Exoti na východe

Názov expedície: Putifár


Koňare

Pre väčšinu “západňárov” končí východ vo Svite, najtiaž v Ždiari. Keďže podľa bývalého premiéra ďalej už aj tak nič nie je, chceli sme to NIČ vskutku vidieť. Výlet do končín, kde aj medvede dávajú dobrú noc rusky sme plánovali od začiatku roka. V polovici mája sme už ako tak vedeli, že pôjdeme na Zemplín a Gemer. Týždeň pri Ukrajine, pár dní na dosah Maďarsku. Začal som hľadať ubytovanie v okolí Sniny a Rožňavy. Pre 4 ľudí je nájsť apartmán ako vždy problém. Nakoniec ma namotal Vihorlat rezort. Propagáciu má teda p.Jurpák zmáknutú na výbornú. Že vlastne ide o turis. ubytovňu pre deti, kde sa v 80.-tých rokoch zastavil čas, sme netušili.

Mamine zdravotné problémy zbrzdili trocha náš odchod. Opálové bane počkajú. Či ich navštívime skôr ako bude hotová diaľnica? Vyrazili sme o 9.30h. Morča sme hodili na krk babke. Premávka napriek sobote bola plynulá. Iba pred Ružomberkom sme trčali v kolóne nejakých 5 minút. V opačnom smere boli kolóny oveľa horšie. Autá stáli už od Bešeňovej. A na výstavbe diaľnice mŕtvo. Prvý stop za Dechtármi. V bezpečí auta sledujeme búrku v Tatrách. Nás minula iba okrajom pri Levoči. Babám ukazujeme, kde sa čapuje Baldovská minerálka. Hneď za žriedlom sa otvára silueta našej najväčšej zrúcaniny Spišského hradu. Prechádzame popod ním. Diaľnica sa preruší v diere zvanej Branisko. Vnoríme sa do cestného tunela, ktorý bude ešte dlho najdlhší na Slovensku. Na začiatku Prešova sú práce na obchvate v plnom prúde. Parkujem pri chátrajúcej boľševickej budove 500m od centra. Kedysi dom služieb, dnes prázdna, kazí vzhľad. Ktosi kúpi oceľovo betónovú obludu? Cez víkend sa dá v centre parkovať aj bližšie, väčšinou je parkovanie zdarma. Okolo synagógy vybehneme hore. Ja sa vrátim k autu uistiť sa, či je zamknuté. Žena ma vie vždycky strašne zneistieť otázkou, či je zamknuté. Všíma si to i staršia a mám tak druhé oči, ktoré sledujú, či som zamkol. V Prešove vrcholí stretávka svatuškárov pod nevinným názvom Národné stretnutie mládeže. 67 stánkov so škapulármi, koncertné pódium, bazén s vodou na skúšku odvahy. Je tu viac svätosti jak vo Vatikáne. Od tej dobroty   Keď som videl Ultras, ako sa húpu v rytme nejakej spirituálnej pesničke, rozmýšľal som, či sa naozaj tak úprimne radujú alebo je to pretvárka. Na druhej strane iné radosti celibátnici asi nemajú. Nechápem to, bola by ich odpoveď.

Konkatedrála sv. Mikuláša v Prešove.

Baby zanechali odtlačky chodidiel na plachte. Veža kostola nedobytná. Info centrum tiež.

Je dosť pokročilá obedná doba, hľadáme reštiku. Na námestí nehrozí. V jednej bočnej uličke Floriánova tuším je sieť reštík. Čínska, vietnamská, Staré dobré Mexiko, turecký kebab, jadranská zmrzlina.

Napokon sme zapadli do kombo lokálu U Floriána. Spojený penzión, cukráreň a piváreň dokopy.

Okolo nás chodili pánbíčkári, kde mali poniže vývarovňu.

V čase nášho príchodu sa v jej útrobách konali dve oslavy. Preto sme chvíľu dlhšie čakali na jedlo. A na toalety sme chodili okľukou, aby sme nerušili akciu. Personál sa za dlhší čas obsluhy ospravedlnil. Slepačia polievka bola fajn, žiadny bujón, ale skutočný vývar s čerstvou zeleninou. Druhé jedlo ťahalo za kratší koniec. Cestoviny boli ochutené bambino syrom. Rezeň na prírodno bol utopený v nejakej vodovej omáčke. Cena bola vcelku primeraná kvalite. Toalety čisto udržiavané.

Baby si na dôvažok dali umelú zmrzlinu. Z tejto ulice podnikajú za 4Eur výlety mikrobusom tzv. Prešovskú 49. Ja som si vzal leták. Nakukli sme doň a bolo rozhodnuté. Vodárenská veža. Nie je ďaleko od centra, asi poldruha kilometra. Vstupné 1Eur. Doznal som i svojej slabosti, pohľadníc. Drahá ukazuje ako sa lezie na vyhnívačku. Hovorím nech sa nezj..e. Na poslednom schode sa tak stane. Výhľad je odtiaľ fantastický. Na severe vidieť oba hrady Kapšianksy aj Šariš.

3h sme strávili u koňarov. Pokračujem ďalej na východ popri letisku Netuším prečo je dvojprúdová cesta až do Kapušian. Vraj sa používala na pristávania lietadiel. Naposledy v r.1968.

Prechádzame cez Hanušovce nad Topľou. Rád by som videl železničný viadukt, ktorý hrkoce ľuďom bývajúcim pod ním. Je však niekde mimo hlavnej cesty a miniem ho. Blížime sa k prvému cípu trojuholníka smrti. 

Trojuholník smrti

V okolí Michaloviec, Humenného a Vranova nad Topľou je najvyšší počet rakovinových ochorení na celom Slovensku. Dopad na zdravie východniarov mali podniky ťažkého chemického priemyslu na Zemplíne: Bukóza vo Vranove n.T. – Chemko Strážske - Chemlon Humenné. Topľa penila a smrdela pod Bukózou. O Strážskom kanáli ani nehovoriac. Tuhý odpad sa len jednoducho zahrabal pod zem. Dlhé roky verejné tajomstvo, pretože podniky zamestnávajú množstvo ľudí a ľudia nemôžu byť bez práce, hoc za cenu vlastného poškodenia zdravia. V r.2013 nakrútil r.Z.Nagy dokument. Hoci podnik v Strážskom, či vo Vranove je polomŕtvy (Chemlon skrachoval), oblasť zostáva stále environmentálne najviac zaťažená.

Ani k hradu Čičava za Vranovom baby nenahovorím. Pod ním, v Podčičave sa už stáčam doprava na Humenné. V centre Zemplína trocha chaosím. Treba sa zaradiť do správneho pruhu. Problém tam mám ešte aj cestou domov.

Všade vidíme veľa bocianov. Majú tu lepšie podmienky, dostatok potravy. Nie je dedina, kde by nebolo aspoň jedno hniezdo na stĺpe. Ubehnú ani nie 2h a sme v Snine. Tankujem na jedinej pumpe, ale veľmi lacnej. Za mestom odbočím doprava na Sninské rybníky. Hore, potom zasa dole cestou. Veľakrát počas pobytu ma cesta ťahá k rampe. Ešteže mám navigátorky a vidím len mávať pred nosom ruku, kade odbočiť. Menší tankodrom a som na hornom parkovisku pri Vihorlat rezorte. Rezort je trocha nadnesený názov. Trocha viac. I nápis na „rezorte“ hovorí, že je to detské rekreačné zariadenie. Budova pamätajúc Husáka. 

Detské rekreačné zariadenie Vihorlat.

  V prvom rade ideme na recepciu. Je sobota večer a vchod je zavretý. Ideme cez ubytovňu. Volám majiteľovi. Vydáva večere. Že niekoho pošle. Príde sympatická blonďatá slečna. Na konci budovy je veľký apartmán, kde nás zavedie. Dvere sú zvnútra i zvonku. Chvíľu trvá, kým sa naučím zvnútra zamykať. Zámok je však najmenší problém. Oveľa väčší je všadeprítomná vlhkoba a z toho prameniaci zápach. Pavúkov aj komárov sme sa zbavili. Najradšej by sme sa zbavili aj starého nábytku. Len medzi posteľami je 5cm medzera. Všetok nábytok je v retroštýle socialistického nábytku. I vodovodné kohútiky sú ešte klasické točky.

Oblečenie teda zostáva v kufroch. Aspoň kúpelňa je nová. Zatuchliny sme sa zbavili pálením vonných sviečok a vypitím fľašky vodky (malej) s pivom z Tesca. " Vodku by mala hradiť zdravotná poisťovňa. Veď ide o moje zdravie", konštatujem. Nákup takmer ako domáci. Sviečky nemajú veľký efekt. Koberec tiež nepridáva na odstránení zápachu. 

Takúto spálňu si rodičia kúpili začiatkom 80.-tých rokov min. storočia.

Po celodennom pachtení je načim sa umyť. No nejde teplá voda. Dám si štamperlík vodky a zavolám majiteľovi. Zase, že kohosi pošle. Asi za trištvrte hodinu mi volá údržbár, že bol vyhodený istič a teplá voda o chvíľu bude. Sprcha i tak poriadne nefunguje a márne bojujem s ventilom prepínajúcim na hadicu. Zostane takto striekať zhora iba pevná ružica.

Sme blízko ukrajinských hraníc. Prvý TV kanál čo naladím je v ruštine.

29.7.

Ráno ma prebudí vrčiaci autobus. Detský tábor Zornička z Moskvy sa naloďuje po dvoch týždňoch na cestu domov. Kedysi pred anexiou Krymu sem chodili decká častejšie. Dnes sa rodičia boja a sú na Vihorlate len raz v lete. Na raňajky nám zhovorčivá kucháročka Marka otvorila okienko na výdaj stravy ako na intráku. Sedeli sme jediní v sále. Prvý a posledný deň.

Praženica s párkami a presladený čaj. Molodci potrebujú na cestu veľa síl. Marka prišla oznámiť , že večeru sa im pre 4 ľudí nechce variť. Vcelku ju chápeme a hovoríme, že nie je problém.

Nakukneme do štandardných izieb. Vyzerajú krajšie, lebo sa upratujú častejšie, ale majú horšie sprchy. Stav ženy sa nezlepšuje, a kým pobožní východniari kľačia pred sninským oltárom, my sa modlíme k doktorovi na pohotovosti, aby vyliečil našu drahú. Príjemný lekár jej predpíše atb. Dnes zostane ležať, ja zoberiem deti na prírodné kúpalisko. Dlhá rada pred vstup na dobrých 20min. Skvelý počin mesta, keď vymysleli a pretvorili staré kúpalisko na prírodné, kde rastliny čistia vodu. Nemajú síce bohvieakú účinnosť, ale bio je dnes v kurze. Po starom bazéne zostala len diera. 

 

Sninské rybníky.

 

 Vstupné nie je veľké. Do 14h alebo od 14h je možnosť kúpiť iba poldenný lístok. Jednotlivé vstupy sú označené farebnými náramkami. Samozrejmosťou je požičanie lehátka. Areál je pomerne veľký. Dostaneme náramok a môžme si hľadať miesto na deku. Je nedeľa, ľudí je na ploche veľa. V strede je umelý trávnik s potôčikom, kde si ľudia chladia fľaše. Samotné kúpalisko tvoria 3 odstupňované bazény. Najhlbší má hĺbku 3m. V strednom s hĺbkou do 1.5m je tobogan a šmykľavky. Vôkol stromy, stánky s jedlom a pitím. O bazény sa stále niekto stará. Vidím pobehovať tety so sieťkou loviac špinu. Z dlhých mol sa skáče, hoci je to zakázané. Plavčík nič, ale šľapky na umelej tráve už vadia. Dievčatá si nájdu kámošky Lili a Elišku. Vidím prichádzať búrku. Je evidentné, že príde, i tak je rad pri vstupe. Babám dám chvíľu, nech sa okúpu. Ja všetko zbalím. Akonáhle baby vytiahnem, začne liať. Schováme sa pod búdu. Dážď našťastie rýchle prejde a znova rozložím deku. Okolo 15h definitívne odchádzame. Deťom som kúpil bublinkovú, či guličkovú zmrzlinu. Drahá je jak šľak. Pri kúpalisku je info centrum. Ako som sa dozvedel,

Väčšinou zatvorené. Vedúca má totiž ďalšiu kanceláriu aj pri bazéne ako plavčík a v pokladni na kúpalisku. Malé aj veľká žena zhltnú chlieb s paštétou. Nie je tu naša televízia. Nevidíme Sagana. TV ma navlas rovnaký ovládač ako mala naša Orava. Hlasitosť sa v priebehu vysielania logaritmicky mení od normálnej po ticho.

Idem sa s malými ešte prejsť poza búčky. Doslova. Hľadáme vyhliadku kdesi pri asfaltke za rezortom. Hľadám tiež relaxačný chodník, ale márne. Nikde nič a už ich blúdenie nebaví. V lese a nájdeme zopár mravenísk, kozákov a dubák. Aspoň čosi. Kým blúdime mamina objedná pizzu. Majú jednu veľkosť. Trvá viac ako hodinu, kým príde, ale v nedeľu večer zaviesť dve pizze kdesi mimo mesto sa ani nediví. Je chutná a lacná, oplatilo sa čakať. Večer sú baby v bazéne, ako keby nemali dosť vody. Dám si fernet a dobrú noc.

-mila kucharocka.sesternicu v pn,

-rómovia hovoria medzi sebou slovensky,

30.7.

Ranné ticho prerušia o 6h drevorubači. Raňajkujeme a teta umýva dlážku. Dievčatá majú studenú misu, ja džem. Idem za tetou upratovačkou. Popíjajú na terase kávu. Vypýtam vrece na smeti, „toaleťák“ a rohožku do kúpeľne. Pani upratovačky sa do našeho bytu, ako apartmánu hovoria, bez dovolenia neodvážia. Mamina sa cíti lepšie, skúsime ľahšiu turistiku. Ideme do Nesvadbova. Dedinka známa z telky, keď sa starosta Zempl. Hámrov, ako sa oficiálne obec volá, pokúšal zvýšiť populáciu akciou, ktorá mala za cieľ popáriť mladých ľudí. Zábava bola totálny prepadák, ale nedávno svila iskrička nádeje na prežitie dediny a jeden protagonista filmu uzatvoril sobáš. Potiahnem autom až ku kameňolomu. V info centre spoznám slečnu s Reštartni sa. Minulý rok vyhrala bicykel. Ona si ma nepamätá, ja však jej spontánnosť pri vylosovaní jej mena nezabudnem.  Kúpim mapu Polonín a pohľadnicu.  Ľahšia cesta ide po žlto značnom chodníku.  Tabule upozorňujú na vojenský priestor Valaškovce. Turisti i hubári si vydupali u vojakov jeho sprístupnenie. Po ľavej strane nám hrmoce a práši kameňolom. Vyše hodinky stúpame k sedlu Tri table. Dcérka nás zabáva príhodou zo školy, keď spolužiak na prírodovede na otázku, čo je flóra, odpovedal, že maslo. V sedle chvíľu odpočívame v sedle obklopení veľkými žltými kvetmi kamzičníka rakúskeho. Inde po ceste sme kvet podobný menšej slnečnici nevideli rásť.

Umelé cukríky Jelly beans dodajú energiu a prudko klesáme dolu k Morskému oku. Podcenili sme obuv. Ideme iba v teniskách a odnesú si tvrdý podklad zemský. Najmenšia dokonca niekoľkokrát padne. Naš najväčšie sopečné jazero Morské oko nič extra.
Morské oko
 

 Malebné zákutia, jazero je čisté, okolie pekne udržiavané. Na západnom brehu je malý kaštielik, ktorý je možné si prenajať. Na severnom brehu je zasa turistická chata a bufet. Hranolky, klobása, pivo alebo kofola. Rýchla klasika pre občerstvenie, ktorému neodoláme. Čo ale mňa sklamalo, Žiadne pohľadnice ani nálepky. Nejaký pán sa tiež pohoršuje, že nie sú pohľadnice ani nálepky. Ukazuje knižku nálepiek. Chata celkovo pôsobí zanedbano a ošumelo. Vstávame a vraciame sa zasa hore do sedla. Vidíme zaparkovaný kočík za stromom a pod sedlom i bicykle. Niektorých ľudí neodradí nič. Ani žaby. Na zemi mrká na nás skokan hnedý, ďaleko od vody. A to sa nám páči. Po hodine sme pod skalami. Vulkanické skaly sú pozostatkom sopečnej lávy Vihorlatu. Majú sympatické meno Dejky. Po železných schodoch vyjdeme hore najprv na Malý kameň. Mama nájde obrovský dubák. Bude ho teperiť až do ubytovne. Na dejke príjemne fúka. Poletuje veľký perlovec, občas očkáň. Príroda sa ako tak spamätala z ničivého požiaru v r.2015. Malý odkrýva impozantné výhľady na Morské oko, ukrajinské i naše Poloniny a Vihorlat. V diali sa leskne hladina nádrže Starina.  Po povinnom foto zídeme dolu a o5 po železných schodoch na Veľký kameň. Pod nami je mesto Snina a Nesvadbovo. V pozadí Laborecká vrchovina a slovenské Poloniny. Na vrchole je i železný kríž. S mladšou sa zatúlame smerom na juh, kde rastú i čučoriedky. Spod zeme často trčí tráva, endemit kostrava. 

Riskneme ísť dolu zeleno značeným chodníkom, hoci vieme, že je strmší. Naozaj po križovatku s modrou značkou ide strmo dolu. Čas až tak veľmi neušetríme. Možno 10-15min. Nejdeme celkom po zelenej značke, ale cestu si ešte viac skrátime po banskom náučnom chodníku. Baby oddychujú pod altánkom, ja vybehnem poblíž kameňolomu, kde je malý skanzen s vláčikom. Veľmi sa nezdržujeme, tešíme sa na ochladenie spotených tiel v bazéne Vihorlatu. V rezorte sú detskí tanečníci z Košíc. Zapĺňajú sa i chatky. Ležím si na lehátku a vychutnávam okolitú prírodu. Nad hlavou krásne zafírové nebo. Nelietajú ani dopravné lietadlá v tejto bohom zabudnutej krajine. Pri kraji bazéna sa osmeľuje napiť vody žltochvost.  Idylka trvá krátko a pred pol siedmou „zvonia“ na večeru. Sadneme si medzi drobizg. Na konci školskej jedálne máme rezervovaný stôl. Od iných sa odlišuje plátenným obrusom a pestrou zmesou stoličiek, čo sála dala. Jedlo chutné bez umelých prísad, kuracie na prírodno s ryžou a zemiakmi. Babám nechutilo. Hrýzli suchý chlieb. Ako dezert šťavnatý červený melón. Po večeri boli baby až do zotmenia vonku. Internet tu hapruje, neviem, či ho decká brzdia alebo čo.

31.7.

Tour de drevene cerkve

Dnes ma pre zmenu budia tanečníci, ktorí majú po 7h rozcvičku. Spí sa veľmi dobre, staré podušky prehliadam. Je tu večer i ráno chladno. Na pravej nohe ma dačo svrbí. Zistím, že sa mi zavŕtal do nej kliešť.Zháňam pinzetu, ale napokon mi cudzopasníka tety vytiahli gázou namočenou v saponáte. Na raňajky už nechceme praženicu s klobásou a tety spravia nárez. Pod stolmi pobehuje hladné hrdzavé mačiatko. Kucháročka naň skríkne: „ Poď sem ty zajac!“ Slnko sa skrylo za mraky, dnes pôjdeme pozrieť pamiatky a veľkú čistú vodu. Idem najskôr najďalej

do Uliča pozrieť miniatury kostolikov. Cez rázovitú dedinku Kolobasov, ktorú premenujem na Klobásov. V uličskom parku si vyberieme kam pôjdeme. 

Usadlík nám poradil ísť ešte k rybníku. Sú tam dvere do Polonin. Naozaj, celé modré, drevené s oknom ako do unimobukny, no zamknuté. Na ráme je lumok veľký. Nie príliš sympatický hmyz s dlhým bodákom v zadku. Že sme blízko Ukrajiny dáva vedieť žltý pavúk nad potokom. Pekne upravené prostredie rybníka a priľahlej lúky s dverami do Polonín. Rôzne zábavky a tablá pre deti. 

Naše si vzali pálky. Vydržia im až domov. Keď sa z nich začalo prášiť a auto som mal plné peria, vyhodili sme ich. Ideme k obecnému úradu, ale kdeže pohľadnice. Pár tam vybavoval pohreb starej babky. V Topli sme potom stretli hrobníkov, ktorí jej kopali hrob. „Žadali dačo pic“, ako vysvetľovala tamojšia kastelánka.

Na poludnie ideme do Ruského Potoka. Stále medzi Stakčínom a Uličom premávajú policajné  autá. Sem tam niekoho i zastavia. Naša značka tiež v týchto končinách je ojedinelá a môže vzbudiť podozrenie. Hlavne keď lietame medzi dedinami.  Ruský potok je idylická horská dedinka, ktorá má najviac 100 ľuďí. Pozeráme prvú ozajstnú drevenú cerkvu i novú.  Príde dáka pani ku studni a deťom ukazuje ako naberať vodu. I oni skúšajú. V dedine, kto nemá studňu ide sem. Dom si kúpil doktor z Hovadova. Kvitujem nápad založiť samoobslužné turistické info centrum s pohľadnicami a prospektami. Najkrajšia v obci je však krčma s potravinami. Dlhá búda zbitá z hnedých drevených kolov pomaľovaná krivolako ako masaj do bitky. V oknách utrhnuté ohavné záclony, nehybné vlajky na pol žrdi. Majiteľka býva oproti, keby čosi a prišiel zákazník. 

Pokračujeme cez hory do ďalšej dedinky Topoľa. Nevyzerá tak zapadnuto. Tiež info centrum a do kostolíka sa dá ísť. Zišiel som dolu ku mladej starostke, ale iba som ju s telefónnym číslom otravoval. Z auta teda potiahnem telefón, ale zamrzne. Zavolá nejaký týpek z Trenčína, čo ide pešo z Osadného a zaujímajú ho rovnako kostolíky. Po 15min. dôjde pani a otvorí. Zrazu sa vyrojí kopec turistov. I z Čiech. Do tanierika vhodím symbolické vstupné 2eur. Fotiť sa nesmie. Pán farár-pop zakázali. Chlapík z Vranova machruje, kde všade bol a prečo tu nie je hento a načo toto. Obrady sú v kostolíku len sporadicky. Napadol ma obrad mučenia všadebolka. Staršia pani veľa nepovie. Je Rusínka a hľadá niektoré slová. 

Rusíni - Duše Karpát

Karpatskí Rusíni osídľujú územie pozdĺž svahov Karpát viac než trinásť storočí. Na Slovensku by rusínska menšina zaplnila nie väčšie mesto ako Trenčín. Rusíni nemali v Podkarpatskom území ľahký život. V minulosti boli niekoľkokrát nutení vzdať sa svojej rusínskej identity a prijať inú, ako napríklad ukrajinskú či slovenskú. Konečne po r. 1989 sa obnovila rusínska národnosť. K jej posilneniu pomohla kodifikikácia jazyka v r.1995. Rusíni majú i svoje nárečia.  Dokonca dediny vzdialené od seba len pár kilometrov majú v reči iste odlišnosti. V Kalnej Roztoke je jediná škola na Slovensku, kde sa všetky predmety učia v rusínskom jazyku.
Rusíni na Slovensku sa radi samostatne prezentujú doma i vo svete. Týmto sa snažia zdielať kultúrne bohatstvo svojho národa. Rusíni sú najčastejšie členovia gréckokatolickej a pravoslávnej cirkvi. Náboženstvo má pre menšinu veľký význam a viera ich odlišuje od ostatných Slovákov.

V súvislosti s vierou hrajú u Rusínov drevené gréckokatolícke chrámy a kostoly taktiež veľkú rolu. Malebné drevené kostolíky patria k národným kultúrnym pamiatkam. Centrom Rusínov sú Medzilaborce. V okolí je skanzen rusínskej dediny a neďaleko najstarší drevený chrám sv. Mikuláša v Bodruži. 
Asi najznámejší Rusín bol Andy Warhol, hoci národ nijako nepreslávil ani mu nepomohol. Rusíni sú hrdí na buditeľa Alexandra Duchnoviča autora "hymny" Rusínov, A. Pavloviča, či A. Dobrianskeho, ktorý ako jediný zastupoval Rusínov v Uhorskom sneme v 19st. Menej známi sú M. Baluďanský, zakladateľ univerzity v Petrohrade alebo vojak M. Strank, ktorý vztyčoval americkú vlajku na Iwodžime počas 2.sv.vojny. Mladší skôr poznajú moderátora Hudáka, hudobníka Čekovského, či karikaturistu Fedora Vica.
Náš sused, Ukrajina, rusínsku národnosť dodnes oficiálne neuznala.

Pýtam sa na opačne otočené náhrobky. Je to z praktických dôvodov, aby zdola pozostalí videli kto tam leží. Cesta pokračuje ďalej k vodnej nádrži Starina. Mamina sa pokúša vybaviť ako zarytá vodárka vstup no márne. Známosť má dovolenku. Tak sa pokocháme akým takým výhľadom z vežičky. Starina je najväčšia prírodná nádrž  na Slovenku. Zásobuje pitnou vodou celý východ. V jej okolí je 5.st.ochrany. Tam si nemožno už ani prdnúť. Kvôli prítokom priehrady vysídlili celé dediny v Bukovských vrchoch. Čistota vody sa testuje v úpravovni na pstruhoch a mušliach. Špinavá voda = mušle sa zatvárajú a pstruhy viacej udierajú do stien. Vodu vysáva do potrubia cucadlo. Doslova. 

Na obed sa zastavíme v Stakčíne v penzióne Armales. Penzión nepôsobí zvonka ani zvnútra vábne. Páchne pri foajé zatuchlinou. I WC páchnu. Na pravo pri vstupe je veľká trojrozmerná mapa okolia. Vedľa nej je reštaurácia. Boli sme jediní hostia. Polievka slepačia neoslnila. Akási bez chuti. Mal som pirohy s pohánkovej múky plnené zemiakmi alebo syrom. Dali sa. Baby mäso a bolo spravené dobre. Jedlo ani nebolo drahé. Dokopy aj s kofolami a vineami 21Eur. Stakčín nie je žiadna urbanistická perla, ale v jej  strede je ruský tank T34. Ten tank by som si niekedy i požičal na cesty do roboty. Pokračujeme cez Kolonicke sedlo a Ubľu do Benatického k lomu. V dedine  

Ruský Hrabovec vybehnem z auta po pohľadnicu. Nič. Akurát miestni čumia.  Na finále zle odbočím, ale domáca mi ukáže cestu. Pri lome parkujú auta z celého Slovenska, ale i Anglicka a Rakúska. Krásne prírodné maľby na stenách, ale jazero skôr sklamanie. Priezračná voda je ta tam. Pripomína mi Zelenú vodu 90.tých rokov. Prorokujem, že i toto jazero postihne rovnaký osud, ak obec niečo nepodnikne proti znečisteniu. Vyšplhám sa na skalu, ale nenájdem žiadnu skamenelinu. Prejdeme si lom vôkol. Nasledujeme rodinky na chodníku. Lenže potom, čo sme na pastvisku pomaly v Ukrajine, motajú sa a nevedia kam. Ja nájdem značkovaný chodník dolu.

Drevený kríž ako memento, že neradno podceňovať zradné vody beňatinské. Mládenec pokúšal osud skokom do jazera. Baby si dolu omočia nohy a ideme. Čas večere sa blíži. Keby sme vedeli, čo nás čaká, pozreli by sme si radšej ďalší kostolík v Ruskej Bystrej. Pred Sninou stretáme vychodňarsky Šinkansen do Stakčína, pašerákov a žehnajuceho sa chlapca na bicykli. Do jedálne prídeme len tak tak. Vedúci nakázal i pre nás variť polievku, ale obedovali sme o tretej, tak nechávame kucháročky sklamané. Dáme is bravčové rizoto. Dievky sa večer hrajú s malou ropuchou. V chatkách je dôchodcovsky zájazdník, odkiaľ inak ako z Topoľčian. Dva autobusy. Väčšina je ubytovaná v podobnej chate ako naša, Alexander.

  Popíjam pivo s fernetom a počúvam z ampliónov nad spoločenskou sálou hudbu, pri ktorej decká cvičia. Hneď večeri s plnými bruchami.

1.8.

Pod mrakom je celý deň, no dusno. Kuchárkočky sa striedajú a dnes ráno nás nevedeli zaradiť. Na chlieb si namažeme rybaciu pomazánku. Čaj pre tanečníkov nie je konečne taký sladký a dnes si čapujeme z várnice, nie zo džbánu. Deti nám len hovoria, ako sa strava odlišuje od tej ich v škole.

Vyberieme sa najprv do Osadného. Dedinka v údolí bokom od hlavnej cesty obklopená horami a nezáujmom únie. Ani som neotvoril dvere a už pribehne uvítací výbor, ako keby sme prišli z Bruselu. Dvaja miestni psi sa motajú a žobrú vôkol. V obci je samoobslužné info centrum. Nechali sme drobné za pohľadnice a vykročili hore popri popovom dome ku kostolu. Za ním je krypta vojakov I.sv. vojny. Dolu je strašne vlhko. Nie zrovna dychberúci pohľad na poukladané lebky. 
I.sv vojna



Ale dedina sa snaží robiť niečo pre pritiahnutie turistov, keď už popov sen mať monastyr a vláčik do Poľska sa rozplynul rýchlejšie než snehová vločka v pekle. Nakukli sme i do kostolíka nech jeho návštevnosťou zvýšime počet turistov nad veriacimi, ako sa sťažujú pán farár. 

Ženy sedia v aute, ja sa vyberiem kúsok do centra dediny. Keďže sme na konci sveta, kanalizácia je cudzie slovo, pani vysypala odrezky z hríbov do potoka. Múzeum zbraní v krčme U Borisa vynechám. Pozriem si len drevenú sochu medveďa, symbol obce, a vojenský pomník. Rozmýšľame ísť na vláčik do Poľska. Pozeráme automapu, dokonca zastavím 2x, ale ideme s5 do Sniny. Sľúbili sme babám minizoo. Platíme vstupné, kupujeme krmivo. Pani nás stručne oboznamuje:" Tamto tu je dajaká myš či co to je. Tej dajte“. Hlodavec je síce príbuzný myši, ale je volá sa Degu. Vpravo je domček pre bývanie, Vyzerá, že tam bývajú chovatelia. Ideme za domček, kde je koniareň a vysoká. Stará chorá krava s scvrknutým vemenom nebudí zrovna najlepší dojem. Tečie jej sopeľ z nozdier. Zubor sa zvalí do prachu ako žoch, predtým váhajúc na troch nohách. Mladé daniele a kruhová jazdiareň. V tieni stromov je ihrisko a hrazda. Kto vydrží na nej 2min. vyhrá 30Eur.

Ideme do časti, kde je menšia zver. Kozy, ovce, zajace, vtáky. Ovce zbadajú veľké biele stvorenia, ktoré dávajú žrádlo a vybehnú zvnútra. Zblbnutí sú a mečia ako kozy. Prispôsobili sa, vedia, že vyžobrú dobrotu. Najlepší bol starý baran. Zachrípnuto ticho zamečal. Vo voliérách sú i morčatá. No o5 sa nestarajú a majú škaredú kožu plnú parazitov. Vtákov zastupujú okrem domácich, krásne nariasený páv, nie ošklbaný ako u nás doma, pyšný moriak, andulky, agaponis. Vychádzame von, nakukneme do maštale. Nad capom vypadlo mláďa lastovičky. Majú tam hniezdo. Keď vidíme, ako sa farmári starajú o zvery, prejde nás chuť na bio výrobky. V Snine ešte zastavím v info centre a turistickej kancelárii dokopy. Pani je po chvíli na konci s pohľadnicami a vymenovaním miest, ktoré sa oplatia. Ostala jej Kolonica. Poobede som sa objednal do astron. observatória na piatok. Na obed pôjdeme do Humenného. Cestu nám, ako každý deň križuje zemplínska Strela. Parkujem za 40c pri pešej zóne. 

Vyberieme najbližšiu reštiku v kultúrnom dome pri kaštieli. Veľmi milá obsluha. Čašník žartoval a pokropil malú vodou. Slepačia z bujonu. Cestoviny Fetuciny sa dali i keď hrášok v nich vyzeral čudne. A zasa syr. Bolesť našich gastronomických rajov. Lasagne s hranolkami divná kombinácia. Za 3 menu a kávu vyše 16 Eur. Veľmi slušná cena v centre. Hajzlíky čisté a voňavé. Sympaticky kuchár. Je horko, ideme do zámku, či kaštieľa alebo ako objekt pri parku volajú. Nedávno vraj kaštieľ povýšil na zámok. Vraj sú po zemou tunely spájajúce hrad Brekov, Jasenov s týmto zámočkom. Pojal i koč s koňmi. Čakáme na kustóda, ktorý sprevádza inú skupinu. Kupujeme lístky do prírodovednej expozície. Obohatená je o motýle. Pár skamenelín v úvode. V troch miestnostiach naša vypchatá a zaprášená príroda. Iba žaby a raky si hoveli v liehu. Výstava nie je veľká, ale rozmanitosť prírody ukazuje dostatočne. Za kaštieľom je malý skanzen. Nad Poloninami hrmí a je dusno. Búrky sa točia vôkol mesta, ale nezaprší. Po zaplatení vstupného (platím i za fotenie) nakúkame do chalúpiek. Správca otvára každú pol hodinu na chvíľu aj drevený kostolík. 

Je prevezený z Novej Sedlice. Mini chrám je postavený bez klincov. Vpredu babinec pre staré baby, ďalej oltár a hore chorus. Chlapi sedávali vonku. Oltár vlastne nevidieť, je ukrytý za tzv. Cárskymi dverami. Pán sa ponosuje, že v skanzene im chýba krčma a škola do kompletnej usadlosti. Po revolúcií, čo je teda hodne dlhá doba, sa prestalo s veľkými investíciami do skanzenu. Teraz tu kopú nejakú elektriku alebo „žeby kábel pre internet?“, žartujem. Vyberieme sa na zmrzlinu. Umelá jak mihalnice lady Gaga. Hygienici spred 5 rokov cukráreň tiež zrovna neospevovali. Dokonca sa platí aj za vecko 20c.  Ešte aj tá čašníčka mala také divné zelené oči. Ako mačka. Baby lížu pri fontáne lásky ja šliapem na stanicu. Iba tam sa vyskytujú pohľadnice a rómovia. Zaujíma ma len to prvé. Je to dobrý kilometer na západ. Dievčina na stanici sa čuduje, že chcem pečiatku na pohľadnicu. Zvečním i sochu prostáčika Švejka, ktorý stojí trocha v úzadí. Ďalšia maličká socha Švejka je na stojane pre bicykle v centre. Mňa však zaujali cestou s5 grafiti osobností, ktoré sa narodili v Humennom. Čekovský, návrhárka Lýdia Eckhardt, spisovateľ Grosman. Vraciame sa s5 do Sniny. Po čerstvo pokosenej tráve sa prechádza veľa bocianov. Kochám sa prírodou, a to znervózňuje taxikára za mnou. Vyblikuje na mňa. Na večeru podávajú cez okienko francúzske zemiaky. Tety sú podľa mňa školské kuchárky na dôchodku. Rajčinová polievka, melón. Stretáme konečne aj vedúceho. Radi by sme biliard, ale gule sa kamsi stratili. Pozrie zajtra. Dnes je pred Vihorlatom veľa áut. Parkujem na tráve. Horšie, že sušiace sa huby napadajú červíky a počasie na zajtra túre na Kremenec nebude priať. Necháme si ho ako čerešničku na torte na posledný deň. Večer hráme do zotmenia speedbensbington.

Chatky ožívajú ďalšími obyvateľmi.

2.8.

Ráno sa párky neušli najstaršiemu tanečníkovi. Ostentatívne odchádza od stola.  Drahá vyslovuje teóriu, že milé kucháročky cigánia. Dajú si raňajky a ešte sa hnevajú, že nevychádza. Kávu drahej však dávajú zo svojho. Dnes sme váľali šunky na Sninských rybníkoch. Na obed palacinky bez šľahačky a staršia langoš. Tentoraz idem s deťmi na tobogán i ja. Keď poobede nad Vihorlatom hrmelo, šli sme na byt. S babami som chvíľu blúdil po lese, ale našiel som len horčák. Pot a rany som zmyl s nimi v bazéne s fernetom. Na večeru boli zemiaky na kyselo a sekaná. Neboli pripravené ako u nás, ale so smotanou. Celkom nám chutilo. I dievkam. Hrali sme speeedbedbington. Baby sa hrali s tanečníčkami alebo len sedeli vonku až do tmy. Na parkovisko došiel chlapík na motorke s vlajočkou lebky. Do ksichtu mu nevidieť a odjuchal hneď preč. Hľadal asi ubytko.

3.8. Terra incognita

Žena sa 4 dni modlí a 2 vzdeláva o pralese a jeho obyvateľoch. Robí testy stôp, gúgli, prežehnáva. Ja si žijem v sladkej nevedomosti a v pohanstve. Trápi ma len počasie. Na posledný deň na Zemplíne nás čaká vrchol celej dovolenky. Preto sme (hlavne ženská časť rodiny) dnes vstávali skoro o 7h. Raňajky spravila mamina. Pred ôsmou sme vypadli do najvýchodnejšej obce Nová Sedlica. Prekračujeme pred Zbojom 49 rovnobežku. Za necelú hodinku sme pri info centre Národného parku Poloniny. Zatvorené, len odkaz na telefon info. „Bože, ako by sa nám informácie zišli“, hovoril som si neskôr, „viac ako poodiané pohľadnice“. Vydávame sa po lesnej ceste a červenej značke hore. Lenže o chvíľu sa nám stratí. Pokračujeme v neistote ďalej až po akúsi zákrutu. Rozhodneme sa vrátiť. Mapa v mierke 1:100 000 je na nič. Podrobnejšiu mapu som nechal doma, lebo trasa je na štyroch listoch. Nálada je zlá, je teplo a stratili sme sa. Vraciame sa dolu a stretávame pár. Aj tí blúdia. Ideme s nimi na križovatku lesnej cesty. Trocha zabehneme hore, no je to slepá cesta. Vraciame sa, keď prebehnú lesníci na aute. Minieme sa. A

Zasa stúpame tou istou lesnou cestou hore. Navigácia u chlapíka ukazuje, že sme vľavo od trasy. Zájdeme kúsok ďalej, odkiaľ sme sa predtým vrátili. Vieme, že sme zle, ale aspoň sa medzi sebou nevadíme, lebo nie sme sami. Takže o5 dolu, kde sme naposledy videli červenú značku.

Až na druhýkrát zbadáme nenápadnú šípku ukazujúcu doprava. Rozhodujeme sa. Stratili sme viac ako hodinu. Je 10.15. Prišli sme sem z takmer 500km domova kvôli pralesu a teraz to vzdať? Na druhej strane je horko a pokročilá doba. Pritom v turistickom sprievodcovi je písané, že odbočku nesmieme minúť. Lenže bedeker som čítal pred mesiacom. Stalo sa a nie sme jediní. Vidíme českých turistov ísť na Kredenc, ideme teda aj my ďalej hore. Iróniou je, že po prudkom krátkom stúpaní sa ocitáme pred lesníkmi. Lesná cesta končila pri nich. Čiže, keby sme šli ďalej prišli by sme k nim, akurát dlhšou cestou. Obieha nás dvojica chalanov. Vyzerá, že budú bivakovať. Pár, ktorý nám ukázal cestu nechávame za nami. Idú ešte kúsok, ale vzdali to. Cez to všetko im ďakujeme. Svojim spôsobom sme ich aj my doplietli. Obiehajú nás dvaja česi zdola. 

Chýba ešte jeden pár. Nakoniec ho stretávame cestou s5 po piatich hodinách pred vstupom do Stužice. Budú dakde bivakovať. No v revíre rysa, neviem, neviem. Asi by som celú noc sedel pri ohníku s pištoľou v ruke. Chytá ma panika, že som stratil kľúče od auta. Prehliadam sa. Má ich našťastie mamina. Blatistým lesným chodníkom dôjdeme po hodine k hríbiku. Pri odrezanej jelenej hlave (o nej sa dozvieme cestou s5 od turistu) zabáčame doprava a strmo klesáme k Stužickému potoku. Občas cítiť smrad zdochliny. Ja sa utešujem, že to smrdí hnijúce bahno.
Stužický prales

Sme pri potoku, v najnižšom bode trasy. Prejdeme 2 lávky a stúpame mierne hore pralesom

V blate sú stopy rysa alebo divej mačky. Sem tam kopytníka. Vyzerá, že sme v revíre šelmy. Škoda, že som si labky nevyfotil. Považoval som ich totiž za psie. No psi do rezervácie nesmú chodiť, že. Po stranách chodníka sú zelené značky s obrázkom medveďa. „Aha náučný chodník, konštatujem. „Len divno sa kľukatí a občas stráca“. Drahá ma nechá v mojich naivných myšlienkach. Doma mi potom vysvetľuje, že na tabuli pred vstupom do NP, bolo spomenuté, že takto sa značí trasovisko medveďov, ktorí migrujú cez lesy z Tatier. Panna Mária Škapulárna. Prales je fascinujúci a i temný. Obrovské zhnité kmene stromov, predovšetkým bukov, všade ticho, počujeme len naše kroky a dych. Ticho sem tam preruší hukot riav, ktoré musíme prebrodiť. Chodník je nekonečný. Stretáme turistu a pýtame sa koľko hore. „Takú hodinku“, vraví. Vzápätí nás obieha nás ďalší, ktorý letí hore. Popri prameni vody, ktorá vyzerá pitná. Konečne vychádzame z lesa a sme na hranici. Veľká šípka ukazuje doľava. Prečo taká nie je dole? Prudko stúpame finálny kopec kúsok od vrcholu Kredenca.

Prejdeme hraničné míľniky a sme pri obelisku trojhraničia. Cesta hore trvala skoro 3,5h.

Poniže studnička, ale vyzerá len ako mútna kaluž. Rusíni z pohraničia zakopali truhlicu. Otvorí sa v r.2031. Pri hranole z mramoru je veľa Poliakov z Riawky. Nemajú to sem tak ďaleko a hlavne strmo. Môžu si dovoliť obuť aj tenisky. My sme si bohužiaľ vyčerpali čas ísť na Veľkú Riawku, najvyšší vrch Polonín, a vidieť prečo sa kopce volajú Poloniny. Náš výhľad sa obmedzil na pár kríkov, rozpálený mramor a ľudí vôkol. Vlastne sme ani na Kredenci neboli, pretože je 200m smerom po Poľsko ukrajinskej hranici. Sedíme iba na trojmedzí. I tak som šťastný, že sme napriek neskorému výšľapu túru nevzdali. Najedli sme sa, pofotili a trielime dolu takmer bez oddychu. Zvažovali sme Čiertaž, ale trasa je o hodinu dlhšia a v druhej polovici strmšia. Pomaly dobiehame skupinku, ktorá bola na Riawke a schádza rovnakou cestou dole. Striedavo sa obiehame. I napriek tretej hodine poobednej stretávame ľudí šlapúcich stále ešte hore. Dolu objavíme veľa dubákov a kozákov, no „po záruke“. Po viac ako 2,5h sme pri aute.. Šliapali sme 20km aj s tým naším motaním. Na veľkej mape obce si nájdem rozprávkový domček deduška Večerníčka. Zastavím pri ňom, baby sú vo vrčiacom aute a chladia sa pod klímou. Národná kultúrna pamiatka sa kultúrne rozpadá každým rokom viac a viac. Vidieť pekne na fotkách. 

Oproti je model kostolíka, ktorý sedličanom vzali do Humenného. Do oka mi tiež padne veľký nápis na zastávke autobusu, ktorý oznamuje „Konečná“. Zastavím v Zboji pri makete meteoritu. Samozrejme pohľadnica a v Uličskom Krivom stojím pri cerkvi. Dokonca na tesno stihneme i večeru. Gulášovú polievku nám kucháročky prihriali zo včera. Baby si zmlsi na špagetách s mletým mäsom. Mamina má 5min. pred infarktom a neje nič. Všetci sme vyčerpaní, rýchla turistika stála pomerne veľa síl. Nejde s nami ani do hvezdárne na Kolonickom sedle. Predtým sa zastavím ešte v Tesco a kúpim kávu pre kucháročky.

Najtmavšia kunda Európy

Po deviatej večer sme v astronomickom observatóriu. Od Vihorlatu je len 16km. Parkujem na letisku, ktoré na sedle zriadili pri stavbe. Park tmavej oblohy je najtmavšie miesto na Slovensku. 
Parky tmavej oblohy

Ďalej na východ , na Ukrajine, je ešte väčšia tma. Nuž, lepšie som si vybrať i tak nemohol. Je to smutné, ale je to tak. Na ploche stojí jeden ultralight a v altánku sa koná východňarské mecheche. Observatórium poskytuje i ubytovanie. Vysoká oblačnosť kalí miestami oblohu. Čelovkou z auta si svietim, aby som sa dajako dostal k pozorovateľni. I malá baterka podporuje park tmavej oblohy a svieti už len núdzovo, na červeno. Mierim kdesi do budovy a zrovna vyjde mladý chalan, nadšený astronóm. Hugo (tak sa volá ďalekohľad, nie chalan) má práve namierené na Jupiter. Videli sme vesmírnu stanicu a pred ňou nákladnú loď Dragon, ktorá ju práve v ten deň opustila zahádzaná odpadom. Astronóm potočil tubus ďalekohľadu na Mars, potom Saturn. Ako sa oblaky posúvali, namieril aj na premennú dvojhviezdu (červený obor + menšia modrá hviezdička) Albireo v súhvezdí Labuť. Dvojhviezda je najkrajšia na našej oblohe. Sú tak blízko seba, že sa nedá rozoznať, ktorá z nich je fyzická (teda sú pevne spútané k sebe ako manželia), či optická (iba sa nám zdá, že patria k sebe). Každopádne obeh manželky okolo svojho obra trvá 75 000 rokov.  Mladšia videla so mnou meteorit.  Voľajaký zatúlaný Cygnid. Staršia vraj deň predtým tiež videla. S nami na plošine pobývala rodinka. V sobotu sa chystali na Kredenec. Dával som im nejaké rozumy ohľadom našeho dnešného výletu. I dcérka sa ozvala: „Chodenie hore dolu ma teda sralo“. Baby zívali, posedávali na schodíkoch, badal som únavu na nich. Zavelil som k odchodu. Pánko ma zinkasoval, do rúk vložil prospekty a o 22.30h sme odišli.

Stopy na Marse

Cesta na Mars

Stáva sa pravidlom, že na sviatok vierozvestcov obujeme túľavé topánky. Rovnako i tento rok. Vyrážame po piatej poobede smer Donovaly. Deti berieme u starých rodičov, kde prázdninovali. Teraz sme im pichli na starosť morča Tofi, nech im pár dní sere a hrkúta pri telke. Nad Novou Baňou vidíme vztýčenú novú 21m vysokú rozhľadňu Háj. Baby cestou driemu a neskôr hráme s nimi Meno, mesto, zviera, vec. 2,5h jazda pomerne rýchlo ubehne a sme na mieste pri penzióne Mars. "Voláre" pani domácej, aby sa dostavila k pultíku na recepciu. Býva hneď vedľa, takže zjavila sa rýchlo. Penzión Mars má meno po bernardínovi rovnakého mena. Jeho fotografie zdobia steny penziónu. Bohužiaľ psík sa už odobral na večnosť. Nebohý pes i penzión bol pomerne veľký. Dnes zíval prázdnotou. Celé Donovaly boli viac menej prázdne. Horská dedinka je predsa len zimné stredisko. Sympatická pani majiteľka nám ukázala izbu a dala kľúče od vchodu a izby. Od lyží sme fakt nepotrebovali a vzala si ich.  Dokonca zapla kúrenie, čo bolo v lete zbytočne milé.

Opäť nás cesty lúčne kamsi vedú.

Penzión

 Jednoduché, čisté a lacné ubytovanie. Apartmán na poschodí tvorili dve izby. Väčšia mala kuchynku a tv. Postele boli orientované trocha nešťastne, ale kvôli nedostatku priestoru sa asi inak nedalo. V druhej miestnosti boli len postele a komoda. Penzión má veľkú jedálenskú miestnosť na prízemí.
"Veteš" je dnes v móde a nechýbala ani na Marse.  Zbytočnosti boli kompenzované knihami, mapami a bedekrami za oknami. Večeru sme absolvovali v 300m vzdialenej reštaurácii patriacej apartm. domu Kamzík. Tam stojí nocľah s raňajkami 80Eur, u Marsa 66Eur (deti mali grátis).
 Navyše Kamzík je v blízkosti hlavnej cesty. Mars sa dotýka lesa a v okolí je božský kľud. Taký, že my, mestskí ľudkovia sme kvôli tichu ani spať nemohli. Druhý krát si nahrám do mobilu prdenie áut, kosačiek, ľudí pod oknami a hrkútanie holubov. Reštaurácia Kamzík patrí medzi ťažký priemer. Ponúkajú všetko možné od hamburgerov, pizze po bryndzové halušky. Všetko z polotovarov, aby jedlo bolo rýchlo hotové. Potom aj kvalita tak vyzerá. Na šťastný výlet sme si pripili tatranským čajom.
 

Dolomitový Čierny kameň.

Objavitelia z Marsu

Pani domáca chová 20 husky psov. Nečudujem sa, veď Donovaly sú známe pretekmi psích záprahov. Psíci vedia prejsť denne aj 200km. Majú "stop kohút", ktorý im povie dosť a odpočívajú. Sú vytrvalejšie ako kone. Momentálne obývajú voliéru, ale neodvažujeme sa k nim priblížiť. Panička pripravila pre nás bohaté raňajky v podobe švédskych  stolov. Chystáme náročnejšiu turistiku, preto si dám párky a ochutnám palacinku s pudingom. Čaj s mätou je vynikajúci, no trocha sladký na náš vkus. Penzión by si zaslúžil hviezdičku navyše. Dnes sa neponáhľame, z penziónu vypadneme okolo deviatej. Miesto na parkovanie je tesné a neuhne sa mi pri cúvaní skala. Cestu von blokuje auto s prívesným vozíkom. Neviem trúbiť. Trieskam do volantu ako hluchý do brány a nič. Drahá preto vyskakuje z auta a ide zavolať majiteľa džípu. Cúvam pomaly až k penziónu. Netuším, že cesta existuje aj vrchom. Ukáže mi ju blokujúci chlapík. Vo Vyšnej Revúcej sme za slabú polhodinku. Parkujem pri potravinách a krčme Vyšná. Po 9.30h teda vyrážame z Horca po žltej. Je celkom slušné teplo a hneď na začiatku prichádza s prvým prudkým stúpaním kríza. Baby bavíme tým, aký raj by tu malo morča. Všade kopa byliniek a iných dobrôt pre hlodavce. No neprežila by ani do večera, lebo by sa stala chutným sústom pre dravca. Po chvíli sme v lese a stúpanie sa zmierňuje. Mne paličky pomáhajú, baby s nimi nevedia. Stretáme dve ženy z Reštartni sa, ktoré už idú dolu. Je 10h, takže buď vyrazili s brieždením alebo spali na chate pod Borišovom. Držíme krok s jednou rodinou. Pani ide bosá. Tantrajána, mantrajána, vadžrajána. Dáma usiluje o duchovný rast alebo smeruje k niečomu konkrétnemu. Každopádne Ploská ani Borišovka to nebola. My sme konzumní ľudia a pasieme sa na lesných jahôdkach. Vychádzame z lesa a sme na salaši. Na rovinke fúka a na pocit je nám lepšie. Salaš je teraz prázdny, po ovciach ostal len smrad. Zvončeky cinkajú ďaleko, niekde pod Ploskou.

Odpočinok pred dobytím vrcholu.

Ploská

Krátko vchádzame do lesa. Za lesom chodník o5 prudko stúpa do sedla. Zopár bielych práchnivok sa krčí  na zemi, vôňa mäty, margarétok, klinčekov a všakovakých bylín, ktoré ani nepoznáme. Na kvetnatom koberci ma upúta oranžový Chlpánik obyčajný, ktorý je medzi modrými a žltými kvetmi ako päsť na oko. Vyfotím nápadnú orchideu päťprsticu obyčajnú. Osviežime sa v riavach, pasieme pre zmenu na sladkých čučoriedkach. V sedle sme s nadstaveným časom 20min. Na Ploskú je len kúsok. Miernym stúpaním ideme slovenskou prériou na hrebeň Ploskej. Naozaj je svah hodný svojho mena. Pripomína mi americké prérie, či africké savany. Nikde nič len tráva a z nej popálené nohy.  Že sme na horách dáva vedieť po pravej strane dominantný Čierny kameň, Rakytov a v diaľke Choč. Ani nevieme ako sa ocitáme na vrchole 1532m vysokej Ploskej. Z tohto plochého stolíka je pôsobivý výhľad na Veľkú Fatru a Nízke Tatry. Predo mnou je Borišov a v turčianskej kotline mesto Martin. V opare vidím aj siluetu malofatranskeho Kľaku. Provokatívny kopec ako Choč. Skaly Rozsutca tiež nevyzerajú až tak vzdialené. Nad Habakukami lieta padákové krídlo. Povinne foto na dvakrát (pri prvom nie je vidno tabuľku) a prudkým klesaním po červenej schádzame k "Borišofke". Poniže chaty je ďalší salaš, tentoraz pre hovädá a kravy. V sedle Nad Studeným je križovatka všetkých možných farieb, trás a ľudí. Z Necpal, alebo z Krížnej. Cyklisti šliapu do pedálov z belianskej doliny.

Z Ploskej ku "Borišovke".

 Borišovka

V chate je teplo a smrad jak v prdeli skapatej opice. Nezavidím chatárom motajúcich sa pri plotničke. Často sa striedajú a odpočívajú v záhradke za chatou. Čakáme v rade na párky, kapustnicu a parené buchty. Naše baby ochutnali snáď všetko, čo chata ponúka. Sediac na lavičke vonku si dáme kofolu. Chvíľu trvá, kým pripravia našu rozmanitú, rozmaznanú objednávku. Pohľadnice sú iba zimné alebo detské. Beriem obe. Mamina je anjelom spásy pre dievčinu s otlakom a podáva jej náplasť. Smejem sa na jednom mladom páre, ktorý sa snaží platiť platobnou kartou. Z Marsu sme my, ale vyzerá, že aj oni sem prišli z inej planéty. Nemajú mince ani na pivo. Odnášam taniere priamo do kuchyne a ponorím ich umývadla. Personálu sa nie veľmi pozdáva, že vstupujem do ich rozpálenej svätyne. Pokúšam sa o idylické foto chaty, Ploskej (tentoraz z iného uhla). Polar. filter sa len vezie, ako zistím pri Čiernom kameni. S5 sa snažíme obísť Ploskú severnou stranou po zelenej. I tak stúpame do 2/3 kopca. Z oparu vychádza Kriváň, dokonca i Gerlach. Naopak, najmenšia sa stráca vo vysokej tráve. V sedle Ploská odpočívame a dáme cukry pretavené v tyčinkách. Nad Čiernym kameňom počujem škriekať dravca. Zamierim na skalu ďalekohľad a naozaj si na skale sedí jastrab alebo sokol. Už aj mamina je zvedavá a šteluje malý binokulár. V jej rukách má dnes premiéru. Nabitý energiou prírodnou aj umelou ideme dolu posledný úsek do dediny. V tráve sedí unavený holub. Žeby poštovný? V košiari sú ovce a zastavujeme pri nich. Práve prechádzajú procesom dojenia. I na tomto výlete nás postretlo dačo zaujímavé. Českí turisti sú unesení a jeden skúša dojiť. Honelníci strkajú ovce do kojí, valasi doja. Keď je hotovo, potiahnu šnúrku a ovca vybehne do ohrady. Deti pijú surové mlieko. Borelióza si mädlí ruky. Hovorí sa, že ak má bača veľké nohy, má i veľký "riad". Ak tak pozerám, títo chlapíci majú väčší problém so zubami ako s riadom.

"Borišovka", križovatka a odpočinok uprostred Veľkej Fatry.

Na salaši je 497 oviec, 3 bačovia, 4 psi a v okolí 6 vlkov a dve medvedice. Pri tomto výčte môžete hádať, prečo 3 ovce chýbajú. Valasi dostanú za 25l mlieka biedne 3 eurá. S károu sa teperia do koliby. "Čo si jedol rožky?", pýta sa kšeftár bezzubého valacha, keď mu kára prešmykuje. Pepíkov posielame hore na "borúvky" a my sa obraciame dolu.  Do kopca stúpajú smrteľným tempom dvaja chlapi. Vyzerá, že budú bivakovať. V každom prípade majú do zotmenia, čo robiť týmto tempom aspoň k útulni pod sedlom. Baby vidia prvýkrát krtkov. Aj tí už sú dakde na pravde božej. Ktovie, kde sa zobrali na chodníku a hneď dvaja. Zasa čierny sladký mok (sme predsa lokál patrioti) v penzióne Horec, ktorý je asi jediný otvorený v letnej sezóne v Lipt. Revúcej. Dnes odpočívali pred ním len české povozy. Baby dostali odmenu v podobe nanukov. Rozčúlená žena vrieskala za nami do telefónu. Pre 6 ľudí ísť na slepo hľadať ubytovanie je odvaha. Okrem jej škriekania otravoval aj ovad, preto sme sa spakovali preč. Na večeru sme sa stavili v kolibe Jánošík. Reštaurácia sa nachádza na konci Liptovskej Osady smerom na Donovaly. Lokál je veľký, rozdelený na fajčiarsku a nefajčiarsku časť. Koliba je obkolesená predajňami s gýčmi. Panenka Mária, slon, jeleň v životnej veľkosti. Ktosi len takéto blbosti kúpi? Hoci jeden typ mám v Piešťanoch. No tento kraj akoby bol zakliaty. Nikde sa nedá kvalitne najesť. Ako veľmi rád by som sa mýlil.  Donovaly, Šachtičky, Lip. Osada. Všade majitelia len zarábajú. rozmýšľajú, ako ošmeknúť na jedle. Koliba nie je výnimkou. Našou chybou ako zákazníkov je, že nevieme jednoducho nekvalitne jedlo odmietnuť. Slepačia polievka z bujónu dováraná, dolievaná vodou. Bryndzové halušky boli zriedené smotanou. Rozpačitý dojem nezachránili ani drevené korýtka, v ktorých si hoveli halušky. Obsluha bola rýchla, zdvorilá. Reštaurácia z čias boľševika prešla čiastočnou rekonštrukciou, ale pýta väčší zásah. Nie len do koliby, ale aj do jedla! Za pár minút sme z Lipt. Osady na Marse. Zaplnil sa ďalšími návštevníkmi, predovšetkým z Hovadova. Požičiavam od pani domácej nabíjačku.

Ploská, 1532m n.m.

Základný tábor Rohozná,

Balíme a pohodlie izby vystrieda večer trocha nepohody v stane. Zostávame však ešte doobeda na Donovaloch. Hlásia dnes búrky, preto sa budeme motať pod Habakukmi pokiaľ nás nezaženie dážď. Na raňajky som si dal jogurt, ktorý pani domáca zmiešala s čučoriedkami a zváraným ovocím. Baby zasa len vločky s mliekom. Ovocný čaj chutil o5 vynikajúco a osladený bol akurát. Lúčime sa s milou domácou. Radi sa na Mars vrátime znova, keď nás do Veľkej Fatry cesty túlavé zavedú. Za skromné a domácke ubytovanie sme všetkými 10. Deti strávia tri hodiny v novo otvorenom Myšiačikovom detskom kútiku. Voda, to je pre ne. Mamina znudene sedí a opeká sa na slnku s nimi. Aj by
sa so mnou vymenila, ale náramok mi nepasuje na ruku. Idem do infocentra po pohľadnicu. Novinka tejto sezóny je, že si ich aj pečiatkujem. Vraciam sa a sedím na lavičke. Pozorujem lietajúce krídla
a týpkov drsných ako hladká múka, ktorí majú plné gate letieť. Mňa keby vzali aj lanovku hore si zaplatím. Počasie sa pomaly zhoršuje a oblohu, hlavne nad Tatrami zahaľujú ťažké, búrkové mraky. Baby veľmi neprehováram na bobovú dráhu, len nevedia povedať áno. Na obed si sadneme do blízkej chaty Magura. Chvíľu trvá, kým si naše maličkosti vôbec všimnú. Prednosť majú cudzinci. Pritom sa čašníci nejdú pretrhnúť. Presolenú polievku doniesli o 20min. Dievčatá mali prírodný rezeň s hranolkami. Rovnako sa im vysypala soľnička do panvice. Ja som mal cestovinu s čerstvými hríbmi. Oproti poslednej návšteve spred pár rokov, pokles na kvalite a obsluhe. Vyše hodiny sme strávili v kolibe. Vonku hrmelo na všetky strany. Dážď sa nám vyhýbal, no dobehol nás v Brezne, pri kempe.
Rozhodli sme sa počkať, kým prehánka prejde. Zakotvili sme v supermarkete a kúpili si niečo na raňajky a babám šišky na večeru.

Okolie plné zelene v Rohoznej.

Tmavých, poflakujúcich spoluobčanov je v Brezne bohato ako u nás. Na Horehroní vyzerajú biednejšie. Na mestskej radnici je svadba. Kordón policajtov robí ochranu, vyzerá to smiešne. Padlo len pár kvapiek a rozkladáme stan v kempe Rohozná. Využijeme ho ako základňu pre dobytie ďalšieho cieľa. Minulý rok sme v príjemnom a čistom prostredí strávili dve noci a lepší kemp si nevieme predstaviť. Odvtedy sa kemp sa zmenil. Rozpadajúci sa altánok zhodili a stavajú nový. Dokončili zastrešenie pre karavány a robia lepší prístup k jazierku. Je vidieť, že holandským majiteľom záleží na návštevníkoch a neryžujú. Dôkazom bol kemp plný Holanďanov, Nemcov, ba dokonca dvoch kempistov z Izraela. Budem sa opakovať, ale kto chce vidieť podnikanie, nech navštívi kemp v Rohoznej. Smutné je, že obec alebo Brezno nerobí nič preto, aby
prilákala viac ľudí, hlavne zo Slovenska. Prvýkrát som videl karaván na diaľkové ovládanie. Fíha, to je vec. Starší pán príves odpojil a pomocou ovládača a elektromotorov ho otočil a posunul, kde potreboval. Baby sú vo svojom živle, našli si kámošov a lietajú na hojdačkách, my staviame stan. Už máme prax a do polhodiny napíname poslednú šnúrku. Vidíme Čecha, ako vypustí odpad z karávanu, natankuje vodu a "táhne dál". Nocovať bude asi voľakde na parkovisku alebo pod lesom. Zadarmo. V telke beží futbal Belgicka s Brazíliou. Pohotoví domáci vytrepali do stodoly starý telezízor, na debničku od piva položili volič kanálov a sledovali. Pohodička pri pivku, len sme nerozumeli. Vysielalo sa v nemčine. Uvítací drink zdarma, ale nezneužili sme ich pohostinnosť a robili poctivo čiarky. Dcérka aj dvakrát. Čučoried. domáci likér sme spláchli pivom. Ležím v stane na karimatke a snažím sa zaspať. Dole v stane reve malé dieťa. Malo už dávno spať, ale len teraz sa rodinka vrátila
bohvie odkiaľ. Okrem neúnavných cvrčkov je po polnoci kľud a ticho.

Terénkozy

Skorý budíček pred siedmou. Pred nami ôsmy cieľ a náročná vrcholová turistika. Spod vnútorného stanu vyháňam obrieho lúčneho koníka. Rodinke robím čaj, kávu, dobrú náladu a bagetky s nutelou. Prežúvajúc polosuché pečivo sledujem pri tom kocúra ako naháňa vážku. Po ôsmej hodine zazipsujem stan a vyrážame z kempu. V Brezne je nový obchvat, ktorý ušetrí prejazd centrom. Idem na akože "kruháč" pred rampami a zídem dolu. Z Trangošky vyrážame o 8.45h. Staršia dcérka nahodí tempo ako pravá športovkyňa. Popri potoku mierne stúpame po zelenom chodníku. Po trištvrte hodinke sme pred rázcestím k najhlbšej jaskyni na Slovensku, Jaskyni mŕtvych netopierov. "Zavretá z byrokratických dôvodov", stroho oznamuje tabuľka. Baby si dajú sladké cukríky a šliapeme ďalej. Stúpanie sa zvyšuje. Dolu beží utečenec z JIS. Rôzne prístroje na ramene, zápästí a trupe visia na ňom ako  vianočné ozdoby. V polovici cesty sú naukladané klady dreva pre Štefánikovu chatu. Zopár polien po chodníku vidím pohodených. Niekto asi precenil sily. Na druhej strane nás obieha železný muž, ktorý má kladu prehodenú cez plece a šľape ako parný stroj do kopca.

Hrebeň Ďumbiera za pekného počasia.

Žľabom pomaly ideme hore. Kríza nastane tentoraz pri prudkom stúpaní u mňa. Mám ukrutný hlad a je mi zle. Nejako sa však dotrepem hore k sedlu a za zákrutou sa leskne strecha "Štefáničky". Cez tie moje pindy sme výstup ku chate dali za rekordný čas.1,50h. Baby si zaslúžili odmenu v podobe varenej čokolády, či vlastne len nejaký puding alebo čo to bolo. Ja sa uspokojím s fejkom Mars tyčinky . Dievčatá majú zážitok z malých chatárskych mačiek, ja z pohľadnice. Z chaty je impozantný výhľad na svahy Ďumbiera. Chopok je v oblakoch. Smerom dolu vidím komíny železiarní Podbrezová. Po 20min. sa dvíhame, teplo obliekame. Vtom prichádza ku chate skupina starších ľudkov. "Tí s deťmi sú už tu?", diví sa prekvapkane dáma v rokoch. Viacero ľudí obdivuje naše baby. Sme vlastne iba v štvrtine trasy. Hneď za chatou stretneme horala. Pýtam sa ho na cestu priamo hore. Vidím, že tam kráčajú ľudia, prečo neskúsiť? Je to zimná trasa a radí nám ju použiť. Dali sme na jeho radu a ideme pomaly kolmo hore na masív Ďumbiera. Z juhu sa plazia tmavé mraky a chystajú sa nás objať. Postupne mizne v nich Štefánička pod nami. Na hrebeni nás skutočne na malú chvíľu zahalia. Našťastie len slabé mráčiky zo severu. Pod nami biela cukrová vata. Sporadicky sa odkryjú výhľady do Demänovskej doliny a na Liptov. Presne na obed sa dotýkam chladného betónového stĺpa s tabuľkou Ďumbier, 2045m. Priamym výstupom sme ušetrili dobrých 45min. Vybalíme chlieb s paštétou. Mamina sa pritom poreže. Minieme poslednú náplasť. Za nami hrmí v diaľke búrka. Neradno podceňovať počasie na horách, preto chlieb nahádžeme do seba a klesáme klasickým chodníkom, nazývaným magistrálou, smerom na Chopok. Myslím na to, ako kládli nadšenci kamene a tvorili chodník. Denne 15m.  4,5km činí 300 dní. Len medzi dvom vrcholmi. Našli by sa i dnes? Ledva porobia opravy. Z dumania ma vyruší dcérka, ktorá sa pýta na malého lesklého, hnedého chrobáka. Vyzerá, že je to kováčik. Raňajšie mraky ustúpia a čoraz väčší kus krajiny vidíme pod sebou. Zrazu príde zážitok dňa, ktorý babám doleje života do žíl.

Terénkozy si nás obzerajú.

Za Demänovským sedlom sa v kosodrevine objavil kamzík. Za ním ďalší a ďalší. Staršia sa rozbehla za ním. Ani vietor jej nevadil. Potom zmizli za vyvýšeninou. Na stepného capa som sa premenil aj ja a rozhodol som sa ich nadbehnúť zhora. Baby šli opatrne za mnou. Vetrom ošľahanú kozu som zbadal v kosodrevine. Priblížili sme sa k nej na dva metre. Potom sme ju znudili a odcupitala dolu. Ďalšie terén kozy stretáme pred Chopkom. Pózujú pre skupinku turistov. Obzeráme si my ich alebo oni nás? Z ľudí už vyzerajú celkom zblbnuté. Zistili, že im neublížime tak sa motajú popri nás. Už len čakám, kedy ich ľudia začnú prikrmovať a budú sa s nimi voziť lanovkou. Pred poslednou zákrutou na Chopok ktosi predáva kamene. Malý chlapec s udicou. Je trištvrte na tri. Vysokohorskú túru sme zvládli za 6h, co je obdivuhodný výkon. Hlavne pre naše deti. Veríme, že by dali aj Kriváň. Horšie výstup zvládneme skôr my. Kamenná chata stratila svoj sympatický ráz a premieňa sa na komerčný brak. V rytme Tvoj Chopok, Tvoje leto. Inu, prispôsobuje sa pre Jirkov utáhni mi sandál a dôchodcovské zájazdníky. Ako celé naše veľhory. Strácajú stromy, tvár, dušu. Pri lanovke stretáme českú rodinku, ktorá ma tendenciu ísť na Ďumbier. Odhovárame ich od tejto šialenosti. Pôjdu teda pokiaľ sa dá. Nová lanovka ide len do Krúpovej. Pani pri pokladni nás ubezpečuje, že z parkoviska je to 20min. k Trangoške. Dolu sa vezieme s "pepíkmi". "Medvěd má psí boudu", robí si srandu dedo z dreveného domčeka. Naši bratia žijú v ilúzii, že medvede sú v Tatrách ako horali. Na pokraji vyhynutia. Rýchlo sme im teóriu vyvrátili, že je povolený ich odstrel. Medveďov. Na pokračovanie lanovky čakáme v Kosodrevine. Niektorí praštení sa dolu spustia károu. Batoh pred seba a opatrne idú dolu. Na Krúpovej si baby kúpia malého plyšového svišťa. Zvažujem cestu priamo cez les, ale na informáciach ma slečna upozorňuje, že chodník je neoznačený. Vidím oproti prichádzať nejakých
turistov z predpokladaného smeru Trangošky. Pýtam sa ich na chodník. I oni hľadajú cestu a najľahšia bude po "asfaltke". Pešo po asfalte ideme 25min. k autu.

Drevený kríž na Ďumbieri vynieslo 50 dobrovoľníkov v r.2002.

                                          
Plán večera je opekať. Kým sa však dôjdeme do kempu a rozložíme oheň, niečo ľahké by sa zišlo pod zub. V Bystrej zastavím pri jaskyni, kde je penzión. Usadíme sa, baby majú energiu na húpačky a čakáme. Z obedového menu na stole si vyberieme polievku. No čašníčka nás vzápätí schladí v horúcom dni, že kuchár varí večeru a polievku nám po 16h nenaloží. Zdvihli sme sa a odišli. Každopádne na stole nemalo menu čo hľadať. Vzdávame opekačku a ideme na istotu do Zbojskej. Trocha si zájdeme, ale tamojšia reštaurácia je veľká, rýchla a dobre varia. Iróniou je, že za večeru sme platili najmenej a najviac sa nasýtili z navštívených lokálov počas celého výletu. V krčme U Falťanov si kupujeme muránsku buchtu, lebo inak nám zostanú na večeru suché žemle. Buchty pečú priamo v Zbojskej a skutočne sú naplnené lekvárom, či makom. Nie ako polotovary v obchodných reťazcoch, kde zrniečka maku treba hľadať. Deti majú stále energiu a skáču na trampolíne. Sedím večer na plastovej stoličke, píšem tieto riadky a sledujem, ako mačka chytí hraboša a hrá sa s ním. Kruté radosti života.

8.7.

Kremnica-zlaté mesto, mesto duchov

Ráno balíme spacáky, karimatky a stan. Všetko sa stihne vysušiť, nebude treba rozkladať stan u svokry kvôli sušeniu. Príjemnej pani domácej necháme za dve noci 55Eur aj s tringeltom. Ako býva zvykom, zastavíme sa cestou domov niekde. Baby by radi na vláčik do Čierneho Balogu, ja na ľupčiansky hrad. Napokon navštívime zlaté mesto, Kremnicu. V nedeľu netreba platiť parkovné pred hradbami ako oznamuje krátka správa v telefóne. Vojdeme vstupnou bránou a napravo zamierime do info centra. Každý vie prečo, ale nadôvažok sa pýtame i na návštevu bane. Pani mi dáva do rúk mapku a vysvetľuje cestu. Cez námestie a banskú cestu sme pred starou baňou za 25 minút.

                                                      Hradby a vstupná brána z 15.st.

Akurát stíhame hodinový okruh. Babám vyrazím s patričným buchotom a úľakom na pamiatku medenáky. V chátrajúcom múzeu sa nakopí zopár ľudí. Oblečieme si tmavozelené plášte, na hlavu kanárikovské prilby s baterkami a môžeme ísť. Chodníkom cez vrakovisko hrdzavých banských mašín a rozpadnutých budov zastaneme pred bránou štôlne Andrej. Ovanie nás príšerný chlad z tmavej diery. Ešteže sa mamina vrátila po mikiny. Štôlňa slúžila v 80.-tých rokoch pri prieskume zlata. Takýchto vrtov, dier, bolo spravených viac. Geológovia predpokladajú, že v Kremnických vrchoch je stále asi 28t zlata a desaťnásobne viac striebra. No kopce a podložie mesta Kremnica by vyzeralo ako ementál. Na pár gramov zlata pre dajme tomu, prsteň, by sa vyťažilo 5t horniny. Ekológovia honbu za zlatom logicky zatrhli. Posledný pokus zlatokopov o obnovu ťažby bol v r. 2010. V našej štôlni sa naposledy zo zvedavosti špárali na konci minulého roka. Dlhou chodbou kráčame k ukážke strojov na dolovanie a potom ku križovatke. Mladá, pekná sprievodkyňa, budúca to právnička vysvetľuje koľko rôznych štôlní smeruje k Andrejovi a ukazuje plánik. Sme v hĺbke 80m pod povrchom. Neznalé dievča problematiky ventilácie si zamieňa oxid uhličitý s oxidom uhoľnatým. Väčšine laikov v bani je to jedno, no žena chemička sa nezaprie. Prechádzame storočiami v kolmých štôlňach.

Štôlňa Andrej pomenovaná podľa predáka jedného z baníkov.

V 16st. sa kladivkami a lopatkou vydlabalo 10cm skaly. Dnes s ťažkou technikou nie je problém 6m. Kedysi pracovali v bani celé rodiny. Kone, psy, potkany. Kone sa v bani rodili a umierali. Totiž nezvládajú prechod z tmy na svetlo a zošalejú. Dievčina na chvíľu zapálila kahanec, nech zažijeme "atmošku". Husté ako popova brada, hlavne keď ju sfúkne. Dcérka sa ozve: "Nič nevidím". Sme na konci vetranej časti bane. Ďalej je už len puch pliesne. Naľavo je miestnôstka s dreveným stolom a lavicami. V nej na objednávku prebiehajú ochutnávky vína. Jedno šumivé zostalo ležať. Je nám chladno, máme len krátke gate a legíny. Trielime von z bane do tepla slniečka. Pešibusom sa vraciame do centra. Opustené budovy, väčšinou na predaj. Na námestí takmer žiadnej živej duše. Časť pokročil a v žalúdku vyhráva orchester Karla Vlacha aj s dirigentom Belfínom.  Pátrame po reštaurácii. Rybárske ani poľovnícke špeciality nie sú v kurze. Zrak padne na reštauráciu Modrý kocúr na pešej zóne. V nedeľu asi iba jediná ponúkajúc jedlo. Nanešťastie. Veľké priestory (tri miestnosti plus sedenie vonku), veľký jedálny lístok, 3 čašníci, 1 kuchár a veľké sklamanie. Zúfalej situácií s obsluhou sa bezprizorne prizeral pán majiteľ, či prevádzkár alebo kto to bol. Asi sa hanbil pozrieť ľuďom do očí, keď vo vnútri mal tmavé okuliare. Potetovaný ako sixtínska kaplnka sa vo vnútri prechádzal, dal si obedík, koktejl a potkol na schodoch. Takmer hodinu sme striehli na objednané jedlo. Pritom žiadne špeciality, všetko rýchle jedlá. Chybou je, že ponúkajú všetko. Jeden kuchár sa potom nestačí obracať. Čašníčka nás mohla aspoň upozorniť, že budeme na jedlo čakať. Po takmer hodine k nám postupne priplávajú taniere s jedlom. Po jednom. Je teda badať, že všetko robí jeden človek. Nejakí pomocníci sa mihnú za dverami, ale asi veľa nepomôžu. Rizoto je celkom chutné. Hubové aj druhé, so sušenými rajčinami. Pizza ťažký priemer, až pod priemer. Toalety pripomínajú verejné záchodky, také mini kójky. Čistota si vybrala v nich dnes dovolenku. Podnik je čistá "ryža". Na zákazníkovi pramálo záleží. Obsluha sa síce snaží, lietajú. Verím, že i v kuchyni. Nerozumiem, ako uprostred sezóny môže reštaurácia takto fungovať na pár ľuďoch. Keď už majiteľ šetrí na personále, možno by stačilo ubrať z 30 stránkového menu a ponúkať zopár jedál, ale rýchlo a kvalitne. Podnik je dobrý tak na posedenie si pri káve, či pive, ale k stravovaniu isto nie. Po známej ceste rovno domov. Skúšam trúbiť. Klaksón ide. No keď potrebujem naozaj zatrúbiť, nič. Trieskam do volantu. Možno s ním treba jemne zaobchádzať. Za Novou Baňou sa zavdušníme na 40min v zápche. Morča prežilo nájazdy malých sesterníc, pes ho tiež nezožral. My sme mali super počasie, baby podali skvelý výkon, takže pekný výlet k horám za nami.

V bielej cukrovej vate je možno ukrytý náš ďalší cieľ...

Nabité víkendy

Slet čs. letadel  

 Každý víkend len čo je teplejšie máme nabitý akciami. Iróniou je, že v neobyčajne chladnú sobotu hlavne tatino bol vo svojom živle na letisku Boleráz. Baby mali inú "zábavu" a umývali okná. Pred obedom som nalial do seba trocha teplej hŕstkovej polievky a vyrazil v premenlivom počasí na kus pokoseného poľa pri Trnave. Cestou som videl, že jedna prehánková oblačnosť už odchádza východným smerom. Letisko je v časti Klčovany asi 10km za Trnavou. Vedie k nemu rozbitá asfaltová cesta. Na to, že miestny aeroklub sa stal domovom vyhnancov z Hovadova (konkrétne Vajnory), by si zaslúžila lepší povrch. Šípky ma smerovali poľnou cestou k opačnej strane letiska. Videl som, že veľa áut odchádza. Po ako tak upravenej oráčine, popri kukurici som zaparkoval medzi tých málo povozov, čo stálo na provizórnom parkovisku. Ďalší sa zberali preč, za mnou prišiel ešte jeden. Nahodil som bundu, batoh a vykročil smerom k odstaveným lietadlám. Vyfotil som možno prvé dva-tri Zlíny Z-43 na začiatku dlhej  zarovnanej rady, keď začalo popŕchať. Nejaký skúsený aviatik ma upozornil, že bude lepšie sa schovať, lebo bude ťažký dážď.

Aj v nárazovom vetre Follow Me predviedli peknú zostavu.

Do hangáru som prístup nemal a smrad latríny tiež asi nebude správna voľba. Vrátil som sa do auta. Nastal čas obeda, vytiahol som sladké pečivo a pustil sa doňho. Ako som dojedol aj prestalo slabo pršať. Boli sme len na okraji prehánky. O5 som sa vyzbrojil batohom, foťákom a vypadol von. Ľudia prichádzali aj odchádzali. Vietor a 15-16°C zrovna nebolo ideálne počasie, ale ani najhoršie. Mnoho ľudí, hlavne rodiny s deťmi, odradilo. Oplatilo sa však vyčkať. Úpek na slnku by bol horší. Zišiel som dolu ku koncu kovových zábran. Vpravo bol nový hangár a pódium. Vstup bol ohradený a dovnútra mohli len registrovaní účastníci. Pre tých obyčajných si stánok s pivom a žemľami rozložil protežant Zlatého Bažanta. Vzadu kadibúdky a zopár stánkov s hračkami. Toť všetko. Zo západu sa zasa približovali husté šedivé mraky. Pomaly som sa presúval nas5 popri hasičoch k parkovisku. Začalo smokliť a znova tvrdnem v aute. Prehánka trvala iba chvíľu a húľava letisko aj tentoraz obišla. Vykuklo teplé slniečko, rovnako aj ja z auta. Bolo po jednej hodine a piloti začali spúšťať mašiny. Presunul som sa do rohu, kde sa skýtala dobrá pozícia. Niektorí bez ostychu odsunuli zábranu a vošli na stojisko strojov. Na niečo tam plot bol, takže ja som disciplinovane stál za ním. Ako prvá začala štartovať Lockheed Electra.

Duralová kráska do ktorej sa zamiloval Baťa - Lockheed Electra.

 
 Hviezdicové motory P.W. Wasp tíško bublali na ploche pred obdivom divákov. Baťova znovuzrodená Electra ich má ešte pôvodné a počuť, že je to americká kvalitka. Dvojmotorák je v súčasnosti jediný lietajúci svojho druhu na svete. Ľudia registrovaní a pozvaní sa nahrnuli predo mňa do rohu  a nič som nevidel. Úžasné. Napokon sa presunuli pomaly až k dráhe a videl som čosi konečne aj ja. Vedľa mňa fotil jeden chlapík, s ktorým som sa zoznámil. Juro je vyučený letecký mechanik a robí česť svojmu remeslu na bratislavskom letisku. Za ženu má sympatickú letušku Zuzanu. Hodili sme reč o učňovských rokoch a samozrejme o predvádzaných strojoch. Potom sa mi kdesi stratil s nejakými kamarátmi. Postupne nahadzovali motory staré i nové mašiny. Na konci 1200m dlhej dráhy 32 sa zoradili a začali po poradí vzlietať. Najprv rýchle, dvojmotorové, potom športové a nakoniec pomalé Čmeláky a Čápy. Hluk ako v Biggin Hille za vojny. Skupina necelých 30 aparátov sa na okruhu zoradila a s dunivým burácaním preletela nad nami. Čmeliačiky sa komótne vznášali ďaleko za skupinou a točili hneď malý okruh na pristátie. Letecký deň sa rozbehol a nasledovala jedna ukážka za druhou. Komentátor moderoval česko-slovenčinou. Najlepší brept bol pri predvádzaní vírnika: " Jeho vývoj napreduje dopredu". No ešte, aby napredoval dozadu! Priletela i skupina z moravského Zábřehu  Follow me na obstaróžnych Z-226. Predviedli peknú skupinovú zlietanosť, i keď v nárazovom vetre lietali opatrne. Hlavne prešedivelý pán posledný vzadu. Po natankovaní hneď odleteli na ďalší letecký deň. Dnes boli až tri. V Žiline, Nových Zámkoch a v Bolerázi. Zo Žiliny sa predviedli i vojaci na L-410 a letka ministerstva vnútra na vládnom Fokkeri 100 a Airbus-e A319.

Jediné prúdové lietadla boli od MV.

To boli jediné prúdové mašiny. Sľubovaný Delfín neprišiel. Hoci jeho silueta zdobila propagačné tričká, bol ťahákom tých zopár ukážok počas poobedia, ľudia čakali márne. Dinosaurs aviatikov, Dušan Šamko, vyzvŕtal jemne na oblohe akrobatický špeciál Z-50M. Program skončil zostreľovaním balónov vrtuľou troch Zlínov Z-43. Jednému sa nedarilo, až posledný balón konečne dal. Skupinu mladých chalanov z Tábora viedol známy akrobat Petr Jirmus. Bravúrny chlapík neminul ani raz. Po pristátí kontrolovali motory, či sa do nich nedostala časť balóna. Komentátor zahlásil koniec ukážok. Hodiny ukazovali pol šiestej. Kto chcel mohol si počkať do 23h na ohňostroj. Lietadlá sa začali rozpŕchať do domovských letísk ako vrany, odišiel aj autobus firmy Zlín Aircraft tak, čo by som tam robil? Zlet bol prvýkrát na Slovensku. Poriadali ho Češi, čo dali jasne najavo veľkou zástavou vlajúcou pod vežou popri našej mini. Slováci poskytli prakticky len aerodróm. Na neveľkej ploche letiska bolo vyše 70 čs. strojov, hoci prihlásených bolo 100. I tak prekonali rekord minulého roka. Preto som si nenechal ujsť vidieť pokope pýchu našej konštrukčnej školy a kvalitnej výroby. Ktovie, kde bude "dostaveníčko" budúci rok. Pekná akcia, na pamiatku mi zostane tričko. Čo ma nemilo prekvapkalo je, že mám špinavý snímač na fotoaparáte. Pokúšal som sa špinku vyfúkať, ale zbytočne. Servis ho neminie. Zatiaľ upravujem pokazené fotky v počítači.

Nestor akrobatického lietanie Dušan Šamko za kniplom Z50.

 Detský festival

    I v nedeľu som obul túlavé topánky, tentokrát spolu s rodinou roztočil kolesá Voxhóla do Nitry.  4. rok ako vždy pred prázdninami je na ploche výstaviska detský festival. Po sýtom obede u Hoffera (kačica s lokšami) sme okolo pol tretej ešte stále plní fučali pred bránami. Rodinný lístok sa dal kúpiť len cez internet a aj to dopredu. Takže oj..bala mačka vtáčka a platili sme na hlavu 8Eur. Počasie bolo fajn, trocha studenil vietor. Prílišné horko by bolo vyčerpávajúce. Každým rokom sa prispôsobujú menším vekovým kategóriám, čo je veľmi dobre. Pomotali sme sa po nafukovacích atrakciách,
zahral som si s babami floorball, zajazdil na autíčkach. Nižší vzrast sa ukázal výhodou pri skákaní na trampolíne. Vek oboch sme umelo znížili. Skonštatovali sme, že ak by sa platilo, letopočet ani váha by pre starú babu nebola prekážkou. Maminu lámal spánok, preto som jej kúpil kapučíno. Neveľmi  pomohlo. Viac v ňom bolo mlieka ako kávy. Nakukli sme i do hál. Pri koncerte Mira Jaroša sa trocha vyprázdnili. Vybláznili sme sa na veľkých hlavolamoch, ktoré preverili, aký sme tím. Ja som bol však príliš ťažký a loptička sa kotúľala len ku mne. Vymenil som sa s akýmsi chlapcom. Skúsil som jazdiť na X-box, ale vôbec som sa nechytil. Baby boli potom v ďalšej hale u Matella. Staršia vysúťažila balón a nejaké kocky, či čo. Na cestu domov sme si kúpili bratislavské rožky. Cestou sme oproti míňali švagra s rodinou, ktorí si to šinuli domov.
Poobedné víkendové driemoty sú ta tam. Neprekáža  mi to. Doženiem to v zime.

Vládny Airbus 2m nad zemou.

Dobojované

Na Petra, Pavla majú naše hestery, aj starý somár zo ZUŠ, konečne na čas pokoj od školy a konečne dostanú k dispozícií náš tablet. Pokoj budú mať aj od rodičov, keď budú u babky. Denný tábor sa nepodaril na poslednú chvíľu vybaviť, babka nemá na výber. Staršia je bifľa a doniesla samé jednotky. Mne sa ako štvrtákovi už tlačila z matematiky kačička na vysvedčení. Teraz sa decká rehocú ako zubná kefka na štrbavom pri mojej žiackej knižke. Na poslednú chvíľu basketbalistka opravovala dvojtakt z prírodovedy. Učiteľka ju skúšala cestou na kúpalisko. Učila sa viac menej poctivo, až na zatajenú guľu spred pár týždňov. Odišla na turnaj do Popradu a pod paplón mi podhodila žiacku knižku, kde si pekne hovela nedostatočná už pár dní. Dobre vie, že bez učenia, bude lopta lietať do košíka bez nej. Za bifľovanie a odvrávanie rodičom ju odmeníme novým bicyklom. Od pančelky dostali na pamiatku fotoknihy. Ich tlač sa nezaobišla bez dramatických udalostí, keď sa dve knihy na poslednú chvíľu tlačili a posielali z Nitry prvou triedou (tlačila ich švagriná v robote). Triednej darovala vlastnoručne vyrobený hrad zo zatavených farebných korálok. Mali fajn triednu. Taká trocha chaosáčka pobláznená, ale deti má veľmi rada a myslím, že ich dokázala nadchnúť. Nepočul som od dcérky, že sa jej nechce do školy alebo ju nemá rada (školu) ako opakuje mladšia. Získala si maličkých pre akýkoľvek šport, čo je super a robila to vo svojom voľnom čase. Našu nútila na flórbal, lyže, skok do diaľky. Všetko možné až mamina zasiahla. Basket je prvoradý. V týchto dňoch prebieha na škole jej odvolanie pre akési pletky s chlapmi. Skôr však je nepohodlná pre iných a je za tým aj úpadok školy. Ani ten prvý stupeň nebude týmto spôsobom, ako bol. Aj jej zásluhou a teší ma, že s nimi vydržala do konca (i minulý rok pančelku rušili, ale ustála boj).  Mám pocit, že to bola posledná správna trieda a triedna na škole. Haranti bol mišmaš všetkých pováh, vrstiev, kultúry a spektra malomeštiakov. Po nich sa na školu vyváža už len odpad z mesta, ktorý nijaká škola nedokáže akceptovať a spracovať.
10 ročnú chytajú pubertálne záchvaty a pomaly badáme, ako kráča k adolescencii. Nahlas si púšťa muziku, odvrkuje, robí scény a inzultuje mladšiu. Závidia si už aj tie štrbavé zuby. Sama sa bitky bojí a ide do hystérie. Posledné týždne chodili so spolužiačkou a od nej tiež nič dobré nepochytila. Mama jej zakazuje s ňou chodiť von. Nudí sa, hlavne keď nemá úlohy alebo tréning. Animované rozprávočky už veru nepozeráme. Zato Profesionálov alebo Prázdniny si nenechajú ujsť. Bezcenné seriály na vymývanie mladých hlavičiek. Aj na tých riedko poskladaných programoch si vedia nájsť kravinu. Na detské ihrisko ju takisto nedostanem. Ešte tak na nejaké rozbité trieskať s loptou. Košíkovú sezónu sme ukončili na Sĺňave s celým klubom pána veľko manažéra. Pri vstupe sme dostali na ruku papierový náramok. Prakticky nám bol na nič. Umožňoval vstup iba na skákací hrad. Nápoje aj jedlo sme si platili sami. Dali sme si teda kofolu s čipsami, baby sa vybláznili vo vode a šliapali sme domov. Teraz sme ju pripravovali na úlohu opatrovateľky a pomocníčky deciek u babky. Zbytočne.

Mladšia má tiež "samé", ale ich triedna je oveľa prísnejšia. Typická učiteľka. Už sa i pýtala rodičov na pomoc pri zháňaní výletov. Čakám, kedy si bude zapisovať, kde aký rodič pracuje. Nepodarky v zošite a čítanke dcérke radšej učiteľka ani nehodnotila, dala len V. A zopár ich bolo! Takže jednotky sú také motivačná známka. Nesmel prepadnúť nikto, a tak tí, čo doslovne chodia ako cigán do školy, pokračujú.  Hoci ju teda chváli za úhľadné písmo, so školou je na nože, Nerada číta. S počtami tiež nie je zrovna kamarátka. Na prázdniny majú doraziť čítanku. To bude zápas. Po augustovej dovolenke potiahneme do boja s vetami. Ako introvert má svoj vlastný svet. Rada kreslí. Chodí na hádzanú, ale v tom nevidíme jej budúcnosť. Ťažko povedať, čo ju baví. Momentálne vyzerá, že nič. Akurát jesť, čo si každý všimne na jej zaoblenej postave. Snáď sa nebude potĺkať životom ako jej otec. Družinárka ju často napomína. Vraví, že aj zo správania bude mať jednotku. No nech sa tým radšej ani nechváli. Boli slzy, boli nervy a jačanie. Najťažšie máme hádam do puberty za sebou. A vytrhli sme prvý mliečny zub. Samozrejme kývajúci. Niekde v spodnom rade vpredu.

Nesmiem zabudnúť na malého člena našej rodiny morča Tofi. Ja mu hovorím Tofa, Kofa, mamina luntíček. Už sa udomácnila ako panička. Najviac priľne ku staršej. Keď sa jej niečo nepáči, stačí len
zvuk, buchnutie, hrkúta ako holub. Keď je pri malej, len sedí a pozerá, spokojne zavrní. Zožerie veľa, snažíme sa jej dať každý deň čerstvé listy, napr. púpavu. S príjmom sú spojené veľké výdaje. Kúpil som vedierko a baby s lopatkou vyberajú čierne poklady.
Takto si nažívame na začiatku prázdnin a čakáme kedy udrie konečne pravé leto.

Parný deň

S rozbehom letných dní sa rozbiehajú aj rôzne akcie. Už je ich toľko, že sa políme a ťaháme i nočné, aby sme všetko stihli, všade boli. Bol som zvedavý na výstavu železničných deduškov a babičiek, ktorá býva každý rok. Ostatný rok bol jubilejný, 20. ročník. V rovnaký deň sa uskutočnil i prvý ročník Parády. Mladšiu som teda nahovoril na vláčiky, staršia s maminou šla verbovať deti na basketbal. Ráno som sa márne pokúšal získať bezplatný lístok na poobedňajší vlak z Hovadova. Dôchodci idú po lístkoch jak sliepky po chrchli. Posledný pokus som uskutočnil na stanici, ale pekne krásne som lístok kúpil aj pre malú. O pol desiatej sme už čakali na peróne. Začal sa plniť cestujúcimi, ale i zvedavcami, ktorí túžili po zadymení parným rušňom. S malým meškaním dofučal na nástupište. Ľudia vo vnútri sa pozabudli a vystupovať začali až keď boli pristúpvší vnútri. Ešte aj frflali. Vlak bol poloprázdny. Sadli sme si uprostred vozňa. Nanešťastie okno bolo zaseknuté v strednej polohe. Ani hore, ani dolu. Účinky núteného vetrania sa vzápätí dostavili s priložením do kotla mašiny. Sadze z rušňa mi elegantne pristávali vo vlasoch a na tričku. Spad popolčeka mi však nevadil, veď sme radi sedeli v parnom vlaku. Chlapík vedľa dokonca schválne vystrčil hlavu z okna, aby sa nadýchal spáleného uhlia. Plešatý, vyzeral ako prihorená panvica. Ja som sa po incidente v Čiernom Balogu do takéhoto dobrodružstva neodvážil strčiť hlavu. Ale dieťa som posielal. Zbytočne, pochopiteľne.

                                                  Albatros nás priviezol na Rendez.

Zastavil sa pri nás jeden pán v tvíde a dobovom oblečení. Pýta sa, či máme lístky. Nuž, nie. "Zaplatíte pokutu 100 korún!, zhúkne jak rušeň vpredu. Tak mu dávam 10Eur, že si kúpim i lístok. Lenže on bol revízor a nie sprievodca. Za jedno euro nám teda symbolicky vystavil pokutu v podobe lístkov z 80.-tych rokov. Škoda, že rub lístka zatreli. Skutoční sprievodcovia prišli až za Leopoldovom. Tenký prúžok potlačeného papiera bola v podstate vstupenka na podujatie. Dostali sme aj mapku areálu. V Trnave sa vlak zahustil. V Pezinku som už videl zúfalé tváre konduktorov, ako všetkých tých ľudí zinkasujú. Krátko po jedenástej Albatros dotrmázgal na Rendez. Dlho sme vystupovali, pripadalo mi, že sa všetci hrnú von iba jednými dverami. Doma bolo zamračené, v Bratislave nás privítalo slnečné a horúce počasie. Začali sme sa motať po rušňoch a lokomotívach. Najprv dreziny s kapotou auta. Na tých sa dalo i previesť z jedného konca na druhý. Sunuli sme sa smerom k depu. Popri zamračenej, okuliarnikovi a posunovacích lokomotívach. Prezreli sme si vnútro veľmi pekne zrekonštruovaného Strieborného šípu. Vôňa koženky opojnejšia než parfém. Vláčik mal byť niečo ako Arriva express predvojnových rokov s konečnou v Prahe. Konkuroval Slovenskej strele, ale vypuknutím vojny zostal odstavený na vedľajšej koľaji. Českí nadšenci jediný existujúci motoráčik pred piatimi rokmi vzkriesili a slúži na propagačné jazdy. Popri mandelinke a karkulke sme došli do depa. Topoľčianski modelári v jeho útrobách postavili provizórne železnicu vo veľkosti H0. Srdce mi pištalo pri tej malebnej krajinke, vláčikoch motajúcich sa po koľajničkách, blikajúcich autíčiek (dokonca i hovnocuc a mini bytosti rúbali drevo, či nakladali uhlie). Fascinujúce detaily. Lokomotívy vydávali zvuk ako ozajstné, návestidlá mávali, blikali, výhybky šmýkali. Na ovládanie mali chalani akési bezdrôtové vysielačky. Ale vraj existujú aj apky do mobilu.

                                                       Malé mašinky vo veľkom vagóne.


Unesený som s malou prešiel do vedľajšieho depa. V ňom prebiehala ukážka sústruženia podvozkového kolesa mašiny. Odkiaľsi sa vynárali triesky a padali do kontajnera. Ak by naozaj odoberali materiál z kolesa, po dvoch dňoch konania Rendezu by rušeň stál na tyčiach. Natreli sme sa opaľovacím krémom a vyšli von. Pri modernejších elektrických lokomotívach Vectron, laminátka, či princezná sme sa akosi dostali do priestoru kde bývali organizátori. Dcérka, že či môžeme ísť do vnútra. Ja nadšene hovorím, že môžeme všetko. Tak sme vbehli do do jedálenského vozňa, kde sa práve sýtili mäsovými guľkami s kapustou. Zaželal som im dobrú chuť a vypochodoval von. Pri inom vozni som sa spýtal chlapíka, či v tom nesymetrickom rade rôznych vozňoch i bývajú. Vraj áno. Dali sme si čelom vzad a vrátili sa k dymiacim a fučiacim parostrojom. Pri pohľade na jedákov aj nám zaškvŕkalo v žalúdku a začali sme sa obezrať po poživni. No z tých dvoch stánkov, čo na ploche boli sa hadila 100m rada tak na trištvrte hodinu. Dcérka mi hovorila, nech ideme do reštauračného vozňa, ale na ňom sa belela ceduľka VIP. Banoval som, že som nevzal niečo z domu. Našťastie som našiel stánok, kde mali aspoň pagáče a štrúdľu. Kúpil som každému po slanom pagáči a jednu orechovo jablkovú štrúdľu. S vodou sme boli na tom tiež biedne. V najhoršom by som nechal vodu pre malú. Skutočne sa mi nechcelo stať v rade. No po defilé rušňov sa areál trocha vyprázdnil a zmizli rady aspoň na nápoje. Veru som bol nútený nám fľašku kúpiť. Nakukol som do stánkov s vernými a detailným miniatúrami vláčikov, čo asi stojí dnes taký špás. Lokomotívy nekúpim pod 100Eur, vozne sú najlacnejšie od 20-30Eur. Panenka skákavá. Prešli sme sa k vozňom, kde mali fanataci modelových železníc svoj raj. Blížil sa však čas prehliadky na točni, preto sme sa vrátili. Našiel som aké také miesto pri pódiu. Akciu moderoval herec Juraj Bača. Nič mi jeho meno nehovorí. Stáli sme za oceľovými zábranami ako na leteckom dni. Zo zadu sa na mňa tlačili ľudia. Jeden blázon sa vteperil nejako medzi stojany reproduktorov. Z točne som videl tak asi polovicu. Fotenie z tej strany teda nehrozilo najmä, keď tam ktosi pchal ruku s fotoaparátom. Z pravej strany zasa dvíhal ruku akýsi chlapec. Krútil prstom ako keby si rušne priťahoval neviditeľnou šnúrkou. Občas som mu ruku stiahol dolu, aby som mohol fotiť. Miesto nebolo zlé a spravil som pekné zábery. Predstaveniu mašín predchádzal nudný, 10 minútový, príhovor riaditeľa železníc. Otvorenie Rendezu začalo 30s pískaním, trúbením na signál všetkých divákov. Točiace sa vlaky predstavovala legenda p. Horník.  Šaškovanie mi pripomenulo piešťanské Zlaté stuhy. Rušne sa striedali na veľkom tanieri, prefrčali popri nás. Strojvedúci väčšinou pozdravili divákov pískaním alebo vypustením pary. Zopár sa na točňu ani nedostavilo a len vykukli spoza stojiska.

                             Mazutka. Jej kotol bol kŕmený ťažkým vykurovacím olejom.
 
Po vyše hodine, keď už korpuletný zriadenec odmával koniec sa ľudia začali rozchádzať. Areál sa pomaly vyprázdňoval. Šli sme si vystáť malú radu do stálej expozície parku miniatúr v bratislavskom depe. Unudený ujo tam prepínal gombíky a riadil premávku vláčikov. Neviem, prečo jazdili na koľajisku iba české súpravy RegioJet a ČD. Malú tiež fascinovali malé lokomotívky a vagóniky. Zostala by tam asi doteraz, ale vonku čakali ďalší a pomaly sme sa posúvali vôkol krajinky von. Pred východom je malý obchodík, kde som kúpil omaľovánku na pamiatku. Nie sebe samozrejme, ja som v sebe prebudil sen o železnici, ktorá u dedka zapadá 40 rokov prachom. Pokiaľ sa on nedá na jej postavenie, ešte zopár rokov zapadať bude. I som sa pýtal, či ju neodkúpia, ale nie. Vyšli sme von a vybrali sa omrknúť opačný koniec areálu múzea. Bolo tam funkčné torzo nemeckého pancierového vlaku. V tieni odpočívali doboví vojaci a čakali na vystúpenie. Opodiaľ jazdila parná zubačka z Tisovca. Márne som hľadal pohľadnicu, kúpil som aspoň magnetku. Naveľa som našiel akúsi maďarskú pohľadnicu, ktorá ako tak pripomínala Rendez.
Vzali sme si i brožúrku o múzeu. V rukách som držal knihu o súčasných lokomotívach brázdiacich slovenské železné more, ale 27Eur za pár strán farebných fotiek sa mi videla astronomická cena. Jej hodnota bola tak 5Eur, s prižmúrením 10. Pomaly sme sa presúvali k východu. Dcérka si šla vyfarbovať do akéhosi vagóna, ja som nakukol do ďalších, kde boli krajinky. Pod nimi som si všimol matrace a spacáky. Skutočne tam tí blázni spávajú. Chlapík mi to potvrdil. Čo majú robiť, keď takto kočujú. Malá absolvovala ešte jednu jazdu parným vlakom, tentoraz mini. Aj vonku mimo oplotenej a platenej časti múzea bolo zopár zaujímavých exponátov, preto sme pred príchodom vlaku na
stanicu, poprechádzali aj popri nich.

                                                           "Zamračená" slúži dodnes.

A to sme už skutočne počuli prichádzať súpravu, ktorá nás mala odviesť na Vinohrady. Nacúvala takmer k múzeu. Nastúpili sme a s miernym meškaním vyrazili. Počúvajúc teórie oproti sediaceho zapáleného borca, ako sú ovládané jednotlivé motoroví rušne sme vŕzgajúc opustili múzeum. Pred výhybkou na Vinhorady sme ostali stáť. "Ak tu zostaneme viac ako 5 minút, sme v kýbli", hovorím malej. Čakali sme na zmeškaný rýchlik. Našťastie sme sa včas pohli a stihli rýchlik domov. Bol natrieskaný a zostali sme stáť v chodbičke až do Trnavy.
Najlepšie bolo, keď si partia mladých kliesnila cestu ktovie kam a zostali stáť pri nás. Narvané, že ani pluť by som nemal kam. V Trnave sme sa začali mi s dcérkou hrnúť k sedadlám. Lenže tí vpredu tiež nečakali. Hovorím teda:" Budeme tu aspoň zavadzať, keď si už nesadneme a znepríjemňovať výstup." Jedna pani však uvolnila miesto a dcérka si sadla aspoň na pol cesty. Cestou domov som zjedol štrúdľu, z ktorej ostal len maglajz. Snažil som sa jej dat pôvodný tvar, aby nebola odpudivá. Doma sme zmyli zo seba sadze, najedli sa a deň pokračoval ďalej. Autom sme šli svokre, kde drahá zavárala uhorky. To však bolo len intermezzo pred nocou, ktorá nás čakala.

Svetlušky dobíjajú ďalší cieľ

Pred nami dlhá noc a krátky cieľ, v poradí už šiesty, v programe Reštartni sa! Aby sme urobili výstup na hrad zaujímavejší, pôjdeme po zotmení. Dnes priberáme i malú päťročnú sesternicu. S trojročnou
si netrúfame blúdiť tmavou nocou za svetluškami. Krátko pred deviatou večer sadáme do auta smer Čachtice. Spod hradu sa nedymí a som na vážkach, či vôbec horí vatra. O svetluškách vyslovujem teóriu, že im je zima a ich svetlá sezóna nenastala. Ešteže som sa mýlil! Parkujem na námestí pri ozrutnej drevenej Bátoryčke s nariekajúcou pannou (skulptúra je vytesaná z jedného kmeňa stromu) a vyrážame hore. Autá smradiac hore otravujú viac než hmyz a po pravej strane do nosa vlieza odér zo stoky. Dúfam, že sa aspoň objavia bludičky. Vtom mamina vraví, že jednu zbadala. Síce má nové okuliare, ale ja, ani ostatní sme nevideli nič a ostentatívne im opakujem, že doposiaľ nenastal ich čas a je chladno. Svätojánske minibytosti sa objavia najskôr o týždeň. Zmotávam, čosi o psychike, ako strašne čosi chceme vidieť, a preto predmet túžby všade vidíme. Momentálne vidím svietiť akurát mesiac a Venušu a preletieť sotva netopiera. Prejdeme plné parkovisko v polovici cesty do hradu. Vnoríme sa znova do lesa a naozaj sa začnú v tmavých zákutiach objavovať drobné svetielka. A po chvíli jedna na mne, neveriacemu, pristane. Teraz sa zasa ja tvárim ako pretrhnutá guma. Mikrovesmír pred nami sa začína rozsvecovať malými zelenkavými zázrakmi. Poletujú popri nás, vábia svojou bioluminiscenciou až sa mi pri tom slove jazyk motá čoby kravata. Pred ich svetielkujúcim zariadením žiarovky blednú závisťou. Takmer 100% energie premení na svetlo. Viditeľné je na úctyhodných 90m. Za zákrutou začujeme zhora spev a už vieme, že bude i ohník.

                                                      Obrátená úloha. Hasiči robia oheň.


Ocitáme sa pri riadnej vatre, hoci polovica pyramídy už vyhorela. Dáme si kofolu. Lokše o5 nie sú a nenašiel sa nik, kto by po ne zbehol do dediny ako vlani. V kotli buble ešte tak nejaký guláš. Snažím sa o poetickú fotku pri ohni, ale sála ohromné teplo a baby nechcú ísť blízko vatry. Ako statív mi slúži stôl obliaty od piva. Za mnou partia, asi hasičov, spieva V hlbokej doline. Ďalší hasiči sú pripravení ísť do akcie v Tatre poniže lúky. Malé dievčatko chodí s vyľakanou a vyhasnutou svetluškou. Vraj sa ešte mrví... Po doplnení pohonných hmôt ideme tentoraz už poľnou cestou k hradu. Ani zlý terén neodradí auto, aby sa šmýkaním vydriapalo až k bráne. Nuž, niektorí sú vymletí jak dno čachtickej hladomorne. S nádejou, že bude hrad osvetlený ako minulý rok ideme posledný úsek obkolesený ihličnanmi. Zostaneme však len pred tmavou siluetou báthoričkinho hradu.

                                            Takto pekne bol hrad nasvietený minulý rok.

Svetlá sa mihajú len z nádvoria. Škoda, minulý  rok bol veľmi impozantne nasvietený. Ani fakle nehoria vo vnútri hradu a neosvetľujú chodník. Svetlá sú naozaj len na nádvorí, čo trocha znižuje celkový dojem z tohoto inak pekne zrekonštruovaného hradu. Prídeme na nádvorie s posledným taktami vystúpenia chlapíka s veľkou brčkavou hrivou, bosého, vo voľnej košeli, ktorý si hovorí Maok. Čachtický hrad, či skôr jeho pani mu nie je celkom neznáma. Zložil hudbu ku Jakubiskovému Báthory. Vesmírna hudba snov nám teda ušla. Zato reprodukované  metalové rify Whiskey in the JAR od Metallicy mi v hlave dunia dodnes. Pri hradnom múre dredáci bivakujú pod hviezdnou oblohou, predávajú bylinkový čaj a zhasínajú osvetlenie podobne ako svetlušky. Fúka vietor. Preto len zopár fotiek. Foťák pokladám na kamene, kde sa dá.

                                                   Dredáči prevzali vládu nad hradom.

Baby preskúmajú hladomorňu. Trocha šachujem so správnou expozíciou a mamina so svetlom, nech máme nejakú netradičnú foto. Výsledok je rozpačitý. Pozrieme na svetielkujúce dedinky pod nami a ideme dolu. Svietime si baterkami, svetlušky zhasli. Svietia tak veľmi krátko alebo sa presúvajú inam? Zastavíme sa zohriať pri vatre, ale nezdržujeme sa dlho. Na lúke niekto rozložil na noc stan. Blíži sa polnoc a najmenšia je unavená. Mojej dcérke sa trasie baterka v ruke, preto svetielko beriem do rúk ja. Baví ma hnevať ich a počúvať pišťanie celej skupiny, keď zhasnem uprostred najväčšej tmy, kde nevidíme na seba. Ako na povel. Zhasnem, piskot, zažnem ticho a zasa zhasnem= piskot. Zasahuje manželka, čo mám za debilné nápady a ešte si voľakde narazíme akurát tak hubu. Známa chata žije aj tento rok a túto noc. Svieti sa, len sa neozýva hlasný rev ako minule. Najmenšia od únavy ledva prepletá nohami. V bdelom stave ju udržiavame tým, že nám spieva Kukurica-zlatý klas, s milučkým sa zídem zas. Vidím značku a viem, že sme v dedine. Poslednú tretinu cesty sa sesternička aj nesie. Dobiehajú nás inak "unavení" páni a jednému z nich nevyjde široká okľuka a skončí s nohou v stoke. To sme však už dolu pri aute a točíme domov. Kto by rád zažil nenáročný výstup na jeden z cieľov trocha netradične, je ten správny čas. Svetlušky sa snažia teraz svietiť, ako môžu a u nás sú veľmi vzácne.