnakom. Zvláštne, u nás máme z neho už dva týždne pastu na špagety. Vrch je masovka a ľudí sa mnoho strieda. Niektorí z rúškou, iní bez, ďalší len tak ledabolo. Najlepšie je, keď idú okolo, ako si rúško znova nasadia špinavými paprčami. Uprostred kopca je vyhasnutý stožiar. Kedysi svietil na vzdušnú cestu lietadlám z letiska Kuchyňa. Drôty boli strhnuté, a tak tam čnie ako zabudnutý, opustený vojak, pre ktorých kedysi slúžil.

Na vrchu je okrem typického dvojkríža, bývalý vojenský signalizačný stožiar.

    Celý hrebeň skytá impozantné výhľady. Južná časť odkrýva pohľad na hranatú televíznu vežu Kamzíku, na juhovýchode vidieť búdku novej rozhľadne na Homole. Východným smerom je hrad Červený kameň a za ním Trnava. Výhľad na západ zakrýva porast. Stromy pripomínajú vyšívanú pokrývku. Zvažujem spraviť si okruh cez Panské uhliská, ale mamina zmieta túto cestu ako peľ z púpavy, lebo z dvoch tretín sa ide po asfaltke. S mladšou kapybarou sa vyberieme aspoň na opačnú, severnú stranu hrebeňa. Suchú trávu vystrieda zelený koberec medvedieho cesnaku. Zídeme kúsok dolu, opustíme modrú značku, ktorá sa zvažuje dolu a ideme k tzv. zubom Vysokej. Skutočne. Sivé, ohlodané skaly trčia ako zuby zeme. Preliezame cez ne, hoci by sa dalo dajako prejsť spodom. Takto je to zábavnejšie. Na skalách si hovie iba mladý pár. Vyhliadka na sever Karpát je omnoho zaujímavejšia ako v južnej časti. Priamo pod nami Taricové skaly a nad nimi dlhý masív Vápennej s typickým "lodným" stožiarom.

Taricové skaly a zuby Vysokej.

   V diaľke najvyšší vrch Záruby a nebyť oparu, dovideli by sme hádam aj do Piešťan. Krásne sa odkryl kameňolom, kde i v nedeľu sa lenivo pracuje. V diere sa mi stratí osamelý sklápač vezúc 55t skál. Dominantou je však Plavecký hrad.
Nedá mi to zamieriť ďalekohľad aj na rozrytú strelnicu s rozsiahlymi fľakmi piesku. Hlboko pod nami je počuť kvílenie bŕzd. Partia cyklistov schádza dolu z Hubálovej. Vraciame sa s5. Malá objaví konárovú hojdačku. Naše dve kapybary sa slnia na holej pláni. Na jednej skale sú pripevnené tabuľky s menami. Rovnakou cestou dolu. Mamina nesie kus dreva zrezaného ako melón. Párkrát spadneme na prachu. Najmenšia od zlosti váľa sudy. Stále ide dosť ľudí hore. Babám sa už nechce ísť na záhoracke piesky a ťahám domov. Na pumpe nefunguje pištoľ, obsluha sa bojí vírusu alebo naopak zachraňuje chorých, takže jej niet a Voxhól ostáva smädný.
Vysoká je veľmi pekný kopec s impozantným výhľadom na celé Záhorie a Malé Karpaty. Pyšne vyčnieva nad ostatnými vrchmi a jej silueta sa vryje do pamäti.

Veľký Tríbeč

Názov expedície: Trhlina
Heslo: Kašleme na pandémiu, naše telá doma nehnijú.

    S prvým slnečným a teplý počasím Túlavé kapybary vyrážajú von do prírody. Vlastne nikde inde sa ani nedá ísť. A aspoň sa zbavíme na deň rúšok a kalórií (vlastne dúfam, že na veky). Na rozhýbanie po zime si dáme niečo ľahšie. Voľba padá na slovenský bermudský trojuholník, pohorie Tríbeč. Ja už ho mám zopár rokov v hľadáčiku počas našich potuliek.
Názov Tríbeč súvisí s archaickým slovesom trěbiti s významom „čistiť pálením, alebo rúbať, sekať“. Skrátka plieniť pôdu pre účely získania zeme. A deje sa tak v pohorí dodnes, o čom sme sa presvedčili. Deň predtým sa dohadujeme so švagrinou, že by sa ku kapybarám pridali surikaty. Niečo by sme opiekli a cesta by nám rýchlejšie a hlavne bez pindov ubehla. Mám trocha pochybnosti o 4-ročnej surikate, či turistiku zvládne. Veď pri najhoršom ju ponesieme na pleciach. Každopádne bude treba vyraziť skôr a rátať tak s 30% časom navyše. Ráno je však všetko inak. Najmenšia zo surikát mala večer teplotu, zle spala a výlet odpískali. Švagriná vydesená z korony je na pokraji nervového zrútenia. Pomaly by odstavila i jadrovú elektráreň. Švagor v nej štiepi jadro. Radíme jej malú pozorovať. Zaujímavé, že i naša kapybara mala večer rovnaké symptómy. Polovička potom nad nešvárom v sprche rozmýšľala a došla k záveru, že zjedli neumyté jahody. Táto verzia znela veľmi pravdepodobne. Takže špekáčiky nebudú, natrieme si paštétový chlieb. Ráno som ešte nahodil rúško a motal sa v obchode po chlieb a vodu. Plastová doska pred pokladňou pôsobí komicky ako plexi štít na skútri. Nakoľko kartou sa dá platiť iba z boku, predavačka je intezifikovaná mojim voňavým dychom tak či tak.

Náš dnešný cieľ - Veľký Tríbeč.

    Okolo pol deviatej rozbieham Voxhóla východným smerom na Nitru. Po starej vlnitej ceste na Zlaté Moravce. Krížikov je pri rovných úsekoch až príliš veľa... V Nevericiach odbočujem už k tríbečskému pohoriu. Pred nami sa už čnie Veľký Tríbeč s Malým. Po ľavej strane nás sprevádza silueta hradu Gýmeš. Prechádzame okolo dizajnového skvostu v Martine nad Žitavou. Strecha pripomína čiernu chobotnicu, ktorá sa snaží uchopiť dom. Nepredajné okrúhle obludárium s troma kúpeľnami je 4 roky na trhu za 400 tisíc éčiek. Pred desiatou míňam ihrisko v Zlatne, odkiaľ sa kvázi dobrodruhovia, či unudení lovci zážitkov v maskáčoch práve vydávajú do Trhliny. Moja snaha je ísť, čo najďalej do osady Kľačany. Po pár metroch nás otočí značka zákaz vjazdu. Vraciam sa do Zlatna. V úzkych uličkách dedinky je problém niekde pichnúť auto. Pri obchode a nejakom svätom sa s autom nevojdem. Opatrne cúvam nazad, aby som fatálne nezranil jedinú poštovú schránku v obci. Zaparkujem pri zastávke (veď aj tak nič nechodí) oproti nejakej garáži. V dedinke funguje pojazdná pekáreň. Našim príchodom sme ju vyplašili a ufujazdila preč. Vzápätí, ako sme vystúpili, nás oslovil jeden pán, či ideme pozrieť Trhlinu. Vravíme, že asi teda hej. Ubezpečuje nás, že sa netreba báť. Že sú to len povery. Jedna kniha a jeden film ako preslávi takýto zapadákov. A to ľudia stáli rady pred kinom, keď minulý rok vyšiel film na svetlo sveta. Rúšok v dedine nosí málo ľudí. Sprevádza nás dedko s káričkou naloženou drevom. Mladí dedinskí štamgasti a flákači so zubami ako rozpadnuté búdy za nimi sa ho typickou Nitránčinou pýtajú, či ide páliť kalvádos. "Nijéé. To mám na zakúrenie", odpovedá sellák v montérkach. Konča dediny vidíme voľnú lúku, kde je miesta na zaparkovanie habadej. No aspoň sme sa prešli po dedine a prebudili psov. Staršia iba v teniskách, turistické topánky sú už na ceste. Chvíľu ideme po okraji lúky a vchádzame do lesa. Obďaleč vidíme pomník partizánov, my však vyjdeme priamo k prvej križovatke Pod vŕškami na asfaltovú cestu smerujúcu do osady Kľačany. Stretáme jedného cyklistu, inak cestou hore ani živú dušu. Signál je slabý ako premávka na ceste, len jedna nesmelá palička v telefóne. Po miernom klesaní sme na križovatke Veľká paráda. Je odtiaľ konečne vidieť náš dnešný cieľ-Tríbeč. Paráda. Ešte kúsok zídeme dolu k osade. Pri hríbiku je močiar. Stále sa držíme červeno značeného chodníka. Vyzerá, ako by sme vošli niekomu do dvora. V jednom dome žije len jedna rodina. Desiatky včelích úľov a sústavný brechot psa. Na konci spustnutej usadlosti sú rozpadnuté budovy, stodoly a dvojposchodový Jágerský dom. Dnes už ho obývajú akurát mačky. Vchádzame do lesa a po ľavej strane je hlboká murovaná studňa, na ktorej sú položené zhnité drevené sane. Držia pletivo, aby nikoho nepokúšalo liezť do nej. Na dno nedovidíme a pokračujeme ďalej. Na pár metrov sa vynoríme z lesa pri ohrade za ktorou nič okrem stepnej vysušenej trávy nič nie je. Mladšia si spraví z trávy husté obočie. Na opačnom konci ohrady sa matne leskne zelená strecha chaty Sekanina. Ministerská chata, kde sa konali pitky. Je po rekonštrukcii, ktovie, na čo slúži teraz? Karanténne centrum asi ťažko. Za ňou je na kopci tmavá silueta hradu Gýmeš.

Lesný chodník na úpätí vrchu.

    Odkryje sa nám výhľad na poničené pásmo lesa, ktoré skosila víchrica v osemdesiatych rokoch. Križujeme ďalšiu asfaltovú cestu, kde sa zváža drevo. Prudko stúpame po zvážnici hore do sedla. V polovici cesty je posiedka pre starých poľovníkov. Vyštveráme sa hore. Deti desia vysušené kukly hmyzu a plesnivé linoleum. Ja snívam o ostrostrelcoch, ktorí na 800m odbachnú srnku na úpätí Malého Tríbeča. Drahá je realistickejšia a konštatuje, že to majú akurát starí dedovia zábavku, keď pohodia pod stanovište žrádlo, prilákajú zver a s puškou za tri tisícky odbachnú priamo pod nohami nejakú tú srnku. Na opačnom konci je plot, ktorý zabráni prípadnému úteku lovenej zveri. Kúsok povyše na Jelšovej studničke je čerstvé rúbanisko. Ani neodpratali všetky porúbané stromy. Krajina vyzerá bezútešne, len osamelý strom, ktorý pilčíci nevládali pre veľký priemer zrúbať, čnie ako memento. Baby by radi spočítali vek dubov cez letokruhy, ale do zajtra majú čo robiť. Prekračujeme pne a konáre a znovu sa napojíme na úzku cestičku s červenými značkami. Lesných ciest je v tríbečskom pohorí neúrekom a pretíname o5 jednu, no pokračujeme priamo hore po svahu Malého Tríbeča cez polom. Postavím sa na starý peň a obzriem za seba. Je odtiaľ jediná impozantná vyhliadka na Pohronský Inovec a údolie riečky Žitavy. Na severe Čierny hrad a nad ním Hrušovský hrad. Vedľa žlto svietiaci dolomitový lom v Hostie. Mestečko Zlaté Mravce. Lesknúce sa strieborné strechy obrovských skladov. Bez ďalekohľadu sa dajú ľahko zameniť s hladinou vodných plôch. Také sú veľké. Za kopcom Dobrica trčia obrovské komíny EMO. Na juhu sú skalnaté bralá Veľkého Lysca.

Výhľad na Čierny a Hrušovský hrad.

    Vnoríme sa o5 do lesa, ktorý sa čiastočne odhalí až na Veľkom Tríbeči. Znova prudšie stúpame kúsok pred sedlom. Stromy zostarnú a les sa stáva tajuplnejší, divokejší. Obehne nás pár turistov. Zadychčaní vidíme už trojfarebnú križovatku, no kúsok si zájdeme dolu k pustovníkovej chatrči a studničke. Žil tu pred sto rokmi a nikto ho nikdy poriadne nevidel. Vodu zo studničky neradím skúšať. Bohvieako čisto voda nevyzerala. Vraj mala byť fotka tuláka na studničke. Nie je, iba na strome priklincovaný škapulár. Je to čudné miesto s čudákom. Posledné prudké stúpanie ku kamennému valu. Hradisko, ktoré je tak trochu mimo záujmu archeológov, obklopuje celý vrch opisujúc elipsu. Kedysi mal úctyhodnú výšku 15m. Nemal trvalo obývateľný charakter, slúžil iba ako útočisko obyvateľov Samovej ríše pred nájazdom Avarov. Po pohodovom chodníčku sme za pár minút na krásne trávnatej lúke Veľkého Tríbeča. Hore sme stúpali dve a pol hodiny. Po okolí sú rozhodené stoly a jedna lavička. Na južnom konci je ohnisko. Uprostred votknutý kríž a v zemi kovový nivelačný bod.  Každoročne v jeseni je na vrchole odmenou za trojhodinový výšľap aj Božie slovo. Prichádza partia ľudí z opačnej strany, od Kovariec. Vrchol ožíva. Ďalší ľudkovia došliapnu z Kostolian. Nikto nemá rúško až na jedného týpka. Jeho žena nič. Ale predtým, ako nás vyfotí pred hríbikom si ho nasunie na tvár. Kým mamina namaže chlieb, baby nás zapíšu do vrcholovej knihy. V našich hlavách vzkrsne nápad spraviť Túlavým kapybarám vlastné nálepky. Keď môže mať aj nejaká Molnárka svoj extrémny tím, čo sme onakvejší? Treba len nejaký grafický nápad. Uvoľníme stôl ľudkom, ktorí založili oheň a pomaly nad ním otŕčajú klobásy a slaninku.

Vrcholová tabuľka - 830m.n.m.

Cestou dolu sa baby fotia v dutinách a divotvorných stromoch. Obom nám omieľajú o hre Minecraft. Už mi s tých praso zombíkov a skeletonov duní v hlave. Najprv staršia, potom mladšia. S5 zliezame tou istou cestou. Stretáme viac ľudí i cyklistov a obal z tyčinky, ktorý nám vypadol. Požierame oriešky. Nebo nad hlavami temnie. Pred horárňou odhadzujú kapybary palice. Ja sa zastavím ešte pri pamätníku partizánov v lese nad Zlatnom. Ako opúšťame dedinku, padnú mi na čelné sklo dve kvapky. Spúšťam teda ostrekovače, ale len si zamažem sklo a vidím veľký prd.
Nájazdy zážitkuchtivích sa teda nekonali ani žiadna veľká záhada. Len zopár miestnych si opekali na tríbečskom vrchu. Bermudský trojuholník už je otupený.

Knihy vs. filmové spracovanie 23

Ragtime režíroval v emigrácii M.Forman v r.1981. Deň filmu sa drží iba hlavnej dejovej línie knihy a udalosti bokom, ako eskamotér Houdini, je len okrajovo na začiatku a konci. Miliardár J.P. Morgan, či E. Goldmanová vo filme nie je vôbec. Príbeh čierneho Coalhousa je verne spracovaný. Vo filme absentuje cesta Otca k severnému polu, ani nepátra po osude mladšieho brata. Záverečná scéna je prekrutená. Vo filme najprv odíde Otec z knižnice, potom nešťastný Coalhouse. V knihe naopak. A černocha nepostrelia policajti na príkaz, ale on sa akosi zamrví, usmeje, čo si polícia mylne vysvetlí a odbachne ho. I scéna stretnutia Otca a Matky s Asterházym na brehu Atlant. oceánu je iná. S barónom Asterházy, v knihe nazývaným Tatko, sa nezoznámia pri filmovaní ako na plátne, ale v hoteli. Titul barón si vymyslel. Evelyn v knihe pri mori pritom vôbec nie je.
Jeden z prvých realistických románov Mníška od D. Diderota bol na plátna kín uvedený prvýkrát pomerne neskoro až v r.2013 francúzskym režisérom G.Nicloux-om. Hneď začiatok filmu je iný ako v knihe. Príbeh začína markízovým čítaním knihy a umierajúcim otcom Zuzany. Kniha začína rozprávaním Zuzany. V knihe v podstate ani nie je postava markíza. Vystupuje tam len ako adresát mníškiných pamätí. Naproti tomu vo filme nie je páter Lemoine, čoby spovedník, ale hneď preskočí na postavu spovedníka de Morel. Nie je vo filme ani smrť lesbickej matky predstavenej, ale dá sa dovtípiť. Záver je úplne iný. Zuzana neuteká cez múr, ale mních jej prinesie kľúč od brány. A film je so šťastným koncom, keď Zuzana slúži u markíza, ale autor knihy ponechal koniec románu otvorený. Zuzana zostáva v Paríži ako práčka. Kniha je útrpnejšia, film je len zlomok múk, ktoré Zuzana v kláštore prežívala.
Ani som netušil, že aj Povídky z jedné kapsy a Povídky z druhé kapsy od K.Čapka boli sfilmované. Učinil tak v r.1947 známy režisér M. Frič. Dielko zahrňuje päť príbehov. Celkovo sú podľa predlohy. Vo filme robí pojítko medzi príbehmi cesta komisára Bartoška vlakom. V knihe je komisár iba rozprávač a nie cestujúci. Vlastne vôbec nie vo vlaku. I scéna s utekajúcim vrahom Kuglerom z vlaku je vymyslená.

Na prahu puberty

Naše baby sú v čakárni na dospelosť. Teda tá staršia je k nej bližšie, i keď výškovo na to nevyzerá. Fyzickým znakom sú od zimy prvé chĺpky. Mamina jej už pod pazuchou dokonca zopár nesmelých skosila. A asi má veľmi špinavé uši, lebo všade nachádzam tyčinky do uší. Potom pozerám do prázdnej krabičky a puberťáčka sa tomu rehoce. Servítky a morčacie hovná sú tiež všade, ako aj jej škrekot (ten však počúvame od bábätka). Potrpí si na značkové veci. Uši pílila s batohom. Vans bol príliš drahý, dostala zľavnený Converse. V škole bolo na polročnom vysvedčení vidieť, že poľavila. Neučí sa zasa celkom na riť. No z biológie si mohla opraviť dvojku, ale vykašľala sa na učenie a neprihlásila sa. Polrok nezačala tiež najlepšie, s dvojkami. Ale ja nemám príliš, čo hovoriť. Sám som sa potĺkal s trojkami. Jednoducho lajdáčka. Je šťastná, že má cez vúkendy zápasy a nemusí upratovať. Vypúšťa pubertálne hlášky: "Idem sa znudzovať". "Si trapný". Ste zastaralí". Odvrkuje, povrchne odpisuje ľudí. Snažíme sa ju v tomto usmerniť. Jej "kámošky" stoja za prd a hovoríme, nech si vyberie lepšie. Nevidíme tak do vzťahov, ale robia jej zle. Nosí mobil s prasknutým displejom, prisadla jej ho mladšia.
V baskete ju začali pomaly odpisovať pre jej výšku. Pritom v klube nikto nie je výkvet. Už aj kapitánka prestúpila vyššie. Či vďaka talentu, veku alebo intervencií tatka, nevedno. Zo všetkého asi kúsok. Manažér s úbohou úrovňou hry nerobí nič. Načo aj, keď sprostí rodičia platia 35Eur mesačne. A telocvičňu platí mesto, čiže je zadarmo. Tréner i niektorí rodičia kšeftujú s dresmi a oblečením. Koľkým hráčkam sme sa zložili na tričko? Tento rok sme kvôli bezbrehému kšeftu nekúpili nič. Hotová basketbalová mafia. Najviac ma vytočilo, keď ide reprezentovať do Prahy najmenšia v klube. Inu-trénerkina dcéra. Obávam sa, že táto sezóna je pre našu malú posledná.
Mladšia dcérka klame a priberá. Nevadí jej ani ľahký hriech ani, že je knedlík. Učiť sa jej nechce, pritom hlúpa nie je. Básničku sa naučí rýchlo. Teraz sa jej venuje mama, ale pomaly ju necháme samú. Strašne sa nafukuje ako morka. To má z toho mena. I ja som sa ako malý dul, ale nie zakaždým. Mám dojem, že z nej vyrastá taký vychcanec. Kostol s najväčším sebazaprením. Čítať ani za boha. Násobilka ani za svet. Prízvukujem jej, že teraz je čas naučiť sa násobilku. V siedmej triede už musí byť automatika. Len to najnutnejšie sa naučiť, spraviť. Cez to všetko sa zdá, že patrí medzi tých lepších. Triednej preplo z korona vírusu a pripravuje si doma dezinfekčné olejčeky. Nabáda na ich "varenie" aj deti.
V hádzanej sa iba hrajú. Mali turnaj o5 v Topoľčanoch a zasa vyhoreli. Najmä chalani neberú šport príliš vážne. Odbiehajú z telocvične a nie raz som ich zaháňal. Jeden krpec si dal na hlavu dokonca kuklu. Videli sme aj dcérkine umelecké výtvory. Taký priemer, ale vyzerá, že ju maľovanie baví. I doma rada tvorí.
Máme za sebou narodeninové párty. Mladšia mala len doma. Chýbala drobná, tmavá spolužiačka z Macedónska. Jej tatko nemá Slovákov rád a vyzerá, že pôjde za lepším kšeftom do Rakúska. Ďalšia kámoška tu bola len hodinku.
Staršej najky sme vzali do staronovej pizzérie-mizérie 71. Hnus a odpad. Na mieste bývalej testujú, čo zákazník znesie. Nič sa nezmenilo. Vraj v lokáli nechcú kuchári variť, lebo majiteľ neplatí. Tak varí učeň a aj jedlo tak vyzerá. Pizza suchá a hrubá. Cestoviny utopené v Bambino syre. Ako narodeninová oslava, veľké fiasko.
Príšerné je s dievčatami hrať spoločenskú hru. Tam sú nervičky stále a nikdy nič nedokončíme v kľude. Tak im púšťam na telezízore staré české rozprávky ako Arabela.
Končím s heslom: "Milovať a vydržať!"

Nožnicovoruké Evy alebo malomeštiacky hér stajling

    Umrela mi babka, a tak som sa dal ostrihať. Po sviatkoch bolo plno u holiča i v dome smútku. Hrozilo, že zostanem v kaderníctve dakde pri radiátore čakať ako Matovič na Armagedon. Kým som zložil bundu, uvoľnilo sa hrobové miesto. Vtom sa otvorili dvere a chalanisko sa rovno jebol do kresielka ani som nestihol narátať do troch (Eur potrebných za stajling). Bundu si zložil, až keď bol na rade. Vkuse tasil mobil, potom zasunul a zase ho vtiahol. Drží ho v ruke viac ako svoju cicinu. Akoby zúfalo v tej miniatúrnej obrazovke hľadal odpoveď na najdôležitejšie otázky života. Ani erárne bulvárne noviny ho nebavili. Vzápätí sa však uvoľnilo ďalšie zelené miestečko v rohu, kam som zapadol. Predo mnou je detský kútik s dvoma plastovými stoličkami. Noviny sú príliš ďaleko na stolíku, takže mám čas okukávať. V "ordinácií" sú dva kaktusy pod oknom a nejaký Eschynantus padá dolu z police nado mnou. V kúte sa krčí fikus. Celú miestnosť zaplňuje chrčanie rádia. V lete sa ku kakofónií pridá klíma nad dverami.
"Je tu cicho jako v hrobe", zhodnotí počiatočnú situáciu melírovaná vedúca napriek hudbe z vrčiacej skrinky.
"To máme začat spievat?", ozve sa po mojom boku chalanisko.
"A šak móžete, mladý pán. Možno sa volado pridá", kričí z komôrky vedúca.
Obzerám sa po ďalších, ktorí spáchajú vlasovú genocídu a ešte si za ňu aj zaplatia. Za týpečkom s mobilom sedela mama zo synom. Mentolky. Matka si strihala ofinu sama, takže tú nechcela skrátiť. Pravú stranu vraj má inú ako ľavú a chce účes synchronizovať. Kým mamke dala dolu 2cm z vlasov, synátor vytrhol stránku z novín. Netuším, či si bude honiť nad holou babou alebo výhernou krížovkou. Holička a majiteľka v jednom si to všimla, až keď ma robila. ("Nechte si těch narážek"). Asi jej to vŕtalo v hlave a odbehla k novinám. Len som počul spoza rohu:
"Jebne ma. Ten debil mi furt ničí noviny! To nemá kurva šedesátpet centov na ten plátek?! Už minule mi odtrhel celú stranu, teraz ich zasek dotrhal".
Zakrytý od krku s plachtou sediac chrbtom k nej sa pýtam:
Kdo vám, čo urobev?"
"No to bol ten, s tú mamku trtnutú. Obidvaja sú mešuge. Šak dočkaj, len si sem sanne. Hákový kríž mu vyholím na gebulu. Mosím té noviny pred ným zebrat", skonštatovala a vrátila sa ku strihaniu. Druhá kaderníčka strihala malomeštiacku pipenku a jej potomka. Kreslo, v ktorom sedí je niečo medzi zubárskym a raketoplánom. Keď sa dá na hlavu prilba-sušička, Tereškovová jak vyšitá. Nerozumiem, prečo sa ženy dávajú pristrihnúť. Malej zobrala 3cm z dlhých gaštanových vlasov. Mamka sedela v kresle trištvrte hodinu a dala jej dolu 5cm z načierno zafarbených riedkych vlasov. Ale to je umývanie, sušenie, strihanie a zasa sušenie, vyčesávanie, balzamovanie, lakovanie a ďalšie chemické bomby. Pomaly ako smradi v autoumyvárke. Navyše to bola pre mamku len prestupná stanica. Mala vlasové požiadavky, ktoré tie dve nebohé, dobré duše, nevedeli splniť. Naveľa jej dali kontakt na štúdio v známom piešťanskom hoteli s modrými balkónikmi a červenými "chyžnými". Vedúca si po vyčerpávajúcom strihaní musí dať šluk pauzu. Hodí na seba bundu a pred dverami nám zamáva.
"To už ako neprídete?!", volá po nej šedivý pán s riedkym porastom a "garážami" na bokoch.
"Nóóó. Ve šlapkách pojdem až domov", spoza dverí vážne odpovedá šéfka a otrčí nohu.
"Chodí ven len húlit", dáva veci na pravú mieru druhá holička, keď zabuchla dvere.
O pár minút vedúca tipla špak o popolník na rímse a bola s5. Kým sedím, nedá sa nepočuť drby. Dozvedel som sa, že 13-mesačné dieťa má už chodiť. Inak ho treba diagnostikovať. Že jej malá chodila už v deviatich mesiacoch. A že 3-ročné nechce rozprávať. Diagnostikovať. Jej malá už rozprávala asi z brucha. Ohovárané genitálne dieťa sa vyslovene nudilo. Sedelo snáď všade, pomaly aj v umývadle. Zlízala lízatko, nabrala si pol deci...vody z delfínka.
No prevažne sa u holičky riešia vzťahy.
"A to víte, pred Vánocami došla sem taká piksla aj s frajérom. Ukázat ho. Šak on má pomály tolko rokov, čo jej mamka. Že vedúca?"
"Já sa do nykoho nestarám. Nevím," odpovedá vyhýbavo kučeravá vedúca.
Premýšľali ste niekedy, koľkokrát do dňa omieľajú túto historku? Po šedivom chlapíkovi usadám do kresla. Dnes si výnimočne môžem vybrať, ktorá Eva ma ostrihá. Volím vedúcu. Za tie roky ma vie ako ostrihať. Obligátnu otázku "Ako to teda ostrihám" vynechávame. Zaujímavé, koľko strihov si tak môže pamätať? Vedúca okríkne podriadenú, ktorá strihá netrpezlivého s mobilom (podľa mňa ho pod plachtou stále vyťahuje):
"A kotlety nyje! ."
"Áno, očujem vedúca. Nedodrbem ho jak minule."
" Aj na mna sa furt dosi stažuje. Tento nesce kotlety strihat, druhý sa stažuje, že som mala robit a nerobila som. Ešte vy volačo scite a pichnem do vás nožnice", hovorí žartovne.
Chlapi vedia čo chcú a sú rýchlo ostrihaní. Strihá, kto príde. Ani neviem, či sa objednáva. U najvychytenejších kaderníčok sa objedáva na ďalší termín pomaly pri prvom vstupe. Polovica ľudí i tak vyzerá po opustení kaderníctva rovnako, ako keď tam prišli.
A o5 holička spustí, aby reč nestála:
"A babka pozerá Senzus."
"Senzi", opravuje ju čakateľ."
"Bóže, tak Senzi. A včera som si aj ja zadžemuvala. O devátej tam dávajú dobrý program. Šak si kuknite."
Týpek je ostrihaný skoršie ako ja. Holičke dáva šesť Eur za strihanie.
"Dajte len tri, mladý pán. Šak keby sme brali po šest, tak tu sedzíme v tých kreslách celý den."
"Ále nič sa nebojte, sedeli by ste tu se mnu aj za šest", odpovedá a obsedantne o5 kontroluje mobil. Čo má komplexy? Diagnostikovať.
"A čo furt vzdycháte?", pýta sa ho na to.
"Jáj, šak idem z roboty a šecko ma bolí".
"Aj mna", sťažuje sa vedúca.
"Nohy ma bolá, celá som jak otrundžená. A že bolesti a únava sú prejavom rakoviny. No ale to by moja mama mala rakovinu šeckého. Ále de! Asi som len prechladla z toho bicykla. No šak vidíte? Postúpame jeden na druhého, a tak nám kosci zapraščá jak vajcá."
Nuž vedúca bola dnes chorá.
"Keby som si nejebla Nurofénu, tak tu nestojím celý den. To ma najsamprv babka nakazila, potvora jenna, dežé bicykel. A teraz to tuná roznášam".
No už som sa v duch modlil, ja neznaboh, nech nie som chorý.
Pred Vianocami zdražela. Asi za elektrinu, lebo začala fénovať od nového roku i suché vlasy všetkým. Diagnostikovať?
A nepoužíva už britvu na krk, ale mašinku.
Po mne prišli ešte dvaja chlapi. Jeden zostal, druhý to vzdal.
"A nesceš zmenit to háro konečne? Šak furt máš to isté", presviedča vedúca mladého blondiaka s briadkou.
"Nedáš to dneska?"
"Nyje", odvrkne.
"Ved číro sa už desat rokov nenosí. Olačo vymyslíme na budúce, že mladý pán".
Po dni v nudnej robote, je bárberšop príjemné osvieženie s obyčajnými ľuďmi, malomeštiakmi. Tie kaderníčky sa snáď učia v škole modelové situácie ako prinútiť hovoriť aj hejtera, introverta. Nie darmo sa hovorí "Má rečí ako holič v sobotu."
Okrem balastu som sa dozvedel, kde je dobré ísť o polnoci na Silvestra. Na hrad, odkiaľ je vidieť ohňostroje široko-ďaleko.
Kontrolná otázka: Viete, kde je Ľubianka? Odtiaľ vraj dobre hrajú.

Knihy vs. filmové spracovanie 22

    Skvelé čítanie útlej knižôčky Bitúnok č.5 K.Vonneguta bolo isto umenie sfilmovať. Podujal sa na to v r.1972 režisér G.R.Hill. Jednotlivé scény, udalosti sa často prelínajú a čitateľ, či divák musí byť pozorný, aby si vedel život Billyho poskladať. Film docela kopíruje knihu, i keď jednotlivé obrazy sú poprehadzované. To však nič neuberá na kvalite snímky.
    Filmovú adaptáciu povojnového románu od poľského spisovateľa J.Andrzejewského Popol a diamant nakrútil v r.1958 A.Wajda. Film je dosť otesaná verzia knihy. Dejovo i postavami. Rodina Kosseckich v snímke vôbec nevystupuje. Vynechaná je napr. scéna v pivnici. Naopak navyše vo filme krátko vystupuje Szczukov syn Marek, ktorý v knihe nefiguruje. Iná je scéna Chelmického na cintoríne. V knihe je sám, vo filme s Krystýnou. Odhalenie nebožtíkov v kostole je ďalší prídavok vo filme. Film sa snaží byť akčnejší ako kniha a scény sa naťahujú. Napríklad strieľanie na džíp alebo umieranie Chelmického v závere. Nepresnosti sú aj v časovej línii. Dej knihy sa odohráva medzi 5-9 májom, vo filme sa všetko vtesná do jedného dňa a jednej noci. Film je teda o dvoch scénach: plánovanie a vražda Szczuku a ľúbostný príbeh Krystýny a Maceka Chelmického. Oslava je len doplnok.
    Z pera slávneho ruského spisovateľa I. Bunina bolo k pohoršeniu sfilmované len jedno dielo, a to Suchodol v r.2011 režisérkou A. Streljanajovou. Film je pomerne neznámy. Nie sú k nemu ani titulky, takže som si oprášil ruštinu. Film je vyrozprávaný osobou Natálie, v knihe je rozprávač akoby spisovateľ. Vcelku film kopíruje neveľkú poviedku. Film sa nezdržuje nejakými opismi. Temná a pochmúrna krajina v záberoch však dajú dobrú predstavu, v akom bezútešnom kraji je usadlosť. Potrat Nataši je vo filme dramatickejší. V knihe prišla o dieťa pri požiari, nie pádom z kopca. Naopak vo filme absentuje iná akčná scéna, ako Gervasky zahlušil pána alebo smrť Petra Petroviča. Film je hlavne o Natálii, ale kniha podrobné vŕta v životoch aj ostatných obyvateľov Suchodolu. Natália spávala v predizbe svojej šibnutej pani Toni a nie kdesi v maštali. Film končí požiarom usadlosti, no kniha ide o ku ďalej a dozvieme sa, ako skončia jednotlivé postavy.
    Poviedku Cudzinec od A. Camusa sfilmoval v r.1967 taliansky režisér L.Visconti. Ani nie je veľmi, čo porovnávať, film je takmer do detailu kópia knihy. Dokonca i vety sú presné.

Rok 2019

Na sociálnych sieťach sa objavujú všeobecné ďakovačky a grandiózne statusy, kto, čo urobil za posledných dvanásť mesiacov. A tak sa posledné dni i ja hrabem v denníku. Zažili sme toho veľa,  hlavne v pracovnej sfére. Pre polovičku to bol Rok odvahy.
3.1. baby odchádzajú na chatu kdesi pri Púchov užiť si snehu. Švagrovi kupujem reťaze na kolesá. Ešte aby som pozrel, aké majú recenzie. To isto. Nakoniec ich aj tak nepoužil. Doniesli si grcačku a základy lyžovania,
6.1. dievčatá sme normálne vychystali do školy. Až večer, keď sme volali s babkou sme zistili, že majú ešte deň prázdnin,
7.1. začíname používať novú databázu Oracle. S každou aktualizáciou sa nešťastný program len zhoršuje,
9.1. lopaty sú dnes vypredané. Sneží. Tablet sa porúčal do večných lovíšť. Takže aj tento rok máme zasa povianočný darček,
10.1. barák večer vydymil bezdomovec, ktorý sa pod schodmi ohrieval pri ohníku. Vyplašený sused z prízemia volal domovníkovi, čo má robiť. Chlap jak hora, športovec. Taký slon v porceláne. Somráka vyháňal domovník, cigáni, nakoniec ho zobrali mestskí policajti,
13.1. blíži sa polročné vysvedčenie. Navrhujeme stupne hodnotenia žiaka: 1=bifľoš, 2=múdry, ale nechce sa mu, 3=lajdák, 4=sprostý, ale snaží sa a 5=sprostý lajdák,
15.1. nie sú sýkorky ani drozdy. Kam sa podeli?
23.1. v práci sme odmenení za úsilie na uvedení novej databázy,
31.1. za dramatických okolností (stratil sa na pošte) máme nový mikropočítač. Nahradí nám programy zo spoločnej antény, ktoré pomaly umierajú. Cez svokrovcov, ktorí majú Magio TV pozeráme programy Magio Go,
1.2. a 9.2. prespávačky súvisiace s narodeninami dcérok,
13.2. mladý kolega sa bol sťažovať na personálnom na šéfa, že ho šikanuje. Vedúci je flegmoš, nejako sa mi to nezdalo. Do dvoch mesiacov kolega odišiel,
14.2. babám som dal sladké srdce. Byť správny otec je tá najvážnejšia výzva, ktorej môže chlap v živote čeliť,
20.2. máme kolegu menom Kunda. Dnes vedúci zahlásil: "Kunda je zase v piči." V Rumunsku je kolegyňa menom Prej/e/ban Oana,
27.2. na rozlúčke s dôchodcom. Bolo nás až 6. Od firmy dostal batoh a tričko. Od kolegov zvetralé pivo z minuloročnej opekačky,
7.3. nudné dni spestrila kolegyňa, ktorá rozšírila fámu, že jej nepasuje do dverí skrine klimatizácia. Tak sa zabavila na náš účet,
8.3. vyťahujem kolobežku. Nanešťastie mi ničí koleno a bedrový kĺb, preto v lete toho nechám. Zvažujem kúpu "skladačky", ale budem chodiť pekne po vlastných,
17.3. dievčatá vezmem do Hlohoveckej hvezdárne. Najprv na nudnej prednáške v planetáriu, potom pozorujeme oblohu, ale zavadzal reflektor mesiaca,
21.3. ponožková výzva. Každú ponožku nazujem inú,
22.3. akčná výprava Zlatý dážď. Na verejnom priestranstve som si dovolil šklbať pár vetvičiek To sa nepáčilo majiteľke domu oproti. Začala mi nadávať, prečo ničím krík, keď ho služby mesta pekne ostrihali. Ja som ešte viac začal šklbať vetvičky. Vybehol aj jej muž. Presunul som sa s dcérkou trocha ďalej, ale provokačne trhal stále. Potom som sa rozhodol odísť. Chlap skočil do auta a prenasledoval nás. Nerobilo mu problém ničiť trávnik. Nešiel som domov, ale motal sa po sídlisku. Potom som vošiel do uličky, kde sa s autom nezmestil. Išiel to obísť, no ja som sa vrátil a utekali sme ako o život domov. Čo čert nechcel, malá chodí blízko toho domu na hádzanú. Dvakrát do týždňa teda ideme okolo. Zakaždým dcérka dom sleduje a pripomína udalosť,
23.3. začíname turistickú sezónu výšľapom na kopec Ahoj. Končí život tatinovho maltezáka Bibi (predtým známa ako Emy). Hneď na druhý deň si šiel pre trasľavú Čivavu Viktora,
26.3. prvýkrát za 15 rokov vo firme fúkam do testera. Tých "prvých" bolo tento rok viac,
29.3. začína sťahovanie do novej budovy. Ako prví boli poctení ju dobiť výrobní inžinieri. Dizajnéri až na jeseň,
9.4. perličky z pohovorov: "Viete, ako sa povie anglicky poistka?" Kandidát: "FÚÚ..." "Začínate dobre", vraví vedúci (fuse, vyslovuje sa fjús). "Viete Ohmov zákon?", pýta sa examinátor potenciálneho uchádzača. "Víte, šak aj sem už štyridsat rokov ze školy", znie odpoveď,
10.4. Voxhól na kontrole. Za úplatu 23Eur by som prešiel iba s kolesom,
18.4. so ženou pokladáme dlažbu na chodník fosils do záhrady. Spravíme takmer 3/4. Dokončili to švagrovia,
19.4. chceš vedieť, akú veľkú máš lásku? Takú, ako sa vieš obetovať,
22.4. všetci sme chorí. Nejaká viróza,
25.4. po Veľkej noci nastalo obdobie výpovedí. Drahá položila na stôl svoju výpoveď. U nás sa mení kolektív tiež. Zopár kurióznych odchodov: 1.Nákupca prišiel do práce a našiel si na Skype správu od šéfa: "Zbaľ sa a odíď". Na pamiatku si vyfotil obrazovku počítača. 2. Príde správca siete z obeda a nemôže sa prihlásiť do svojho počítača. O chvíľu zvoní telefón a šéf mu oznamuje, že končí. Aj personalistiky sa menia ako na bežiacom páse. Vraj sa v materskej firme pozreli, kto má na Slovensku najvyšší plat a dostala padáka. Aby som sa už aj ja bál,
29.4. Dnes natrafila riť na žihľavu. Drahá nachystala pascu na robotníka, ktorý šikanoval iných. Ani nezapieral. Veľmi to nepomohlo, dali ho na inú pozíciu,
5.5. Bosana si drží svojich obľúbencov. Vedúcemu doniesla vlajočky z Butánu. Ten si najprv myslel, že ide o dajaké vzorky od dodávateľa. Keď odchádzal, nechal ich na stene. Pri sťahovaní som ich Bosane jebol s5 na stôl. On však na ňu nezabudol. A na meniny v novembri prišiel,
9.5. smolný deň. Polovička mala autonehodu. Našťastie bez trvalých následkov a v júli sme už behali po kopcoch,
10.5. naši hokejisti sú ako moje čínske DVD Akai. Prehrajú všetko. Hitom hokejových majstrovstiev
je zapálená fanúšička ako nadáva a pičuje. Mne sa páčia fanúšikovia, ktorí odchádzajú do Košíc so súdkom piva a batoh ovešaný ďalšími "patrónami",
16.5. stravné lístky nahradili čipové karty. Stravné lístky sú jeden veľký podvod. Prečo treba odvádzať percentá firme, ktorá ich emituje? Jedlo si predsa kúpim aj bez nich,
20.5. mladšia a jej prvá škola v prírode. Kdesi na Starej Myjave. Slzička sa objavila pri lúčení, ale potom aj na konci. Odovzdali sme tiež 345kg papiera,
31.5. chladný máj dostáva ocenenie za verné napodobenie novembra,
9.6. otvárame hubársku sezónu. Žiadny veľký úlovok. Vravím, že treba zmeniť lokalitu,
14.6. kúpeme sa vo Váhu,
17.6. mladšiu prijali do ZUŠ na Výtvarný odbor,
25.6. prvá vlna horúčav a sucha. Až sa mi kolobežka zabára do asfaltu a ryby sa učia vo Váhu chodiť,
9.7. prerábka kantíny. Fungujeme v núdzovom obedovom režime. Napráskaná chladnička, dve mikrovlnky (z toho jedna nevypína). Zjednané sú zasadačky,
10.7. už druhý výpadok elektriny tento rok,
15.7. takže máme novú firmu, ktorá poskytuje stravovacie služby. Prvé, čo spravili, zdvihli ceny a ešte ani nezačali variť. Po dvoch týždňoch prerábania kuchyne nabehli celí v modrom. Polovica kuchárov je i tak starých. Jedlo už nie je vo vitrínke, ale na obrazovkách. Eko je v móde a používajú menšie servítky a sklenené poháre. Na uvítanie bolo čo iné ako rezeň so zemiakmi. Ja som mal marhuľové guľky (dlho trvalo, kým začali aj piecť. Guľky strašili v ponuke do jesene). Bohaté zeleninové taniere nahradila lacnejšia verzia akéhosi šalátu. Ale aspoň ho kombinujú. Ovocné taniere sa občas vrátia. Nápoje degradovali a nahradila ich umelá gebuzina,
30.7. nekonečná obnova chodníkov. V noci už robotníkom voľakto aj štrk kradne. Zaslúži si samostatný flog,
5.8. fiaskom skončila v meste akcia "Užitočné koleso" V nedeľu večer sa už nedal požičať žiadny bicykel. Všetky zmizli. Brali ich len bezdomovci a opilci,
7.8. mám  v robote nový počítač. Starý hučal ako stíhačka. Nepomohlo ani vyfúkanie prachu. No nový vydržal byť ticho mesiac a dali sme si repete. Odpojil som hučiaci ventilátor a počítač uspávam. Aj bola snaha o výmenu, ale chlapík si doniesol zlý ventilátor a požiadavka pomaly zakapala,
1.9. baby začínajú o5 chodiť do školy, kostola a haly. Obedu sú odteraz akože zadarmo, no iba potraviny. Réžiu, teda kuchárky si pekne platíme. Učitelia nemajú pre zmenu vôbec žiadne obedy,
3.9. železnice s novým hlasom na staniciach. Milena Hurajová (mimochodom Češka) skončila a plechová huba je nejaký herec. Na konci roka pribudli aj nejaké tóny do zvučky,
13.9. na robotu nesúci, bude z neho vedúci (Janko Pelech). Vedúceho oddelenia prezývame "Vzdychač". Keď premýšľa, funí. K tomu, ak je možné, pridá bezduché ťukanie do klávesnice,
23.9. v hlbokej ľútosti skrachovala najstaršia cestovka na svete. Vo flotile mala 34 lietadiel. 150 tisíc ľudí zanechala na plážach a tisícom zamestnancom zlomila srdce. Britská vláda ich sťahovala dva týždne,
29.9. ženin hubársky orgazmus kdesi pri Púchove. 4 plné košíky a dve kapsy. Takže nie len mrte snehu, ale aj húb,
30.9. odprevadil som do sveta svojho ďalšieho vedúceho,
4.10. dávam podnet na kúpu darčeka pre bývalého šéfa inžinieringu. Oslavuje polstoročnicu, tak by sa patrilo si formálne spomenúť. Aký bol potom prekvapkaný, keď sme ho zavolali akože na poradu a dostal darčekový kôš,
12.10. kopanie jarku a kladenie kábla pre elektrinu na záhradke. Zostalo už len uzatvoriť zmluvu o  dodávke elektriny a osadiť elektromer,
24.10. kolega poslal mejl s oslovením: "Hello obludy!" To sa citovo dotklo iného kolegu a poslal dotyčnému 25 bodov, ako písať mejl,
25.10. bývalý skupinár buď miluje Bosanu alebo túto robotu. Stále nás sem chodí pozerať,
4.11. začína sa konečne sťahovanie inžinieringu. Akosi náhle. Už nevadí, že nie je kopírka ani projektory. Niekto musel na vedúceho zdvihnúť prst a spraviť No, no no. S odstupom času si uvedomujem, že sme mali bojovať viac o svoje miesta, ako to urobili inžinieri zo susednej divízie,
17.11. psychická nepohoda a frustrácia sa podpísala na mojom fyzickom zdraví. Upchané dutiny ma trápia mesiac,
19.11. naše oddelenie otvorilo rok úrazom a aj ho zatvára. Dnes si mladý rozrezal ruku v prototypovej dielni. Neskôr bezpečáci slúžili v kancelárií omšu a prenechali nám na týždeň mobilný oltár,
20.11. tatino na zbytočnom pobyte v bánovskej nemocnici. Pruh mu neoperovali a behá ďalej po vyšetreniach. Už si len prestavuje budík. Našťastie je v poriadku a budúci rok má konečne na pruh termín,
27.11. mladšia má na vernisáži ZUŠ svoj prvý obraz. Rieka Váh. Labute mi pripomínajú kamene, žene spermie. Bol som v kursalóne s ňou,
29.11. prvýkrát v 15- ročnej histórií staviam v novej kancelárií stromček,
2.12. prvý nesmelý sneh tejto zimy. V našich rovinách a malokopcoch je prvý a posledný tento rok,
7.12. medailobranie na Železnej studienke. Zhrabli sme čo sa dalo a jedna milá pani ma s dcérkou zaviezla domov, hoci som mal lístky na vlak. Stihli sme aj Pochod čertov,
9.12. Charakter je človek, ktorý trvá na tom, čo si o sebe vymyslel,
13.12. Mladšia na svojom prvom zápase v hádzanej. Dala prvý gól a jediný. Prehrali, čo sa dalo,
17.12. Prišiel mi oznam v duchu: "Spríjemnite si deň s kolegami pri obede alebo káve s kartou Ticket restaurant. Keďže mám zostatok 0,04Eur, skôr by kolegovia spríjemnili deň mne,
20.12. o5 nás bol navštíviť bývalý skupinár a môj šéf. Už je to trocha trápne. Je u nás každý mesiac. Necháva si zadné vrátka?
24.12. maminu necháme v kľude piecť a ja idem s babami na klzisko. Treba ho využiť, má sa od nového roka platiť,
29.12. zbavujeme sa nepotrebných vecí z pivnice. Obdarúvame ľudí. Teší ma, keď vidím, akú majú ľudia radosť zo zbytočností. Darovali sme aj turistické topánky, ktoré som nemohol pol roka predať.,
31.12. tradičný výšľap na Marhát. Tentoraz za krásneho počasia a vo väčšej zostave. Sestra si zobrala nového priateľa. Snáď sa kopec nestane pre ňu vzťahovo osudným. Predtým bola tiež s jedným chalanom a dlho im to nevydržalo. Nový týpek je sympaťák a urobil asi najlepší dojem z jej doterajších chalanov.