K foteniu som prvýkrát pričuchol v mojom pubertálnom, resp. postpubertálnom veku na leteckých dňoch. Lietadlá sú mojím koníčkom a ich vlastne zhotovené podobizne som si ukladal do albumov. Tie boli hlavným artiklom dlhé roky. Spočiatku mi robil dvorného fotografa tato. Ja som robil režiséra. Pokiaľ stroje stoja, nie je to problém. Keď sa však rútia 150-200km/h po dráhe
mám s tým veľké starosti. Mnohokrát sú fotky "z kopca". Vo vzduchu už ani nefotím. To musia byť ozaj ideálne podmienky. Aj tak v "melónovej" konkurencii nemám šancu ako som sa presvedčil na jednom portáli. Nechávam preto špičkové fotky na superspoterov s "delami". S rodinou a mojimi láskami, ustupujú fotky lietadiel im a prírode. Digitálna fotografia umožnila viac hrania sa s kompozíciou a spúšťou. Ako som viac fotil, preštudoval som tiež nejakú tú literatúru, ktorá je v súčasnosti dostupná na internete. Niečo mi ukázal kamarát. Vydarené fotky nám visia doma na stene. Inšpiráciou sú mi niekedy pohľadnice. Bavia ma panorámy, no nemám na to patričné vybavenie. Ale dnešné programy dokážu pomôcť.
Hádankou pre mňa je ako som sa preklikal začiatkom septembra na stránku wikimedia miluje pamiatky. Myslím, že to bolo počas pridávania fotiek z dovolenky na moju stránku. Zaujal ma projekt so snahou zvečniť kultúrne pamiatky na Slovensku za pomoci Pamiatkového úradu.
Navyše počas septembra prebiehala súťaž o najkrajšiu fotku. Nadchlo ma to. Najprv som tam uložil fotku hradu Stará Ľubovňa a kaštieľa v Oščadnici. No ďalšia hádanka bolo ako ich zaregistrovať v súťaži a na PÚ SR. Napovedali mi cez email organizátori súťaže. Potom som už vedel ako fotky správne pridávať. Akonáhle svitol slnečný deň, už som aj utekal do ulíc. Svetelné podmienky však neboli pre každú pamiatku, vzhľadom na jej orientáciu, zrovna ideálne. Niekde zase vadil strom (tie počkajú do zimy). Niekde zase vadilo, že nie je strom, či krík zelený (tie čakajú do jari). Vadili aj iné objekty (tiež počkajú do zimy, keď sú ulice vypratané). Veľa mi toho na fotenie v septembri v našom meste neostalo. Preto aspoň z toho mála som sa snažil niečo vyždímať. Ostali mi kúpele, príp.
park. Najlepšie sa fotilo večer, keď je svetlo mäkké. Viac záberov, hral som sa s expozíciou aj kompozíciou. Doma som ešte potom vyberal nejaké fotky z výletov. Prácu mi dali najviac ruiny hradov a zistiť presne, aká jeho časť sa nachádza na fotke. Tak to má katalogizované PÚ. Vybral som vyše 10 naj fotiek a umiestnil na wikimedia commons. Ešte v posledný deň súťaže som nahral staršiu fotku jesenného parku. Fotky nie sú dodatočne upravované, možno to je ich plus. Občas som zašiel na ich stránku pozrieť, či je niečo nové. Dlho tajili víťazné fotky a ich zverejnenie. Objavilo sa tam vyše 2700 fotiek od 76 autorov. Niektorí nafotili viackrát ten istý objekt, čo mi pripadalo bezhlavé. Z "digitálom" dokáže fotiť aj analfabet. Ani ja si nerobím žiadne ilúzie o mojom fotení. No treba to mať "v oku". To je najdôležitejšie. Nie aparát, a čo dokáže. Prezrel som si tie fotky a sám povyberal, ktoré mi padli do oka. Vybral by som určite viac ako 10 vydarených fotiek, a to nepočítam moje. Porotcovia to nemali ľahké. Všimol som si, že fotky kolujú na akejsi nemeckej verzií wikimédie, ale na slovenskej sa zatiaľ neobjavujú. Týždeň po dušičkách mi prišiel email, že moja fotka bola zaradená medzi slovenských top 10. Veľmi ma to potešilo a priznám sa, v kútiku duše som v to dúfal. Inak by som sa na fotenie starých budov vybodol. Stále bolo pre mňa hádankou, ktorá je tá, čo porotu dostala. Slávnostné vyhlásenie malo byť v Modre počas konferencie wikipedikov v polovici novembra. Termín doobeda v piatok nebol najvhodnejší, tak ho posunuli. Stále som nič nevedel. Až pred Mikulášom som sa pozrel na medzinárodnú súťaž a konečne sa tam fotky objavili. Spadla mi sánka, pretože fotku zrúcaniny hradu Gýmeš by som nečakal vo finále ani vo sne. Pri jej fotení som sa nehral. Bolo to tak narýchlo v jeden teplý a veterný jarný deň. Dlhšie mi trvalo jej katalogizovanie. Bol to náš prvý výlet. Urobil som, podľa mňa, krajšie zábery do súťaže. No, asi mám iný vkus, ale vraj sa treba na ňu dlhšie zahľadieť a potom má čosi do seba. Nerozlúsknutou hádankou pre mňa teda zostalo ako vyberala porota moje fotky. Víťaznú som dal na web viac menej z dôvodu, že tam žiadna nebola. Tých 10 fotiek zo Slovenska postúpilo do celosvetového kola. Tam už ide o poradie a vyberá sa 15 fotiek. Keď som si pozrel víťazné z minulého roka a adeptov pre tento rok, tak to je bez šance. Povedal som si, že tak úspešnú fotku dám na stenu chodby. Nie je moja favoritka, ale tak to vybrali. Ocenenie ma nakoplo a budem sa snažiť pofotiť všetky histor. objekty v meste.
12.11.13
K foteniu
Cestičkou múz som sa dostal aj k hádankam fotenia. V týchto dňoch som rozluskol o5 jednu. Kým sa dostanem ad rem popíšem najprv putovanie mojich fotoaparátov. Ako prvý sa ocitol v rodine od tety darovaný malý kompakt Minolta Hi Matic GF. Dnes ťažká klasika vybavená autofokusom. V exteriéri pri peknom počasí robil vďaka kvalitnému objektívu 38mm f/4 veľmi pekné, dnes už historicky cenné fotky. Časom som sa s ním naučil fotiť, no napr. lietadlá ďaleko na dráhe som hľadal lupou. A to som chcel z toho vytrieskať plagát! Ako pribúdali mojou prácou určité hmotné statky, obzeral som sa po lepšej technike, hlavne teleobjektíve. Pred cestou na aerosalón v Paríži v r.1997 sa táto potreba stala akútna. Verný značke v Bratislave som si v bazáre ProLaika vyhliadol Minoltu Dynax 3000i s objektívom 28-200mm. Láska na prvý pohľad. Stála 9000Sk+1000Sk poštovné. To boli vtedy dve moje výplaty. Bol to taký poloautomat-zrkadlovka, veľmi jednoduchá. Premiéru mala na parkovisku pred jednou firmou. Vyfotil som na 12 obrázkový film autá. Osvedčili sa mi filmy Fujicolor Superia 200. Iné som v ňom ani nepoužíval. Nezabudnuteľné sú zábery nepodareného pristátia SU-27 na let. dni v Bratislave. Vtedy som investíciu neľutoval. Tato mi naň ušil kožený kabátik a tiež prerobil napájanie na obyčajné tužkové batérie. Na leteckom dni v Hradci Králové v ´ 99 sa mi táto napájacia stanica rozpojila a letovali mi ju na "urgentom príjme" v poľných podmienkach vojaci. Inak som bol s ním spokojný, až prišla digitálna fotografia a cestovateľské výzvy. Sestrin priateľ nám daroval fotoaparát s 1Mpx. To bola začiatkom tisícročia veľká vec. Fotky boli podpriemerné, tuším ani značka to nebola. Nepoužíval som ho, myslím, že nikto z rodiny. Na potulkách po USA som používal Minoltu, tentoraz obyčajný autofokus, ktorý nechal na izbe hotelový hosť. Ľahko našiel, ľahko zišiel. Fotoaprát raz ostal na aut. zastávke v Krásnohorskom Podhradí. I s fotkami z tohto výletu. V USA som si pred nálezom Minolty kúpil iný autofokus Olympus. Ten som daroval rodičom. Po tejto strate som presedlal viac menej už na digitál. Svokor mi požičiaval autofokus Fuji. Viac megapixelov, viac fotiek. Bolo to len také malé prdítko. Na letecké dni som stále používal veľkú Minoltu. Na cestu do Škótska sme sa so ženou rozhodli zainvestovať do poriadnej techniky, nech tie fotky stoja zato. Z Nemecka som si objednal Nikon D50 s objektívom 18-55mm. Premiéru mal na Vianoce 2006. K nemu som si zadovážil statív a filtre. Na pomer cena/výkon fotí veľmi pekne a postačujúco. Hoci niektorí sa naň pozerajú cez prsty. Drahá technika nie je vždy zárukou úspechu. Fotky lietadiel tak začali vytlačovať fotky prírody, resp. z mojich i spoločných potuliek, neskôr detí. I tak som zainvestoval ďalej, do teleobjektívu Tamron 70-300mm. Bol lacný a nie som s ním celkom spokojný. Šedý priemer. Nikon má už nafotných vyše 6000 obrázkov. S námahou vystrkuje blesk, preto som sa v lete rozhodol, ak dovolia financie, obnoviť fotografický park o novšie modely a tiež vyplniť medzeru v objektívoch. Hoci po službe, ktorú vykonal sa budeme ťažko lúčiť.Aj blesk som mu pod stromček kúpil.
Pre hotovostné a príležitostné fotky používam "sklíčka Zeiss" zabudované v chytrom telefóne. Sľubuje síce 12Mpx, ale je to len autoamtika. Pekné fotky sú len vonku. Evidentne počet Mpx neznamená kvalitu. Na to už nevsádzam.
Minolta Dynax zapadla na pár rokov prachom, pokým som ju tento rok nestrelil za 20Eur nejakému minolťáckemu fanatikovi. Pokúšam sa predať aj malú Minoltu. Tieto prístroje mi teda pomohli obohatiť svet o hodnotné obrázky.
Pre hotovostné a príležitostné fotky používam "sklíčka Zeiss" zabudované v chytrom telefóne. Sľubuje síce 12Mpx, ale je to len autoamtika. Pekné fotky sú len vonku. Evidentne počet Mpx neznamená kvalitu. Na to už nevsádzam.
Minolta Dynax zapadla na pár rokov prachom, pokým som ju tento rok nestrelil za 20Eur nejakému minolťáckemu fanatikovi. Pokúšam sa predať aj malú Minoltu. Tieto prístroje mi teda pomohli obohatiť svet o hodnotné obrázky.
28.10.13
Návrat leta, šarkanov a nálepiek
Babie leto sme využili pokiaľ sa dalo v prírode a s prírodou. Pasívne sme sa zúčastnili šarkaniády. Bolo tam takmer celé mesto, pochopiteľne sme nemohli chýbať. V ten deň sa šarkany v meste teda
kúpiť nedali. Došli sme akurát včas, keď sa vyhlásila súťaž. Najprv o najkrajšieho ručne vyrobeného šarkana. Zúčastnilo sa ich zo 10 kúskov. Porota sa snažila oceniť každý výtvor, a tak vyhlasovala ďalšie podkategórie ako minimalistický šarkan, najmenší, multimediálny atď. Každý tak dostal cenu. No pravdepodobne ani jeden šarkan nebol schopný letu. Lietali len kupované. Bolo to len o ukázaní svojich výtvorov. Potom bola ešte najkrajšia kategória Najškaredší šarkan. Mne sa páčili slipy natiahnuté na konári. No tie boli diskvalifikované. Konkurovala Tesco igelitka, tiež na konári.
Vyhral to však krabicový drak, ktorý bol funkčne škaredý. Neposlúchal, nechcel lietať ani za to modré nebo. Takých tam bolo viac. Napr. obria chobotnica a la 3D šarkan. Po povinnom fotografovaní exponátov sa súťažilo. Z potrhaných handier organizátori spravili chvostíky a deti sa potom naháňali a lovili ich. Neprihliadli však na pestré vekové kategórie. Mladší sa tak stali ľahkou korisťou starších drakov. Ako sa slnko sťahovalo k obzoru, sťahovali sa aj šarkany. Na záver vystúpila aj diaľkovo riadená kvadrikoptéra. Kto chcel mohol sa za dobrovoľný prípspevok najesť a dať si pivo, či navliecť tričko. Cestou sme si pozbierali listy a pobrali sa domov. Aktívni sme boli až doma, keď potom moja drahá viazala a lepila kytice z listov. Spolu s dyňami a gaštanmi sme si jesenne skášlili byt. Aktívne bola aj inak, keď umyla okná. Nezvykle aktívni boli aj cestári, ktorí opravili cesty okolo domu. Žeby sa blížili krajské voľby? Ďalší príjemne teplý víkend sme učinili pokus o zdolanie kopca nad mestom spojeného s opekačkou. Vyrazili sme pomerne neskoro, hoci trasa nebola náročná. Bohužiaľ sme kopec nenašli, resp. cestu naň, hoci sme oddychovali pod ním! Mali sme ho vziať útokom z druhej strany, kde je pláň. Ale išlo hlavne o to vypadnúť von, babie leto vrcholilo. Ďalekohlad aj špekáčky ostali nevytiahnuté. Špekáčky sme si opiekli doma na panvici a zapili typickým čundráckym "ríbezlákom".
Boli sme sa aj previesť na bicykloch. Posledný teplý deň vyhnal von veľa ľudí, aj peruánskeho indiána na most. Objavili sa lietajúci aeronauti, ktorí neodmysliteľne patria k babiemu letu.
Zmenil sa už čas, skoršie býva tma. Po večeroch lepíme ako každý rok Billa nálepky. Tento rok je o dinosauroch. Do knižky pribudli 3D nálepky, ale cez lacné okuliare sa nepozerajú dobre. Radšej si ich mohli odpustiť. Žena mení o stošesť, Billa prameň totiž začiatkom roka vyschol. Snaží sa tiež doplniť zbierku Šmolko domina. Dievky nosia domov listy. Ja zbieram lístočky z pokladní do lotérie. A obaja rodičia zbierajú nervy na dlhé zimné večery, ktoré prichádzajú. Dievkam treba vymyslieť nejakú činnosť. Staršiu baví kresliť hoci, paradoxne, chodí na úplne iné krúžky. Mladšiu baví robiť ako inak neplechu.
kúpiť nedali. Došli sme akurát včas, keď sa vyhlásila súťaž. Najprv o najkrajšieho ručne vyrobeného šarkana. Zúčastnilo sa ich zo 10 kúskov. Porota sa snažila oceniť každý výtvor, a tak vyhlasovala ďalšie podkategórie ako minimalistický šarkan, najmenší, multimediálny atď. Každý tak dostal cenu. No pravdepodobne ani jeden šarkan nebol schopný letu. Lietali len kupované. Bolo to len o ukázaní svojich výtvorov. Potom bola ešte najkrajšia kategória Najškaredší šarkan. Mne sa páčili slipy natiahnuté na konári. No tie boli diskvalifikované. Konkurovala Tesco igelitka, tiež na konári.
Vyhral to však krabicový drak, ktorý bol funkčne škaredý. Neposlúchal, nechcel lietať ani za to modré nebo. Takých tam bolo viac. Napr. obria chobotnica a la 3D šarkan. Po povinnom fotografovaní exponátov sa súťažilo. Z potrhaných handier organizátori spravili chvostíky a deti sa potom naháňali a lovili ich. Neprihliadli však na pestré vekové kategórie. Mladší sa tak stali ľahkou korisťou starších drakov. Ako sa slnko sťahovalo k obzoru, sťahovali sa aj šarkany. Na záver vystúpila aj diaľkovo riadená kvadrikoptéra. Kto chcel mohol sa za dobrovoľný prípspevok najesť a dať si pivo, či navliecť tričko. Cestou sme si pozbierali listy a pobrali sa domov. Aktívni sme boli až doma, keď potom moja drahá viazala a lepila kytice z listov. Spolu s dyňami a gaštanmi sme si jesenne skášlili byt. Aktívne bola aj inak, keď umyla okná. Nezvykle aktívni boli aj cestári, ktorí opravili cesty okolo domu. Žeby sa blížili krajské voľby? Ďalší príjemne teplý víkend sme učinili pokus o zdolanie kopca nad mestom spojeného s opekačkou. Vyrazili sme pomerne neskoro, hoci trasa nebola náročná. Bohužiaľ sme kopec nenašli, resp. cestu naň, hoci sme oddychovali pod ním! Mali sme ho vziať útokom z druhej strany, kde je pláň. Ale išlo hlavne o to vypadnúť von, babie leto vrcholilo. Ďalekohlad aj špekáčky ostali nevytiahnuté. Špekáčky sme si opiekli doma na panvici a zapili typickým čundráckym "ríbezlákom".
Boli sme sa aj previesť na bicykloch. Posledný teplý deň vyhnal von veľa ľudí, aj peruánskeho indiána na most. Objavili sa lietajúci aeronauti, ktorí neodmysliteľne patria k babiemu letu.
Zmenil sa už čas, skoršie býva tma. Po večeroch lepíme ako každý rok Billa nálepky. Tento rok je o dinosauroch. Do knižky pribudli 3D nálepky, ale cez lacné okuliare sa nepozerajú dobre. Radšej si ich mohli odpustiť. Žena mení o stošesť, Billa prameň totiž začiatkom roka vyschol. Snaží sa tiež doplniť zbierku Šmolko domina. Dievky nosia domov listy. Ja zbieram lístočky z pokladní do lotérie. A obaja rodičia zbierajú nervy na dlhé zimné večery, ktoré prichádzajú. Dievkam treba vymyslieť nejakú činnosť. Staršiu baví kresliť hoci, paradoxne, chodí na úplne iné krúžky. Mladšiu baví robiť ako inak neplechu.
9.10.13
Výstavné Brno
Každý rok býva v Brne potešenie pre nás strojárov. Konkrétne s našou prácou to nemá veľa spoločného, ale treba prejaviť záujem. Naposledy som tam bol v r.1991, čo je pekná kopa rokov. Vtedy však bola väčšia ako teraz. Posádka sa aj deň pred odchodom menila. Jeden napokon nechcel ísť, druhého zrušil projektový koordinátor (je to krkolomné ďalej preto realizátor) robotou a nanominoval sa on. Aspoň šoféroval. Vyrazili sme za slnečného rána o 7.30h. Realizátor potajme doma "húli", preto sme sa zastavili na pumpe pre "cigy" (doma by skončili v hajzli) Druhý môže, zásobu mal zo sebou. Potom sme už bez výraznejších zdržaní šli do Brna. Za 2h sme to spravili. Parkovanie je oproti areálu v parkovacom dome. "Pneumatiky pištia kvôli podkladovému betónu, nie rýchlej jazde", skľudňoval ma realizátor. Mne to bolo jedno. Šofér zacúval tak, že kufor šiel len dopoly otvoriť. Všimol som si na parkovisku suchý hydrant. Nikto netušil, čo to je a nevie doteraz. Ani v robote. Pokladne na vstupe pracovali na "pol plynu". Pri registrácií som mohol mať lacnejšiu vstupenku, ale načo sa zdržovať, keď to platí firma. Od vstupu sa zíde rovno do haly E. Tam boli úpravy povrchov. Pieskovanie mi pripadá taká zastaralá metóda, ale podľa všetkého sa hojne používa. Pokračovali sme do haly A. Tam bola elektrotechnika a meranie. Kolegu zaujali termokamery. Najdrahšie vedia nájsť aj káble za stenou. Tak sme obďaleč čakali, kým čosi nájde. Zaujal ma robot pre čistenie potrubí suchým ľadom. Sranda bola na nás pozerať ako s vážnymi ksichtami debatujeme aký kov je pod mikroskopom. S určitosťou sme sa zhodli iba na železe, ale aký produkt? Prešli sme do haly B. Olejový zápach napovedal, že tam sú vééľké stroje. To bolo asi jediné miesto ako tak pre nás. Prezentovali sa tam aj slovenskí výrobcovia tabuľových nožníc OBECO z L.Hrádku, či AMADA z P. Bystrice. Trumph však tr(i)umfoval. Najväčší počet lisov a ohýbačiek mal len on. Rachot lisov bol počuť už od vstupných dverí. Bicykel z plechu o dĺžke 10mm, či Menegrova kocka úrovne M1 (to sú také kocky v kocke, súvisí to dajako s fraktálmi) boli ich lahôdkami.
Prakticky k ničomu, len pre ukážku. Škoda, že som si nemohol zobrať kovový držiak na telefón v tvare stoličky. Mňa zaujala robotická bunka. Robot si podával materiál do ohýbačky. Na prípravu polotovaru mu slúžil ďalší robot. Robotov bolo na výstave požehnane, no stále je ľudská sila najlacnejšia. Pristavil som sa aj pri rezaní vodným lúčom. Prezentovala sa tam iba jedna firma Flow. Čo je myslím škoda, keď sa táto technológia nevie predrať na širší trh. V hale bolo aj zopár dodávateľov skrutečiek a podobných ťažkých "serepetičiek". Jednému sme dali ťažkú otázku. Či existuje medený dutý stĺpik. Krútil hlavou ako Fidel Castro nad američanmi. "Je to špecialitka", napokon z neho vyhŕklo.
Vyšli sme sa prejsť na čerstvý vzduch. Kráčali sme smerom k rotunde, ale zahli sme do haly F. Tam bola mechatronika a masážne kreslá. Tie sú snaď všade, no hostesky určite nenahradia. Víno v pohári sa sa nepodarilo rozliať na tlmiči rázov od BIBUS. Ponúkali aj trojrozmerné tlačiarne. Tu sa Slováci rozhodne nedali zahanbiť! Tie tlačiarne mi pripadajú momentálne ako drahá hračka. Vie tlačiť všeličo, ale trvá to dlho. nevidím v nich teraz využitie. Možno neskôr doba dozreje. Ďalej svietil prístroj na meranie a skenovanie súčiastok. Taká naša automatická vstupná kontrola. Prístroj aj dostal meno po chlapíkovi zo vstupnej. Uvedomil som si, že ak by som sa pri každom stolíku zastavil a čosi zobol aj sa naobedujem a napijem. Naše kroky pokračovali do vedľajšieho pavilónu V. Lepidlový gigant SIKA vystavoval polepenú karosériu auta, či kabínu bágra. Jediné, s čím neúspešne bojujú je náhrada kútového zvaru. I tak fandím lepeniu. Dvojica našich fajčiarov pocítila potrebu a šli von. Keď sme tam po chvíli vyšli za nimi, zmizli ako rumové pralinky v ústach anonymných alkoholokov. Po pár pokusoch sme sa "pralinkám" dovolali. Ďalšou zastávkou bol pavilón A2. Tam bolo balenie a manipulácia. Nie sympatických hostesiek, ale chladných plechov a súčiastok. Robot mi priniesol cukríky. No bol príliš neživý a nežný.Viac menej mi drbol ten cukrík o zem. Diaľkovo ho ovládal človek. Aj mrkanie očami. My sme pomaly mrkali po jedle. Kolega až tak, že sa nám o5 na chvíľu stratil. Ešte sme sa prešli po vagóne zo ŽOS Zvolen. Zvonka vyzeral moderne, zvnútra, a to ani veľmi nepreženiem, 80 roky. Snáď retro štýl. Zakotvili sme v stánku s rýchlym občerstvením EXPO. Bagety neboli, dal som si syrovú žemľu. Divná kombinácia. Predavačka si myslela, že chcem surové mäso. Nedal som patrične dĺžeň na y. Teda "sýrová" žemľa je v Čechách. "Gitarový" hamburger si nedal nikto. Znudení puberťáci posedávali na lavičkách pri zámočku. Keď som videl tie ksichty skoro som sa rozrehotal.I taký industrialny park má svoj zámoček. Po hlavnej veľtržnej ulici sme sa dostali na opačný koniec areálu. Popri fy. Bosch a živej soche Einsteina držiacej uťahovačku.Stačí sa prejsť po našej výrobe a navlas rovnaké živé sochy držiace uťahovačku sú aj tam. Už len ich poprášiť zlatým prachom ako tú na výstave. Ocitli sme sa v P. Tak bol označený ďalší pavilón, kde boli obrábacie centrá. Zdržal by som sa aj dlhšie, lebo toto je podľa mňa tá pravá strojarina, ale kolegovia hnali. Zaujal ich len monopost Renault sponzorovaný Red Bull. Tu ma okrem strojov aj lietajúci bicykel od Technodat. Bohužial bol len na statike. Slovenské firmy reprezentoval len TRENS, ktorý ťahal na konci nie len pavilónu, ale aj čo do ponuky strojov. Stretli sme tam bývalého kolegu ako mení kusy na sústruhu. Posledný pavilón v ceste bola rotunda. Hneď nás privítala turecká
exhibícia. No neviem, aká je to kvalita. Ani skrutky od nich. Po závane Ázie, vystavoval ČEZ predpotopné elektrónkové súčiastky. Aj školy sa pochválili svojimi malými projektami. Na konci bol projekt atom. elektrárne od ruskej fy. Rosatom. Impozantný rez elektrárňou, či jadrom. Malú plochu
zaberali elektromobily, hoci by si zaslúžili viac pozornosti. Ich umiestnenie blízko atom. elektrárne hovorilo za všetko. Obehli sme takto rotundu dokola a vyšli von popri živo diskutujúcich starších pánov pri burčiaku. Kolegu zaujala výstava krbov, novú Tatru sme len očami pohladili. Rozmýšľali sme ako zapriahnuť krb za auto, no cena kolegu odradila. Z takého krbu však stačí zamiesť popol raz za mesiac! Hlavnou ulicou, kde medzitým zmizla socha a popri osamotenom Zetore sme došli k východu. S5 si už kolega omakal auto, a tak dupal na plyn ako bratislavský Volkswagen po kríze. Boli aj rýchlejší. Čas sme aj tak neušterili. Po polpiatej sme boli doma. Na pár rokov mám teda vystavené a pokiaľ tam nebude robot Asimo ani tam nepáchnem.
Prakticky k ničomu, len pre ukážku. Škoda, že som si nemohol zobrať kovový držiak na telefón v tvare stoličky. Mňa zaujala robotická bunka. Robot si podával materiál do ohýbačky. Na prípravu polotovaru mu slúžil ďalší robot. Robotov bolo na výstave požehnane, no stále je ľudská sila najlacnejšia. Pristavil som sa aj pri rezaní vodným lúčom. Prezentovala sa tam iba jedna firma Flow. Čo je myslím škoda, keď sa táto technológia nevie predrať na širší trh. V hale bolo aj zopár dodávateľov skrutečiek a podobných ťažkých "serepetičiek". Jednému sme dali ťažkú otázku. Či existuje medený dutý stĺpik. Krútil hlavou ako Fidel Castro nad američanmi. "Je to špecialitka", napokon z neho vyhŕklo.
Vyšli sme sa prejsť na čerstvý vzduch. Kráčali sme smerom k rotunde, ale zahli sme do haly F. Tam bola mechatronika a masážne kreslá. Tie sú snaď všade, no hostesky určite nenahradia. Víno v pohári sa sa nepodarilo rozliať na tlmiči rázov od BIBUS. Ponúkali aj trojrozmerné tlačiarne. Tu sa Slováci rozhodne nedali zahanbiť! Tie tlačiarne mi pripadajú momentálne ako drahá hračka. Vie tlačiť všeličo, ale trvá to dlho. nevidím v nich teraz využitie. Možno neskôr doba dozreje. Ďalej svietil prístroj na meranie a skenovanie súčiastok. Taká naša automatická vstupná kontrola. Prístroj aj dostal meno po chlapíkovi zo vstupnej. Uvedomil som si, že ak by som sa pri každom stolíku zastavil a čosi zobol aj sa naobedujem a napijem. Naše kroky pokračovali do vedľajšieho pavilónu V. Lepidlový gigant SIKA vystavoval polepenú karosériu auta, či kabínu bágra. Jediné, s čím neúspešne bojujú je náhrada kútového zvaru. I tak fandím lepeniu. Dvojica našich fajčiarov pocítila potrebu a šli von. Keď sme tam po chvíli vyšli za nimi, zmizli ako rumové pralinky v ústach anonymných alkoholokov. Po pár pokusoch sme sa "pralinkám" dovolali. Ďalšou zastávkou bol pavilón A2. Tam bolo balenie a manipulácia. Nie sympatických hostesiek, ale chladných plechov a súčiastok. Robot mi priniesol cukríky. No bol príliš neživý a nežný.Viac menej mi drbol ten cukrík o zem. Diaľkovo ho ovládal človek. Aj mrkanie očami. My sme pomaly mrkali po jedle. Kolega až tak, že sa nám o5 na chvíľu stratil. Ešte sme sa prešli po vagóne zo ŽOS Zvolen. Zvonka vyzeral moderne, zvnútra, a to ani veľmi nepreženiem, 80 roky. Snáď retro štýl. Zakotvili sme v stánku s rýchlym občerstvením EXPO. Bagety neboli, dal som si syrovú žemľu. Divná kombinácia. Predavačka si myslela, že chcem surové mäso. Nedal som patrične dĺžeň na y. Teda "sýrová" žemľa je v Čechách. "Gitarový" hamburger si nedal nikto. Znudení puberťáci posedávali na lavičkách pri zámočku. Keď som videl tie ksichty skoro som sa rozrehotal.I taký industrialny park má svoj zámoček. Po hlavnej veľtržnej ulici sme sa dostali na opačný koniec areálu. Popri fy. Bosch a živej soche Einsteina držiacej uťahovačku.Stačí sa prejsť po našej výrobe a navlas rovnaké živé sochy držiace uťahovačku sú aj tam. Už len ich poprášiť zlatým prachom ako tú na výstave. Ocitli sme sa v P. Tak bol označený ďalší pavilón, kde boli obrábacie centrá. Zdržal by som sa aj dlhšie, lebo toto je podľa mňa tá pravá strojarina, ale kolegovia hnali. Zaujal ich len monopost Renault sponzorovaný Red Bull. Tu ma okrem strojov aj lietajúci bicykel od Technodat. Bohužial bol len na statike. Slovenské firmy reprezentoval len TRENS, ktorý ťahal na konci nie len pavilónu, ale aj čo do ponuky strojov. Stretli sme tam bývalého kolegu ako mení kusy na sústruhu. Posledný pavilón v ceste bola rotunda. Hneď nás privítala turecká
exhibícia. No neviem, aká je to kvalita. Ani skrutky od nich. Po závane Ázie, vystavoval ČEZ predpotopné elektrónkové súčiastky. Aj školy sa pochválili svojimi malými projektami. Na konci bol projekt atom. elektrárne od ruskej fy. Rosatom. Impozantný rez elektrárňou, či jadrom. Malú plochu
zaberali elektromobily, hoci by si zaslúžili viac pozornosti. Ich umiestnenie blízko atom. elektrárne hovorilo za všetko. Obehli sme takto rotundu dokola a vyšli von popri živo diskutujúcich starších pánov pri burčiaku. Kolegu zaujala výstava krbov, novú Tatru sme len očami pohladili. Rozmýšľali sme ako zapriahnuť krb za auto, no cena kolegu odradila. Z takého krbu však stačí zamiesť popol raz za mesiac! Hlavnou ulicou, kde medzitým zmizla socha a popri osamotenom Zetore sme došli k východu. S5 si už kolega omakal auto, a tak dupal na plyn ako bratislavský Volkswagen po kríze. Boli aj rýchlejší. Čas sme aj tak neušterili. Po polpiatej sme boli doma. Na pár rokov mám teda vystavené a pokiaľ tam nebude robot Asimo ani tam nepáchnem.
2.10.13
Knihy vs. filmové spracovanie 11
Adaptáciu kedysi poburujúceho románu H.D.Lawrenca Milenec Lady Chatterleyové som si
pozrel hneď dvakrát. Prvú od českého režiséra V.Polesného z r.1998.
Je to nízko rozpočtový film, poplatný dobe vzniku po revolúcií. Všetko sa odohráva iba v lese a zámku. I tak je to asi najlepšie spracovanie, film sa v podstate drží knižnej predlohy.
Politickú a erotickú rovinu knihy sa režisérovi podarilo osekať. Zbytočne by asi film naťahovala. Hájnikov pes sa neviem prečo volá inak ako v knihe. Výlet do Benátok je len z pohľadníc. Connie nepošle list Cliffordovi z horárne po poštárovi, ale v knihe až z Benátok. Odtiaľ sa dej zrýchľuje.
No a posledných 7 min. je už od knihy na míle. Začína to podpálením horárne Mellrousovou bývalou. Pritom v knihe ani veľmi nevystupuje. To a ďalší dej sú do konca vymyslené. Tento film mi pripadá taký príliš televízny ale herecké výkony sú presvedčivé.
Ďalšie spracovanie z r.2006 pod názvom Lady Chatterlay od P.Ferran-a sa zhruba drží myšlienky deja, i keď tu vystupuje najmä erotická stránka predlohy. Tento film bol vraj založený na druhej verzii knihy. Tú som nečítal. Clifford vystupuje len ako vedľajšia postava. Koniec je tiež úplne iný ako v knihe.
Kniha W. Faulkner-a Vesnice (v origináli The Hamlet) vyšla iba v českom preklade. Ani sa nečudujem, väčšiu kravinu som dávno nečítal. Mala by sa nazývať Bľabot a Bes II. Podľa voľnej predlohy bol v r.1958 natočený režisérom M. Ritt-om film Dlhé horúce leto. Vo filme vystupujú postavy z knihy, ale dej je iný. Napr. B.Quick je v knihe vedľajšia postava, vo filme hlavná. Cez to všetko film vyznie lepšie ako kniha, i keď má málo čo spoločné.
Impozantná kniha je od R. Schneider-a Sestra spánku. Film bol natočný režisérom J.Vilsmaeir-om v r.1995 pod pôvodným názvom Schlafes Bruder. K nám sa tento film nedostal, čo je škoda. Pripomína mi témou neopätovanej lásky Parfém P.Suskind-a. Videl som ho teda iba v jednohlasnom ruskom dabingu. Dej je trocha iný, niektoré scény poprehadzované. Veľmi pekné je vo filme prostredie alpskej dedinky akoby zo stredoveku a ich ľudí. Charaktery postáv sú tie isté. Chlapec Eliáš je vo filme krásavec oproti tomu ako ho popisuje kniha. Do Feldbergu s Alžbetou nejde na oslovi, ale byvolovi. Alžbete sa páči a nadbieha mu vo filme, no v knihe je to skôr naopak. Tam obaja mlčia. Alžbeta len na chvíľu nad ním uvažuje, vo filme ho dokonca miluje, čím sa netají, ale láske nedopraje jej brat Peter. Eliáš, tak ako v knihe, nevie jej city opätovať. Dáva ich najavo cez organovú hudbu. Eliáš nedáva meno organu Alžbeta. Eliáš ani nepristihne Alžbetu s Lukášom ako je to vo filme. Alžbeta má vo filme celkovo viac priestoru ako v knihe. V knihe je skôr vedľajšia postava a s Eliášom sa stretne prakticky len cestou do mesta. V knihe je potom už len zmienka o jej svadbe s Lukášom. Ani po požiari z dediny neodchádza. Učiteľov koniec je zhodný. Ako skončil senilný farár a ďalšie vedľajšie postavy sa dozvieme len v knihe. Eliáš sa nenarodí v daždivom dni, ale naopak počas dusného letného dňa, žlté oči má od narodenia, no vo filme ako 7 ročný, na konkurze sú vo filme 3 elévi, namiesto 5 sú len drobné odlišnosti. Organová hudba v podaní Eliáša veľmi umocňuje dojem z príbehu a tu má film pochopiteľne navrch. Eliáš umiera po takmer týždni na otravu bylinami, no vo filme zomiera asi na vyčerpanie.
pozrel hneď dvakrát. Prvú od českého režiséra V.Polesného z r.1998.
Je to nízko rozpočtový film, poplatný dobe vzniku po revolúcií. Všetko sa odohráva iba v lese a zámku. I tak je to asi najlepšie spracovanie, film sa v podstate drží knižnej predlohy.
Politickú a erotickú rovinu knihy sa režisérovi podarilo osekať. Zbytočne by asi film naťahovala. Hájnikov pes sa neviem prečo volá inak ako v knihe. Výlet do Benátok je len z pohľadníc. Connie nepošle list Cliffordovi z horárne po poštárovi, ale v knihe až z Benátok. Odtiaľ sa dej zrýchľuje.
No a posledných 7 min. je už od knihy na míle. Začína to podpálením horárne Mellrousovou bývalou. Pritom v knihe ani veľmi nevystupuje. To a ďalší dej sú do konca vymyslené. Tento film mi pripadá taký príliš televízny ale herecké výkony sú presvedčivé.
Ďalšie spracovanie z r.2006 pod názvom Lady Chatterlay od P.Ferran-a sa zhruba drží myšlienky deja, i keď tu vystupuje najmä erotická stránka predlohy. Tento film bol vraj založený na druhej verzii knihy. Tú som nečítal. Clifford vystupuje len ako vedľajšia postava. Koniec je tiež úplne iný ako v knihe.
Kniha W. Faulkner-a Vesnice (v origináli The Hamlet) vyšla iba v českom preklade. Ani sa nečudujem, väčšiu kravinu som dávno nečítal. Mala by sa nazývať Bľabot a Bes II. Podľa voľnej predlohy bol v r.1958 natočený režisérom M. Ritt-om film Dlhé horúce leto. Vo filme vystupujú postavy z knihy, ale dej je iný. Napr. B.Quick je v knihe vedľajšia postava, vo filme hlavná. Cez to všetko film vyznie lepšie ako kniha, i keď má málo čo spoločné.
Impozantná kniha je od R. Schneider-a Sestra spánku. Film bol natočný režisérom J.Vilsmaeir-om v r.1995 pod pôvodným názvom Schlafes Bruder. K nám sa tento film nedostal, čo je škoda. Pripomína mi témou neopätovanej lásky Parfém P.Suskind-a. Videl som ho teda iba v jednohlasnom ruskom dabingu. Dej je trocha iný, niektoré scény poprehadzované. Veľmi pekné je vo filme prostredie alpskej dedinky akoby zo stredoveku a ich ľudí. Charaktery postáv sú tie isté. Chlapec Eliáš je vo filme krásavec oproti tomu ako ho popisuje kniha. Do Feldbergu s Alžbetou nejde na oslovi, ale byvolovi. Alžbete sa páči a nadbieha mu vo filme, no v knihe je to skôr naopak. Tam obaja mlčia. Alžbeta len na chvíľu nad ním uvažuje, vo filme ho dokonca miluje, čím sa netají, ale láske nedopraje jej brat Peter. Eliáš, tak ako v knihe, nevie jej city opätovať. Dáva ich najavo cez organovú hudbu. Eliáš nedáva meno organu Alžbeta. Eliáš ani nepristihne Alžbetu s Lukášom ako je to vo filme. Alžbeta má vo filme celkovo viac priestoru ako v knihe. V knihe je skôr vedľajšia postava a s Eliášom sa stretne prakticky len cestou do mesta. V knihe je potom už len zmienka o jej svadbe s Lukášom. Ani po požiari z dediny neodchádza. Učiteľov koniec je zhodný. Ako skončil senilný farár a ďalšie vedľajšie postavy sa dozvieme len v knihe. Eliáš sa nenarodí v daždivom dni, ale naopak počas dusného letného dňa, žlté oči má od narodenia, no vo filme ako 7 ročný, na konkurze sú vo filme 3 elévi, namiesto 5 sú len drobné odlišnosti. Organová hudba v podaní Eliáša veľmi umocňuje dojem z príbehu a tu má film pochopiteľne navrch. Eliáš umiera po takmer týždni na otravu bylinami, no vo filme zomiera asi na vyčerpanie.
20.9.13
O5 v škôlke
Začali sa nám, teda hlavne staršej dcérke o5 školkárske povinnosti. Tentoraz už posledné.
Stále nám to pripomína, že budúci rok ide do školy. Ešte nevie, čo ju čaká a na ako dlho.
Už teraz ich pomaly pripravujú. Učia sa hodiny, abecedu. Majú čosi robiť na počítači. Paradoxne mi jej počítač nedovolíme, ale v škôlke veselo fičia aj s hrami. Už vie, že keď mladšia nezie večeru do pol deviatej, pôjde spať hladná. Predškolák vraj má vedieť kresliť zvieratá a rozpoznať stromy! Načo potom tá škola je?
Prvý deň znášala ťažko mladšia. Predsa len on do škôlky ešte nepôjde aj keby tam rada zostala.
Príjemne nás prekvapilo, že sa už neplatí školné, ale veľkodušne to zatiahne primátor.
Naproti tomu strava išla hore. Na druhý deň sa začala učiteľka pomaly vyvršovať na dcérke. Nie je žiadny svätúšik, ale niekedy je v lapajstvách nevinne. A hlavne vie provokovať. No dostala aj pochvalu za pekne namaľovanú kresbu. Iné deti akosi stagnujú, ale u našej je vidieť pokrok. Prihlásili
sme ju na tanečnú a angličtinu. V októbri štartujú. Najkrajšie je ako sa snaží usmerniť, "muštrovať" mladšiu. Aj násilím. Niekedy jej to s detským rozumčekom celkom nevyjde. A niekedy ju menšia neposlúcha
("Nepošuta" ako hovorí mladšia). Obe začali jesť. Menšia tuším až priveľa, staršia zasa rýchlo.
Ak sa nehrá, len pýta. Staršiu nedávno skoro auto zrazilo. Prechádzali na zelenú ráno do škôlky.
Našťastie to v daždi ubrzdil a len ju lízol. Šok pre mamu, malá si to ani neuvedomila. Dostavili si aj choroby. Začínajú ako vždy cez víkend. Po 2 týždňoch týždeň doma. Nič vážne, každá niečo iné.
S mladšou máme teraz veľmi pekné obdobie, keď sa svojím detskou hlavičkou snažé pochopiť zložitý svet. Posadila mi na nohy bábiku. Povedala, že sa na mňa vycikala. Potom ju zobrala
do izby, kde ju otrieskala o zem so slovami:"Ty neni noumálna si". Trhala kvietky a
mame povedala: "To je na teba". Má poobede rituál, keď vstane tak si na kočáriku donesie veci na oblečenie. Sama sa potom oblieka a nesmie jej nik pomáhať. No a keď vstane ráno, príde za mamou zo slovami: "Poj hoje. Šom huadna".
Boli sme na návšteve u malej sesternice. Mladšia ju kŕmila mafinom. Ešte jej aj hlavu chytila a "džgala". Nedávno sa buchla o zábradlie na schodoch. Povedala, že to ju "zabduie" búcha. A ukázala ešte raz ako. Sedela v stoličke a spadla jej na zem kľúčenka. Mamu poklepala po ruke a ukázala na zem, aby ju zodvihla. Humorná to scénka od 2.5r dieťaťa. Kýveme hlavami. Najčastejšie slovo je teraz "Poži ša." Takto nás teda vedia potešiť naše detičky.
Stále nám to pripomína, že budúci rok ide do školy. Ešte nevie, čo ju čaká a na ako dlho.
Už teraz ich pomaly pripravujú. Učia sa hodiny, abecedu. Majú čosi robiť na počítači. Paradoxne mi jej počítač nedovolíme, ale v škôlke veselo fičia aj s hrami. Už vie, že keď mladšia nezie večeru do pol deviatej, pôjde spať hladná. Predškolák vraj má vedieť kresliť zvieratá a rozpoznať stromy! Načo potom tá škola je?
Prvý deň znášala ťažko mladšia. Predsa len on do škôlky ešte nepôjde aj keby tam rada zostala.
Príjemne nás prekvapilo, že sa už neplatí školné, ale veľkodušne to zatiahne primátor.
Naproti tomu strava išla hore. Na druhý deň sa začala učiteľka pomaly vyvršovať na dcérke. Nie je žiadny svätúšik, ale niekedy je v lapajstvách nevinne. A hlavne vie provokovať. No dostala aj pochvalu za pekne namaľovanú kresbu. Iné deti akosi stagnujú, ale u našej je vidieť pokrok. Prihlásili
sme ju na tanečnú a angličtinu. V októbri štartujú. Najkrajšie je ako sa snaží usmerniť, "muštrovať" mladšiu. Aj násilím. Niekedy jej to s detským rozumčekom celkom nevyjde. A niekedy ju menšia neposlúcha
("Nepošuta" ako hovorí mladšia). Obe začali jesť. Menšia tuším až priveľa, staršia zasa rýchlo.
Ak sa nehrá, len pýta. Staršiu nedávno skoro auto zrazilo. Prechádzali na zelenú ráno do škôlky.
Našťastie to v daždi ubrzdil a len ju lízol. Šok pre mamu, malá si to ani neuvedomila. Dostavili si aj choroby. Začínajú ako vždy cez víkend. Po 2 týždňoch týždeň doma. Nič vážne, každá niečo iné.
S mladšou máme teraz veľmi pekné obdobie, keď sa svojím detskou hlavičkou snažé pochopiť zložitý svet. Posadila mi na nohy bábiku. Povedala, že sa na mňa vycikala. Potom ju zobrala
do izby, kde ju otrieskala o zem so slovami:"Ty neni noumálna si". Trhala kvietky a
mame povedala: "To je na teba". Má poobede rituál, keď vstane tak si na kočáriku donesie veci na oblečenie. Sama sa potom oblieka a nesmie jej nik pomáhať. No a keď vstane ráno, príde za mamou zo slovami: "Poj hoje. Šom huadna".
Boli sme na návšteve u malej sesternice. Mladšia ju kŕmila mafinom. Ešte jej aj hlavu chytila a "džgala". Nedávno sa buchla o zábradlie na schodoch. Povedala, že to ju "zabduie" búcha. A ukázala ešte raz ako. Sedela v stoličke a spadla jej na zem kľúčenka. Mamu poklepala po ruke a ukázala na zem, aby ju zodvihla. Humorná to scénka od 2.5r dieťaťa. Kýveme hlavami. Najčastejšie slovo je teraz "Poži ša." Takto nás teda vedia potešiť naše detičky.
13.9.13
Na sklonku leta
Posledné letné dni sme využili na výlety. Koncom augusta sme boli na Súľovských skalách.
Staršej sa páči lezenie po kameňoch, tak si ho mohla užiť do sýtosti. Počasie vyzeralo spočiatku všelijako. I pár lenivých kvapiek spadlo na skaly. Výstup je strmý a trocha zdĺhavý. Prešli sme si celý náučný chodník. Baby samozrejme najviac zaujímal pomníček tragédie z pred 5 rokov. Teda hlúpa náhoda, že blesk si našiel cestu do hradnej diery. Prameň poniže kvôli stále trvajúcemu suchu netiekol. Mladšia na moje potešenie prešla skoro celú cestu s5. Pozná už motýľa Babôčku admirál.
Potom sme ešte boli na Vršatských bralách. Pôvodne som mal plán ísť na Korlátku, ale využili
sme stále platnú diaľničnú známku. Ešte som si odskočil kvôli tomu pre ďalekohľad. Na hrade sme
si opiekli špekáčky, hoci sa to tam nesmie. No a čo, na tú polhodinku, čo sme to rýchlo opiekli...
Pahrebu sme pre istotu ocikali. Na bralá už staršia dosť frflala. Vedie tam lesný chodníček cez prekážky. Za ten výhľad to však stojí. Obďaleč sme ďalekohľadom mohli vidieť aj prebiehajúci letecký deň v Slávnici. Neviem, či staršia niečo videla. Snažil som sa jej ostriť. Mladšia samozrjeme mimo. Tá je príliš malá na to. Na vrchole nám robil spoločnosť vidlochovost, ktorý tu je často vidieť. Nad hlavami poletovali krkavce. Menšia zavelila dolu, a tak sme zliezli a pobrali sa domov.
Navštívili sme aj "domácu" Balónovú megafiestu. Skôr to však bola minifiesta. Neprišla ani polovica z 50 balónov. Viac tam bolo stánkov a poletujúcich polystyrénových lietadielok z Číny. Jedno mi frnglo do nosa. Staršia si zapchávala uši len čo sme sa priblížili k balónom. A pritom si ani nestihla uvedomiť nečakanú ranu z húfnice, ktorá odštartovala balóny. Mala strielať aj ráno o 6.30h, ale našťastie to presunuli o hodinu neskôr. Veď to bol debilný nápad, budiť takto mesto v sobotu ráno.
Megakrava nevládala vzlietnuť alebo sa o jej prevzdušnený život báli? Ostala teda priviazaná o auto.
Trocha oživenia prišlo od posádky jedného auta s ampliónom, kde spolujazdec bučal zatiaľ, čo krúžili okolo kravy. Dali sme si podplameník (niečo medzi pizzou a kysnutým koláčom) a studenú kofolu. Baby dostali skrútený zemiak a la čipsy. Srnčí guláš premenovaný na Hav! Hav! od "Starého lampasáka" sme radšej neskúšali. Ratolesti sa hrali s nejakými deťmi zo škôlky. Ako slnko zapadalo, začalo byť chladno. Vyúdili sme sa v dyme určenom pre pstruhy a pomali pobrali k bráne. Váhal som, či ísť na viacosový trenažér. Je to otáčajuca sa sedačka vo všetkých možných aj nemožných smeroch ručne ovládaná. Potom, čo som ukecal obsluhujúceho chlapíka na 2 Eur, som sa rozhodol okúsiť výcvik kozmonautov. Celkom v pohode. Rovnovážny systém si príde na svoje. Chvíľu mi trvalo, kým som šiel rovno. Ťahalo ma doľava. Dlhšie mi však bolo megazle. No na megafieste ani inak nemoholo. Podplamenník aj s kofolou si hľadali cestu von. Našťastie nenašli. Baby sa mi megasmiali. Taká malá opica. Tma aj vreskot skupiny Paranoid už pohltil letisko a šli sme teda domov. Na bickyli sa mi išlo všeliajko. A to som mal vzadu malú. Pekná akcia, počasie vyšlo, len veľa sa nasľubovalo a polovica z toho sa ukázala.
Staršej sa páči lezenie po kameňoch, tak si ho mohla užiť do sýtosti. Počasie vyzeralo spočiatku všelijako. I pár lenivých kvapiek spadlo na skaly. Výstup je strmý a trocha zdĺhavý. Prešli sme si celý náučný chodník. Baby samozrejme najviac zaujímal pomníček tragédie z pred 5 rokov. Teda hlúpa náhoda, že blesk si našiel cestu do hradnej diery. Prameň poniže kvôli stále trvajúcemu suchu netiekol. Mladšia na moje potešenie prešla skoro celú cestu s5. Pozná už motýľa Babôčku admirál.
Potom sme ešte boli na Vršatských bralách. Pôvodne som mal plán ísť na Korlátku, ale využili
sme stále platnú diaľničnú známku. Ešte som si odskočil kvôli tomu pre ďalekohľad. Na hrade sme
si opiekli špekáčky, hoci sa to tam nesmie. No a čo, na tú polhodinku, čo sme to rýchlo opiekli...
Pahrebu sme pre istotu ocikali. Na bralá už staršia dosť frflala. Vedie tam lesný chodníček cez prekážky. Za ten výhľad to však stojí. Obďaleč sme ďalekohľadom mohli vidieť aj prebiehajúci letecký deň v Slávnici. Neviem, či staršia niečo videla. Snažil som sa jej ostriť. Mladšia samozrjeme mimo. Tá je príliš malá na to. Na vrchole nám robil spoločnosť vidlochovost, ktorý tu je často vidieť. Nad hlavami poletovali krkavce. Menšia zavelila dolu, a tak sme zliezli a pobrali sa domov.
Navštívili sme aj "domácu" Balónovú megafiestu. Skôr to však bola minifiesta. Neprišla ani polovica z 50 balónov. Viac tam bolo stánkov a poletujúcich polystyrénových lietadielok z Číny. Jedno mi frnglo do nosa. Staršia si zapchávala uši len čo sme sa priblížili k balónom. A pritom si ani nestihla uvedomiť nečakanú ranu z húfnice, ktorá odštartovala balóny. Mala strielať aj ráno o 6.30h, ale našťastie to presunuli o hodinu neskôr. Veď to bol debilný nápad, budiť takto mesto v sobotu ráno.
Megakrava nevládala vzlietnuť alebo sa o jej prevzdušnený život báli? Ostala teda priviazaná o auto.
Trocha oživenia prišlo od posádky jedného auta s ampliónom, kde spolujazdec bučal zatiaľ, čo krúžili okolo kravy. Dali sme si podplameník (niečo medzi pizzou a kysnutým koláčom) a studenú kofolu. Baby dostali skrútený zemiak a la čipsy. Srnčí guláš premenovaný na Hav! Hav! od "Starého lampasáka" sme radšej neskúšali. Ratolesti sa hrali s nejakými deťmi zo škôlky. Ako slnko zapadalo, začalo byť chladno. Vyúdili sme sa v dyme určenom pre pstruhy a pomali pobrali k bráne. Váhal som, či ísť na viacosový trenažér. Je to otáčajuca sa sedačka vo všetkých možných aj nemožných smeroch ručne ovládaná. Potom, čo som ukecal obsluhujúceho chlapíka na 2 Eur, som sa rozhodol okúsiť výcvik kozmonautov. Celkom v pohode. Rovnovážny systém si príde na svoje. Chvíľu mi trvalo, kým som šiel rovno. Ťahalo ma doľava. Dlhšie mi však bolo megazle. No na megafieste ani inak nemoholo. Podplamenník aj s kofolou si hľadali cestu von. Našťastie nenašli. Baby sa mi megasmiali. Taká malá opica. Tma aj vreskot skupiny Paranoid už pohltil letisko a šli sme teda domov. Na bickyli sa mi išlo všeliajko. A to som mal vzadu malú. Pekná akcia, počasie vyšlo, len veľa sa nasľubovalo a polovica z toho sa ukázala.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)