Gastrofestival

Začalo to nenápadne. Asi týždeň bolelo malú bruško. Zo soboty na nedeľu sme zažili jazdu divokou noc. Vracanie a neskôr hnačky. Polihovala. V nedeľu poobede sme šli na pohotovosť. Nepríjmala už ani vodu. Poslal nás doktor domov s tým, že jej máme dávať Dithiaden na skľudnenie žalúdka. V pondelok sme šli našej detskej lekárke. Tá skontrolovala moč a už aj volala do nemocnice. Mama sa tak nedobrovoľne ocitla s mladšou v nemocnici. Podozrenie na rotavírus. Začali do nej liať fyziologické kokteily a bohvie čo ešte. Z prstov jej brali stále krv. Cikali vraj do striekačky. Ja som šiel do roboty. Len na dva dni. Práve počas návštevy nemocnice to začalo u staršej vyvrhnutím obeda. Už aj sme sa pratali. A v stredu bola už "grogy". Ale zostali sme zatiaľ doma. Z horúčky sa dostala, zdalo sa, že to prekoná. No prišiel štvrtok a nevstala z postele. Bol som vyzdvihnúť baby v nemocnici. Potvrdil sa rotavírus. Ošetrujúca lekárka váhala, či má vypísať PN žene. Nakoniec ju s nevôľou napísala, nakoniec aj tak zle. My sme poobede váhali, či ísť na pohotovosť. Fosilis, ktorí tam slúžia nič nepredpisujú, nič neurčujú. Vyčkali sme do rána. Aspoň si žena odpočinula, lebo v nemocnici sú od 5h hore. A to netušila, čo ju ešte čaká. Kontrola moču u lekárky na 4 *.  To je ešte horšia dehydratácia ako u mladšej. Takže mama o5 do nemocnice so staršou. O5 si zaistila víkendový pobyt na nemocničnom lôžku. Nevedela, či má plakať alebo smiať sa. Sestričky na oddelení sa jej smiali. Dostali tú istú izbu, tú istú posteľ, tú istú stravu. Kuracie mäso so zemiakmi a mrkvou. Bez chuti. Dva dni sa to dalo jesť, potom už s nechuťou odtláčali plný tanier. Na prinesené krosanty sa vrhli ako modelka na boj s kilami. Ja som na tom s obedmi nebol lepšie. Za ten jeden deň, čo bola mama doma uvarila kuracie s mrkvou a ... ryžou. Iróniou bolo, keď mi to isté doniesla v nedeľu svokra. Zaťal som zuby. Z týždňového pobytu medzi vírusmi, bacilmi, mikróbami a podobnou črevnou mikroflórou už aj u maminy sa začala prejavovať viróza. Baby majú teraz diétu a ja s nimi, keďže sú v presile. V škole vypukla panika, o ktorú sa postaral pán riaditeľ. Pritom dcérka zostala doma, príde si už len pre vysvedčenie.
Akoby napísala Halina Pawlovská: Vírus to je hnačiek veľa,
                                                          všetko von, nič do tela.
                                                          Teraz si dávať treba smektu,
                                                           neradno sa špárať v rektu.

Knihy vs. filmové spracovanie 17

Kniha na aktuálnu tému buzíkov a ich problémov Domov na konci sveta. Film sa u nás objavil pod názvom Traja do páru. Vo filme sa Bobbyho otec upáli cigaretou, s ktorou zaspí. Táto scéna je tam vymyslená. Johnatanov otec zasa umrie na infarkt. To zasa vo filme nie je. Neobjavuje sa tam postava bukvy Erika a témy AIDS. Celkovo film pripadá nemastný, neslaný. Akosi som nepochopil odkaz. Kniha je v tomto jasná.
Šarlátové písmeno je útla knižka, ktorá donekonečna omieľa jednu vec. Režisér R. Joffe preto mal čo vymýšľať, aby sa vtesnal do 2h. Je to len voľná adaptácia prvého amerického románu. Indiáni v knihe vôbec nie sú, takže ani Hesterinho muža nezaujmú. Farár sa nechodí kúpať na nový Hesterin pozemok atď. V podstate je film celkom iný, len myšlienky, odraz tej puritánskej doby je spoločný s knihou.

Chlapec v pruhovanom pyžame. Jednoduchá  knižôčka J. Boyne-a s veľkým odkazom a mementom. Do filmového pásu ju pretavil v r.2008 r. M.Herman.   Možno by sa dalo vyťažiť viac a film by mohol byt veľkolepé dielo. Knižka to priam núka. Film začína inak ako kniha povýšením Brunovho otca a oslavou. Scéna pohrebu Brunovej starej mamy je vymyslená. Smuel si nezoberie koláč od Bruna, ale kus kuraťa. Vo filme nemá ostrihané vlasy, ale v knihe kvôli všiam áno. V knihe sa otec ani mama nikdy nedozvedia ako Bruno skončil. Jednoducho zmizne.
Ďalšou, v súčasnosti obľúbený žáner zlátaniny hororu a romantiky, je kniha Chutná tela od I.Marion-a. Film bol natočený v r.2013 režisérom J.Levine-om pod názvom Mrtví a neklidní. Netuším prečo je iný názov v preklade knihy a iný v preklade filmu. Zombík R bol v knihe počas života nejaký manžér. Bol v obleku. Vo filme je v mikine a bol nezamestnaný. Film trvá nejakých 90min. Preto nejaké tie scény z knihy tam chýbajú. Napr. prvá návšteva mŕtvol v meste. R mal dokonca na letisku rodinu s deťmi. To vo filme nie je. Nie je tam ani prechádzka R s Juliou a kamoškou po meste živých. Záverečný boj s kostlivcami má v knihe šťavu a spád. Vo filme je to akosi rýchlo odbyté a pomleté, bez nejakého veľkého napätia. Čo je vo filme navyše je spomienka na Perryho otca. V čom sa odlišuje film od knihy? R býval v inom lietadle, jazdil na inom aute BMW a Mercedes v knihe (to je asi o sponzoroch filmu a knihy). Mesto živých je za hradbami, v knihe na štadióne. R sa dostane do tohto mesta inak. Záver je úplne iný. R s Júliou neutekajú pred kostlivcami (v knihe pred armádou) a neskáču zo štadióna do vody (skáču do šachty). Juliin otec v knihe zomiera pádom zo strechy, vo filme táto scéna nie je a on si uvedomí, že zombíci sa menia. V tomto prípade sa oplatí skôr čítať knihu. Tá je akčnejšia. Škoda, že režisér nepreniesol viac scén do filmu.

Ostrava

Mojej láske som teda splnil sen v podobe adrenalínového zážitku hokejového zápasu nášho nešťastného tímu s Fínmi. Keďže sme zabili dve muchy jednou ranou, podelil som tento deň na dve časti. Tu je tá turistická. Vyrazili sme krátko po ôsmej. Do zadu si sadá švagriná, ktorá šla na zápas Rusov s Bielorusmi. Po diaľnici frčím na Bytču. Horský prechod Makov je nekonečný. Aspoň ma v serpentínach, a teda v náklonoch, neomíňal zadok po nudnej ceste diaľnicou. Po odbočke na Bílou nás sprevádza riečka Ostravice. Samoty u lesa. Krútim volantom na ďalšom prechode za Starými Hámrami. Priehrada Šance sa zdala vypustená. Z cesty je na ňu pekný výhľad. V Ostraviciach je semafor. Podobná haluz ako v našich Sučanoch. Vo Frýdlante opravuju most. Potom už vchádzame na dvojprúdovú cestu. Vo Frýdku-Místku schádzam na prvom "kruháči" do centra. Ďalej je totiž cesta spoplatnená až do Ostravy. Vyhýbam sa jej teda a motáme sa cez Sviadany a Paskov do Ostravy. Tam sa o5 pripájam na dvojprúdovú cestu (po jednom kufri). Po chvíli z nej odbočujem a po kilometri sme na záchytnom parkovisku. Môžem parkovať aj na mieste pre invalidov. Švagrinú s priateľom pohltí o chvíľu hokejová hala a my ideme hľadať cestu do centra. Pýtame sa policajtov, ktorí nám ochotne radia. "Elinou" sa potom dostávame za zhruba 10min. do centra Ostravy. Cestou vidíme múzeum vysokých pecí. Váhame, či nevystúpiť. Pokračujeme, ale s odstupom času, sme radšej mohli ísť sem. Hľadáme známu ulicu Stodolní. Vybrali sme sa od nej opačným smerom, takže stopujeme policajtov o5 a tí nás otáčajú s5. Popri múzeu umenia a divnej skulptúre s kovu a plastu nazývanej Úsvit (ironické hlasy tvrdia, že je to súmrak ostravskej architektúry, ktorý se prevŕtal zo zeme a musel si nasadiť okuliare, aby pohľad na Ostravu zvládol) uličku nájdeme. Samé bary, dávam jej prívlastok ulica alkoholikov. Najmä slovenskí fanúšikovia, na obed, sú už signifikantne unavení. Vidím padať z rúk spiaceho "našeho" zástavu. Aká to symbolika. Nám sa ozývajú rapkáče v žalúdkoch, ale akosi kde nič, tu nič. Striptíz bar. Na rohu objavujeme Potrefenú husu. Sadáme dovnútra. Dáme si na začiatok nealko pivo. Polovička si objednáva  cestoviny, ja sviečkovú. Za necelú polhodinku to prinesú. Veľké porcie, ale chuťovo nie som zrovna vo vytržení. Prechádzajú popri nás aj fanúšikovia Suomi ako kravy Milky. Takýchto extravagantných uvidíme dnes ešte viac. Oproti robia zásobu piva, sudy hrmia a nám sa zdá, že ide búrka. Nasýtení odchádzame bočnými uličkami. Hľadáme infocentrum a pritom stojíme pred ním. Pod lampou najväčšia tma. Zadovážim dve pohľadnice a mierime do obchodného centra Nová Karolínka. Je tam zmenáreň, a ak plánujeme navštíviť pec vysokú, treba meniť peniaze. No panička v jedinej v sobotu otvorenej zmenárni má "obedňajšiu" a príde o 10 minút. V hračkárni preto kupujeme babám drobnosti. Meníme peniaze, ale netušiac, že viac menej zbytočne. Ocitáme sa kdesi vzadu za nákupným centrom. K zastávke električky sa preto musíme vrátiť. Nadratí pod obraz boží vykrikujú na zástavke Fíni "Slovenskóóó". Blokujú výdaj lístkov. Nastupujeme do "tramvaje" pre zmenu k Slovákom s vodkou v ruke. Jeden tiež zreve "Slovenskóóó, ale v tichu kabíny to znie trocha trápne. Vypadneme pri vysokých peciach. Vstup do bývalého komplexu výroby železa je voľný. Je to národná kultúrna pamiatka. Je to však len zlomok celého areálu, no ten naj. Hemží sa to tam modrými, červenými a najmä žltými prilbami. Je tam dokonca i hokejová fan zóna. Rusi vyhrávajú s vysokým skóre. Mňa zaujme táto gigantická stavba, ideme preto do infocentra. Máme smolu. Prehliadka zo sprievodcom trvá dve hodiny a my máme k dispozícií max. hodinu. Pešo sa teda aspoň prejdeme popod 65m pece. Aký to bol ľudský um, čo dokázal spočítať, navrhnúť a zmontovať toľko ton železa. A potom ho v tej peci vyrobiť. Jedna pec vypľula 120t roztaveného kovu každé 3 hodiny. Sú tam 4. Robilo sa bez prestávky. A ďalšie tony prachu, čo vyprodukovala. Za deň 53t z jednej pece. Pec č.1 sa snažia majitelia uchovať, a tak ju ponechali ako je. Stojacu, mĺkvu po poslednom odpichu železa pred 17 rokmi. Obohnali ju sklenenou konštrukciou a nadstavili o 20m. Na vrchu je kaviareň. Trocha to kazí jej celkový vzhľad, ale obďaleč sú ďalšie pece. K peci stúpa evakuačný výťah. Je jediný v Európe, ktorý nie je počítaný na počet osôb, ale nosnosť. Preto je počet ľudí v ňom rôzny. Do pece urobili prierez v najhorúcejšej časti, v nisteji (pri prevádzke hriala pekelnými 2000°C). Dá sa tam vstúpiť a vidieť šamotové obloženie i vsádzací zvon. Pod nohami svieti do červena na dne pece posledná vsádzka. Po obvode pece sú otvorené aj iné technologické otvory. Dostanete sa k prašníku, ohrievaču vzduchu. Pri voľbe veľkého okruhu sa dostanete aj k výrobni koksu, plynojemu, elektrárni. Ak vás nohy nebolia vedľa je novo otvorený "dul Hlubina". Alebo sa dá ísť do sveta techniky. Megalomanské sú plány s týmito megalomanskými konštrukciami. Majitelia musia jednať, inak im to spadne na hlavu. Ich vízie sú smelé a areál vysokých pecí stratí svoju terajšiu oceľovú podobu. Preto odporúčam tam ísť, čo najskôr, kým sa dá vidieť ako tak v pôvodnej podobe. Nás to tak nadchlo, že radi by sme sa, čo najskôr vrátili a pozreli si to v kľude. Stretli sme tam starší pár, ktorý sa tiež chystal na zápas. Dedo musel babku odtiahnuť od nás, lebo by sa zakecávala. Blížil sa zápas a treba nám ísť. Na zastávke o5 stretáme fosils. Dedo nám podáva ruku, vzápätí si utiera ruky do vlhčenej servítky. Neviem, čo si mám myslieť. Električkou ideme popri oceliarni, míňame Vítkovické námestíčko s dominantným tehlovým kostolom sv. Pavla. Tehlové domčeky bez omietky pripomínajú Anglicko. Pri aréne zostupujeme dolu a pohltí nás vír fanúšikov.
Po hokeji ideme hneď domov. Policajti riadia dopravu. Pomerne rýchlo sa však dostaneme z centra na výpadovku. Rovnakou cestou s5. Po Frýdlant nás sprevádza nezameniteľná Lysá hora. Vidíme pindriť chatky v okolí Starých Hámrov. My sme ešte grilovaciu sezónu veru neodštartovali. O hokeji, kvôli ktorému sme šli do Ostravy sa toľko nebavíme ako vysokých peciach. Po dnešku sme bohatí na zážitky.

Fandíme našim

Prichádzame po dva a polhodinovej jazde do Vítkovíc. Na parkovisku je slovenská zóna pre fanúšikov. My však hneď ideme, nedočkaví, do fan zóny pri aréne. Pripájame sa k sprievodu fanúšikov z iných parkovísk. Hudba reve, čo ma trochu se...e. Nejaká Kabát atrapa skupina. V prípade vzájomnej straty alebo odcudzenia sa, navrhujeme použiť ako maják bieleho Yetiho. Všade veľa slovenských fanúšikov, sem tam Rusi, zopár Bielorusov. Otvárame dvere do oficiálneho obchodu pre potreby fanúšikov, skrátka suveníry. Hneď na dverách sú 2 cedule, že Euro nežerieme. "No, teda sme asi nahraní", vravím. Za dverami pozýva v angličtine týpek v rozhodcovskom drese. Melie stále dokola to isté. Je tam aj poobede, furt. Ako robot. Idem sa robota spýtať ako je to s tým Eurom. Skúšam v materinskom jazyku. Tupo hľadí na mňa. Prepnem teda na "ingliš". Chytá sa a hovorí, že sa dá platiť kartou. Fajn. Keď vidíme tie ceny, zisťujeme, že ani tú plat. kartu nebude treba. Len malý odznak stojí 190Kč. Z výrazom kyslého vína opúšťame obchod s tým, že skúsime sa obzrieť po napodobneninách, teraz sa im hovorí jednoduchšie, fejky. Presunieme sa ku vchodu do haly. Chvíľu tam stojíme. Ako majster sveta vybieha Lintner. Okamžite ho obchytávajú fanúšikovia a fotia sa s ním. Rýchlym krokom sa vzdiali, o chvíľu si privedie nejakých známych, ktorým dáva novinárske preukazy. Miznú rýchlo ako hlavné postavy v Ordinácií v Ružovej záhrade. Po chvíli pohltí aréna aj švagrinú. My máme relatívne kopec času, ktorý strávime obedom v Ostrave a nejakým tým motaním sa. O tom neskôr. Ako sa blížil čas zápasu, zmocňovalo sa nás vzrušenie. Opustili sme vysoké pece a popri oceliarňach, tepelnej elektrárni a starom riaditeľstve doviezli sa k ČEZ aréne. Sedeli sme so starším párom, ktorý spomínal na naše kúpeľné mestečko. Trocha ďalej sedeli fínski "Elvisovia". Myslel som, že je len jeden. Veď som ho videl pred pár rokmi v Las Vegas... Vonku pred arénou to už vrelo. Hral tam akýsi "band" svoje "fláky". Ten výraz sa mi páči. Odrhovačky neznie tak malebne. Pred dohovoreným autom sme sa stretli so švagrinou. Informovala nás ako to chodí vo vnútri. Napr. vám dajú fľašu bez vrchnáku. Oni ju potom opatrne nosili v taške. My sme im na oplátku dávali pokyny jak Vujtek ako sa dostať do Ostravy. I tak sa zamotali a nenašli cestu.  A vraj sa míňajú puky. Puky? Pozeráme na seba ako Cuky a Luky. Predierame sa teda nas5 do oficiálneho obchodu hokejových komodít. Neúnavný rozhodca-robot stále zve zákazníkov. Pukov je dosť. Premýšľame nad vlajočkou, ale niet ju kam povesiť. Stojí toľko, čo odznak. Obchod vlastnia američania alebo snáď kanaďania? Po zaistení jedného puka, zisťujeme, že sme švorc. Peňaženku mala švagriná. Tak jej v tom hukote, treskote voláme s nádejou, že ešte neopustila aspoň Vítkovice. Chvalabohu je kdesi pri úschovni. Myslíme, že tej pri zastávke električiek. Derieme sa stále hustnúcim davom na opačný koniec arény. Pol hodina do zápasu a nie je tam. Je pri druhej úschovni. Vraciame sa cez rohatých vikingov, fínske kravy a slovenských klobúkoch, či papierových Šatanov s5. Všimnem si, že fínski fanúšikovia sú viac nápadití. Priekupníci sa snažia získať lístky. Berieme "pudilár", odovzdávame batoh švagrinej a ukazujeme im všeobecný smer na Ostravu. Nakoniec skončia v akejsi "reštike" pri starom riaditeľstve oceliarní. Konečne sa presúvame aj my ku vchodu. Najprv my cez detektor a drobnosti cez rontgen. Až potom pípnu lístky a cez turniket sme vo vnútri. Je tam ako v úli. Bezpečnostná služba nás nasmeruje na naše sedenie. Sme v rohu na kraji, ale v prvom rade. Na našom mieste sedí novinár. Ukazujeme mu lístky. Niektorí "akože" novinári nemajú miesto, a tak len postávajú pri stene. Klzisko sa mi vidí akési malé. V "telke" vyzerá všetko omnoho väčšie, dlhšie, hráči menší. Je cca 10 minút do zápasu. Aréna sa pomaly plní. Vedľa nás si sadá "potrunžený" fínsky fanúšik. Ale drží sa. To sa nedá povedať o Slovákovi nad nami. Cez jeho opilecký rev, nepočujem nič. Pred koncom druhej tretiny sa chystá vyzliecť na schodoch. To ho ešte ochranka spacifikuje a sadá si do prestávky na svoje miesto. V ďalšej tretine už nenastúpi... Toto už nie je fanúšik, ale ožraté hovädo. Jedného takého, čo odhodil tričko na klzisko, odvádza ochranka v druhej tretine von z haly. Hala potemnie a predstavujú hráčov. Najprv domácich, čo sú Fíni. Pri našich komentátor vyslovuje len meno. Diváci kričia priezvisko. Bob a Bobek zahrá divadlo. Nastupujú hráči. Laco korčuľuje k bráne! Prvé buly. Prvá naša šanca. Hala začína vrieť. Atmosféra pohltí každého. Kto neskáče nie je Slovák! Hop! Hop! Hop! Hala sa otriasa. Fíni majú puk a mne idú prasknúť bubienky od pískania. Slovenskóóó. Pri mne pobehuje fínsky somár s gitarou. Strašne sa tomu smejem. Fíni tlačia, somár lieta a hrá na gitaru. Naša striedačka je akosi bez života. Naši sedia 100m od seba. Macejko dvíha náladu aspoň divákom. Koniec bezgólovej tretiny. Cez prestávku sa prejdeme na opačnú stranu. Nakukneme do VIP salónikov. Vidíme Lintnera mudrovať v kabínke. Nastupujeme do druhej tretiny. Pribúda mexická vlna. Prejde trikrát cez nás. Ani my, ani Suomi nedokážu vytvoriť nejakú akciu. Nevidím fauly, takže ani neviem, čo sa deje. Iba piskot divákov dáva tušiť, že čosi neblahé. V tejto tretine je ho veľa. Fíni majú o sto percent viac striel na Laca. "Jáno Laco!", volá hala. Počas komerčnej prestávky vybiehajú na ľad čierny mravčekovia a pudlujú priestor pred bránkami. Vysvetlite mi, prečo sa nemôžem počas zápasu pohybovať po hale a čakať na prerušenie hry. Koniec druhej tretiny a o5 bez gólov. Sledujeme spev 6 fínskych bratov. Fínska verzia Glory aleluja. Niečo ako naše Slovenskóóó. Usmejem sa nad transparentom: "My sme tu doma! Blava". Chalani nastupujú do záverečnej tretiny. " My chceme gól!" reve aréna. Ten padne, ale v našej sieti. Laco odhodí bránku. Napäto čakáme na verdikt rozhodcu. Na opakovanom zábere je vidieť, že odhodil hokejku a môže byť rád, že nedostal dve minúty. Fanúšikovia povzbudzujú ďalej. Objímam sa s Bobekom a kričím na neho Ahóój. Je hluchý a prelieza cez zábradlie. Po druhom góle hala stŕpne. Nikomu sa nechce do mexickej vlny, preto končí ani poriadne nezačala. Všetci vedia, že už len zázrak nám pomôže. Nad hlavou mi hrá celá fínska Apocalyptica so somárom. Trefné, pre slovenských fanúšikov. Tréner nezmyselne odvoláva minútu pred koncom brankára. Chce snáď potešiť fanúšikov gólom? Diváci pomaly opúšťajú halu. Dostávame tretí gól. Vedľa sediaci Fini deda nám podáva ruku. Smeje sa nám do očí. Odpískané. Jediný kto hral v tomto zápase je Laco, preto ako satisfakciu ho ocenia. To už vychádzame von a unáša nás prúd sklesnutých Slovákov. I napriek nezdaru prežili sme skvelý zážitok, precítili úžasnú atmosféru, nadýchali sa obrovskou fanúšikovskou energiou a máme na čo dlho spomínať. 

Zahajujeme hradnú sezónu

Aj tento rok dobíjame hrady. Začali sme zvoľna na Dobrej Vode. Zaparkovali sme v zrekonštruovanom centre dediny. Miestny prostáčik nás pozdravil, potom ešte asi 4-krát. Pozreli sme jeden z najvýdatnejších prameňov vody, nahodil som vibramy a posilnení makovníkom (veď zvonili na obed) po asfaltke sme šli na Mariáš. V diaľke na pahorku hrkoce traktor, ktorý hnojí pole, pod ním zurčí nenápadne riava Blava. Romantika dediny. Na Mariáši pramení. Rieka a asi aj tá romantika. Zdroj pitnej vody je však už viac-menej odstavený. Nie je treba. Vody je dosť. Je tam stále funkčné kúpalisko. Už mali vyvesený aj plán koncertov na tento rok. Kúpalisko ohrieva vodu pomocou solárnych panelov. Za kúpaliskom je odbočka na hrad. Cesta vedie popri opustených, chátrajúcich chatách. Obídeme 2 spadnuté stromy a o chvíľu sme na rázcestí. Škriabeme sa po skalách hore. Potom už len chodníčkom k hradu. Vojdeme do vnútra a sadáme si k ohnisku. Opekať nejdeme, vybaľujeme rohlíky so salámou. Tentoraz sa zdá, že máme málo proviantu. Zabudneme tam skladací nožík. Keď sa poň o 2h vrátim, samozrejeme tam nie je. Len pomarančove šupy. Niekomu teda poslúžil. Bol z tých lacnejších. Po prehliadke hradu schádzame dolu. Ideme hľadať jaskyňu Slopy. Cestou nás míňajú cyklisti a mechanik nášho "voxhóla". Svet je malý. Príroda sa ešte len prebúdza a listy na stromoch takmer nie sú (preto sme si aj vybrali na začiatok miesto, kde sme už boli). Tú dieru do zeme nachádzame na vrchu kopca. Jej vchod je zakrytý "pro forma" plechom. I tak do nej nakuknem. Pekný výhľad na hrad, no sú tam stromy. Baby si dávajú ovocnú šťavu. Až tu zisťujeme, že sme nechali na hrade nožík. Kaleráb preto putuje s5 do batohu. Vraciame sa po tej istej ceste, hoci sme rozmýšľali ísť po náučnom chodníku. A o5 k hradu.  Márne hľadám nožík. S5 ideme cez cintorín. Najprv židovský, ukrytý v lese, kde strašíme baby s nebožtíkmi. Zatvárajú si oči. Ja naopak, otváram bráničku na obecný cintorín. Zrovna tam je funus. I v kostole zvoní umieráčik. Omša je však neskôr. Zdiaľky počuť gajdy. Potom sa rozozvučia husle a harmonika. Dedinská mládež "džemuje" v miestnej krčme. Baby sa hrajú na ihrisku, kde do nich hádže nejaký chlapčisko štrk. Sediac na námestíčku popíjame kofolu a počúvame zádušnú omšu. Aká to idylka dediny. Cestou s5 si všímame opustený závod. Kedysi to bola filiálka pre smolenickú "chemičku". Do Dobrej vody kedysi viedla i železnica! Míňame aj plničku vody Zlatá Studňa (alebo aj Saguaro). Rátame, aké je to pre túto firmu ziskové, predávať vodu, keď oni ju majú viac menej za babku.
Ďalší pekný a teplý víkend využijeme na vypálenie hradu Šášov. Nachádza sa pri Žiari nad Hronom. Rozhodli sme sa ísť náučným chodníkom z Ladomerskej Viesky. Zastavujeme vo Vieske pri železnici. Tým vynecháme štartovací bod v Žiari. Popri ceste stojí kukurica. Netradičná zastávka po ceste náučným chodníkom. Len informačná tabuľa pri nich absentuje. Je čas obeda, a tak ju vyzdvihuje pasák a odváža ju preč. Ja nahadzujem zasa vibramy a vydáme sa do dediny. Popri kostole Krista Kráľa a ukrytom kaštieli vojdeme na námestie Ladomer. Aj toto je prerobené i s okolitými domami. Vyzerá pôvabne. Baby sa ovlažia vo fontáne a šliapeme do kopca na koniec dediny. Kopú tu práve kanalizáciu. Žene ako na slovo vzatej odborníčke sa vidia kontrolné šachty úzke. Objemnejší chlap by tam nevošiel. A že ich na závode majú... Konča dediny obiehame stolárstvo, psov a kozy. Vchádzame do lesa, kde sú stopy po ťažbe dreva. Vidíme chlapíka s prázdnym fúrikom fučať do prudkého kopca. Haluz. My ideme opačným smerom, dolu. Na lúke nad dedinou je impozantná výhliadka na hrad. Oddychujeme, cikáme, fotíme. Pokračujeme do Šášovského Podhradia. Chlapík s plným fúrikom hliny nás obieha. Nezdá sa mi, prečo ide pre hlinu tak vysoko, veď vôkol je tiež kopa zeme. Zhodujeme sa, že niečo pod ňou pašuje. Stavia plot vôkol domu. Keď o minútku ideme okolo, fúrik je prázdny. Krčma je ešte zatvorená. Už nás chytá hlad, ale vezieme tentoraz zo sebou "špekáčky". 2 batohy proviantu, aby nám deti nepomreli. I múzeum hradu je zatvorené. Škoda. Šliapeme hore na čistinku. Je tam ohnisko, tak sa usadíme tu. Pod altánkom je aspoň tieň. Akýsi chlapík značkuje novú trasu tzv. Barborinu cestu. Mamina zakladá oheň, ja hľadám palice na opekanie. Deti si chceli ísť opekať, ale po chvíli odpadávajú a ja pečiem s dvoma palicami. Ako vždy, dym si hľadá cestu len ku mne. Keď si myslíme, že je hotovo za účasti vlčieho hladu sa vrhneme na nedopečené "safalátky". Múky ako v košickom megamedovníku a na dlhšiu chvíľu nechcem špekáčky ani vidieť. S plnými bruchami prudko stúpame k hradu. O chvíľu fučíme pod ním. Tiež sú tam miesta-nemiesta na opekanie. Hradná pivnica a studňa v predhradí. Aké poklady skrývajú? Hrad je situovaný na skalnom brale. Prechádzame sa rozvalinami, niekde až nebezpečnými. Dcérky spravia prvé fotky v živote. Vietor nás prefúkne a schádzame dolu. Ideme ešte na skalu Bačkov. Rozmliaždený had dáva tušiť, že to bude kraj hadov. Popri miestnej skládke a "voňavom" Hrone dôjdeme k 20m skale. Mama sa zľakne opaľujúcej sa úžovky. On na tu tiež hľadí a stavia sa ako kobra indická. Ja ho zaháňam palicou slovenskou. Nechce sa mu, potvore klzkej, spod hrejúceho slnka. Baby zo strachu ostávajú dolu. Po chvíli sa osmelia a lezú za mnou hore. Priamo pod nami tečie Hron. Staršia si omotá mamin popruh na ruku a začne vymýšľať. Mama dostáva strach, že spadnú obe dolu. Preto radšej zliezame. Posadíme sa do novovznikajúcej krčmy Súsol. Prítulný pes typu labrador. Majitel robí dlažbu. Na pohodlnom diváne sa dobre sedí, ale hodina pokročila a ešte máme kus k autu. Preto sa lúčime a rovnakou cestou šliapeme s5. Stupák nás už čakal. V lese chlapi čosi kopú. Čističi? Nech už sme radšej von z lesa. V Ladomeri sedíme na námestí a vybaľujeme, čo iné ako makovník. Na ceste vidíme druhú zmenu šlapiek. Jedna ma strááášne krátku sukňu. Druhá odpočíva v tieni. Tá info tabuľa... Kým vyjdeme z mesta, ešte ich zopár uvidíme postávať. Musí to tu vynášať i napriek rýchlostnej ceste. S myriádami mušiek na skle a prednej maske pred siedmou sme doma.

Voxhól na kontrole

"Nielen my, ale aj autá musia chodiť niekedy na kontrolu k lekárovi". Takto som to vysvetľoval malým, keď som ich ráno hnal, aby som sa včas dostavil k emisnej a technickej kontrole. Znova nastal čas buzerácie našeho auta a hlavne vodiča. Rovnaká firma, no tentokrát to bolo iné. Zbytočne som baby naháňal. Prišiel som tam krátko po 7h. Objednaný som bol na 7.30h. Z diaľky som videl, že sa tam svieti. Už to mi bolo divné. Prišiel som k bráne, ktorá bola otvorená. Tak som pokračoval do dvora k hale. Najprv k zatvorenej rolete. Išiel som na príjem, že či tam niekto úraduje. Nie. Cez okno som videl, že na dielni sa motajú technici, 3 autá a ich tŕnuci majitelia. Myslel som, že začali robiť skôr. Vrátil som sa teda k autu a zaradil sa do druhej "lajny". To už vyšiel technik, či teda niekoho hľadám. Hovorím, že idem na kontrolu. "Na kedy ste objednaný?!", pýta sa viac menej nasrato. Hovorím na 7.30h. "Tak to sa vráťte na príjem a čakajte na pani". Tu sú teraz ""naše"" autá", vraví. "Máte tam parkovisko, nech sa páči môžete čakať".  "To tie naše autá tak akurát zožeriem", myslím si. Tak čelom vzad a vrátil som sa s autom pred otvorenú bránu. Čakal som vo vnútri na Príjme.  Pani sa pred pol ôsmou dovalila. Zaiste fajčením zostarnutá tvár ako monacká anorektička. Postrčil som jej cez okienko veľké papiere od predošlej kontroly. "Doneste mi tie malé", škrečí na mňa ospalým a prefajčeným hlasom. "Aha. Tie mám v aute." Zaseknutá brzda sa teda po ne vrátila. Zaplatil som o 5Eur viac ako minule. V kancelárií sa medzi tým ukázal prešedivelý technik. Úplne iný ako boli v hale. "Aj, aj." vraví mu pani. "Pristavte si vozidlo", odkazuje mne. Vypadol som a šiel s autom k rolete. Po chvíli ju technik zdvihol a vošiel som dnu. On si potom auto preparkoval na druhú stranu ku kontrole smradu. Najprv otvoril prednú kapotu. Snažil sa odskrutkovať veko nádržky brzd. kvapaliny. Bez úspechu. Tak tým poveril mna. Lebo keď sa to náhodou odtrhne, aby nebol on zodpovedný. Trápil som sa s tým. Keď som zbadal, že veko berie technik s hasákom útokom, bránil som auto telom a veko našťastie rýchlo otvoril. Strčil do nádržky akúsi sondu, na batériu pripojil kontakty a zmeral teplotu brzd. kvapaliny. Potom si prisunul meracie zariadenie. Nakoľko som si už ani nepamätal, kedy som menil kvapalinu, začalo mi lepiť. Vtom vošla motorka a priamo na kontrolu bŕzd. Pýtal som sa ho, či motorky nepodliehajú kontrole emisí.Vraj nie. Ale skôr preto, že nikto nevypracoval metodiku. Tentoraz auto až tak netúroval. Auto znečisťuje vzduch primerane, a tak si ho technik zasa preparkoval na druhú stranu. Pozeral kabínu. Dodrbkal ma, prečo nemám opierky na hlavu vzadu. Zrovna dnes som nechával jednu detskú sedačku svokrovi. Tak som mu to tam vysvetľoval. Nevedel som, že opierky podliehajú kontrole.Vraj jemu netreba opierky dávať dolu. Teraz sa mi zdalo, že tento technik robí dôkladnejšiu kontrolu ako ten pred 2 rokmi. Stierače, ostrekovanie, hlúpe opierky, pásy. Potom Voxhóla presunul pod brzdné valce. Dupal na brzdy ako pápež na biskupov. Zelené bodky na monitore asi svedčili o správnej funkcii. Pomkol auto ďalej na kontrolu podvozku a vôlí. To už som v ňom sedel ja s nohou na brzde. Auto tancovalo Harlem shake. "Preboha, veď ja s ním takto nejazdím", myslím si. Muselo ho to, chudáka štvorkolesového, bolieť. Posledná kontrola boli svetlá. Tušil som, že stretávacie sú zle nastavené. Veď svietili takmer ako diaľkové. Aj mi to technik potvrdil. Príliš vysoko sú. Pripomenul mi opierky a nastavenie svetiel. Vraj by som u kolegov neprešiel a auto by bolo nespôsobilé. Cez to všetko mi zoškrábal staré nálepky, dokonca po 5 rokoch aj kontrolu originality. Keď som sa ho pýtal prečo, odpovedal, že vraj to platí len 15 dní, a ak netúžim po pokute, je vhodné ju dať dolu. To už som bol na konci linky. Auto posunul až tesne k rolete. Netuším načo, asi kvôli poslednej fotke na pamiatku. Potom som šiel na odstavné parkovisko a čakal. Vyšiel technik, že papiere ma čakajú vnútri pri okienku a nepriletia mi samé do náručia. Pani o5 spomenula, že som tu oxidoval po siedmej a nečakal na ňu, milostivú. No. Tí, čo tu boli predo mnou tiež nečakali. Mám z toho zmiešané pocity a pochybujem o serióznosti firmy. Za mnou stála ženička, triasla sa ako Kmotríková, keď ju policajti naháňali. Potom spokojne bafala s paňou od priehradky. Tá prešla so svojim SUV akosi rýchlo linkou. Obdržal som konečne nové papiere na spôsobilosť smrada na cestných komunikáciách na ďalšie dva roky, o 55Eur ľahší som s výdychom vypadol.

Nebeské udalosti

Občas rozjasnia naše všedné dni nevšedné udalosti. Tentoraz skôr dni zatemneli. V prvý jarný deň mal byť koniec sveta. Nebolo to také zlé, iba sa skrylo na chvíľu slnko za mesiac. V robote sa od rána robili na túto udalosť prírpavy. Kolega kdesi vyhrabal diskety od tlačiarne. Ich dátove kotúče poslúžili ako filtre. Niektorí si ich nasadili na okuliare, ba dokonca aj na objektív telefónu. O 10.30h sa prestalo robiť a takmer všetci vzhliadli k nebu. Nastalo čiastočné šero. Pri zatmení v r.1999 bolo väčšie šero, až vtáci stíchli a začali lietať komáre. Teraz to bolo len čosi vyše 60%. V ďalekej budúcnosti už nebude žiadne totálne zatmenie, pretože sa mesiac od zeme pomaly, ale isto vzdaľuje (asi 1m za rok). Okuliare niektorých vyzerali ako toho gitaristu zo skupiny Deee Lite. Ja jediný som mal v kancelárií fóliu z diskety, cez ktorú sa dalo pozerať, tak som ju nechal kolovať. Koniec sveta nenastal a o 11h si robota na nás počkala.
V podobnom duchu som v sobotu baby "nabajačil" na návštevu hvezdárne. Zrovna v Partizánskom bola nejaká akcia. Šli sme tam o pol piatej, že si pozrieme aj nočnú oblohu. Bohužiaľ blížiaci sa "studený Franta" súkal zo západu oblaky. Za hodinku sme tam došli. Už sme si mysleli, že nič nebude, keď nám pred nosom chlapík zamkol. No všimol si nás a o5 otvoril. Hneď nám oznámil "jóbovku": "Planetárium 3D sme už vyfučali". Vstupné činí 1 Eur. Pred týždňom bol deň hvezdárni a mali "narváno", 150 hláv. Dnes 14. Vraj to je taký mesačný priemer. Mladík pri vchode sa sťažoval, že nevie prilákať ľudí. Nuž, a ešte keď vyfučali unikátne planetárium. Čo čaká. Vestibul zdobia papierové modely nejakých družíc, raketoplánu a hornín. Mesačná tam však absentuje... Je tam nevydarený papierový plagát kozmonauta s otvorom pre hlavu. Prednáškovej miestnosti z čias boľševikov dominuje za skleneou virtínou papierový model marťanského robota Curiosity a staré modely slnečnej sústavy. Aj glóbus súhvezdí. Moderný projektor svietil na plátno. Usadili sme sa teda na 2h prednáške pre 9 ľudí. Naša malá bol doteraz najmladší návštevník hvezdárne. V miestnosti sa nekúrilo, boli sme v bundách. Deti to veľmi nezaujalo i dospelí mali, čo robiť, aby rozumeli. Vcelku to však bolo  zaujímavé a dalo by sa rozprávať o vesmíre aj týždeň. Prišli sme na začiatku prednášky, keď samotný pán riaditeľ Mešter, zapálený ako olympijská pochodeň, hovoril o pohybe zeme. Na južnej pologuli sú vraj kratšie letá, ale teplejšie. Staršiu ma však otravovala, či jej ukážem video, čo sa stane, keď sa v aute nepripúta.  Pán vedúci mal celkom dobrý astronomický program Starry Night, kde bol z plátna výhľad akoby z teleskopu na horizont. Počítač bol spriahnutý s  internetom a mohol sledovať napr. pohyb družíc alebo kozmickej stanice. Informoval tiež o plánovaných zábleskoch iridiových družíc. Program vedel zobraziť v akomkoľvek čase polohu planét. Vedel priblížiť alebo oddialiť vesmírny objekt. Vedel sa pripojiť na databázou snímkov z teleskopu. Jednoducho skvelá vecička. Rozprával o zatmení slnka, pohybe mesiaca, poslednom človeku na mesiaci a záhadnej ružovej mesačnej hornine. Ukazoval potom súhvezdia, najmä zimnej, oblohy. Rozprával o tom, čo robí Curiosity na Marse a ako. Vyvŕtané horniny laserom mení na plyny a tie spektormetrom meria. Našli tam sladkú vodu a najnovšie vraj fosílie. Teplota nad povrchom je celý marťanský rok príjemných +20°C, no uší by nám omrzli pri -70°C.  Hovoril krátko o Venuši. A o5 sa vrátil k našemu súputnikovi, mesiacu. Najlepšie je ho pozorovať v štvrti. Vtedy jeho povrch tak nežiari od slnka. Na koniec pustil rozprávku Chip a Dale ako leteli do vesmíru. Spomenul som si na Bzuča, ktorý tam samozrejme nechýbal. No p. Mešter akosi zabudol, že sme v miestnosti. Pohltila ho príprava teleskopu na sledovanie nočnej oblohy. Vyšli sme teda von zo sály s tou 5 člennou rodinou. Boli tam ďalších zopár ľudí. Kupola otovrená a teleskop vrčal a hľadeľ vysoko nad obzor. Odbehol som si na záchod. Stal som vedľa jedneho chlapíka zo skupinky. Ten sa nakláňal akoby chcel vidieť môjho vtáka. "Čo je uchýl?", myslím si. Na ospravedlnenie svojich mimoriadnych pohybov hovorí, že pozerá, či netečie pisoar. Vraj je tam napísané "Nepoužívať", tak preveruje prečo. No nič, netiekol, šli sme teda do kupoly. Popri starých ďalekohľadoch a točitých schodoch ako v hradnej veži. Baby sa tešili, spočiatku sa síce v tmavej kupole báli, hlavne, keď sa točila strecha. Astronóm Mešter mal laserové ukazovatko, ktoré dosvietilo snáď až na mesiac. No po chvíli mu prdlo. Šiel po nové asi až do Tesca, lebo ho akosi dlho nebolo. Oko teleskopu namieril na Jupiter. Cesta naň by trvala celý život, možno aj viac. Je od nás vzdialený vyše 500 mil. km. Baby pozorovanie zaujalo. Čumeli sme naň pri 50-násobnom zväčšení, potom pri 100 a 250. Viac vraj nemá význam. Neboli zrovna najlepšie podmienky. Veľká vlhkosť bránila ostrosti. Musel som si dať dolu okuliare. Nie je to potom bohviečo pozerať so slepými očami. Ale pásiky tohto plynného obra som videl. I jeho planétky. Padla otázka od chlapca, keby sa zmenila dráha toho Jupitera a vybral sa k nám. Či sa to môže stať. Chvalabohu nebeské zákony platia, takže to nehrozí, veď Zem je pre neho veľká ako Slovensko. Potom p.Mešter zamieril zrkadlá na Venušu, ale kým sa stačil prvý zvedavec pozrieť, pochovali ju mraky. Pri zažatí svetla v kupole sme museli hľadieť do zeme. Oslepilo nás svetlo. Naša prvá skupinka 9 ľudí odišla a druhá šla do prednáškovej miestnosti už v pokorčilej dobe 20.30h. Mne sa tam páčilo, moja drahá na také veci príliš nie je a mala starosti skôr udržať deti na uzde pri prednáške. Deti upútal až teleskop a nočná obloha. Dúfam, že sa ešte niekedy vypravíme za hviezdami alebo mesiacom. Ale to už by som išiel do bližšej v Hlohovci.