Exoti na východe

Názov expedície: Putifár


Koňare

Pre väčšinu “západňárov” končí východ vo Svite, najtiaž v Ždiari. Keďže podľa bývalého premiéra ďalej už aj tak nič nie je, chceli sme to NIČ vskutku vidieť. Výlet do končín, kde aj medvede dávajú dobrú noc rusky sme plánovali od začiatku roka. V polovici mája sme už ako tak vedeli, že pôjdeme na Zemplín a Gemer. Týždeň pri Ukrajine, pár dní na dosah Maďarsku. Začal som hľadať ubytovanie v okolí Sniny a Rožňavy. Pre 4 ľudí je nájsť apartmán ako vždy problém. Nakoniec ma namotal Vihorlat rezort. Propagáciu má teda p.Jurpák zmáknutú na výbornú. Že vlastne ide o turis. ubytovňu pre deti, kde sa v 80.-tých rokoch zastavil čas, sme netušili.

Mamine zdravotné problémy zbrzdili trocha náš odchod. Opálové bane počkajú. Či ich navštívime skôr ako bude hotová diaľnica? Vyrazili sme o 9.30h. Morča sme hodili na krk babke. Premávka napriek sobote bola plynulá. Iba pred Ružomberkom sme trčali v kolóne nejakých 5 minút. V opačnom smere boli kolóny oveľa horšie. Autá stáli už od Bešeňovej. A na výstavbe diaľnice mŕtvo. Prvý stop za Dechtármi. V bezpečí auta sledujeme búrku v Tatrách. Nás minula iba okrajom pri Levoči. Babám ukazujeme, kde sa čapuje Baldovská minerálka. Hneď za žriedlom sa otvára silueta našej najväčšej zrúcaniny Spišského hradu. Prechádzame popod ním. Diaľnica sa preruší v diere zvanej Branisko. Vnoríme sa do cestného tunela, ktorý bude ešte dlho najdlhší na Slovensku. Na začiatku Prešova sú práce na obchvate v plnom prúde. Parkujem pri chátrajúcej boľševickej budove 500m od centra. Kedysi dom služieb, dnes prázdna, kazí vzhľad. Ktosi kúpi oceľovo betónovú obludu? Cez víkend sa dá v centre parkovať aj bližšie, väčšinou je parkovanie zdarma. Okolo synagógy vybehneme hore. Ja sa vrátim k autu uistiť sa, či je zamknuté. Žena ma vie vždycky strašne zneistieť otázkou, či je zamknuté. Všíma si to i staršia a mám tak druhé oči, ktoré sledujú, či som zamkol. V Prešove vrcholí stretávka svatuškárov pod nevinným názvom Národné stretnutie mládeže. 67 stánkov so škapulármi, koncertné pódium, bazén s vodou na skúšku odvahy. Je tu viac svätosti jak vo Vatikáne. Od tej dobroty   Keď som videl Ultras, ako sa húpu v rytme nejakej spirituálnej pesničke, rozmýšľal som, či sa naozaj tak úprimne radujú alebo je to pretvárka. Na druhej strane iné radosti celibátnici asi nemajú. Nechápem to, bola by ich odpoveď.

Konkatedrála sv. Mikuláša v Prešove.

Baby zanechali odtlačky chodidiel na plachte. Veža kostola nedobytná. Info centrum tiež.

Je dosť pokročilá obedná doba, hľadáme reštiku. Na námestí nehrozí. V jednej bočnej uličke Floriánova tuším je sieť reštík. Čínska, vietnamská, Staré dobré Mexiko, turecký kebab, jadranská zmrzlina.

Napokon sme zapadli do kombo lokálu U Floriána. Spojený penzión, cukráreň a piváreň dokopy.

Okolo nás chodili pánbíčkári, kde mali poniže vývarovňu.

V čase nášho príchodu sa v jej útrobách konali dve oslavy. Preto sme chvíľu dlhšie čakali na jedlo. A na toalety sme chodili okľukou, aby sme nerušili akciu. Personál sa za dlhší čas obsluhy ospravedlnil. Slepačia polievka bola fajn, žiadny bujón, ale skutočný vývar s čerstvou zeleninou. Druhé jedlo ťahalo za kratší koniec. Cestoviny boli ochutené bambino syrom. Rezeň na prírodno bol utopený v nejakej vodovej omáčke. Cena bola vcelku primeraná kvalite. Toalety čisto udržiavané.

Baby si na dôvažok dali umelú zmrzlinu. Z tejto ulice podnikajú za 4Eur výlety mikrobusom tzv. Prešovskú 49. Ja som si vzal leták. Nakukli sme doň a bolo rozhodnuté. Vodárenská veža. Nie je ďaleko od centra, asi poldruha kilometra. Vstupné 1Eur. Doznal som i svojej slabosti, pohľadníc. Drahá ukazuje ako sa lezie na vyhnívačku. Hovorím nech sa nezj..e. Na poslednom schode sa tak stane. Výhľad je odtiaľ fantastický. Na severe vidieť oba hrady Kapšianksy aj Šariš.

3h sme strávili u koňarov. Pokračujem ďalej na východ popri letisku Netuším prečo je dvojprúdová cesta až do Kapušian. Vraj sa používala na pristávania lietadiel. Naposledy v r.1968.

Prechádzame cez Hanušovce nad Topľou. Rád by som videl železničný viadukt, ktorý hrkoce ľuďom bývajúcim pod ním. Je však niekde mimo hlavnej cesty a miniem ho. Blížime sa k prvému cípu trojuholníka smrti. 

Trojuholník smrti

V okolí Michaloviec, Humenného a Vranova nad Topľou je najvyšší počet rakovinových ochorení na celom Slovensku. Dopad na zdravie východniarov mali podniky ťažkého chemického priemyslu na Zemplíne: Bukóza vo Vranove n.T. – Chemko Strážske - Chemlon Humenné. Topľa penila a smrdela pod Bukózou. O Strážskom kanáli ani nehovoriac. Tuhý odpad sa len jednoducho zahrabal pod zem. Dlhé roky verejné tajomstvo, pretože podniky zamestnávajú množstvo ľudí a ľudia nemôžu byť bez práce, hoc za cenu vlastného poškodenia zdravia. V r.2013 nakrútil r.Z.Nagy dokument. Hoci podnik v Strážskom, či vo Vranove je polomŕtvy (Chemlon skrachoval), oblasť zostáva stále environmentálne najviac zaťažená.

Ani k hradu Čičava za Vranovom baby nenahovorím. Pod ním, v Podčičave sa už stáčam doprava na Humenné. V centre Zemplína trocha chaosím. Treba sa zaradiť do správneho pruhu. Problém tam mám ešte aj cestou domov.

Všade vidíme veľa bocianov. Majú tu lepšie podmienky, dostatok potravy. Nie je dedina, kde by nebolo aspoň jedno hniezdo na stĺpe. Ubehnú ani nie 2h a sme v Snine. Tankujem na jedinej pumpe, ale veľmi lacnej. Za mestom odbočím doprava na Sninské rybníky. Hore, potom zasa dole cestou. Veľakrát počas pobytu ma cesta ťahá k rampe. Ešteže mám navigátorky a vidím len mávať pred nosom ruku, kade odbočiť. Menší tankodrom a som na hornom parkovisku pri Vihorlat rezorte. Rezort je trocha nadnesený názov. Trocha viac. I nápis na „rezorte“ hovorí, že je to detské rekreačné zariadenie. Budova pamätajúc Husáka. 

Detské rekreačné zariadenie Vihorlat.

  V prvom rade ideme na recepciu. Je sobota večer a vchod je zavretý. Ideme cez ubytovňu. Volám majiteľovi. Vydáva večere. Že niekoho pošle. Príde sympatická blonďatá slečna. Na konci budovy je veľký apartmán, kde nás zavedie. Dvere sú zvnútra i zvonku. Chvíľu trvá, kým sa naučím zvnútra zamykať. Zámok je však najmenší problém. Oveľa väčší je všadeprítomná vlhkoba a z toho prameniaci zápach. Pavúkov aj komárov sme sa zbavili. Najradšej by sme sa zbavili aj starého nábytku. Len medzi posteľami je 5cm medzera. Všetok nábytok je v retroštýle socialistického nábytku. I vodovodné kohútiky sú ešte klasické točky.

Oblečenie teda zostáva v kufroch. Aspoň kúpelňa je nová. Zatuchliny sme sa zbavili pálením vonných sviečok a vypitím fľašky vodky (malej) s pivom z Tesca. " Vodku by mala hradiť zdravotná poisťovňa. Veď ide o moje zdravie", konštatujem. Nákup takmer ako domáci. Sviečky nemajú veľký efekt. Koberec tiež nepridáva na odstránení zápachu. 

Takúto spálňu si rodičia kúpili začiatkom 80.-tých rokov min. storočia.

Po celodennom pachtení je načim sa umyť. No nejde teplá voda. Dám si štamperlík vodky a zavolám majiteľovi. Zase, že kohosi pošle. Asi za trištvrte hodinu mi volá údržbár, že bol vyhodený istič a teplá voda o chvíľu bude. Sprcha i tak poriadne nefunguje a márne bojujem s ventilom prepínajúcim na hadicu. Zostane takto striekať zhora iba pevná ružica.

Sme blízko ukrajinských hraníc. Prvý TV kanál čo naladím je v ruštine.

29.7.

Ráno ma prebudí vrčiaci autobus. Detský tábor Zornička z Moskvy sa naloďuje po dvoch týždňoch na cestu domov. Kedysi pred anexiou Krymu sem chodili decká častejšie. Dnes sa rodičia boja a sú na Vihorlate len raz v lete. Na raňajky nám zhovorčivá kucháročka Marka otvorila okienko na výdaj stravy ako na intráku. Sedeli sme jediní v sále. Prvý a posledný deň.

Praženica s párkami a presladený čaj. Molodci potrebujú na cestu veľa síl. Marka prišla oznámiť , že večeru sa im pre 4 ľudí nechce variť. Vcelku ju chápeme a hovoríme, že nie je problém.

Nakukneme do štandardných izieb. Vyzerajú krajšie, lebo sa upratujú častejšie, ale majú horšie sprchy. Stav ženy sa nezlepšuje, a kým pobožní východniari kľačia pred sninským oltárom, my sa modlíme k doktorovi na pohotovosti, aby vyliečil našu drahú. Príjemný lekár jej predpíše atb. Dnes zostane ležať, ja zoberiem deti na prírodné kúpalisko. Dlhá rada pred vstup na dobrých 20min. Skvelý počin mesta, keď vymysleli a pretvorili staré kúpalisko na prírodné, kde rastliny čistia vodu. Nemajú síce bohvieakú účinnosť, ale bio je dnes v kurze. Po starom bazéne zostala len diera. 

 

Sninské rybníky.

 

 Vstupné nie je veľké. Do 14h alebo od 14h je možnosť kúpiť iba poldenný lístok. Jednotlivé vstupy sú označené farebnými náramkami. Samozrejmosťou je požičanie lehátka. Areál je pomerne veľký. Dostaneme náramok a môžme si hľadať miesto na deku. Je nedeľa, ľudí je na ploche veľa. V strede je umelý trávnik s potôčikom, kde si ľudia chladia fľaše. Samotné kúpalisko tvoria 3 odstupňované bazény. Najhlbší má hĺbku 3m. V strednom s hĺbkou do 1.5m je tobogan a šmykľavky. Vôkol stromy, stánky s jedlom a pitím. O bazény sa stále niekto stará. Vidím pobehovať tety so sieťkou loviac špinu. Z dlhých mol sa skáče, hoci je to zakázané. Plavčík nič, ale šľapky na umelej tráve už vadia. Dievčatá si nájdu kámošky Lili a Elišku. Vidím prichádzať búrku. Je evidentné, že príde, i tak je rad pri vstupe. Babám dám chvíľu, nech sa okúpu. Ja všetko zbalím. Akonáhle baby vytiahnem, začne liať. Schováme sa pod búdu. Dážď našťastie rýchle prejde a znova rozložím deku. Okolo 15h definitívne odchádzame. Deťom som kúpil bublinkovú, či guličkovú zmrzlinu. Drahá je jak šľak. Pri kúpalisku je info centrum. Ako som sa dozvedel,

Väčšinou zatvorené. Vedúca má totiž ďalšiu kanceláriu aj pri bazéne ako plavčík a v pokladni na kúpalisku. Malé aj veľká žena zhltnú chlieb s paštétou. Nie je tu naša televízia. Nevidíme Sagana. TV ma navlas rovnaký ovládač ako mala naša Orava. Hlasitosť sa v priebehu vysielania logaritmicky mení od normálnej po ticho.

Idem sa s malými ešte prejsť poza búčky. Doslova. Hľadáme vyhliadku kdesi pri asfaltke za rezortom. Hľadám tiež relaxačný chodník, ale márne. Nikde nič a už ich blúdenie nebaví. V lese a nájdeme zopár mravenísk, kozákov a dubák. Aspoň čosi. Kým blúdime mamina objedná pizzu. Majú jednu veľkosť. Trvá viac ako hodinu, kým príde, ale v nedeľu večer zaviesť dve pizze kdesi mimo mesto sa ani nediví. Je chutná a lacná, oplatilo sa čakať. Večer sú baby v bazéne, ako keby nemali dosť vody. Dám si fernet a dobrú noc.

-mila kucharocka.sesternicu v pn,

-rómovia hovoria medzi sebou slovensky,

30.7.

Ranné ticho prerušia o 6h drevorubači. Raňajkujeme a teta umýva dlážku. Dievčatá majú studenú misu, ja džem. Idem za tetou upratovačkou. Popíjajú na terase kávu. Vypýtam vrece na smeti, „toaleťák“ a rohožku do kúpeľne. Pani upratovačky sa do našeho bytu, ako apartmánu hovoria, bez dovolenia neodvážia. Mamina sa cíti lepšie, skúsime ľahšiu turistiku. Ideme do Nesvadbova. Dedinka známa z telky, keď sa starosta Zempl. Hámrov, ako sa oficiálne obec volá, pokúšal zvýšiť populáciu akciou, ktorá mala za cieľ popáriť mladých ľudí. Zábava bola totálny prepadák, ale nedávno svila iskrička nádeje na prežitie dediny a jeden protagonista filmu uzatvoril sobáš. Potiahnem autom až ku kameňolomu. V info centre spoznám slečnu s Reštartni sa. Minulý rok vyhrala bicykel. Ona si ma nepamätá, ja však jej spontánnosť pri vylosovaní jej mena nezabudnem.  Kúpim mapu Polonín a pohľadnicu.  Ľahšia cesta ide po žlto značnom chodníku.  Tabule upozorňujú na vojenský priestor Valaškovce. Turisti i hubári si vydupali u vojakov jeho sprístupnenie. Po ľavej strane nám hrmoce a práši kameňolom. Vyše hodinky stúpame k sedlu Tri table. Dcérka nás zabáva príhodou zo školy, keď spolužiak na prírodovede na otázku, čo je flóra, odpovedal, že maslo. V sedle chvíľu odpočívame v sedle obklopení veľkými žltými kvetmi kamzičníka rakúskeho. Inde po ceste sme kvet podobný menšej slnečnici nevideli rásť.

Umelé cukríky Jelly beans dodajú energiu a prudko klesáme dolu k Morskému oku. Podcenili sme obuv. Ideme iba v teniskách a odnesú si tvrdý podklad zemský. Najmenšia dokonca niekoľkokrát padne. Naš najväčšie sopečné jazero Morské oko nič extra.
Morské oko
 

 Malebné zákutia, jazero je čisté, okolie pekne udržiavané. Na západnom brehu je malý kaštielik, ktorý je možné si prenajať. Na severnom brehu je zasa turistická chata a bufet. Hranolky, klobása, pivo alebo kofola. Rýchla klasika pre občerstvenie, ktorému neodoláme. Čo ale mňa sklamalo, Žiadne pohľadnice ani nálepky. Nejaký pán sa tiež pohoršuje, že nie sú pohľadnice ani nálepky. Ukazuje knižku nálepiek. Chata celkovo pôsobí zanedbano a ošumelo. Vstávame a vraciame sa zasa hore do sedla. Vidíme zaparkovaný kočík za stromom a pod sedlom i bicykle. Niektorých ľudí neodradí nič. Ani žaby. Na zemi mrká na nás skokan hnedý, ďaleko od vody. A to sa nám páči. Po hodine sme pod skalami. Vulkanické skaly sú pozostatkom sopečnej lávy Vihorlatu. Majú sympatické meno Dejky. Po železných schodoch vyjdeme hore najprv na Malý kameň. Mama nájde obrovský dubák. Bude ho teperiť až do ubytovne. Na dejke príjemne fúka. Poletuje veľký perlovec, občas očkáň. Príroda sa ako tak spamätala z ničivého požiaru v r.2015. Malý odkrýva impozantné výhľady na Morské oko, ukrajinské i naše Poloniny a Vihorlat. V diali sa leskne hladina nádrže Starina.  Po povinnom foto zídeme dolu a o5 po železných schodoch na Veľký kameň. Pod nami je mesto Snina a Nesvadbovo. V pozadí Laborecká vrchovina a slovenské Poloniny. Na vrchole je i železný kríž. S mladšou sa zatúlame smerom na juh, kde rastú i čučoriedky. Spod zeme často trčí tráva, endemit kostrava. 

Riskneme ísť dolu zeleno značeným chodníkom, hoci vieme, že je strmší. Naozaj po križovatku s modrou značkou ide strmo dolu. Čas až tak veľmi neušetríme. Možno 10-15min. Nejdeme celkom po zelenej značke, ale cestu si ešte viac skrátime po banskom náučnom chodníku. Baby oddychujú pod altánkom, ja vybehnem poblíž kameňolomu, kde je malý skanzen s vláčikom. Veľmi sa nezdržujeme, tešíme sa na ochladenie spotených tiel v bazéne Vihorlatu. V rezorte sú detskí tanečníci z Košíc. Zapĺňajú sa i chatky. Ležím si na lehátku a vychutnávam okolitú prírodu. Nad hlavou krásne zafírové nebo. Nelietajú ani dopravné lietadlá v tejto bohom zabudnutej krajine. Pri kraji bazéna sa osmeľuje napiť vody žltochvost.  Idylka trvá krátko a pred pol siedmou „zvonia“ na večeru. Sadneme si medzi drobizg. Na konci školskej jedálne máme rezervovaný stôl. Od iných sa odlišuje plátenným obrusom a pestrou zmesou stoličiek, čo sála dala. Jedlo chutné bez umelých prísad, kuracie na prírodno s ryžou a zemiakmi. Babám nechutilo. Hrýzli suchý chlieb. Ako dezert šťavnatý červený melón. Po večeri boli baby až do zotmenia vonku. Internet tu hapruje, neviem, či ho decká brzdia alebo čo.

31.7.

Tour de drevene cerkve

Dnes ma pre zmenu budia tanečníci, ktorí majú po 7h rozcvičku. Spí sa veľmi dobre, staré podušky prehliadam. Je tu večer i ráno chladno. Na pravej nohe ma dačo svrbí. Zistím, že sa mi zavŕtal do nej kliešť.Zháňam pinzetu, ale napokon mi cudzopasníka tety vytiahli gázou namočenou v saponáte. Na raňajky už nechceme praženicu s klobásou a tety spravia nárez. Pod stolmi pobehuje hladné hrdzavé mačiatko. Kucháročka naň skríkne: „ Poď sem ty zajac!“ Slnko sa skrylo za mraky, dnes pôjdeme pozrieť pamiatky a veľkú čistú vodu. Idem najskôr najďalej

do Uliča pozrieť miniatury kostolikov. Cez rázovitú dedinku Kolobasov, ktorú premenujem na Klobásov. V uličskom parku si vyberieme kam pôjdeme. 

Usadlík nám poradil ísť ešte k rybníku. Sú tam dvere do Polonin. Naozaj, celé modré, drevené s oknom ako do unimobukny, no zamknuté. Na ráme je lumok veľký. Nie príliš sympatický hmyz s dlhým bodákom v zadku. Že sme blízko Ukrajiny dáva vedieť žltý pavúk nad potokom. Pekne upravené prostredie rybníka a priľahlej lúky s dverami do Polonín. Rôzne zábavky a tablá pre deti. 

Naše si vzali pálky. Vydržia im až domov. Keď sa z nich začalo prášiť a auto som mal plné peria, vyhodili sme ich. Ideme k obecnému úradu, ale kdeže pohľadnice. Pár tam vybavoval pohreb starej babky. V Topli sme potom stretli hrobníkov, ktorí jej kopali hrob. „Žadali dačo pic“, ako vysvetľovala tamojšia kastelánka.

Na poludnie ideme do Ruského Potoka. Stále medzi Stakčínom a Uličom premávajú policajné  autá. Sem tam niekoho i zastavia. Naša značka tiež v týchto končinách je ojedinelá a môže vzbudiť podozrenie. Hlavne keď lietame medzi dedinami.  Ruský potok je idylická horská dedinka, ktorá má najviac 100 ľuďí. Pozeráme prvú ozajstnú drevenú cerkvu i novú.  Príde dáka pani ku studni a deťom ukazuje ako naberať vodu. I oni skúšajú. V dedine, kto nemá studňu ide sem. Dom si kúpil doktor z Hovadova. Kvitujem nápad založiť samoobslužné turistické info centrum s pohľadnicami a prospektami. Najkrajšia v obci je však krčma s potravinami. Dlhá búda zbitá z hnedých drevených kolov pomaľovaná krivolako ako masaj do bitky. V oknách utrhnuté ohavné záclony, nehybné vlajky na pol žrdi. Majiteľka býva oproti, keby čosi a prišiel zákazník. 

Pokračujeme cez hory do ďalšej dedinky Topoľa. Nevyzerá tak zapadnuto. Tiež info centrum a do kostolíka sa dá ísť. Zišiel som dolu ku mladej starostke, ale iba som ju s telefónnym číslom otravoval. Z auta teda potiahnem telefón, ale zamrzne. Zavolá nejaký týpek z Trenčína, čo ide pešo z Osadného a zaujímajú ho rovnako kostolíky. Po 15min. dôjde pani a otvorí. Zrazu sa vyrojí kopec turistov. I z Čiech. Do tanierika vhodím symbolické vstupné 2eur. Fotiť sa nesmie. Pán farár-pop zakázali. Chlapík z Vranova machruje, kde všade bol a prečo tu nie je hento a načo toto. Obrady sú v kostolíku len sporadicky. Napadol ma obrad mučenia všadebolka. Staršia pani veľa nepovie. Je Rusínka a hľadá niektoré slová. 

Rusíni - Duše Karpát

Karpatskí Rusíni osídľujú územie pozdĺž svahov Karpát viac než trinásť storočí. Na Slovensku by rusínska menšina zaplnila nie väčšie mesto ako Trenčín. Rusíni nemali v Podkarpatskom území ľahký život. V minulosti boli niekoľkokrát nutení vzdať sa svojej rusínskej identity a prijať inú, ako napríklad ukrajinskú či slovenskú. Konečne po r. 1989 sa obnovila rusínska národnosť. K jej posilneniu pomohla kodifikikácia jazyka v r.1995. Rusíni majú i svoje nárečia.  Dokonca dediny vzdialené od seba len pár kilometrov majú v reči iste odlišnosti. V Kalnej Roztoke je jediná škola na Slovensku, kde sa všetky predmety učia v rusínskom jazyku.
Rusíni na Slovensku sa radi samostatne prezentujú doma i vo svete. Týmto sa snažia zdielať kultúrne bohatstvo svojho národa. Rusíni sú najčastejšie členovia gréckokatolickej a pravoslávnej cirkvi. Náboženstvo má pre menšinu veľký význam a viera ich odlišuje od ostatných Slovákov.

V súvislosti s vierou hrajú u Rusínov drevené gréckokatolícke chrámy a kostoly taktiež veľkú rolu. Malebné drevené kostolíky patria k národným kultúrnym pamiatkam. Centrom Rusínov sú Medzilaborce. V okolí je skanzen rusínskej dediny a neďaleko najstarší drevený chrám sv. Mikuláša v Bodruži. 
Asi najznámejší Rusín bol Andy Warhol, hoci národ nijako nepreslávil ani mu nepomohol. Rusíni sú hrdí na buditeľa Alexandra Duchnoviča autora "hymny" Rusínov, A. Pavloviča, či A. Dobrianskeho, ktorý ako jediný zastupoval Rusínov v Uhorskom sneme v 19st. Menej známi sú M. Baluďanský, zakladateľ univerzity v Petrohrade alebo vojak M. Strank, ktorý vztyčoval americkú vlajku na Iwodžime počas 2.sv.vojny. Mladší skôr poznajú moderátora Hudáka, hudobníka Čekovského, či karikaturistu Fedora Vica.
Náš sused, Ukrajina, rusínsku národnosť dodnes oficiálne neuznala.

Pýtam sa na opačne otočené náhrobky. Je to z praktických dôvodov, aby zdola pozostalí videli kto tam leží. Cesta pokračuje ďalej k vodnej nádrži Starina. Mamina sa pokúša vybaviť ako zarytá vodárka vstup no márne. Známosť má dovolenku. Tak sa pokocháme akým takým výhľadom z vežičky. Starina je najväčšia prírodná nádrž  na Slovenku. Zásobuje pitnou vodou celý východ. V jej okolí je 5.st.ochrany. Tam si nemožno už ani prdnúť. Kvôli prítokom priehrady vysídlili celé dediny v Bukovských vrchoch. Čistota vody sa testuje v úpravovni na pstruhoch a mušliach. Špinavá voda = mušle sa zatvárajú a pstruhy viacej udierajú do stien. Vodu vysáva do potrubia cucadlo. Doslova. 

Na obed sa zastavíme v Stakčíne v penzióne Armales. Penzión nepôsobí zvonka ani zvnútra vábne. Páchne pri foajé zatuchlinou. I WC páchnu. Na pravo pri vstupe je veľká trojrozmerná mapa okolia. Vedľa nej je reštaurácia. Boli sme jediní hostia. Polievka slepačia neoslnila. Akási bez chuti. Mal som pirohy s pohánkovej múky plnené zemiakmi alebo syrom. Dali sa. Baby mäso a bolo spravené dobre. Jedlo ani nebolo drahé. Dokopy aj s kofolami a vineami 21Eur. Stakčín nie je žiadna urbanistická perla, ale v jej  strede je ruský tank T34. Ten tank by som si niekedy i požičal na cesty do roboty. Pokračujeme cez Kolonicke sedlo a Ubľu do Benatického k lomu. V dedine  

Ruský Hrabovec vybehnem z auta po pohľadnicu. Nič. Akurát miestni čumia.  Na finále zle odbočím, ale domáca mi ukáže cestu. Pri lome parkujú auta z celého Slovenska, ale i Anglicka a Rakúska. Krásne prírodné maľby na stenách, ale jazero skôr sklamanie. Priezračná voda je ta tam. Pripomína mi Zelenú vodu 90.tých rokov. Prorokujem, že i toto jazero postihne rovnaký osud, ak obec niečo nepodnikne proti znečisteniu. Vyšplhám sa na skalu, ale nenájdem žiadnu skamenelinu. Prejdeme si lom vôkol. Nasledujeme rodinky na chodníku. Lenže potom, čo sme na pastvisku pomaly v Ukrajine, motajú sa a nevedia kam. Ja nájdem značkovaný chodník dolu.

Drevený kríž ako memento, že neradno podceňovať zradné vody beňatinské. Mládenec pokúšal osud skokom do jazera. Baby si dolu omočia nohy a ideme. Čas večere sa blíži. Keby sme vedeli, čo nás čaká, pozreli by sme si radšej ďalší kostolík v Ruskej Bystrej. Pred Sninou stretáme vychodňarsky Šinkansen do Stakčína, pašerákov a žehnajuceho sa chlapca na bicykli. Do jedálne prídeme len tak tak. Vedúci nakázal i pre nás variť polievku, ale obedovali sme o tretej, tak nechávame kucháročky sklamané. Dáme is bravčové rizoto. Dievky sa večer hrajú s malou ropuchou. V chatkách je dôchodcovsky zájazdník, odkiaľ inak ako z Topoľčian. Dva autobusy. Väčšina je ubytovaná v podobnej chate ako naša, Alexander.

  Popíjam pivo s fernetom a počúvam z ampliónov nad spoločenskou sálou hudbu, pri ktorej decká cvičia. Hneď večeri s plnými bruchami.

1.8.

Pod mrakom je celý deň, no dusno. Kuchárkočky sa striedajú a dnes ráno nás nevedeli zaradiť. Na chlieb si namažeme rybaciu pomazánku. Čaj pre tanečníkov nie je konečne taký sladký a dnes si čapujeme z várnice, nie zo džbánu. Deti nám len hovoria, ako sa strava odlišuje od tej ich v škole.

Vyberieme sa najprv do Osadného. Dedinka v údolí bokom od hlavnej cesty obklopená horami a nezáujmom únie. Ani som neotvoril dvere a už pribehne uvítací výbor, ako keby sme prišli z Bruselu. Dvaja miestni psi sa motajú a žobrú vôkol. V obci je samoobslužné info centrum. Nechali sme drobné za pohľadnice a vykročili hore popri popovom dome ku kostolu. Za ním je krypta vojakov I.sv. vojny. Dolu je strašne vlhko. Nie zrovna dychberúci pohľad na poukladané lebky. 
I.sv vojna



Ale dedina sa snaží robiť niečo pre pritiahnutie turistov, keď už popov sen mať monastyr a vláčik do Poľska sa rozplynul rýchlejšie než snehová vločka v pekle. Nakukli sme i do kostolíka nech jeho návštevnosťou zvýšime počet turistov nad veriacimi, ako sa sťažujú pán farár. 

Ženy sedia v aute, ja sa vyberiem kúsok do centra dediny. Keďže sme na konci sveta, kanalizácia je cudzie slovo, pani vysypala odrezky z hríbov do potoka. Múzeum zbraní v krčme U Borisa vynechám. Pozriem si len drevenú sochu medveďa, symbol obce, a vojenský pomník. Rozmýšľame ísť na vláčik do Poľska. Pozeráme automapu, dokonca zastavím 2x, ale ideme s5 do Sniny. Sľúbili sme babám minizoo. Platíme vstupné, kupujeme krmivo. Pani nás stručne oboznamuje:" Tamto tu je dajaká myš či co to je. Tej dajte“. Hlodavec je síce príbuzný myši, ale je volá sa Degu. Vpravo je domček pre bývanie, Vyzerá, že tam bývajú chovatelia. Ideme za domček, kde je koniareň a vysoká. Stará chorá krava s scvrknutým vemenom nebudí zrovna najlepší dojem. Tečie jej sopeľ z nozdier. Zubor sa zvalí do prachu ako žoch, predtým váhajúc na troch nohách. Mladé daniele a kruhová jazdiareň. V tieni stromov je ihrisko a hrazda. Kto vydrží na nej 2min. vyhrá 30Eur.

Ideme do časti, kde je menšia zver. Kozy, ovce, zajace, vtáky. Ovce zbadajú veľké biele stvorenia, ktoré dávajú žrádlo a vybehnú zvnútra. Zblbnutí sú a mečia ako kozy. Prispôsobili sa, vedia, že vyžobrú dobrotu. Najlepší bol starý baran. Zachrípnuto ticho zamečal. Vo voliérách sú i morčatá. No o5 sa nestarajú a majú škaredú kožu plnú parazitov. Vtákov zastupujú okrem domácich, krásne nariasený páv, nie ošklbaný ako u nás doma, pyšný moriak, andulky, agaponis. Vychádzame von, nakukneme do maštale. Nad capom vypadlo mláďa lastovičky. Majú tam hniezdo. Keď vidíme, ako sa farmári starajú o zvery, prejde nás chuť na bio výrobky. V Snine ešte zastavím v info centre a turistickej kancelárii dokopy. Pani je po chvíli na konci s pohľadnicami a vymenovaním miest, ktoré sa oplatia. Ostala jej Kolonica. Poobede som sa objednal do astron. observatória na piatok. Na obed pôjdeme do Humenného. Cestu nám, ako každý deň križuje zemplínska Strela. Parkujem za 40c pri pešej zóne. 

Vyberieme najbližšiu reštiku v kultúrnom dome pri kaštieli. Veľmi milá obsluha. Čašník žartoval a pokropil malú vodou. Slepačia z bujonu. Cestoviny Fetuciny sa dali i keď hrášok v nich vyzeral čudne. A zasa syr. Bolesť našich gastronomických rajov. Lasagne s hranolkami divná kombinácia. Za 3 menu a kávu vyše 16 Eur. Veľmi slušná cena v centre. Hajzlíky čisté a voňavé. Sympaticky kuchár. Je horko, ideme do zámku, či kaštieľa alebo ako objekt pri parku volajú. Nedávno vraj kaštieľ povýšil na zámok. Vraj sú po zemou tunely spájajúce hrad Brekov, Jasenov s týmto zámočkom. Pojal i koč s koňmi. Čakáme na kustóda, ktorý sprevádza inú skupinu. Kupujeme lístky do prírodovednej expozície. Obohatená je o motýle. Pár skamenelín v úvode. V troch miestnostiach naša vypchatá a zaprášená príroda. Iba žaby a raky si hoveli v liehu. Výstava nie je veľká, ale rozmanitosť prírody ukazuje dostatočne. Za kaštieľom je malý skanzen. Nad Poloninami hrmí a je dusno. Búrky sa točia vôkol mesta, ale nezaprší. Po zaplatení vstupného (platím i za fotenie) nakúkame do chalúpiek. Správca otvára každú pol hodinu na chvíľu aj drevený kostolík. 

Je prevezený z Novej Sedlice. Mini chrám je postavený bez klincov. Vpredu babinec pre staré baby, ďalej oltár a hore chorus. Chlapi sedávali vonku. Oltár vlastne nevidieť, je ukrytý za tzv. Cárskymi dverami. Pán sa ponosuje, že v skanzene im chýba krčma a škola do kompletnej usadlosti. Po revolúcií, čo je teda hodne dlhá doba, sa prestalo s veľkými investíciami do skanzenu. Teraz tu kopú nejakú elektriku alebo „žeby kábel pre internet?“, žartujem. Vyberieme sa na zmrzlinu. Umelá jak mihalnice lady Gaga. Hygienici spred 5 rokov cukráreň tiež zrovna neospevovali. Dokonca sa platí aj za vecko 20c.  Ešte aj tá čašníčka mala také divné zelené oči. Ako mačka. Baby lížu pri fontáne lásky ja šliapem na stanicu. Iba tam sa vyskytujú pohľadnice a rómovia. Zaujíma ma len to prvé. Je to dobrý kilometer na západ. Dievčina na stanici sa čuduje, že chcem pečiatku na pohľadnicu. Zvečním i sochu prostáčika Švejka, ktorý stojí trocha v úzadí. Ďalšia maličká socha Švejka je na stojane pre bicykle v centre. Mňa však zaujali cestou s5 grafiti osobností, ktoré sa narodili v Humennom. Čekovský, návrhárka Lýdia Eckhardt, spisovateľ Grosman. Vraciame sa s5 do Sniny. Po čerstvo pokosenej tráve sa prechádza veľa bocianov. Kochám sa prírodou, a to znervózňuje taxikára za mnou. Vyblikuje na mňa. Na večeru podávajú cez okienko francúzske zemiaky. Tety sú podľa mňa školské kuchárky na dôchodku. Rajčinová polievka, melón. Stretáme konečne aj vedúceho. Radi by sme biliard, ale gule sa kamsi stratili. Pozrie zajtra. Dnes je pred Vihorlatom veľa áut. Parkujem na tráve. Horšie, že sušiace sa huby napadajú červíky a počasie na zajtra túre na Kremenec nebude priať. Necháme si ho ako čerešničku na torte na posledný deň. Večer hráme do zotmenia speedbensbington.

Chatky ožívajú ďalšími obyvateľmi.

2.8.

Ráno sa párky neušli najstaršiemu tanečníkovi. Ostentatívne odchádza od stola.  Drahá vyslovuje teóriu, že milé kucháročky cigánia. Dajú si raňajky a ešte sa hnevajú, že nevychádza. Kávu drahej však dávajú zo svojho. Dnes sme váľali šunky na Sninských rybníkoch. Na obed palacinky bez šľahačky a staršia langoš. Tentoraz idem s deťmi na tobogán i ja. Keď poobede nad Vihorlatom hrmelo, šli sme na byt. S babami som chvíľu blúdil po lese, ale našiel som len horčák. Pot a rany som zmyl s nimi v bazéne s fernetom. Na večeru boli zemiaky na kyselo a sekaná. Neboli pripravené ako u nás, ale so smotanou. Celkom nám chutilo. I dievkam. Hrali sme speeedbedbington. Baby sa hrali s tanečníčkami alebo len sedeli vonku až do tmy. Na parkovisko došiel chlapík na motorke s vlajočkou lebky. Do ksichtu mu nevidieť a odjuchal hneď preč. Hľadal asi ubytko.

3.8. Terra incognita

Žena sa 4 dni modlí a 2 vzdeláva o pralese a jeho obyvateľoch. Robí testy stôp, gúgli, prežehnáva. Ja si žijem v sladkej nevedomosti a v pohanstve. Trápi ma len počasie. Na posledný deň na Zemplíne nás čaká vrchol celej dovolenky. Preto sme (hlavne ženská časť rodiny) dnes vstávali skoro o 7h. Raňajky spravila mamina. Pred ôsmou sme vypadli do najvýchodnejšej obce Nová Sedlica. Prekračujeme pred Zbojom 49 rovnobežku. Za necelú hodinku sme pri info centre Národného parku Poloniny. Zatvorené, len odkaz na telefon info. „Bože, ako by sa nám informácie zišli“, hovoril som si neskôr, „viac ako poodiané pohľadnice“. Vydávame sa po lesnej ceste a červenej značke hore. Lenže o chvíľu sa nám stratí. Pokračujeme v neistote ďalej až po akúsi zákrutu. Rozhodneme sa vrátiť. Mapa v mierke 1:100 000 je na nič. Podrobnejšiu mapu som nechal doma, lebo trasa je na štyroch listoch. Nálada je zlá, je teplo a stratili sme sa. Vraciame sa dolu a stretávame pár. Aj tí blúdia. Ideme s nimi na križovatku lesnej cesty. Trocha zabehneme hore, no je to slepá cesta. Vraciame sa, keď prebehnú lesníci na aute. Minieme sa. A

Zasa stúpame tou istou lesnou cestou hore. Navigácia u chlapíka ukazuje, že sme vľavo od trasy. Zájdeme kúsok ďalej, odkiaľ sme sa predtým vrátili. Vieme, že sme zle, ale aspoň sa medzi sebou nevadíme, lebo nie sme sami. Takže o5 dolu, kde sme naposledy videli červenú značku.

Až na druhýkrát zbadáme nenápadnú šípku ukazujúcu doprava. Rozhodujeme sa. Stratili sme viac ako hodinu. Je 10.15. Prišli sme sem z takmer 500km domova kvôli pralesu a teraz to vzdať? Na druhej strane je horko a pokročilá doba. Pritom v turistickom sprievodcovi je písané, že odbočku nesmieme minúť. Lenže bedeker som čítal pred mesiacom. Stalo sa a nie sme jediní. Vidíme českých turistov ísť na Kredenc, ideme teda aj my ďalej hore. Iróniou je, že po prudkom krátkom stúpaní sa ocitáme pred lesníkmi. Lesná cesta končila pri nich. Čiže, keby sme šli ďalej prišli by sme k nim, akurát dlhšou cestou. Obieha nás dvojica chalanov. Vyzerá, že budú bivakovať. Pár, ktorý nám ukázal cestu nechávame za nami. Idú ešte kúsok, ale vzdali to. Cez to všetko im ďakujeme. Svojim spôsobom sme ich aj my doplietli. Obiehajú nás dvaja česi zdola. 

Chýba ešte jeden pár. Nakoniec ho stretávame cestou s5 po piatich hodinách pred vstupom do Stužice. Budú dakde bivakovať. No v revíre rysa, neviem, neviem. Asi by som celú noc sedel pri ohníku s pištoľou v ruke. Chytá ma panika, že som stratil kľúče od auta. Prehliadam sa. Má ich našťastie mamina. Blatistým lesným chodníkom dôjdeme po hodine k hríbiku. Pri odrezanej jelenej hlave (o nej sa dozvieme cestou s5 od turistu) zabáčame doprava a strmo klesáme k Stužickému potoku. Občas cítiť smrad zdochliny. Ja sa utešujem, že to smrdí hnijúce bahno.
Stužický prales

Sme pri potoku, v najnižšom bode trasy. Prejdeme 2 lávky a stúpame mierne hore pralesom

V blate sú stopy rysa alebo divej mačky. Sem tam kopytníka. Vyzerá, že sme v revíre šelmy. Škoda, že som si labky nevyfotil. Považoval som ich totiž za psie. No psi do rezervácie nesmú chodiť, že. Po stranách chodníka sú zelené značky s obrázkom medveďa. „Aha náučný chodník, konštatujem. „Len divno sa kľukatí a občas stráca“. Drahá ma nechá v mojich naivných myšlienkach. Doma mi potom vysvetľuje, že na tabuli pred vstupom do NP, bolo spomenuté, že takto sa značí trasovisko medveďov, ktorí migrujú cez lesy z Tatier. Panna Mária Škapulárna. Prales je fascinujúci a i temný. Obrovské zhnité kmene stromov, predovšetkým bukov, všade ticho, počujeme len naše kroky a dych. Ticho sem tam preruší hukot riav, ktoré musíme prebrodiť. Chodník je nekonečný. Stretáme turistu a pýtame sa koľko hore. „Takú hodinku“, vraví. Vzápätí nás obieha nás ďalší, ktorý letí hore. Popri prameni vody, ktorá vyzerá pitná. Konečne vychádzame z lesa a sme na hranici. Veľká šípka ukazuje doľava. Prečo taká nie je dole? Prudko stúpame finálny kopec kúsok od vrcholu Kredenca.

Prejdeme hraničné míľniky a sme pri obelisku trojhraničia. Cesta hore trvala skoro 3,5h.

Poniže studnička, ale vyzerá len ako mútna kaluž. Rusíni z pohraničia zakopali truhlicu. Otvorí sa v r.2031. Pri hranole z mramoru je veľa Poliakov z Riawky. Nemajú to sem tak ďaleko a hlavne strmo. Môžu si dovoliť obuť aj tenisky. My sme si bohužiaľ vyčerpali čas ísť na Veľkú Riawku, najvyšší vrch Polonín, a vidieť prečo sa kopce volajú Poloniny. Náš výhľad sa obmedzil na pár kríkov, rozpálený mramor a ľudí vôkol. Vlastne sme ani na Kredenci neboli, pretože je 200m smerom po Poľsko ukrajinskej hranici. Sedíme iba na trojmedzí. I tak som šťastný, že sme napriek neskorému výšľapu túru nevzdali. Najedli sme sa, pofotili a trielime dolu takmer bez oddychu. Zvažovali sme Čiertaž, ale trasa je o hodinu dlhšia a v druhej polovici strmšia. Pomaly dobiehame skupinku, ktorá bola na Riawke a schádza rovnakou cestou dole. Striedavo sa obiehame. I napriek tretej hodine poobednej stretávame ľudí šlapúcich stále ešte hore. Dolu objavíme veľa dubákov a kozákov, no „po záruke“. Po viac ako 2,5h sme pri aute.. Šliapali sme 20km aj s tým naším motaním. Na veľkej mape obce si nájdem rozprávkový domček deduška Večerníčka. Zastavím pri ňom, baby sú vo vrčiacom aute a chladia sa pod klímou. Národná kultúrna pamiatka sa kultúrne rozpadá každým rokom viac a viac. Vidieť pekne na fotkách. 

Oproti je model kostolíka, ktorý sedličanom vzali do Humenného. Do oka mi tiež padne veľký nápis na zastávke autobusu, ktorý oznamuje „Konečná“. Zastavím v Zboji pri makete meteoritu. Samozrejme pohľadnica a v Uličskom Krivom stojím pri cerkvi. Dokonca na tesno stihneme i večeru. Gulášovú polievku nám kucháročky prihriali zo včera. Baby si zmlsi na špagetách s mletým mäsom. Mamina má 5min. pred infarktom a neje nič. Všetci sme vyčerpaní, rýchla turistika stála pomerne veľa síl. Nejde s nami ani do hvezdárne na Kolonickom sedle. Predtým sa zastavím ešte v Tesco a kúpim kávu pre kucháročky.

Najtmavšia kunda Európy

Po deviatej večer sme v astronomickom observatóriu. Od Vihorlatu je len 16km. Parkujem na letisku, ktoré na sedle zriadili pri stavbe. Park tmavej oblohy je najtmavšie miesto na Slovensku. 
Parky tmavej oblohy

Ďalej na východ , na Ukrajine, je ešte väčšia tma. Nuž, lepšie som si vybrať i tak nemohol. Je to smutné, ale je to tak. Na ploche stojí jeden ultralight a v altánku sa koná východňarské mecheche. Observatórium poskytuje i ubytovanie. Vysoká oblačnosť kalí miestami oblohu. Čelovkou z auta si svietim, aby som sa dajako dostal k pozorovateľni. I malá baterka podporuje park tmavej oblohy a svieti už len núdzovo, na červeno. Mierim kdesi do budovy a zrovna vyjde mladý chalan, nadšený astronóm. Hugo (tak sa volá ďalekohľad, nie chalan) má práve namierené na Jupiter. Videli sme vesmírnu stanicu a pred ňou nákladnú loď Dragon, ktorá ju práve v ten deň opustila zahádzaná odpadom. Astronóm potočil tubus ďalekohľadu na Mars, potom Saturn. Ako sa oblaky posúvali, namieril aj na premennú dvojhviezdu (červený obor + menšia modrá hviezdička) Albireo v súhvezdí Labuť. Dvojhviezda je najkrajšia na našej oblohe. Sú tak blízko seba, že sa nedá rozoznať, ktorá z nich je fyzická (teda sú pevne spútané k sebe ako manželia), či optická (iba sa nám zdá, že patria k sebe). Každopádne obeh manželky okolo svojho obra trvá 75 000 rokov.  Mladšia videla so mnou meteorit.  Voľajaký zatúlaný Cygnid. Staršia vraj deň predtým tiež videla. S nami na plošine pobývala rodinka. V sobotu sa chystali na Kredenec. Dával som im nejaké rozumy ohľadom našeho dnešného výletu. I dcérka sa ozvala: „Chodenie hore dolu ma teda sralo“. Baby zívali, posedávali na schodíkoch, badal som únavu na nich. Zavelil som k odchodu. Pánko ma zinkasoval, do rúk vložil prospekty a o 22.30h sme odišli.