26.6.15
Gastrofestival
Akoby napísala Halina Pawlovská: Vírus to je hnačiek veľa,
všetko von, nič do tela.
Teraz si dávať treba smektu,
neradno sa špárať v rektu.
3.6.15
Knihy vs. filmové spracovanie 17
Šarlátové písmeno je útla knižka, ktorá donekonečna omieľa jednu vec. Režisér R. Joffe preto mal čo vymýšľať, aby sa vtesnal do 2h. Je to len voľná adaptácia prvého amerického románu. Indiáni v knihe vôbec nie sú, takže ani Hesterinho muža nezaujmú. Farár sa nechodí kúpať na nový Hesterin pozemok atď. V podstate je film celkom iný, len myšlienky, odraz tej puritánskej doby je spoločný s knihou.
Ďalšou, v súčasnosti obľúbený žáner zlátaniny hororu a romantiky, je kniha Chutná tela od I.Marion-a. Film bol natočený v r.2013 režisérom J.Levine-om pod názvom Mrtví a neklidní. Netuším prečo je iný názov v preklade knihy a iný v preklade filmu. Zombík R bol v knihe počas života nejaký manžér. Bol v obleku. Vo filme je v mikine a bol nezamestnaný. Film trvá nejakých 90min. Preto nejaké tie scény z knihy tam chýbajú. Napr. prvá návšteva mŕtvol v meste. R mal dokonca na letisku rodinu s deťmi. To vo filme nie je. Nie je tam ani prechádzka R s Juliou a kamoškou po meste živých. Záverečný boj s kostlivcami má v knihe šťavu a spád. Vo filme je to akosi rýchlo odbyté a pomleté, bez nejakého veľkého napätia. Čo je vo filme navyše je spomienka na Perryho otca. V čom sa odlišuje film od knihy? R býval v inom lietadle, jazdil na inom aute BMW a Mercedes v knihe (to je asi o sponzoroch filmu a knihy). Mesto živých je za hradbami, v knihe na štadióne. R sa dostane do tohto mesta inak. Záver je úplne iný. R s Júliou neutekajú pred kostlivcami (v knihe pred armádou) a neskáču zo štadióna do vody (skáču do šachty). Juliin otec v knihe zomiera pádom zo strechy, vo filme táto scéna nie je a on si uvedomí, že zombíci sa menia. V tomto prípade sa oplatí skôr čítať knihu. Tá je akčnejšia. Škoda, že režisér nepreniesol viac scén do filmu.
16.5.15
Ostrava
Mojej láske som teda splnil sen v podobe adrenalínového zážitku hokejového zápasu nášho nešťastného tímu s Fínmi. Keďže sme zabili dve muchy jednou ranou, podelil som tento deň na dve časti. Tu je tá turistická. Vyrazili sme krátko po ôsmej. Do zadu si sadá švagriná, ktorá šla na zápas Rusov s Bielorusmi. Po diaľnici frčím na Bytču. Horský prechod Makov je nekonečný. Aspoň ma v serpentínach, a teda v náklonoch, neomíňal zadok po nudnej ceste diaľnicou. Po odbočke na Bílou nás sprevádza riečka Ostravice. Samoty u lesa. Krútim volantom na ďalšom prechode za Starými Hámrami. Priehrada Šance sa zdala vypustená. Z cesty je na ňu pekný výhľad. V Ostraviciach je semafor. Podobná haluz ako v našich Sučanoch. Vo Frýdlante opravuju most. Potom už vchádzame na dvojprúdovú cestu. Vo Frýdku-Místku schádzam na prvom "kruháči" do centra. Ďalej je totiž cesta spoplatnená až do Ostravy. Vyhýbam sa jej teda a motáme sa cez Sviadany a Paskov do Ostravy. Tam sa o5 pripájam na dvojprúdovú cestu (po jednom kufri). Po chvíli z nej odbočujem a po kilometri sme na záchytnom parkovisku. Môžem parkovať aj na mieste pre invalidov. Švagrinú s priateľom pohltí o chvíľu hokejová hala a my ideme hľadať cestu do centra. Pýtame sa policajtov, ktorí nám ochotne radia. "Elinou" sa potom dostávame za zhruba 10min. do centra Ostravy. Cestou vidíme múzeum vysokých pecí. Váhame, či nevystúpiť. Pokračujeme, ale s odstupom času, sme radšej mohli ísť sem. Hľadáme známu ulicu Stodolní. Vybrali sme sa od nej opačným smerom, takže stopujeme policajtov o5 a tí nás otáčajú s5. Popri múzeu umenia a divnej skulptúre s kovu a plastu nazývanej Úsvit (ironické hlasy tvrdia, že je to súmrak ostravskej architektúry, ktorý se prevŕtal zo zeme a musel si nasadiť okuliare, aby pohľad na Ostravu zvládol) uličku nájdeme. Samé bary, dávam jej prívlastok ulica alkoholikov. Najmä slovenskí fanúšikovia, na obed, sú už signifikantne unavení. Vidím padať z rúk spiaceho "našeho" zástavu. Aká to symbolika. Nám sa ozývajú rapkáče v žalúdkoch, ale akosi kde nič, tu nič. Striptíz bar. Na rohu objavujeme Potrefenú husu. Sadáme dovnútra. Dáme si na začiatok nealko pivo. Polovička si objednáva cestoviny, ja sviečkovú. Za necelú polhodinku to prinesú. Veľké porcie, ale chuťovo nie som zrovna vo vytržení. Prechádzajú popri nás aj fanúšikovia Suomi ako kravy Milky. Takýchto extravagantných uvidíme dnes ešte viac. Oproti robia zásobu piva, sudy hrmia a nám sa zdá, že ide búrka. Nasýtení odchádzame bočnými uličkami. Hľadáme infocentrum a pritom stojíme pred ním. Pod lampou najväčšia tma. Zadovážim dve pohľadnice a mierime do obchodného centra Nová Karolínka. Je tam zmenáreň, a ak plánujeme navštíviť pec vysokú, treba meniť peniaze. No panička v jedinej v sobotu otvorenej zmenárni má "obedňajšiu" a príde o 10 minút. V hračkárni preto kupujeme babám drobnosti. Meníme peniaze, ale netušiac, že viac menej zbytočne. Ocitáme sa kdesi vzadu za nákupným centrom. K zastávke električky sa preto musíme vrátiť. Nadratí pod obraz boží vykrikujú na zástavke Fíni "Slovenskóóó". Blokujú výdaj lístkov. Nastupujeme do "tramvaje" pre zmenu k Slovákom s vodkou v ruke. Jeden tiež zreve "Slovenskóóó, ale v tichu kabíny to znie trocha trápne. Vypadneme pri vysokých peciach. Vstup do bývalého komplexu výroby železa je voľný. Je to národná kultúrna pamiatka. Je to však len zlomok celého areálu, no ten naj. Hemží sa to tam modrými, červenými a najmä žltými prilbami. Je tam dokonca i hokejová fan zóna. Rusi vyhrávajú s vysokým skóre. Mňa zaujme táto gigantická stavba, ideme preto do infocentra. Máme smolu. Prehliadka zo sprievodcom trvá dve hodiny a my máme k dispozícií max. hodinu. Pešo sa teda aspoň prejdeme popod 65m pece. Aký to bol ľudský um, čo dokázal spočítať, navrhnúť a zmontovať toľko ton železa. A potom ho v tej peci vyrobiť. Jedna pec vypľula 120t roztaveného kovu každé 3 hodiny. Sú tam 4. Robilo sa bez prestávky. A ďalšie tony prachu, čo vyprodukovala. Za deň 53t z jednej pece. Pec č.1 sa snažia majitelia uchovať, a tak ju ponechali ako je. Stojacu, mĺkvu po poslednom odpichu železa pred 17 rokmi. Obohnali ju sklenenou konštrukciou a nadstavili o 20m. Na vrchu je kaviareň. Trocha to kazí jej celkový vzhľad, ale obďaleč sú ďalšie pece. K peci stúpa evakuačný výťah. Je jediný v Európe, ktorý nie je počítaný na počet osôb, ale nosnosť. Preto je počet ľudí v ňom rôzny. Do pece urobili prierez v najhorúcejšej časti, v nisteji (pri prevádzke hriala pekelnými 2000°C). Dá sa tam vstúpiť a vidieť šamotové obloženie i vsádzací zvon. Pod nohami svieti do červena na dne pece posledná vsádzka. Po obvode pece sú otvorené aj iné technologické otvory. Dostanete sa k prašníku, ohrievaču vzduchu. Pri voľbe veľkého okruhu sa dostanete aj k výrobni koksu, plynojemu, elektrárni. Ak vás nohy nebolia vedľa je novo otvorený "dul Hlubina". Alebo sa dá ísť do sveta techniky. Megalomanské sú plány s týmito megalomanskými konštrukciami. Majitelia musia jednať, inak im to spadne na hlavu. Ich vízie sú smelé a areál vysokých pecí stratí svoju terajšiu oceľovú podobu. Preto odporúčam tam ísť, čo najskôr, kým sa dá vidieť ako tak v pôvodnej podobe. Nás to tak nadchlo, že radi by sme sa, čo najskôr vrátili a pozreli si to v kľude. Stretli sme tam starší pár, ktorý sa tiež chystal na zápas. Dedo musel babku odtiahnuť od nás, lebo by sa zakecávala. Blížil sa zápas a treba nám ísť. Na zastávke o5 stretáme fosils. Dedo nám podáva ruku, vzápätí si utiera ruky do vlhčenej servítky. Neviem, čo si mám myslieť. Električkou ideme popri oceliarni, míňame Vítkovické námestíčko s dominantným tehlovým kostolom sv. Pavla. Tehlové domčeky bez omietky pripomínajú Anglicko. Pri aréne zostupujeme dolu a pohltí nás vír fanúšikov.
Po hokeji ideme hneď domov. Policajti riadia dopravu. Pomerne rýchlo sa však dostaneme z centra na výpadovku. Rovnakou cestou s5. Po Frýdlant nás sprevádza nezameniteľná Lysá hora. Vidíme pindriť chatky v okolí Starých Hámrov. My sme ešte grilovaciu sezónu veru neodštartovali. O hokeji, kvôli ktorému sme šli do Ostravy sa toľko nebavíme ako vysokých peciach. Po dnešku sme bohatí na zážitky.
10.5.15
Fandíme našim
3.5.15
Zahajujeme hradnú sezónu
Ďalší pekný a teplý víkend využijeme na vypálenie hradu Šášov. Nachádza sa pri Žiari nad Hronom. Rozhodli sme sa ísť náučným chodníkom z Ladomerskej Viesky. Zastavujeme vo Vieske pri železnici. Tým vynecháme štartovací bod v Žiari. Popri ceste stojí kukurica. Netradičná zastávka po ceste náučným chodníkom. Len informačná tabuľa pri nich absentuje. Je čas obeda, a tak ju vyzdvihuje pasák a odváža ju preč. Ja nahadzujem zasa vibramy a vydáme sa do dediny. Popri kostole Krista Kráľa a ukrytom kaštieli vojdeme na námestie Ladomer. Aj toto je prerobené i s okolitými domami. Vyzerá pôvabne. Baby sa ovlažia vo fontáne a šliapeme do kopca na koniec dediny. Kopú tu práve kanalizáciu. Žene ako na slovo vzatej odborníčke sa vidia kontrolné šachty úzke. Objemnejší chlap by tam nevošiel. A že ich na závode majú... Konča dediny obiehame stolárstvo, psov a kozy. Vchádzame do lesa, kde sú stopy po ťažbe dreva. Vidíme chlapíka s prázdnym fúrikom fučať do prudkého kopca. Haluz. My ideme opačným smerom, dolu. Na lúke nad dedinou je impozantná výhliadka na hrad. Oddychujeme, cikáme, fotíme. Pokračujeme do Šášovského Podhradia. Chlapík s plným fúrikom hliny nás obieha. Nezdá sa mi, prečo ide pre hlinu tak vysoko, veď vôkol je tiež kopa zeme. Zhodujeme sa, že niečo pod ňou pašuje. Stavia plot vôkol domu. Keď o minútku ideme okolo, fúrik je prázdny. Krčma je ešte zatvorená. Už nás chytá hlad, ale vezieme tentoraz zo sebou "špekáčky". 2 batohy proviantu, aby nám deti nepomreli. I múzeum hradu je zatvorené. Škoda. Šliapeme hore na čistinku. Je tam ohnisko, tak sa usadíme tu. Pod altánkom je aspoň tieň. Akýsi chlapík značkuje novú trasu tzv. Barborinu cestu. Mamina zakladá oheň, ja hľadám palice na opekanie. Deti si chceli ísť opekať, ale po chvíli odpadávajú a ja pečiem s dvoma palicami. Ako vždy, dym si hľadá cestu len ku mne. Keď si myslíme, že je hotovo za účasti vlčieho hladu sa vrhneme na nedopečené "safalátky". Múky ako v košickom megamedovníku a na dlhšiu chvíľu nechcem špekáčky ani vidieť. S plnými bruchami prudko stúpame k hradu. O chvíľu fučíme pod ním. Tiež sú tam miesta-nemiesta na opekanie. Hradná pivnica a studňa v predhradí. Aké poklady skrývajú? Hrad je situovaný na skalnom brale. Prechádzame sa rozvalinami, niekde až nebezpečnými. Dcérky spravia prvé fotky v živote. Vietor nás prefúkne a schádzame dolu. Ideme ešte na skalu Bačkov. Rozmliaždený had dáva tušiť, že to bude kraj hadov. Popri miestnej skládke a "voňavom" Hrone dôjdeme k 20m skale. Mama sa zľakne opaľujúcej sa úžovky. On na tu tiež hľadí a stavia sa ako kobra indická. Ja ho zaháňam palicou slovenskou. Nechce sa mu, potvore klzkej, spod hrejúceho slnka. Baby zo strachu ostávajú dolu. Po chvíli sa osmelia a lezú za mnou hore. Priamo pod nami tečie Hron. Staršia si omotá mamin popruh na ruku a začne vymýšľať. Mama dostáva strach, že spadnú obe dolu. Preto radšej zliezame. Posadíme sa do novovznikajúcej krčmy Súsol. Prítulný pes typu labrador. Majitel robí dlažbu. Na pohodlnom diváne sa dobre sedí, ale hodina pokročila a ešte máme kus k autu. Preto sa lúčime a rovnakou cestou šliapeme s5. Stupák nás už čakal. V lese chlapi čosi kopú. Čističi? Nech už sme radšej von z lesa. V Ladomeri sedíme na námestí a vybaľujeme, čo iné ako makovník. Na ceste vidíme druhú zmenu šlapiek. Jedna ma strááášne krátku sukňu. Druhá odpočíva v tieni. Tá info tabuľa... Kým vyjdeme z mesta, ešte ich zopár uvidíme postávať. Musí to tu vynášať i napriek rýchlostnej ceste. S myriádami mušiek na skle a prednej maske pred siedmou sme doma.
15.4.15
Voxhól na kontrole
23.3.15
Nebeské udalosti
V podobnom duchu som v sobotu baby "nabajačil" na návštevu hvezdárne. Zrovna v Partizánskom bola nejaká akcia. Šli sme tam o pol piatej, že si pozrieme aj nočnú oblohu. Bohužiaľ blížiaci sa "studený Franta" súkal zo západu oblaky. Za hodinku sme tam došli. Už sme si mysleli, že nič nebude, keď nám pred nosom chlapík zamkol. No všimol si nás a o5 otvoril. Hneď nám oznámil "jóbovku": "Planetárium 3D sme už vyfučali". Vstupné činí 1 Eur. Pred týždňom bol deň hvezdárni a mali "narváno", 150 hláv. Dnes 14. Vraj to je taký mesačný priemer. Mladík pri vchode sa sťažoval, že nevie prilákať ľudí. Nuž, a ešte keď vyfučali unikátne planetárium. Čo čaká. Vestibul zdobia papierové modely nejakých družíc, raketoplánu a hornín. Mesačná tam však absentuje... Je tam nevydarený papierový plagát kozmonauta s otvorom pre hlavu. Prednáškovej miestnosti z čias boľševikov dominuje za skleneou virtínou papierový model marťanského robota Curiosity a staré modely slnečnej sústavy. Aj glóbus súhvezdí. Moderný projektor svietil na plátno. Usadili sme sa teda na 2h prednáške pre 9 ľudí. Naša malá bol doteraz najmladší návštevník hvezdárne. V miestnosti sa nekúrilo, boli sme v bundách. Deti to veľmi nezaujalo i dospelí mali, čo robiť, aby rozumeli. Vcelku to však bolo zaujímavé a dalo by sa rozprávať o vesmíre aj týždeň. Prišli sme na začiatku prednášky, keď samotný pán riaditeľ Mešter, zapálený ako olympijská pochodeň, hovoril o pohybe zeme. Na južnej pologuli sú vraj kratšie letá, ale teplejšie. Staršiu ma však otravovala, či jej ukážem video, čo sa stane, keď sa v aute nepripúta. Pán vedúci mal celkom dobrý astronomický program Starry Night, kde bol z plátna výhľad akoby z teleskopu na horizont. Počítač bol spriahnutý s internetom a mohol sledovať napr. pohyb družíc alebo kozmickej stanice. Informoval tiež o plánovaných zábleskoch iridiových družíc. Program vedel zobraziť v akomkoľvek čase polohu planét. Vedel priblížiť alebo oddialiť vesmírny objekt. Vedel sa pripojiť na databázou snímkov z teleskopu. Jednoducho skvelá vecička. Rozprával o zatmení slnka, pohybe mesiaca, poslednom človeku na mesiaci a záhadnej ružovej mesačnej hornine. Ukazoval potom súhvezdia, najmä zimnej, oblohy. Rozprával o tom, čo robí Curiosity na Marse a ako. Vyvŕtané horniny laserom mení na plyny a tie spektormetrom meria. Našli tam sladkú vodu a najnovšie vraj fosílie. Teplota nad povrchom je celý marťanský rok príjemných +20°C, no uší by nám omrzli pri -70°C. Hovoril krátko o Venuši. A o5 sa vrátil k našemu súputnikovi, mesiacu. Najlepšie je ho pozorovať v štvrti. Vtedy jeho povrch tak nežiari od slnka. Na koniec pustil rozprávku Chip a Dale ako leteli do vesmíru. Spomenul som si na Bzuča, ktorý tam samozrejme nechýbal. No p. Mešter akosi zabudol, že sme v miestnosti. Pohltila ho príprava teleskopu na sledovanie nočnej oblohy. Vyšli sme teda von zo sály s tou 5 člennou rodinou. Boli tam ďalších zopár ľudí. Kupola otovrená a teleskop vrčal a hľadeľ vysoko nad obzor. Odbehol som si na záchod. Stal som vedľa jedneho chlapíka zo skupinky. Ten sa nakláňal akoby chcel vidieť môjho vtáka. "Čo je uchýl?", myslím si. Na ospravedlnenie svojich mimoriadnych pohybov hovorí, že pozerá, či netečie pisoar. Vraj je tam napísané "Nepoužívať", tak preveruje prečo. No nič, netiekol, šli sme teda do kupoly. Popri starých ďalekohľadoch a točitých schodoch ako v hradnej veži. Baby sa tešili, spočiatku sa síce v tmavej kupole báli, hlavne, keď sa točila strecha. Astronóm Mešter mal laserové ukazovatko, ktoré dosvietilo snáď až na mesiac. No po chvíli mu prdlo. Šiel po nové asi až do Tesca, lebo ho akosi dlho nebolo. Oko teleskopu namieril na Jupiter. Cesta naň by trvala celý život, možno aj viac. Je od nás vzdialený vyše 500 mil. km. Baby pozorovanie zaujalo. Čumeli sme naň pri 50-násobnom zväčšení, potom pri 100 a 250. Viac vraj nemá význam. Neboli zrovna najlepšie podmienky. Veľká vlhkosť bránila ostrosti. Musel som si dať dolu okuliare. Nie je to potom bohviečo pozerať so slepými očami. Ale pásiky tohto plynného obra som videl. I jeho planétky. Padla otázka od chlapca, keby sa zmenila dráha toho Jupitera a vybral sa k nám. Či sa to môže stať. Chvalabohu nebeské zákony platia, takže to nehrozí, veď Zem je pre neho veľká ako Slovensko. Potom p.Mešter zamieril zrkadlá na Venušu, ale kým sa stačil prvý zvedavec pozrieť, pochovali ju mraky. Pri zažatí svetla v kupole sme museli hľadieť do zeme. Oslepilo nás svetlo. Naša prvá skupinka 9 ľudí odišla a druhá šla do prednáškovej miestnosti už v pokorčilej dobe 20.30h. Mne sa tam páčilo, moja drahá na také veci príliš nie je a mala starosti skôr udržať deti na uzde pri prednáške. Deti upútal až teleskop a nočná obloha. Dúfam, že sa ešte niekedy vypravíme za hviezdami alebo mesiacom. Ale to už by som išiel do bližšej v Hlohovci.