Nie, nie je to príkaz inštruktora v autoškole frekventantovi. V prvomájovú sobotu sa očakávalo veľké finále ženského basketbalu a každá trojka do koša sa ráta. Jej absencia bola pre náš tím napokon osudová. Už deň predtým sa rozprúdila divoká internetová komunikácia ohľadom viac menej utajovanej cesty za Čajkami do Ružomberka. Basketbalistky čakali, že im zamávame maximálne tak na pumpe, kde sa pred cestou zlietajú. Naveľa, v sobotu sme deti odovzdali do opatery babky. Vôbec sa nebránili. Na obed hodili do seba palacinky s tvarohom a čakali na zvyšok posádky. Prišiel Martin "Speedy" a Tomáš "Lambda sonda". Jeden mal nefunkčné auto a uši, druhý si netrúfal šoférovať do Ružomberka a hoci behá maratóny, utekať do Ruže je predsa len cez "čiaru". Okolo 12.45h som sa s Jarisou odpichol spred brány domu. Lambda nás od začiatku častoval veselými príhodami z ciest hokejových fanúšikov za svojimi zápasiacimi idolmi. S 32r. unavenou Karosou, ktorá vytiahla najviac na 80km/h, lebo inak zovrela voda v chladiči. Štartovali preto o hodinu skôr. Tlačiť 10t plechovú obludu sa im teda nechcelo. Na hokeji v Nitre udrbali autobusu značky. Problémy sa dostať domov boli veľké. Naháňali Nitranov ako hokejisti puk, aby im ich vrátili. Na Nitru majú len "dobré spomienky". Inokedy na zápase skolaboval fanúšik a druhý, zrúbaný jak karpatský les, spal opretý o autobus. Záchranári už mali takmer naloženého ožrana, keď ich ktosi s krikom upozornil že nakladajú nesprávneho. Iba v meste pod Zoborom im dvakrát ukradli zástavu. Príhody by boli na celú knihu. Za Považskou Bystricou nás obiehala strieborná Čajka 3 s Jančim a Jaruškou. Vedúca, volajme ju Mucha Puk, bola Čajka 1. Jarisa Čajka 2. Čajka 3 nakoniec doletela neskoršie. Vzali diaľnicu cez južný obchvat, i tak sa motali po Žiline. Čakáme pred Koniarňou. Panoptikum hrdých srdciarov. Popŕcha, hodíme na seba bundy, cez ne alebo pod ne fanúšikovské tričko. Mucha Puk síce prišla o polhodinu skôr, no čakali sme na ňu, kým sa kdesi motala po okolí. Dohodli sme sa, ako prekvapíme baby, keďže nás nečakajú. Vedúca povie Čajkám pár teplých slov a zaspievame im. Fotograf dal telefónom echo, keď boli štvrť hodinku pred halou. Skryli sme sa do stanu, ktorý slúžil aj ako odberové miesto pre testovanie. Osirelá ruža, ktorá prvá prišla už kmitala palcom po telefóne a posielala odkazy spoluhráčkam, že sme pred halou. Smutné bolo, že transparent si vytiahla z kufra sama. Konečne sa na dvore objavili strieborné mikrobusy. Mali sme obavy, či nespoznajú auto (Jarisa bola jediná) s piešťanskými značkami, ale nemyslím si, že si toho všimli. Babám sa akosi nechcelo von. Preto sme s bubnovaním a pokrikom Čaj-ky vyrazili z plátenného úkrytu. Začali nám mávať a pomaly sa vysúkali von. Precedníčka klubu oslovila dievčatá: "Za prvé: Nech sa stane v hale čokoľvek, sme s vami. Za druhé:. Ste lepšie, tak choďte a zoberte si titul". Vzápätí sa malá Sára rozbehla k tmavej Danielle do náručia. Nastalo foto so srdcom (naše zožralo morča), a potom sme nasadli do áut a juchali do koliby U dobrého pastiera v Čutkovskej doline. Kolibu tvorí viacero drevených stavieb. Ubytovňa, pivovar, veľká reštika a maštale. V týchto dňoch rozhodlo kovidbyro, že sa sedí pod stanom. Ako sme si sadli, prišla prehánka. K jedlu fidlikala trojčlenka, ale rýchlo stratili silu v slákoch a hlasoch. Žena si objednala kapustnicu, ja skúsim kapustový Mäteník. Priniesli mi asi štyri posúchy a kilo slaniny posypané cibuľou a pod slaninou boli ešte schované strúčiky cesnaku. Keďže som v aute nesedel sám, cesnaku som sa ani nedotkol. Slaninu som tiež len ždipkal. Tri mäteníky som zdolal, ostatný polovička. Jančimu domotali objednávku a priniesli mu kofolu aj pivo. Kofola putovala na vedľajší stôl. V stane bol slabý signál (asi tým, že koliba je v údolí), preto sa premiestňujeme s5 do centra. Zaparkovali sme pri nejakom nákupnom stredisku neďaleko Koniarne. Úmysel bol zakotviť v pizzerii, no pre údajnú rekonštrukciu bola zatvorená. A zápas sa už začal! Postávame teda s mobilmi a reprákom pred lokálom. Z balkóna čumeli na nás "stare nedorobené ze psom", ako poznamenal Robo. Presúvame sa radšej k mestskej plavárni. Tribúna boli schody do plavárne. Neposednú dcéru okrikuje mama Ala: "Sárinka nešpiň si paprčky". "Šak mám dezinfekciu", odpovedá desaťročná Sára. Je za nami prvá infarktová štvrtina. "Po dvoch minútach som sa konečne nadýchla", vraví Mucha Puk cez oddychový čas. "A čo zapískal zákaz státia?", pýta sa Danka. "Ten ešte dnes nepískal, tak nech si zapíska", odpovedá ktosi za ňou. "Stašová? To je tá nechutná obluda", ľahko prinasrano konštatuje o5 Danka. Spoza rohu sa vynoril Janči s Jarkou. Našli nejakú terasu 200m od plavárne kdesi na sídlisku. Presúvame sa všetci 13 do Roveň pub-u. Spojili sme si stoly a posadali. Každý si dal niečo na pitie a znova čumeli do mobilov. Nad hlavou nám preletelo malé športové lietadlo a ja som zistil, že sedím vedľa skoropilota Jančiho. Mal slušne našliapnuté stať sa stíhačom. Zranenie ho v treťom semestri pilotnej školy vyradilo. Na kafemlejnky nechcel. Tak si doma lepí aspoň plastikové modely. Zápas bol v polovici vyrovnaný. V úvode poslednej štvrtiny sme dokonca viedli o 6 bodov. Nastalo posledných 5 minút smrti. Vtom sa čosi pokazilo. Dievčatá zostali nervózne. Uškodil nám i posledný odpískaný faul a nepodarený kôš najkrajšej krídelníčky. Na poslednú štvrtinu sme sa presunuli ku Koniarni. Pred halou hulákali fanúšikovia prerobení z futbalových: Ruuuža, ruuuuža". Aj my sme kontrovali: "Čaj-ky!" Precedníčka sa verejne zriekla vianočných darčekov na desať rokov, len nech konečne vyhrajú. Keď v posledných sekundách zaznelo spred Koniarne: "Sme prví, no a čo!", bolo po zápase. Prehra bola tesná iba o 3 body. Na porazenie. Keby o 20, povieme si: "Nemajú na to". Prvý odchádzal nejaký ružomberský dedko a povedal opierajúc sa o bicykel, že sme boli lepší. No história si nebude pamätať lepších, ale víťazov. Prvé vybehli z dverí víťazky ligy, ktoré fanúšikovia privítali hlasným krikom. Po nich sme počuli za dodávkou, ktorá blokovala výhľad, výkriky: "Su-ja". Vzápätí si ho podgurážení ultras vyhadzovali ako bábiku. Nuž, okrem hobla, Schujovi dobre padlo 14. víťazstvo. Mňa by to už ako trénera ani nebavilo stále vyhrávať. Veď sa niet kam posunúť. Na naše baby sme čakali takmer hodinu. Odišli aj ultras s pokrikom: Ideme sa najebať! (Keby len, ale rovno sa otrávili alkoholom. Z neoverených zdrojov niekto vytiahol fľašu domáceho až sa chlapcom doslova oči krížili). Odišiel aj majiteľ klubu, aj predseda asociácie. Skonštatoval, že rozhodcovia pískali na obe strany zle. Ale veď sú to jeho ľudia! Čajky sme sa chystali privítať najprv pokrikom: "Pre nás ste zla-té!", ale na poslednú chvíľu sme pokrik zmenili len na lakonické "Čaj-ky!" Keď konečne vyšla ako prvá draftovaná Chorvátka Lea Miletič, začali sme skandovať. Búchali konfety i vršky šampanského. Lea poďakovala fanúšikom. Prekvapenie bolo, keď baby spievali Macejko alebo Slovensko moje, otčina moja. Pridala sa dokonca i ďalšia Chorvátka- rozohrávačka Matea. A veruže sa spevom nedali zahanbiť, hlavne Vanda a Martina, ktoré ťahali. Baby už takto nikdy pokope neuvidíme, tobôž spievať. Mali sme veru krajšie "afterpárty" ako Ruža. Hlavne sme to prežili. Nejaké foto fanúšikov s idolmi a nakoniec všetci ruky dokopy. Čajky čakali kartóny pizze a ďalšie šampanské v dodávkach. My sme potichučky o štvrť na deväť vyštartovali na čierno domov. Stále platil zákaz vychádzania. Pridal sa k nám starší pán Peter, ktorý prišiel vlakom. S Lambdou zaspomínali na výjazdy a zbierku fotiek známych športovcov. Za Bytčou sa o zábavu celej posádke postaral o5 Peter, keď zjednával odvoz z mesta: "Budem na miéste o pet, osem, desat minút". Mesto v čase zákazu vychádzania o pol jedenástej: Autá sa premávali, sem tam ľudia. Aj v nemenovanej krčme to žilo. Mestskí policajti sa v tme cintorína na neutíchajúcu premávku pozerali. Roztrúsil som pasažierov a zaparkoval Jarisu pri dome. Čajky robili, čo mohli, snažili sa. Veríme, že o rok s novým trénerom bude víťazstvo naše. No a čo!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára