Minčol

Názov expedície: Kuracie a ostatné
Heslo:  Krásny výhľad na Minčole, ani sa nám nechce dole.

    Dnes si baby privstali, ale nenhnal som ich. Krátko po ôsmej sa kolesá Voxhóla roztočili smerom na Žilinu. Počasie vyzerá fajn s vysokou oblačnosťou a slabým vetrom. Dohľadnosť nie je ideálna, ale celkom slušná. Popri vysokoškolských internátoch, cez nekonečne dlhú Rosinu idem na koniec Višňového. Je pol desiatej a autá sa hromadia pred závorou. Nejaká plocha je v okolí ruiny družstva, tak zacúvam do rozbahnenej cesty. Posilníme sa cukrami a podliezajúc rampu, ktorú sem prdli tunelári sa ocitáme vo Višňovskej doline na modro označenom chodníku. Z jednej strany potok Rosina a z druhej kolmé steny vrchu Hoblík. Na križovatke Pod Hoblíkom prekročíme potok a začína stúpanie.

Niekde za polovicou túry. Pohľad na Hoblík a Stráňavy.

    Zhadzujeme zo seba mikiny a fučíme hore. U mladšej sa dostavuje známa kríza. Pod nami tunel Višňové. Po pol hodine vidíme zhrdzavený lyžiarsky vlek. Napravo je zopár chatiek. Zrovna tam prišla rodina a chystajú opekačku na chate. Pomerne zachovalý retrak dáva tušiť, že svah Holý diel v zime funguje. Chvíľu si odpočinieme a vydávame sa lesom popri vleku prudkým stúpaním hore zjazdovkou. Križujeme cyklistickú cestičku. V polovici kopca sa vydýchame a šliapeme ďalej. Na nejakých 350m treba nabrať 130m výšky. Za svahom sa stúpanie zmierňuje, o5 obklopení hustými ihličnanmi ideme širokou lesnou cestou k ďalšiemu hríbiku Pod Rovňou. Zostávajú nám necelé dve hodiny k vrcholu. Pohodlnou cestou, sem tam s malým stúpaním, kráčame na sever. Odkrývajú sa konečne výhľady na Hoblík i hrebeň Malej Fatry s Malým Minčolom. Veľký sa skrýva za kmeňmi stromov. Čaká nás ešte dosť stúpania. Drahá kontroluje výškomer a máme pred sebou vyše 300m. Za studničkou stúpanie naberá na grádoch. Staršia pubiška dostáva krízu. Odpočívame v polovici stúpania s výhľadom na Rajeckú kotlinu s hradom Lietava. Odhadujem k vrcholu je taká pol hodina. Vyjdeme na rovinku a odtiaľ začína skutočne prudký, ale posledný stupák hore. Najprv lesom, potom stromy miznú a objavuje sa tráva s kríkmi čučoriedok. Vyzerajú vysušené alebo napadnuté škodcom. Zakrátko sme pod vrcholom, kde je impozantná vyhliadka na Žilinu a Žilinskú kotlinu. Fotím a baby pokračujú pár metrov ku krížu, kde je konečná. Na kopci sa drmolí dosť ľudí a nedarí sa mi spraviť nejaký pekný záber. Väčšina ide zo Strečna alebo Krížavy.

Posledný výrazný vrchol Lúčanskej Malej Fatry.

    Na severnom svahu si nájdeme v lúčnej tráve pohodlné miestečko na sedenie. Pod nami Vrútky a Martin, na ktorý vrhá po celý čas tieň cirový mrak. Turčianska kotlina v zajatí Fatier ako na dlani. Pátram po letisku, ktoré nájdem na severovýchode mesta. Nejaké vetrone pokorne sklonené čakajú na vlečnú. Šedý had novej diaľnice a komplex železničných opravovní. Namierim radšej binokulár vyššie na kopce a hrebeň Veľkej Fatry. Na juhovýchode Krížna s charakteristickou "spaľovňou". Vpravo od nej Ostredok. Spomíname na Kráľovu studňu. Mamine sa tam páčilo a rada by sa ta vrátila. Ale už nie autom k horskému hotelu. Uvažujem nad tým a keďže viem, čo by ma čakalo, trúfol by som si autom hore znova. Na Ploskej sa belie ešte sneh. Vydám sa vzdušne Kraľovanskou dolinou. Za ňou je nezameniteľný Choč a nad ním je vidieť krásne biele Západné Tatry. Dokonca i Kriváň. Otočím sa viac vpravo a nájdem i Rotundu na Chopku. Samozrejme Prašivá. Ďalekohľad podám mladšej kapybare a vychutnám si pohľad na krivánsku časť Fatry. Márne hľadám delo. K idylke patrí aj piknik s oškvarkovou paštétou a nejakou zeleninou. Baby sú hladné a veľa si nenavyberajú. S ako tak plným bruchom nechám baby ležať, vyhrievať sa na teplom slniečku a zídem kúsok dolu k úpätiu vrchu do sedla Okopy. Za vyvýšeninou konečne zbadám delo. V jeho okolí sú pozostatky zákopov, v ktorých sú urobené ohniská. Neviem, aká expozícia má v sedle byť, ale fakticky ju tvorí len jedno delo. Pravidelne ho pretierajú zelenou farbou. Už má hrúbku ako Mázikovej mejkap. V jeho hlavni je strčená plastová fľaša. Vyjdem kúsok ku skalám smerom na Malý a pofotím Veľký.

Volmi vytiahli na Okopy čs. vojaci ruský kanón ZIS-3. Od apríla 1945 zostal v sedle ako pamätník.

    Potom fučiac sa vrátim k babám. Čakajú na mňa s chutnými praclíkmi. Takmer všetky zjeme. Nikam sa neponáhľame. Pod nami kremátórium, nad nami vetrone. Idylka. Idem sa s mladšou pokochať pohľadmi na opačnú stranu kopca. Na severe Babia hora a vľavo od nej česká Lysá hora  s vysielačom. Z tejto strany sú Beskydy ako na dlani. Veľký Rozsutec sa skrýva za Veľkým Kriváňom. Na juhu v diaľke nejasne vidieť Biele Karpaty. Zato pekne vidieť panorámu Strážovských vrchov. Nezameniteľný zub zeme-Kľak patrí už do tohto pohoria. Upúta ma monument na vrchu Javorina, či Polom. Doma si vyhľadám, že pamätník postavili vďační obyvatelia Žiliny a okolia na počesť urputných päť dňových bojov 1. čsl. armádneho zboru s Wehrmachtom. Dokonca sa ktosi pred pár rokmi pokúsil odtiaľ ukradnúť bronzové súsošie. Ja som len začul na Minčole, že tam odtrhlo akejsi žene obe ruky. Povinné foto pri tabuľke, nezabudnúť nálepku na kovový kríž a rovnakou cestou dolu. Uvažoval som vrátiť sa po červenej trase do Strečna, ale trocha komplikácií by bolo ísť busom do Višňového. Žena dokonca s touto variantou súhlasila, no museli by sme vyraziť aspoň o polhodinu skôr. A nechať auto v Žiline ma nenapadlo. No nič. Až teraz si uvedomujeme, aké stúpanie sme vyšliapali. S kvíliacimi brzdami a so šialeným pohľadom nás obiehajú cyklisti rútiac sa dolu. Staršia pani ani nemá prilbu a po pár metroch opatrne zosadne. Teda odvaha. Na rovinke odpočívame a vidíme prichádzať cyklistov z Turieho. Keď vidia prudké stúpanie k Minčolu, radšej pokračujú ďalej k Stráňavám. Idúc dolu počujem ďalšie zavýjanie, tentoraz endura. Ďalší blázon a ešte aj smradí. Baby sa gúľajú dolu lyžiarskym svahom. Ja vytyčujem trasu, aby nenarazili na kameň. Žihľave sa však nevyhnú. Na lúke kvitne liečivý podbeľ a vedľa z lesa sa dymí ako z US Steel. Zopár ohníkov, i keď je to teraz kvôli suchu zakázané. Vyhrievame sa sediac na priedomí chatky a sledujeme motýle. Baby sa ešte vyštverajú na sedák lanovky, ale nejde im poriadne sa zakvačiť. Za pár minút sme dolu.

Pohľad na Malý Minčol a krivánsku Malú Fatru. V pozadí stále biele Tarty.

    I vo Višňovskej doline sa rozhoreli ohníky a najmä mládež piknikuje. Deťom sme sľúbili za výstup rýchle občerstvenie a po ceste je McDonald. Funguje v režime beravypadni. Pristavím auto do kolóny čakajúcej na obsluhu. Rad ide pomerne rýchlo, týpek obchádza s tabletom autá a objednáva jedlo. Pri jednom okienku sa platí, kde bez rúška nechce otvoriť a v druhom vydáva. Hneď padáme preč, ani si nepozrieme, či máme všetko. To bola chyba a chýbajúcu placku s kuracím mäsom zistíme až 15km za Žilinou na odpočívadle. Mamina, hoci mala veľkú chuť na placku, sa obetovala a nadlábla sa hranolčekmi. Možno by sa nestalo, keby mladšia nevymýšľala a nechcela vysmážané kúsky mäsa. Zrovna tie chýbali. Zákon zachovania hmoty sa však neporušil a o dva dni sa nám vrátil v podobe malej pizze grátis v krčme. I keď nemala hodnotu placky, aspoň čosi. Mimochodom v McDonalds zdvihli ceny o 15-20 percent minimálne. S týmto nepríjemným prekvapením a roztrpčení na záver výletu sme pred siedmou došli domov.