Bralová skala a Hájska skala

Názov expedície: Kartografi
Heslo: Pod skalou je diera, domov malého netopiera.

    Využívame jeden z mála májových, ako tak pekných, víkendových dní a vyberieme sa na nenáročnú turistiku do neprebádanej krajiny Žiarskych vrchov. Tentoraz nepôjdeme tou istou cestou s5, ako zvyčajne kvôli autu, ale spravíme si okruh. Viazaní sme teda na vlakový spoj, a preto baby budím po pol ôsmej. Rád by som vypadol, čo najskôr, keďže netuším, kde zaparkujem ani koľko potrvá cesta. Vlak chodí z Ráztočna každé dve hodiny.  Napokon sme pol hodiny čakali v aute na stanici v Ráztočne, za čo som si vyslúžil trocha chladnej sprchy od posádky. K tomu ma schladilo aj vonku, lebo fúkal studený vietor. Takže som si mohol vybrať. Ale lepšie bolo sedieť vo vnútri. Stanica opustená ako Aupark v čase pandémie. Štvrťhodiny pred našim spojom do Rematy prišiel vlak ťahaný Okuliarnikom z opačného smeru, od Handlovej. Dúfam, že kupéčkami z čias vládnutia robotníckej triedy nepôjdeme. Vystúpil až jeden cestujúci. Pekná diera. Vidíme krúžiť po dedine Oktáviu s českou značkou. Nejaké ženské hľadajú miesto na zaparkovanie alebo karanténu. Ja som auto nechal za staničnou budovou. Aby nezavadzalo. Odtrhol som jednu žltú kozobradu do herbára. Kým sme sa vrátili zvädla ako olympionici tento rok. Po jedenástej sa začali trúsiť na stanici ďalší turisti. Rovnako ako my, vystúpili v Remate. Počujem klepot vlaku, nasadzujeme rúška a šatky. Zo zákruty sa už rúti malý motoráčik. Nastúpime do "bagety" a vtom si spomeniem, že sme mohli dievčatám zobrať preukazy na vlak. Minieme vegetujúce kravy na lúke a vzápätí sa ocitneme v tme prvého krátkeho tunelu. Myslel som, že na trase je oba jeden, 300 metrový pred Rematou. Ale do zeme sa ponoríme až štyrikrát na 13km dlhom úseku. Príde sprievodkyňa s ledabolo nasadeným rúškom a ja šatku vyhrniem na nos. Zaplatíme niečo vyše 2Eur. Charakteristické kodŕcanie vlaku po spojoch koľajníc tudu dadam sa nepáči mladšej a už nechce takýmto vlakom cestovať. Hadíme sa v okolí Handlovej a prakticky ju celú vôkol slučkami obídeme. V poslednom tuneli brzdíme a tuším, že pôjdeme dolu.

Remata bolo prvé lyžiarske stredisko s umelým osvetlením na Slovensku.

    Vystupujeme na vyvýšenine nad rekreačným strediskom. Názov Remata je odvodený z latinského heremita, čo znamená pustovník. Rekreačné stredisko vzniklo pre leňošenie robotníkov budujúcich železnicu pred sto rokmi. Vyfotím si Pekelský tunel a širokou lesnou cestou ideme cez trať smerom k hotelu. Sme na náučnom chodníku. V Ráztočne sme videli poslednú tabuľu pod číslom 12. Zaujímavý je tiež Bralský viadukt vysoký ako osem poschodový činžiak. V okolí hotela je mŕtvo. Veľký krytý bazén, gýčová fontánka na priečelí v zadnej časti. Len popri dvoch chatkách stúpa dym. Niekto si ich prenajal na víkend. Snažím sa dobiť do horského hotela. Vidím recepčnú, ale vracia sa po rúško. Až chránená mi otvorí dvere. Hotel zdá sa funguje, i keď je prázdny. Kúpim si pohľadnicu a idem k babám. Nad nami sa čnie prvý cieľ-Bralová skala. Poza rezort a turistickú ubytovňu ideme do lesa. Blíži sa obed a vidíme pred sebou prudký stupák. Preto mama vyťahuje cukry v podobe bábovky s malinami. Každý zje po dva kúsky a fučíme cik cak do kopca. Samozrejme sa dostaví kríza a tentoraz reve pubertiačka. Mladšia zvládne stúpanie celkom v pohode. V polovici stretáme cyklistov rútiacich sa dolu. Niektorí menej odvážni si tátoša cez skaly prenesú. I vojaci, ktorí nás obiehajú majú čo robiť. Ešteže majú zo sebou podporu v podobe korpuletnej psychologičky. Po chvíli sme na hrebeni a žltý chodník sa spája s červenou cestou SNP. Pred vyhliadkou je stožiar telekomunikačného vykrývača. Ako klimatizácie slúžia jednotky z našej firmy. Odmietam pózovať pred starým logom spoločnosti, taký úchyl nie som. Zo skalného brala sa naskytne impozantný výhľad na Handlovú obklopenú Vtáčnikom a Žiarskymi vrchmi. Naľavo sú vidieť Kremnické vrchy s charakteristickým hríbikom vysielača na Skalke. Napravo Prievidza a Bojnický zámok. Za nimi Rokoš i Považský Inovec je vidieť. Stojíme pomerne v závetrí, takže vietor na nás nedočiahne. Sme však spotení a začína nám byť zima. Preto sa hýbeme ďalej po červenej značke. Nezabudnúť na nálepku kapybár a ponoríme sa nakrátko do lesa.

Kopec Bôrová slúži aj paraglajdistom.

    Po piatich minútach sa les tratí a sme na lúke. Míňame piaty info panel z dvanástich. Krásna vyhliadka na Kremnické vrchy a dedinku Sklené. Schádzame dolu po Sklenianskej lúke. Počujem streľbu, niekde vpravo je strelnica pre chudákov, čo sa nevybúrili na vojenčine. Svedčia o tom aj valy a autá pri nejakej budove. Uprostred lúky sme na poľnej ceste a o5 stúpame hore. Sme pri hríbiku. Červeno označený chodník pokračuje na Chrenovské Lazy a ďalej na Malú Fatru. My ho však opustíme a napojíme sa vľavo na modrý, smerujúci do Ráztočna. Vábne rozkvitnutá prvosienka ma naštartuje a začínam bláznivo trhať takmer všetky kvety. Nech obohatíme herbár. Klinček, zvonček, čermeľ. Kým prídeme k autu obohatím zbierku akurát o guču kvetov akoby vybratých krave z papule. Motajúc sa po lúke pokračujeme smerom na juh. Preklenieme lúčny kopec a sme pri chatkách. Na betónových základoch je posadené torzo starého železničného vagóna bez podvozku. Čerstvý zelený náter dáva tušiť, že v ňom ktosi pobýva. Pri bližšom prieskume zistím, že v ňom budú mať základňu baníci. Pred ním je totiž škriatok na kamennom múriku a sviečky. Sadneme si ku stolom a dáme si neskorý obed. Obľúbená suchá klobása. Baby objavia húpačku a vyvádzajú na nej. Stretáme blúdiaci pár. Evidentne hľadajú nejaký vchod. Potom, čo sa vyberieme dolu lúkou, idú za nami. O5 sa na malú chvíľu ponoríme do lesa a sme na Hájskej skale. Má dve vyhliadky. Jedna je nad jaskyňou a druhá, aj s lavičkou trocha nižšie. Slniečko konečne hreje a je nám teplo. Zbavujeme sa búnd a dáme si iba mikiny. Minieme posledné syrové tyčinky. Pár nás dobieha a dievčina sa pýta na vchod do jaskyne. Vravíme, že netuším a oni nečakajúc idú dolu. Keby však mali chvíľu strpenia, mohli sa s nami k diere dostať. Viem, že bude dakde pod nami. V skalách, kde inde? Tak je to napísané aj na info tabuli. Vydám sa kúsok po modrej, ale tá ide do lesa. Navigácia mlčí, je slepá. Pod skalami však vidím chodník a rozhodujem zísť dolu. Jaskyňa tam niekde predsa musí byť. A tak sa dáme cestou necestou, v jednej ruke zvädnuté kvety a v druhej stískam tablet, dolu. Po pár metroch skutočne objavíme úzku dieru a tabuľku pri nej. Takže sme ju napokon našli. Skladám dolu batoh a vyťahujem čelovky pre baby a ja beriem do rúk baterku.

Zadymené steny sú dôkazom, že už pračlovek obýval jaskyňu.

    Vchádzame do diery, kde je blato a liapeme sa po skalách hore jaskyňou. Mamina nás odfotí, ale do tmy s nami nejde. Drbnem si hlavu a skalu a uvidím svetlo. Neviem, či tancujú hviezdičky okolo mojej hlavy alebo je tam ďalší vchod. Druhá možnosť je správna. Vchod je však nad kolmým, i keď nie vysokým zrázom. Ideme ďalej do útrob. Zatiaľ vidíme len príšerných veľkých pavúkov s ešte strašnejším menom Meta temnostná. Utkali si tie svoje husté pasce našťastie mimo trasy. Zrazu sa ocitneme v nejakej väčšej miestnosti. Mladšia kričí, že vidí len hovná na zemi. Nad nami je v úzkej štrbine malý netopier. Namierim naň lúč baterky a pomaly sa ospalo zasunie hlbšie do škáry. Ešte tradičné zhasnutie svetla, sekundový pobyt v tme a ideme s5. Vonku chcú ísť dievky ešte raz, ale ja už zostanem s maminou pri jaskyni. Skúmam cestu dolu. Poniže vidím lesnú cestu, len sa na ňu nejako dostať. Nahodíme batohy a šmýkaním sa pomaly dostávame dolu. Na skalách je veľa horolezeckých stien. Od stupňa IV po VII, teda ku.va ťažké. Zopár pádov na zadok a sme na lesnej ceste. Za pár minút sa napojíme na modro značený chodník. V lese pred dedinou nám čosi hnedé prebehne pod nohami. Staršia zvýskne. Je to len veverička. Tipujem, kto je viac vyplašený. Mamina prejaví svoje orientačné schopnosti a vedie nás cez lesnú "akože" skratku. Cestička mizne a doslova sa predierame cez kríky trniek. Ale objavíme krásne fialové a ružové kvety orlíčka obyčajného. Odšklbnem posledný prírastok do zbierky.  Robíme si z nej srandu, že sa minula povolaním a mala byť kartografička. Objavujú sa prvé chalupy a sme v dedine. Križujeme cestu ženičke s čerstvo pokosenou trávou. Pár metrov a sme na stanici pri aute.

Hájsku skalu tvoria krasové útvary, tzv. škrapy.

    Tradične McDonald. Tentoraz si skontrolujeme obsah tašiek. Najeme sa až doma. A z Prievidze rovno domov. Za Zemianskymi Kostoľanmi obchádzame čerstvú nehodu Octavie, ktorá skončila v priekope. Policajti riešia, zakrátko sa ozve správa i v rádiu. Nový asfaltový koberec je konečne natiahnutý medzi Havranom a Topoľčanmi, no v Topoľčanoch je vozovka príšerná. Niektoré kvety sa po podaní vodnej infúzie spamätali a aspoň po jednom ožili pre potreby herbára.
V okolí Handlovej je ešte pár atraktívnych miest a určite sa sem vrátime.

Modráčik.