Súľovské skaly

Názov expedície: Klobása
Heslo: Na Súľovske skaly veľa ľudí sa valí.

   Asi najväčšou atrakciou, okrem našej rodiny, a hlavne ľahko dostupnou sú na Považí Súľovské skaly. Májový víkend po uvoľnení opatrení nám to iba potvrdil. Hoci sme na skalách boli, kývli sme švagrovi na výlet. Otestujeme ich fyzickú pripravenosť na náročnejšie túry. V podstate sa ani nedalo cúvnuť, kapybary sa tešili na surikaty. Plány sú smelé = turistiku zakončíme opekačkou pod hradom. V prvom rade však dostal prednosť havkáč a čakali sme, kým ho vyšetria. Vyrážali sme teda veľmi neskoro, o štvrť na jedenásť. Pred odbočkou do Súľovskej doliny som už videl autá, ako sa ženú rovnakým smerom. Tušil som, že bude problém zaparkovať. No že ma čaká Armagedon som si nepredstavoval. Dohodli sme sa, že zaparkujeme v strede dediny odkiaľ je rovnako ďaleko k skalám aj k drevenému zázraku. V dedine rady štvorkolesových miláčikov ako nasadené buriny pri ceste.  Bez šance zaparkovať. Nie som sám. Po uliciach je viac návštevníkov ako obyvateľov pokojnej dedinky. Prejdem celú dedinu a idem s5. Nič. Otáčam sa komusi vo dvore a znova idem do dediny. Žena voláre zbytku expdície, nech zaparkujú hocikde, kde to len bude možné. Znova sa otáčam a idem ku skalám. Niekto odchádza z plateného parkoviska a v okamihu sa pichnem na jediné voľné miesto. Švagor, a na kapybár prekvapenie, ďalšie auto zaparkuje kúsok od nás do reťaze. Hneď sa k nám blíži pani, ktorá zinkasuje 3 Eur. Pýtame sa, či zažíva pravidelne takéto nápory. Vraj tento rok je prvýkrát toľko turistov. Z áut sa vykľuje partia 13 ľudí, ktorí idú pokoriť skaly a vypáliť hrad. Pozdravíme sa buchnutím lakťov, keďže paprče dnes neradno podávať. Vedením expedície poverili kapybary. Posilnení pivom, rozbehli sme sa živo. Hneď v úvode je prudšie stúpanie. Sprvu cez skaly, potom lesným chodníkom. Chvíľu trvá nudná cesta lesom, kým sa vyšplháme ku skalám. Najmenšej surikate sa akosi nechcelo, keď uvidela strminu pred sebou. Rodičia ju ťahajú hore, namiesto toho, aby si sama našla cestu a len ju podopreli. Ani plátienky na nohách jej na komforte nepridajú. Konečne sme na plošinke pred gotickým oknom.

Zlepenec dolomitových skál "Organy" s gotickým oknom.

    Fotíme, kocháme, padáme, motáme. Prešla hodina a sme v štvrtine cesty. Najstaršiemu dochádza trpezlivosť. Oddeľuje sa vrcholová skupina, ktorá sa pokúsi dobiť Bradu. Pridám sa k nim. Kapybarám nechávam proviant. Driapeme sa pomedzi úzke skaly a nízke kovové rebríky. Frflem na ľudí idúcich opačným smerom. Dostávam odpoveď, že cesta je obojsmerná. Posledné šmykľavé stúpanie a sme na hrade. Veľmi sa mi nechce, ale idem s ostatnými do vnútra zrúcaniny. Postojíme a uvoľníme cestu schádzajúcim von. Na hrade je neskutočne veľa ľudí. Brzdí hlavne úzka štrbina. Znechutený idem rýchlo dolu. Už došla aj pomalá skupina. Niet sa ani kde postaviť, čo je pod hradom ľudí. Je pol druhej a jesť budeme prinajlepšom o hodinu. Dám si aspoň sušienky. Brada padá, rovnako ako prieskum hradu surikatmi, zabudnime i na magickú búdu. Ako v diaľke vidieť, je pred ňou pekná rada ľudí. Nerozumiem, čím je búda, vyzerajúca ako strecha z kostola sfúknutá tornádom, tak strašne zaujímavá.  Zahltila malú obec turistami, preto sa jej chcú dedinčania zbaviť. (O pár dní ju skutočne rozoberú a dosky hnijú v stvoriteľovej záhrade). Nebeský pokoj, tobôž dych vyrážajúcu scenériu v nej dnes určite nik nezažije. Zakvačíme sa na dlhom rebríku a schádzame dole. Snáď si na lúke pod hradom opečieme klobásky. Mladšia kapybara sa ipt duje a uteká nám. Zdržíme sa pri vyhliadke, kde baby obdivujú ovce v doline ako keby ich v živote nevideli. Počujem dolu hlasy a dúfam, že sa bude dať opekať. Ľudia však len sedia na pováľaných pňoch a ohňa nikde. Zbadám iba rozprášený popol. Dole pri studničke však vidím ohnisko. Hladoši zamieria tam, no švagor upozorňuje, že v okolí sa nesmie zakladať oheň. Oficiálne ohnisko je dole nad salašom. Keby som si prečítal drevenú info tabuľu č.8 nemusel som sa tu motať ako prd v debni. Zavolám teda deti hore a pokračujeme dolu lesnou cestou. Skaly nás opúšťajú. Nezbadáme skratku k ohnisku a pekne si nadbiehame. Po pol hodine sa ocitáme na lúke s lavičkami, stolmi a rozkúreným ohniskom.

Súľovské skaly s Bradou pri pohľade od ohniska.

Už ma ani neprekvapuje veľa ľudí. Švagor sa spýta, či sa môžeme pridať. Na erárnom rošte sa opekajú dve klobásky a jeden chalan si opeká špekáčku. Mládež v dobrej nálade zabudne na klobásky a stanú sa z nich uhlíky. Dochutia ich pováľaním po zemi. Spálený a hlinou obálený párok už vskutku nikto nechce a skončia smutne obďaleč v tráve. Niektorí sú viac smädní ako hladní a zídu dole k salašu. Chladným horkým mokom sa vychladia, no kým vyjdú hore sú znova vyhriati ako pekáč na bábovku. Medzitým opekám, čo príde a čo je narezané. Deťom sa pri horúcom vzduchu z ohňa nechce opekať a robia tak len symbolicky. Dievčatá nachystajú zeleninu a chlieb. Odkusujem z chutnej klobásy a zajedám kváskovým chlebom. Až na dva špekáčky sa pojedlo všetko. Okolo štvrtej je načim sa pobrať domov. Ktosi vymýšľa ísť cez dedinu a zapadnúť v krčme, ale cestu k autu by sme si dosť natiahli. Spodnou cestou sa teda vraciame na okruh vedúci k parkovisku. Najunavenejšia surikata si omočí nohy v potoku.  Rozlúčime sa s partiou a za hodinku stojíme v domácej krčme, keď už sme babám sľúbili kofolu.
Ešte sa k skalám a hlavne na Bradu vrátime, keď nebude hroziť pandémia ľudí. Súľovské skaly pritom netvorí iba jedna časť. Ďalšie pekné skaly s výhľadmi sú aj na opačnom konci, južnej strane.
Keďže sme včera boli za Žilinou na Minčole, svokor podotkol, že sme mohli kdesi v Súľove prespať a nie sa vracať dve tretiny cesty s5.

Dedinka Jablonové a v pozadí Javorníky.