Do roboty v čase pandémie

 Už viac ako rok, s pár týždňovou letnou prestávkou, ťukáme do klávesnice z domu. Zo začiatku bolo sedieť doma možno fajn. Odpočinul som si viac, keď som nemusel vstávať skoršie ako smetiari. Zdanlivo som ušetril za cestu. Pohyb mi však chýbal od začiatku. Od prvého dňa som chodil ráno von smerom na stanicu. Čiastočne si aj prevetrať hlavu. Minulý rok boli zjari slnečné a teplé rána. Vyrážal som krátko pred siedmou, odprevadil som "svoj" vlak a okolo učňovky som sa vracal s5. Robil som tzv. Malý okruh, severozápadný. Snažil som sa dôjsť pred pol ôsmou, pretože sme mali každý deň ranný rozbeh so supertelevízorom. Výnimočne som robil stredne dlhý okruh okolo taxislužby. Na viac ani nebol čas. Keď začali chodiť na sklonku jari prvostupniaci do školy, odprevádzal som mladšiu dcérku. Robil som východné okruhy okolo námestia cigánov. Pri takýchto vôdzkach som už nestíhal na pol ôsmu, keďže sme len desať minút predtým odchádzali z domu! Vedúci už ani nebazíroval na presnom čase, keď mu na komunikátore blikne zelená bodka. Tie tri mesiace v obývačke ubehli rýchlo. Koncom októbra bolo mojou kolegyňou znova obézne morča. Ak som nechcel skončiť ako Tofina, musel som sa dať do pohybu. Malý ani Stredný okruh mi nestačil, keďže boli všetci doma. Začal som robiť Veľký okruh popri malých žltých domčekoch naskladaných vedľa seba ako leporelo. S5 popri ordinácii detskej doktorky a firmy vyrábajúcej elektrorozvádzače. Ponad potok-stoku cez parčík zakončil som cestu do "roboty". Baby som vyhnal z izby a mohol som sa pripojiť k firemnému matrixu. Na jeseň som objavil Plynový okruh okolo syčiacej plynovej stanice. No v zlom počasí bol chodník blatistý a robil som Veľký okruh. Po novom roku som si ešte viac predĺžil cestu o ďalší okruh, "Stoka". Popri tečúcej Stoke, okolo cirkevnej škôlky. Za mini sídliskom som sa napojil na Veľký okruh. Časom aj to mi bolo málo a skončil som na zatiaľ poslednom okruhu popri dome tepovača kobercov a príležitostného taxikára. Túto cestu praktikujem, pokiaľ som doma, dodnes. Podľa času obmieňam okružné jazdy. Sledujem, ako sa slnko dvíha každé ráno čoraz vyššie a posúva sa k severu. Najprv sa vo februári nenápadne objavil žltý kotúč spomedzi stromov, dnes už je vysoko na nebi. 

Za ten čas už aj stretám známe ksichty. Týpkov čakajúcich na odvoz, majstríkov v montérkach, ktorí sa štartujú rannou "desinou". Či cigána, ktorý zo stanice chodí čakať na odvoz na parkovisko. Večne v modrej bunde s kapucňou na hlave a cigou v hube. Na druhej strane kráča vysoká baba, nejaká basketbalistka. Lekárnička oživuje pokladňu. Pred stanicou sa stočím na sever. Popri múre prehradzujúcom trať už nestretnem živú dušu. Snažím sa lúštiť nápisy "umelcov" pp. z neďalekej učňovky a ZŠ. Tomis, Termogang, Mathúš, Ronio, Toy, Akudabar. Skomolenina "Smoke day every weed".

Chodníček pri potoku okrem hovien ožíva psíčkarmi. Slušne ma pozdravia. Niekde v tomto bode ma obieha vlak do roboty. Raz som vyplašil aj zajaca. Láka ma prekročiť Stoku. Pri železničnom moste sú nahádzané do vody nejaké dlaždice. V zime boli namrznuté, neskúšal som, ale s príchodom jarných dní už začínam Rubikon prekračovať pravidelne. Pri škôlke stretám vysokého deda s dlhými šedivými vlasmi odetého v starom kabáte a kulichom na hlave. Na rukách palčiaky a na zápästí reflexné pásky. Chôdzu má čaptavú ako káčer. Všimol som si, že vychádza zo starej barabizne so spätnými zrkadlami na oknách. On točí okruh na moste. Už sa mi stalo, že sme sa míňali dvakrát-cestou tam i s5. Za bránami sa rozštekajú psy. Nemo ma sleduje iba čierny huňatý teriér. Teda neviem, či sleduje, lebo do očí mu padá hustá srsť. Prejdem na druhú stranu a pred autoservisom sa stočím smerom k "robote". Za firmou Upracmi vojdem do slepej uličky. Keď svieti slnko nechám sa ohrievať slnečnými lúčmi a idem vedľa potoku. Cestu mi i tu spríjemňuje množstvo kačíc. Nutrie sem zatiaľ nedotiahli. V temné dni idem popri domoch. Je po štvrť na osem a do práce štartujú na malej Kii postarší manželia. Občas vidím venčiť veľkú babu malého yorkshira. Prechádzam cez hlavnú cestu a znova prekračujem potok. Vedúci obchodu s farbami už parkuje čierne Suzuki pri obchode. Už len parčík, potraviny a som v robote. 

Za ten rok som pekne videl, ako sa zmenila autobusová stanica. Kompletne prerobená, hoci ostalo smetie na konci, kde sa predpokladá parkovisko. Zmizli stromy pri Stoke. Pne a kačice čakajú na cyklochodník. Zmenili sa obyvatelia jedného domčeka. Nasťahoval sa doň môj kolega.
A samozrejme poobede chodím z "roboty". Tam už ma čas netlačí. Vyhýbam sa ľuďom, keďže som kovidiot. Chodím na opačnú stranu, smerom k Váhu. Párkrát som vytiahol aj bicykel, ale tohtoročná jar je chladná a väčšinou znova len po svojich.
Konečne koncom apríla začínam chodiť do kancelárie. Som asi jediný, komu sa chce. Ostatným zjavne vyhovuje sedieť doma. Z personálneho je ticho, firme vyhovuje status quo. Predpokladám, že na jeseň, zbytok znova vyženú domov, keď sa priblíži vlna koronami.