Knihy vs filmové spracovanie 24

Chladnokrvne zrežíroval v r.1967 R. Brooks. Film pochopiteľne nezachytáva všetko, čo T. Capote vo svojej knihe. V podstate sa však drží predlohy. Pery je v knihe opisovaný skôr kladne, ľútostivo, kdežto vo filme naopak.  Film je veľmi dobre natočený. No zaujímavý a cenený je aj film Capote z r.2005 o vzniku tejto knihy. Sám autor Truman Capote po napísaní románu sa nikdy nespamätal z toho, čo zažil pri písaní.
Ďalšie filmové prekvapenie a dokonca od českého režiséra V. Jasného prišlo v podobe sfilmovania poviedok Fajky od ruského spisovateľa I. Erenburga v r.1966.  Konkrétne tri poviedky. Prvá, Hercova fajka, je o umelcovi, ktorý sa pre neveru družky zbláznil a zostal mimo reality. Vo filme režisér paroduje natáčanie nemého filmu. Vo filme sa kupčí so striebornou líškou, v knihe s modrou. Inak epizódka sedí. Druhá je Lordova fajka, čo je celkom suchý príbeh ako celé Anglicko. (Si mohol režisér Jasný vybrať radšej poviedku Kapitánova fajka). Až na detaily, ako lordov výber milenca pre svoju ženu (na dostihoch, nestretla ho v parku) alebo scéna svadobnej noci (bafkal za dverami, ani ju nepobozkal) je  vcelku dôveryhodná adaptácia knižnej podoby. Posledná, tretia, poviedka je Fajka sv. Huberta. Taký tuctový príbeh. V závere filmu chýba smrť horára Kurta. Vo filme sa často spieva a spev tvorí predely jednotlivých scén. Gott a Matuška excelujú. V poviedkach sa síce tiež spieva, ale v iných scénach.
Známy realistický román G.Flauberta Pani Bovaryová bol sfilmovaný niekoľkokrát. Ja som vzhliadol najnovšiu verziu z r.2014 režírovanú nemeckou režisérkou S.Barthes. Film sa drží iba ústrednej témy, t.j života a pádu unudenej Emmy Bovaryovej a prakticky s knihou nemá veľa spoločného. Preto ani nebudem ďalej písať rozdiely.
Román o zbytočnom človeku Oblomov od I. Gončarova nakrútil v r.1980 známy N.Michalkov. Objemnú 500 stranovú knihu je obtiažne zrežírovať (už len z dôvodu bohatého vnútorného sveta Oblomova), preto i film ma podtitul "Niekoľko dní zo života I.I.Oblomova". I tak trvá snímka vyše dve hodiny. Film začína celkom verne podľa knihy. Nevystupuje v ňom toľko postáv a dejových línií, ale napr. sluha Zachar je zobrazený veľmi vierohodne. Film sa vracia stále do Oblomova detstva, ale v knihe sa v ňom toľko nevŕta a Gončarov nehľadá príčiny Oblomvho správania v detstve ako sa snaží režisér filmu. V druhej polovici filmu sa už režisér odkláňa od knihy a dej zrýchľuje. Vymyslená je scéna s kríkom i tricyklom. Po poslednom dni Oblomova s Oľgou a Alexjom, už dobehne dej iba s rozprávačom. Film končí poeticky, keď Oblomov syn uteká dodiali mame naproti. Slušná adaptácia, v ktorej zaznejú hlavné myšlienky diela.

Pohronský Inovec

Názov expedície: Andezit
Heslo: Namiesto železného kríža srnka na nás zíza.


  Každý pekný víkendový deň schosnujeme výlet. Dnes sme o5 pribrali do auta premiérovo ďalšieho pasažiera, či pasažierku, konkrétne kámošku staršej dcérky. Dievčina nebola ešte ani v Tatrách, tak sme ju zobrali na testovaciu túru do pohoria Pohronský Inovec nad Novou Baňou. Vyrážali sme pomerne skoro, hoci to ani nebolo nejak nutné. Ráno som ešte kúpil čerstvý chlebík a čabajku. Ani jedlo nebolo nutné, lebo mamina napiekla sladké šatôčky a mne po včerajšej pizze bolo všelijako len nie dobre. Bolo teplo a šli sme naľahko. Po ceste je občerstvenia dosť, preto sme ani veľa vody nebrali. Po poldruha hodine zastavujem pred zastávkou v dedine Stará Huta. Najprv omrkneme miestny vodopád, lebo tuším, že poobede sa okolie upchá autami. Natrieme sa opaľovacím krémom, na plecia batohy a môžeme vyraziť. Pešo sa vydáme zhruba päťsto metrov k Starohutskému vodopádu. V lese je množstvo popadaného sopečného andezitu. Upozorňujem na to baby. Vzápätí sa ocitne v batohoch pol kila šutrov. Po miernom stúpaní popri potoku sme o chvíľu pri nevysokom vodopáde.

5m vysoký Starohutský vodopád je najmohutnejší vodopád na strednom Slovensku.

   Nejaký pár má na trojnožke fotoaparát a fotia si vodopádik o dušu. Pobehuje chalanisko po okolí      Ja hovorím, že mám rovnaký statív, ale nechce sa mi ho trepať a môj statív je skala. Na to chlapík navrhne, že mi požičia svoj.  Slovo dalo slovo a z tašky vyťahujem nadstavec na foťák a šup už je na statíve. Volám na baby, ale pre hukot vody nepočujú. Až keď chalanisko zahučí viac než valiaca sa voda, otočia sa za nami. Zavolám ich k vodopádu, nech sa zvečníme. Idú horšou cestou zvrchu a mamina si udrie koleno. Týpek nás vyfotí, lúčime sa a ideme nas5 k autu. Prichádzajú rodinky s deťmi. Zdiaľky sa mi zdá, že mám zatarasenú cestu von. Našťastie mi nechalo červené Suzuki miesto na vycúvanie. Prejdeme vyše kilometra k odbočke na Drozdovo a auto parkujem v blate pri spílených kmeňoch. Zadné koleso pre istotu podložím kameňom. Po zelene označenom chodníku sa vyberieme miernym stúpaním hore. Po pravej strane vidíme strechy chát strediska Drozdovo. Počujem i charakteristické šuchotanie lana a zvuk motora lanovky. "Šak sa nelyžuje teraz. Jak to, že ide? Čo to je?", pýtam sa. "Očujem aj ovce. Čo sa vozá lanovkou?" "A bohvie, čo ty očuješ", na to polovička. Výhľadu bránia statné buky a smreky. Les striedajú čistinky až vyjdeme na veľkú Loksovú lúku. Farebný koberec pod nami, zelené stromy vôkol a sýto modrá obloha tvoria nádhernú scenériu začínajúceho leta. Napájame sa na Rudnú magistrálu. Niekde na lúke stojí osamelý strom ako neprístupný solitér. Inde strom obkolesujú a akoby podopierajú menšie stromčeky na jeho dlhej púti.

Romantické miesto pod Inovcom - Loksová lúka.

    Smerujeme k hríbku. Odpočívajú pod ním dvaja týpci dakde z okolia. Počujem cssst asociované k otváraniu plechovky piva. Hodíme s nimi reč a zároveň sa posilníme ochutenými suchármi. Z lúky je pekný výhľad na Vtáčnik a v diaľke o5 komín "spaľovne" na Krížnej. Biele drevené "píšťaly" zastoknuté do hŕby kamenia vyznačujú hranice krajov. Aspoň som na ich inú funkciu neprišiel. Pokračujeme za rampou po Rudnej magistrále. Za polomom a mokradinami sa ponoríme znova do lesa. Decká skáču cez polámané konáre a kričia: "Parkúúr!". Pred krízou mladšej nás spasí pri poslednej lúke plachá srnka, ktorá sa mihne pred očami. Pre deti dych vyrážajúci zážitok a máme o čom hovoriť až na vrchol. Mladšia sa pýta: "A tati? Prečo je šedá a nie hnedá". " To bude stravou, tu žije v divočine a srsť sa prispôsobuje ", neisto hovorím a pravdepodobne aj fabulujem. Pravdepodobne sa nám jej srsť len na svite slnka javila iná. Posledný strmší úsek a sme pri skale, ktorá znamená vrchol Veľkého Inovca. Do skaly osadená mramorová doska, ale za ňou je už hríbik a farebný znak Slovenska namaľovaný na sopečnej skale vyvrátenej zemou v štvrtohorách. Zápis do vrcholovej knihy, náš hosť mal tú česť nalepiť nálepku a kocháme sa vyhliadkou. Nie je veľká, vľavo vidno len Štiavnické vrchy so Sitnom a priamo pred nami Podunajská pahorkatina. Niekde v diaľke bude Dunaj a nad ním sa čnie pohorie Mátra v Maďarsku. Dobiehajú chlapíci z Lokosovej lúky a o5 počujem krátke cssst. Padlo ďalšie pivo. Zrovna, keď myslíme na spoločnú fotku, dovalí sa skupina mladých ľudí a zaberú celú skalu so znakom. Otvoria poloprázdnu fľašku nejakej slivovice a už putuje štamperlík. Kde je nejaký soplík z Číny? Nevyzerá, že by sa poberali preč a drahá ich preto poprosí, nech poodstúpia a môžeme sa zvečniť. Ochotne tak urobia.

901m vysoký Pohronský Inovec.

    Od vrcholu je iba päť minút k chate. Nie je skaly, kde by ktosi nezostal odpočívať. I tu prišiel ku koncu svojej životnej cesty istý Jožko Kvaššay. Z murovanej chaty vyzerá lepší výhľad. Pod nami Tekovské Nemce, diaľnica, ktorou je veľmi pomaly, ale isto pretkaná naša krajina, Čaradice, za nimi komíny Mochoviec a nekonečná rovina Podunajskej nížiny. Chata je veľký murovaný dom v trvalej rekonštrukcii. Momentálne osádzajú nové okná, o čom svedčí prítomnosť nákladného auta a dvoch starých majstríkov. Vchod je z boku úzkymi dverami. Idem na rekognoskáciu útrob chaty. Nazerám dovnútra až si ma všimne práve obedujúci chatár Jano s dlhými striebornými vlasmi zopnutými do copu. Má živé modré oči a krivé nohy. Pýta sa ma, čo by som rád. "Len niečo na pitie, ale musím si priviesť posilu". Pýtam sa ho na pohľadnice, ale okrem magnetiek a nálepky na drevenej stene tatranského typu nie je nič. Vraj som druhý, čo sa na ne pýta. Neprejde ani päť minút a znova sa nejaká pani pýta na pohľadnice. Záchod je v príšernom stave a baby posielam radšej vykonať potrebu v lese. Vytratím sa z chaty von a ženy sa pýtam, či si dá kapustnicu. Idem teda dovnútra s posilou detí a čakáme pri pulte. Majú v ponuke i boršč, tak posielam najmenšiu, či mamina si nedá kapustu s cviklou. Áno. Deti zoberú fľaškové kofoly, mamine lokálne pivo a ja čakám na polievku. Platím 8Eur. Beriem aspoň nálepku a opečiatkujem si ju. Jano vyťahuje papierik, nech si orazím ten. Urobím mu radosť a buchnem dve pečiatky na poznámkový papier.  Čašníčke vložím do rúk pre zmenu našu nálepku. Odbehne s ňou kdesi do kuchyne a nedôverčivo opúšťam vnútro chaty. Nálepka sa na latkovej stene predsa len ocitne, ale nedrží. Nakoniec ju prišpendlia. No neviem s predstaviť, koľko vydrží na stĺpikoch vonku kdesi na Minčole. Dávam jej rok, maximálne dva. Zjeme slivkové a čokoládové šatôčky, spláchneme kofolou. Mamina si pochutí na boršči. Chleba so salámou sme sa celou cestou ani nedotkli. Mladšia je síce stále hladná, ujedá si cestou so zemiakových tyčiniek. Baby sa húpu na povrazovej hojdačke. Sú dve hodiny načim sa pobrať dolu. O5 prišli chlapi z vrchu a chystajú sa opekať vonku v krbe. My dvíhame kotvy a po žlto-modrom chodníku ideme dolu popri studničke-žumpičke. O5 sa strieda les s lúkami. Kde došla na značenie žltá farba, je medzi bielymi pruhmi veľké Ž. Za bizarným značením sa odpájame od žltej a pokračujeme doprava po modrej k Drozdovu. Na poslednej lúke mi to nedá a obohacujem zbierku herbára o kukučku obyčajnú.

Pri Drozdove.

    Počujeme praskanie konárov a naľavo od nás sa mihne ďalšia srnka. Sme kúsok nad strediskom.  Baby majú zasa tému. Nie divina, ale miznutie ľudí na Tríbeči a Žibrici. Vravíme, že v novembri, keď sa ľudia tratia ich tam vezmeme. Míňame ranč s koňmi a sme na asfaltovej ceste. Navigácia nás usmerní doprava a dolu k vlekom. Chata Drozdovo je zatvorená. Vypasený pánko sediaci pri vchode vraví, že dole je otvorený bufet. Poza chatu pri rôznej mechanizácii sa niektorí kotúlajúc, iní slušne pešo dovalia k vlekom. Naozaj sme cestou hore počuli drnčať vlek, ale nevozia sa na ňom ovce (tie sa pasú vyššie), ale cyklisti! Ešte som takéto využitie vleku nevidel. Nuž nie je v zime snehu, šikovné hlavičky napadlo vybudovať strmhlavé trate popri lyžiarskom svahu. Keby som mal menej rokov, trúfol by som si, ale teraz sa dolámať veru netúžim. Videli sme i sotva prváčika ako zaflekoval na horskom bicykli popri nás. Že je to riskantná jazda sme sa presvedčili vzápätí, keď chalanisko nasadol do džípu a juchal do polovice kopca ratovať cyklistu. I záchranár s medicínskym kufríkom na štvorkolke sa zdalo, že ide ratovať, no vybral sa opačným smerom. Možno lepšia cesta, ktovie. Defibrilátor, ktorý si hodil za seba dával zlé tušenie. Posledný krátky úsek lesnou cestou a sme pri zbernej nádrži, kde máme auto. Konečne som nevidel na túre nikoho s vechťom cez tvár. Život sa dostáva do normálu, i keď už nebude taký ako predtým. Odkopnem kameň a môžeme ísť. Deckám som sľúbil zmrzlinu, preto zastavujem v Novej Bani. Popri múzeu, ktoré je zatvorené v sobotu (konajú sa v ňom totiž svadby) zídeme námestím dolu k Balkánskej zmrzline. Na to, aké je mesto diera, majú v ňom chutnú zmrzlinu. Majitelia sú podľa prízvuku skutoční Balkánci. Nech im zmrzlináreň dlho v kvalite vydrží. Potom už len západným smerom domov. U babky sme si opiekli párky a syr. Pekný, nenáročný výlet za nami. Naša nová turistka obstála na jednotku, len si bude musieť zadovážiť lepšiu obuv.  Doma bolo počas dňa rovnako živo, keď sa sused pobil s chlapíkom, ktorý mu stál v ceste so sťahovákom.

Bralová skala a Hájska skala

Názov expedície: Kartografi
Heslo: Pod skalou je diera, domov malého netopiera.

    Využívame jeden z mála májových, ako tak pekných, víkendových dní a vyberieme sa na nenáročnú turistiku do neprebádanej krajiny Žiarskych vrchov. Tentoraz nepôjdeme tou istou cestou s5, ako zvyčajne kvôli autu, ale spravíme si okruh. Viazaní sme teda na vlakový spoj, a preto baby budím po pol ôsmej. Rád by som vypadol, čo najskôr, keďže netuším, kde zaparkujem ani koľko potrvá cesta. Vlak chodí z Ráztočna každé dve hodiny.  Napokon sme pol hodiny čakali v aute na stanici v Ráztočne, za čo som si vyslúžil trocha chladnej sprchy od posádky. K tomu ma schladilo aj vonku, lebo fúkal studený vietor. Takže som si mohol vybrať. Ale lepšie bolo sedieť vo vnútri. Stanica opustená ako Aupark v čase pandémie. Štvrťhodiny pred našim spojom do Rematy prišiel vlak ťahaný Okuliarnikom z opačného smeru, od Handlovej. Dúfam, že kupéčkami z čias vládnutia robotníckej triedy nepôjdeme. Vystúpil až jeden cestujúci. Pekná diera. Vidíme krúžiť po dedine Oktáviu s českou značkou. Nejaké ženské hľadajú miesto na zaparkovanie alebo karanténu. Ja som auto nechal za staničnou budovou. Aby nezavadzalo. Odtrhol som jednu žltú kozobradu do herbára. Kým sme sa vrátili zvädla ako olympionici tento rok. Po jedenástej sa začali trúsiť na stanici ďalší turisti. Rovnako ako my, vystúpili v Remate. Počujem klepot vlaku, nasadzujeme rúška a šatky. Zo zákruty sa už rúti malý motoráčik. Nastúpime do "bagety" a vtom si spomeniem, že sme mohli dievčatám zobrať preukazy na vlak. Minieme vegetujúce kravy na lúke a vzápätí sa ocitneme v tme prvého krátkeho tunelu. Myslel som, že na trase je oba jeden, 300 metrový pred Rematou. Ale do zeme sa ponoríme až štyrikrát na 13km dlhom úseku. Príde sprievodkyňa s ledabolo nasadeným rúškom a ja šatku vyhrniem na nos. Zaplatíme niečo vyše 2Eur. Charakteristické kodŕcanie vlaku po spojoch koľajníc tudu dadam sa nepáči mladšej a už nechce takýmto vlakom cestovať. Hadíme sa v okolí Handlovej a prakticky ju celú vôkol slučkami obídeme. V poslednom tuneli brzdíme a tuším, že pôjdeme dolu.

Remata bolo prvé lyžiarske stredisko s umelým osvetlením na Slovensku.

    Vystupujeme na vyvýšenine nad rekreačným strediskom. Názov Remata je odvodený z latinského heremita, čo znamená pustovník. Rekreačné stredisko vzniklo pre leňošenie robotníkov budujúcich železnicu pred sto rokmi. Vyfotím si Pekelský tunel a širokou lesnou cestou ideme cez trať smerom k hotelu. Sme na náučnom chodníku. V Ráztočne sme videli poslednú tabuľu pod číslom 12. Zaujímavý je tiež Bralský viadukt vysoký ako osem poschodový činžiak. V okolí hotela je mŕtvo. Veľký krytý bazén, gýčová fontánka na priečelí v zadnej časti. Len popri dvoch chatkách stúpa dym. Niekto si ich prenajal na víkend. Snažím sa dobiť do horského hotela. Vidím recepčnú, ale vracia sa po rúško. Až chránená mi otvorí dvere. Hotel zdá sa funguje, i keď je prázdny. Kúpim si pohľadnicu a idem k babám. Nad nami sa čnie prvý cieľ-Bralová skala. Poza rezort a turistickú ubytovňu ideme do lesa. Blíži sa obed a vidíme pred sebou prudký stupák. Preto mama vyťahuje cukry v podobe bábovky s malinami. Každý zje po dva kúsky a fučíme cik cak do kopca. Samozrejme sa dostaví kríza a tentoraz reve pubertiačka. Mladšia zvládne stúpanie celkom v pohode. V polovici stretáme cyklistov rútiacich sa dolu. Niektorí menej odvážni si tátoša cez skaly prenesú. I vojaci, ktorí nás obiehajú majú čo robiť. Ešteže majú zo sebou podporu v podobe korpuletnej psychologičky. Po chvíli sme na hrebeni a žltý chodník sa spája s červenou cestou SNP. Pred vyhliadkou je stožiar telekomunikačného vykrývača. Ako klimatizácie slúžia jednotky z našej firmy. Odmietam pózovať pred starým logom spoločnosti, taký úchyl nie som. Zo skalného brala sa naskytne impozantný výhľad na Handlovú obklopenú Vtáčnikom a Žiarskymi vrchmi. Naľavo sú vidieť Kremnické vrchy s charakteristickým hríbikom vysielača na Skalke. Napravo Prievidza a Bojnický zámok. Za nimi Rokoš i Považský Inovec je vidieť. Stojíme pomerne v závetrí, takže vietor na nás nedočiahne. Sme však spotení a začína nám byť zima. Preto sa hýbeme ďalej po červenej značke. Nezabudnúť na nálepku kapybár a ponoríme sa nakrátko do lesa.

Kopec Bôrová slúži aj paraglajdistom.

    Po piatich minútach sa les tratí a sme na lúke. Míňame piaty info panel z dvanástich. Krásna vyhliadka na Kremnické vrchy a dedinku Sklené. Schádzame dolu po Sklenianskej lúke. Počujem streľbu, niekde vpravo je strelnica pre chudákov, čo sa nevybúrili na vojenčine. Svedčia o tom aj valy a autá pri nejakej budove. Uprostred lúky sme na poľnej ceste a o5 stúpame hore. Sme pri hríbiku. Červeno označený chodník pokračuje na Chrenovské Lazy a ďalej na Malú Fatru. My ho však opustíme a napojíme sa vľavo na modrý, smerujúci do Ráztočna. Vábne rozkvitnutá prvosienka ma naštartuje a začínam bláznivo trhať takmer všetky kvety. Nech obohatíme herbár. Klinček, zvonček, čermeľ. Kým prídeme k autu obohatím zbierku akurát o guču kvetov akoby vybratých krave z papule. Motajúc sa po lúke pokračujeme smerom na juh. Preklenieme lúčny kopec a sme pri chatkách. Na betónových základoch je posadené torzo starého železničného vagóna bez podvozku. Čerstvý zelený náter dáva tušiť, že v ňom ktosi pobýva. Pri bližšom prieskume zistím, že v ňom budú mať základňu baníci. Pred ním je totiž škriatok na kamennom múriku a sviečky. Sadneme si ku stolom a dáme si neskorý obed. Obľúbená suchá klobása. Baby objavia húpačku a vyvádzajú na nej. Stretáme blúdiaci pár. Evidentne hľadajú nejaký vchod. Potom, čo sa vyberieme dolu lúkou, idú za nami. O5 sa na malú chvíľu ponoríme do lesa a sme na Hájskej skale. Má dve vyhliadky. Jedna je nad jaskyňou a druhá, aj s lavičkou trocha nižšie. Slniečko konečne hreje a je nám teplo. Zbavujeme sa búnd a dáme si iba mikiny. Minieme posledné syrové tyčinky. Pár nás dobieha a dievčina sa pýta na vchod do jaskyne. Vravíme, že netuším a oni nečakajúc idú dolu. Keby však mali chvíľu strpenia, mohli sa s nami k diere dostať. Viem, že bude dakde pod nami. V skalách, kde inde? Tak je to napísané aj na info tabuli. Vydám sa kúsok po modrej, ale tá ide do lesa. Navigácia mlčí, je slepá. Pod skalami však vidím chodník a rozhodujem zísť dolu. Jaskyňa tam niekde predsa musí byť. A tak sa dáme cestou necestou, v jednej ruke zvädnuté kvety a v druhej stískam tablet, dolu. Po pár metroch skutočne objavíme úzku dieru a tabuľku pri nej. Takže sme ju napokon našli. Skladám dolu batoh a vyťahujem čelovky pre baby a ja beriem do rúk baterku.

Zadymené steny sú dôkazom, že už pračlovek obýval jaskyňu.

    Vchádzame do diery, kde je blato a liapeme sa po skalách hore jaskyňou. Mamina nás odfotí, ale do tmy s nami nejde. Drbnem si hlavu a skalu a uvidím svetlo. Neviem, či tancujú hviezdičky okolo mojej hlavy alebo je tam ďalší vchod. Druhá možnosť je správna. Vchod je však nad kolmým, i keď nie vysokým zrázom. Ideme ďalej do útrob. Zatiaľ vidíme len príšerných veľkých pavúkov s ešte strašnejším menom Meta temnostná. Utkali si tie svoje husté pasce našťastie mimo trasy. Zrazu sa ocitneme v nejakej väčšej miestnosti. Mladšia kričí, že vidí len hovná na zemi. Nad nami je v úzkej štrbine malý netopier. Namierim naň lúč baterky a pomaly sa ospalo zasunie hlbšie do škáry. Ešte tradičné zhasnutie svetla, sekundový pobyt v tme a ideme s5. Vonku chcú ísť dievky ešte raz, ale ja už zostanem s maminou pri jaskyni. Skúmam cestu dolu. Poniže vidím lesnú cestu, len sa na ňu nejako dostať. Nahodíme batohy a šmýkaním sa pomaly dostávame dolu. Na skalách je veľa horolezeckých stien. Od stupňa IV po VII, teda ku.va ťažké. Zopár pádov na zadok a sme na lesnej ceste. Za pár minút sa napojíme na modro značený chodník. V lese pred dedinou nám čosi hnedé prebehne pod nohami. Staršia zvýskne. Je to len veverička. Tipujem, kto je viac vyplašený. Mamina prejaví svoje orientačné schopnosti a vedie nás cez lesnú "akože" skratku. Cestička mizne a doslova sa predierame cez kríky trniek. Ale objavíme krásne fialové a ružové kvety orlíčka obyčajného. Odšklbnem posledný prírastok do zbierky.  Robíme si z nej srandu, že sa minula povolaním a mala byť kartografička. Objavujú sa prvé chalupy a sme v dedine. Križujeme cestu ženičke s čerstvo pokosenou trávou. Pár metrov a sme na stanici pri aute.

Hájsku skalu tvoria krasové útvary, tzv. škrapy.

    Tradične McDonald. Tentoraz si skontrolujeme obsah tašiek. Najeme sa až doma. A z Prievidze rovno domov. Za Zemianskymi Kostoľanmi obchádzame čerstvú nehodu Octavie, ktorá skončila v priekope. Policajti riešia, zakrátko sa ozve správa i v rádiu. Nový asfaltový koberec je konečne natiahnutý medzi Havranom a Topoľčanmi, no v Topoľčanoch je vozovka príšerná. Niektoré kvety sa po podaní vodnej infúzie spamätali a aspoň po jednom ožili pre potreby herbára.
V okolí Handlovej je ešte pár atraktívnych miest a určite sa sem vrátime.

Modráčik.

Súľovské skaly

Názov expedície: Klobása
Heslo: Na Súľovske skaly veľa ľudí sa valí.

   Asi najväčšou atrakciou, okrem našej rodiny, a hlavne ľahko dostupnou sú na Považí Súľovské skaly. Májový víkend po uvoľnení opatrení nám to iba potvrdil. Hoci sme na skalách boli, kývli sme švagrovi na výlet. Otestujeme ich fyzickú pripravenosť na náročnejšie túry. V podstate sa ani nedalo cúvnuť, kapybary sa tešili na surikaty. Plány sú smelé = turistiku zakončíme opekačkou pod hradom. V prvom rade však dostal prednosť havkáč a čakali sme, kým ho vyšetria. Vyrážali sme teda veľmi neskoro, o štvrť na jedenásť. Pred odbočkou do Súľovskej doliny som už videl autá, ako sa ženú rovnakým smerom. Tušil som, že bude problém zaparkovať. No že ma čaká Armagedon som si nepredstavoval. Dohodli sme sa, že zaparkujeme v strede dediny odkiaľ je rovnako ďaleko k skalám aj k drevenému zázraku. V dedine rady štvorkolesových miláčikov ako nasadené buriny pri ceste.  Bez šance zaparkovať. Nie som sám. Po uliciach je viac návštevníkov ako obyvateľov pokojnej dedinky. Prejdem celú dedinu a idem s5. Nič. Otáčam sa komusi vo dvore a znova idem do dediny. Žena voláre zbytku expdície, nech zaparkujú hocikde, kde to len bude možné. Znova sa otáčam a idem ku skalám. Niekto odchádza z plateného parkoviska a v okamihu sa pichnem na jediné voľné miesto. Švagor, a na kapybár prekvapenie, ďalšie auto zaparkuje kúsok od nás do reťaze. Hneď sa k nám blíži pani, ktorá zinkasuje 3 Eur. Pýtame sa, či zažíva pravidelne takéto nápory. Vraj tento rok je prvýkrát toľko turistov. Z áut sa vykľuje partia 13 ľudí, ktorí idú pokoriť skaly a vypáliť hrad. Pozdravíme sa buchnutím lakťov, keďže paprče dnes neradno podávať. Vedením expedície poverili kapybary. Posilnení pivom, rozbehli sme sa živo. Hneď v úvode je prudšie stúpanie. Sprvu cez skaly, potom lesným chodníkom. Chvíľu trvá nudná cesta lesom, kým sa vyšplháme ku skalám. Najmenšej surikate sa akosi nechcelo, keď uvidela strminu pred sebou. Rodičia ju ťahajú hore, namiesto toho, aby si sama našla cestu a len ju podopreli. Ani plátienky na nohách jej na komforte nepridajú. Konečne sme na plošinke pred gotickým oknom.

Zlepenec dolomitových skál "Organy" s gotickým oknom.

    Fotíme, kocháme, padáme, motáme. Prešla hodina a sme v štvrtine cesty. Najstaršiemu dochádza trpezlivosť. Oddeľuje sa vrcholová skupina, ktorá sa pokúsi dobiť Bradu. Pridám sa k nim. Kapybarám nechávam proviant. Driapeme sa pomedzi úzke skaly a nízke kovové rebríky. Frflem na ľudí idúcich opačným smerom. Dostávam odpoveď, že cesta je obojsmerná. Posledné šmykľavé stúpanie a sme na hrade. Veľmi sa mi nechce, ale idem s ostatnými do vnútra zrúcaniny. Postojíme a uvoľníme cestu schádzajúcim von. Na hrade je neskutočne veľa ľudí. Brzdí hlavne úzka štrbina. Znechutený idem rýchlo dolu. Už došla aj pomalá skupina. Niet sa ani kde postaviť, čo je pod hradom ľudí. Je pol druhej a jesť budeme prinajlepšom o hodinu. Dám si aspoň sušienky. Brada padá, rovnako ako prieskum hradu surikatmi, zabudnime i na magickú búdu. Ako v diaľke vidieť, je pred ňou pekná rada ľudí. Nerozumiem, čím je búda, vyzerajúca ako strecha z kostola sfúknutá tornádom, tak strašne zaujímavá.  Zahltila malú obec turistami, preto sa jej chcú dedinčania zbaviť. (O pár dní ju skutočne rozoberú a dosky hnijú v stvoriteľovej záhrade). Nebeský pokoj, tobôž dych vyrážajúcu scenériu v nej dnes určite nik nezažije. Zakvačíme sa na dlhom rebríku a schádzame dole. Snáď si na lúke pod hradom opečieme klobásky. Mladšia kapybara sa ipt duje a uteká nám. Zdržíme sa pri vyhliadke, kde baby obdivujú ovce v doline ako keby ich v živote nevideli. Počujem dolu hlasy a dúfam, že sa bude dať opekať. Ľudia však len sedia na pováľaných pňoch a ohňa nikde. Zbadám iba rozprášený popol. Dole pri studničke však vidím ohnisko. Hladoši zamieria tam, no švagor upozorňuje, že v okolí sa nesmie zakladať oheň. Oficiálne ohnisko je dole nad salašom. Keby som si prečítal drevenú info tabuľu č.8 nemusel som sa tu motať ako prd v debni. Zavolám teda deti hore a pokračujeme dolu lesnou cestou. Skaly nás opúšťajú. Nezbadáme skratku k ohnisku a pekne si nadbiehame. Po pol hodine sa ocitáme na lúke s lavičkami, stolmi a rozkúreným ohniskom.

Súľovské skaly s Bradou pri pohľade od ohniska.

Už ma ani neprekvapuje veľa ľudí. Švagor sa spýta, či sa môžeme pridať. Na erárnom rošte sa opekajú dve klobásky a jeden chalan si opeká špekáčku. Mládež v dobrej nálade zabudne na klobásky a stanú sa z nich uhlíky. Dochutia ich pováľaním po zemi. Spálený a hlinou obálený párok už vskutku nikto nechce a skončia smutne obďaleč v tráve. Niektorí sú viac smädní ako hladní a zídu dole k salašu. Chladným horkým mokom sa vychladia, no kým vyjdú hore sú znova vyhriati ako pekáč na bábovku. Medzitým opekám, čo príde a čo je narezané. Deťom sa pri horúcom vzduchu z ohňa nechce opekať a robia tak len symbolicky. Dievčatá nachystajú zeleninu a chlieb. Odkusujem z chutnej klobásy a zajedám kváskovým chlebom. Až na dva špekáčky sa pojedlo všetko. Okolo štvrtej je načim sa pobrať domov. Ktosi vymýšľa ísť cez dedinu a zapadnúť v krčme, ale cestu k autu by sme si dosť natiahli. Spodnou cestou sa teda vraciame na okruh vedúci k parkovisku. Najunavenejšia surikata si omočí nohy v potoku.  Rozlúčime sa s partiou a za hodinku stojíme v domácej krčme, keď už sme babám sľúbili kofolu.
Ešte sa k skalám a hlavne na Bradu vrátime, keď nebude hroziť pandémia ľudí. Súľovské skaly pritom netvorí iba jedna časť. Ďalšie pekné skaly s výhľadmi sú aj na opačnom konci, južnej strane.
Keďže sme včera boli za Žilinou na Minčole, svokor podotkol, že sme mohli kdesi v Súľove prespať a nie sa vracať dve tretiny cesty s5.

Dedinka Jablonové a v pozadí Javorníky.

Minčol

Názov expedície: Kuracie a ostatné
Heslo:  Krásny výhľad na Minčole, ani sa nám nechce dole.

    Dnes si baby privstali, ale nenhnal som ich. Krátko po ôsmej sa kolesá Voxhóla roztočili smerom na Žilinu. Počasie vyzerá fajn s vysokou oblačnosťou a slabým vetrom. Dohľadnosť nie je ideálna, ale celkom slušná. Popri vysokoškolských internátoch, cez nekonečne dlhú Rosinu idem na koniec Višňového. Je pol desiatej a autá sa hromadia pred závorou. Nejaká plocha je v okolí ruiny družstva, tak zacúvam do rozbahnenej cesty. Posilníme sa cukrami a podliezajúc rampu, ktorú sem prdli tunelári sa ocitáme vo Višňovskej doline na modro označenom chodníku. Z jednej strany potok Rosina a z druhej kolmé steny vrchu Hoblík. Na križovatke Pod Hoblíkom prekročíme potok a začína stúpanie.

Niekde za polovicou túry. Pohľad na Hoblík a Stráňavy.

    Zhadzujeme zo seba mikiny a fučíme hore. U mladšej sa dostavuje známa kríza. Pod nami tunel Višňové. Po pol hodine vidíme zhrdzavený lyžiarsky vlek. Napravo je zopár chatiek. Zrovna tam prišla rodina a chystajú opekačku na chate. Pomerne zachovalý retrak dáva tušiť, že svah Holý diel v zime funguje. Chvíľu si odpočinieme a vydávame sa lesom popri vleku prudkým stúpaním hore zjazdovkou. Križujeme cyklistickú cestičku. V polovici kopca sa vydýchame a šliapeme ďalej. Na nejakých 350m treba nabrať 130m výšky. Za svahom sa stúpanie zmierňuje, o5 obklopení hustými ihličnanmi ideme širokou lesnou cestou k ďalšiemu hríbiku Pod Rovňou. Zostávajú nám necelé dve hodiny k vrcholu. Pohodlnou cestou, sem tam s malým stúpaním, kráčame na sever. Odkrývajú sa konečne výhľady na Hoblík i hrebeň Malej Fatry s Malým Minčolom. Veľký sa skrýva za kmeňmi stromov. Čaká nás ešte dosť stúpania. Drahá kontroluje výškomer a máme pred sebou vyše 300m. Za studničkou stúpanie naberá na grádoch. Staršia pubiška dostáva krízu. Odpočívame v polovici stúpania s výhľadom na Rajeckú kotlinu s hradom Lietava. Odhadujem k vrcholu je taká pol hodina. Vyjdeme na rovinku a odtiaľ začína skutočne prudký, ale posledný stupák hore. Najprv lesom, potom stromy miznú a objavuje sa tráva s kríkmi čučoriedok. Vyzerajú vysušené alebo napadnuté škodcom. Zakrátko sme pod vrcholom, kde je impozantná vyhliadka na Žilinu a Žilinskú kotlinu. Fotím a baby pokračujú pár metrov ku krížu, kde je konečná. Na kopci sa drmolí dosť ľudí a nedarí sa mi spraviť nejaký pekný záber. Väčšina ide zo Strečna alebo Krížavy.

Posledný výrazný vrchol Lúčanskej Malej Fatry.

    Na severnom svahu si nájdeme v lúčnej tráve pohodlné miestečko na sedenie. Pod nami Vrútky a Martin, na ktorý vrhá po celý čas tieň cirový mrak. Turčianska kotlina v zajatí Fatier ako na dlani. Pátram po letisku, ktoré nájdem na severovýchode mesta. Nejaké vetrone pokorne sklonené čakajú na vlečnú. Šedý had novej diaľnice a komplex železničných opravovní. Namierim radšej binokulár vyššie na kopce a hrebeň Veľkej Fatry. Na juhovýchode Krížna s charakteristickou "spaľovňou". Vpravo od nej Ostredok. Spomíname na Kráľovu studňu. Mamine sa tam páčilo a rada by sa ta vrátila. Ale už nie autom k horskému hotelu. Uvažujem nad tým a keďže viem, čo by ma čakalo, trúfol by som si autom hore znova. Na Ploskej sa belie ešte sneh. Vydám sa vzdušne Kraľovanskou dolinou. Za ňou je nezameniteľný Choč a nad ním je vidieť krásne biele Západné Tatry. Dokonca i Kriváň. Otočím sa viac vpravo a nájdem i Rotundu na Chopku. Samozrejme Prašivá. Ďalekohľad podám mladšej kapybare a vychutnám si pohľad na krivánsku časť Fatry. Márne hľadám delo. K idylke patrí aj piknik s oškvarkovou paštétou a nejakou zeleninou. Baby sú hladné a veľa si nenavyberajú. S ako tak plným bruchom nechám baby ležať, vyhrievať sa na teplom slniečku a zídem kúsok dolu k úpätiu vrchu do sedla Okopy. Za vyvýšeninou konečne zbadám delo. V jeho okolí sú pozostatky zákopov, v ktorých sú urobené ohniská. Neviem, aká expozícia má v sedle byť, ale fakticky ju tvorí len jedno delo. Pravidelne ho pretierajú zelenou farbou. Už má hrúbku ako Mázikovej mejkap. V jeho hlavni je strčená plastová fľaša. Vyjdem kúsok ku skalám smerom na Malý a pofotím Veľký.

Volmi vytiahli na Okopy čs. vojaci ruský kanón ZIS-3. Od apríla 1945 zostal v sedle ako pamätník.

    Potom fučiac sa vrátim k babám. Čakajú na mňa s chutnými praclíkmi. Takmer všetky zjeme. Nikam sa neponáhľame. Pod nami kremátórium, nad nami vetrone. Idylka. Idem sa s mladšou pokochať pohľadmi na opačnú stranu kopca. Na severe Babia hora a vľavo od nej česká Lysá hora  s vysielačom. Z tejto strany sú Beskydy ako na dlani. Veľký Rozsutec sa skrýva za Veľkým Kriváňom. Na juhu v diaľke nejasne vidieť Biele Karpaty. Zato pekne vidieť panorámu Strážovských vrchov. Nezameniteľný zub zeme-Kľak patrí už do tohto pohoria. Upúta ma monument na vrchu Javorina, či Polom. Doma si vyhľadám, že pamätník postavili vďační obyvatelia Žiliny a okolia na počesť urputných päť dňových bojov 1. čsl. armádneho zboru s Wehrmachtom. Dokonca sa ktosi pred pár rokmi pokúsil odtiaľ ukradnúť bronzové súsošie. Ja som len začul na Minčole, že tam odtrhlo akejsi žene obe ruky. Povinné foto pri tabuľke, nezabudnúť nálepku na kovový kríž a rovnakou cestou dolu. Uvažoval som vrátiť sa po červenej trase do Strečna, ale trocha komplikácií by bolo ísť busom do Višňového. Žena dokonca s touto variantou súhlasila, no museli by sme vyraziť aspoň o polhodinu skôr. A nechať auto v Žiline ma nenapadlo. No nič. Až teraz si uvedomujeme, aké stúpanie sme vyšliapali. S kvíliacimi brzdami a so šialeným pohľadom nás obiehajú cyklisti rútiac sa dolu. Staršia pani ani nemá prilbu a po pár metroch opatrne zosadne. Teda odvaha. Na rovinke odpočívame a vidíme prichádzať cyklistov z Turieho. Keď vidia prudké stúpanie k Minčolu, radšej pokračujú ďalej k Stráňavám. Idúc dolu počujem ďalšie zavýjanie, tentoraz endura. Ďalší blázon a ešte aj smradí. Baby sa gúľajú dolu lyžiarskym svahom. Ja vytyčujem trasu, aby nenarazili na kameň. Žihľave sa však nevyhnú. Na lúke kvitne liečivý podbeľ a vedľa z lesa sa dymí ako z US Steel. Zopár ohníkov, i keď je to teraz kvôli suchu zakázané. Vyhrievame sa sediac na priedomí chatky a sledujeme motýle. Baby sa ešte vyštverajú na sedák lanovky, ale nejde im poriadne sa zakvačiť. Za pár minút sme dolu.

Pohľad na Malý Minčol a krivánsku Malú Fatru. V pozadí stále biele Tarty.

    I vo Višňovskej doline sa rozhoreli ohníky a najmä mládež piknikuje. Deťom sme sľúbili za výstup rýchle občerstvenie a po ceste je McDonald. Funguje v režime beravypadni. Pristavím auto do kolóny čakajúcej na obsluhu. Rad ide pomerne rýchlo, týpek obchádza s tabletom autá a objednáva jedlo. Pri jednom okienku sa platí, kde bez rúška nechce otvoriť a v druhom vydáva. Hneď padáme preč, ani si nepozrieme, či máme všetko. To bola chyba a chýbajúcu placku s kuracím mäsom zistíme až 15km za Žilinou na odpočívadle. Mamina, hoci mala veľkú chuť na placku, sa obetovala a nadlábla sa hranolčekmi. Možno by sa nestalo, keby mladšia nevymýšľala a nechcela vysmážané kúsky mäsa. Zrovna tie chýbali. Zákon zachovania hmoty sa však neporušil a o dva dni sa nám vrátil v podobe malej pizze grátis v krčme. I keď nemala hodnotu placky, aspoň čosi. Mimochodom v McDonalds zdvihli ceny o 15-20 percent minimálne. S týmto nepríjemným prekvapením a roztrpčení na záver výletu sme pred siedmou došli domov.

Veľký Javorník

Názov expedície: Nálepka
Heslo: Keď lezieme na Javorníky, už nefučíme ako parníky.

   O5 utekám z hudobnej, aby sme čím skôr vypadli do tónov stromov. Po jednotvárnych Malokarpatských lesoch pôjdeme do väčšej divočiny na sever krajiny. Cez Považskú Bystricu a dedinku roka Papradno zastavujeme auto na veľkom parkovisku v obci Podjavorník. Zopár áut už na ploche stojí a zrovna tatkovia vyvádzajú svoje ratolesti rovnakým smerom. Začíname po žlto značenom chodníku pri prudkom lyžiarskom svahu, ktorý má takmer kilometer. Ja dávam na rozbeh bielu fidorku. Pri chôdzi mi asistujú palice. Už sa nedám odhovoriť, že je to len kopček nízky ako nájom v Žehre. Hneď za záhradami začína prudké stúpanie. Najmenšia zasa pindá. Každú chvíľu stojíme. Stále rovnaká pesnička ako trebárs pred piatimi rokmi. Chodník sa na malých úsekoch zmierňuje. Treba však nastúpať zhruba 500m. Baby si merajú kroky a tep. V najexponovanejších úsekoch pomaly trhá srdce 150 údermi za minútu. Objavíme veľké lesné mravenisko v dutine stromu. Dobehneme aj tatkov s deťmi a psom Ruby. Rúška berú stále smrteľne vážne. Po ľavej strane je veľké spálenisko.

Les horel koreňovým spôsobom, čo sťažuje hasenie.

    Pred týždňom horelo a je stále cítiť štipľavý smrad zhorených konárov. Zrovna včera hotel les aj u nás na Zlatom vrchu. Ľudí šľak triafa so špekáčikmi aj keď je sucho. Pred vrcholom sa na Hladnej brodíme cez množstvo riav. Tesne na napojenie k hrebeňu je krytá studnička so škapuliarom, pri nej dvaja dedkovia, a čo nerobia? Opekajú klobásy. Za päť minút sme na širokom chodníku, ktorý ide od lyžiarskeho strediska a výborných buchiet na Kohútke až po Kasárne. Sme na pomedzí Trenčianskeho a Žilinského kraja. Kúsok dolu sú Čechy. Premávajú sa po ňom cyklisti. Cesta je nenáročná a po chvíli kráčania lesom sme na Stratenci. Objavujú sa mapy špinavého snehu, ktoré slnko nestihlo odpratať. Z diaľky vidím, že pod rozhľadňou je kopa ľudí, ale nik hore. Neblahé moje tušenie sa potvrdí, keď prídem k neveľkej drevenej vežičke. Rebrík je fuč a na podpere lakonicky oznam "Zákaz vstupu". Takže naše krásne Slovensko dnes z výšky neuzrieme. Hustota mrakov je pomerne veľká. 6/8. Ale vďaka chladnému počasiu vynikajúca dohľadnosť aspoň na moravskú stranu. Výrazný hrebeň Beskýd Radhošť a Radegast, Smrek a údolie riečky Bečva. Napravo veža vysielača na Lysej hore a Veľký Polom. Vľavo Vsetínske Beskydy s Tanečnicou.

Desať rokov vydržala veža, dokým sa nezborilo zábradlie.

    Nalejeme si teplý čaj, pokocháme pohľadom a pokračujeme od kamenných krížov na najvyšší vrch. Už z kopca vidíme tmavý dvojramenný kríž. Zídeme do sedla Gerža, kde pokračuje cesta do Kasární a úzkym, krátkym chodníčkom mierne vystúpame na Javorník. Viac je na vrchole Čechov ako Slovákov. Samotný vrchol nie je nijako označený. V zemi je zastoknutý žltý hríbik, ale názov kopca absentuje. Štyria chalani zaberú všetky lavice pri ohnisku. Páči sa mi, ako vytiahnu plastové misky s obedom. Podávajú sa špagety s mletým mäsom a dotrepali si hore aj kečup. A nie sú sami. V sedle vytiahnu moravské babky "gulášek". My klasicky: suchá strava. Kúpili sme si klobásu, ale baby nám ju zjedli skoro celú. Pred obedom však došlo k slávnostnému nalepeniu prvej nálepky Túlavých kapybár na stĺp turistickej značky.

Vrchol Veľkého Javorníka 1071m n.m.

   Zapínam tablet a preverujeme cestu dolu. Jedna zblúdilá víla z Čiech nás vyfotí a vraciame sa s5 do sedla. Odtiaľ šípka ukazuje do lesa k prameňu a do Podjavorníka. Studnička s pomerne novým dreveným prístreškom sa objaví po chvíli mierneho klesania. Pod strechou je palanda a dá sa núdzovo prespať. Prameň má "tlačítka" na teplú a studenú vodu. Mamina si robí srandu, že prameň je termálny. Staršia jej takmer naletí. Za chvíľu riešime závažnejší problém. V riedko zarastenom lese niet si kam odskočiť. Volanie prírody je mocné, aj tep dvíha, ale kam ísť? Celú cestu dolu sme nestretli živú dušu, zrovna v kritickej chvíli cyklistov. Zaseknutá mamina šla namrzene až domov. Prudšie klesáme dolu. Prídeme na križovatku. Šípka ukazuje doľava, ale podľa mapy si takto zájdeme. Nejaká nevychodená cesta ide priamo dolu. Vydáme sa teda strmo vymletým jarkom. Polovička si je neistá. Zrovna frekventovaný chodník to nie je. Ale sú stopy v prachu. Vyjdeme na slnkom zaliate rúbanisko. Vidíme lyžiarsky svah i dolinu pod nami. Sme blízko dediny. Za rúbaniskom je ďalšia križovatka. Mapa ukazuje o5 rovno dolu, ale tam žiadna cesta nie je. Pod nami asfaltka. Rozhodneme sa ísť doľava a napojiť sa na asfaltku. Ja by som šiel doprava, kde tuším dedinu, ale zašli by sme si.
Sedíme na skácaných pňoch. Už aj slniečko viac hreje a čaká nás posledný úsek. Mamina so staršou sedí na živici. Hovorím, že sa prilepia a dedo ich príde odrezať aj s pňom. Motajú sa v okolí domáci. Pod lesom sú víkendové chatky. Schádzame dolu popri potoku cez osadu Chuchmákovci. Vyfotím Záružie močiarne, ktoré krásne a jedovato kvitne do zlata. Za štvrť hodiny sme pri aute. Parkovisko je plné, a to je pol štvrtej. Väčšina ľudí sa však motá len po okolí. Ako sme videli Javorníky sú cyklistickou a asi aj Českou klasikou, pretože nenáročný hrebeň sa dá spraviť za jeden deň.

Pohľad zo Stratenca na Moravsko-slezské Beskydy.

Rozhľadňa Klenová a Orlie skaly

Názov expedície: Hranica
Heslo: Náladu ani blbci neskazia, čo sa v ceste postavia.

    V rámci hraníc pohybu osôb sme v krásny sviatočný deň nechceli sedieť doma a rozhodli sa omrknúť západnú časť nášho malého okresu. V Prašníku som tŕpol, či policajti nezatarasia cestu na Košariská. Prekvapkanie ma však čakalo v Pustej Vsi. Zákazová značka začala hneď za križovatkou a nie, ako podľa mapy, pri vodnom zdroji. Tak som cúvol dolu kopcom ku kope štrku a zaparkoval pred smetiakmi. Ako sa dostanú obyvatelia Hornej Vsi k domom? K vodárni to bolo asi 500m po asfaltovej ceste. Okolie vodného zdroja je pekne udržiavané. Začali čistiť aj jarok. Osada hrdinov červenej hviezdy, nad ňou kameňolom. Za plotom ochranného pásma modrá značka odbočuje hore doprava. Malá žltá kovová značka nás smeruje rovno do Šteruskej doliny k chatárskej osade. Koniec sveta. Vidíme jednu spustnutú chalupu. Podobnú, v tichu lesa, by sme radi vlastnili. Za novými i starými chatami vyjdeme na dlhú lúku. V zákrute sa na okamih objaví rozhľadňa. Vkročíme do lesa a začíname stúpať. Stretáme starší pár zhora. Ocitneme sa v skalnom meste. Nápadný je veľký kamenný hríb. Stúpanie i skaly končia a sme o5 na kraji ďalšej lúky a križovatky. Doľava sa ide na Lančár a doprava k rozhľadni. Na zelenom koberci vidíme ešte spiaci šafrán. Vojdeme do lesa. Pri polome začína znova asfaltka a posledné stúpanie a prekračujeme aj hranice okresu. Čo okresu, kraja. Cik cak serpentínami očakávame za akou zákrutou zbadáme rozhľadňu. Samozrejme za tou poslednou. Po niečo viac ako hodinke čumíme na drevenú vežu pripomínajúcu obrí lapač na mole. Pod dreveným monštrom sedí partia troch ľudkov.

Podobná veža je pri vodnej nádrži Nová Bystrica na Kysuciach.

    Z opačnej strany došli cyklisti a hneď sa derú hore. My si najprv navlečieme teplé oblečenie, lebo hore bude isto fúkať. Slnko je mdlé, skrylo sa za vysokú rôsolovitú oblačnosť. Po strmých schodoch sme vystúpali na 15m vysokú vežu. Vraj je protipožiarna, ale nezdá sa mi toto tvrdenie.  Na druhej strane konštrukcia nie je jediná u nás. Výhľad z nej je polovičný. Na juhu je najvyšší vrch Brezovských Karpát, Klenová, z východu rúbanisko Rovienky. Aký taký výhľad je na Považský Inovec, pod ním Lúka a Horná Streda, hrad Tematín. Malý kúsok z Hornej Pustej Vsi. Len vodný zdroj a pár domov. Na východe Skala a Malá Klenová. Popod rozhľadňu prefrčí červeno biely skúter. Mladý pár nedovolene prekračuje hranice okresu. Vidím ich ísť smerom na Lopašov. Kým dole na rúbanisku obedujeme, vracajú sa s5. Hoci je dnes pôst, vybalíme suchú salámu. Partia ľudkov mizne kdesi v lese (asi domáci). Sediac na pni sa nám v diaľke mihnú bielo-hnedé zadočky srniek. Pomaly sa dvíhame. Kontrolujem navigáciu, ukazuje polohu na meter presne. Zvažujem totiž obísť Pustú Ves po lesných cestách a napojiť sa na zelenú, ktorá by nás doviedla do Dolnej Vsi odkiaľ štartujeme na Orlie skaly. Mamina zamieta, ale uvažuje nad tým. Cestou dolu sa v tráve belejú ohlodané kosti. Baby bajačíme, že sú ľudské, ale na to sú príliš malé. Utekám hore vyfotiť ich. Zídeme na križovatku lesných ciest. Posledný krát zhodnocujeme, či sa vrátiť k autu alebo pokračovať rovno pod Malú Klenovú. Časovo vychádzajú trasy asi rovnako. Polovička rozhodne vrátiť sa s5 a odviezť sa tých 500m do Dolnej Vsi. Toto rozhodnutie sa neskôr ukázalo ako osudové. Dolu sme pomerne rýchlo. Niektorým nevadil zákaz vjazdu a parkovali pri vodnom zdroji. Sadáme do Voxhóla a odbočujem tentoraz doľava na zelenú značku. Staršia chytá hysáky, že nikam nepôjde a zostane v aute. Má nádchu, ale tak zle na tom nie je (za dva dni ju prejde). Auto odstavím vedľa akejsi Škodovky pri spustnutej hospodárskej budove. Žena preskúma terén, či niekomu nestojíme v záhrade. Na plecia hodíme batohy. Staršiu chytá amok a reve ako vytočený trabant. Zo zadu vidím blížiacich sa dvoch chlapov. Jeden kráča popredu a z očí mu sršia blesky. "Ja snád začnem prepichuvat gumy!" huláka už z diaľky. Vypasený, s dlhými šedivými vlasmi do copu mi pripomína Ringo Čecha. No tak vtipný zrovna nie je. "De to stojíte? To je mój pozemek. Už hentam jeden stojí", spustí v krásne slnečnej oblohe hromy na nás. "Prepáčte, ale nemusíte na mňa hučať. Môžete mi aj slušne povedať, že vám stojím na pozemku a preparkujem", hovorím kľudne. "A já tuná mám dielne, a vy tu stojíte jak hovado!" Vtom sa iniciatívy chopí žena. Chvíľu sa vadíme, prečo si územie neoznačí, ako máme vedieť, kde má výsostné práva a nech jedná slušne. Ukazujem mu, či mu bude vadiť zaparkovať bokom. "Je to síce tiéž mój pozemek, ale móžete". Nechápem, prečo nejdete k cinteru". Ako ste to tu vóbec našli?" "Veď máme mapu" hovorí polovička". Nakoniec obrátila vec na žart a popriali sme si pekné sviatky. Aj správnu cestu nám ukázal. Táto hádka je v podstate výsledok izolácie, v ktorej sa ľudia ocitli. Ochlasta nemá kam ísť, tak si svoju frustráciu vylieva na ľuďoch. Vydáme sa teda ponad vodnú nádrž Pustá Ves južným smerom.

Chodník nad nádržou bol posiaty mŕtvymi žabami.

    Svojrázne značenie na stromoch je opačné, ale vedie nás navigácia. Staršej rev vrcholí, ale neustupujeme. Spoločnosť nám robia mŕtve žaby, ktorých púť k vodnej ploche skončila na zaprášenej lesnej ceste. Obchádzame kopec Dúbrava a prídeme na križovatku, od ktorej sú smerovníky k Veľkej peci a k hrobu šľachtica. Pár stoviek metrov ideme spoločne, potom sa odpojujeme a stúpame na mierny kopček, na ktorom je hrob von Watenvylla. Kdesi nad nádržou mali šľachtici letné sídlo. Ani zmena prostredia, mladému barónovi nepomohla a skonal ako 21-ročný. Čierna šípka nás smeruje ďalej na východ k Orlím Skalám. Jedno malé stúpanie a obchádzame zo západu celý masív. Baby držia navigáciu. Lesná cesta schádza dolu a ja upozorňujem, že treba ísť hore. Je tam úzka lesná cestička a napokon aj značenie na strome: Vyhliadka 100m. Po prašnej černozemi teda stúpame posledný úsek hore. Zbadáme ohnisko a za ním turistov. Na skalách je docela živo. Cesta aj s trucovaním trvala hodinku. K Orlím skalám je chodník zaujímavejší ako k rozhľadni. A tá vyhliadka. Vľavo, na východe Šterusy a Kočín, za ním skládka Rakovice. V diaľke Hlohovec. Na juhovýchode tri zostávajúce komíny EBO a za nimi rúry komínov Trnavy. Celý Malokarpatský masív ako na dlani. Záruby, Roštún a trčiaca Vysoká. Dokonca vidím vežu na Kamzíku. Dohľadnosť je teda ďalekosiahla. Minieme posledné zásoby jedla v podobe malinovej bublaniny a jabĺk. Z mladšou zídeme dolu a lezieme po skalách. Mnoho ľudí sa slní na jarnom slniečku. Idylka bez rúška. Aspoň takto.

Orlie skaly naskytajú neskutočný pohľad na Malé Karpaty a okolie.

    Rovnakou cestou sa vraciame s5. Nejaký pár sa pýta na cestu do Pustej Vsi, ale nakoniec si idú po svojom, vraj skratkou. Dolu, pri aute, sme rýchlo. Gumy prepichnuté nemáme. Prázdnou cestou ideme domov. Presvedčili sme sa, že i náš malý okres ponúka zaujímavé miesta, ktoré sa oplatí navštíviť.