Tatry 2019

Expedícia: Taypei

Heslo: Nad Tatrou sa blýska, turisti divo fotia

24.8.-31.8.2019

Keď nehapruje auto, ale žalúdok

  Lúčime sa s milou pani domácou na Marse. Je vidieť, že ju starostlivosť o penzión baví a nerobí z penziónu "ryžu". Na hríby nám dala krabicu. Na Mistríkoch vraj hríby sú aj košík by nám požičala. Mamina neprejavila vôľu ísť. Majiteľka nám dokonca poskytla zľavu a mali by sme pobyt za 180Eur. Nechali sme jej dve kilá bez faktúry. Idem do Banskej Bystrice skúsiť autorizovaný servis. Našiel som ho na druhej strane cesty napravo smerom na Zvolen. Dnes mechanici váľajú gule, za pultom sedí len predajca. Tak snáď si vojde Voxhól do svedomia riadiacej jednotky a nebude štrajkovať. Zastavujem na benzínke a v nákupnom centre pre nevyhnutné zásoby. Babský sprcháč s vôňou pivonky bude dobrý i pre mňa. Malej príde za Donovalmi zle a voňavý obsah žalúdka skončí na sedačkách i okne. Schrumstla pred tým čokoládovú tyčinku a po pár minútach sa maškrtka nechutne vypýtala von. Opatrenia, ako som písal predtým, robíme, ale vrecko sa kamsi vyparilo. Stojím v Liptovskej Osade a čistíme auto, ako sa dá. Divadlo pre miestnych štamgastov z bistra u Majky. Uľavením si v bruchu zvyšok cesty plynule prejdeme cez Ružomberok do Popradu. Z diaľnice schádzam na Vysoké Tatry v nádeji, že sa vyhnem križovatke v Lomnici. No cesta na Smokovec sa prerába a vlečieme sa štyridsiatkou. Jeden jazdný pruh a žiadny pracovný ruch. Takýto poetický stav má vraj byť do budúceho leta. Potom sa začne básniť o ceste? V Starej Lesnej sa všetko, čo môže volá na Les. Hotel, penzión, krčma, určite aj obyvatelia.  Najprv odbočím do nejakého boľševistického revitalizačného centra generálnej prokuratúry. Vyzerá, že zlaté časy ROH má zariadenie dávno za sebou a je vyradené. Aspoň sudcovia viac pracujú. 

Lesana

    Na druhý krát trafím presne k hotelu Lesnana.  Je síce iba pol druhej, ale ubytujú nás. Izby na najvyššom, treťom poschodí sú priestranné, orientované na juh. Výhľad na ovečky a tatranské hole. Teda holé prd. Iba páry majú izby s romantickou panorámou Tatier. Je badať, že cimry boli prerobené z nejakých apartmánov alebo čo. Medzi detskou a chodbou stojí len otvorená priečka. Svetlo sa potom zapína nelogicky pri dverách na chodbe. V skriniach chýba viac políc. Bielo natreté izby pýtajú vymaľovať. Zatrieť osrance od múch a komárov. A potom nasadiť sieťky na okná. Kúpeľňa je obrovská ako pavúky v nej, no tiež pýta viac vešiakov. Každý deň sa nám o izby starali.  Veľká loggia je spoločná pre celé poschodie. Sedí na nej jedna unavená plastová stolička a stôl. Pre osem ľudí. Nechápem, kde sa ostatné podeli. Na dvojkách izbách sú na každom balkóne po dve. Hotel je blízko cesty a je to počuť. Dolu vidím vyhrievaný bazén. Vstup do neho si treba zjednať, aby sa v ňom naraz netlačilo dvesto ľudí. Baby objavujú lákadlá vo veľkej herni a my vybaľujeme. Idem ich skontrolovať a pinknem si do loptičky v stolovom pingpongu. Zoznámim sa s malou blonďavou Ninkou. Neposedným ukecaným dievčatkom z východu. Z Veľkej Lomnica sa ozýva streľba. Fanatici pripomínajú ľuďom boje SNP.   

Výhľad z terasy penziónu na zahalený "Lomničák".

O šiestej zvolávam mladé kapybary na večeru. Vojdeme do veľkej sály, kde je uprostred stôl so šalátmi. Čašníci aj s pani riaditeľkou kmitajú okolo hostí ako namydlení. Riaditeľka vraví, že si môžeme sadnúť, kde chceme. Vyberáme sedenie pri okne. Vysoký tmavý čašník donesie v mise hŕstkovú polievku. S naberačkou si naložíme do tanierov. Chutí po dochucovadle Maggie a zahustená je múkou. Klasická vývarovňa ako v robote. Druhý čašník, mladý chalanisko, sa príde opýtať, aké nápoje si dáme. Kofolu, mamina pivo. Nápoje sa platia zvlášť. Predtým, než odídeme na izbu podpíšem účet. V hoteli bývajú hlavne rodiny alebo dôchodci a väčšinou sú na pobyte cez Zľavomaty. Prežierajú sa ako mangalice, keď si už polpenziu zaplatili. Hlavný chod je kuracie na prírodno s ryžou a hranolčekmi. Dáme si kyslé uhorky, mamina mrkvový šalát. Na záver sa dotlačíme mini zákuskami s kivi príchuťou. Pohodičku si vychutnáme na terase s výhľadom na Tatry. "Lomničák" sa nesmelo odhaľuje. Vrchol Slavkovského štítu ostane zahalený celý večer. Odkryje sa aj Kežmarský štít. Medzi nimi hlboký rázvor Veľkej Studenej doliny a nad ňou Prostredný hrot, ktorý lezci prezývajú Stredohrot. Premýšľam, či  na kopcoch stále niekto je alebo hore bivakuje. Ťažko, pozaliezaní sú v horských chatách. Pod nami je malé sedenie.  Na plastovú stoličku sa došmtale dedko so staručkým akordeónom. Skúša, trápi seba i nástroj, ale veľmi mu rytmus nejde. Ani dlho nehral a viac nemuzíciroval.  Po zotmení baby okupujú "letisko" a pozerajú zápas babskej repre vo volejbale. Ja som Stívn Sekal a zabíjam v detskej izbe mušky, komára a molu.
Moje heslo "Tatry bez búrky sú ako moslimka bez burky" sa nestretlo s pochopením. Nie je v tom žiadny šovinistický podtón, ide o obyčajné prirovnanie. V noci je tma a po hmate idem na záchod. Autá jazdia po ceste deň noc. "Cíťte sa ako doma", by malo byť heslo hotela. Nádherné ticho hôr od Haberu sa minulo.

Hincove pleso je 53m hlboké.

9 šišiek

    Po siedmej ma budia mnohohlasné zbory oviec. Cez telefón uzatváram poistenie pre každého zvlášť. Príde mi 20 správ a som dopletený ako vianočka. "Pre potvrdenie poslite spatnu SMS v tvare RC", píše jedna zo správ od poisťovne. S inteligenciou staničného vrabca som naťukal "RC". Štyrikrát. Aj mi to bolo čudné, prečo odpisovať tú istú správu dokola. Viac som to neriešil. Prakticky sme na vysokohorskú túru neboli poistení. Raňajky v podobe bohatých švédskych stolov. Od vecne uvažujúcich Švédov sa dá veľa naučiť. Hoci je horúce mlieko v kanvici, pre starého nie je kakauko. Autom ideme do Štrbského Plesa. Autobusom a električkou by to bolo časovo náročné a za rovnakú sumu. O pol desiatej sme na centrálnom parkovisku. Na plese panuje čulý turistický ruch v autách aj s deťmi. Viac turistov, viac Adidas. Zdá sa mi, že dvihli parkovné na 5,50Eur oproti minulému roku. Nech. Nahadzujúc karimory sa rozhodneme zmeniť plán a ísť k Hincovmu plesu. Vodopád Skok dáme hocikedy. Začíname chodníkom Od Plesa k plesu. "Šak v tom náronnom parku vóbec nezberajú smeci. Našél som konzervy, čo sme tam nehali minulý rok", snažím sa byť vtipný, ako keď hus prdne. Zdá sa mi, že ideme akosi dlho. Drahá viligantne hovorí o medveďoch, ale na Popradské pleso šliape pomerne dosť ľudí. Po hodine a dvadsiatich minútach sme konečne pri Popradskom. Malá si vyskúšala pohnúť s nosičom, čo je pod strieškou zaparkovaný, no takmer ju privalil. Ani príliš neoddychujeme a pokračujeme ďalej na Hincovo pleso Mengusovskou dolinou. O5 prekračujeme množstvo potôčikov a riav. Viac riav, viac Adidas. Znepokojuje má kopovitá oblačnosť, ktorá sa tvorí za nami. Búrka je otázkou času. Za poldruha hodiny sme pri plese. Na finálnom prudkom stúpaní kýcham. Vraj sa tak prejavuje vyčerpanie. Cmúľam dokonca aj bonbóny, čo nemám veľmi v obľube. Pred posledným úsekom je vidieť i Rysy a mravčekov na oboch jeho ušiach. Potom vrchol zakryjú Mengusovské štíty. Posledný stupeň doliny a zrazu sa predo mnou zaskveli ostré štíty ležiace v kráse báječnej. 

Hincove oko pred Veľkým plesom.

Pleso je krásne modré ako hyacinty a priezračné ako lagúna. Vraj je dovidieť až do hĺbky 12m, čo na inom jazere na Slovensku nie je možné. Páni, ešte ste neboli na Zelenej vode pri Novom Meste! Sledujem horolezcov na Mengusovskom štíte i oproti na Satane. Ľudia stále idú aj na Kôprovsky štít. I na Ostrvu nad Popradským plesom. Jeden pár sa v 8°C vode plesa dokonca kúpe. Určite Láďa a Máňa z Česka. Kúpanie je prísne zakázané, veď plesá sú neraz zásobárne pitnej vody! Pod svahom Mengusovského Volovca je krížik H. Guntera, ktorý tu zahučal v 70-tych rokoch. Príčina neznáma. Kto vie, čo sa vtedy stalo pomerne mladému 40-ročnému chlapovi. Dobehnem k babám, ktoré sedia na skale. Ládujú sa orechovníkom, tak sa pridám.  Ani poriadne nedojem a vidím, že sa nebo zaťahuje a bude pršať. Viac mrakov, viac A..... Saturácia skalnými krásami končí a ženiem preto skupinu  dolu aj s koláčom v hube. Jedna Česka chce vážne ísť okolo štvrť na dve na Kôprovsky štít.“ Vždyť dáme sedlo za pul hodiny a pak nahoru to není tak daleko“, presviedča rodinu. No. V duchu jej prajem veľa šťastia. V asi polovici klesania príde hustý dážď a nad nami zahrmí. Vyťahujeme pršiplášte pre seba aj batohy. Neprší dlho. Na chvíľu ustane a znova sa spustí dážď až dolu pri Hincovom potoku. Kým však dôjdeme k Popradskému plesu prestane úplne. Krásna túra a ani nie tak náročná. Udeľujem 9 šišiek z kosodreviny z 10.

Chata 

   Do oboch chát zahnala búrka kopu ľudí. Sedia aj na chodbe. Skúsime, čo nám ponúknu horskom hoteli. Lež najprv nezbytné pohľadnice a kofola s tyčinkami Twix. Ktorá je lepšia? Ľavá, či pravá?Polievka je len cesnaková, a potom kapustnica. Naveľa koštujeme kapustnicu. Deti nechcú, len si namáčaju chlieb. Kapustnica vyzerala ako zo somálskej kuchárky. Len kapusta s pomletou paprikou, aby bola voda červená a kúsok klobásy. V tomto vývare plávala osamelá slivka ako Blúdny Holanďan. Príšernosť. Chuť žiadna. Aspoň Kofola bola pravá. Ale...na wc znudene plápolali vonné sviečky. Spodným "zeleným chodníkom" sa vraciame do Štrbského Plesa. Pre záber, ktorý aj tak stál za babku, si vykúpem nohu v potoku. Impregnácia pomáha, cez to všetko voda sa mi dostala cez členok do vnútra. Dolinou popri potoku je dlhšia cesta, no zaujímavejšia. Mamina nás častuje historkami, ako po cestičke išli minulý rok večer koncom októbra. Svietili si mobilmi ako svetlušky (či vínne mušky?) pokiaľ sa nevybili a nezhasli. Legenda hovorí, že skratka ich zaviedla do potoka, kde skončili takmer všetci. My sme šli ešte v lúčoch slniečka a za vyše hodiny, o pol piatej, sme pri vysielacej veži. Kámoške sme sľúbili magnetku. V prvom stánku sme našli jednu peknú panorámu, ale niet komu zaplatiť. Hovorím: " Šak ju zeberme, volado sa rozbehne za nami". No princíp reciprocity by sa vrátil a niekto by nás o 2Eur "otáhol". Ideme ku konkurencii a vyberieme inú, i keď nie takú epickú.  Stavíme sa aj v Jednote v útrobách hotela Toliar a dokúpime zásoby. Do  hotela prídeme akurvát na večeru. Dnes sa podáva slepačí bujónový vývar a čiernohorský rezeň. Aspoň citrónový zákusok chutil. Sedíme o5 na terase pri vínku a pive a Lomničák nie a nie sa ukázať.

V pozadí Zlomisková dolina. Pre turistov je neprístupná

Plte

    Slováci sú komótni. Idú k moru alebo sa motajú akože v horách. V autách, či lanovkách. Turisti veľmi nie sú. V Pieninách som videl viac Poliakov, Láďov-utáhni mi sandál a židov s typickými lokničkami a kipami na hlave.
Ráno drahá požiada o jogurt a zopár ich prinesú. Už aj kakauko si starý môže spraviť. Pečivo sú oschnuté makovky a vianočky z víkendu. Od rána sú štíty o5 v kopovitej a rastúcej oblačnosti. Nič nové na svete, počasie si dá repete. Dnes preto nepôjdeme do hôr, len ich lízneme z kraja. Cesta nás okľukou povedie do Pienin. Než sa baby skonsolidovali stihol som vyfotiť hotel. Kým sa rozbehneme, zastavím na obecnom úrade v Starej Lesnej. Pohľadnica=neznámy pojem.  Snažím sa skrátiť si cestu, ale naopak, ešte ju predĺžim. Tým, že odbočím v Kežmarku na Mlynčeky namiesto doprava na Starú Lubovňu. Cesta je mi známa, keď sme boli v Belianskych Tatrách, často sme ňou prechádzali. Možno preto ma zlákala, možno vôňa hríbov z okolitých lesíkov, či cigánskych košíkov. V osade Rakúsy cigáni ponúkajú hríby. Čo však, do pekla, robia všetci uprostred osady? Niektorí sa hrnú do busu, no iní len postávajú pri ceste a riadia "hustú" dopravu. Pripadám si ako na kastingu do brazílskej telenovely. Neradno zastaviť. Serpentínami cez Magurské sedlo a Reľov dorazíme okolo pol jedenástej pred posledný prístav pltiek v Červenom Kláštore. Hneď ma pánko v goralskom klobúku zinkasuje dvoma eurami a ukáže, kde môžem auto odstaviť. Po okolí sa motajú pltníci v modrých vestičkách a klobúkoch. Mladí aj starí. Kúpime si lístky za 15Eur, deti 9Eur, prejdeme k prístavu a čakáme. Medzi pltníkmi je konkurencia a majú na brehu predáka. Ten obsadzuje lodičky. Do prvej sa nedostaneme, neviem, či vinou týpka na brehu alebo sa nedočkavci jednoducho predbehli. Čakáme v doobednajšej horúčave ďalej. Koordinátor príde za nami a hovorí, že pôjdeme s nejakými Poliakmi. Vyzeráme, kedy sa z parkoviska vynorí skupina 11 Poliakov. Konečne sa po desiatich minútach naloďujeme. Chcú nás na lavičke rozdeliť, no žena nekompromisne vraví: "My sme štyria!“. Na plti je napísané pre dvanásť ľudí, napriek tomu s deťmi je nás minimálne šestnásť. Rád by som sedel na kraji, ale kvôli vyváženiu lapím v strede plte. Plte sú poskladané z tzv. dlabaniek. Päť úzkych drevených pramíc je spojených a previazaných lanom. Dvakrát stabilne konštrukcia nepôsobí. Vpredu je čečina, ktorá má tri účely: bráni prístupu vody do plte, tvorí ozdobu, a keď sa dakto utopí, spraví sa z nej veniec. Loďku obsluhujú dvaja pltníci vpredu a vzadu. Ten vpredu je len viac menej na parádu. Pot z kormidlovania zrovna z neho neleje, skôr je sprievodca plavbou. „A nie, že ich zasa prekotíš“, s úsmevom na tvári kričí vedúci z brehu, ako sa odrážame. Na pokojnej vode zo začiatku nám spoločnosť robia ochočené kačice. Efektne pristávajú pri lodi ako vodní lyžiari.  Prvá impozantná scenéria sa otvorí za Kláštorom. Tri poľské koruny, tri banálne mená: Kaška, Baška a Mariška. Popod Tromi korunami vstupujeme do Národného parku. "Topiť sa teda len potichu a plávať na Slovenskú stranu", upozorňuje kapitán. Perlí celou vodnou cestou. Pod Jánošíkovým skokom sa pýta, kto bol Jánošík. Poľské osadenstvo zaryto mlčí. "Nuž, Jánošík bohatým bral, chudobným dával. Ale jeho frajerka z Poľska, Marína, bola lepšia. Dávala všetkým", smejeme sa spolu s ním. Všetci vedia, že Ďurova frajerka bola predsa Anička. Jednako by to neboli Poliaci, keby si aspoň čosi z legendy neprivlastnili.  Vraj 12m šírku preskočil, keď chodil za Marínou. Pravda je taká, že Jánošík do Pienin nikdy nepáchol. Prídeme do miernejšej vody a pltník ukazuje na spadnuté stromy. V parku sú bobry škodná, no najväčšiu skazu robia čierne bociany. Akosi sa dovtípime, že čierne bociany budú cigáni. Všetko samozrejme prekladá do akejsi pohraničnej Poľštiny. Okrem škodnej pohybujúcej sa na brehoch Dunajca, im raz aj had vošiel na palubu. I jeleňa videli ilegálne prechádzať cez rieku. Rieka tvorí prirodzenú hranicu medzi Slovenskom a Poľskom. Plťkujeme popod skalu s odtlačkom akože poľskej orlice. A zase sprievodca pustí ďalší otrepaný vtip, aby reč nestála. Aký je rozdiel medzi svokrou a slnkom? Skúsil som ja: "Slnko každý deň zapadá, ale svokra je stále vidieť". Správna odpoveď znie: "Žiadny! Na obe sa môžete dívať iba chvíľu". Vpredu sa objavuje ďalšia dominata Pienin: Sedem mníchov. Legenda vraví, že bolo raz sedem nadržaných mníchov,  ktorí chceli mršiť nejakú (zasa) Marišku. Keďže sa nevedeli dohodnúť v ktorý deň ju kto vypráši, páter ich obrátil na kameň. Ak vraj prepláva pod nimi osemnásť ročná panna alebo manželia, ktorí sa nepodviedli, ožijú. 150 rokov stále pevne stoja na mieste...  Posledná hračka prírody je večne otvorená svokrina huba a pristávame na brehu pri Lesnici. Plavba trvala vyše pol druha hodiny. 

Kaňon a dedina

    Pohonič láka do koča ako potulný komediant, zviezol by nás k penziónu alebo k taxíku. Tých osemsto metrov prejdeme popri Lesnickom potoku aj pešo. Chata, či hotel Pieniny je pred obcou Lesnica. Zariadenie je asi jediný lokál na okolí. Ako sme si sadli, všimol som si špinavý stôl. Zložili sme si batohy a už sa nám nechcelo presadnúť. Očistil som drevený stôl servítkou. Mladá čašníčka bola hneď pri nás. Objednali sme si citrónadu, deťom kurací rezeň a my dospeláci iba polievky. Poháre na vodu boli špinavé a o5 sme ich poutierali servítkou (ešteže ich nosíme stále zo sebou). Kapustová i fazuľová polievka vcelku jedlé. Len v nich plávali akési poľské kabanosy namiesto klobásy. Rezne mäkké a neboli ani mastné. Vonku hrala ľudová kapela, no po chvíli stíchli. Záchody špinavé a smradľavé. Až ma chytila nauzea, keď som videl šušeň na kachličkach. Mal som dosť a rýchlo sme znechutení lokál opustili. Platiť sa dá kartou. Sprepitné som nemal vôbec náladu nechať. Čašníčky ktoré len postávajú pri dverách kuchyne, by mohli aspoň udržiavať čistotu. Viac si v reštaurácii nedám ani tú vodu. Hneď oproti je  požičovňa bicyklov. Nechávame dvacku za všetkých a oprieme sa do pedálov. Vlastne prvý úsek k Dunajcu ani netreba. Cesta ide dolu miernym kopcom. Najmenšia sa sťažuje, že jej nejdú brzdy. Domnievam sa, že len nevie brzdiť. Velocipedy sú dosť opotrebované a rozladené ako varhany. Baby majú navyše špinavé zadky, na bicykloch nie sú blatníky. Zopár zastávok kvôli záberom, lenže hrmenie nás poháňa ďalej.  Za hodinku sme pri parkovisku. Vôkol síce hrmí, no v Kláštore padne lenivo pár kvapiek. Pri Pltníkovi si dáme kofolu. Mamina konečne dobrú Nescu. Starej bufetárky sa pýtam, ako je otvorené múzeum v kláštore. Na telefóne zisťuje hodiny, času máme habadej.  Autom sa presunieme bližšie. Na sklonku dňa neplatíme plnú sumu 2Eur, ale iba 1.50Eur. Zakúpime si lístky do múzea. Do komentovanej prehliadky zastáva takmer hodina. Je v cene lístka, prečo nepočkať?   Zatiaľ si deti lížu zmrzlinu a ja so ženou objavíme chuť domoviny v podobe Cyrilových čipsov s horčicou. Chýba nám spoločné foto, preto zídeme k brehu Dunajca a starší pán nás zveční. Sme svedkami scény, keď chlap stojaci vo vode odhodí šľapky do potoka. Jeho žena ich ide zbierať, aby ich neodplavilo. A pritom ešte húka na ňu. Proste hovädo. 

Dunajec je opradený povesťami.

Kláštor s bylinkami

   Kto chce vedieť drby z obce, treba navštíviť hajzle alebo krčmu. Teorém platí všade na Slovensku, kde majú hajzl bábu a štamgastov. Červený Kláštor nie je výnimkou. My sme v dedine dnes i kvôli mníchom z kláštora, preto o piatej šaškujeme pri studni na II. nádvorí a čakáme na sprievodkyňu. Výklad nám urobí korpulentná blondína v čiernych šatách a o5 len pre nás štyroch ako v Harmaneckej jaskyni. Slováci sa vkuse niekam ponáhľajú alebo čo a múzeum preletia bez sprievodcu. Pýtam sa na opadanú omietku a hotel, ktorý v prednej časti onehdá býval. Plány na obnovu múzea sú veľké, peňaženka malá. Vstúpime do prvej malej miestnosti, kde je zobrazený život v okolí kláštora. Plte, rybárske siete a pod. Karteziáni žili v prísne hlbokej askéze a takmer v ustavičnom mlčaní. Mohli hovoriť spolu hodinku týždenne. Raj pre introvertov. V ambite je pod sklom fejk prvého prekladu biblie do západoslovenčiny, ktorý sa použil pri nakrúcaní filmu Legenda o lietajúcom mníchovi. Originál je kde inde ako v Pažravej nad Dunajom. Ďalej je v miestnosti história kartuziánov a neskorších obyvateľov karameliánov, vyznávačov tyčinky Twix. Frátri, ktorí udržiavali kláštor a pátri, ktorí spolu s priorom nič nerobili, len hladní rozjímali o tyčinke a krowkách.  V kaplnke Sv. Antona Pustovníka sú najstaršie vitráže na Slovensku. Každé okno je iné.   V refektári je pôvodná maľba z r.1520, kde panenka Mária sleduje návštevníkov z akéhokoľvek uhla. Naozaj, vyskúšané. Ocitneme sa vonku pri ruinách frátrovských kamrlíkov. Sympatická sprievodkyňa nás opúšťa, nech si ďalej rozjímame sami. Nakukneme do domčeka predstaveného priora. Spoznávame byliny v mnohých záhradkách. Pamiatka sa od iných zrúcanín odlišuje rozprestretým voňavým bohatstvom prírody. Medovka, rozmarín, či nechtík. Najviac vonia fialová šalvia "neboli" babské ucho. Muzejníci sa dali na bylinkárstvo len nedávno (2016), dokonca predávajú čaje v obchode na I. nádvorí. A pribudne i pivo. Nakoniec si kupujem ešte pri pltiach pohľadnicu. Pltníci zrovna dostávajú výplatu. Peniaze pekne na ruku. Cestou s5 vidíme, že v Tatrách búrka straší hádam celé poobedie. Pred pol siedmou sme v penzióne. Topánky a zelená prepravka s jedlom na terase svedčia, že máme vedľa prišelcov. Na večeru zasa fazuľová polievka. Každopádne lepšia ako v Pieninách. Perkelt s mäsom, čo zostalo z víkendu. Aspoň tak mäso chutilo. Zákusky variácia včerajších. Dedko s harmaniku zmizol. Večer baby sledujú volejbal. Zdolali sme Bielorusky. Na naliehanie maminy som nás zaregistroval po tretíkrát do programu Reštartnisa. Vraj nech si baby v decembri prídu aspoň po medailu.

Skok

    Ráno nás nebudia ovce, ale vokály deciek odvedľa. Nie je teplá voda. Strieda sa studená s ľadovou. Na raňajky koštujem akúsi syrovú roládu spolu s mladšou. So sladkou paprikou chutí ako rozpustené gumové macíky. Vezieme sa zasa do Štrbského Plesa. Dnes o5 len ľahkú turistiku k vodopádu Skok. Stretáme záhorákov z hotela. Tí išli na Jamské pleso, ako sa neskôr dozvieme. Areál Snow sa zasa prerába. Stavia sa kontroverzná vyhliadková veža. Neviem načo ďalšiu atrakciu, keď jedna podobná v chátrajúcom mostíku už je. Len ju využiť. A zo Soliska, kde chodí lanovka je impozantná vyhliadka. Je to ako postaviť na púšti pieskovisko. K tomu bude popod vežu pobehovať prezlečený týpeček za medveďa. Nuž svetlo v lese, tma v hlave. Na lúke pri vodnom zdroji sme obiehali lesníčky a lesníkov s kosákmi. Kam šli kosiť a čo? Ružovú Vŕbovku, v ktorej sme boli utopení na chodníku? Po poldruha hodine sme pod vodopádom pri akomsi pliesku. Evidentne sa prechádzka dá ísť aj v teniskách alebo šlapkách, ako som videl českých turistov. I keď nejde o vysokohorskú turistiku, ale skôr chodník dedka po operácií, predsa len. Prišli sme zarovno mladých plavcov z Hovadova. Drahá si myslela, že pôjdu Mlynickú a Furkotskú dolinu. To isto. Rozdelili sa na hrdinných pokračovateľov nad vodopád a upišťaných lenivcov čakajúcich dolu. 

25m vysoký vodopád je sústavne obliehaný ľuďmi.

Pojedáme kokosové keksíky a obletuje nás drobný slávik červienka. Vodopád je vskutku okázalý, lež v plnej sile a kráse sa ukáže najmä na jar. Baby sa idú fotiť na skaly pod vodopád, no vadí mi v zábere nejaká česká pšenica. Stále sa jej nepáčil záber. V tých troch aparátoch má hádam viac fotiek ako zo svadby. Skok fotila ešte aj po hodine, keď sme sa vracali z vrchu. Takmer som z nej dostal celiakiu.
Mladým sa hore k plesu nechcelo, ale mamina ich presvedčila. Ja som bol už namierený dolu.  Po reťaziach výstup hore netrvá dlho. Na najhoršom úseku je reťaz odtrhnutá, preto lezieme po štyroch ako batoľatá. Chvíľu sme sa motali pri pliesku v Mlynickej doline. Fotili i baby a celkom vydarené zábery. Niekedy snáď dáme celú dolinu aj s Furkotskou. I pri vodopáde sme videli aziatov. Tak už aj v Tatrách, nielen v Prahe... Dolu sme šli rezko. Tuším mi sedí rýchlejšie tempo. Nesieme pár semiačok borovice limby. Keď nedajbože povyrastú, pôjdu fosils na záhradu. Doteraz sú na parapete a jediné, čo pustili je hnedá farba. Mamina ide na malú, no najprv počká, kým sa odplazi úžovka. Zrovna tam, kde potom išla mladšia. Ocikala teda hada ani o tom z preventívno bezpečnostných dôvodov nebola informovaná. Mali sme dosť času, nasadli sme na staré sedačky, ktoré nás vyniesli na Solisko. 

Pleso nad Skokom bolo kedysi oveľa väčšie.

Blavácký rám na Solisku

    Pšenica s mužom sa vezú za nami. Spiatočný lístok na rozheganú lanovku sa rovná cene v rakúskom Simmeringu, samozrejme kvalitou neporovnateľná. Hore je pod Soliskom 12°C, ale slniečko pekne hreje. Krátkym chodníkom prejdeme ku chate Pod Soliskom. Vedľa je pizzéria, čo mi pod tatranským štítom pripadá dosť divné ako David Hasselhoff so sójovou tyčinkou. So ženou si dáme cesnakovú polievku. Staršia hovädzí vývar. Vodovy základ mali obe polievky spoločný. V jednej boli slíže, v druhej cesnak a syr. Obe chuťovo nevýrazné. Mladšia mala šúľance s makom. Mak pamätal partizánov, taký bol horký. Šúľance rozvarené. Kuchtia tam mladé chlapčiská a majú sa čo učiť. Najlacnejší tiež nie sú, na to, že im proviant vynesie hore lanovka. Drahá tvrdí, že vnútro chaty je prerobené. Nie je to tak dávno, keď v chate bolo iba výdajne okienko a la školská jedáleň, dnes už je vo vnútri dlhý pult. I drevené obloženie chaty je cítiť novotou. V mojej osobe sa našiel blbec, ktorý vystúpal za nejakou rodinkou ku gýčovému drevenému rámu povyše chaty, aby ju vyfotil. "Taký blavácký rám", ako ho nazvala hlava rodiny.   Vidíme ľudí z ďalšej výzvy 6 kopcov za tri mesiace alebo Doby Tatry. Kriváň, Rysy, Solisko... Nič náročné, jednako dvojtisícky vyšlapať za krátky čas kondičku preveria. Reštartni sa! má konkurenciu. Cestou dolu je chladno. Vietor fúka proti nám a nevieme sa dočkať, kedy lanovka zleze dolu.  Na Štrbskom plese je o5 teplúčko, až tak, že si baby dajú zmrzlinu. Mamina si tlapne s macom a ideme do hotela. S dievkami sa ponorim do teplého bazénika 5x2m. No sú v ňom "pepčouni" a skáču do vody. Vypochodujem von a uvelebím sa na lehátku. Prídu i naši známi Záhoráci. Mladšia si s malou Emou hádže vo vode balónik. Skúsime aj vírivku, ale keď sa sama vypne vyjdeme. Nedokážeme bublinky znova priviesť k životu. Baby zatvorím do rozpálenej sauny. Vlhko a horúčava nie je nič pre ne. Na večeru celkom fajn zemiaková polievka. Druhé prinesú roládu s ryžou a mrazenou zeleninou. Roláda vyzerá a chutí, že sú v nej zakomponované zvyšky z raňajok. Minimálne syr. Nuž čo. Zbytočne sa nevyhadzuje.  Veď aj doma jeme tri dni to isté. Večer zasa fandíme našim vo volejbale s Nemkami. Márne. Prehrali sme.

Najmladšia chata vo Vysokých Tatrách.

Dvojníci na Brnčalke

    Ráno pre nás otvorili jedáleň o štvrť na osem. Ostatní hostia čakali pred privretými dverami, kým sme sa my napchávali praženicou a párkami. Dnes, keď počasie, kondícia a ďalšie premenné dovolia, nás čaká vrchol našej turistiky výšľapom na chatu pri Zelenom plese s bonusom- dvojtisícovkou Veľká Svištofka. Autom sa odvezieme kúsok na rázcestie k zastávke električky a busu. Prvý autobus nám ušiel pred nosom, ale nevadí. O dvadsať minút príde ďalší. Čakali sme s českým deduškom od neďalekého kempu. Dedko, hoci vyzeral vysušený ako treska bol vo vynikajúcej forme. Včera šiel s vnukom jednu z najťažších trás na Slovensku: okruh Studenými dolinami cez Priečne sedlo. Dnes majú oddychový deň a idú si pozrieť Beliansku jaskyňu. Zajtra sa vracajú domov. Klobúk dolu pred ich výkonom.  Za necelé tri eurá sme sa odviezli k Bielej Vode. Parkovisko je o pol deviatej už z troch štvrtín plné. Rovnako ako pred cestovaním autom, i pred šlapaním príjmeme všetky potrebné opatrenia v prípade, nudy, hladu a smädu.  Na rozdiel od auta, pri turistike hneď vstupuje na scénu súbor techník a stratégií na zabránenie krízy, t.j. hry. Lepšie je, keď sú v okolí dostupné podporné zdroje. Potok, skaly, reťaze. Ideálna by bola partia iných detí, ale parťákov s túlavými úchylkami sme doma zatiaľ nenašli. Pohodlný chodník vedie sprvu Bielou vodou. Keďže je Bielych vôd ako komárov na Sĺňave, má prívlastok "Kežmarská". Kráčame najprv lesom popri veľmi živom a studenom potoku. Sem tam preklenieme potok lávkami. Konča lesa otvoria sa výhľady na Belianske Tatry a začíname stúpať, pričom zabáčame do Doliny Zeleného plesa. Chodník je na otvorenej stráni plný kameňov. Hovorím staršej: „Vy ešte výdete na Lomničák, ja skapem toť pod Svišťofkou“. Baby sa zabávajú na mojej hláške roky. Stretáme spolužiaka z "výšky". Aj on už má rodinku. Spali na chate a išli prechod opačne od Skalnatého plesa. Dlho sa nezdržujeme, máme ešte veľa pred sebou a šliapeme dolinou ďalej. V kosodrevine sa odkrývajú špicaté a sivé končiare Vysokých Tatier. Chata je blízko. Počas túry sa striedame s chlapom, ktorý ide s dievčatkom. Raz oddychujú oni, raz my. Vidíme chatu, no ešte k nej zostáva štvrťhodina cesty. Míňame drevenú búdku, ktorá ukrýva vodnú elektrárničku napájanú výdatne Zeleným potokom. Zelené je v okolí teda všetko. Aj elektrina. Za vyše dve a pol hodiny nás vítajú kačice na Zelenom plese. Oproti trom hodinám písaným na začiatku sme cestu dolinami zvládli pomerne slušne. Chata je utopená medzi končiarmi Kežmarského štítu a Jastrabou vežou. Pleso plní najmä Medený vodopád, ale vidíme aj iné menšie pádiky. Hore otravujú dvaja bundáši chatoví. Sadneme na lavičku povyše chaty a rátame peniaze, aby nám vyšlo na lanovku. Na zostup dolu sme akosi nemysleli. Snáď sa bude dať platiť kartou na Skalnatom plese. Beriem do rúk všetky mince, čo žena má. Kúpime dve Kofoly a Radler, nezabudnúť na pohľadnicu. Pýtam sa chatára, či mi vyjde ešte jedno pivo. Vyjde. Ostane mi 10 centov. O tri dni na Brnčalke otrávili dvoch chalanov a o deň neskôr ďalších ľudí. Museli ich neborákov hospitalizovať. My kulinárske umenie chatárov nebudeme testovať, otvoríme si Májku s rohlíkmi. S výhľadom na vodopád a dominantnú Jastrabiu vežu žujeme obed. Poniže vidíme za stolom našich dvojníkov. Hnedé krátke vlasy, približne rovnaké postavy a tváre. Akurát, že sú Česi. Nenápadne ich vyfotím, ale fotka je rozostrená. Mamina zhodnocuje náladu v tíme, ja v počasí.

Brnčalka leží v objatí špicatých dvojtisícoviek.

Kapybary sa menia v búrke na svište

    Rozhodne pokračovať po magistrále na Skalnaté pleso. Po chvíli obchádzame Čierne pleso. No obďaleč, v kosodrevine, je ukryté pred zrakmi ďalšie pleso, ktoré je naozaj plné rozpusteného živočíšneho uhlia. Výškový rozdiel päťsto metrov by nemal byť náročný. Ako stúpame, odhaľuje sa viac a viac panoráma Tatier a malebná Zelená dolina s dymiacou chatkou uprostred. Vľavo sa ukáže sýtozelený masív Belianskych Tatier. Kopské sedlo, kde sme pred rokmi chceli ísť. Deti boli príliš malé a mladšia v nosiči. Pod ním dolina bielych plies a Veľké Biele pleso s Meďodolmi. Po pravici Zmrznuté doliny, kde je stále sneh. Nad nimi trojuholníková stena Kežmarského štítu, ktorá je so svojimi 900 metrami najvyššou v Tatrách. Ďalej nad dolinou sú Baranie rohy a osamotený Čierny štít. Obrázky ani text nemôžu opísať majestátnosť našich najmenších veľhôr, ktorá vás iste osloví kráčajúc chodníkom od Brnčalky. A okrem toho niekde vás oslní aj ľudské hovno, ako sa to stalo nám pred vrcholom. V skalnej úžine za vodopádom, tzv. kuloári, sú obľubené reťaze. Väčšina ľudí sa kĺže cez ne dolu. Nemôžeme čakať, ideme proste na skaly. Lepšie sa ide po reťaziach hore. V podstate ani nie sú veľmi treba. Svišťovka má meno po kolónií svišťov, ktorá vraj v okolí vrchu pobýva. Fakticky, kto na skalách sviští sme jedine my smerom hore. Pred vrcholom hrmí. Blíži sa búrka. Do báb strach vlial energiu a rozbehneme sa. Mama vraví, že si búrku musí nahrať na mobil a na každom výšľape budeme frčať ako blesky okolo nás. Pár idúci s nami na striedačku tiež dostáva strach. Žena im hovorí, že je blbosť sa vracať. Dolu potom idú rýchlejšie ako my. Rýchlo preskočíme sedlo pod Svišťovkou. Baby si ani neuvedomujú, že majú ďalšiu dvojtisícovku. Na pár minút vzdialený vrchol sme z bezpečnostných dôvodov nešli. Búrka ide našťastie smerom od nás do Belianskych Tatier. Avšak sme na okraji ďalšej búrky nad Huncovským štítom. Vyťahujeme pršiplášte, no mamina je nervná, lebo jej zavadzajú palice. Kým to všetko rozprestrie a nahodí prestane aj pršať. Za Huncovskou vyhliadkou vidíme lanovky a striebornú kupolu observatória na Skalnatom plese. Fakticky je k plesu po úbočí Huncovského štítu ešte najmenej pol hodina. Ako prichádzame lanovka do Lomnice sa zastaví. Cez to všetko hore na Lomnické sedlo stále premáva. V Tatranskej Lomnici je búrka, preto sa kabínky odmlčali.  Stretávame Čechov z penziónu. Majú lístky na Lomničák, ale počasie stoplo lanovku. Sen o vrchole sa doslova rozplynul v mraku. Aspoň im vrátia peniaze. Pokiaľ nejde lanovka, márne sa dvakrát dožadujem od čučoriedky za okienkom lístkov. Nevedia ani kedy sa kabínky o5 rozbehnú. Niektorí chcú vrátiť peniaze, no na obojsmerné lístky nehrozí. Baby lozia na preliezkach v Svišťove, keď už im nevyšli originál svištovské skaly. Motám sa vo vnútri budovy okolo pohľadníc. Ako vychádzam, vonku udrie v okolí sedla blesk. Iba z takého nenápadného malého obláčika. Ľudia, hlavne mamičky panikária a hrnú sa dovnútra ako dôchodci do Lidla. Vonku zostávame my a pár ľudí. Ihrisko sa šmahom ruky vyprázdni. Dáme si makovník a ideme aj my do baru na čokoládu.  Pozeráme, kedy nám odchádza spoj do Starej Lesnej, či stihneme večeru. Počasie sa po hodine umúdri. Začína sa tvoriť fronta na lanovku. Rozbehne sa najprv malá červená kabínka na Lomničák, potom do sedla a nakoniec aj kabínková do Lomnice. Pšenica s veľkými nalakovanymi nechtami zmaľovaná ako kraslica starej Vlčkovej z Moravy, nám spraví na dvakrát nepodarenú snímku. Vystojíme radu na lístky, ďalšiu na lanovku. Chvalabohu rad sa hýbe rýchlo. Do jednej kabínky vojde aj 10 netrpezlivých duší. V Lomnici utekáme viac menej intuitívne na stanicu. Nevieme, kde poriadne je. Skrátka rútiť sa rovno dolu. Presúvadlo v pohode stíhame, dokonca máme päť minút k dobru. Stojím pred značkovačom ako slepý v obrázarni a nechápem načo označiť lístok. Jedna pani mi ukazuje, ako lístok správne otočiť a vsunúť. Odvezieme sa jednu zastávku k autu. Na večeru navarili kucháročky guľáš s knedľou. Celkom ušiel. Sedíme na lavičke bez podsedákov s pivom a tatranským čajom a pozeráme na Svišťovku, kde sme pred pár hodinami liezli.

Nad Tatranskou Lomnicou je búrka.

Aqua Zlé /po/city

    Staršia je zahlienená a v noci kašľala. Horský vzduch športovkyni teda neprospel. Dnes je sviatok, tak naše chodidlá budú sviatkovať. Dáme si len skromné raňajky. Pomarančový džús nie je. V popradskom čaji chutí každé vrecko rovnako ako vymáčané týždňové ponožky. Jednako čaj ešte nebolo to najhoršie z Popradu. Okolo desiatej pohádžeme plavky a uteráky do tašky a vezieme sa do pár minút vzdialeného AquaCity. Na recepcii penziónu sme si zobrali zľavovú kartu, ale nemali sme žiadnu úľavu na lístku. Rodinný vstup nás vyšiel 55Eur. Aquapark je dobre prístupný z diaľnice a je blízko hlavnej cesty. Parkuje sa kde kade v blízkosti. My sme vstúpili letným vchodom, čo sťažuje orientáciu a nevieme vlastne kam ísť. Smerovniky by pomohli. I to som videl na kúpaliskách. Kúpalisko sa tiesni medzi železnicou a futbalovým štadiónom. Je už staršie. Má 15 rokov, ale zariadenie je v slušnom stave. Rád by som našiel vnútri lehátko a motáme sa popri bazénoch oblečení. Vyzeráme ako rumunskí cigáni pred Billou.  Žena napokon nájde schody vedúce do šatní. Prezlečieme sa a nevieme zasa, ako uzamknúť skrinku. Myslíme si, že máme pokazený zámok. Sledujeme ľudí, ako to robia a naveľa sa chytíme. Našli sme si aké také miesto pod stromami. Deku nemáme, sme len na uterákoch. Vydávam predpoveď počasia, že bude búrka o dve hodiny. V Slovnskom raji už teraz "hrmľuje". Idem s babami k vonkajším tobogánom. Mamina nenávidí plávanie v niečom väčšom ako vaňa a sedí na deke. Dievčatá len sledujem ponorený po krk v teplej vode. Radšej si zaplávam v 50m plaveckom bazéne. Po dvoch dĺžkach sa viac menej už len topím, lebo nestačím s dychom. 

Aquapark je síce starší, no ako tak udržiavaný.

 

Omrknem, čo ponúkajú stánky s občerstvením. Francúzske palacinky postrašené nutelou za 11Eur. Nevedel som, či mám oči vyštípané od chlóru alebo som prišiel z Marsu (doslova). No nič, načatý makovník ostal nanešťastie na izbe, hladní predsa nebudeme. Mali sme len keksíky a fľašu vody. Manželka mi navyše zvestuje, že len minerálka stojí 2.50Eur. Malá pizza 8.50Eur, langoš 5.50Eur, hranolky čisté 2.50Eur, kofola 2.50Eur tiež. Som pod Tatrami a takéto nehanebné ceny? Za akú kvalitu? Veď ani na vysokohorskej chate také nemajú (tam je kofola za 2Eur). Pred vstupom do areálu je upozornenie, že si nemožno donášať vlastné jedlo a pitie.  Viacero ľudí oznam nebralo vážne. Ani sa nedivím. Ja stojím v rade na hranolky, žena na langoše. Hranolky sú hneď, na langoše čakáme najmenej pol hodiny. Otrasné, veľké sklamanie zo služieb. Slimák po obrne je rýchlejší ako tí brigádnici. A to robia z polotovarov, takže sa s tým netreba patlať. Vodu sme vypili vlastnú. Po mastných langošoch som išiel vytráviť do plaveckého bazéna. S krajnej čiary ma vyhnal tréner, lebo v ňom plávali nádejné Moravčíkové. Deti skákali na nafukovacom hrad a šmýkali sa na vnútorných tobogánoch. Videl som blesky, tak som vyletel z vody a s maminou sa presťahovali dovnútra k detskému bazénu. Našťastie bolo jedno lehátko voľné. Vskutku prišla o chvíľu búrka a ľudia sa natlačili do vnútra. A začali hromadne odchádzať. Behom hodiny odišlo 1000 ľudí ako som videl na svetelnej tabuli. Ja som sa z babami motal po areáli. Relaxačné bazény v Blue Saphire boli všelijaké len nie modré a neskutočne veľa ľudí sa v nich "hrochtilo" a naveľa aj v plaveckom bazéne. Zabával som sa na upchávaní trysiek. Tým začala voda striekať hore, čo spôsobilo údiv ľudí na druhej strane múrika. Boli sme na kúpalisku takmer osem hodín. Prešiel som si celý areál a pre deti je ako stvorený. Kapacitne je skôr postavený ako letný areál. Počas búrky, ktorá prišla nestačil. Každý deň sa o zábavu starajú animátori. Polovička tvrdí že východniari sú hlúpi (skúsenosť z roboty). Das zrobime, ta jak by ne? Ja im davam to tu šancu. Ne každy je degeš. Párkrát sa kapybary otlčú v tobogane a ideme do šatní. Zrovna sa tam na lavičke rozložila rodinka s večerou. Zabrali dve lavičky a hodovali. Úžas. Stále dám východňárom šancu. Pre drahú poopravila nepatrne dojem televízia, kde bol volejbalový zápas. Veľká obrazovka je v bazéne s barom na začiatku komplexu. Ani šatne a prezliekarne kapacitne nestačia.
 Najhorší aquapark, ktorý sme navštívili. Som radšej mohol ísť do Bešeňovej i so spáleným benzínom by možno vyšla lacnejšie. Kúpalisko proste ničím neláka. Sú plány na rozšírenie toboganov, ale to nestačí. Služby sú neadekvátne cene. Veď, ak chcem aby si ľudia nenosili vlastné potraviny, ako môže byť astronomická cena občerstvenia? Kontraproduktívne. Záchody, šatne a chodby by mohli byť teda čistejšie. Všade smrad a mokro. Je problém zamestnať dve dôchodkyne, ktoré by aspoň neustále strierali vodu ako v iných aquaparkoch? Na večeru sa nám ani nechcelo ísť. Langoše strašili v žalúdku stále.  Hrachová polievka a bravčové na prírodno so skutočnou zemiakovou kašou. Nie z prášku. Na vytrávenie som si dal minerálku a tatranský čaj, ako inak. Vždy, keď sedíme večer na terase, ozýva sa zvláštny zvuk. Ako strieľanie, alebo klepot vlaku na koľajniciach. Asi to bude prechod cez koľaje. Do konca dovolenky sa mi záhadný tatranský zvuk spoza lesa nepodarí objasniť.

Slzy víly Libanky

    Raňajky o5 len striedme. Dnes veľa tiež nenachodíme, čo sa budem napchávať? Objednal som včera večer vstup do opálovych baní kdesi v Slanských vrchoch. Pred deviatou štartujeme. Za Prešovom viem, že je zle, keď smerujem stále na Košice. Nemal som na dvojprúdovku ani ísť. Mamina berie do rúk mapu a prepočítava trasu. Zídeme smerom na Lemešany a vraciam sa s5 cez Petrovany a Dulovu Ves do Kokošova. Od Kokošova sú na ceste smerovníky, už sa nedá zablúdiť. Akurvát v Prešove. Chcelo by to lepšiu propagáciu, ako sa k baniam dostať od metropoly Šarišu. Za obcou Zlaté Bane sa cesta zužuje. Driapeme sa do vrchu. Treba si švihnúť, aby sme stihli vstup, keď sme už kufrovali. Bane sú kdesi pod vysielačom Dubník, ktorý je cestou krásne vidieť. Stožiar je so svojimi 318m najvyššou stavbou na Slovensku. Konštrukciou mi pripomínal Suchú Horu na Skalke. Je aj najvýkonnejším vysielačom na Slovensku a jeho signál zachytia aj v Liptovskom Mikuláši, či v Gelnici. (Prepáčte mi toto odbočenie, je to profesionálna deformácia). V okolí sme videli tiež dosť turistických trás. Prídeme ani nie 10 minút pred vstupom. Utekám k pokladni, zatiaľ čo sa dievčatá prezlečú. Platiť sa dá kartou. O pohľadnice nie je záujem a teda nepredávajú. Zasa budem písať? Aj to je zbytočné. Na múre sú nejaké prilby s baterkami. Vezmeme si dámske, a ktorým nesedia vydá sprievodca zo skladu iné. Je nás cez dvadsať a neskôr v bani, keď sme za ťažkými oceľovými dverami prídu ďalší. Sprievodca najprv vonku blábolí nejakú legendu, ako sa objavili v okolí opály. Sú to slzy víly Libanky, ktorá nemohla byť so svojím milým. Verzia pre dospelých je, že opály sa objavili napr. po vyvalení koreňa stromu. Vchádzame do vnútra. Hneď nás ovanie chladný vzduch z bane. Sprievodca mi pripomína košickým dialektom nebohého Majstra N.  Bana vlastne začína za tektonickym zlomom z vulkánu Šebastovka. Sopečný andezit končí a začína železitý limonit. Že je v skale opál, dávajú tušiť zrniečka sadrovca. Opalové bane v Slanských vrchoch sú najväčšie a najstaršie na svete. A sú jedinými na Slovensku, kde sa ťažil drahokam. No počiatkom 20. storočia sa objavili v Austrálii opály v pieskovcoch, kde sa ľahšie získajú a to bol koniec baniam na lokalite Dubník. Posledný majiteľ, francúzska firma len vytunelovala bane. Vlastne bola prvá tunelárska firma u nás. Pokračujeme hlbšie do útrob. Deti dostali za úlohu rátať sošky malých bielych permoníkov, ochrancov baníkov. Napočítali sme ich sedem. Mohli sme vyfárať teda von. V niektorých miestach je baňa prevŕtaná ako ementál. Kde bolo premostenie a opora bane z opatrnosti neťažili drahokam. Moja LED baterka tiež svieti len tak opatrne, aby nevyplašila netopierov. Baňu okrem netopierov stráži i kamenný Dragon.

Svetovo unikátne bane by si zaslúžili lepšiu propagáciu.

V bani je 30 kilometrov chodieb a 60 komínov. Ako pomaly v každej jaskyni, či bani i tu sme boli po tme. No atrakcia je posunutá na vyššiu úroveň. Tentoraz sme nie len stáli v tme, ale sa asi 30 metrov hýbali držiac sa oceľového lana po ľavej ruke. Sem tam však ktosi nyctofóbny zasvietil.
Nazreli sme do strmej spodnej časti, ktorá je pre návštevníkov neprístupná. Motali sa tam nejakí chlapíci v montérkach. Hľadali drahokamy? Iróniou je, že najväčší drahokam Harlekýn nenašli v bani, lež na dne potoka Červenica. Dnes si šuter hovie v prírodovednom múzeu vo Viedni. Keďže sme v múzeu boli, je pravdepodobné, že sme ho videli. Expozícia je  hneď na začiatku. Po necelej hodinke sa zmrznutí ohrievame na slniečku. Pre rodiny s deťmi je sprístupnený viac ako jeden kilometer. Avšak pre vodníkov je možný ponor s pobytom 5-6 hodín v bani. Nastalo foto na pamiatku. Potom zhodíme zo seba teplé oblečenie a popri vodnej nádrži Sigord ideme do Prešova. Prejdeme ho kolom dokola, kým sa dostaneme na diaľnicu. Prešov môže dopravou veselo konkurovať hlavnému Hovadovu na západe. 

Paninni na hrade

    Za Braniskom schádzam na vedľajšiu cestu smerom na Žehru k Spišskému hradu. Ťažko sa odhaduje, kde je voľne miesto. Odparkujem na prvom mieste, pod nejakým stromom a pešo už vyjdeme nejaký ten kilometer navyše k hradu. Nerád by som šiel do Spišského Podhradia, kde hniezdia čierne bociany. Nad nami sú ťažké mraky, každodenná búrka nie je prekvapkanie. Je dávno po obede a chytá nás nervozita z prázdnych žalúdkov. Baby namotám na pannini v bufete. Predavčka ich vytiahne z chladničky a ohreje v mikrovlnnej rúre. Tak aj chutili. Každú pol hodinu sú komentované vstupy. Akurát stihneme zjesť polobagety. Plnoštíhly mladík v kraťasoch podopierajúc sa dáždnikom nám robí sprievodcu najväčším hradom v strednej Európe. V stredoveku bola hranica Rakúsko-Uhorska práve cez hrad. A potom hrad bola i križovatka obchodných ciest. Prešli sme si kuchyňu. Stredovekí ľudia pili hlavne víno (južnejšie) a pivo (sever). Vodu si nevedeli upraviť. Hrad nemal studňu a vodu dovážali v cisternách do bazéna. Aká mohla byť po pár dňoch? Ukázal nám ďalej expozíciu kúpeľne. Páni mali vody koľko chceli, ale kúpali sa 2-3 krát do roka. Radšej používali parfémy. Vraj teplá voda otvorí póry na koži a všetky bacily vojdú do tela. Zaujímavá teória pre humusákov a hydrofobikov. Z paláca Čákyovcov sme sa naklonili k ruinám pôvodnej veže. Majstri postavili donžon, ako sa správne volá, dosť nešťastne na tektonickom zlome. Preto vedľa donžonu postavili druhý a ten je dominantou hradu dodnes. No pre búrku vežu dnes zavreli a vyhliadku sme oželeli. Zavreté sú pre rekonštrukciu aj východné časti hradu. V severnej časti je Románsky palác, ktorý si postavil kvôli svadbe nejaký Koloman. A kvôli čomu je vlastne hrad zapísaný vo svetovom dedičstve. Aj ten je pre nás trinástou komnatou. V Akrádovej chodbe je pod strechou model hradu, výstava zbraní, vpravo mučiareň a vľavo kaplnka. Na hrade síce nikdy mučiareň nebola, expozícia je len návnada pre návštevníkov. Chlapčisko dosť podrobne hovoril o jednotlivých útrpných nástrojoch. V stredoveku už len mučenie bolo pre zločinca súčasť odplaty. Keď bol niekto nevinný a nepriznal sa, považovali ho za natvrdlého. Hriešni sme predsa všetci a k niečomu sa treba sem tam priznať. V mučiarni nás sprievodca ďalej nemučil a chvíľu sme sa motali ešte po hrade sami. Unikum sú tiež obranné kamenné stĺpy, tzv. palisády, ktoré nemá žiadny hrad na Slovensku.  

Hrad sa budoval a upravoval neúnavne šesť storočí.

V suveníroch nás predsa len dobehla búrka. Pre pani predavačku bolo dobré, že prší, lebo čím dlhšie pršalo, viac somarín sme dokúpili. Keď dážď ako tak ustal, pozreli sme si Dolné nádvorie. Nahodili sme aj pršiplášte, ale viac menej zbytočne. Ikonická podoba hradu nezabráni lietať vrtuľníkom, či lietadlám ani v daždi. Schádzame dolu a sprvu nás vydesí, že nevidíme auto. Je však skryté za stromom, preto sme ho z hora nezbadali. Mám nutkanie ísť do smradľavej Levoče, no baby nezdieľajú moje túžby zavrieť ich do klietky hanby. Preto si mestečko pozrieme len z odpočívadla na diaľnici. Auto tiež pýta svoje a hľadám pre neho kŕmidlo. Smerujem k centru Popradu, ale benzínka nikde. Napokon natankujem smerom na Veľkú Lomnicu. Ani som nemusel ísť do centra. V okolí Tatier leje a stierače sa bohvieako nesnažia. Sotva vidím na cestu. Konečne sme okolo šiestej v penzióne. Na večeru sa podávala hríbová polievka so šampiňónmi. Celkom chutila. A soté s tarhoňou, nad ktorou baby ohŕňnali nos. Stále prší, preto dnes nie sme vonku, ale sedíme vnútri v salóniku pri vínku. Neskôr sa hráme s babami v herni ping pong a vzdušný hokej. Staršia ma v ňom natrieskala 10:2.

Domica a domov

    Balíme. Chyžnej sme nechali v izbe dve eurá na skrinke a na recepcii „modrú“ babenke s krikľavo zelenými akrylovými nechtami. Ubytovanie nás vyšlo na takmer 1000Eur aj s prepitným. Na ďalší týždeň sa domáham od firmy preplatiť aspoň štvrtinu. Cez Vernár, Dobšinú a Rožňavu sa kotrbácame do Domice dve hodiny. Vernár je nekonečný horský prechod s tunelom Stratená. I tu čierni bociani ponúkajú hríby . Leto pomaly vrcholí. Slniečko pečie, je horko, priam dusno. Pred jaskyňou je na druhej strane rozpálené parkovisko. Milej babke platím dve eurá parkovné. Za to sa dozviem drby o zavretom rezorte oproti jaskyni. Postavila ho OTP banka. Fungoval dva a pol roka. Majitelia neplatili zamestnancom mzdu a podnik skrachoval. Že by práčka peňazí? V areáli bolo veľké detské ihrisko, sauna, chodil vláčik do Maďarska. Chvíľu uzavretý areál aj ktosi strážil, ale dnes po deviatich rokoch je totálne opustený. Vraj ho ktosi nedávno kúpil a akýsi cigán tam pokosil trávu. Ale prišli sme sem kvôli jaskyni. Domica je jedna z najkrajších jaskýň na Slovensku. Pochodili sme všetky prístupné, takže môžem porovnávať. Veľa ľudí velebí susednú Baradla v Maďarsku. Baradla je však mŕtva čierna diera. Naša stále žije a kvaple neustále rastú. Sú v nej všetky útvary zo Slovenska. No Domici chýba propagácia. Ani tí Španieli alebo Maďari, s ktorými sme vo vnútri boli nemali sprievodcu v rodnom jazyku. Ani brožúrku, kúsok papiera, ako sme dostali v maďarskej Baradle. Jaskyňu navštevujú Slováci zo všetkých kútov krajiny. I napriek tomu, že lodičkám na väčšiu časť roka odzvonilo. Riečka Styx je vyschnutá, člnky sa smutne sušili na plytčine. Sprievodca bol ako robot. Naučený text len monotónne drmolil bez známky akejkoľvek účasti. Chcelo by pri výkladoch viac komunikatívneho človiečika. Niektorí úbožiaci fotili na mobil napriek tomu, že nemali kúpené fotenie. O5 píšem, že bez statívu je fotenie v jaskyni k ničomu. Radšej si kúpim lepolero s fotkami za 2Eur. Sprievodca požiadal o absolútnu tmu, ale zasa sa našlo pár jedincov, ktorí museli displejmi svietiť. Vyplašili sme žabku i netopierov, ktorí sa pomaly zazimovávajú a každoročne navyšujú guano kopu. To je netopierí trus, skrátka hovná. Titanic je neskutočná legenda. I v Domici je paluba Titanicu ako na kremnickej Skalke. Išla s nami v skupine rodinka s bábätkom. Nepáčilo sa mu v jaskyni, úplne ho chápem. Nedávno vyliezlo z tmy a teraz zasa s5? Našťastie zaspalo na mamine. Po necelej trištvrte hodinke sme vonku.  Všimnem si malú kovovú tabuľku nad východom.  V jeden augustový večer roku pána 1955 zatopilo jaskyňu až nad otvor, čo je dobré dva metre. Oči som nevedel odtrhnúť od pútavej expozície nálezov v jaskyniach Slovenského krasu vo vstupnej hale. Kvaple, kamene, vykopávky. Ďalšia zaujímavá miestnosť je vedľa pokladne. Všetko o vzniku jaskýň, dier, zeme prepadov, jaskynných živočíchoch atď. Domicu odporúčam navštíviť skôr ako jej maďarskú sestru. Je ľahko prístupná, lacná a veľmi krásna. Ak sa vydarí sezóna a je dostatok vody, návštevnosť stúpne aj o sto percent. Zopár ľudí sa ešte trúsi vonku pred jaskyňou i vo vnútornej hale. Požiadam sediacu čučoriedku o foto. Pozerá na mňa ako sob na kolobežku. Prepnem na angličtinu a podíde k nám jej chlapčisko. Fešák rozumie a zveční nás. Okupujeme stánok so suvenírmi, pár drevených netopierikov a zapaľovač pre tatina. Vedľa bufet. I ten je na predaj. Dali sme si akože Kofolu a hranolčeky s kečupom. Po známej trase z minulého roka ťahám smerom na západ. Za tri hodiny stojím v Hlohovci v nákupnom centre. Zajtra je sviatok a načim nakúpiť zásoby. Doma vyložíme kufre a tašky. Čaká nás posledná etapa svokre pre morča. 
Spoznali sme o5 čarovné zákutia našej krajiny. Overili si , ako to nemá fungovať, ako sa draho najesť, že Tatry sú doménou medveďov, lykožrúta, rómskych zberačov a českých schovávačov. Naše deti sa hrali konečne pár dní analógovo a nečumeli do väčšieho, či menšieho displeja. Pracujúci rodičia si spravili psychohygienu z rutiny bežných dní. Takže hurá do roboty a do školy!
   

Do školy a za zábavou

Do lavíc

    Začiatok bol ako vždy ťažký. Komu by sa chcelo chodiť do školy? Baby nabehli do vzdelávacej inštitúcie hneď po dovolenke v Tatrách. Len prvý týždeň sme minuli takmer 200Eur na školské pomôcky, družinu a krúžky. A nechápem, prečo platím za stravu. Má byť už zadarmo, nie? Iróniou je, že učitelia neodostávajú ani suchý chlieb. Na nich nezvýšilo, kuchárky varia koľko štát zacvaká. Že zamestnávateľ porušuje zákonník práce, akosi učitelia neriešia. Čítať sa mladšej nechce. Momentálne hľadáme systém biflovania poučiek. Začali sme chodiť do malomeštiackeho kostola na omše. Počas "mollená" akoby povedal svokor, ostentatívne čakám vonku. Šak príde na psa mráz... Okrem spásy svojej hriešnej duše sa mladšia venuje aj športu a umeniu.  Obnovili sme hádzanú a čmára na umeleckej škole, čo ju prestáva baviť. A potom, je drzá. Pustí sa aj do chalanov. Pubertálne šplechy má už v ôsmich rokoch.
Staršia dostala v baskete staronovú trénerku. Zlúčili všetky dievčatá dokopy. Je ich aj 18 na tréningu. Bol som sa do telocvične pozrieť a je to všetko možné, len nie tréning. Ešte aj futbal tam otecko so synom hral. Prípravku nemá proste kto trénovať. Takže staršie dievčatá stagnujú, pretože sa učia znova to isté. Mladšie sa plantajú ako hovná v kýbli a nevedia, čo s loptou. Jedno šikovné dievča preskočila k lepšiemu. Vraj s tou sa oplatí čosi robiť, skôr však movitý tato čosi robil s peniazmi u trénera. Hlavne, že všetky chcú hrať zápas. V septembri boli prvé hry a nejaké aj vyhrali. Dcérka veľmi dobre hrala proti Slovanu. V kritickej chvíli, keď sa im zranila kľúčová hráčka, prevzala ako najskúsenejšia zodpovednosť a ťahala tím na palubovke. Udržala družstvo v hre.
Okrem mladšej aj staršia píše diktáty, lebo priniesla zo slovenčiny stoličku väčšiu než kuchynskú. Basketom ju chránime pred flákaním sa a snáď jej šport prinesie aj čosi viac do života.
Nesmiem zabudnúť na hubársku sezónu. Po pár prechádzkach suchým lesom na Považskom Inovci, bola nakoniec zakončená hubárskym orgazmom v lesoch obce Klieštiny pri Púchove s najmenej 120 dubákmi. Bez mojej účasti.

Jarmak

    S odletom lastovičiek prilieta burčák a kolotoče. Nakoľko chodím vlakom, kvalitný sladký mok si nemám veľmi kde kúpiť. V polovici septembra som preto pozval baby pod zámienkou bujarej zábavy na kolotočoch na jarmok. V sobotu sme boli pozvaní na svatbu, do úvahy pripadol iba piatok. Síce mi prišli urobiť radosť, ale jarmočné typy z nich nie sú. Vytiahol som von aj môjho tatina. Po prvých autíčkach si baby už ani nevedeli vybrať. Šli ešte na lietajúcich sloníkov, čo bola akási trápna náhrada za labute. S mladšou som bol vysoko a rýchlo na reťazovom kolotoči. Mala z neho miernu nauseu. Kúpili sme si vodu a kofolu a šli zasa k stánkom. Nakúpil som za 10Eur cukroviniek a s blaženým výrazom sme sa mohli ísť najesť na námestie. Dievky si vybrali podplamenník, ja s drahou "cigáňa". Fenoménom tohto jarmoku boli harmoniky. Rumunskí cigáni, klaun. Jedno chlapčisko si nedalo námahu, aby vylúdilo melódiu. Doslova žobralo. Burčiak som si nevychutnal a ani nechutnal. Presvedčil som malé ešte na ruské kolo. Stálo tak všelijak na svahu. Jedna podpera na drevených latách. Dokonca museli zavolať statika. Potom sme trielili na vlak a domov.

Svadbíme

    Vo svadobnú sobotu som zadovážil kyticu pre nevestu a mamina pančuchy. Nie pre mladuchu, ale švagrinú a baby. Autobus odchádzal z druhého konca mesta, zvolili sme taxík. Desať minút pred odchodom taxíka dosiahla predsvadobná horúčka vrchol. Baby mali nové šaty, ja som skromne vytiahol promočný oblek. Žena mi ešte prišívala gombík na košeli. Nohavice som ako tak zapol. Nepribral som, ale za 15r. mi vraj ovísa brucho ako klokanovi. Navyše nohavice sú voľné a vyšli z módy. Teraz fičia "skiny". Rovanko hranaté topánky sú súce do múzea. Ale "buziškapsička" prežíva svoju renesanciu a zrovna ju som nebral. Sused nás teda doviezol na určené miesto a vidíme stáť autobus. Síce linkový, ale šak čo. Už v ňom nejakí svadobčania sedeli. V tom prihrmí druhý, luxusný autobus, z ktorého vyletí svadobný tata. " De ste?" Šak toto je náš autobus!", kričí na nás. Tak sa prelejeme do správneho. Doslova. Hodili sme do seba prískočné v podobe odporného repáka a usadili sa na samom konci. Vodič linkového sa musel udrbávať. V autobuse dopoly plnom svadobčanov panovala vynikajúca nálada. Hrali husle a akordeón klasické ľudové odrhovačky.  Spolucestujúci boli aj dvaja psíci. Po desiatich minútach sme sa pohli k Hlohovcu. Pred kostolom práve končila iná svadba, tak nás vyklopil pri bočnom vchode. Zvítali sme sa so zvyškom rodiny a čakali, kým sa uvoľní kostol. Oslovil som muzikanta a hodil s ním krátku reč. Dievčence nám pripli pierko. Platený funkcionár, ergo starejší, v kroji a s palicou nás vyzval k usadeniu do vnútra chrámu. Palicu mal ako doplnok ku fraku i ženích, len cylinder mu chýbal. Vraj inzultuje nevestu, keď nebude poslúchať. Obrad netrval obzvlášť dlho a po necelej hodinke sme boli na teplom slnku. Jediný (údajne) som neveste povedal, aby poslúchala muža. Nastalo foto, ale nakoľko som nevidel fotografa, na obrázku pravdepodobne nebudem. Keď sa mala odfotiť iba nevesta so ženíchom a s rodičmi, nahluchlý svokor čosi zabreptal: "Ná načo? Ja som sa už "focil". Oficiálna časť skončila a čakala nás zábava. Busom sme sa presunuli asi 2km do Empírového divadla. Klasické črepy, privítanie hofmistrom a podľa zasadacieho poriadku sme si sadli za veľký okrúhly stôl blízko vchodu. Obligátne príhovory funkcionára, mamy ženícha a jeho sestry. Tá čosi zmotávala o ostrove pocitov. Neviem, kto bájku vymyslel a hodil na internet, ale preteká citmi ako prasknutý sifón pod umývadlom, a pritom čas ani nie je pocit. Krstná maci začala dlhú modlitbu. Prvý pokus v kostole jej nevyšiel, nahodila teraz znovu. Pri Zdravas sa už ľudia zadrhávali ako staré platne a pri verši Sláva otcu pomaly rapkala sama. Krstná babka mala teda dušu na mieste a mohli sme si sadnúť k jedlu. Hostinu zabezpečovala agentúra. Hoci svadba mala byť v klasickom štýle, už len jedlo dýchalo modernou a la Polraich. Aj keď na jedálnom lístku znelo bombasticky, nič extra. Predkrm kozí syr s hruškovým pyté, polievka s hovädzích chvostov a pečeňovými knedlíčkami. Hlavný chod prasačie líčka so zemiakovo-bryndzovou štrúdľou. Teda nič pre deti. Staršej som znechutil polievku, keď som jej povedal, ako donesú misu s plávajúcimi chvostami. Samozrejeme padla klasická riekanka: "Polievka je málo slaná (hoci bola presolená. Vraj, aby sa viac pilo), nevesta je nebozkaná". A mne sa páčilo: "V polievke chýba vňať, pobozká svokru zať", ktorú vyšplechol ktosi z hostí. Čo zostávalo neborákovi mladoženáčovi? Všetci najedení a len šum hostí. Parket prázdny, zábava akosi viazla. Aj muzikanti narástli o basistu a ďalšieho huslistu, ale nechcelo sa im do hrania. Nemali pre nich ani obed a extra ho museli objednať za 100Eur. Odohrali jedno kolo pre nevestu, zbalili krámy a vypadli. DJ tiež akosi váhal rozprúdiť zábavu. Medzitým sme boli vonku, kde som do sýtosti pasívne húlil LM a Cley. Mojim a švagriným dievčatám nechýbala ani muzika a tancovali samé. Keď konečne spustil nejaké latino rytmy, vyrazil som na parket. Chvíľu som bol jediný chlap na pľaci so samými babami. Potom sa pridal ku mne 3-ročný chlapček. Postupne sa odvážili viacerí a priestor pod pódiom sa postupne zaplnil. Mohol som spokojne spotený odísť koštovať zákusky. Po tanečnom kole sa krájala torta. Starejší bol akýsi nemastný neslaný, vôbec neviedol svadbu. Akoby bola nad jeho sily a plácu. Mal by odhadnúť situáciu a ľudí zaujať, pobaviť. Nie každý to dokáže a tento pán zjavne krivkal. Torta bola od svokry, takže som jej ochutnávku oželel. Skúsil som sladké v štamperlíku alebo čo to bolo a mini veterník. Veterník sa iba maskoval za veterník, v skutočnosti to bolo akési tvarohové hocičo. Otvorili sme si s drahou fľašu ružového vína a za večer ju stiahli. Na chodbe za hľadiskom bol bar, kde miešali všemožné drinky. Večer tam pribudli várnice s rezňami, sviečkovou, zemiakovým šalátom. Pre vegi úchylov lokše s bryndzou alebo zeleninový šalát. Za obžerstvom bol kútik na fotenie. Ružovým polaroidom sme sa so škraboškami zvečnili a nalepili fotku do albumu mladomanželov. Hoci záber bol perfektný a radi by sme si ho zobrali domov, vedeli sme, že taký záber nezopakujeme a ten okamih má zostať tam, kam patrí. Tancovalo sa ďalej. Po sťažnosti -siatnikov spustil aj repeťácke hity. Lákal som, no márne drahú nech skúsime nejaký valčíček. Veď ako elév ZUŠ počujem rytmus, no akurát kroky neviem. Skúsil som potom krepčiť s dcérkou, ale naozaj neviem kroky a len som lietal po parkete ako tatova čivava. Údes i smiech vyčaril na tvárach tancujúcich pád nevesty aj s tanečníkom. Je pravda, že na dlhom závoji sa šmykli viacerí. Švagriná si s deťmi neužila veľa zábavy. Staršia jej plakala a po zotmení to zabalila definitívne. Odkvacol aj najväčší tanečník a naše baby boli po jedenástej tiež unavené. Na parket vbehli cigánky s kočiarom, v ktorom polosedela - pololežala moja polovička čoby ženíchovo dieťa. Svokra robila cigána. O5 obnovili zábavu a srandu medzi ľudí. No ženích akosi nepochopil alebo nechcel pochopiť, čo od neho žiadajú. "Penáze do klobúka, maso sem do igelitky", žobre od neho cigán. Situáciu zachránil DJ a pustil cigánske "evrgíny".
Dietky sme udržiavali v bdelom stave do polnoci, do zavíjania nevesty. Teda nie, žeby ona priamo hláskom zavíjala, robia to za ňu kámošky. Nastúpili dievčence v krojoch so sviečkami a spievali Odchádzaš kamarátka naša. Chlapčisko so sekerou sa potom mladuchy pýtal, či chce vienok sťať, či hlávku sťať. Pohotová nevesta hneď na prvýkrát odpovedala, že venček sňať. Ostatní sa smiali, ale ja, čo som nevedel, aká je správna odpoveď som sa len díval ako klinec z laty. Po tomto divadielku sme požiadali šoféra nech nás vezme domov. Zábava trvala do štyroch hodín, pokiaľ nedošiel DJ kontrakt a nevypol hudbu. Hoci by sa ľudia ďalej bavili. DJ mi bol nesympatický od začiatku, len si šteloval tie svoje reflektory ako Kuzmina lyže pred olympiádou. Odvoz viazol tiež a svokra došla domov až o 6h. A svadobný tata si nemohol ani ponadávať a utekal k hrncom, lebo mali tridsať ľudí na obed v nedeľu.
Užili sme si svadbu. Pravdepodobne bola posledná a čakajú nás už iba funusy.

Dny načo po ôsmich rokoch

    Vstávam bez budíka pred trištvrte na päť. Budík mám len ako zálohu. Vonku je krásnych 4°C a hviezdy stále žiaria na nebi. Ani neraňajkujem, len hodím na seba tričko s mikinou a rifle. Pred piatou sadám do studeného auta. Navigáciu aj mapu mám nachystanú, ale nezapnem, neotvorím. Trasu som si naštudoval deň vopred. Nič nenechávam na náhodu. Poistený som ja aj Voxhól. Po lete mu už neverím. Po ôsmich rokoch o5 smerujem na sever do moravského Mošnova. Po diaľnici valím 140km/h do Nemšovej. Neskôr sa potom ani nečudujem, keď vír v nádrž zdvihne spotrebu o 15%. Horné Srnie dozná svojho mena a za dedinou mi prebehne srnka. Vidím mihnúť sa iba hnedý zadok. Zrážke sa však nevyhnem, našťastie len drobnej. Po pár kilometroch mi do čelného skla narazil netopier. Po šiestej hodine svitá. Premávka je nijaká, idem sám. Cestou ujedám z pagáča a zapíjam ho pravou kolou s miliónmi gramov cukru. Mala by ma prebrať namiesto kávy. Pre najhorší prípad mám v zálohe aj Redbull, ale nesiahnem po týchto konských šťankách ani cestou s5. Brumov, Valašské Klobouky, Valšská Polanka, Valšské Příkazy. Samé Valašské čosi. Hmla nad dedinkou Lidečko stiahla teplotu na nulu. Krútim gombík na kúrení do maximálnej polohy. Do Vsetína prechádzam z jednej dediny do druhej. Stretávam dve policajné hliadky, ktoré idú pravdepodobne do služby. Blíži sa siedma hodina a cesty v okolí Valašskému Meziříčí ožívajú. Prefrngnem celým mestom aspoň cez päť kruháčov. Krátka dvojprúdová cesta popri firme Cabot, ktorá vyrába sadze a odbočujem na Lešnú. Malou zachádzkou, asi päť kilometrov, sa tak vyhnem Novému Jičínu. V obci treba dávať dobrý pozor a z hlavnej cesty ísť rovno na vedľajšiu smerom na Palačov. Inak si trasu nedobrovoľne predĺžim. Tento úsek je síce krátky, ale s ostrými zákrutami. Pred jednou je pamätník nehody B-24 Liberátor v decembri 1944. Vrtuľa je už len plastová atrapa, aj originál pamätnú dosku ktosi ukradol a speňažil v kovošrote. Na „lahvinku“. Bodaj by mu z nej stvrdla pečienka. Za Palačov sa napojím na dvojprúdovú cestu. Sto rokov sa buduje a ešte stále nie je rýchlostná. Už pred ôsmymi rokmi som po nej išiel a stavala sa. Ako keby sa cestné mechanizmy nikam nedostali. Valím skoro 100km/h. Od Jičína je cesta iba v jednom profile a rýchlosť najviac osemdesiat. V Příbori schádzam dolu. Už vidím aj oranžovú šípku „Dny NATO“. V pohode, bez zdržania prejdem až k terminálu mošnovského letiska. Tam sa premávka zahustí, ale kolesá sa krútia stále. Je štvrť na osem. Stánkari rozkladajú svoje pulty a predávajú napríklad i burčiak. Na letiskovej ploche riadia parkovanie najatí brigádnici. Týpek stojí sto metrov od kužeľmi vytýčenej cesty a ukazuje zastávkou doľava. Idem k nemu. Rozčuľuje sa a ukazuje kam mám ísť. Chuj mi búcha po streche práporkom. Opravím smer a príde ku mne pšenica s oranžovými lístkami v ruke. Dám jej 40zl. a konečne parkujem za autom z Dolného Kubína.

Nórska F-16 v kamufláži pripomínajúcej Deň vylodenia spojencov 6.6.1944.

 

 Dopijem kolu a vyhodím fľašu do ešte prázdneho žltého kontajnera. A zvyšky koly skončia zatiaľ tiež v prázdnom toi toi. K areálu treba obísť bezpečnú zónu na úrovni dráhy a vlastne prejsť popri plote dokola. Našťastie po asfaltovom chodníku, pretože je rosa. Zem sa pomaly zahrieva a je asi 7°C. Zastavia ma bezpečnostné kontroly. „Otvárajó batoh“, hanácky hovorí chlapčisko z kontroly s pozornosťou osterľovača za komínom.  Otváram batoh ako Nemci rampu na vrtuľovom A400 Atlas. Skopčáci už skáču na rampe, ja poskakujem pred ogarom a vytriasam vrecká na bunde. Ľudia sa zhromažďujú pred provizórnou bránou, ktorá je ešte zavretá. Stánkari sú už v sterhu, pripravení. Lákajú vôňou smažákov a zemiakových placiek. Vstup akože zadarmo, ale parkovné sa platí (8Eur) a na lístku je meno usporiadateľa. Takže akcia je len na oko zadarmo. Postavím sa pred Japoncov s „bazukami“. Totálni šialenci. Domov pošlem krátku správu, že som dorazil v poriadku. Našťastie nemrznem dlho a po ôsmej otvoria bránu. Kanaďania, vlastne len Kanaďan, priletel iba s jedným Sršňom. Nový tanker vraj z prevádzkových píčin opeľuje lietadlá z vyššou prioritou a nemá kedy bzučať na mošnovskom letisku. I tak sú plochy napratané na maximum. Vedľa sršňa odkrytovávajú veterána MiG-15, ktorý tento rok lietal aj na našom letisku. Za nimi stoja v rade stojí Airbus Atlas, B-52 a obrovský C-5 Galaxy. Zvonka vyzerá ako nafúknutá šedá veľryba. Do útrob sa zmestí celá piešťanská MHD aj so zimnými gumami. Zožerie toľko paliva, že by som na aute obehol zemeguľu najmenej 30-krát. Poobede som sa prešiel jeho otvoreným bruchom a zvnútra pripomína telocvičňu. Nebola by zábava zahrať si basket desať kilometrov nad zemou? Pod kolosom tmaví mravčekovia z US Army utierajú sklá od rosy na vrtuľníkoch Cobra a Huey. Bratia Češi si "dělajó" na ne zálusk. 

Nemecké Tornáda pomaly dosluhujú. Ich éra skončí do piatich rokov.

   Každý obdivuje zázrak L39NG. Nedá sa k nemu ani dostať, nieto ešte spraviť foto. Prejdem si statické ukážky, kým je vhodné slnko. Poobede budú niektoré stroje v tieni, pretože sú rozmiestnené do kruhu. Mašiny natlačené a všade okolo strojov mechanici, piloti, zvedavci alebo papaláši. Do prvej letovej ukážky si stihnem kúpiť aj program a nášivku. Tú budem mať v albume namiesto pohľadnice. Program mám síce vytlačený z domu, ale na pamiatku si kúpim poriadny vo farbe a s mapkou areálu. Miniem aspoň zloté. Predavačke spôsobím s mojimi 50zl hlavy bolenie. Nevie si sumu prepočítať, aby mi vydala v českých. Najprv násobí 110x5. Upozorňujem ju, že sumu treba deliť. Akosi sa vysomári a vydá mi. Pre istotu si peniaze skontrolujem. Blíži sa deviata hodina  presúvam sa na plochu k plotu. V rohu pod kameramanom na drevenej vežičke si nájdem miesto. Také, aby som prestrčil cez vyhnuté drôty objektív. Štartuje prvá letová ukážka rumunským cvičným strojom Jastrab. Dráha je orientovaná sever-juh, slnko svieti oproti, takže foto nebude bohvieaké. Na druhej strane dráhy sú rebríky spotterov. Najmenej päť poschodové, aby presiahli 3m vysoký plot. No veľa lietadiel štartuje z dráhy 04, teda smerom na Ostravu. Myslím, že tým okabátili riadiaci veľa „rebríkárov“. Ľudia sa trúsia postupne. Po slávnostnom zahájení o jedenástej ľudí pribúda rýchlejšie. Vedľa mňa sa rozloží rodinka sedlákov kdesi od Albrechtičiek. Špinavá blondína s riflovými kraťasmi a bielou blúzkou. Bola mi zima aj za ňu. Húlili a pili pivo. Chlapi aj vyzerali ako spitiny. Zasa som si pasívne pofajčil. Ukážky nebavili Vojta so Sárou ani prefajčených rodičov a po 3h (po Patrouille de France) odpochodovali do „vsi“ za "psi". Náhle dobehol vedľa mňa k plotu prešedivelý muž s červenou šiltovkou Ferrari a fotil veľkým teleobjektívom vládne špeciály. Hodil som s ním reč. Priletel do Prahy zo španielskej Barcelony a do Ostravy si urobil dvojdňový výlet. Spí kdesi na pol ceste. Ako veľké dieťa, ale to som momentálne bol aj ja. Za mnou sa na pestrých dekách rozložili ďalšie rodinky a tiež týpek celý v šedom. Pobehoval medzi plotom a pozemnými ukážkami, kým mu skoro neodfúklo deku (akú inú, keď nie šedú). Blízko mňa, pod kamerou stál tiež vysoký šedivý dedko. Trocha pôsobil zmätene ako Jakubisko v Holywoode. A ešte som mal jedného hanblivého spoločníka. Myš pod kameňmi. Ukázala sa iba občas, bola určite riadne pod stresom. Decká nahádzali na cestu za plotom kamene. Lietajú po nej dodávky, je možnosť, že nejaký kameň odletí spod kolesa. Našťastie sa tak nestalo. 

Rumunská MiG-21 Lancer tiež pomaly zmizne z európskeho neba.

 

    Na pozemné ukážky veľmi nevidím. Sú ďaleko a aj ľudia mi bránia vo výhľade. Nerád by som opustil flek. Cez objektív mrknem na veľkoplošnú obrazovku, ale je natočená stranou a veľa nevidím. Tak sledujem ako sa balí v miernom vetre padák. Po zoskoku dnes úvodnú salvu odpálil tank T72M. Zastaralé húfnice Dana už nemajú asi miesto v aliancii. Na obed si odkusujem z makovníka. Dulo ma z neho ako balón. Švajčiarsky pilot Sršňa lámal mašinu na limit schopností. Dokonca som dvakrát videl náznak plochej vývrtky, ktorú predvádzajú iba stroje s vektorovaním ťahu! Po veľmi dynamickej ukážke Francúzov na ôsmich strojoch Alphajet ľudia odchádzajú. Krátko po nich lietali v boxe (štyri mašiny) Fíni, ale nepredviedli nič extra. Nuž, keď je vo Fínsku pol roka tma, nemôžu neboráci veľa trénovať. Efektnú zostavu predviedol s akrobatickým špeciálom majster sveta Martin Šonka spolu s Ivom Kardošom na vojenskom Gripene. Efektný štart i pristátie s akrobatom obráteným na hlavu. Právom vyhrali cenu primátora Ostravy za naj ukážku. Rumunská migina lieta akosi vysoko a bojazlivo. Po minuloročnej katastrofe je aviatik opatrný. Razantnú zostavu odlieta v derniére pilot britského Tajfúnu a ja opúšťam svoje stanovisko. O5 idem na statiku, keďže sa zmenili svetelné pomery a možno odpochodovali vojaci na večeru alebo do psej matere. Ako kde. Okolo rumunských mašín je stále veľa zvedavcov alebo mechanikov. Ani sa nečudujem. Rumunské Spartany sa na letisku točili stále.  I obyčajných ľudí na ploche je stále dosť. Jeden sa odbavuje pod Sršňom. Babenky vzdychajú pri Gripen-r a Šonkovej Extre. Dlhočizná rada stojí na cukrovú vatu, nech deti vydržia a nepištia. Smažáky ani bramborák už nikto nechce. Na letisku je veľa Poliakov. Majú to sem na skok. Cestou k autu sledujem parašutistov britského Tiger tímu. Po nich vystúpi s poslednou ukážkou vetroň Blaník s prúdovým motorom. Hoci ťažko povedať, či je to ešte vetroň, keď je motorizovaný. Len sa čudujem, že sa pri tých obratoch nerozláme. Škoda, že ukážka nebola skôr. Neviem, prečo sa platí za záchody. Na sklonku dňa je v nich nasrané vrchovato a mám za kopu hovien i platiť? Ukusujem zo suchej večere a šľak ma ide trafiť z hodinovej kolóny. Tým, že som došiel skôr, parkoval som vzadu a dostať sa z lievika do správnej rady je peklo. Usmerňovači v krikľavých vestách stoja vedľa v tráve ako svätí na Karlovom moste. Striedavo sa akosi dostanem do hlavnej kolóny. Potom sa posúvame rýchlejšie. Za súmraku som konečne na budúcej rýchlostnej ceste. Už nie je kľud ako ráno. Za Vsetínom ma dobehne debil, čo mi svieti diaľkovými. Pustím ho dopredu, nech si ide. Červená na semafore (opravuje sa cesta) v Ústí mi príde vhod. Konečne vyhrabem poslednú zásobu v podobe sójovej tyčinky. Vbehnem do slepej uličky z kruháča kdesi v Brumove. Šípka ukazuje na Nemšovú, tak odbočím hneď. Asi sa prejavuje únava. Posledné kilometre sa mi zdajú ako vo sne. Cítim sa otupený. Pred štvrť na desať cúvam auto na parkovisku. Moja upišťaná letecká dušička bola konečne uspokojená. Rakúsky Airpower19 som kvôli počasiu odpískal, tak aspoň táto posledná akcia v roku vyšla.

Francúzska skupina Patrouille de France predviedla agilnú ukážku.

Donovaly 2019

Názov expedície: Slovenská hmlovina.

Heslo: Štartuj stále, dojdeš dále.

21.8.-23.8.2019

Harmasan

    Vyprevadime švagrinej deti a konečne sa môžeme baliť. Teda skôr mamina, lebo si vyhradzuje výsostné právo poukladať veci do kufrov sama. Lomí ma chrbát, potomok kašle a maminu bolia prsty na ruke. Omotala si ich páskou ako poštový balík. Tak v tomto fyzickom rozpoložení štartujeme našu dovolenku. Vyrážame o pol druhej. Pred samotnou cestou príjmeme všetky potrebné opatrenia v prípade nevoľnosti, nudy, hladu a smädu. Vždy nastáva situácia, kedy rodič nie je z rôznych dôvodov pripravený. Z koncentrácie vyvedie desať minút od začiatku cesty aj otrlého jedinca hláška: „OMG. Znudím sa... “. Na scénu preto vstupuje kreatívne a romantické riešenie. Hry. Aj tie však raz omrzia a dostavuje sa situačná kríza tímu. V lepšom prípade deti zaspia, v horšom mi žena reve do ucha, keď na baby kričí. Dnes nastal prvý prípad a cesta ubehla v pohode. Máme, čo robiť, aby sme stihli posledný vstup do jaskyne. Za vyše dve hodiny sme pod Harmaneckou dierou. Kde zaparkovať? Jedno parkovisko je pred reštauráciu Čierna ovca, ale to je pre hostí. Presuniem sa ďalej na plochu za akési vysušené polená. Zo zeleného auta vyštartuje chlapčisko a zinkasuje 2Eur. Kdesi som čítal, že Harmanecké parkovisko je jedným z mála na Slovensku, kde sa neplatí. Chalan tvrdenie dementuje, že už desať rokov je spoplatnené.Vtedy sa hral s káčerom na pieskovisku, ako to môže vedieť? Stúpame k jaskyni vyše 40 minút. Ľudia idú väčšinou dolu. Sme jediní, kto ešte kráča hore. Pod nami rachotia vlaky. Blízko je najdlhší železničný tunel na Slovensku (4,7km). K jaskyni prídu dve pšenice, ale vstup si rozmyslia. Jedna druhú nepresvedčí. Majú kraťasy, čo k návšteve studenej diery nie je zrovna najvhodnejší odev. Napokon príde ešte trojčlenná rodinka a sme komplet. S pivom v ruke sa motáme po vyhliadkach, kým štvrťhodinku pred vstupom otvoria pokladňu. Dominanta Veľkej Fatry, Krížna, je zahalená mrakmi. Vidím aspoň holú pláň Panského dielu nad Bystricou. Je päť minút do celej a pokladník zmizol. Bufetárka postupne zatvára krám a odkiaľsi biletára vytiahne. Absolvujeme o piatej poslednú prehliadku v počte 7 kusov+sprievodca. Ešte sa pýta, či má rozprávať alebo sa budeme my pýtať. Rozpráva. Bol som už v jaskyni pred vyše desiatimi rokmi, ale výzdobu si vôbec nepamätám. Sprievodca je jadrový chemik a hovorí o radóne, ktorého kúpeľ práve dostávame. Reaguje na otázku chlapíka, čože sú to za prístroje v miestnostiach. Sú to dozimetre. Zmotáva čosi aj o žiarení alfa, beta, gama. V prvej, Miestnosti objaviteľov, si nechávame fľaše. Spiace netopiere máme priamo nad hlavou. V tichosti sa premiestňujeme jaskyňou ďalej. Ak lietajúcu myš vyrušíme, môže dostať infarkt. Sú krásne s tými malými radarmi. Sme v najnižšom bode, ktorý je takmer na úrovni parkoviska a vraciame sa s5. Všetko je nádherne nasvietené, biely vápenec dáva jaskyni svoje čaro. Ako už snáď v každej tmavej diere, aj tu si postojíme v absolútnej tme. Po necelej hodine sme v teple. Harmanecká jaskyňa je ako odmena pre každého, kto sa nezľakne menšieho šliapania do kopca.

Prístup do jaskyne je považovaný za najnáročnejší spomedzi všetkých jaskýň na Slovensku.

Odchod z parkoviska znepríjemňuje auto. S ťažkosťami štartuje. Akumulátor je nový. Menil som ho v pondelok. Nervózne pátram večer na internete. Štartér, riadiaca jednotka alebo emisný ventil? Každopádne nemusím si robiť starosti s meninovým darčekom pre polovičku. Zapaľovacie sviečky ju iste potešia. Zle štartuje iba po dlhšej ceste, keď je teplý motor. Ale nejako sa hýbeme, a to je dôležité. Ženin šiesty zmysel tvrdí, že auto vydrží. Nesklamal. Zastavíme v obchodnom centre. Kupujeme pršiplášť, lepiacu pásku na prsty. Obidve budú nasledujúce dni neoceniteľné doplnky. Večera repete s pražského výletu, t.j. KFC. V Prahe je rýchle občerstvenie lepšie. V Bystrici sa márne obzeráme po servítkach. I omáčky sú za príplatok. No Nič. Nahádžeme jedlo do seba a padáme. Blúdim v okolí centra a hľadám nábeh na rýchlostnú cestu. Donovaly sú upchaté. Našťastie v opačnom smere.  O pol deviatej prezváňam pani majiteľku Marsu. Pani je mierne nasratá, lebo večer by mala rada kľud. "Ubytovať sa treba do ôsmej, tak je to všade zvykom", hovorí. Ani sme nezavolali. Písala síce mejl, ale zbytočne, pretože o siedmej sme sa napchávali kuracími stehienkami. Zložíme sa v rovnakom apartmáne ako minulý rok. V horách poklesla teplota o 10°C.  Je 14°C a jediný deň, keď nám neprší.

Lezúni

-           V noci mi bola zima na nohy ako partizánovi v zákope. Drahej naopak teplo. Sympatická pani pripravuje vždy bohaté raňajky a bolo tomu inak ani dnes. Do čaju mácha vlastné bylinky. Drahej urobí presíčko, lebo, úprimne, tá jej káva z kanvice sa nedá veľmi piť. Ideme po deviatej do Králikov. Prudké stúpanie v Králikoch začína prudkou zákrutou. Voxhóla prevereného na neďalekej Kráľovej studni neprekvapí nič. Zastavujem až hore na parkovisku pri vlekoch. Vzápätí za nami pristane párik horolezcov z Čadce. Vysielač sa zdá na dosah, ale zdanie klame. Po modrej sa vyberieme hore križujúc trávnaté svahy, no o chvíľu ju stratíme. Treba prejsť cez zjazdovku 2x (najprv asfalt, potom lúka), ale my sme odbočili na bežkársku cestičku. Kysučania idú za nami. Pýtam sa chlapčiska, či idú na Skalku. "Hej", odpovedá. Chalan má v mobile lepšiu navigáciu a smeruje nás cez lyžiarsku trasu až sa ocitneme o5 na modrej. Nakoniec dobre, že sme si zašli, drahá našla veľký dubák. Nesie ho celú cestu ako sviatosť oltárnu (napokon ho vyžerú červíky). Za zhrdzaveným mostíkom K120, ktorý mal byť svetovou pýchou skokanov, začína prudké stúpanie. Zo zeme mi mladšia dcérka vyhrabe palicu, nech sa mi lepšie ide. Koleno si treba šetriť. Zo začiatku sa nám pletú pod nohy potrhané káble z nedokončeného mostíka. Za prvým náborom výšky je mini rovinka. Odbočka vedie na vyhliadku nad mostík. A driapeme sa o5 prudko hore s menšími prestávkami až do Bystrického sedla. Odtiaľ obídeme vysielač na Suchej hore po červeno značenom chodníku. Núka sa zopár vyhliadok, ale mraky sú nízko. Pekne je vidieť akurát do Banskej Bystrice. Po chvíli dôjdeme k akémusi vleku. Panuje na ňom čulý pracovný ruch. Stavajú hornú stanicu. Omrkneme horolezecké steny poniže. Lanový mostík svojou hĺbkou nad ničotou láka. Na laku sa nešetrilo.  

Pre nás západniarov by v strede mohol byť ešte bufet.

          Príjmeme výzvu a  ideme do penziónu Guldiner po výstroj. Skúsená lezkyňa, t.č. recepčná nás napasuje do popruhov. Požičiame výstroj za 10Eur/hlava. Dá sa platiť kartou. Zábezpeka 200Eur na celú výstroj na ruku. Hríb ostáva na recepcii a utekáme, kým neprší, lebo ťažké mraky vyzerajú nebezpečne a v Tatrách hrmí. Prilba odporne smrdí ako igelitka bezdomovca, nasadím si ju iba v skutočne nevyhnutných prípadoch. Na asfaltovej dráhe štadióna nejakého Ruda Čilíka šuchocú lyže a klipkajú paličky. Letná príprava bežkárov. My sa pripravujeme na dážď, ktorý nás predsa len dostihne pred vstupnou tabuľou. Prehánka po pár minútach prejde a nečakáme na nič. Zapíname skoby o lano a stúpame na prvú oceľovú priečku 80 metrov dlhého visutého rebríka. S mladšou idem prvý. Nemám problém si vychutnávať vyhliadky vôkol a prázdnotu podo mnou. Zdá sa, že ani dcérka. Žena je na tom o poznanie horšie. Keď sa mostík kýve (pol metra do strany nie je problém), krúti a cuká sa jej žalúdok ako párok v hrnci. Pozerá iba pred seba a je rada, že rebrík rýchlo preletí. Pre ňu bol prechod skutočná výzva. Nakukneme do Výzvy, ale deti by nenašľapli príliš vzdialené stúpadlá. Lákaniu steny sme odolali. Už za dažďa prechádzame Jánošíkove diery. Diery sa dajú prejsť dvojakým spôsobom. Cez puklinu v skale a po obvode. Čelovky nemáme, musíme ísť teda vrchom. Najmenšia sa bojí, ale zatne sa a stenu pomaly prerúčkuje. Idem síce za ňou, ale ako by som jej pomohol, keď sa šmykne? I ja mám, čo robiť, aby som sa udžal na mojich rozvarených špagetách. Dážď neustáva. Nie nadarmo je Skalka jedným z miest s najväčšími zrážkami na Slovensku (čo sa hojne využíva v zime). Legitímne nahodíme nové pršiplášte a vrátime sa do penziónu.  Makačenkov na stanici vleku neodradí ani dážď. V podstate aj na niektorých skalách sa dá liezť za dažďa, ale príjemné to asi nie je. Na lezeckých stenách sme strávili vyše hodinu. Zostali nám takmer 3h, ale v nestabilnom počasí nebudeme pokúšať. Odovzdáme výstroj a ideme sa naobedovať.  Ja ešte raz prehodím cez seba pláštenku a chodím po chatách. Pohľadnica nie je. (Napokon mi ju pošlú z Kremnice, ale vraj v Relax centre sú tiež). Dáme si tradičný kurací vývar. Ide o skutočný vývar s mäsom. Ani nie je presolený, ako som sa veľakrát stretol. Aj kapustnica mala všetko, čo má mať. Halušky i penne s mäsom a syrom ako keby mali spoločný základ. V haluškách bol i syr okrem bryndze. Máloktorý podnik vie pripraviť bryndzové halušky s bryndzou. Porcie však boli jedlé. Dážď medzitým ustal, vyzdvihneme hríb a po modro značenom chodníku, resp. ceste ideme do sedla. Táto trasa obchádza vysielač a celý areál z juhozápadu a zdá sa dlhšia. Po daždi sa v lese potichu vkráda strašidelná hmla. Dole pri Králikoch už ideme správne popri vleku a veľkej nádrži na vodu. Z nej poskakujú po tráve malé ropuchy ako z Harryho Pottera. Náš zrak upúta cintorín domácich miláčikov. Aspoň kríže a artefakty na zemi tak pôsobia. Auto zasa štrajkuje. Premkli ma obavy, že zostaneme trčať na parkovisku. Nikde ani živej duše. Odťahovka z Piešťan by bola zlá perspektíva. Na druhýkrát smrad nešťastný chytí a pohneme sa dolu. 

 

     Farebný potok

        Nedá mi to a zastavujem na malej upravenej ploche pri Králickej tiesňave. Maminu bolí hlava, zostáva sedieť. Ani staršia sa nepohne, hoci neskôr by sa aj rozbehla za nami. Šliapem teda len s mladšou neveľkou tiesňavou Farebného potoka. Miestni upravili a vyznačili trasu. Obávam sa poškodenej lávky, preskakujeme radšej potok cez kamene. Nie je to o nič istejšie ako ten pokrútený mostík. Naspäť riskneme cestu cez lávku. Potok a brehy sú zapratané hrncami, tehlami, ráfikom z kolesa auta a iným haraburdím. Škoda, kazia peknú podvečernú scenériu malebnej riečky. Obiehame starší pár. V polovici sa chodník oddeľuje od potoka a stúpa hore. Po nejakých dvadsiatich minútach zastavíme pred šípkou smerujúcou k vodopádu.

Králická tiesňava je len časť náučného chodníka, ktorý sa stále buduje.

  

P    Po bahne kĺžeme opatrne dolu. Blatistý chodník istia akési lanká. Pokus o pár fotiek 7m vodopádu, no je prítmie a obraciame sa s5. Chodník síce pokračuje ďalej do Králikov, ale my ideme rovnakou cestou k autu. Za trištvrte hodinku máme nenáročnú, ale veľmi peknú prechádzku roklinou za sebou. Auto tentoraz chytí a ideme na Mars. Večer skočím po pivo a kolu v plechovke do blízkeho Kamzíka. Po zemi sa rozliezajú nechutní slizniaci. "Šprintujú" k smetiakom za potravou. Sú žravé ako batéria na mojom mobile.  Za potravou sú schopné prejsť aj 50m a hmotnosť zvýšia takmer o polovicu. Scéna sa opakuje každý večer a každý večer je ich zopár rozmliaždených autami. Malá ich volá "šnečky". V správach počujeme, že v Tatrách zabíjala búrka. Tá, ktorú sme videli sme i počuli na severe.

Kozí chrbát       

-             Ráno je nízka oblačnosť. Verím, že teplé lúče slnka ju rýchlo rozptýlia. Dusno však ostane po celý deň. Pani domáca na Marse podkuruje. V kúpeľni. V izbe máme našťastie radiátor vypnutý. Ráno zahryzneme do výborného čučo koláča pani domácej. Dnes sa budeme spoliehať len na nohy a spoje. Neposlušné auto zostáva v spoločnosti slizniakov. Ideme cez Mistríky do Polianky po žltej cyklotrase. Popri ceste je veľa hríbov. Mamina kričala až som si myslel, že sa jej niečo stalo. Našla veľký dubák. Len pri ceste! My dolniaci nie sme navyknutí na také kusy. V Polianke zabočíme doľava a sledujeme červenú značku. Najprv kráčame miernym stúpaním až k útulni. Koštujeme maliny, obdivujeme kamenné sute, tabuľa píše... štrosy.

V prerobenej útulni sa vyspí v núdzi aj desať ľudí.

  

-    Pred malú chalúpku pod Kečkou smeruje šípka "Pivo". Privítať ma príde šteňa Fero. Chlapík s vlasmi ako dedinský futbalista síce nemá ešte pohľadnicu, ale je taký milý a dá mi fotku, ktorá je predlohou. Okrem squattovania a nocľahu, kšeftuje s plechovkami piva za 2Eur.  Doprajeme si krátky odpočinok, pohráme sa so psom a prudšie stúpame na Kečku až sa nám z kečky parí. Zdravíme veľa turistov, ktorí idú hrebeňom Nízkych Tatier. Niektorí  dokonca cestu SNP z Dukly do Pažravej nad Dunajom, čo je vyše 700km (na etapy, pochopiteľne. Každý rok kúsok). Dokonca i osamelú čučoriedku z Čiech sme stretli ako fučí hore. Zo sedla Hádlanka je smrteľné stúpanie na Kečku. Hoci z Kozieho chrbáta nevyzerá chodník tak zle, červeň v tvári a vynechávajúci dych nás presvedčí, že rovinka to zrovna nie je.

Z Kečky nevyzerá Kozí chrbát tak náročne, ale na krátkom úseku treba nabrať 200m výšky pod 25° uhlom.

  
I    Idú s nami dvaja týpkovia s pivnými bruškami. Chlapi ako hora, jeden odpadne ešte len na začiatku stúpania. Nejakých desať minút po nás sa za kosodrevinou objavia. Za tri hodiny sme výstup zvládli. Vrcholové foto nie je. Proste nemá kto. Je sparno a dohľadnosť biedna. Vidieť Prašivú, obe Chochule, na opačnej strane Zvolen, za ním Krížnu s "krematóriom". Na juhu Klenovský Vepor, masív Poľany. Juhozápad je zakrytý stromami. Na vrchole 1330m vysokého kopca vítajú kapybary osy a muchy. Mladé poštípu. "Radšej do jazyka keby ich poštípali", povie mi žena. Ja behám s otvorenou konzervou Májky okolo hríbika čoby cirkusový poník v manéži a osy bzučia crescendo za mnou. Jedna nenažraná mi spadne dnu. Nožíkom ju dajako vypudím. Sedieť je smrť, lepšie je nahádzať chlieb do seba v stoji. Nikomu sa nechce bojovať s dotieravými osami, preto zvyšný obsah konzervy vyhodíme. Na krk mi pribudne okrem foťáku ďalekohľad a s výrazom šialeného spotera utekám z kopca stepou. Tráva je vyššia než mamina, aspoň nás nevidia osy. S mladšou zaostríme zrak na zem, kde sa v tráve sunie zaujímavo sfarbená húsenica s ostňom v zadku - budúci lišaj mliečnikový. A tých koníkov a bystrušiek, čo je vôkol... Ako vchádzame do lesa, chodník sa prudko zvažuje prakticky až k sedlu Hiadeľ, kde sme po polhodine. Sedlo preklenujú stožiare vysokého napätia. Neustále sršanie a praskanie elektriny nejde prepočuť. Hiadeľ tvorí hranicu Starých Hôr a Nízkych Tatier, o čom informuje aj tabuľa.  Nepokračujeme však rovno do NAPANT-u, ale zavelím: "Vľavo vbok!" a po modro značenej lesnej ceste smerujeme do Korytnice. Akosi dlho neklesáme, len ideme. O5 ochutnávame čučo, černice a maliny. Po pár minútach míňame pamätník zoskoku sovietskych vojakov pred vypuknutím povstania. S nevôľou nechávame na zemi ležať množstvo hríbače. Jeden obrí dubák však nemôžeme len tak nechať napospas medveďom. Mladšia ho pomenuje „pán dubáčik lesný“. Nakreslí mu ústa. Oči napodobňujú dierky vyžraté od červíkov a mamina si ho pritúli po zvyšok cesty k sebe. Znova banujeme, že sme si nezobrali sušičku. Okrem lesných plodov je po stráňach kopa riav. A ešte niečo zaujme našu pozornosť. Ako obchádzame vrch Baba, v kaluži vody sa zvíja asi 20 centimetrový tenučký červ. Strunovec, prezývaný to konský vlas pre jeho očividnú podobu, vlastný brat hlísty. Parazituje však na hmyze, človek mu nechutí. Hrmenie nad Prašivou napovedá, že sa schyľuje k búrke.

Staré Hory sú 13. najvyššie pohorie Slovenska. Kečka 1225m n.m.

   Národná kultúrna úpadka

     Po poldruha hodine, práve včas, sa blížime k mestu duchov, ku Korytnici. V lokalite malej osady na severnom úpätí Tatier je veľa prameňov. Prečo Slováci premrhali ďalšiu šancu na seriózny obchod s tekutým bohatstvom? Posedíme, pofotíme pri prameni Jozef a z neba sa spúšťajú prvé kvapky. Len tak tak sa vyhneme lejaku pod strechou penziónu Svätopluk. Sedieť vonku nás rýchlo prejde. V Korytnici doslova skapal pes. Penzión sa nachádza uprostred obce (ak sa dajú rozpadnuté budovy tak nazvať). Chvályhodný počin majiteľa penziónu je, že aspoň zrekonštruoval pramene. Preto vyberá v obci pre návštevníkov parkovné 1Eur. Vraj na obnovu prameňov. Reštaurácia je veľká so sedením vonku i vnútri. Je v nej i bazén, no iba pre rybky. Prekvapilo ma, že menu boli štyri jedlá aj s polievkou. Nositeľmi jedálneho lístka sú teda čašníčky. Objednali sme si bryndzové halušky a mamina vyprážaný syr s hranolkami. Halušky zahustené múkou alebo solamylom a nejaký ten roztopený syr na nich. Bryndzu ani nevideli. Kuchtí snáď poštárka, keďže predtým bol penzión pošta?  Hranolky so syrom boli celkom v poriadku. Neboli mastné a syr sa neroztekal. Okrem toho ponúkali palacinky a hŕstkovú polievku. Pivo čapujú Bernard.  Dám si pivo, keď ma žena presvedčila, ale nechutí ako U Fleku. Reštaurácia je teda ťažký priemer. Skôr také rýchle občerstvenie. Kto nehľadá kulinársky zážitok, ale kalórie, reštaurácia ich poskytne. Pohľadnica mŕtvych kúpeľov neexistuje. Počas búrky im vypadol signál a neexistuje ani pokladňa. Platíme preto v hotovosti. Déja vu z Kamzíka zo včera.   

Najchladnejší minerálny prameň na Slovensku má 5,4°C.

-     Sedíme takmer dve hodiny, no dážď neustáva. Naopak silnie. Jediný autobus, ktorý tu za deň stojí čakať na pekné počasie asi nebude. Dáme pršiplášte a za dažďa ideme posledný, dvoj kilometrový, úsek k hlavnej ceste. Busy stoja iba na rázcestí smerom na Donovaly. Pod nami besnie prudkotoký červeno sfarbený potok Medokýš. Sediac na zastávke aj prestane pršať. V búdke sa s nami tiesni zopár turistov a zopár cyklistov. Šliapať sa im hore nechce, dúfajú, že ich vezme aj s bicyklami autobus. Márne dúfajú, šofér je neoblomný. Jedna čučoriedka zostane strážiť bicykle a ostatné idú do Donovaly po auto. Bus mešká 10 minút, až si myslím, že ani nedôjde. Ušetrili sme nohám 4km chôdze do kopca a navyše pri pomerne rušnej ceste. Vystúpime hneď na ďalšej zastávke Magura a pešo popri pristávacej ploche paraglajdistov kráčame na Mars. I na Donovaloch pri lejakoch nezvláda kanalizácia odtok a vyplavuje stoku. Na lúke sa tak ocitne prinajmenšom hajzl papier. A určite aj dačo "iné", keďže sa darí burine a lopúchom. Nám sa vydaril výlet. Búrka nás tesne minula, nesieme si krásneho pána dubáčika, aký pekný deň je za nami. Staré sú hory, ale aj krásne. Zajtra z Marsu odlietame ďalej na severovýchod.