Podskalský Roháč

    Slovenské kovidbyro konečne povolilo prechody medzi okresmi. Hneď prvý víkend sme otvorenie oslávili blúdením v bezhraničnej prírode. Prvýkrát šla mimo svojich pracovných hraníc aj Jarisa. Za jej volant a pedále som sadol ja. Pri Novom Meste je stacionárny radar a Jarisa prekvapila dutým zapípaním. Čo má v črevách antiradar? Schádzam za Belušou z diaľnice. V malej dedinke Visoľaje sa dám zlákať ostatnými autami a odbočím kdesi uprostred obce. Ocitnem sa na poli konča dediny v zákaze jazdy. Takže Jarisu otočím a až za dedinou vidím odbočku na Pružinu. Popod diaľnicu cez Dolný Lieskov juchám do Tŕstia, kde mi smerovník káže ísť na Podskalie doľava. Odtiaľ je dedinka čoby kameňom dohodil. Nájdem voľné miesto rovno pred obecným úradom poniže kostola a zacúvam si k plotu. Za ním je verejná skládka. Nahodím karimory a vyrážame miernym, ale vytrvalým stúpaním. Malebná dedinka si žije typickým vidieckym životom. Ľudia sa motajú v záhradách, vetrajú v okne duchny, zopár domov je v prerábke a rastie aj zopár nových. Malý nasraný Yorkšír sa rozšteká, čo sa mu motáme po rajóne. Prosto idylka na konci sveta. Kráčame východným smerom ku kaplnke Panny Márie Snežnej. Domáci okolie inak nenazvú ako "Na Vápenci". Odtiaľ už vidíme jeden z našich cieľov - Podskalský Roháč. 

Pretnutý masív niekomu pripomína Stratený svet od A.C.Doyla. My sami sme sa v ňom stratili.

    Stúpame po lúke posiatej žltými prvosienkami. Na jej konci je nový hotel. Pre hmyz. A v kríkoch vstupná brána so značeným chodníkom. Fučiac ku skalám naberáme prvé turistické kilometre. V sedle medzi skalami baby odpočívajú, ja vybehnem ku skalám naľavo. Je odtiaľ výhľad na údolie pod nami. V ňom mŕtve rekreačné stredisko. Predbehne nás živý mladý pár. Na dobré dve hodiny jediní ľudkovia, ktorých stretneme. Stúpame hore popri skalách. Objavujú sa aj veľké fialové kvety ponikleca. Názov Poniklec je odvodený od židovského sviatku Pesach, pretože kvitne v tomto období. Kytica by prišla pekne draho. Jeden kvietok stojí takmer 40Eur. Za malou vyhliadkou sa dostávame ku skalnej diere. Iná cesta nevedie. Ešte je možnosť vyšplhať sa hore po skalách, ale naše "nížky" a hlavne kondícia nám výšvih akosi neumožňujú. Ľahšie je podliezť. Prvá ide staršia, ktorej potom podávam batohy. Popod skalu prekĺznem posledný. A vzápätí pred nosom ďalšia prekážka. Potrebujeme sa vyšvihnúť asi 2-2,5m hore. Idem prvý. Zišla by sa reťaz, lež chodník je neoficiálny. Takto hľadám úchyty vydlabané vo vápencovej skale a pomaly sa štverám hore na hranu brala. Baby majú aspoň zážitok. Ocitneme sa na trávnatom hrebeni južnej časti Súľovských vrchov. Babenka za nami piští na svoju lásku ako pinka, či skalu zdolá. Idú po nás a na hrebeni prakticky skončia. Ja zídem trochu nižšie s výhľadom na dedinku Podskalie. Pod kostolom vidím čakať aj červenú Jarisu. Na juhu je vidieť Pružina (obec), za ňou v diaľke dominantná Ostrá Malenica a Vápeč. Na východe sa čnie nezameniteľná silueta Kľaku. Je vidieť, že je ešte prikrytá snehom. Spomedzi kopcov je vidieť i kúsok bielych Martinských holí. Severným smerom kopec ešte stúpa popri impozantnom skalnom mestečku. Skaly svojimi výstupkami pripomínajú chvost starého krokodíla.        

Skalné spoločenstvo na hrebeni.

    Páči sa mi v južnej časti vrchov viac ako na turistami obliehaných skalách v Súľove. Prejdeme najvyšší bod kopca a kráčame dolu, kde o5 preliezame skaly. Idem prvý, aby som vytýčil trasu. Prídeme k prudkému zrázu. Je pol jednej, hladní sme jak prázdne vysávače, preto sa usadíme na malej plošinke a vytiahneme rohlíky s nakrájanou klobásou. V týchto miestach oficiálne chodník končí poslednou zelenou značkou. Ďalej je v podstate trasa na vlastné riziko a viac menej zakázaná (vtedy sme to nevedeli). Veď nikoho ani nestretáme. Dlho sa obedom nezdržujeme. Pred sebou vidíme hrebeň a na jeho konci Roháč. 

Na severnom konci hrebeňa je najvyšší vrch Roháč (720m n.m.)

    Vyťahujem tablet, kde mám mapu. Traverzujeme východnou stranou skál. Ďalší chodník vedie západnou stranou, ale ten sa kľukatí pod skalami v lese. Mladšia sa vyfotí v skalnom okne a o5 opatrne zliezame dolu. Chodník sa pomaly stráca až napokon ideme len po akejsi vrstevnici. Vyťahujem navigáciu a vidím, že sme pod trasou. Preto vypálime kolmo hore na Roháč. Funiac sa napojíme na chodník. Na vyhliadke dáme do tela draslík v podobe banánov. Skaly pomaly miznú, ideme dolu, potom zasa hore. Pod nami je lesná cesta. Ak by sme zišli priamo dolu, skrátili by sme si cestu. Ale pomedzi stromy nie je cesta vidieť. Pokračujeme radšej vrchom. Pristavíme sa pri značke Zákaz vstupu. Až doma sa dozvieme od iných bludárov, že naozaj je na Roháč nedovolený vstup. Po listí ideme dolu z kopca. Odchýlime sa mierne z chodníka úzkou alejou si skracujeme cestu. Pod sebou už vidím lesnú cestu a namierim priamo k nej. Široká cesta vedie k Temným jaskyniam. Na stromoch sú oranžové šípky, ktoré ukazujú smer. 

Na širokej lesnej ceste sa ukájajú a ujúkajú motokrosy.

    Prechádzame cez križovatku, na ktorú sa vrátime cestou s5. Po miernom stúpaní vidíme vľavo skaly. Jaskyne budú ukryté v ich útrobách. Počujeme i nejaké hlasy. Jaskyne sú určite nad nami. O5 si to vyštartujeme kolmo hore lesom. Pri nevysokej diere sa chystá na odchod partia mladých ľudí. Podľa nášivky na bunde vidím, že sú z klubu turistov. Kým neodídu, pýtam sa na cestu do Podskalia. "Choďte priamo cez les, i my tam ideme", hovorí asi najskúsenejší z nich a ukazuje smer aj na tablete. Pýtam sa aj na jaskyňu pred nami, ale v nej sa treba plaziť. Odporúča nám navštíviť Malú temnú. "I tá je pekná" vraví. Poďakujeme, rozlúčime sa a popri skalách sa šmýkame na listí k ďalšej, oveľa väčšej diere. Pri nej je nejaký pár. Pred vchodom je osadená info tabuľa a úzka lavička. Obhorená a pokrčená tabuľka "Zákaz kladenia ohňa" je asi len úbohá recesia. Z batoha vytasím baterku a čelovky a ponoríme sa do útrob neveľkej jaskyne. No z tých neoficiálnych je asi najväčšia, čo sme videli. Hneď pri vchode je odpad a zbierka polámaných kvapeľov. Potom ohneme chrbty a ocitneme sa v tmavej miestnosti. Po stenách kde tu visí na tenkých nôžkach netopierik. I tieto malé myši majú svoj svetový deň-10. septembra. Okrem lovenia sú netopiere dosť lenivé a len si tak visia ako otázniky nad očkovaním. Aj pri párení alebo rodení mláďat zaujímajú vertikálnu polohu. Zaujímavé je, že netopiere sú doslova matuzalémovia živočíšnej ríše. Našiel sa i 43r. jedinec. U nás na Slovensku sa objavil 26r. "mládenec". To je tak keď väčšinu života prespia. Žiaden stres. Baby sa snažia chlpatú myš s krídlami vyfotiť, no mám obavy ako naňho bude pôsobiť blesk. Vyzerá, že sa nenechá rušiť a krídla ho prikrývajú dostatočne. Za nami sa predierajú ďalší turisti. Vpravo je ďalšia úzka chodba. V ďalšej miestnosti je množstvo malých, vznikajúcich kvapľov. Bohužiaľ je veľká väčšina odtrhnutých. V kúte je schované i malé jazierko. Po dostatočnom okukaní a pár fotiek vyliezame na svetlo božie. 

Malá temná jaskyňa je ľahko prístupná.

    Posilníme sa sladkými tyčinkami a vraciame sa s5. Na križovatke potom odbočíme doľava strmým kopcom hore. Vyjdeme do sedla a zasa schádzame prudko dolu žľabom. Po kolená sa zabárame v listí. Ani pád na zadok nezabolí. Po pár minútach sa žľab zmierňuje a sme na lúke Lazy. Pramení na nej Podskalský potok. Zjeme zvyšky tyčiniek a vydáme sa na poslednú etapu do dediny. Ideme stále popri potoku. Míňame nejaký opustený ranč alebo čo. Je tam i hrob, pp. koňa. Kruh sa uzatvára pri kaplnke a zostáva posledný kilometer dedinou k autu. Dievčina s pohárom piva nám robí chute na nejaký penivý mok. Krčma je asi na heslo a čapuje sa pri kulturáku, kde vyzerá, že je brigáda. Nachodili sme asi 11km. Túra nie je zrovna "odskočenie si od auta" a treba pevnú obuv a nebáť sa liepať. Ani som nevedel, že zo skál je výhľad na Alpy. Neveríte? Choďte do Podskalských lesov a uvidíte.