Dobro došli: Misija Habibi

  

Ikonický most Jimyho Hendrixa prezývaný podľa prvého grafity z 80.-tych rokov.

   Náš korporát ponúka bezkonkurenčný produkt, ktorý má byť ťažný kôň pre nášho akcionára. Objednávky sa hrnú a náš malý tím má pomôcť americkému tímu s hlavybolením z týchto inžinierskych výzviev.

  O ceste do chorvátskej pobočky sa hovorilo už na konci roka 25. Stavba prvého kusu sa však naťahovala ako vyprážaný syr. Reálne kontúry začala naberať asi tak začiatkom marca 26. Týždeň pred odchodom sme si zaknihovali hotel od pondelka. Šéfka projektu nás chcela vidieť nastúpených už v pondelok ráno, no poznáme chorvátsky hurá systém. Nechcela nejako ustúpiť, bez nás vraj nezačnú. Vedúcko sa ponúkol, že teda pôjde do Záhrebu v nedeľu poobede aj s projektovým koordinátorom. Vezme ich komodiťák, takže ani auto nepotrebujú. S5 pôjde vedúcko vo štvrtok. A my traja vyrazíme v pondelok ráno a sa vrátime v piatok štyria. Vedúci výpravy bude P., šofér arabský kolega Y., prezývaný Habibi (arabsky milášik). Dva dni pred odchodom prišla od K. správa, že vo firme musíme byť najneskôr na poludnie. Maňana.

23.3.2026

    Vstávam o pol šiestej, takmer rovnako ako do roboty (odkedy dočasne zmenili železnice grafikon). Pokašliavam, neviem sa zbaviť hlienov. Nečakám, kým ma P. prezvoní a pred štvrť na sedem schádzam na parkovisko. Ani nepočujem, že mi zvoní telefén (mám iba vibrovanie). Po pár minútach vidím odbáčať k obchoďáku bielu firemnú Oktávku. Habibi vezie so sebou obrovský kufor. Na 4 noci? Nie, vraj pokračuje v piatok na dovolenku do Brna. P. má tiež v kufri dosť menších tašiek. Ja hodím do kufra najmenší kufrík a batoh s počítačom. K sebe dozadu hodím bagetu a vodu. O 6.20h opúšťame mesto. Usadený som v prostriedku. Habibi premieta na palubnú obrazovku telefón, kde má navigáciu. Upozorňuje ho na radary.  Za Pezinkom sme v zápche, kde stratíme asi 10 min. Po hodine jazdy stojíme na OMV pumpe Rovinka. Šoférovi treba cikať. No keď budeme stáť každú hodinu, tak na poludnie nestihneme prísť. Obávané zápchy v okolí Viedne sa nekonajú a môžeme valiť ďalej na juh. Za to ukecaná navigácia upozorňuje v okolí Viedne na radary hádam každé 3-4km. Druhú a poslednú pauzu máme na známom odpočívadle Heinesdorf patriace klubu Asfinag. Hnusné, ale WC zdarma. Čokoládu si po neblahých skúsenostiach netrúfam kupovať. Pokračujeme na Graz. V jeho okolí prší zakaždým. Asi to robí blízkosť Lavanterskych Álp. Za Slovinskými hranicami sa vyčasí a slniečko nás sprevádza až do hlavného mesta. V Chorvátsku zmĺkne aj urozprávaná teta z navigácie a nevraví nič o radaroch, či rýchlostných pasciach. Chorvátsko je proste divočina, čo potvrdí P. odpichom z hraničnej čiary. Na Cestarine-mýtnici voláme vedúckovi, že kam vlastne máme ísť. Vraj do kancelárii, nie do výroby. Presne po piatich hodinách stojíme pred rampou firmy. Musíme sa však otočiť a ísť na vedľajšie parkovisko. Tam nás kolegovia čakajú. Koordinátorke projektu K. pokrstím nový VW Tiguan bielou šmuhou od dverí Oktávky. Zostane to vo firme. Dvojnásobne. Oni sa chystajú na obed do Lobby Otok. Ja mám zo sebou Billa debrecínsku bagetu. To ju budem hltať pred rešitkou? Naveľa, váhavo vstúpim do foyer a idem ku stolu. Sadnem si radšej chrbtom od pultu. I P. vybalí rožok. Stretnem nejakých kolegov. Nasýtení sadáme o5 do auta a ideme do výrobnej haly, asi 25km od kancelárii. Kolečkom o5 krúti Habibi. Kartu na otvorenie rampy K. ponechá položenú na stĺpiku. "Bože pomáhaj!", vykríkne, keď kolegyňa K. pred nami na diaľnici kľučkuje, spomaľuje, zrýchľuje a vykonáva podobné krkolomné manévre. Snaží sa nás mať v dohľade. Cestu však poznáme. Je príjemných 17°C a súkame sa do zimných reflexných búnd. Ich výhodou sú odnímateľné rukávy. O5 na jednu kartu prejdeme truniketom do firmy. Pred dvoma rokmi bol areál plný rozostavaných kontajnerov, teraz je obrovská plocha prázdna. Roboši vraj nútene dovolenkujú v Abu Dhabi. Kvôli vojne v Iráne sa nemajú ani ako dostať do Chorvátska. Vo vnútri sme pri veľkom oceľovom ráme. Električári naťahujú káble a osádzajú istiace skrine. Tak naverím boha, ďaleko od reality. S montážou potrubia, kvôli čomu sme prišli, začnú zajtra. To sme sem mohli v pohode dôjsť večer. No zasa ťahať priamo z roboty 5h by nebolo bohviečo. Neskôr zistíme, že vôbec sme sem nemuseli chodiť. Po rýchlom oboznámení sedíme v novo postavených kontajneroch. Spoločnosť nám okrem kolegov robia bzdochy (chorvátsky smrdlijvi martin). Kolega A. mi donesie stoličku zospodu a snaží sa zbaviť steny martinov. Nemám však počítač zo sebou, preto len hľadím do blba. Čakáme, kým skončí koordinačná porada. Chorváti sa strašne radi radia. Potom nás vezmú do kancelárii v budove. Na kávu... Ja si uchmatnem jablká. K. hľadá miesto, kde by nám spravila prezentáciu o produkte. Skončíme kdesi vo veľkom kancli. Chytajú ma driemoty počas vyše hodinovej Powerpoint prezentácie na dva monitory.

Okolo pol štvrtej opúšťame areál. Ideme sa ubytovať do známeho Movenpick. Zrovna inštalujú čokoládovú fontánku. Dohodneme sa na zraze o piatej. Ja zavolám iba tatovi, domov sa neviem dovolať, ale aspoň pošlem správu o príchode. Po piatej ochutnáme v rámci čoko hodinky ovocie a kúsky koláča. Fontánka sa nekoná, je len miska so zohriatou čokoládou. 

Nevieme, či pôjde na večeru i Habibi, ale keď nechodí vydáme sa po ceste k nákupnému stredisku Supernova. Pred železničným priecestím sa Habibi ozve. Mešká, tak už ho počkáme. V Supernova je  vraj pár reštík. Hnusnou špinavou časťou Nového Záhrebu a Sv. Kláry sa presúvame poza nákupné stredisko. Je niečo ako trenčianske Laugarício aj s Mac Donaldom. Pokukáme reštiky, no Ali Kebaba neprebudí vo mne chuťové bunky. Ani nikto v lokáli nie je. Vrátime sa do Batak reštiky, ktorá vyzerá slušne a sedí v nej nejaké človečenstvo. A je vidieť krásny západ slnka. Pokiaľ sa v hnusnom meste dá vidieť. Objednám si Quinoa, slovensky Mrlík čílsky, vegetariánske jedlo. Mrlík je obilnina z Ánd bohatá na bielkoviny. Dokonca i NASA ju odporúča pestovať pri dlhých vesmírnych letoch za hranice sfér. Jedlo, podobné pohánke, je veľmi chutné s granátovým jablkom, avokádom, pečenými ovsenými vločkami. Na pitie usrkujem 2dl z Graševiny. Toť najlacnejšie víno. Kolegovia si dali hambáč alebo čevapi. Vedúci popíja len kávu za 2.60Eur. Vraj má z domu večeru na celý týždeň. Na druhej strane obedoval v Lobby. Dokopy aj z dýškom som tam nechal takmer 20Eur (podľa diéty mám nárok na 14Eur večeru). Potom sme sa motali po Interspar. Nakúpil som dačo pre rodinu i kolegov. No oriešky som si nevybral. Nákup som rozdelil medzi kolegov, ktorí mi ho odniesli. Igelitku som zabudol. Šiel som ešte do Lidl. Na 90% majú podobný sortiment ako doma. V Chorvátsku za tie dva roky všetko podraželo. Diéty však ostali rovnaké na 40Eur. Vraj majú i vyššie platy. My sme na chvoste EU. Už len Bulhari sú na tom horšie. No benzín máme momentálne naozaj lacnejší. Okrem orieškov som si kúpil akési pečivo, ale nechutilo mi. Chcel som si večer čítať, no na nočnej lampičke je odje.aný vypínač. Svietim si mobilom. Cítim sa ako golfová loptička po šichte a o deviatej spím.

Pohľad z hotelovej izby na juhovýchod.

                                                  

24.3.2026

    Zopár krát som sa v noci budil, ale vcelku sa vyspal. Pred šiestou som hore. Hodím na seba bežecký odev a okolo 6.15 bežím na západ. Otočiť sa chcem na mega kruháči "Remetinski rotor". Akurát vojdem do slepej uličky. Značka T sa objaví až po chvíli, preto neviem, že končí. Bude sa ísť dať popri trati? Nie. Takže hopsám po betónových pražcoch zrekonštruovanej trate. Prejdem na druhú stranu. Po chvíli je tam chodníček a cez záhradu zbehnem na ulicu. Pozriem do navigácie a cez Horvatovu, či jej zbytky by to možno šlo. Nešlo. Predieram sa šípovými krami a znova som ku.va pri koľajniciach. Hopkaním prejdem na priecestie a po chodníku smerujem popri Oktal farma firmy a pekárni Klara na Remetinecku cestu. Rôzne pachy a smrady, hlavne však z áut. Dobré ráno Záhreb. Chorvátov rozhodne netrápi nedostatok ropy. Dobehnem ku kruháču, kde hore jazdia smradi, dolu eliny. Je najväčší v krajine a denne sa na ňom otočí 100 tis. smradov. Vydám sa k rieke Sáva. Po hrádzi potom bežím k mostu Slobody. Skoro ma "sundal" cyklista. Auto, vlak, elina, bager a teraz i pumpičkár. Zabehnem viac ako 10km, ale nechce sa mi motať medzi panelákmi sídliska Siget, čím by som si okruh skrátil. 

    Volím teda priamu cestu na juh po V. Holjevca. V týchto dňoch poctila svojou návštevou macedónska prezidentka a po aleji vlajú červeno žlté zástavy. Kúsok je rozkopaný chodník. Bager vrčí, ale radlica sa nehýbe. Nikto v ňom. To som si všimol viackrát. Po vyše hodine a 11km som v hoteli. Rýchlo sa osprchujem a zídem na raňajky. Kolegovia sú prakticky nažraní, sadnem si kdesi medzi neodprataný zašpinený riad. V prvom rade si všimnem menšie poháre na džús. Ani čaj už si neviem vybrať. Anglický, pepermintový a proste čaj. Pijem akúsi čiernu žbrndu. Kolegovi chýbajú zasa ryby. Aj bar na izbe mám prázdny. Habibi má za 40 nocí v minulosti, lepšiu izbu. Aj s barom. U mňa je aj tá chladnička strašne malá. Namiešam si zdravé raňajky z cereálií a orieškov. Polejem jogurtom a hodím pár kúskov ovocia. Dorazím sa sladkým koláčom a croissantom. Vyveziem sa na 8. poschodie, kde mám izbu La Paz (hl. mesto Bolívie) a vezmem batoh. Pred odchodom o5 čakáme vo vestibule na Habibi. Je šofér, takže nič iné nám nezostáva. S miernym meškaním opúšťame hotel. Čakáme na križovatke na diaľnicu. O pol deviatej sa tvoria zápchy. Do Rugvice prídeme o 10min. neskôr. Nevadí. Potrubie začnú spájať až na poludnie. Pozrieme si ďalšie rozpracované projekty a sedíme v kontajneri. Okolo 13h sa ukážu pri konštrukcii nejakí chlapi. Kukajú do dební ako keby hľadali Vlhovej dres alebo domáce kino. Termál inžinier je temperamentný a ukecaný ako chorvátsky šéf D. (t.č. na výstave v USA). Keďže im neprišli nejaké diely potrubia alebo sú vyrobené nekvalitne, sme tu zbytoční ako fusakle na drevenú nohu. Ísť sa kúpať k moru? Iróniou je, že môžeme byť rýchlejšie doma ako vedúci. Ten ide s5 s komoditným vo štvrtok. Nechápem, prečo si najprv tí mozgoví atléti neskontrolovali materiál, ktorý im prišiel. Mali to urobiť v piatok, kedy sme mohli ešte cestu zrušiť. Okolo druhej postávanie zabalíme a sedíme do tretej v kontajneri. Aj hajzle sú v kontajneri (inom) hnusné. Porobil som si nejakú prácu a po tretej sme mohli odísť. Pred hotelom sme sa dohodli, že pôjdeme do centra. O štvrtej prešľapujeme vo vestibule ako panic pred bordelom. Dobehne Habibi, že mu zmizla peňažienka. Takže na bus nejdeme, ale dáme sa do hľadania pudilára. Prehľadávame svoje pracovné batohy, lenže ako jediný P. svoj batoh nepozrie... Teraz však nič netušíme a v našich batohoch nič nenájdeme. 3x sa prehľadala jeho izba s negatívnym nálezom. Navrhujem ísť do firmy. Všetci piati sa teda  sáčkujeme do Oktávky a ideme do Rugvice. Či náhodou neleží v poli. Negatívne. Ktosi pustí kolegu do areálu. No do kontajnera sa nedostane. Dozvedáme sa, že platil včera v reštike mobilom. Tým sa okruh rozširuje. O5 navrhujem zájsť do Batak reštiky. Dovolať sa tam nedá. Chalani idú do nákupáku a ja so S. pešo do hotela trasou, ktorou sme šli včera. V aute ešte snováme plány ako ďalej. Habibi volal na egyptské veľvyslanectvo, ale veľmi mu nepomohli. Treba ísť na políciu, a potom na veľvyslanectvo. Lepšie však bude dostať ho domov. Lenže Rakúšania kontrolujú každé auto. Takže s5 cez Húnov. Stretáme sa pred hotelom, čo ďalej. Asi ísť na políciu. Keď už pomaly pokukávame aj po zvyškoch z kontajneru za hotelom, hovorím, nech sa najprv najeme. Čo keď Habibi zdržia na polícii? Do centra ideme napokon len traja. Vedúcko E. má z domu, S. si kúpi dačo v Kaufláči. Habibi mi spraví prístupový bod pre internet a môžem si kúpiť lístok načítaním QR kódu v buse. Bez internetu lístok nekúpim. P. si kúpi lístok u vodiča, no nevie, kde ho oraziť. Kým zistí, že vpredu, sme v polke cesty a vykašle sa na to. Vypadneme na Hlavnim kolodvore a Habibi, že ide teda najprv na políciu. Ja s P. so škvŕkajúcim žalúdkom do palacinkárne, on sa k nám pridá potom. No Habibi má prakticky vybitý mobil. Keď sa kdesi objaví pod katedrálou, P. ho naviguje. Ide mu i naproti, no už sa kolegovi nedá dovolať. Sám sa P. vráti do La Struk a posadí k zapekaným palacinkám s čučoriedkami. Ja som si objednal s jablkami a škoricou. Zapíjame jedlo s mliekom s rumom. Chutné to je, len málo. Habibi stále nikde. Nemá prachy ani mobil. Stratíme došľaka aj jeho? Ako dojedáme konečne sa v malej miestnostke objaví. Šiel proste do kostola a velebníček-anjel mu ukázal cestu. Ešteže sa vynašiel. Naproti tomu policajti mu pomohli ako Matovič za pandémie a poslali ho na VI. obvod, kde je hotel. Necháme peňažienku už na zajtra. Nahádže do seba horúce palacinky, len tak pachčí ako čajník a po ôsmej odchádzame. Mobil si nabil pri pulte. Akurát nie dosť, a kým sme na stanici, zostáva mu 1%. P. mu požičia 2Eur, no vodič len mávne rukou a pošle ho ďalej do vozu. Na izbe volám ešte domov, načnem kukuričné chlebíky, ktoré sa mi rozsypú po dlážke.

Rustikálna chalupa babky Marije v Malej Mlake.

25.3.2026

    Prebúdzam sa pred šiestou do slnečného rána. Po studenej sprche si zabehnem takmer 10km cez hnusné sídlisko Dugave. Chorváti väčšinou chodia na 7h do roboty. Chodia... Či robia je otázne, keď som videl znova naštartovaný prázdny bager. Kvitnú magnólie, Slovensko je tak 2t pozadu. Raňajky zapíjam pepermintovým čajom, ktorý je jediný ako tak pitný. Načgávam sa malými croissantami. Neviem si nič iné akosi vybrať. Palacinky vraj boli odborne odporné. Počujem však smiech Habibi a vyzerá, že všetko je v poriadku. Peňažienku našiel vo svojom batohu P. Omylom mu ju Habibi vložil doň, keď sme včera odchádzali. Žena sa mi smeje, že sme boli nacenganí. Habibi nespal celú noc a šplechnutie kameňa, čo mu spadol zo srdca bolo počuť zo 4km vzdialenej Sávy.

    Keďže sme tu zbytočne, niektorí špekulujú odísť vo štvrtok. No má byť pekne hnusné počasie. Ja aj S. som za piatok. E. to má isté s komodiťákom zajtra poobede. P. chce zradiť a pridať k nim. No aspoň budem mať zasa viacej miesta vzadu. Doobeda sa motáme pri skrachovanom torze rámu. Je jasné, že sa sem vrátime. Zasa káva. Ja ukusujem z jablka a banánu. Poobede sedíme v kontajneri. Dostali sme pozvanie na pizzu do známej reštiky Duksa. Vedúckovia nás zradia a nasáčkujú sa do voza chorvátskemu kolegovi. My traja ideme našim autom do hotela. Iba zhodíme batohy a stretáme sa vo vestibule. Habibi mešká len 2 min. a tie sa ukážu kritické. Z 200m vidíme ako nám bus č.268 odchádza pred očami. Ďalší sa dovlečie s 25min meškaním, takže čakáme neuveriteľných 45min. To točia na linke len jednu harmoniku? Neskutočná organizácia. Šiel by som aj peši, ale nechcem sa aj ja odtrhnúť od chalanov. Natlačíme sa do preplneného busu. Kašlem na kúpu lístka. V autobuse dobytok nenapadne vystúpiť, aby mohli iní vystúpiť. Pred križovatkou Avenija Dubrovnik sa posúvame 2m/min. Znova naberieme meškanie. Volajú nervózni kolegovia, kde sme. My ani nevieme povedať, kedy prídeme. Keby sa autá nepredbiehali, premávka by bola plynulejšia. A čo tak špeciálny pruh pre busy? Konečne vidíme motať sa policajtov na križovatke, no to ju už opúšťame. Na zastávke Bundek vypadneme z harmoniky a pešo prejdeme tých pár minút do reštiky. O5 volá vedúcko. Meškáme hodinu. Pizza dávno zožraná, pivo vypité, niektorí už aj odišli, ale šak si objednáme. Ja overenú Koza Nostra s kozím syrom. Čašník je stále rovnaký. Unavený, vysoký pán v okuliaroch padajúcich mu z nosa a mastnými alebo naglejovanými vlasmi. Na stôl objednám fľašu vína. Ochutnávať ju nechcem. Preberá sa vojna v Iráne. Ja sa s kolegom bavím o Číne. Jeho žena nenávidí tamojší režim boľševika. Jej otcovi lekári nepomohli a to ho priviedlo do hrobu. Boľševik zaviedol hodnotový systém. Tragické je, že obyčajní ľudia veria v dokonalosť režimu a životu, aký majú. Čínske autá sú tiež príbeh sám o sebe. Auto BYD, ktoré sa dováža na európsky trh, je postavené z odpadu. Čip z voľajakej starej práčky. Všetko je z lacných materiálov a do EU sa dovážajú len nepotrebné, nepredajné šroty ležiace aj rok kdesi na poli. Vláda proste musí splniť päťročnicu. My by sme radi urobili firme škodu, no dezert iní hostia vyžrali, takže dopijeme fľašu vína a dovidenia. S plným bruchom pešo kráčame vyše 3km k hotelu. Je len pol ôsmej, preto sa dohodneme, že sa stretneme na bare o ôsmej. Habibi má nejaký kredit z hotela za služby a vlastne by sme mali osláviť nález pudilára. Krátko po ôsmej sme však pred barom len ja so S. Nedohadovali sme sa na ráno? Od výťahu sa však objavil Habibi a sadli sme si do kresiel a na pohovku. Zasa sedím ako v Oktávke v strede medzi kolegami. Robíme si z toho srandu, že ešte sa tí vpredu otočia v smere jazdy. Objednám si 2dcl vína, kolegovia i zákusok, ale ja som plný. Vedúcko s Habibi aperol, ktorý označím ako kus sračiek, načo E. vyprskol. P. a S. nejaký kokteil. Všetci dostanú to svoje Tiramisu a Daikiri, ja som na suchu. Čašník sa ospravedlňuje, no objednávku zruším. Kolegovia sa bavia väčšinou o práci alebo alkoholických radovánkach, ja som unavený, ticho sedím a simultánne mrkám na dve obrazovky nado mnou, kde bežia chorvátske telenovely. O pol desiatej mám toho sucha v hube dosť a s S. sa zdvihnem na izbu. Včas, lebo ma chytí sračka. Možno aj z tej vody, čo pijem z vodovodu.

26.3.2026

    Prebudím sa pred šiestou do upršaného rána. V behu mi slabý dážď nebráni. Zatiaľ ani nefúka silný vietor. Utekám smerom na juh do mestskej časti Buzin, kde sa stočím na západ do Odry a Malej Mlaky. V dedine je novo romantický kaštieľ Kuševič-Plavšič a reštika Etno - park so zaujímavým okolím. Dážď naberá na intenzite, ale to mi až tak nevadí, ako keď ma polejú autá. Po vyše 6km som teda premočený, no zima mi nie je. Bežím popri prečerpávačke vody. V areáli je i múzeum vodárenstva. O siedmej ráno sa doň budem márne dobíjať. 

Reprezentatívny kaštieľ záhrebskej šľachty z 18.st.

   Hotel síce vidím na dosah, no je to k nemu cez polia a trať ešte 4 km. Lietačky sa rozkrútia až po pol ôsmej. Zablatený a mokrý vyzerám ako keby som vyliezol z kanála. Rýchlo zo seba zvlečiem premočené šaty a topánky a aspoň chvíľu si vychutnám teplú sprchu. Umyjem si i topánky od blata. Odchod o 8.10h stíhať nebudem, na raňajky prichádzam 10min. pred ôsmou. Cereálie zalejem s bielym jogurtom (ovocný si jeden Yankee nalial do pohára). Nahádžem do misky ovocie a oriešky a tento mix sa snažím nahádzať do huby. Ochutnám i čokoládový koláč (dcérka robí omnoho lepší) a croissant. Ten žujem ešte vo výťahu. Napokon meškám len minútku-dve a prídem zarovno s S. Pešo so skupinárom kráčame tých pár metrov do firmy. Dážď nie je silný. Ostatní vraj pôjdu autom. No po 5min. ich vidíme ísť pešibusom k firme. Auto nebrali, lebo ho nemajú kde zaparkovať. Lenže v aute zostal batoh P., kde má počítač. Naveľa sa podarí kolegyni K. vybaviť parkovné miesto na poloprázdnom parkovisku a P. sa vráti do hotela po Oktávku. Možno by sme mohli ísť domov, no S. nemá kľúče od bytu a Habibi tiež vyhovuje piatok. Sedíme v poradnej miestnosti Risnjak. Pozdravíme chorvátskych kolegov z minula. Nejakí sú nešťastní. Dnes majú ročné hodnotenie. Ich navýšenie platu im vyplatia naraz na konci roka. Snažia sa ich tak udržať. Majú však napr. aj Veľkonočné odmeny. A určite vyšší plat ako my na Slovensku. V kuchynke sa zbavím zvyšnej bonboniéry Deva a tyčiniek. O 11.30h píšem kolegyni na Slovensko, že je čas vetrať kancel. Odpíše, že je zima. Pred 13h nedočkavý vedúcko nás opúšťa a čaká 10min. na recepcii. Rozpršalo sa. Navrhujem ísť do technického múzea. Pred 14h balíme a ideme na obed do hotela. Platí Habibi zo svojho bonusu. Všetci sme si objednali denné menu. Grilované bravčové so zemiakmi a šalát. Zemiaky boli mrazené a sladké. Mäso sa dalo požuť. Asi vyzerám biedne, keďže som mal najväčší falát mäsa. Vo vetre a daždi sa nikomu nechce von, preto o 15h sám opúšťam hotel a prebehnem na zastávku. Nečakám nejak dlho na harmoniku. Šoférovi podávam 1Eur, ale čosi zamrmle, že nemá a idem na čierno. Na hlavnej stanici prestúpim na elinu č.9. Ľudia sa skrývajú pred vetrom, kde sa dá. Smetiaky sú plné polámaných dáždnikov. Skutočne ho nemá význam vyťahovať. Elinou je to len 3 zastávky k Technickému múzeu. Lístok si preto o5 nekupujem. Hľadám vchod, ktorý je kúsok s5 od zastávky. Nasledujem akéhosi cudzinca, ktorý tiež ide do múzea.

Technické múzeum bolo otvorené začiatkom r.1963.

   Je niečo pred štvrtou, takže mám vyše hodiny na exponáty. Lístok sa kupuje v domčeku vedľa. Stojí 7Eur. Pohľadnice nemajú, platiť sa dá kartou. Do rúk dostanem aj plánik. WC sú zase kdesi mimo haly, v rohu. Nie sú to pisoáre, ale válovy, no čisté a voňavé. Múzeum je vlastne len jedna veľká dvojposchodová hala rozdelená na viacero sekcii. Mladý študent ma len upozorní, aby som sa ničoho nedotýkal a začal vľavo - hasičskou sekciou. Tak sa motám pri striekačkách a pumpách. Vedľa je sekcia mlynských kolies. Za ňou nasleduje zaujímavejšia sekcia parných strojov a turbín. Plynule prechádzajú k benzínovým motorom. Múzeum je špecifické tým, že je plné všakovakých motorov. Vzadu je potom tiež interesantná expozícia ťažobného priemyslu. Ropa, plyn, uhlie. Pred ňou ešte letecké a lodné motory. V najväčšej hale sú dopravné prostriedky. Dominuje jej vojnový veterán Thunderbolt s juhoslovanskými znakmi a ponorka. Je tam tiež zopár áut a vláčikov, či električka. V kúte je potom venovaná zvlášť expozícia Nikolovi Teslovi. Aj s funkčnými modelmi jeho vynálezov v reálnej veľkosti. Tie sa však predvádzajú asi len počas komentovaných prehliadok. Na druhom poschodí je zopár sekcii ako včelárstvo, technika domácnosti, chémia, či ekologické energie. Je tam i planetárium, ale otvorené len do 16h. Repliky Lunochodu, či vesmírneho modulu. Pochodil som si všetko, chcelo by to trošku viac času. A v hale je chladno. 

    Pred piatou opúšťam múzeum a vraciam sa do marazu vonku. Na hlavnej stanici čakám chvíľu na spoj 268. Kúpil som si veľkú makovú taštičku. Dáždnik schovám, nech ho netrápim vo vetre. Tak strašne neprší. V Lidl kúpim slané blbosti na párty. Na izbe sa najem. Snažím sa očistiť totálne zasvinené nohavice. Volám P. na izbu. Ako keby telefón ktosi zdvihol, no počuť nie je. Volám mu na WhatsApp a zdvihne. Sú u Habibi na apartmáne od piatej. V hale ma vyzdvihne S., lebo by som sa nemusel výťahom a so svojou kartou dostať hore. Habibi má väčší apartmán, ale zbytočne v podstate. Uprostred si rozložili stolík a popíjajú. Skupinár P. mi volal 5x. No ešte na izbe som zistil, že nie som prihlásený do siete. Reštart teleféna vskutku zabral. I záves odkryli, aby videli, či sa vraciam do hotela. Izbu má Habibi priamo nad vchodom. Nejaká Graševina mi ešte zostala, tak ju pomaly dorazím. S. pije Cider. Ostatní dvaja si otvoria fľašu červeného. Ohovárame kolegov našich i chorvátskych. Habibi porozpráva svoj životný príbeh. Doma, v Egypte, mal oveľa lepšie platenú robotu. Brat ho volal do Kuvajtu, kde by zarobil ako námedzník 7 až 8000Eur. Láska je však mocnejšia než prachy a vzdal sa dobrého postavenia. Má ďalšieho brata - známeho egyp. psychológa. Okolo pol desiatej som z nich ohučaný a idem na izbu. Až dnes som si všimol letáčik, ktorý sa zavesí na dvere a chyžná potom neupravuje izbu každý deň. Preto mi ho lenivá chyžná dnes znova položila na posteľ.

27.3.2026

    V noci som si nechal pootvorenú ventilačku a veru teplo zrovna nie je. Som na južnej strane, aspoň tak nefúka. Sme uprostred strašnej búrky s krásnym menom Deborah. Konštrukcia budovy v noci sem tam zavŕzgala. Topánky mi neuschli (napokon schli 3 dni), takže ďalší dôvod zostať ráno na izbe, hoci som pred šiestou hore. Dám si studenú sprchu a sadnem si k denníku. O pol ôsmej som zišiel dolu do jedálne. Obsluhujú (aj izby upratujú) samí aziati. Dám si praženicu so zeleninou a syrom. Croissant musí byť. O5 bola chutná žemľovka, či čo to je. Popíjam si čierny čajík, keď vtom sa rozozvučali alarmy v telefónoch ľudí vôkol. Ozvala sa Deborah. Výstraha pred búrkou. Školy zavreli, väčšina ľudí robí z domu. Pobalil som rýchlo kufor a o pol deviatej som sa odubytoval. Sympatická Turkyňa Azra mi faktúru ani nedala do obálky. Detail, no kolegovia vyúčtovanie majú v obálke. Znova sme čakali na Habibi. Keď sa dovalil, šiel natankovať a Oktávku pristavil pred hotelom. Pracovné veci von, nahádzať kufre, batohy, na vrch topánky a bundy. Mohli sme do toho nečasu vyraziť. Šoféroval S. Ako sme vyrazili, na Lučko začalo snežiť. Blížili sme sa k horskému prechodu Gruškovje-Gornji Macelj. Tam už bola kašovitá vrstva mokrého snehu. Na zemi 10 čísiel. Prechodom okresu škriekajú telefény. Ako sme však opúšťali kopce pohoria Macelj, pršalo. Čítal som si knihu, vedľa sedel P. Habibi vpredu si vydýchol, keď sme prešli hranicu do Rakúska. Kontrolovali Slovinci a aj to iba šoféra. V Rakúsku stojíme na prvom Asfinag Stras Ost. Koliesko prevezme Habibi, pretože sa nemôže na šoférovanie S. pozerať. Šoféruje kdesi na okruh Viedne. Tam akosi neplánovane stojíme na odpočívadle Schwechat. Habibi sa ide vysrať do plateného záchoda, my traja len postávame. Ukusujem z jablka a dojem kukuričné chlebíky. Za volant prekvapivo usadá S. Habibi vybalí na spolujazdcom sedadle rezeň s kyslou uhorkou a chrúme. O 20km je odpočívadlo Asfinag, no Habibi bol hladný skôr. Hranicu prekračujeme o 13.30h. Slabo prší, fúka silný severný vietor. S. sa zavezie do Trnavy na stanicu. A znova šoféruje Habibi. P. zaujme miesto spolujazdca a tlačí rukou na koleno Habibi, nech pridá plyn. "Push on it". Dohadujeme sa, kde zastaví. Tam, kde má brali. Pred 15h otváram dvere a vítajú má pištiace morčatá.

Ako zhodnotiť služobku? Nezačali bez nás, ani s nami ani po nás. Celý tento výlet sa dal scvrknúť do jedného dňa.

Dobro došli: Misija Rugvica

 

Prológ

    Už dva týždne pred stavbou sa mi montáži kontajnera snívalo.

    Veľký problém sa ukázalo ubytovanie. Ani nie veľký, ale zobral čas. V Záhrebe je v druhom týždni nášho pobytu nejaká konferencia SFeraKon (najväčšia sešlost elektrikárov v Európe). Nebudeme teda bývať v slušnom hoteli Movenpick, ale pre obsadenosť musíme zvoliť iný. Ani jeden nemá bohvieaké recenzie, ale firma nám 5 hv. nezaplatí. Toľko vajatáme s hotelom až hrozí, že budeme spať v aute. Šéf nám ponúkol hotel kdesi v štvrti Sesvete na periférii Záhrebu. Bližšie k výrobe, ale ďalej od kanclu. Napokon nám naša sekretárka zjednala Sheraton priamo v centre. 

    V nedeľu som kúpil 21 kúpeľných oblátok.

    V pondelok som vyzdvihol auto. Firemnú Oktávku sa mi podarilo zaparkovať doma pred obchodným reťazcom. Ešte sa dá, rampa je v nedohľadne. Od testeristov som si požičal telefén, nech mám kde dokumentovať stavbu kontajneru. Doma som kúpil ročnú diaľničnú známku do Osteraich vzdušného priestoru. Neviem načo, keď už iba polroka bude platiť. By sa oplatilo kupovať 2 mesačné.

Utorok 

    Po pol ôsmej vychádzam do upršaného rána vyzdvihnúť kolegu. Ešte sa ani poriadne nerozbehnem na diaľnici a už spomaľujem kvôli prácam na ceste. Tých obmedzení je po ceste vcelku dosť snáď okrem Slovinska. Na rakúskej S1 je to hneď aj nehoda dvoch kamiónov, aj práce na ceste. Za Rakúsko-Slovinskými hranicami stojím na odpočívadle Šentilj. Kolega mal spravené šunkové chleby, ja som si otvoril vrecko s malými sušienkami. Za volant sadá P. a pokračujeme do Záhrebu. Za 5 a pol hodiny sme pri firme. Zvítame sa s kolegami a hneď mi dávajú úlohu nahrať správne výkresy. Nahral som ich do zlého priečinka a ešte k tomu aj nejaké staré verzie. Zastavil sa i šéf. Ako sme sa dozvedeli, chceli o5 posunúť výrobu kontajnera o týždeň. Mne by to len vyhovovalo, lebo som mal ísť so ženou do Brna na staré podzemné vodojemy. Zohnala si i náhradu, ale tá jej deň predtým odriekla. Drahá mala stresy, ale napokon sa všetko vyriešilo. Šéf teda nahnal všetkých, že kontajner sa musí postaviť, lebo sme na ceste. Chvíľu sme sedeli v kancli. Zajtra začíname vo výrobe o 8h. T.j. hotel musíme opustiť o 7.30h. Veľa toho asi ráno nenabehám. Zastavil sa za nami ešte ďalší člen projektu Kristijan M. Manažuje projekt z hľadiska výroby. Pôvodne som si myslel, že je vedúci výroby, ale on je iba projektový manažér. Jeden z nich teda. Ukecaný, že sa nedal zastaviť. Mňa si pamätal. Dokonca i niekoľkých ďalších kolegov. Mená si pamätá dobre. Pomaly sme sa pobalili a on len mlel. Museli sme mu rázne povedať, že odchádzame. Popŕcha aj v Záhrebe. Ubytujeme sa Movenpick. Teraz mám izbu na samom vrchu. Jej meno je Bogota. Nemám už letisko. Pri otvorení skrinky na oblečenie sa mi vysunie trezor. Preto som ho zamkol na kód. Okrem mizerného výhľadu mi hučia pod oknom vlaky. Ešte aj tá bezdrátová sieť sem nedočiahne. O štvrť na šesť ideme na bus do centra. Mám ešte starý lístok. So ženou riešim kúpu lístkov na vlak do Brna. V parku Zrinjevac prebieha Asian food festival, ale je to len rýchle občerstvenie zďaleka pripomínajúce ázijskú kuchyňu. Ani obrázkami nie. Skončíme v La Štruk. Objednám si sladké zapekané palacinky s jablkami a škoricou. Porcia sa mi zdá na výšku akási menšia ako minule. K tomu nechtiac červené víno. Čašník mi nerozumel, objednával som si biele. Mám artikulovať. Nechal som tam 12Eur. Prešli sme sa po Jelačičovom námestí, tatovi som kúpil magnetku. Obišli sme si Sheraton hotel na ulici akéhosi kniežaťa, kde pôjdeme budúci týždeň. Kolega si kúpil na zajtrajší obed burek a slanec. Stihli sme i bus. Preplnený najmä mládežou, že som si ani lístok nemohol označiť. No neboli sme jediní čierni pasažieri. Pri prostredných dverách stál pán. Extrémne zapáchal potom. Mal nejakú chorobu, alebo proste bezďák. Už mi ten špinavý, s vrecami s odpadom na ulici, a smradľavý Záhreb chýbal. Po ôsmej som otváral kartou dvere na izbe.

Socha chorvátskeho spisovateľa slovenského pôvodu Augusta Šenou v centre.

Streda

   Dnes je sviatok, takže zarobím 3x viac ako v bežný deň. Ale odlúčenie od rodiny a plány na tento deň (návšteva vodojemu) mi peniaze nenahradia. Ráno som vstal pred šiestou a bol si zabehať necelých 5km na sídlisko Podbrežje. Na raňajky som si zarobil jogurt s ovocím a orieškami. Kolega P. si dal tiež ovocie, ale s párkami. Vraj sa mu na izbe zatvára okno po pár minútach. V noci mu bolo na nič. Šiel som pešo s oblátkami do kancelárii. Chvíľu som stepoval a búchal na zavreté dvere, kým mi otvoril ktosi. Otvoril mi ten istý človek aj poobede. A o týždeň mi otvoril zasa. Súkromný vrátnik. Vybalil som sladké pokušenie a už ma prezváňal P. čakajúci dole na mňa. Šli sme do výrobnej haly v Rugvici. Zakufrovali sme mojou vinou, lebo som myslel, že treba odbočiť na Trg Rugvica. Ale až na ďalšej odbočke priamo na dedinu Rugvica. Cez to všetko sme došli na minútu presne o ôsmej hodine. Aj napriek zápche a blúdeniu. Už nás čakal kolega Dario. Menší, s guľatou hlavou a začínajúcou plešinkou. Stále plačkal, koľko má roboty. Prezul som si topánky a šli sme na vrátnicu. Vyfasovali sme prilby, okuliare a vesty. I kartu pre vstup, ale len do areálu. Inde sa s ňou nedostaneme, takže je nám prakticky na nič. Postávali sme vonku, kým si Dario vybavoval telefóny. Šli sme do jedálne na kávu. To už prišiel aj Kristijan. Vzal nás do výroby. Chlapi montovali spodok skrine. Majstri mali pred deviatou poradu, na ktorej sme pasívne participovali. 5min. pred obednou prestávkou začali dvíhať spodný rám, že ho otočia. No položili ho nas5. Pritom otočenie trvá necelých 10min. Po obede si už žeriav vzala iná partia. Pol hodinu sme čakali, kým sa uvoľní. Práce sa mi zdajú, že idú slimačím tempom. Navyše musia riešiť problémy s nekvalitným vyhotovením dielov. Ale majú náradie od výmyslu sveta. Neviem si to predstaviť u nás. Ako som sa neskôr dozvedel, normálnu robotu by ani nevedeli spraviť. Po 12h sme sa šli najesť aj my. Kristijan nám požičal jeho kartu a môžeme chodiť do kancelárie. Dal nám k dispozícii miesta v miestnosti testeristov. Riešil som ešte jeden problem s dverami M35 na výstavu. Chlapi namontovali zopár častí rámu a pred 15h to zabalili. Ukázala sa i majsterka Dora. Drobné, mladé žieňa s hnedými vlasmi, zelenohnedými veľkými očami a prenikavým až piskľavým hlasom. Na nechty si lepí ružové atrapy. Niečo jej na projekt chýba, niečo má navyše. Ak by teraz odišla, nepostavia bez nej ani búdku pre sýkorky. Riadiť toľko chlapov nebude jednoduché. Po tretej hodine sme odišli aj my. Zastavili sme sa v kancli prehodiť basu piva do Anteho kočiara. Nechcú od nás prachy na zajtrajšiu opekačku. Na večeru vybral P. nejakú reštiku na sídlisku Dugave v Oktagine. Taká kruhovka, no lokál menom King´s food nikde. Ja som pozeral tiež adresu a otváraciu dobu, ale reštika toho mena nikde. Snorili sme v Oktagine aj na okolí, ale nič okrem predajni zbraní a pohrebnej služby. Aké účelné. Pokračovali sme pešo do známej pizzérie Duksa. A čuduj sa svet, stretli sme kolegu M. od električiek. Venčil syna a býva blízko pizérie. Dal som si pizzu so šunkou a rukolou posypanú parmezánom. Šunka nič extra. Zalial som pokrm Graševinou. Pešo s5 nech mi vytrávi. Kopa žiakov z gymnázia takto večer?

Ráno v parku Maksimir. V pozadí štadión Dinamo Zahreb.

Štvrtok

    Zabehol som si k nákladnej stanici. Necelých 5km. Pata bolí, chvalabohu v priebehu dňa sa bolesť zmenší. Vo výrobe ide všetko pomaly. Začali osádzať vonkajšie panely. Nedávajú medzi ne tmel, na čo sme upozorňovali. Dali iba hore a dole. Maturovali sme and rámom dverí. Zistili sme, že je zle vyrobený vrchný diel. Kvalitár si ho prevzal. No skladom iný nie je. Možno bude v pondelok. Na obed som dojedol makový závin. Máme strážneho psíka Daria. Posielame ho preč, nech sa venuje svojej robote. Na pokyn vedúceho projektových manažérov, chlapi demontujú dvere z M-serie a naložia mi ich do auta. Poobede mu ich zanesieme. Odchádzame po pol tretej. Na hoteli sa prezlečiem a busom ideme k jazeru Bundek. Je tam veľa miest na opekanie. Naši inžinieri sú až na tom druhom. Blízko záchodov, aby mali vodu. Na murovaných griloch sa už pečie kuracinka, zelenina a hríby. Fúka chladný vietor. Na kuracinku napichnutú na špajdli si musím počkať. Sadnem si k stolu, naložím šopský šalát, ktorý robili dievčatá. Tradícia opekania vznikla pred 5 rokmi, keď ju začali robiť Markovia. Robia to na vlastné náklady a pozývajú aj svojich šéfov. Po relatívne skromnej a skorej večeri som si dal ešte sladký koláčik. Ako jediný som pil víno Graševina z vrecka. Chorváti sa sprvu zdráhali piť naše pivo Steiger, lebo si mysleli, že 12° je obsah alkoholu. Je to však iba obsah sladu, či horčiny. Ukázali sme im obsah alkoholu na etikete. Chvíľu som sedel sám, lebo hádzať si loptu ma nebavilo. Prišiel šéf so ženou, a tak som sa bavil s Krunom, ktorý do seba hádzal grilovanú papriku a zjedol aj celú cibuľu. Brane púšťal cez telefón muziku. Vatrogasec (hasič) Mirko alebo paródiu na Boney M. Po chvíli som o5 osamel, tak som si šiel zahrať peloty so 40-ročnými drevenými guľami. Hral som s novým študentom proti Antemu a Kláre. Prehrali sme 11:7. Na tráve sa gule neočakávane gúľali. O to bola hra ťažšia. Po hre som napriadol rozhovor s Ante a sledoval hru s loptou. Jeden pobehoval v kruhu ostatných, ktorí si pinkali loptu. Prišiel i šéfov šéf. V saku. Čosi pojedol, kopol párkrát do lopty a zmizol. Zastavil sa pri mne šéf a pýtal sa ma na dojmy z výroby. Povedal som mu, že stavba ide pomaly. Pýtal som sa tiež, čo s elektrikármi, keďže majú školenia, ale kontajnery nerobia. Prichádza nový projekt SM a tam by ich chcel. Hodlá prenajať byt. Vtom sa opýtal na P. Pozeráme medzi prísediacimi aj hráčmi a P. nikde. Možno šiel na vecko, či sa len prejsť. Lenže ani po pol hodine chlapa nikde. Naposledy ho videl Brane kráčať s batohom preč. Ani po hodine sa nezjavil. Ante volá do hotela, či je na izbe. Ak má vsunutú kartu, na recepcii to vidia. Nemajú izbu vysvietenú. Volám na telefón, no je vypnutý. Ante volá znova do hotela, kedy naposledy otvoril dvere. Recepčná volá na izbu, ktosi aj dvihne telefón, ale nepovie nič. Žeby spal? Dievčatá sú všetky s nami. Neodišiel ani s jednou. Tipujem, že sleduje v krčme zápas. Dievčatá sa ho vybrali na bicykloch hľadať po okolí. Po dvoch hodinách mi pride správa, že je dostupný. Vzápätí volá P. Antemu, že bol v kostole a o 10 min. príde. Všetci si vydýchli. Robili si srandu, že ostanem manažér pre kontajnery. Mne do smiechu nebolo. Za veľkého potelsku sa objavil P. od jazera. Ani nevie, v akom kostole bol, ani nevie o čom bola omša. Keď som sa ho pýtal, prečo nikomu nič nepovedal, myslel si, že keď na chvíľu zmizne nikomu nebude chýbať. Debil. Spomínajú na neho doteraz. Môže byť na seba hrdý. Pomaly sadala tma, a tak sme sedeli na lavičke. Šéf o5 spriadal svoje vízie. Naše skrine doma tvoria mizivé percento zisku firmy. Rovnako aj niektoré male kontajnery. Som mu povedal, že tento rok do Záhrebu už nemienim ísť. “V poriadku”, riekol. Nechce dokurviť naše životy. Dodnes mi neochotu vycestovať pripomína. No viem ako to dopadne. Hodí to na môjho šéfa doma, nech zoženie ľudí. Prakticky zostanem ja a P. Sedeli sme a počúvali jeho výlevy takmer do 22h. Zavelil som poďme. Upratali sme veci, čo zostalo šlo do Anteho auta. Pešo sme potom prešli tmou do hotela. Po sprche som vyúdený ľahol okolo 23h do postele.

Dom umelcov bola kedysi mešita i pamätník II.sv. vojny.

Piatok

     Ráno som si radšej pospal namiesto behu. Čakala ma cesta domov. Po pol siedmej som i tak bol hore. O5 jogurt s orieškami na raňajky. Mali by sme si užiť hotela. Pobalil som sa, odubytoval a mohli sme vyraziť do Rugvice. Kolečko som viedol teraz ja. Po ôsmej sme boli na vrátnici. Kartu sme mali o5 od Dory. Pri kontajneri som pozrel do výkresu a zistil, že tmeliť sa majú aj panely po celej dĺžke. Objavil sa pi.ujúci Dario a povedal som mu o tom. Tlmočil odporúčanie robotníkom. Pozerali na mňa ako keby som im prepil výplatu. Začali teda aplikovať prúžok tmelu do spojov panelov. No nezdá sa mi, že zakaždým. Došiel aj P. z kanclu. Dory sme sa opýtali, či je možné zmontovať vnútorný rám. Nemá miesto. Osádzanie panelov je rovnaká robota a nemuseli sme pri tom byť stale. Šli sme hore eskalovať požiadavku Kristijanovi M. Ten nebol v kancli, ale vraj pride. Stiahli sme teda fotky montáže z posledných dní. Našli sme ho v inom kontajneri vonku. No čo. Šiel za Dorou, ale v podstate prd vybavil. Možno v utorok bude rám. Chýbajúci diel zárubne pride najskôr v pondelok alebo utorok. To už mali roboši pomaly prestávku a my sme o5 šli do kanclu sa pobaliť. Pred 11h sadám do auta. Nad hlavou mi preletí nový Rafale, ktorý Chorváti len nedávno dostali. Stavím sa na pumpe Shell, asi najdrahšej v Chorvátsku a beriem  naftu. Potom juchám cez Maribor (aj and ním sa lieta, dokonca akrobat) a Graz na Viedeň. Je krásne slnečno. Zastavujem v Oldtimer, kde ma navigoval P. Záchody sú síce zdarma, ale napríklad káva stojí 5Eur. Bageta 7.5Eur. Nasypem do seba oriešky a dojem sušienky. Chovajú za motelom hady. Z druhej strany je drevená kadibúdka, kde sedí chlap. Ako k nej prídete, otvoria sa dvere, prdiaci chlap ponadáva a nakoniec vás opľuje. Za volant usadá P. Viedeň a Hovadovo je jeho. Vyhneme sa hlavnému mestu po novej D4. Po pol piatej som doma. Dokonca skôr než drahá. 
Účasť na montáži kontajnera nám dala možno viac ako minulá návšteva. Akurát práce trvajú pomaly.

Pondelok 13.5.

    Po víkende doma, ktorý som využil pracovno (kosačkou na záhrade) - relaxačne (bicyklom na Myjavské kopanice) vyrážame o 7.30h o5 na juh. Po Slovinské hranice šoféruje P. Hlásia kolóny na diaľnici pred Hovadovom, preto schádzame na Pezinok. No premávku brzdia kamióny a semafor vo Viničnom. Letíme 70km/h cez Čiernu vodu a za ňou sa napájame na novú D4. Práve počúvam rozprávku v rádiu o vybudovaní tunela Karpaty do 4 rokov. Ďalšie spomalenie je pred Viedňou. Za metropolou sa konečne rozbiehame. Aj na 150km/h. Po pravej strane pozerám na akoby zasnežený vápencový Scheenberg, no 2000m vysoký vrchol Klosterwappen je v mrakoch. V Graz pristáva bojový Eurofighter rakúskej armády. A my sa rútime do hustého dažďa. P. vôbec nespomaľuje a ideme 130km/h. Dostať nejaký aquaplaning, je po nás. V Slovinsku dážď prestane a v Šentilj vystriedam za kolečkom P. Pripraví mi prekvapkanie. Na pumpu došiel na rezerve. Musel som teda dotankovať 44l nafty. A o5 si to budem účtovať ja. Chce mať pred dovolenkou čo najmenej roboty, hajzel. Vrátim mu to na parkovnom v hoteli. Na Maribor i k Chorvátskym hraniciam je relatívne rovinka. Hrám sa z tempomatom. Najprv však vytáčam Oktávku do obrátok, lebo manuálne radím. Auto si samo brzdí, len cítim pohyb pedálu. Letí samé, nohu mám jemne položenú na pedáli brzdy. Záhreb nás privíta polooblačným počasím a teplotou 23°C. Ťahám až do Rugvice. Prídeme tam okolo štvrť na dve. Vyzdvihne nás Dario a ideme rovno do výroby. Práve pokladajú sadrokartónovú podlahu. A zle. Spoje panelov nevzchádzajú na nosníkoch, ale vo vzduchu. Režú ich podľa výkresu, kde sú kóty. Možno je to aj moja chyba, lebo kóty som asi pridal ja. Kto si to má po dvoch mesiacoch pamätať. Nájdeme spôsob, ako klásť a rezať panely. Preložia ich správne. Pred pol treťou balia nástroje a ideme preč. Zastavíme sa v kancelárii v Záhrebe. Pozdravíme chalanov, odovzdáme zamestnanecké karty na prečipovanie a ideme do hotela. Tento týždeň sa nám ušiel už len Sheraton v centre mesta. 

Labyrint hotela Sheraton.

    Rozprší sa. Dážď sme doniesli zo severu. Veľký hotel yenkeeovského štýlu. Všade kufre a čakajúci hostia. S nimi bojujú tri recepčné. Parkovanie stojí 20Eur na deň. Za dva dni v Záhrebe mám doma parkovanie na rok. Zaparkujem smrada pri výťahoch a idem na 3. poschodie, kde mám izbu. V zlatej farbe je vnútro výťahu i zábradlie na schodoch. P. pokračuje na 5. poschodie. Sheraton má najväčšiu slávu za sebou. Na chodbe zapácha riedilo. Dačo natierali alebo lepili koberec? Udržujú hotel pri živote za každú cenu. Izbu mám s veľkým letiskom a vaňou. Izby sú prepojené dverami. Ošúchaný, starší nábytok. V zásuvke nočného stolíka biblia. Proste pre amíkov. Veď aj naša firma je zo Štátov. Nedá sa mi otvoriť okno. Nieto kľučky. Som ako v akváriu. P. má kľučku na okne. Býva v nejakej nadstavbe. Klíma hučí, no v noci si musím chladiť izbu, inak sa uvarím. V kúpeľni nechýba šnúrka paniky. Okolo trištvrte na šesť ideme pozrieť čosi pod zub. Prší, preto len v okolí hotela. Zapadneme do rýchleho občerstvenia Burger station. Obsluhujú ho dve dámy v rokoch. Malá Thajka robí všetko a blondína asi len kasíruje.  Objednám si menu Donner kebab. Na stole mi pristane vo veľkej placke zabalené teľacie mäso. Žiadne postrašenie mäsom ako voľakde u Alibaby v Bardejove. Riadne pláty mäsa trčia z neho. Nápoj vo fľaške som si mohol vybrať z chladničky. Vyťahujem Sprite. K tomu trocha hranolčekov s kečupom. Za 10.50Eur som sa napráskal wrapu. Na hoteli som vyskúšal bazén na prvom poschodí. Ubytovacia časť je oddelená sklenenými dverami, ktoré sa otvárajú kartou. V hoteli totiž bývajú kongresy. Pred vstupom do wellness sedí dievčina za pultom. Poskytuje uteráky a prvú pomoc pre kolabujúcich dedkov v saune.  Bazén má dĺžku 16m a hĺbku tak po bradavky. Bol som v ňom sám. Prišiel nejaký týpek, ale po dvoch dĺžkach plávanie vzdal. Nakukol som i do saunového sveta. Telocvičňa je zatvorená. Po pol hodine plávania som sa osprchoval a po schodoch vyšiel na izbu. Upratovačky stále čistili izby. Výhodou hotela je poloha. Pre tých, ktorí chcú obdivovať krásy Záhrebu. Pre nás je ubytovanie v centre dosť o ničom. I programy v TV sú lepšie. Tým výpočet výhod končí.

Maksimir je najväčší a najstarší park v Záhrebe.

Utorok

    Cez noc si ponechám pustenú klímu na cca 13-14°C. Inak by som asi nevydržal. Vstanem pred šiestou a bežím ku katedrále, či skôr do parku Ribnjak pod ňou a ešte ďalej k botanickej záhrade nejakého Fraňa Kušana. No v areáli je farmaceutická škola, takže dnu sa nedostanem. Popŕcha, ale zima nie je. Vybehnem hore cez park Zmajevac. Už viem, že prídem na raňajky neskoro. Vraciam sa s5. Síce dolu kopcom, ale je to cez 3km. Zdraví ma stará pani s rúškom cez ústa. Z parku Glogovac je impozantná vyhliadka na staré mesto. Nabehám ráno vyše 7km. Zrovna vkročím do vestibulu a vidím kolegu, ako si nakladá raňajky. Ja potrebujem asi 10min., kým sa učlovečím. Pred vstupom do reštiky musím hlásiť číslo izby. Bufetové stoly sú bohatšie ako v Movenpick. Napr. je tam grilovaná zelenina, viac druhov salámy, či párkov. Aj k výrobe vlastného jogurtu je poruke viac surovín. Pri miskách so sušeným ovocím a orieškami skončím ja, Nakoniec si naložím ešte pár fritulí, ale boli omyl. Na tie v Brodarici nemajú. Ešte ideme do malej pekárne si kúpiť obed. Výber pokrmov nič valné. K syrovému bureku dostanem biely jogurt grátis. Z garáže je umenie sa dostať a som rád, že som včera prenechal kľúče P. Vedľa odstavené tesne auto, že naše premúdrelé sa nechce ani pohnúť. Za nami pozdĺžne parkuje ďalšie. P. musí ísť do protismeru, aby vôbec z miesta vyšiel. A samozrejme v protismere Golf. Tak zasa zacúvať do voľného boxu. Navrhujem nechať ďalšiu noc auto vo firme a ísť do hotela busom. Ušetríme 18Eur a hlavne bude kľud. Čas veľmi nestratíme, možno budeme dokonca rýchlejší. Veľa pochopenia od komótneho P. som sa nedočkal. Ďalší rébus bol vymotať sa z centra. Ani navigácia P. nepomohla a ocitli sme sa kdesi smerom na letisko. Do výrobnej haly sme prišli niečo pred pol deviatou. Ani sme toho veľa nezmeškali. Zrovna sa chystali osadiť zárubne. Naozaj chystali, pretože kvôli panelom ich nemohli osadiť. Takže jeden krajný dolu a až potom mohli namontovať zárubne. Zo skladu im vyfasovali zlé podlahy, takže o5 sa čakalo. Ale to už bol obed. Od silikónového tmelu mám zasvinený batoh. Prvý čistiaci sprej nešiel, Dario mi našiel druhý. Silikón už nikdy nezotriem, ale aspoň toľko odstrániť, aby som sa nezašpinil. Bunda akoby zázrakom zasiahnutá nebola, hoci bola položená na batohu. Pred obedom sedíme v kancelárii testeristov. V rýchlokurze chorvátčiny som sa dozvedel, že kreslič výkresu sa povie Škrabanec alebo Kresal. Aj Chorváti majú dialekt. Poobede došiel chlapík s vedierkom cementu a zašpároval spoje podlahy. Tým sa robota skončila. Šli sme do Záhrebu do kancelárii pre kartičky zamestnancov. Vstupy nám nevybavili. Šéf už zasa točí inak a chce mať prototyp v Klaune a postavený do konca roka. Spojil dve veci dokopy, predtým hovoril o budúcom roku. A ďalšie objednané kusy pre Dell. Okolo štvrtej som odišiel sám. Každý deň pri cestách v okolí mesta ma iritovala vežička v pohorí Medvednica. Dnes bolo asi najlepšie počasie z dvoch týždňov, čo sme v Záhrebe, preto som sa rozhodol ísť do vrchov. Auto som zobral do hotela, (zaparkoval tak, aby sa dalo poľahky vyjsť). Vypol som vypínanie motora pri zastavení, ale po vypnutí a zapnutí motora, o5 nabehol tento blbý režim. Električkou č.8 som sa odviezol na konečnú do Gračanskij Dole. Tam je postavená (a stále sa buduje dolná stanica) lanovka na vyše 1000m vysoký kopec Sljeme, najvyšší vrch pohoria Medvednica. 5km lanovú dráhu prekoná kabínka za 20min. Prečo účtovali iba 10Eur, namiesto internetom avizovaných 17Eur nerozumiem. Vyzerám tak mlado, do 24r.? Nie som ani obyvateľ Záhrebu. Pár metrov nad stanicou je medzistupeň, ktorý mení smer lanovky. Pretože nová je postavená kvôli veľkej budove trocha bokom od hlavnej (starej) trasy. Stará lanovka doslúžila v r.2007 potom, čo sa zadrel hnací motor. Už cestou hore sa otvárajú výhľady na mesto. Paralelne s lanovkou ide lesná cesta pre downhill bicykle. 

Nová lanovka na Sljeme bola otvorená len pred dvoma rokmi

    Kúsok pod vrcholom je medzi zastávka Sanatorij Brestovac. V súčasnosti je sanatórium pre liečbu TBC v stave ako naša Korytnica. Schátralé budovy, ktoré sa nikomu už nechce ani zbúrať. Slúžia na paintballové strieľačky. Kto má rád temnú turistiku, môže zoskočiť z lanovky v Brestovac. Mňa niečo také ani nenapadne a zostávam v kabínke až po konečnú. Do 170m vysokej veže je tiež vstup za 10Eur. Dvere do výťahu stráži pes Spok. Pod vyhliadkovou plošinou vo výške 1118m je kaviareň. Niečo ako na moste SNP. Výhľady zo symbolickej veže OIV (OdvšadIaľ Vidieť) sú nádherné a jedinečné. Niekto miluje pivo, mňa láka okrem príťažlivosti k nežnému pohlaviu aj príťažlivosť výšok. Nad polovicou Záhrebu bolo slnko, nad druhou, na západe, mraky. Cez to všetko dohľadnosť bola perfektná. Na severozápade bolo vidno Slovinsko, na juhu celý kraj Hrvatsko Zagorje s dominantou Záhreb. Na veži fúkalo, strávil som tam nejakých 10min. a zišiel dolu. Motal som sa ešte po okolí a hľadal miesto pre záber na vysielač. Zhrdzavené lyžiarske vleky dávali tušiť, že sneh bol na kopci možno ešte za Franja Tudmana.

Hrebeň pohoria Medvednica si neskôr moji kolegovia prejdú celý.

   Zatúlal som sa až k hotelu Tomislavov dom. Dokonca mali i pohľadnicu. I keď takú propagačnú. Pod vysielačom je i reštika. Nikto si ma však nevšímal, preto som odišiel. V Gračanskom Dole je nové obchodné centrum a veľké potraviny Konzum. Od lanovky som zamieril do obchodu niečo si pozrieť pod zub. Okrem bagiet a nejakého ohriateho jedla a la Kaufland nič. Prebehol som cez pokladňu a predavačka na mňa čosi kričala. Potom to vzdala so slovami: "Ju dont andersténd." Mrdol som plecami a odišiel. Okrem kaviarne v centre žiadna reštika. Nasadol som teda na elinu č.8 a odliezol sa dolu do mesta. V Dole pobehujú psíčkari po trati. Elina č.8 je pomerne nový spoj. Nahradila č.15, ktorá mala krátku jazdu od Mihaljevac po Dole. Partia pubertiakov sa odviezla len jednu zastávku. Ja som šiel ďalej, do centra. Vystúpil som asi kilometer od hotela na Draškovičovej ulici. Moje kroky riadil hlad, preto som vbehol do prvého rýchleho občerstvenia Chicken house. V lokáli kuchtili nejakí Filipínci alebo Thajci. Objednal som si rezance s kuracím mäsom. Na pitie minerálku. Predo mnou bol nejaký náročný Rus. Stále obsluhe čosi pi.oval. Jedlo bolo ako z rýchleho občerstvenia. Žiadny kulinársky zázrak. Zašiel som ešte do pekárničky a kúpil si čokoládový koláč z lístkového cesta. Keďže som nechcel ostať iba pri minerálke, hľadal som nejakú vinárničku. Blato vyzerala ako krčma, kaviareň Coffe Culture pri hoteli sa mi videla situovaná na rušnej ulici. Zapadol som napokon do hotelového baru a objednal si Graševinu za 8Eur 2 dl. Sadol som si do kresielka a prezeral si fotky. Čašník mi doniesol v obálke účet, ale dýška sa nedočkal. Za pohár vína?  

Streda 15.5.

    Ráno som si zabehol najďalej (vyše 8km), ale aj v najrýchlejšom čase. Kilometer som urobil za vyše 6min. I tak som na raňajky dorazil o štvrť na osem. Na oplátku som videl asi najkrajšiu časť mesta, najstarší mestský park Maksimir. Jeho súčasťou je zoo. Tvorí ho 5 jazier, niekoľko riečok a lúk. Je domovom ohrozených druhov vtákov. Ja som videl srandovnú kačicu s chocholom na hlave. 

    Z hotelu som k parku prechádzal štvrťou z 50-tych rokov podobnou bratislavskej Rači. Všade smrad a odpadky. Kolega si už nalieval druhú kávičku, keď som si na tanier nakladal praženicu. O5 sa osadenstvo hotela zmenilo. Chodia sem zájazdy yenkeeov a aziatov. Navštívia Plitvické jazerá a skončia na noc v hoteli. Navigujem P. na diaľnicu do Rugvice. Prišli sme do haly a za dve hodiny, čo akože robia si nachystali 4 profily pre rám. Začali ho teda nitovať, ale viac odvŕtavali nity ako ich strieľali. Viackrát sa pomýlili. Študoval som výkresy s nimi. Veď som ich robil ja, no po dvoch mesiacoch boli vlastne nové. Presne na poludnie prišli dvaja majsterkovia klásť linoleum. Práca im šla od ruky a za dve hodiny mali podlahu potiahnutú. Okolo pol tretej sme vypadli do Záhrebu rozlúčiť sa s kolegami v kancli. P. si zobral prepravku od piva aj s pár fľašami. Šli sme potom na hotel. Boli sme sa prejsť po meste k hornému mestu, ale všade veľa očumovačov. Zapadli sme do rýchleho občerstvenia Himalaya Curry, ktorý prevádzkujú Nepálci. Obaja sme si objednali pikantnú ryžu basmati s kuracími kúskami. Najprv nám čašníčka nerozumela, koľko porcii vlastne chceme. Biele víno nemali (iba červené) , preto som požiadal iba o vodu. K tomu sme dostali misku kyslej smotany. Naberali sme si  P. bol spokojný. Pálivé a veľká porcia. Mne tam chýbalo viac mäsa. Ako povedal P., je to u nich takto normálne. Ryža nasýti viac. O5 som nemal vínko, preto sme sa rozhodli nájsť v centre vináreň. Cestou sme videli Oio Vivo and Wine, preto sme zapadli do kresielok práve tam. No zdalo sa, že otravujeme čašníka. Najprv som ho poprosil o vínnu kartu. Prišli akýsi jeho známi a venoval sa im. Sedeli priamo oproti mne, potom si posunuli stoličku bližšie k sebe. Najprv teda vybavil ich objednávku a druhýkrát sa spýtal, čo si želáme. "Vínny list", odpovedám mu namrzene. Doniesol nám dve obálky, no jedna bola prázdna. Tak som zdieľal moju s kolegom. Keď už jeho kámoši mali na stole nápoje, spomenul si aj na nás. Objednal som si Chardonay Posejdon. Pýta sa ma aký. Mali 3 vína s rôznych oblastí. Kývol som na Slavónske víno od Bogdanoviča. Slavónsko je najväčšia vinárska oblasť. P. si objednal Graševinu rovnako od Bogdanoviča. Nechcel nám naliať 2dl, že najprv musíme ochutnať. P. nevedel, či je napitý z jedného piva on alebo čašník. No dobre. Priniesol nám víno a rozplýval sa nad každou fľaškou. Prednáška ho vyčerpala natoľko, že si musel ísť sadnúť k majiteľke (údajne) a naliať si víno. Druhý čašník si zatiaľ šúľal pred dverami cigaretu. Dopili sme svoje deci vína a čakali. Ani si nás nevšimol. Po čašníkovej druhej cigarete som zavelil na odchod. Hoci P. chcel ochutnať nejaké iné víno, dokonca i mával na čašníka, ale nič. Ulicu prehučalo auto Vatrgoascov. Asi nič vážne, keďže sa ich zásah neobjavil v správach. Zlé správy sa objavili z domova. Na p.p. bol spáchaný atentát.

Štvrtok

    Ráno som si bol zabehať symbolicky po most Slobody, aby som prepojil trasy zo zimy. Nas5 som sa motal po sídlisku Trnje. Len som sa utvrdil, aké je Záhreb škaredé mesto. A ešte ma čosi aj poštípalo do členku. Raňajky sme po minulých skúsenostiach naplánovali na neskôr. Zmiešal som si vlastný jogurt a dorazil sa croissantom. Nechcelo sa mi čakať na P., preto som vybehol do izby sa zbaliť. Medzitým P. navštívil pekárničku a som sa vtedy odubytovával. Výťah do garáží funguje aj bez karty. Kým sa P. odubytoval, zasa ja som si v pekárničke kúpil burek s mäsom na cestu. Pomerne neskoro sme vyrazili do Rugvice. Prišli sme tam okolo pol deviatej. Akurát chalani osadili prvý vnútorný panel. Zle. Keby si pozreli výkresy, videli by, že majú namontovať kratší panel. Takto im výsek pre pretlakovú klapku vyjde uprostred dvoch panelov. Zrovna tomu sme sa chceli vyhnúť. A na druhom konci im zostane malý kúsok. Prišiel sa s nami rozlúčiť i šéf. A ukázal nám nejaké kontajnery v halách. Dali sme mu potom šancu odísť a po 11h sme sa rozlúčili a vypadli z firmy. Kolečko sedlám zasa ja. Rakušáci kontrolovali na odpočívadle náhodne autá. Pred nami zastavili nejakého Čecha. V navigácii našiel P. celkom dobré odpočívadlo Bad Blumau siete Asfinag asi 50km od Grazu. Čisté vecká, automaty na kávu, čokoládu, či nejaké sladkosti. P. si dal hneď aj dve kávy. Za kolečko usadá P. a ťahá až domov. Nad Hovadovom dážď. Doma len mraky. Pred domom P. sadám do auta a odveziem sa domov. Na druhý deň beriem smrada do firmy. Najazdili sme vyše 2500km.

Dobro došli: Zagrebačka misija

Pracovne ideme skupina 5 ľudí do chorvátskej pobočky prvý krát. Pôjdeme ako deti do škôlky. Prvý deň na hodinu, druhý deň na dve, a keď budeme plakať, pošlú nás domov.

18.2.2024

    Spred baraku odchádzam s kolegom P. okolo 15.20h. Osobne sa po viac ako 10r. o5 vydávam na dlhú cestu v réžii firmy. Jucháme 160km/h len do Trnavy vyzdvihnúť ďalšieho kolegu S.M. Vyskočím sa spýtať na Orlen pumpu o rakúsku známku. Nemajú. V Trnave P. nechce platiť parkovné (pri stanici sa i tak neplatí), a tak krúžime po busovej stanici. Mihnú sa policajti, ale iba parkujú na staničnej základni. Parkovisko plné, pichneme auto na plochu pre zamestnancov železníc. Nie sme sami. Čakáme dobrých 20min., kým na nás S. zamáva. Vraj mu vlak pred Trnavou z neznámych príčin zastavil. Na Zelenči kupujeme rakúsku známku. Bonboniéry ponúkajú len zahraničné. Sadám dozadu a ideme. Ale zasa len do Bratislavy. V navigácii kolega S. vybral najbližšiu Billu. Kupujem bonboniéry Deva, Tatiana a slané tyčinky. Dobre si obzriem Billa rampu pri vchode. Hranicu prekračujeme okolo 17h. Letmé kontroly, ale my iba spomalíme. Nezabudnúť odbočiť na Viedeň, aby sme nešli na Budapešť. Aj ja som sa tak raz dobehol cestou do Zeltwegu a točil sa až v Maďarsku. Kolega tiež hamoval pri odbočke. Tá sedemdesiatka na ceste nie je zbytočná. Konečne fujazdíme cez Rakúsko, obchádzame Viedeň a trielime juhozápadným smerom do Grazu. Nepochopiteľná je 110km/h max. povolená rýchlosť. Neskôr sa dozviem, že hlavný dôvod je hluk. A potom emisie. Ale podľa mňa, čim rýchlejšie auta zmiznú, menej smradia. Za Viedenským Novým Mestom sadla už tma. Kochať krajinou sa nemôžeme, počúvame minulosť relatívne nového kolegu S.M. 

    Za ženu si vzal Číňanku Fan (kvet), s ktorou má šestnásť mesačnú dcéru Mei (nádherná) a čochvíľa pribudne do rodinky syn. Predikuje, že Čína sa najskôr rozdrobí, pretože ekonomicky je na tom zle. Šikmáči sú strašne materialistickí. Pokiaľ budú mať, čo chcú, nebudú sa búriť. I keď je priepastný rozdiel medzi chudobnými a bohatými. Bohatých však povzniesla vláda. Čínska vláda dotiahla komunizmus do absurdnej dokonalosti. Napr. v niektorých provinciách, ak si problematický moslim, vláda pošle špióna, ktorý má právo vybrať si, kde chce spať a s kým! V porovnaní s nami, Číňania jedia veľa zeleniny, u nás je jej v obchodoch málo. V Šanghaji, kde žil 3 roky nevidel slnko 3 mesiace, preto sa vrátil na naše malebné Slovensko, kde sa i Fan páči. Málo ľudí a modrá obloha. Ako málo stačí ku šťastiu. A ešte sa sťažujme. 

    Pred Grazom vidíme, ako policajti zastavujú nejaké auto, resp. nútia ho zísť z diaľnice. Pokuta vodiča neminie. V Graci odbočíme na juh ku slovinskému Maribor-u. Za slovinskými hranicami stojíme na pumpe Šentijl. Hajzl babe, ktorá sa tu motá, či vlastne automatu dám 50c. Sami cigáni z Nemecka a Bosny. Chalani si kúpia bagetu. Kolega P. mi hodí puzdro s kľúčikmi a sadám za volant. Poskakujem cúvaním z parkoviska. Áno, aj na automate sa to dá. Oktávka nemá klasickú páku, ale len malý prepínač jazdy. Nastavujem si sedačku. Za jazdy si nastavujem P späťák. Prvé kilometre ma znervózňuje pípanie a netuším čoho. Až pozriem na displej a kolega vzadu, ktorý sa napcháva bagetou nie je pripútaný. Cesty sú už prázdne (dokonca i mýtna brána Lučko tiež nezvykle prázdna). Chorvátsku hranicu prekračujem v Macejl. A už je tu prvá mýtnica. Zastavím ďaleko od automatu a nedočiahnem na lístok. Zapínam parkovaciu brzdu. Potom ju neviem uvoľniť. Tlačicu P treba proste podvihnúť ako u ručnej brzdy. Kúsok za hranicami je diaľnica v tuneli Dolnji Macejl len v jednom pruhu. Ako naše Branisko. Druhý tubus v nedohľadne. Či bude skôr ako ten náš? Prepnem pritom display a ukazuje mi predo mnou autíčko a neviem, čo všetko. Neviem si obrazovku prepnúť s5 (vraj kdesi na volante). Dobrá vychytávka je oranžové svetlo v späťáku, keď sa blíži auto. Kryje mŕtvy uhol. Kolegovia ma informujú až príliš často, ako ďaleko sme od cieľa. Hlasová humanoidná navigácia mi lezie na nervy. Sprvu idem horami len max. 110km/h, pred Záhrebom už 130. Ako povedal na druhy deň veľký vedúci: "Môžeš juchať až 155km/h. Oficiálne je 130km/h, ale 10% je akceptácia policajtami a 10% chyba pristroja". Veľmi tejto svojskej a odvážnej teórii neverím, preto ju nebudem testovať. Po ľavej strane vidíme veľké červené M ako McDonald’s, a to už sa blížime k cieľu. Kolega P. ma naviguje, ale akosi chaoticky. Stále doprava, doprava, ale mal som odbočiť hneď na prvej odbočke na Novi Zagreb. My sme pokračovali ďalej na Sisak a V. Goricu. I tade sa bude v r.2075 dať ísť, ale teraz, v r.2024, sa do centra nedostanem. Takže kufrujem kdesi v okolí Buzinu. Na kruháči sa točím a vraciam s5 na diaľnicu. Kolega S. prevezme iniciatívu za nemožného navigátora. Koncom minulého roka mali chalani, ktorí v Záhrebe boli, 3 navigácie, a aj tak netrafili. Ja som si trasu pozrel len letmo a vďaka šetreniu firmy palubná navigácia v aute nefunguje. Idem na križovatku avenija V. Holjevca a už vidím nápis Oreškovičova ulica. Jediné semafory, kde červená je akosi dlho. Kolega sa pýta, čo nás združuje. Reagujem, že červenšia už nebude. Pred pol desiatou vchádzam pred hotel Movenpick. Kolegovia nedočkaví utekajú na recepciu. Ja neviem zamknúť auto. Čosi mi zasa húka. Chodím okolo neho a stále svieti ako vianočný stromček. Sadnem dovnútra, čo mi inteligentné auto odkazuje: "Vypnite parkovací režim, blbečku", čosi v tom zmysle. Potom už auto viem zamknúť a môžem ísť na recepciu sa ubytovať.  Vracajúc sa k Oktávke, akonáhle sa s taškou s kľúčom k autu priblížim, smrad ma zacíti a odomkne sa. Dostanem izbu 305 a idem preparkovať auto. Za mnou stojí taxík, takže si musím pohnúť. Kolega P. mi otvorí rampu, lebo zasa nedočiahnem kartou na snímač. Kolegovia sú už na mieste. Z domu odišli okolo obeda. Obchádzame budovu hotela s kuframi. Neviem, prečo nemôžu mať vchod aj zozadu. Kolega S. nastúpi do zlého výťahu. Naše izby sú na druhej strane vedľa reštiky. Výťah aj s nami si privolá chyžná na 6 poschodie. Totiž treba priložiť kartu, až potom stlačiť poschodie. Smejeme sa na tom, keď sa pred nami objaví upratovačka s odpadkovým vrecom. Na druhej strane, čo upratuje baba v hoteli o deviatej večer? Otvorím si kartou dvere. Po chvíli mám v izbe tmu a hľadám, kde strčím kartu alebo čo mám vlastne urobiť. Ešte mi aj to oné svieti na stene. Strčím kartu a môžem rozsvietiť. Neviem zasa nájsť heslo do wi-fi siete. Vraciam sa spýtať dole na recepciu. Na stole majú kľúčové slová napísané. K neskorej večeri vypijem Acidko a zajem ho sladkým hrebeňom. Vybalím sa. Otvorím si nie okno (tvorí celú jednu stenu), ale akýsi bočný panel a vypnem klimatizáciu. Spím pri otvorenom okne.   TV je zabudovaná do akéhosi zrkadla. Znervózňuje ma to a presuniem sa na druhú polovicu "letiska". Krátkou správou dám vedieť domov, že som v poriadku dorazil.

 19.2.2024

    Vstávam po pol siedmej. Hodím na seba ľahšie oblečenie a vybehnem von. Bežím po ulici avenija V. Holjevca (architekt Nového Záhrebu). Mesto ožíva nie len ľuďmi, ale i smradom z áut. Po ľavej strane je veľká plocha, kde teraz zimujú kolotočiari. Pred ňou budova naftárskej spoločnosti INA, cez križovatku nákupné centrum Avenue Mall. Už si myslím, že som pri rieke, ale za násypom sa mi otvorí obrovský hipodróm. Až za ním sa čupí riečka Sáva. Uprostred mostu Slobody spravím pár záberov, otočím sa a klusám s5.

Prebúdzajúci sa Záhreb. V pozadí 24 poschodové mrakodrapy Prisavlje.

    Bývame v priemyselnej oblasti. Čerstvého vzduchu sa nadýcham asi ako v Šanghaji. Zastavím sa v Lidl po jablká a oriešky. Obchod sa podobá rozmiestnením regálov a sortimentu nášmu. Cez to všetko trvá, kým nájdem oriešky. Zdola vidím, že jedine moja izba má odtiahnuté závesy. Na izbe si dám osviežujúcu sprchu. Veľká stropná ružica je super vec. Oblečiem sa a zídem okolo ôsmej na raňajky. Kolegovia si už posadali po pároch. Sadnem si sám ku stene. Veď aj na obedoch sedávam väčšinou osve. Na tanierik si dám cottage syr a ešte čosi neidentifikovateľné mysliac si, že je to ryba. Tuším syr poliaty bielou omáčkou a semiačkami tekvice. Odkrojím si chlebík a k tomu croissant. Vymáčam si vrecko čaju a raňajky zavŕšim pomarančovým džúsom. Mám ešte chvíľu, tak sa chystám začať písať tieto riadky. No počítač mi prakticky hneď po zapnutí zhasne. Hľadám zásuvku. Nájdem ju pod posteľou. No dá sa použiť aj zásuvka na skrinke pri posteli. Chorváti ušetrili na zemniacom kolíku, čo mi hneď nezapne. Niektoré zásuvky majú zemnenie po stranách. Výťah ma zvezie dolu a čakáme pred vchodom na švédskeho kolegu J. Pešo prejdeme tých 300m k firme. Kolega J.D. sa k nám pridal už v meste. Pre neho je to teda druhý týždeň mimo krajiny Vikingov. Mal prezývku vo futbalovom tíme Dupe. Chorvátsky riť. Šéf sa chytil za hlavu a povedal mu, nech to slovo vyslovuje iba vo Švédsku. Ujme sa nás supervízor A. a zavedie do miestnosti na druhom poschodí v severnej časti budovy. Budova je 4 roky stará. Má ťažké hliníkové okná. Na severe majú kancelárie baby, chlapi väčšinou na juhu pri železničnej trati. Hluk vs. zima. Vyber si. Každý pondelok ráno sem príde auto a donesie debničky ovocia. Banány, pomaranče, jablká, mandarínky. Tie behom dňa zmiznú. Dnes obohatím ponuku ovocia o sladké dary zo Slovenska. Do obeda sa rovnako zožerú. Veľký vedúci pri kuchynke prehodí s nami pár teplých slov a viac ho neuvidíme. Ochorel. O deviatej máme prvú prezentáciu kontajneru SmartMod. Čosi podobné sme už videli. V podstate nevedia, čo s nami a my, čo s nimi. Až na konci týždňa vyjde slnko a my sa zahrievame na prácu. No dnes zapadneme do miestnosti vyhradenej pre nás. Bol som pozrieť Kruna (poznáme sa dlho) a Kreša, s ktorým som naposledy spolupracoval. Asi najstarší pánko v budove. Má to zrátané. Myslím vo firme. V apríli odchádza do dôchodku. Na obed sedíme v kantíne Chill na prízemí kancelárskej budovy. Dal som si akési vegetariánske guľky s ryžou a špenátovou omáčkou. Omáčka chutila. Platil som firemnou kartou, čo nie je najlepší nápad, pretože si výdaj musím zúčtovať a nakoniec môžem na tom stratiť. Zatiaľ jediný, kto tu pracuje je S., realizátor. Iróniou je, že pôvodne on mal byť ten, čo váľa šunky a my robíme. Zajtra by sa to však malo zmeniť. Šéfka realizátorov R. sa pýta z domu, ako sa máme. Zhodneme sa na tom že: "Muffiny sú dobré, ubytovanie dobré, káva je dobrá. Jediný, kto tu ťažko robí je S., ostatní robia s ťažkosťami a skôr sa rehnia". Kolega P. rieši pokazené auto doma. Neštartuje. Švédsky Dupe indikuje chybu SBS – Skit Bakom Styret (švédsky Hovno za volantom). Dokumentáciu máme robiť v angličtine a chorvátčine. Takže jazykový rýchlokurz chorvátčiny by sa zišiel. Okrem piča a veliko pivo nepočujem nič iné. Komín v blízkosti nákladnej stanice dokadil čierny dym pred 16.20, je čas pobrať sa. Nie, ešte sa posledný krát rozohnil. Zmizli sme po 17h ako ten dym. Stihol som len zavolať domov žene, ako sa majú. Pre zmenu jej je zle od žalúdka. U nás prší. V hotelovej izbe bola chyžná a upravila posteľ. Chodí každý deň. Vo vestibule tečie čokoládová fontána v rámci sladkej hodinky od piatej do šiestej, ale neochutnal som. O pol šiestej sme sa o5 zišli dolu pred hotelom a šli na bus. Čakali sme naň aspoň 20min. Nie všetci boli nadšení ísť do centra, ale skupinárovi P. sa zabažilo po štruku. Šofér mi nemal rozmeniť 10Eur, zatiahol môj lístok švédsky kolega. Na hlavnej stanici som Dupemu kúpil na oplátku ja lístok. Kúpil som si aj dva navyše. V stánku sú lacnejšie ako u vodiča. 80c vs. 53c. Za nejakú štvrťhodinku sme na kolodvore (stanica). Vyberieme sa všeobecne severným smerom do centra cez námestie Josipa Jelačiča, ktorý na obyvateľov dozerá na koni. Kolega pomocou navigácie nás doviedol do La štruk. Vychýrenej reštiky, kde podávajú miestnu špecialitu. Lokál je v malej uličke Skalinska. Vpredu je pokladňa, pár stoličiek, ale väčšinou sa sedí vzadu, ďalej na akejsi chodbe, a potom na hornom poschodí. Biely retro kuchynský sekretár mojej prababky a podobné serepetičky zdobia každú miestnosť. Čašníčka nás poslala na poschodie, pričom sme obchádzali celú budovu. Štruk je niečo ako naše zapekané palacinky. Môžu byť slané i sladké. Ja som si dal s čučoriedkami. Výborné. Kolegovia si dali mlieko s rumom (nevedeli si vynachváliť), iní pivo. Ja som popíjal čajík zo špinavej vody. Keď som videl mastnú škvrnu v čistej vode, veru váhal som. Švédsky kolega hovoril o ich jedlách. Typické švédske mäsové guľky som poznal. A pri výčte tradičných pokrmov sa musel pozrieť do gúglu (ale len kvôli správnemu názvu, aby som mu nekrivdil). Skupinár P. sa diví, že jeho slovenčina ani po 20 rokoch nie je 100%. Ipt sa ma pýta, či som to myslel vážne. No áno, veď namiesto strecha povie streha. Každý platil zvlášť. Nechal som dýško 2Eur spolu s Dupe. Prešli sme sa po ulici Ivana Tkalčica (chorvátsky kňaz a historik), čo je niečo ako bratislavské korzo. Hore drevenými schodmi od nejakého Felbingera na ulicu Pavla Radica. Mačacie domčeky sú raritou, ale mačky v nich momentálne neboli. Od nej je kúsok ku kamenným vrátam s kaplnkou panenky Márie. Sväté miesto, kde sa ľudia i o ôsmej molili. 

    Kamenné vráta z 13st. sú jednou z mála záhrebských pamiatok na stredovek. Kedysi bol cez bránu vstup do hradu. Po veľkom požiari v 18.st. zázračne uchovaný obraz panenky Márie, patrónky mesta, je brána s oltárom pútnickým miestom. Pred totálnym zničením ju zachránil v 20st. nejaký kult Bratov chorvátskeho draka. V 90.-tych rokoch minulého storočia, posvacil a zlegalizoval miesto záhrebský arcibiskup a nasadil mu zlatú korunu. 

    Vedľa je vináreň Time4Wine, kde nás lámanou slovenčinou pozýva majiteľ, či čašník. Vraj má rodinu v Žiline. Dnes čakali veľkú grupu z Thajska, ale zajtra môžeme prísť. Poďakujeme a nikdy neprídeme. Schádzame dolu k Valhala pivárni, ktorú som navrhol ja, vínna muška. Už zvonku pôsobí skôr ako krčma U Doda, skrátka - typická piváreň. Dnes majú v ponuke 12 čapovaných pív a nespočet fľaškových. No hneď, čo sme vošli dnu, nás ovalil smrad cigaretového dymu. Rovno sme sa otočili a vypadli von. Najbližšia bola pivnica Pinta. Ale vchod do nej vyzeral hrozne. Okľukou sme sa vrátili na korzo a zapadli do miernejšieho pajzlu Jupi. Nie všetci v zapadnutých lokáloch rozumejú. Ale švédsky kolega vie povedať aspoň „Veliko pivo“. Čašníkovi to stačí. Okrem toho sa naučil aj slovo piča, teda pitie. Jediné, čo si Dupe odniesol za posledné dva týždne je, že si musí dať pozor, v ktorej krajine povie piča. Lepší výber lokálu by bol oproti - Cookie Factory, kde sedeli len samé baby. Dal som si deci vína, chalani pivo. Hajzel bol len na šupačky, priamo v bare. Hrôza. Bol som rád, keď sme vypadli von. Zastavili sme sa pri fontáne kráľa Tomislava. Sranda, že v zime sú fontány v Záhrebe pustené. Bus s5 nám stál opodiaľ a dobiehali sme. Vystúpili sme o zastávku skôr. Pred desiatou sme boli na hoteli. Otvoril som si okno, omylom brnkol kdesi na recepciu, ale nevolal nikto ako kolegovi vedľa, ktorý v kúpeľni potiahol "panik" šnúrku.

Nasvietenú fontánu (od r.2016) obyvatelia Záhrebu prirovnávajú lacnému gýču v Las Vegas.

20.2.2024

    Ráno som vstal o5 o pol siedmej. Do raňajok ďaleko, preto som znova vybehol von, tentoraz k parku Dugave v Novom Záhrebe, čo bolo asi 6km. Tamojšie sídlisko, rovnakého mena, bolo postavené za Tita. Nemajú potrebu zatepľovať, keďže zimy sú teplé ako Tribulove reportáže. Fasády zo šesťdesiatych rokov teda vyzerajú príšerne. Opadaná omietka, zatečené panely, hnusná šedá farba občas šmrncnutá úbohými grafiti od Bad Blue Boys. Parkovanie vyriešili jednoducho - na úkor zelene. Hoci sa obyvatelia hrdia, aké je sídlisko zelené. Evidentne majú rovnaký problém s množstvom áut a komótnych ľudí ako na Slovensku. Za kostolom sv. Mateja sa vydám po pravej strane vyschnutého ramena Sávy. Na veži odbilo pol ôsmej a je čas sa otočiť. Cez Vatikánsku ulicu bežím s5. Pri Lidl pozdravím psíka. Nejaký pomiešaný labradorský retriever. 

Posedenie uprostred sídliska Dugave.

    Osprchovaný sadám pred ôsmou v reštaurácii k raňajkám a naložím si syr s olivami a párky. Kolegovia mi lezú na nervy s omieľaním "dobra piča". Pred deviatou sme odišli do roboty.  Kolega M. bral auto s monitormi. Oni si ich priniesli viac menej zbytočne, nám sa ďalší týždeň hodili. Dokonca aj na prezentáciu pri porade. Sedeli sme kdesi hore v novej miestnosti pokiaľ nás po poldruha hodine nevyhnali. Spoločnosť nám robili chorvátski mechanickí inžinieri Ante, Dario, Ivan, Marko. Ani v ďalšej miestnosti Krka sme nemohli dlho byť. Tak sme sa na chvíľu utiahli do „našej“ miestnosti na severe. Po pol hodine bol čas na obed do kantíny Chill. Vychlípali sme iba hríbovú polievku z vrecka za 1Eur. Intenzívne školenie pokračovalo do 16h. Oboznámili sme sa s konštrukciou kontajnerov. Vedľa školiacej miestnosti na piatom poschodí je terasa s pekným výhľadom na mesto. V polooblačnom počasí sa na pozadí vynímala panoráma Záhrebu, či pohoria Klake na juhu. Je vidieť, že firma myslela na spríjemnenie pracovného prostredia. No i tak, ako z chorvátskych kolegov vyšlo, odišli im 2-3 ľudia a ďalší zmizli z výroby, ktorú teraz suplujú. Asi aj preto sme teraz na tréningu my. Od K. som dostal kartu ku vstupu, aby sme nemuseli ipt kohosi otravovať alebo stepovať pred vchodovými dverami. Inak vyzerá, že si vôbec neznačia príchod/odchod do práce. Po robote mám 15min. na izbe, aby som zavolal tatovi. Chyžná mi o5 postlala letisko. Aj dnes sadáme na bus č.268 do centra. Preplnený ako japonské metro. Kolega M. naskakoval bočnými dverami.  Z kolodvora cválame na večeru ako dostihové kone popri parku Josipa Strossmayera na námestie ďalšieho Josipa, tentoraz Jelačiča. Kolegovia vpredu si ani nevšimli najkratšej lanovky na svete. 

Spočiatku boli v lanovke dve triedy: 1. s výhľadom na mesto a 2. pod ňou.

    Vôbec prvá hromadná doprava v Záhrebe bola lanovka premávajúca z Dolného mesta do Horného. Jej začiatky boli pomerne tristné, keď sa stávalo, že lanovka sa často unavila na 66m dlhej dráhe a pasažieri ju museli hore tlačiť. Za vyše 130 rokov nemala lanovka žiadnu nehodu a stavba je stále v pôvodnom stave (okrem technolog. zariadenia). Veď pri rýchlosti normálneho ľudského kroku čo by sa mohlo stať? Lanovku si je možné i prenajať na súkromnú jazdu.

    Naproti tomu sa dozviem, že Číňanci nemôžu dostať víza osve, len v skupinách. Pár sme ich v parku Zrinjevac stretli. Poznať sú podľa pestrého oblečenia, skôr nevkusného ako sedláci v meste.  Pred večerou prevediem kolegov po „Obchodnej“ ulici Ilici a s5 cez tunel Grič. Skupinár P. sa opýtal švédskeho Dupe slovensky, či chce ísť na večeru teraz alebo potom. Kukol nechápavo na neho a povedal: “ Potom“. A tak rozhodol za nás a ponorili sme sa do tunela. 

Nedávno v 350m dlhom tuneli prebehol prvý ročník Zagreb Undeground - ochutnávka vín z Chorvátska.

    Grič bol vyhĺbený ako bunker počas II.sv. vojny. Mohlo sa v ňom skryť 5000 duší. Po vojne sa v rúre ohrievalo až okolo 2000 feťákov a bezdomovcov. Začiatkom 90.- tych rokov slúžil Grič aj ako diskotéka pre 3000 ľudí. Aj s tými bezdomovcami akurát. Renovovaný bol v r.2016, ale ďalšie plány ako výťah, či múzeum ostali len na papieri. Uprostred je miestnosť, ktorá je torzo nedokončenej dvojpodlažnej haly. Inak nie je ničím zaujímavý. Snáď, že v ňom rastú brčká z vápenca. 

   Na konci tunela sa za nami ozývalo mňaukanie. Akustiku má betónová diera dobrú. Vyšli sme na ulicu P. Radiča a dali sa dolu na I.Tkalčica známu kaviarňami. Kolega S. si kúpil magnetku. Ja som pozeral pohľadnice. Panička nás lákala na všeličo možné (v rámci počestnosti), ale odolali sme. Na ulici je Srí Lanská Curry Bowl, turecká Alibaba, grécka, ale aj libanonská reštika, či suši bar. Zapadli sme do Bataku, ako si prial Viking Dupe. Básnil o pljeskavici, ale nakoniec si dal šulčeky. Čašník nás zaviedol k stolu, pričom spojil dva dokopy. Ceny teda vysoké. Objednal som si 2dcl Graševiny za 6Eur. Na večeru zeleninový  tanier s grilovanými kúskami kuraciny za takmer 9Eur. Kolegovia ochutnali čevabčiči, skupinár P. burger v žemli. Nechcel som nič ťažké. Jedlo poliate balzamikom mi chutilo i dva krutónky som v tanieri vylovil. Dýško je zarátané už pri platobnom termináli. Môžem si vybrať sumu. Je dobré takto prirátať tringelt, pretože nie vždy mám pri sebe mince. A dobré aj pre podnik. Málokto odmietne. Ďalšie naše kroky viedli do pivárne Mali Medo. Lokál pozostáva z veľkej reštiky a pivárne rozdelených na viacero miestností a vchodov. Čašník sa čudoval, že chcem víno. Kolegovia si dali miestne pivo. Čašník ho ospevoval ako najlepšie na ulici, či dokonca v Záhrebe. No hej, keď polka ulice je Mali Medo. Vraj chutí ako piešťanský Žiwel. Každopádne Mali Medo je jeden z prvých lokálnych pivovarov v Chorvátsku. Odchádzame z podniku po deviatej. Zo štyroch kolegov som už ohučaný. Môžem pokojne uspokojiť znepokojujúcim pokojom? Alebo nám Švédi budú stále kázať, kde je dobré pivo a všetko? P. zabudol batoh na stoličke v Mali Medo. Príliš veľa piva (4). Našťastie v ňom nič nemal. Až na 3x sa do pivárne dovolal. Dohodol sa, že mu ho odložia do zajtra. Dôvod navštíviť centrum znova. 

Vchod do tmavého tunela pôsobí ako freska na stene.

 21.2.2024

    V krásne slnečné ráno klusám kadesi cez polia do dedinky Sveta Klara. O5 6km, ale už ma boleli nohy a zablatil som si nástupovky. Tiež beh popri diaľnici a železnici z druhej strany nepripadá zrovna príliš romantický a pajšlám osožný. 

Kostol sv. Kláry z 18st. na periférii Záhrebu.

    V hotelovej reštike si zmiešam sladké raňajky v zložení jogurt s vločkami a orieškami, malé croissanty, figový koláčik a kakauko. V robote nám sprístupnili disky a potrebné dáta. Zastavil sa vedúci projektu M. a sám povedal, že akosi nevedia kudy kam. Tobôž, čo s nami. Procesy ešte len nastavujú (ak vôbec vedia, čo to je). Skúšame robiť nové varianty položiek v Inventor a Vault. Čakáme na I., že nám ukáže, ako pracovať s kusovníkmi. On ich ale tvorí a neukazuje. Zoznámili sme sa s elektrikármi. Iba dvoma. Vo firme je ich však 40. M. jedného pohladil po hlave. Na obede v kantíne Chill som si dal slížikovú polievku. Tiež umelá ako Christina Aquilera. Dvaja kolegovia sa šli namiesto obeda prejsť. Poobede stále čakáme, že nám niekto, konkrétne Ivan, ukáže, ako pracovať s kusovníkmi. Prišiel až okolo 15h. To som už riešil problém s importovaním súborov do modelu. Musel som zmeniť model v jednom a preniesť ho do druhého. Pomáhal mi Alen, ale potom, čo mi vyplo wi-fi sme to zabalili. Šli sme na hotel. P. sa hnal, pretože chcel ísť po batoh do Malo Medi. Švéd bol zas hladný. Stihol som aspoň zavolať dcérke a cez videohovor ukázať, kde bývam a aký mám výhľad. Naskočili sme na autobus o piatej. Nebol taký plný ako včera. Na stanici si kupujem lístky, budem v Záhrebe dlhšie, zídu sa. Z námestia "s tým koňom", tentoraz zahneme doprava ku katedrále. 

Záhrebská katedrála je so svojimi 108m výšky najvyššou budovou v meste.

    Veže katedrály z 13st. nemajú rovnakú výšku. Je momentálne zavretá po zemetrasení v r.2020 v 600t lešení ako v klietke. Je na vežiach takmer permanentne viac ako desať rokov. Už len postaviť ho bolo umenie. Je natoľko jedinečné, že sami Chorváti si želajú, aby lešenie zostalo navždy na vežiach. Nájsť fotku katedrály bez lešenia sa už prakticky ani nedá. Je škoda, že je chrám zavretý, pretože vo vnútri sa napr. nachádza jeden z najlepších organov na svete so 6000 píšťalami. Pred katedrálou sú staré hodiny z konca 19st. na ktorých sa zastavil čas. Ukazuje 7.03, kedy postihlo Záhreb ničivé zemetrasenie. Popravde vďaka nemu vyzerá katedrála dnes tak, ako vyzerá - s dvoma vežami.

    S kolegom S. si kúpime pohľadnice. Popri kostole františkánov Kaptol prejdeme na ulicu Ivana Tkalčica. Nakukli sme do Srí lanskej reštiky Curry Bowl, ale vyzerá ako len rýchle občerstvenie. Sa len švédsky kolega potešil, keď sme sa otočili. Stále si robil zálusk na fašírku, tzv. plejskavicu. Ako záložný plán, poobede kolegovia vybrali reštiku Plače pri tržnici, ktorú chvália na cestovateľských portáloch. Sme si robili srandu, či po jej návšteve budú plače. Také zlé jedlo ale nebolo. Plače malý lokálik o jednej kucháročke, čašníkovi a umývačovi učupený pod tržnicou Dolač na nie zrovna voňavom mieste. Vnútri je trocha sedenia, väčší priestor je vonku v sklenenej kukani. Jedna dievčina si nevšimla dvere a narazila do nich. Naprieč sklom sa spravila prasklina. Radšej rýchlo zmizla. Pingel potom čumel na dvere ako ďateľ na oceľový kandeláber. Záchodík obklopený starými knihami a rárohami je vedľa automatického kávovaru. Hygiena nič valné, ceny ako v Bataku. Víno za vyše 3Eur. Pivo mali len Karlovačko. Spojili sme stoly, kolega handričkou ich aj utrel a nakukli do menu. Ja som si dal burger Plače. Tmavá žemľa akoby vytiahnutá z komína a do nej vložená placka bravčového mäsa. Samozrejme omáčka a zelenina. Celkom chuťovo ušla. Kolegovia mali pljeskavicu v arabskom chlebe. Prišiel za nami chorvátsky kolega M. Kucháročka hádam doteraz pečie burgre pre veľkú skupinu tínedžerov, ktorá sa pred lokál usadila. Umývač dokonca vymenil vonku žiarovku. Večer bolo jasno, no chladnejšie ako včera. Chorvátsky kolega nás vzal do ďalšej krčmy okolo ktorej sme už dnes šli – Tolkien House. Malý pajzel v štýle tolkienových rozprávok. Po stenách meče, štít a obrazy z Pána prstenovcov. Lokál mal ešte vianočnú výzdobu. Čo mi ale najviac vadilo, bol cigaretový dym. Obsluha (asi aj majiteľ) s briadkou a copčekom. Sadli sme si pri dvere. Aj keď som ich nechal pootvorené, mánička ich zavrel. Kolegovia si objednali pivo, ja Graševinu, kolega S. sediaci oproti mne tiež. Jemu deci vínka priniesli, mne nie. Ponížil som objednávku na deci, aby to mal rýchlejšie naliate. Kolegom doniesli nejakú žltú tekutinu. Ani penu nemala. Načapovať pivo bez peny je umenie. P. zostalo za 5Eur zle od žalúdka. Ja som sa po 20min. dočkal malého pohára. Vhupol som Paralel Graševinu do seba a nevedel sa dočkať, kedy vypadneme zo smradu. Kolega S. sa mohol vyhovoriť na nákup hračiek a vypadnúť skôr. My sme si síce robili srandu, či nešiel na striptíz, ale našli sme ho o deviatej v buse č.268 do Nového Záhrebu smerujúc k hotelu. Rozlúčili sme sa s chorvátskym kolegom a dolu Opatovinu, popri japonskej reštike, sme šli na stanicu. Tentoraz ulicou Gajeva. Všade v centre postáva veľa policajtov. Jedni hrali hry na mobiloch, čomu sa okoloidúci smiali, iní seriózne v podchode kontrolovali chodcov. Rozkaz zněl jasně: Imigranti nesmí projít. Není čas se ptát, kdo je kdo". Pred pol desiatou sme boli na hoteli. Brnkol som domov žene, zmyl zo seba tabakový smrad a ľahol k napišaniu týchto riadkov.

22.2.2024

    V polooblačné ráno som si bol zabehať pomedzi mrakodrapy sídliska Siget a park Mladenača (podľa mladomanželov, ktorí zasadili v ňom prvý strom). Ani som nechcel 6km, ale akosi som sa motal až po ďalšie sídlisko Trnsko. 

Park Novomanželov ukrýva mnohé "Áno".

    Po akože športe som sa zasýtil omeletou so zeleninou. Omeletu si treba objednať u obsluhy. Trocha sme sa hnali, lebo o 8.30h mal prísť bus do výrobnej haly. Mal, ale to by sme nemohli byť v Chorvátsku. Naveľa, meškal iba 5min. Minivan chodí viac menej pravidelne, no musí niekoho viesť. 2x doobeda a 2x poobede. Čakali sme ešte na staršieho dizajnéra Alena. Dosupel na malom autíčku. Dlháň vystúpil s igelitkou, kde mal vestu a prilbu. Nasáčkovali sme sa do dodávky a vyrazili východným smerom. Produkcia kontajnerov sídli v štvrti Rugvica, čo je neďaleko diaľnice dolu na Bosnu. Výrobu tvorí obrovská hala, kde sa montujú rámy a panely skríň. Vonku sa potom v už oplášťovaných skriniach dávajú črevá. Nasadili sme si helmy, vesty a pevné návleky na topánky. Poprosil som aspoň o jedno foto na pamiatku. Ukázali nám prototyp dreveného kontajnera. Drevo sa nezborí ako oceľ. Horí celé, ale konštrukcia nespadne hneď. Zvnútra sme si pozreli prototyp ďalšej skrine, kde skúšajú chladenie, ktoré si patentovali. Aj po nás chcú patenty. Jeden by som navrhol. Na bordel v ich databáze. Potom sme sa prešli po výrobnej hale. Nejaký kontajner testovali, za ďalšou bránou už montovali veľké konštrukcie. Aj tu je nedostatok robošov. Imigranti len prechádzajú do bohatších, západných krajín. Niektoré rámy sú montované, iné zvárané. Majú v hale aj zopár tvárniacich strojov. Panely si v podstate vedia vyrobiť sami. Zvárajú si aj rúrky pre chladenie. Okolo 11h nás minivan zaviezol 150km/h rýchlosťou s5 do kancelárskej budovy. Skupinár povedal A., že máme školenie o hodinu. Tak sme si prečítali mejly a šli na polievku. Porada bola nastavená na 13h, ale kým sme sa rozhýbali bolo po štvrť na dve. Čo ma zaráža, že nemajú žiadnu kontrolu dizajnu alebo kusovníkov. Schvaľujú si dizajn sami. Nemáme prístup do dôležitého adresára, tak sme robotu po pol piatej zapichli. Pešo kráčame 3km do pizzérie Duksa, kde nás pozval veľký vedúci. Ten ale ochorel, ako som spomenul. Zastúpil ho potomok českých prisťahovalcov M.Z. prezývaný papa Šmoula. S nami sedelo ešte zopár chorvátskych kolegov. Graševina Kjut je asi najlepšia, čo som v Záhrebe pil. K večeri som si objednal pizzu Koza Nostra s kozím syrom. Doniesol ju čašník nenakrájanú. Vraj pravá pizza má byť nedotknutá nožom. Chutná, naváľal som sa do prasknutia. Ferrero Roche dezert som už ani neobjednával. Kapurkový pohár a o pol deviatej sme vypadli. Duksa je slušná pizérka. Účet zatiahla zástupička M.Z. Rýchlym krokom sa premiestňujeme do nákupného strediska Avenue Mall. Hľadáme Konzum potraviny. Musíme sa spýtať v nejakom kiosku. Konzum je 2. poschodia pod zemou. Vyjdeme a ocitáme sa v podzemných garážach. Obchod je až kdesi za rohom. Lenže sa blíži záverečná a ochrankár i predavačky nás ženú. Sladké sušienky do roboty, čokolády, najdrahšiu Graševinu a utekám na pokladňu. Pešo ideme do hotela. Okrem S. sme ešte zapadli do hotelového baru. Dám si pohár vína. Sedíme do pol jedenástej a ideme do hajan.

Chorvátske národné divadlo v novobarokovom štýle navrhli viedenskí architekti.

23.2.2024

    Kolega M. sa veľmi nevyspal. Mal vedľa na izbe párty do 2h. Vo výťahu je smradľavá mláka. Asi sa tam niekto vyšťal vracajúc sa z mecheche. Ráno bežím k nákladnej stanici. Motám sa okolo nejakého cigánskeho domu, kým za ním nájdem cestu ku križovatke. Spravím takmer 7km. Kolegovia zbalení domov, už ani nevnímajú, čo sa nám snažia Chorváti ukázať. Horšie, že Ante vyzerá chorý, posmrkáva. Už nám je jasné, čo budeme robiť: cvičené opičky. Porovnávať model s kusovníkmi, ktoré vygeneruje nejaký Ivan. Kolegovia nás pred obedom opustili a zostali sme proti Chorvátom dvaja. Na obed v kantíne som si dal rajčinovú polievku. Poobede skúšame nahrať nejaké kusovníky do databázy, ale zastavia nás farbené časti. Totiž zvlášť majú zoznam striekaných častí a zvlášť častí nestriekaných. Striekané majú v databáze iné kódy ako v tabuľke a navyše sú všetky pokope. Nestriekané časti sú rozdelené po dodávateľoch. Márne sa snažím systém pochopiť ako Gašparovič gúgl. Celé je to neprehľadné. Nakoniec sa aj objednajú nestriekané panely a všimne si to až výrobca. Ante síce spravil nejaké porovnávanie tabuliek, ale zle.  Mám chuť s tým praštiť a ísť domov. Ani sa nečudujem veľkej fluktuácii na chorvátskom oddelení. Koľko nás to bude baviť? Po pol štvrtej kolegovia vypadli a zbalili sme si fidlátka ja my. A nezatvorili okno. Dnes využijem čoko hodinku a vo fontánke si namočím do čokolády ananás a kúsok zákuska. V Kauflande nakupujeme na zajtra. Bagetu nikde nemajú, kolega, že si ju kúpi na pumpe. Ani to neurobil a skončil iba na orieškoch. Pred večerou zavolám domov. Babám tuším ani nechýbam. Zato mne je otupno. Doma prší. V Záhrebe je dnes pod mrakom. Na večeru ideme do dedinky Sveta Klara. Zakotvime v typickej dedinskej reštike Toni so štamgastami podpierajúcimi barový pult. Čašníčka nerozumela tuším ani chorvátsky. Tuna salad alebo tí. Váhavo zareagovala až na čaj. Asi sme korpulentnú dievčinu vystresovali. Ja som si dal Proljetna šalát s kuracím mäsom. Čo sa už dá pokaziť na zeleninovom šaláte? Záchod malý, že som musel počkať, kým chlapík pred mnou odíde. Ak by niekto za mnou otvoril dvere, rovno ma katapultuje do pisoáru. Inak čisto, akurát tiekla voda spod umývadla. Ceny prijateľné. Nechal som za čaj a šalát 10Eur. Čo s načatým večerom? Prešli sme sa po novovznikajúcom záhrebskom sídlisku a šli na hotel. Chyžná sa snažila vyhnať smrad spod koberca vo výťahu. Aspoň koberec už tak nepáchne. Pustím si nejaký hudobný program, ktorý uvádza blonďavá transka a pišám tieto riadky.

-         24.2.2024

    Ráno som po siedmej na raňajkách. Dávam si praženicu a kúsky údeného tuniaka. Popíjam čaj, keď príde kolega. Pred ôsmou vyrážame na diaľnicu smerom na juhozápad. V Karlovači schádzam z diaľnice a po ceste č.1 idem do Plitvíc. Cesta vedie samou dedinou a 90km/h ani nejdem, Chorváti však majú cez obce 60km/h. Aj tak obmedzenie rýchlosti slúži pre nich skôr ako inšpirácia, nie záväzok. Veru, ťažko sa orientovať, kedy značka rýchlosti končí. Policajtov je i tu veľa. Ani sa nečudujem, keď jazdia ako idioti. Mňa pani policajtka našťastie nezastaví. Skutočnosť je však oveľa prozaickejšia. Čakajú príliv emigrantov. Zúfalci z krajín zmietaných vojnou idú zo Srbska, či neďalekej Bosny ďalej na západ. Po necelých dvoch hodinách jazdy zastavujem auto na poloprázdnom parkovisku. Prejdeme pešo ponad cestu mostom a sme v návštevnom centre. Vpadnem do obchodu so suvenírmi, ale nič ma neupúta. Knižky len v ruštine a japončine. Pohľadnice veľké. Kolega už má lístok a čaká na mňa. Za 10Eur kupujem lístok a vyrážame. Na začiatku je vyhliadka na Veľký vodopád ako veľké lákadlo toho, čo nás čaká. Cesta k nemu je však uzavretá, preto sa dá sledovať len zhora. Nad vodopádom sa dá prenajať apartmán. 

 

V 78m vysokom Veľkom vodopáde končí svoju púť riečka Plitvica.

 

    Zídeme dolu a vydáme sa popri myriade vodopádov a vodopádikov. V zime sú otvorené len krátke trasy A alebo B a aj to je polovica cesty plavba po jazere Kozjak. My sme prišli na čistinku s prístavom Kozjačka Draga. Vidím, že trasa K nie je zakázaná, tak sa rozhodneme vydať pešo okolo brehov jazera. Loďku ignorujeme. Asi po hodine Kozjak obídeme zo západnej strany. Ešte len tam začína tá krajšia časť jazier. Zídeme k prístavu a čo ďalej? Zamávam na loď a snáď nás stroskotancov vezme? Kolega pozrie možnosti. Rozhodneme sa vydať ďalej trasou podobnou E a časť trasy H. Dych berúce, úchvatné, fenomenálne dielo prírody. Ďalej sa už ani nedá opísať slovami. I keď sú vodopády tvorené neživými travertínami, stále sa menia vplyvom vody ako živý organizmus. Prechádzkou popod vodopády som si spomenul na melódiu z Vinetua, či neskôr, z Posledného mohykána. Nechápem, prečo krajšia časť trasy je v zime uzavretá. Popri Malo jazero sme sa potom stočili a opačnou stranou vydali s5. 

    Ako píšem tieto riadky volá mi kolega P., že máme neplatnú diaľničnú známku do Slovinska. Druhý kolega M., ktorý prišiel autom minulý týždeň kúpil známku, ale zadal zlé číslo! Ešteže som kolegovi hovoril, nech pred zajtrajšou cestou do  Ljubljany skontroluje známku. Kolegovi M. doma hrozí pokuta 300 éčiek. Problém ale bol, že momentálne P. nešla platba. Musel som osobne intervenovať na jeho izbe, aby mu na štvrtýkrát platba 7-dňovej známky prešla. S5 k dnešnému výletu. 

Jediná prístupná jaskyňa Šupljara (Dutina) je v zime zatvorená.

    Na chodníku v blate som videl stopy, pp. psa. Kolega, že na medveďa je to malé. Ja na to: „De by sa tu vzali medvede“. V skutočnosti ich behá po okolí 30! Zo zvierat sme videli zvláštne sfarbené veľké kačice a mŕtvu vydru. Rozpáranú. Asi pes. Videli sme vlčiaka na druhej strane, s ktorým bol jeden pár. Z flóry ma zaujal veľký biely kvet Sasanka Veternica. Objavuje sa aj jarný podbeľ, či vres. Po asfaltovej ceste sme sa dostali na parkovisko vstupu 2 nad prístavom. Odtiaľ premáva kyvadlový minibus. No odviezol nás, na naše prekvapenie, len polovicu vzdialenosti k Vstupu 1. Ja už som si aj vypol stopára. Takže nejakých 500m ideme ešte peši. Celkovo sme dnes prešli asi 14km. Kombinovali sme trasy, pričom sme loďku nevyužili. 40Eur na osobu za návštevu parku v sezóne je šialená cena. Ešte tých 20... Veď už ani kúpať sa v jazerách nedá. No nebol by to kolega, pôvodom Poliak, keby nevymyslel, ako sa do parku dostať zadarmo. Auto zaparkovať pri vstupe 2, minibusom sa odviezť do polovice trasy smerom k vstupu 1. V polovici je chodník dolu  k jazerám. Možno by sa ešte dalo zájsť autom k vstupu 2, odtiaľ pešo asi poldruha kilometra k jazeru Gradinsko (k skapatej vydre) a prejsť si tú najkrajšiu časť. Prípadne využiť loď na dolné jazerá. Je však možné, že na palube kontrolujú lístky. 

 

 

Horné kaskády.

 

 

    Okolo 15h sme o5 pri vstupe 1. Idem si kúpiť nejaké suveníry. Hrnček, pohľadnice, ktoré budú asi veľké, ale zrežem ich a jedinú brožúrku v češtine. Kolega P. dostal nápad pozrieť si Karlovač (najprv chcel ísť k moru do Sinj). Vraj tam ešte nebol a rovno sa tam aj navečeriame. Navigoval ma k miestnemu Lidl, kde som zaparkoval. Poblíž bola reštika. Najprv sme šli asi kilometer do centra. Spomenul si, že tu dostal pokutu za parkovanie. Tak bol tu, či nie? No centrum ako po bombardovaní. Celé sa prerába a niekto vypol ľudí. Prešli sme na promenádu, kde už mestečko trocha žilo. Nič zaujímavé. Reštika Čevabdžincica banija bolo vlastne len rýchle občerstvenie. Takže po prezretí menu, sme zmizli do Záhrebu. Nešťastné Lučko mi o5 spravilo jazvu na aorte, keď došlo k predpokladu dopravnej nehody. Zistil som, že som v zlom pruhu na mýtnici (iba s ECN) a chcel som sa preradiť do správneho pre platbu kartou. Lenže v ňom už letel strieborný Mercedes. Kolega ma upozornil, i sa mi rozsvietilo na späťáku oranžové svetielko a trhalo volant. Auto som cukol s5. Mali sme šťastie. Nuž mal som ísť asi pomalšie. Veď tam aj je 40km/h. Kolega ma vedie do reštiky Batak Golf vedľa golfového ihriska. Luxus ešte aj na hajzloch a ja v turistických nohaviciach. Najprv nás kvôli rezerváciám usadili na vysoké barové stoličky, ale nevedel som si predstaviť jesť z taniera na úrovni brady. Rovnako som si nevedel predstaviť, čo je stew. Kolega mi preložil aspoň halušky, ale myslel som, že dostanem perkelt. A nie guláš. Nebol zlý, najviac mi však chutil mäkučký, teplý cesnakový chlieb. Kolega si dal lososový šalát a chutil mu asi najviac zo všetkého, čo behom týždňa ochutnal. Po chvíli sa uvoľnil normálny stôl, tak sme si presadli. Ceny ako v centre Záhrebu. Pri hoteli som natankoval naftu, kolega zatiaľ očistil sklá.

Mali Prstavac (Malá sprška) padá z výšky 18m.

 

25.2.2024

    Náš pobyt sa prehupol do druhej polovice. Ráno dám oddych nohám a na raňajky idem okolo ôsmej. Do misky s mysli si nalejem iba riedky jogurt. Večer mám sračku a podozrievam práve čerstvosť raňajšieho jogurtu. Čítam si do desiatej, a práve vtedy konečne skončí „číslo“ vedľa v izbe. Idem dolu do reštaurácie, kde už sedí kolega. Na dvere dám nerušiť, nech chyžná aspoň jeden deň sviatkuje. Dnes roztáčam kolesá auta smerom na západ do Slovinska. Je krásne, polooblačné počasie. Hranica je kúsok za Záhrebom. Slovinci majú domčeky posiate po kopcoch. A žiadne ploty, tobôž múry. Je to iná, malebná krajina, okrem iného plná hradov. Postavili ich Habsurgovci na obranu proti Turkom podobne ako u nás. Po poldruha hodine sme v Ljubjlane. Kolega ma navigáciou vedie k parku Tivoli, kde je veľké parkovisko. Do parku sa hrnie veľa áut a ja zostanem stáť v križovatke. Za mnou chodci, pred mnou odbáčajúce autá. Cúvam a Škodovka inteligentnejšia od sedláka v meste zastavuje aj sama, aby som nezrámoval chodcov na prechode. Parkovanie je v nedeľu zdarma a aj to tak vyzerá. Čakáme, kým sa uvoľní miesto nejakých 5min. Na poludnie je mrte ľudí v parku. Piknikujú na tráve, hrajú sa s deťmi alebo sa len tak prechádzajú. V nedeľu sú totiž obchody zatvorené. Slovinci, zdá sa, milujú svoje mesto. V Tivoli nie sú žiadne bufety ani krčmy. Kde máme na Slovensku v meste takýto park? 

.

Za unikátnu architektúru zelene v parku Tivoli vďačia Slovinci najmä českému záhradníkovi V. Hejnicovi.

    Prejdeme sa ku zámočku, či skôr kaštieľu Tivoli. Obchádzame veľké detské ihrisko plné deti a popri prezidentskom paláci kráčame do centra. V Slovinsku vyfešákovaní panáčikovia nestrážia hlavu štátu. Po ľavej strane obchádzame vysoké budovy nejakých ministerstiev. Cez park Zvezda, kde sú na stromoch zavesené čierne hovienka. Reprezentujú uhlie? Pravdepodobne. Slovinci ťažia uhlie najmodernejším spôsobom v Európe. Oproti je Slovinské múzeum. Opáčime mestské vecká, no daň za šťanie zdarma sú povaľujúci sa feťáci na dlážke. Zbehneme dolu Kongresovým námestím popri veľmi peknej budove univerzity a už sme na Dvorni trg, teda prakticky v zaujímavejšej časti mesta pri riečke Ljubljanica. Stočíme sa najprv vpravo, kde vidíme nejaké trhy. To je však len predaj starožitností. Tričko s nápisom Yugoslavia alebo pohľadnice, či odznaky alebo aj starý nábytok. Pri zakrytej fontáne Novi trg sa vrátime s5 a prejdeme cez Šuštarski most na Gallusovo nábrežie. No, ceny sú tam niekde inde ako v Záhrebe. Chorváti sú ešte lacná krajina. Len čaj vyjde na 6Eur, pivo ešte viac. Mestečko a jeho centrum je veľmi pekné. Zelená rieka vytvára so šedivou farbou mostov a pastelovými domami zaujímavý kolorit. Možno by som ho prirovnal ku Košiciam, ale tie nemajú rieku. Na Trojmostí stretám kolegu P., ktorý šiel po druhej strane riečky. 

    Jeden zo symbolov Ljubljany má za sebou zaujímavú históriu. V tridsiatych rokoch 20st. s rozvíjajúcou sa automobilovou dopravou kapacitne nestačil a mal byť kompletne zničený. Slávny architekt Plečnik však namiesto nového mosta navrhol dva užšie mosty pre peších, pričom ponechal originálnu architektúru z 19st. I na Slovensku máme trojmost. Na pomedzí Slovenska, Česka a Poľska.

   Na námestí Prešernov trg tróni socha veľkého slovinského básnika Franca Prešerna. Taký slovinský Andrej Sládkovič, ktorý vytvoril najkrajšie ľúbostné diela z neopätovanej lásky. Na opačnom konci námestia je ružový kostolík Františkánov. Na dlažbe nejaký týpek čaruje s futbalovou loptou. Kde je Hamšík? V turistickom centre kupujem nepostrádateľné pohľadnice, magnetku dráčika-symbol mesta a nejakú brožúru. Aj mini pečiatka sa našla. Hľadáme sochy drakov strážiacich mesto. Sú až na konci tržnice Plečnik. Uprostred storočnej tržnice je nový (2010) Mesarski most plný visiacich zámkov zaľúbených párov a la parížskeho Pont des Arts. Že ešte nespadol pod tou ťarchou hrdzavých petlíc sa čudujem. Medené sochy štyroch drakov je na Zmajskom moste problém odfotiť. Buď sú na moste ľudia alebo autá. 

    Zmajský most, v preklade dračí, bol začiatkom 20st. jedným z prvých železobetónových mostov v Európe. Ako prvý mal asfaltový povrch v celom Slovinsku. Nainštalované mal už plynové lampy, hoci vtedy ešte plyn zavedený nebol. Pôvodne sa uvažovalo o okrídlených levoch na podstavcoch, ale zvíťazili nad nimi draci - veď mesto chránia. To bolo jeho šťastie, pretože most patrí vďaka nim k najkrajším na svete. 

     Od ikonického Dračieho mostu sa cez centrálnu tržnicu dostaneme do uličky Za ograjami ovinujúcej sa ako had vôkol hradu. Lenivci sa môžu vyviesť lanovkou za 4Eur. Na hradbách si pozrieme len Ljubljanu pod nami. V diaľke sa črtajú Kaminské Alpy s najvyšším končiarom Grintovec. Vysoké sú ako naše Tatry. Za nimi už je Rakúsko. Triglav je schovaný za hradbou mrakov, vidieť iba nižšie Polhogorajske Dolomity.  Do vnútra hradu nejdeme, kolega nie je zvedavý na vykopávky a zhrdzavené brnenie. Prejdeme sa k Plečnikovmu pamätníku na Šancoch. Najslávnejší slovinský architekt sa aj tu vyhral s oblúčikmi a stĺpmi ako dolu na tržnici. No miesto s impozantnou vyhliadkou kazí vysielač. Chodníkom Ovinki zídeme dolu na Krekov trg. Prechádzame popri zadnej časti divadla sv. Jakuba, kde sú pekne vidieť krajčírske dielne pre úpravu kostýmov. Padne pár kvapiek. Ljubljana vďaka objatiu hôr je často daždivá. Hľadáme miesto s "vlastným počasím". Je to vlastne kruhová plocha na námestí Prešernov trg. No je nej toľko ľudí, že sa pod nohami stráca. Pomaly sa vyberáme smerom k Tivoli, kde máme auto. Na obchodnej ulici menom Čopova si kúpim v Puffy zmenšeninu našich doliek poliatych horúcou čokoládou s orieškami Rafaelo. To je môj obed. Kolega P. jedol o desiatej, takže vydrží do večera. Ale dolku ochutnal. Čo mi v rozsiahlom parku chýba sú vecká. No nič. Sadáme do auta, predtým treba validovať parkovaciu kartu (inak by sme sa museli od rampy vrátiť, ako učinil jeden chlapec) a rovnakou cestou sa vraciame s5 do Záhrebu. Prechádzame cez dúhy. Farebným závojom je síce super prejsť, ale musím na mokrej vozovke spomaliť. P. si podriemkava a ja si trocha užívam krásy Slovinska. Na vrcholoch kopčekov sú nad dedinkami kostolíky. Musia mať tí vidiečania inú kondičku, chodiť hore sa mollit. Nie je ešte ani 17h. Preto navrhujem ísť na zrúcaninu Medvedi grad nad Záhrebom. P. ožije a okamžite naprogramuje navigáciu. I tak odbočím zle a musím sa na poľnej ceste otáčať. To už ma nezachráni navigácia, ale kolega mávajúc rukami. Väčšinou takto neimprovizujem a neverím navigácii, ale si cestu dopredu naštudujem. Aj dnes sa mi potvrdilo, že spoliehať sa na umelú inteligenciu nie je najlepší nápad. Druhýkrát ma zaviedla zle v centre, lebo jej chvíľu trvalo, kým sa „chytila“. Krkolomne úzkou jednosmerkou dôjdeme po piatej hodine pod hrad. Hore mačacími hlavami vyjdeme pešo, no pred nami sa objaví veľká železná, dokonca, dvojitá, brána. Zavretá. Návštevné hodiny sú do štvrtej. Tak si obídeme hrad zospodu cez priekopu a vrátime sa do centra. Dolu už vedie pekná, nová cesta vinúca sa z vrchu Sljeme. Chorváti tiež udávajú na hríbikoch čas v hodinách. Z hradu na vrch to bolo napr. 2h. Zaparkujem niekde na ulici G. Deželica blízko štátnej opery. Vraj je to najbližšie k pešej zóne, vraví navigácia. P. bažil po exotike pre chuťové poháriky, no reštika Asuka bol omyl. Je to skôr rýchle občerstvenie hrajúce sa na Japonsko v Chorvátsku. Najviac ponúka suši rôznych tvarov. Čašníčka v kimone nám naliala do decových misiek horúcu vodu. Zrovna Gejšu nemali, tak som objednal zelený čaj Sencha mizuki. Netuším prečo nenechala čaj vylúhovať. Jedlo robia na pulte pred zákazníkom. Ruky si utieram do ručníka, ktorý sa potom hodí do koša na pranie. Porcia malá za 11Eur len postrašila žalúdok. Radí sa asi medzi luxusnú reštiku, lebo v nej sedeli chlapi v sakách a ženy vo večerných šatách. Statočne som hájil Slovensko a šermoval paličkami proti hovädziemu so slížmi na bojisku malej misky. Viac menej hladní sme z Asuka šli cez námestie na ulicu Ilica, kde som objavil fritule (4Eur) a kus pizze len za 2Eur v Mocca pizza. Fritule nechutili vôbec po pomarančoch, to moje dievčatá na prvýkrát ich urobili lepšie. Zasa omyl. Aspoň pizza s hrubými okrajmi bola jedlá. Jednoducho zhrnuté: v centre Záhrebu sa poriadne nenajete. Všetko len rýchlo a draho. Mimo centra je to už iná pesnička. Večer sedím v bare pri pohári Graševiny s P., ktorý usrkáva slamkou Long beach Ice tea. 

Centrálne trhovisko navrhol legendárny architekt Plečnik v renesančnom štýle.

 

26.2.2024

    Ráno bežím asi najviac kilákov k jazeru Bundek – vyše 7. Je to niečo ako bratislavské Zlaté piesky. P. si v raňajkovom výbere pochutnáva na palacinkách s džemom v kombinácii s praženicou a párkami. Divné a navyše sa dušuje, že doma neraňajkuje (a ani neobeduje). Na služobke má však raňajky v cene, tak nech ho aj roztrhne. Stále porovnáva, akú hodnotu dostane za aké peniaze. Typický americký štýl. Náš Viking Dupe si minulý týždeň dával podobnú variáciu, len palacinky vymenil za ovocie. Do pol deviatej sme v kancelárii. S pičovaním nahrávame kusovníky. Kolega vrátivší sa na Slovensko pičuje rovnako vedúcemu. Ten sa nás hneď pýta, či sme OK. Krátko po jednej si nás vyzdvihuje produktový manažér D. a berie do výroby v Rugvici. Radi by do našej skrine zabudovali obrazovku a my máme poskytnúť výkresy dverí. Okolo skrine sme stáli 6. Smejeme sa na staršom A., ktorý si pomáha slovnou barličkou „potencionálne“. Na obed som si ukradol banán a pomaranč (platí firma) z kuchynky. Okolo pol piatej odchádzame z firmy. 

Jazero Bundek dostalo meno podľa obyvateľa, ktorý sa v ňom prvý utopil.

     K projektu, na ktorom robíme sa rozbehla dnes úvodná porada. Bez nás, pozvaní sme na zajtra. Na izbe stihnem zavolať tatovi, ako sa mu darí. Neodolám čokoládovej fontáne vo foyer a pažravosť je zaplatená špinavou bundou. Bus nás vezie do mesta. V Záhrebe mám zrazu problém nájsť brožúru o meste. Až pri katedrále sa mi čosi podarí za astronomických 13eur. Za pár fotiek a trocha textu je to naozaj dosť. Prejdeme sa k najkratšej lanovke (nevyzerá, že by jazda za 66c niekoho vzrušovala) a k ikonickému kostolu sv. Marka. Všetky kostoly sú v Záhrebe zatvorené, sv. Marko navyše i oplotený (blízko je parlament). Kolega si chcel dať repete zapekaných palaciniek a skončíme znova v La Štruk. Ak by som mal niekoho zobrať na večeru do centra Záhrebu ochutnať kúsok chorvátskej kuchyne, tak zamierim sem. Tentoraz som ochutnal slané palacinky. Tým, že sú zapečené v keramickej miske, dosť dlho sú horúce a sliny tečú. Večer stiahneme fľašku Graševiny z Lidl. Vo foyer nemôžeme, tak si ju vezmeme na kolegovu izbu.

27.2.2024

    Rýchle nohy moje navštívia dnes ráno dedinku Buzin. Nič zaujímavé možno až na americkú ambasádu obohnanú ostnatým plotom a strážnymi búdkami. Spoje na periférii hlavného mesta frčia každých 15 min. a predsa je mesto zahltené autami.  

Aj u nás sa stavali kaplnky na križovatkách ciest. Dedinka Buzin znamená Baza. 

     Nejak mi je ťažko od žalúdka. Ani sa nejak neprejedám. Beh mi veľmi nepomáha. Dnes som si na raňajky radšej nedal nič mliečne. Sedíme s veľkým vedúcim. Vraví, že všetky projekty sú šité na mieru a nemá pre nich zmysel investovať do nejakej databázy. Nechápem, prečo sa teda projekty, či kontajnery volajú štandardy. Proste nie je vôľa. I keď zákulisné drby hovoria o postupnej zmene. My budeme robiť teda „štandardy“ a Chorváti sa budú venovať veľkým zákazkám. Ešte zostáva nájsť termodynamického inžiniera u nás, aby bol tím kompletný. Poobede sedíme znova v konferenčnej miestnosti na vôbec prvej porade pre projekt. Veci sa začínajú pomaly vyjasňovať. Inžiniering vlastné robí aj komoditných manažérov. Budeme komunikovať s dodávateľom dverí, pretože sa menia. Meniť sa budú aj vnútorné panely. Porada bola takmer dve hodiny a na vnútornú mechaniku už nezvýšil čas. Vlastne už na nič čas nezvýšil, iba sme pozreli na nejaké riešenie dverí, či vetracieho otvoru. A. sme dali novú prezývku A. Brackets. Totižto kolega P. čosi hovoril o brackets (  ) a on ho opravil, že s volá Bračič, nie brakets. No a ešte tu máme vedúceho projektu M. Kralj-a, prezývaného králik. Na večeru sme zašli znova do centra. Autobus meškal. Cestu sme mali spestrenú v 4D opitým pasažierom, ktorý prdel. Viac mi však vadila silná pani, ktorá neskutočne páchla. Z druhej strany zasa kýchal nejaký starší pán. Podo mnou sedela mentolka. Dnešná jazda, inak nudná, bola zážitková. Vyjdúc z podchodu zmočilo nás zopár kvapiek, ale stále je okolo 13°C. P. sníval okrem štruku aj po Srí lanskej reštike Curry Bowl. Ako som písal ide skôr o rýchle občerstvenie. Vnútri je len malé sedenie, väčšinou sú ľudia natlačení vonku v kukani. No nie je uzavretá a je v nej chladno. Uprostred je ohrievač, ktorý produkuje aké také teplo. I tak som sedel v bunde. Originálny je záchod. V Záhrebe sú všetky hajzle malé, ale tento bol jedinečný. Mušľa je hneď za dverami. Čiže, ak niekto náhodou otvorí, vidí vtáka. A oproti zrovna sedel nejaký hizbaláh. Radšej som šiel na veľký trón. Väčšina pokrmov je na karí. Ja som si objednal Kiri Mari, čo sú kúsky tuniaka v kokosovo-sójovej omáčke. Ako prílohu som si dal basmat ryžu na vrchu s krevetovou pastou, za príplatok. Inak je kuskus. Zvolil som si pálivosť „na Chorváta“, teda najnižšiu. Jedlo mi celkom chutilo. Niet veľmi, čo kritizovať. Kolega si objednal marinované kúsky bravčoviny s ryžou. Pálivosť „Srí Lanka“. Vyššia je už len „To myslíš vážne?“. Tak ako sa na to tešil, jedlo nesplnilo celkom jeho očakávania. Ja som mu aj chcel povedať, aby nemal veľké oči, ale zabudol som. Riešili sme dopravnú situáciu v Záhrebe. Na pitie sme si objednali domácu limonádu. Ani zázvorová mu veľmi nechutila. Bola vraj umelá. Stále smoklilo, tak sme šli na hotel. Bus zasa meškal. Pani so žltým dáždnikom robila pre šoféra maják, aby vedel, kde zastaviť. Z busu sa stalo pre jednu pani pútne miesto a prežehnávala sa. 

Glazované škridle s národnými motívmi na streche kostol sv. Marka

 

28.2.2024

    Ráno trhám rekord so 7,8km do štvrte Savski Gaj. Záhreb je hnusné mesto plné smradu a odpadkov. Opakujem sa, ale je to príšerné cezeň bežať. Odstavené autá blokujú celú šírku chodníka. Chorváti si nerobia ťažkú hlavu z nejakých nariadení Brusela. Za beh si zaslúžim omeletu so syrom a párky. V robote sedíme s mechanickými inžiniermi celý deň. Najmä s M. "Baluničom". A. Brakets si vybavuje súkromné veci a viac ho nie je ako je. Konečne sme sa dozvedeli snáď všetko podstatné. Za dva posledné dni. Chalani, čo tu boli minulý týždeň, strávili zbytočný čas. My teraz nevieme, kde nám hlava stojí. Na večeru nás pozval veľký vedúci. Pešo sme šli do podniku Il Secondo v blízkosti nákupného centra Avenue. Luxusný lokál s ešte luxusnejšími cenami. Za tuniaka s pár opečenými zemiačikmi pre mňa zaplatil šéf 28Eur. Na prípitok proseco, rybu som zapíjal červeným Josič cuvee Superior. Fľaša stojí 45Eur. A že som si dal dva poháre. Podnik na úrovni a o5 mimo centra Záhrebu. A bol plný. Reštika nie je pre spoločensky unavených, pretože hajzle majú v suteréne. Ono pri takýchto cenách asi ani nemajú problém s ožranmi. Asi najlepšie, čo som v Záhrebe jedol a pil. I keď neviem, či objednávka bola spravená podľa menu. Fenikel som mal na tanieri, ale bylinkový krém nie. Ku všetkým jedlám sme ešte objednali šalát. Kolega so šéfom si dali bravčové rusticana. Dezert som pri tých cenách ani nemal odvahu objednať, hoci by sa do mňa vošiel. Dozvedeli sme sa, čo sa od nás v priebehu roka čaká. Ale skôr chcel od nás vytiahnuť info, ako sa nám venujú jeho ľudia a ako sme spokojní so školením. Dostal slušný rozpočet, takže rozhadzuje. Aj preto sme azda v Chorvátsku. 

Protiatómový bunker na sídlisku Travno.

 

29.2.2024

    Ráno bežím po sídlisko Utrina blízko Sávy. Aká náhoda ma postretla. Míňam ženičku s postihnutým synom, ktorých som stretol v utorok v buse do centra. Náhodám dnes nebol koniec a večer sme pri ceste do hotela stretli kolegu A., ktorý bol na ceste do Dalmácie (Knin). Ešte som nemal sladké raňajky, preto chybu naprávam kombináciou palaciniek, koláčikov a kúskami wafle. Dnes je asi najviac ľudí v hoteli. Zajtra sa zmení na víkendový bordel. V práci som robil zostavné výkresy, ktoré treba porovnávať so štandardnými. Kolega riešil dvere, ktoré treba, čo najskôr objednať. Neviem, prečo ich riešime my, ktorí celej problematike poriadne nerozumieme. Na obed som mal sušienky a ovocie, čo zostalo v kuchynke. Na recepcii kolega P. zahlásil na zajtra príchod nášho auta. Aby nám otvorili rampu na parkovisko. Kolegovi S. došiel balík s počítačovou hrou. Vraj sa u nás nedá zohnať, tak si ju dal doručiť do Chorvátska. Aj ja vybavujem telefonicky kuriéra. Balík poslaný z Číny svokre doniesol, no nikto nebol doma. Tak ho hodil na krík. Pes bol našťastie priviazaný. Kolegovia inžinieri nás pozvali na pivo. My sme im povedali nech nájdu niečo, kde sa dá aj najesť. Autom nás po 16h zobrali do podniku Mirni Kutič pri sídlisku Dugave. Časť vyzerá ako krčma, ale vzadu sú stoličky potiahnuté súknom a budí dojem slušného podniku. Posadili sme sa do tej lepšej časti. Kolegovia si objednali pljeskavicu v žemli, či len tak na hranolčekoch. Ja kurací plátok s cestovinami. Veľké porcie za cenu asi ako v centre, kde je však porcia len na ochutnávku. Pivo, či víno však bolo o nejaké to Euro lacnejšie. Aj tento lokál má unikum a to sú zasa záchody. Mužské pisoáre sú vyššie ako umývadlo. Čistotou sa veľmi nezaoberali. Skorú večeru zatiahol A. a zostali sme mu dlžníkmi. Dúfam, že nie na dlho. Chorváti odišli a my sme s kolegom chvíľu ešte posedeli. Zvyšok som zatiahol ja. Potme sme sa potom prebíjali chodníkom popri trati, kde som blúdil pred pár dňami. Tentoraz nám robil spoločnosť zúrivý pes, ale len štekal. Kolega si nakúpil domov sladkosti a šli sme na hotel.

 

Socialistická elegancia Nového Záhrebu - Siget.

 1.3.2024

    Ráno som si zabehať nebol, nech nebalím prepotené veci. Bol som sa odubytovať. 12 nocí stálo 1219Eur aj s miestnou daňou za pobyt. Potom som si čítal knihu. Okolo trištvrte na osem som už sedel pri čaji a vločkami a orechmi zmiešanými s jogurtom. Kolega prišiel chvíľu po mne. Zablokovali mu kartu a nemohol sa dostať do cimry. Aj mi volal, ale ja som už sedel pri vločkách. Naveľa mu karta po chvíli dvere do izby otvorila. Chyžnej som nechal na stolíku 5Eur a s kufrom a dvoma batohmi som definitívne z izby vypadol. Kolega P. na dvakrát zniesol batožinu. Sadol som do auta a počkal ho pri vchode. Popŕcha. Autom som šiel tých pár metrov k firme. Vedúci doma rieši dochádzku, kedy sme odišli na služobku. Cesta sa totiž ráta ako pracovný čas. V kancelárii som dokončil krytku, kolega zatiaľ vyčistil veľkú tabuľu a spisoval proces dizajnu kontajnerov od objednávky po výrobu. O 11h si všetkých zvolal veľký šéf. Nasledovalo zhrnutie našej cesty. Kolega P. prezentoval, čo je na tabuli, skupinár E. nahrával video. Dopĺňal ho veľký šéf, no zbytočnosťami, ktoré teraz nepotrebujeme vedieť. V druhej časti bolo referovanie šéfa projektu, kde sme. Konečne o 12h šli všetci na obed a mohli sme sa pobaliť. Okolo 12.15h sadám za volant a opúšťam Záhreb. Počasie sa trocha umúdrilo a neprší. Z výhľadov na hory však o5 nemám nič. Všetko je zahalené sivým závojom nízkych oblakov. Rýchlosť na diaľnici je spomalená na 100km/h kvôli mokrej vozovke. Cesta je viac menej prázdna. Slovinci boli asi na obede a nekontrolovali nás. Za vyše hodinky sme v Maribore. Za ním začína pršať. Po chvíli je rakúska hranica, kde ukazujeme občianske. Za Grazom navrhujem kolegovi, že sa vystriedame. Hľadá odpočívadlo, najlepšie, kde si dá kávičku. Loipersdorf mal dobré recenzie. Nezvládol som však odbočenie, lebo ma v pravom pruhu ktosi blokoval a za mnou sa hnali ďalšie autá. Aby som nespôsobil nehodu, dupol som na plyn. Stojím teda o ďalších 15km ďalej pri St. Johann Nord. Sú tam len hajzle. Hnusné, ale potreba volá. Zle som sa zamkol a dobíjal sa ku mne starý vysušený Rakúšan. Ako ma to kolega vonku stráži? Namiesto kávičky chlípe vodu a zajedá sušienkami. Ja tiež. Stále akosi mrholí a je 9°C, Sadá za volant a jucháme 100km ku Viedni. Naladím už aj naše rádio a nemusím počúvať chorvátske šlágre. Chvíľu ideme v hmle. Pred Viedenským Novým Mestom vypadneme z mrakov i z dažďa. Radím mu, kde odbočiť. Obchádzka po S1 je vskutku dosť blbá. Ide kadesi v strede vozovky, kým sa zaradí. Pokračujeme plynule i napriek premávke. Hranicu prekračujeme o 16.30h. Hlásia kolóny po celej Blave. Kolega by rád šiel po novej D4. Keď mu ukazujem, aby odbočil, preletí to. Takže predsa ideme cez mesto. Kolóna je za prievozským mostom, ale stále ideme tých 60km/h. Pred pol šiestou odomykám dvere bytu. Žena ešte nie je doma, privíta ma staršia dcérka.

Prvú časť služobky máme úspešne za sebou. Prvý týždeň bola viac menej strata času, ale stihli sme spraviť druhý týždeň väčšinu roboty. V máji nás čaká zhmotnenie toho, čo sme nakreslili. No už sa teším...