Už som sa nemohol každé ráno pozerať 5-tym rokom na odjebanú robotu firmy E-one na našich stenách. Z počiatku veku pandémového som teda sám prišiel s návrhom zbaviť sa opadnutej a mastnej maľby na stenách a povolať do akcie fundovaného gebroša a nie amatérov z ulice odkiaľsi z Hviezdoslavova. Nechávali sme si to až po zbytočnej domovej výmene rozvodov a kanalizácie (rúry by vydržali ďalších 20r.). Nevedeli sme, či osvedčený majster ešte lieta so štetkou a valčekom alebo uskutočníme ad hoc výberové konanie. No potom, čo v máji vymaľoval svokre pol domu a zistili sme, že napriek blížiacim sa siedmym krížikom sa teší skvelej forme ako Mike Tyson, žiadny tender nebolo treba. Voľba bola jasná. Pár týždňov po výmene rozvodov sme ho už videli čakať na dcéru na parkovisku pred domom. Dcéra sa potatila a zavše "tatinovi", ako mu hovorí, vybehne pomôcť s väčšími kšeftami. Dokonca i jeho vnuk vyzerá, že si vybral dráhu gebrošovu. Takže v jedno krásne júnové slnečné ráno o pol ôsmej nastúpilo duo otec-dcéra do boja so špinavými a olúpanými stenami a žena veriac v maliarsky zázrak tiež. Zobrala si dovolenku, ale to kvôli priebežnému upratovaniu. Deň predtým, sme do stredu izieb pozhŕňali náš skromný majetok a zopár neužitočných zbytočností hodili do pivnice. Susedov sme po neblahých skúsenostiach radšej neotravovali. Iba raz som zvonil spodnému, pri premiestnení rozmernej skrinky. O desiatej mi volá drahá, že izba a spálňa je prvýkrát natretá. Žena vybrala unisono svetložltú farbu sladkého melóna pre celý byt. Po druhej hodine sme mali izby hotové a aj chodbu prvýkrát. Sami sme boli prekvapení, že sú rýchli ako Somálec s gastráčom. Drahá izby i upratala, ale cez to všetko večer ideme spať k svokre. Jednu stenu sme už i pokrstili, keď spadla zle nasadená polica. Ešteže malá neležala v posteli. Na druhý deň gebroš stenu opravil a pretrel. Žena s dcérkou vybrali už i novú, masívnu posteľ do izby. Tá ikeácka sa rozpadáva. Pri premiestnení sa unavene prehla v páse ako stará puška. I druhý deň má žena voľno a o pol ôsmej otvára zohranému maliarskemu tandemu dvere. No a tesne popoludní hlásia hotovo. Faktúra znela na 480Eur aj s materiálom. Ďalšie príjemné prekvapkanie. Čakali sme tak okolo 700Eur. Spokojní s jeho robotou sme mu poslali na účet rovných 500Eur a udelili titul Zlatý valček. Polovička umyla okná a donekonečna pretierala podlahu až bola sterilnejšia ako piešťanská JIS-ka. Odbehli sme vybrať "snové obláčiky" i pre nás a vrhli sa na premiestňovanie, či ukladanie nábytku a kníh. Len tak najnutnejšie veci, aby sme mohli zasa normálne existovať. Niektoré ohavné vzácnosti sa vyhodili, iným je dobre v pivnici a len pomaly sa vozia výťahom hore. Po siedmej hodine večernej už aj morča sa ocitlo vo svojom tradičnom kútiku hlodavca. Na tretí deň som sa šiel radšej prevetrať. Kiežby som radšej ukladal haraburdy. Z kolesa mám osmičku (praskla špica) a teraz jazdím bez zadnej brzdy, kým sa ktosi zmiluje a namontuje mi nové koleso za 50Eur. Bytík nám vonia čerstvou maľbou, vzduch sa prečistil od prachu a o5 sa v ňom cítime útulne. Tak zasa keď nás prepadne pocit maľovania iste si povoláme valčekových profesionálov a nebudeme sa trápiť dva týždne ako na začiatku, keď sme byt kúpili.
27.5.21
Do roboty v čase pandémie
A samozrejme poobede chodím z "roboty". Tam už ma čas netlačí. Vyhýbam sa ľuďom, keďže som kovidiot. Chodím na opačnú stranu, smerom k Váhu. Párkrát som vytiahol aj bicykel, ale tohtoročná jar je chladná a väčšinou znova len po svojich.
Konečne koncom apríla začínam chodiť do kancelárie. Som asi jediný, komu sa chce. Ostatným zjavne vyhovuje sedieť doma. Z personálneho je ticho, firme vyhovuje status quo. Predpokladám, že na jeseň, zbytok znova vyženú domov, keď sa priblíži vlna koronami.
17.5.21
Šlahni tam trojku
Nie, nie je to príkaz inštruktora v autoškole frekventantovi. V prvomájovú sobotu sa očakávalo veľké finále ženského basketbalu a každá trojka do koša sa ráta. Jej absencia bola pre náš tím napokon osudová. Už deň predtým sa rozprúdila divoká internetová komunikácia ohľadom viac menej utajovanej cesty za Čajkami do Ružomberka. Basketbalistky čakali, že im zamávame maximálne tak na pumpe, kde sa pred cestou zlietajú. Naveľa, v sobotu sme deti odovzdali do opatery babky. Vôbec sa nebránili. Na obed hodili do seba palacinky s tvarohom a čakali na zvyšok posádky. Prišiel Martin "Speedy" a Tomáš "Lambda sonda". Jeden mal nefunkčné auto a uši, druhý si netrúfal šoférovať do Ružomberka a hoci behá maratóny, utekať do Ruže je predsa len cez "čiaru". Okolo 12.45h som sa s Jarisou odpichol spred brány domu. Lambda nás od začiatku častoval veselými príhodami z ciest hokejových fanúšikov za svojimi zápasiacimi idolmi. S 32r. unavenou Karosou, ktorá vytiahla najviac na 80km/h, lebo inak zovrela voda v chladiči. Štartovali preto o hodinu skôr. Tlačiť 10t plechovú obludu sa im teda nechcelo. Na hokeji v Nitre udrbali autobusu značky. Problémy sa dostať domov boli veľké. Naháňali Nitranov ako hokejisti puk, aby im ich vrátili. Na Nitru majú len "dobré spomienky". Inokedy na zápase skolaboval fanúšik a druhý, zrúbaný jak karpatský les, spal opretý o autobus. Záchranári už mali takmer naloženého ožrana, keď ich ktosi s krikom upozornil že nakladajú nesprávneho. Iba v meste pod Zoborom im dvakrát ukradli zástavu. Príhody by boli na celú knihu. Za Považskou Bystricou nás obiehala strieborná Čajka 3 s Jančim a Jaruškou. Vedúca, volajme ju Mucha Puk, bola Čajka 1. Jarisa Čajka 2. Čajka 3 nakoniec doletela neskoršie. Vzali diaľnicu cez južný obchvat, i tak sa motali po Žiline. Čakáme pred Koniarňou. Panoptikum hrdých srdciarov. Popŕcha, hodíme na seba bundy, cez ne alebo pod ne fanúšikovské tričko. Mucha Puk síce prišla o polhodinu skôr, no čakali sme na ňu, kým sa kdesi motala po okolí. Dohodli sme sa, ako prekvapíme baby, keďže nás nečakajú. Vedúca povie Čajkám pár teplých slov a zaspievame im. Fotograf dal telefónom echo, keď boli štvrť hodinku pred halou. Skryli sme sa do stanu, ktorý slúžil aj ako odberové miesto pre testovanie. Osirelá ruža, ktorá prvá prišla už kmitala palcom po telefóne a posielala odkazy spoluhráčkam, že sme pred halou. Smutné bolo, že transparent si vytiahla z kufra sama. Konečne sa na dvore objavili strieborné mikrobusy. Mali sme obavy, či nespoznajú auto (Jarisa bola jediná) s piešťanskými značkami, ale nemyslím si, že si toho všimli. Babám sa akosi nechcelo von. Preto sme s bubnovaním a pokrikom Čaj-ky vyrazili z plátenného úkrytu. Začali nám mávať a pomaly sa vysúkali von. Precedníčka klubu oslovila dievčatá: "Za prvé: Nech sa stane v hale čokoľvek, sme s vami. Za druhé:. Ste lepšie, tak choďte a zoberte si titul". Vzápätí sa malá Sára rozbehla k tmavej Danielle do náručia. Nastalo foto so srdcom (naše zožralo morča), a potom sme nasadli do áut a juchali do koliby U dobrého pastiera v Čutkovskej doline. Kolibu tvorí viacero drevených stavieb. Ubytovňa, pivovar, veľká reštika a maštale. V týchto dňoch rozhodlo kovidbyro, že sa sedí pod stanom. Ako sme si sadli, prišla prehánka. K jedlu fidlikala trojčlenka, ale rýchlo stratili silu v slákoch a hlasoch. Žena si objednala kapustnicu, ja skúsim kapustový Mäteník. Priniesli mi asi štyri posúchy a kilo slaniny posypané cibuľou a pod slaninou boli ešte schované strúčiky cesnaku. Keďže som v aute nesedel sám, cesnaku som sa ani nedotkol. Slaninu som tiež len ždipkal. Tri mäteníky som zdolal, ostatný polovička. Jančimu domotali objednávku a priniesli mu kofolu aj pivo. Kofola putovala na vedľajší stôl. V stane bol slabý signál (asi tým, že koliba je v údolí), preto sa premiestňujeme s5 do centra. Zaparkovali sme pri nejakom nákupnom stredisku neďaleko Koniarne. Úmysel bol zakotviť v pizzerii, no pre údajnú rekonštrukciu bola zatvorená. A zápas sa už začal! Postávame teda s mobilmi a reprákom pred lokálom. Z balkóna čumeli na nás "stare nedorobené ze psom", ako poznamenal Robo. Presúvame sa radšej k mestskej plavárni. Tribúna boli schody do plavárne. Neposednú dcéru okrikuje mama Ala: "Sárinka nešpiň si paprčky". "Šak mám dezinfekciu", odpovedá desaťročná Sára. Je za nami prvá infarktová štvrtina. "Po dvoch minútach som sa konečne nadýchla", vraví Mucha Puk cez oddychový čas. "A čo zapískal zákaz státia?", pýta sa Danka. "Ten ešte dnes nepískal, tak nech si zapíska", odpovedá ktosi za ňou. "Stašová? To je tá nechutná obluda", ľahko prinasrano konštatuje o5 Danka. Spoza rohu sa vynoril Janči s Jarkou. Našli nejakú terasu 200m od plavárne kdesi na sídlisku. Presúvame sa všetci 13 do Roveň pub-u. Spojili sme si stoly a posadali. Každý si dal niečo na pitie a znova čumeli do mobilov. Nad hlavou nám preletelo malé športové lietadlo a ja som zistil, že sedím vedľa skoropilota Jančiho. Mal slušne našliapnuté stať sa stíhačom. Zranenie ho v treťom semestri pilotnej školy vyradilo. Na kafemlejnky nechcel. Tak si doma lepí aspoň plastikové modely. Zápas bol v polovici vyrovnaný. V úvode poslednej štvrtiny sme dokonca viedli o 6 bodov. Nastalo posledných 5 minút smrti. Vtom sa čosi pokazilo. Dievčatá zostali nervózne. Uškodil nám i posledný odpískaný faul a nepodarený kôš najkrajšej krídelníčky. Na poslednú štvrtinu sme sa presunuli ku Koniarni. Pred halou hulákali fanúšikovia prerobení z futbalových: Ruuuža, ruuuuža". Aj my sme kontrovali: "Čaj-ky!" Precedníčka sa verejne zriekla vianočných darčekov na desať rokov, len nech konečne vyhrajú. Keď v posledných sekundách zaznelo spred Koniarne: "Sme prví, no a čo!", bolo po zápase. Prehra bola tesná iba o 3 body. Na porazenie. Keby o 20, povieme si: "Nemajú na to". Prvý odchádzal nejaký ružomberský dedko a povedal opierajúc sa o bicykel, že sme boli lepší. No história si nebude pamätať lepších, ale víťazov. Prvé vybehli z dverí víťazky ligy, ktoré fanúšikovia privítali hlasným krikom. Po nich sme počuli za dodávkou, ktorá blokovala výhľad, výkriky: "Su-ja". Vzápätí si ho podgurážení ultras vyhadzovali ako bábiku. Nuž, okrem hobla, Schujovi dobre padlo 14. víťazstvo. Mňa by to už ako trénera ani nebavilo stále vyhrávať. Veď sa niet kam posunúť. Na naše baby sme čakali takmer hodinu. Odišli aj ultras s pokrikom: Ideme sa najebať! (Keby len, ale rovno sa otrávili alkoholom. Z neoverených zdrojov niekto vytiahol fľašu domáceho až sa chlapcom doslova oči krížili). Odišiel aj majiteľ klubu, aj predseda asociácie. Skonštatoval, že rozhodcovia pískali na obe strany zle. Ale veď sú to jeho ľudia! Čajky sme sa chystali privítať najprv pokrikom: "Pre nás ste zla-té!", ale na poslednú chvíľu sme pokrik zmenili len na lakonické "Čaj-ky!" Keď konečne vyšla ako prvá draftovaná Chorvátka Lea Miletič, začali sme skandovať. Búchali konfety i vršky šampanského. Lea poďakovala fanúšikom. Prekvapenie bolo, keď baby spievali Macejko alebo Slovensko moje, otčina moja. Pridala sa dokonca i ďalšia Chorvátka- rozohrávačka Matea. A veruže sa spevom nedali zahanbiť, hlavne Vanda a Martina, ktoré ťahali. Baby už takto nikdy pokope neuvidíme, tobôž spievať. Mali sme veru krajšie "afterpárty" ako Ruža. Hlavne sme to prežili. Nejaké foto fanúšikov s idolmi a nakoniec všetci ruky dokopy. Čajky čakali kartóny pizze a ďalšie šampanské v dodávkach. My sme potichučky o štvrť na deväť vyštartovali na čierno domov. Stále platil zákaz vychádzania. Pridal sa k nám starší pán Peter, ktorý prišiel vlakom. S Lambdou zaspomínali na výjazdy a zbierku fotiek známych športovcov. Za Bytčou sa o zábavu celej posádke postaral o5 Peter, keď zjednával odvoz z mesta: "Budem na miéste o pet, osem, desat minút". Mesto v čase zákazu vychádzania o pol jedenástej: Autá sa premávali, sem tam ľudia. Aj v nemenovanej krčme to žilo. Mestskí policajti sa v tme cintorína na neutíchajúcu premávku pozerali. Roztrúsil som pasažierov a zaparkoval Jarisu pri dome. Čajky robili, čo mohli, snažili sa. Veríme, že o rok s novým trénerom bude víťazstvo naše. No a čo!
4.5.21
Podskalský Roháč
Slovenské kovidbyro konečne povolilo prechody medzi okresmi. Hneď prvý víkend sme otvorenie oslávili blúdením v bezhraničnej prírode. Prvýkrát šla mimo svojich pracovných hraníc aj Jarisa. Za jej volant a pedále som sadol ja. Pri Novom Meste je stacionárny radar a Jarisa prekvapila dutým zapípaním. Čo má v črevách antiradar? Schádzam za Belušou z diaľnice. V malej dedinke Visoľaje sa dám zlákať ostatnými autami a odbočím kdesi uprostred obce. Ocitnem sa na poli konča dediny v zákaze jazdy. Takže Jarisu otočím a až za dedinou vidím odbočku na Pružinu. Popod diaľnicu cez Dolný Lieskov juchám do Tŕstia, kde mi smerovník káže ísť na Podskalie doľava. Odtiaľ je dedinka čoby kameňom dohodil. Nájdem voľné miesto rovno pred obecným úradom poniže kostola a zacúvam si k plotu. Za ním je verejná skládka. Nahodím karimory a vyrážame miernym, ale vytrvalým stúpaním. Malebná dedinka si žije typickým vidieckym životom. Ľudia sa motajú v záhradách, vetrajú v okne duchny, zopár domov je v prerábke a rastie aj zopár nových. Malý nasraný Yorkšír sa rozšteká, čo sa mu motáme po rajóne. Prosto idylka na konci sveta. Kráčame východným smerom ku kaplnke Panny Márie Snežnej. Domáci okolie inak nenazvú ako "Na Vápenci". Odtiaľ už vidíme jeden z našich cieľov - Podskalský Roháč.
 |
| Pretnutý masív niekomu pripomína Stratený svet od A.C.Doyla. My sami sme sa v ňom stratili. |
Stúpame po lúke posiatej žltými prvosienkami. Na jej konci je nový hotel. Pre hmyz. A v kríkoch vstupná brána so značeným chodníkom. Fučiac ku skalám naberáme prvé turistické kilometre. V sedle medzi skalami baby odpočívajú, ja vybehnem ku skalám naľavo. Je odtiaľ výhľad na údolie pod nami. V ňom mŕtve rekreačné stredisko. Predbehne nás živý mladý pár. Na dobré dve hodiny jediní ľudkovia, ktorých stretneme. Stúpame hore popri skalách. Objavujú sa aj veľké fialové kvety ponikleca. Názov Poniklec je odvodený od židovského sviatku Pesach, pretože kvitne v tomto období. Kytica by prišla pekne draho. Jeden kvietok stojí takmer 40Eur. Za malou vyhliadkou sa dostávame ku skalnej diere. Iná cesta nevedie. Ešte je možnosť vyšplhať sa hore po skalách, ale naše "nížky" a hlavne kondícia nám výšvih akosi neumožňujú. Ľahšie je podliezť. Prvá ide staršia, ktorej potom podávam batohy. Popod skalu prekĺznem posledný. A vzápätí pred nosom ďalšia prekážka. Potrebujeme sa vyšvihnúť asi 2-2,5m hore. Idem prvý. Zišla by sa reťaz, lež chodník je neoficiálny. Takto hľadám úchyty vydlabané vo vápencovej skale a pomaly sa štverám hore na hranu brala. Baby majú aspoň zážitok. Ocitneme sa na trávnatom hrebeni južnej časti Súľovských vrchov. Babenka za nami piští na svoju lásku ako pinka, či skalu zdolá. Idú po nás a na hrebeni prakticky skončia. Ja zídem trochu nižšie s výhľadom na dedinku Podskalie. Pod kostolom vidím čakať aj červenú Jarisu. Na juhu je vidieť Pružina (obec), za ňou v diaľke dominantná Ostrá Malenica a Vápeč. Na východe sa čnie nezameniteľná silueta Kľaku. Je vidieť, že je ešte prikrytá snehom. Spomedzi kopcov je vidieť i kúsok bielych Martinských holí. Severným smerom kopec ešte stúpa popri impozantnom skalnom mestečku. Skaly svojimi výstupkami pripomínajú chvost starého krokodíla.
 |
| Skalné spoločenstvo na hrebeni. |
Páči sa mi v južnej časti vrchov viac ako na turistami obliehaných skalách v Súľove. Prejdeme najvyšší bod kopca a kráčame dolu, kde o5 preliezame skaly. Idem prvý, aby som vytýčil trasu. Prídeme k prudkému zrázu. Je pol jednej, hladní sme jak prázdne vysávače, preto sa usadíme na malej plošinke a vytiahneme rohlíky s nakrájanou klobásou. V týchto miestach oficiálne chodník končí poslednou zelenou značkou. Ďalej je v podstate trasa na vlastné riziko a viac menej zakázaná (vtedy sme to nevedeli). Veď nikoho ani nestretáme. Dlho sa obedom nezdržujeme. Pred sebou vidíme hrebeň a na jeho konci Roháč.
 |
| Na severnom konci hrebeňa je najvyšší vrch Roháč (720m n.m.) |
Vyťahujem tablet, kde mám mapu. Traverzujeme východnou stranou skál. Ďalší chodník vedie západnou stranou, ale ten sa kľukatí pod skalami v lese. Mladšia sa vyfotí v skalnom okne a o5 opatrne zliezame dolu. Chodník sa pomaly stráca až napokon ideme len po akejsi vrstevnici. Vyťahujem navigáciu a vidím, že sme pod trasou. Preto vypálime kolmo hore na Roháč. Funiac sa napojíme na chodník. Na vyhliadke dáme do tela draslík v podobe banánov. Skaly pomaly miznú, ideme dolu, potom zasa hore. Pod nami je lesná cesta. Ak by sme zišli priamo dolu, skrátili by sme si cestu. Ale pomedzi stromy nie je cesta vidieť. Pokračujeme radšej vrchom. Pristavíme sa pri značke Zákaz vstupu. Až doma sa dozvieme od iných bludárov, že naozaj je na Roháč nedovolený vstup. Po listí ideme dolu z kopca. Odchýlime sa mierne z chodníka úzkou alejou si skracujeme cestu. Pod sebou už vidím lesnú cestu a namierim priamo k nej. Široká cesta vedie k Temným jaskyniam. Na stromoch sú oranžové šípky, ktoré ukazujú smer.
 |
| Na širokej lesnej ceste sa ukájajú a ujúkajú motokrosy. |
Prechádzame cez križovatku, na ktorú sa vrátime cestou s5. Po miernom stúpaní vidíme vľavo skaly. Jaskyne budú ukryté v ich útrobách. Počujeme i nejaké hlasy. Jaskyne sú určite nad nami. O5 si to vyštartujeme kolmo hore lesom. Pri nevysokej diere sa chystá na odchod partia mladých ľudí. Podľa nášivky na bunde vidím, že sú z klubu turistov. Kým neodídu, pýtam sa na cestu do Podskalia. "Choďte priamo cez les, i my tam ideme", hovorí asi najskúsenejší z nich a ukazuje smer aj na tablete. Pýtam sa aj na jaskyňu pred nami, ale v nej sa treba plaziť. Odporúča nám navštíviť Malú temnú. "I tá je pekná" vraví. Poďakujeme, rozlúčime sa a popri skalách sa šmýkame na listí k ďalšej, oveľa väčšej diere. Pri nej je nejaký pár. Pred vchodom je osadená info tabuľa a úzka lavička. Obhorená a pokrčená tabuľka "Zákaz kladenia ohňa" je asi len úbohá recesia. Z batoha vytasím baterku a čelovky a ponoríme sa do útrob neveľkej jaskyne. No z tých neoficiálnych je asi najväčšia, čo sme videli. Hneď pri vchode je odpad a zbierka polámaných kvapeľov. Potom ohneme chrbty a ocitneme sa v tmavej miestnosti. Po stenách kde tu visí na tenkých nôžkach netopierik. I tieto malé myši majú svoj svetový deň-10. septembra. Okrem lovenia sú netopiere dosť lenivé a len si tak visia ako otázniky nad očkovaním. Aj pri párení alebo rodení mláďat zaujímajú vertikálnu polohu. Zaujímavé je, že netopiere sú doslova matuzalémovia živočíšnej ríše. Našiel sa i 43r. jedinec. U nás na Slovensku sa objavil 26r. "mládenec". To je tak keď väčšinu života prespia. Žiaden stres. Baby sa snažia chlpatú myš s krídlami vyfotiť, no mám obavy ako naňho bude pôsobiť blesk. Vyzerá, že sa nenechá rušiť a krídla ho prikrývajú dostatočne. Za nami sa predierajú ďalší turisti. Vpravo je ďalšia úzka chodba. V ďalšej miestnosti je množstvo malých, vznikajúcich kvapľov. Bohužiaľ je veľká väčšina odtrhnutých. V kúte je schované i malé jazierko. Po dostatočnom okukaní a pár fotiek vyliezame na svetlo božie.
 |
| Malá temná jaskyňa je ľahko prístupná. |
Posilníme sa sladkými tyčinkami a vraciame sa s5. Na križovatke potom odbočíme doľava strmým kopcom hore. Vyjdeme do sedla a zasa schádzame prudko dolu žľabom. Po kolená sa zabárame v listí. Ani pád na zadok nezabolí. Po pár minútach sa žľab zmierňuje a sme na lúke Lazy. Pramení na nej Podskalský potok. Zjeme zvyšky tyčiniek a vydáme sa na poslednú etapu do dediny. Ideme stále popri potoku. Míňame nejaký opustený ranč alebo čo. Je tam i hrob, pp. koňa. Kruh sa uzatvára pri kaplnke a zostáva posledný kilometer dedinou k autu. Dievčina s pohárom piva nám robí chute na nejaký penivý mok. Krčma je asi na heslo a čapuje sa pri kulturáku, kde vyzerá, že je brigáda. Nachodili sme asi 11km. Túra nie je zrovna "odskočenie si od auta" a treba pevnú obuv a nebáť sa liepať. Ani som nevedel, že zo skál je výhľad na Alpy. Neveríte? Choďte do Podskalských lesov a uvidíte.
19.3.21
Normálny život. Cestovanie vlakom - osoby a obsadenie
Pred stanicou vypaľujú zobák tínejdžeri a neznabohov vábia svedkovia jahodovi. Stále tí istí, tlstí, hustí. A najmä babenky, ktorých mamy majú lepšiu postavu ako ony. Z autobusu vypadne dievča z dediny s krátkymi havarními vlasmi, ktoré zvýrazňujú jej malú hlavičku. S vygúglenými očami pôsobí stratene. Výnimočnou ju robí prasačí rypáčik. O stojan zamkne skladačku dlhovlasá dievčina s krásne pleteným copom a trocha šikmými hnedými očami. Okolo krku hrubý tmavý šál a la Arafat ako beduínka. Nakoľko býva 300m od stanice jej trvá odomykanie a zamykanie bicykla dlhšie ako cesta k stanici. Niekedy čaká spolužiakov a idú peši. Na batohu má pripnutú modrú plastovú fľaštičku s dezinfekciou na ruky. Aké prezieravé, mesiac pred koronou, že? Zaiste budúca zdravoťáčka. Stojím teda na peróne s veľkou kapucňou voľne pohodenou na urodzenej hlave ako mních. Chvíľu mi trvalo, kým som prišiel na systém suchého zipsu, ktorý je zamaskovaný vo vnútri bundy. Čakám pri stĺpe, aby ma neosrali vrabce a nezavadzal som pred tabuľou radenia vlakov. Niekde medzi týmito dvoma bodmi. Ak fúka severák nevadia mi ani hovná pod stĺpom. Zavše na poste stáva pani s úzkymi hrubými okuliarmi, ktorá chodí celá v bielom, na ramene fialovú kabelku s veľkým krúžkom, ktorým sa akurvát pripne o rám zábradlia. Staničná Biela (niekedy Levanduľová) pani, ale reálne kantorský ksicht. Krátke vlasy do hrdzava si nikdy nezakrýva. To už je skutočná zima, keď si prehodí kapucňu. Občas mi miesto veľkoryso uvoľní a stojí vzadu. Cez prázdniny necestovala, preto si myslím, že je učiteľka. Za ňou pri stene stojí nový zjav. Dievčina začala chodiť len tento rok. Fantóm nádražia. Nikdy som nevidel jej druhú polovicu tváre, lebo ju zakrývajú krátke svetlo-hnedé kučeravé vlasy ako hovienko batoľata. Aj na tej prvej polovici tváre má akné, možno je druhá ešte viac poďobaná. Pri nastupovaní a vystupovaní vyzerá rovnako stratene. Vo vlasoch sa jej objavili biele fľaky. Zošedivela z cestovania preplnenými vlakmi alebo jednoducho imidž je nanič? Napravo drží post blonďavá dievčina s bradavicou uprostred čela a zaujímavo vykrojeným úzkym rámikom nad očami. Celá tenká ako kniha mojich dobrých skutkov. Má i krajšiu dvojníčku, ale tá cestuje sporadicky. Do vzájomného rozhovoru sa dajú dve večné optimistky, extro. Dospeláčky. Stále sa usmievajú, čo im zvyšuje sympatie. Obe nosia dve plátenné tašky (jedna v ruke, druhá na ramene) plus kabelku. Obe sú zrzky, tá krajšia z nich sa p
Posledná vchádza na perón Michelinská hviezda v čiernom kabáte s krásnymi dlhými blond vlasmi. Čiernu nosí stále, nech asi vyzerá štíhlejšie. Tvári sa kyslo ako novoročná kapustnica. Korpulentnú zbierku uzatvára študentka s peknou okrúhlou detskou tvárou, živými sivými očami, kučeravými vlasmi a 80 kilami živej váhy.
Cesta vlakom.
Ako prvý skočí do vozňa sused Dobroš Tenučký. Ani mu nestojím za pozdrav. Na tých svojich krivých špáradlách po chodníku uteká naklonený dopredu ako o život. Párkrát držím za jeho vejúcimi dlhými blond vlasmi tempo, ale nebaví ma naháňať čierne otrhané rifle. V zadnej časti stáva dievčina pripomínajúca cibuľu s riedkym dlhším porastom. Už ju radím k motrok-om. Od nového roku využíva služby železníc aj jedna babenka s krásnou, vyšportovanou postavou. V ušiach má najlacnejšie slúchadlá, v uchu a nose klenot a la septum auricularis pírsing. Telefonuje aj o siedmej ráno. Netýkavka a drsňáčka? Tmavé oči i vlasy. Nosí rifle s vysokým pútkom a krátku bundu do pol pása. Vyzerá namyslene, prísne, hlavne keď si dá vlasy do drdolu. S rozpustenými vyzerá prívetivejšie. Netýkavka chodí do zadu, kdesi do prvej triedy. X-man First class.
Basketbalová nádej, ktorá sa nikdy neusmeje. A predsa. Raz, keď išla so spolužiakom. Dlhé plavé vlasy, postavu modelky zrovna nemá. Vzhľadovo priemer. Aj ona má svoj štýl a pre zmenu nosí "havlovky" alebo nohavice končiace prekliato vysoko (hore upnúť, dole povoliť). Väčšinou tmavé. S ňou sa v máji tiež najskôr rozlúčim. Vídať ju budem iba občas na basketbale, kde chodí beznádejne povzbudzovať svoju beznájdenú sesternicu.
Vraj krstný postihnutého chlapca. Celý v čiernom so sýto modrým batohom spadnutým z pliec. Jeho čierna brada sa vyskytuje často v trojke vozni. Poznám ho roky a nezmenil sa. Snáď ani nestárne.
V poštovom oddiele stáva dcéra najväčšieho svatuškára v meste. Vysoká, tmavá, rovné vlasy po plecia čiastočne halí šiltovka. Celý tatko. Pán doktor, sacro-egoizmo, exalliev (gúgl pomáhaj), exorcista, komisár a zapaľovač adventných vencov, pardon sviečok, chodí potomka každé ráno odprevádzať. Stojí na peróne, pokým vlak neodíde. Nejaký problém s dochádzkou? Alebo obavy z čertov?
Malé hokejové nádeje z trenčianskej Dukly spoznám podľa bordovej čiapky a veľkej tašky. Na "zimáku" nemajú priestor, chodia skoro ráno k nám alebo je to naopak? Chalanov tiež odprevádzajú rodičia. Dievča podobné Mariah Carrey už nesedáva na začiatku vagóna. Sem tam som ju videl s opicháčom. Vlakom odpískala aj ženička, čo si stále upravovala dlhé tmavé vlasy. Spod nich svietili ako majáky malé nebeské oči. Nejaká obsedantná neurotička, no s peknou postavou. Ďalšia maturantka s hrubou lyžiarskou čiapkou prechádza z vozňa do vozňa. Zakrýva jej vysoké čelo a riedke blond vlasy. Tri škaredé káčatká zavadzajú v uličke. Štvrté sa tento rok kamsi zatúlalo. Rovnaká výška, rovnaké vlasy, rovnaká farba očí. Stále spolu. Útle dievča s dlhými vlasmi, plochou širokou tvárou a veľkými tmavými očami sa baví s blonďatým mladíkom s tlstou špirálou v ušnom lalôčiku. Z ucha mu trčia umelohmotné cigarety Ajfónu. Skutočne som si myslel, keď bezdrátové slúchadlá prišli do módy, že si adolescenti pchajú do lopúchov cigarety. Veď kedysi sa nosili za uchom, prečo nie bodnuté rovno v uchu? A možno sa dajú fajčiť cez ucho. S ním cestuje ďalší chlapčisko s kapucňou na hlave. Neviem, či zakrýva plešinu alebo čo. Jeho vlasy som prakticky nikdy nevidel.
Vo dverách sa zasekol vysoký adolescent s okuliarmi ako dná zaváraninových pohárov a hustou dlhou štetkou na hlave. Dnes je fauxhawk hniezdo u chalanov v móde. Čím vyššie vyčesané, tým viac šmrnc. Mohol by nám vymaľovať izbu. Len mu namočím hlavu do vedra a raz dva je vymaľované. Teda aj praktické. Prakticky mu však stlačím tlačidlo otvárania, lebo je zovretý jak v kazajke.
Ako v správnom americkom filme aj v správnom slovenskom vlaku sú zastúpené menšiny. Odfarbená Vietnamka (hovorí po slovensky, takže je natívna ) a ráno chodí občas čierna bača s malým batohom a čierna študentka s dlhými uhľovými vlasmi. Či sú vo vlaku buzeranti alebo koronavírus pozitívny som sa nepýtal.
Cesta z vlaku
Neveril som, ale zopár ľudí chodí vlakom dokonca aj do roboty. Problém mám obehnúť dizajnéra oplátkových strojov s rifľami na štýl "volné vajcá, pudlo na kolenách". V okuliaroch s vlnenou čelenkou namiesto čiapky mašíruje ako prvý. Iným smerom chodil koncipient, ktorý rád mudroval a hodnotil zrýchlenie vlaku a ďalšie závažné témy. Od stanice sa za mnou ženie týpeček s guľatou hlavou. So strniskom na hlave, plnými perami vyzerá srandovne ako monster skrutka s guľatou hlavou. Veď aj skrutky predáva, možno hmatateľná deformácia z povolania. Po ceste mi často preberá kolegu chlapisko Stano, ktorý komótne kráča. Hoci sa nezdá, z roboty vie zapnúť hyperpohon. Pred podchodom ma obehne na elektrickej kolobežke iný maco. Zrovna ten sa potrebuje voziť tých pár metrov do rachoty.
Onehdy chodil hrdzavý chlapec z dediny. Prezývaný Sirka alebo Tintin. Sťa by nestačilo, že sa príroda vyzúrila na jeho zjave, ešte aj rečami nepriťahuje. Istého času balil maturantky na peróne a každý sa mu smial. Odvtedy chodí v záhadných časoch a v záhadných vlakoch. V čase korony pribudla menšia dievčina s chôdzou modelky. Šatku nosila len tak ledabolo ako ja. Jej tvár som i tak nikdy poriadne nevidel. Iba malé modré oči.
Na rohu sa oblúkom vyhýbam subtílnej ženičke s guľatou hlavou v tmavomodrej bunde a s nohami do O. Dlhé tmavé vlasy do jednoduchého copu. Taký ten folklórny typ alebo šedá myška. Keď som ju raz predbehol a snažil sa o úsmev, pozerala do zeme. Ako keby niesla všetky starosti sveta.
Niekedy sa pridá k šprintu do roboty kolega, ktorý ma berie ako z núdze cnosť. Introvert ako ja s vlastným svetom. Zavše si tie svety vzájomne nerozumejú. Nikto nerozumie nám.
Blonďavá kolegyňa, ktorá akoby sa nevedela rozhodnúť pre pohodlie alebo pohyb. Strieda vlak s autom. Pozdravím odborníčku na databázy, Katarínu. Štíhla kučeravá (zasa) zrzka s pehami, tak zcestovaná, nekonečne plochá a tak sama.
Vlak dolu. Na rýchlik s konečnou v najväčšej bubline čaká vyziabnutý Martin, ktorý je na ministerstve dinosaurus ako ja vo firme. Strieborná Oktávia zaparkuje pri záhradkách oproti. Vylezie z nej týpeček s aktovkou. Zopárkrát dokonca klepe paličkou o dlaždice slepec. A nie jediný.
Cesta za vlakom. Ako prvú stretám dievčinu so širokou panvou s malými hnedými očami a dlhými hnedými vlasmi. Stále sa tak akosi smutne usmieva a telefonuje. Pred stanicou sú obligátne trosky. Policajti sa ich snažia odohnať, ale vrátia sa ako muchy na hovno. Budovu prejdem zo zadržaným dychom. Nedávno na dlážke ktosi nechal pohodenú voňavku, takže ma nechytá nausea okamžite. Zvláštne, že sa osadenstvo vo vlaku kompletne vymení. Inu-väčšina chodí rýchlikom.
Zrýchleným chodí len tá namyslená a extrovertná cyklomilná zrzka.
A ešte šedivý týpek s fúzikmi a nepokojne blúdiacimi očami, ktorý sa stále ponáhľa. Extro. Pristúpi na poslednej zastávke. Na chvíľu sa posadí, potom ide dopredu. To absolvuje za 5 minút, kým dorazíme do cieľa.
Žena s pichľavými, modrými očami. Tak v mojom veku. Pripomína mi zubatú z Perinbaby. Charizma zlomeného vína. Zaiste tiež učiteľka.
Cestou teda stretám postáv na hotový román. Zaujímavé, ako sa stredoškoláci menia. Zo zakríknutých nesmelých uhrovitých žiačikov na dospelých ľudí. Sú ďalší, ktorí stoja kdesi vpredu a nikdy ich neuvidím. Nie som doktor viet a portréty neviem maľovať. Niekomu sa nebude možno môj pokus o opis páčiť. Skonštatuje, že som povrchný. No všimol som si, že jedinečných robí ľudí obočie.
Korona, či skôr strach z nej všetko zmenil. Stanica zíva prázdnotou. V jednom vagóne 6 ľudí. Chvíľu som chodil len ja, folklórna ženička a Michelinová hviezda a po preliati sa prvej vlny aj tá zmizla.
12.1.21
Knihy vs. filmové spracovanie 26
5.1.21
Rok dvadsať
7.1.2020 - tento rok sa zubatá riadne zaháňala kosou. Odišli obe moje babičky. Jedna dnes a druhá na jeseň. S oboma som sa stihol rozlúčiť a obe vedeli, že je koniec a vedeli to aj ostatní z prázdneho pohľadu očí.. Okrem toho v baráku zomreli v priebehu roka ďalší piati ľudia,
11.1.2020 - Novoročná rocková párty vo firemnej jedálni. Tak narýchlo zbúchaná. Ešte som v jedálni večierok neabsolvoval, tak som poctil priestor i v sobotu svojou prítomnosťou. Bolo nás sedem statočných z tímu. Aspoň som spoznal nových kolegov,
 |
| Naše jediné sánkovanie v zime 2019/20 na zmrznutom trávniku Veľkej Javoriny. |
21.1.2020 - tato na operácií pásového pruhu. Všetko v poriadku, akurát som nemohol vyvenčiť psa, lebo útočil,
27.1.2020 - v kancli je nová upratovačka. Stará, keď videla, že končí ledva vysypala kôš,
30.1.2020 - ráno meškal vlak. Príčina? Niekto odrezal v Pezinku kus výhybky,
4.2.2020 - Petra, tlaková níž, vystrájala na Slovensku. Strhla konštrukciu pre solárne panely a kvetináč na parapete,
5.2.2020 - na vrátnici sa točia turnikety. Raz som preletel tak, rýchlo, že zvädol ako Harabin po volbách. Dva dni ho opravovali (myslím ten turniket),
7.2.2020 - poobede, krátko po druhej hodine, som sa stal krstným otcom Amálky Bublinky. Jej otec na dva dni zmizol,
10.2.2020 - projekt nie je dobrý alebo zlý podľa problémov, ktoré má, ale ako sa riešia,
12.2.2020 - dcérka vstupuje do adolescentného veku a ja ľavou nohou do roboty. Bosana strašne rieši, prečo vyhlasujem, že namiesto práce z domu, tzv.DODO (DOrob DOma) popíja kávičku v Rotunde na Chopku. Asi niečo na tom bude, keď ju to veľmi trápi,
15.2.2020 - písomné hlasovanie o prerábke domu. Tiahne sa to ako sopeľ celý rok, ale už je svetielko na konci tunela a budúci rok už nič nebráni začať,
17.2.2020 - po dvoch mesiacoch ťažkého rozhodovania medzi pomlkou a lomkou v číslovaní položiek, sme sa dohodli na pomlke,
24.2.2020 - šikovný šéf+šikovný zamestnanec=prosperita,
šikovný šéf+hlúpy zamestnanec=produktivita,
hlúpy šéf+šikovný zamestnanec=postup,
hlúpy šéf+hlúpy zamestnanec=nadčasy.
29.2.2020 - pred týždňom sa pokazila hexna-práčka a kupujeme novú. Ešte netuším, že tento rok je to jedna z mála lacných investícií,
3.3.2020 - v škole sa učíme rozumieť slovám a ako ich písať. Ale narábať s nimi nás naučí až život,
7.3.2020 - posledný ligový zápas malých basketbalistiek tento rok,
 |
| Voľby mudrosráči ešte stihli. |
16.3.2020 - nastávajú pomerne nudné dni s DODO-m. Začínam prehodnocovať rebríček mentálnych hrozieb práce z domu. Jedinú výhodu má, že môžem chlastať a obed nemám na hnusnej zaje.anej tácke,
19.3.2020 - vyťahujeme bicykle. Tento rok som najazdil toľko, čo ani za posledných 20 rokov nie. Len svokre som absolvoval desiatky jázd,
 |
| Autobusová stanica je v tejto podobe už minulosť. |
 |
| Namiesto babieho leta nám cyklóny Gizela a Jadranka nadelili intenzívne zrážky. |
