5.9.19

Matička sto trdelníková


Názov expedície: Karol štvrtý.
Heslo: Aj trdlá chcú žiť.

Socka v Regiojet

    Slnko sa od rána topí v zlate a ja v pote. Vstávam hodinu pred odjazdom vlaku, no i tak naň dobieham. V Leopoldove vidím kolegu, ktorý ide do práce opačným smerom. Stojí s týpkom v červenom tričku. Do Hovadova prídeme načas. Neskorší vlak, s ktorým som chcel pôvodne ísť mešká 15min. Mám takmer hodinu do odchodu smerom Praha, motám sa teda po stanici. Drahá šla o deň skôr a bude ma kdesi  vo veľkomeste čakať. Rozhodol som sa pred dvoma týždňami, že skúsim iného dopravcu, ako národného. Vyzerá, že vlak spoločnosti RegioJet je už pristavený na štvrtom nástupišti. Mám podozrenie, že je to spoj, čo prišiel z Komárna. Blíži sa čas odchodu. Rušňovodič v špinavom tričku sa prezlečie. Jeho kraťasy pripomínajú montérky. Tie si ponechá. Vlak vedúca je korpulentná blondínka v minisukni. Čosi debatuje z rušňovodičom. Asi kade má ísť. Môj vozeň je hneď prvý za rušňom. Vybral som si ako "socka" najnižšiu triedu. Ále čo, je na úrovni 2. triedy v štátnych železniciach. Už i prepojovacie dvere sú iné. S páčkou. V štandard triede je tlačidlo. Na sedadlách malá, 3dcl, fľaša vody Rajec. Robia ju asi len pre tohto dopravcu. Inde som ju nevidel. K dispozícii sú i časopisy. Internetová sieť funguje bez chyby po celý čas. Prepravca má vlastný Žltý portál. Filmy, hudba, rozhlas a nejaké jednoduché hry. Záchod ešte so šliapacou záklopkou. Hnus. Dosku otváram radšej nohou. Spoločnosť šetrí aj na uniformách. Sprievodca má síce ružovú košeľu, ale roztrhané rifle. Pravdepodobne však nerozumiem dnešnej móde. Polovica vagónu sú buzíci trieliaci do Prahy. Počkám, kým sa všetci usadia. Chyba. Moje miesto obsadila lesba. Má dúhovú šatku a náramok. Chcela asi sedieť s partnerkou. Poprosí má vymeniť sa. Čo mi zostáva? I tak sa nevenuje partnerke a počúva celý čas hudbu. Sedím teda do uličky vedľa nejakých Srbiek alebo kto sú. Oproti je babka cestujúca do Prahy. Statočne vydrží štvorhodinovú cestu. Za mnou sedí partia báb. S veľkou ružovou krabicou previazanou nebesky modrou stuhou. Dávajú si ju na kolená. Boja sa ju nechať v batožinovom priestore. Asi je v nej krehká torta pre pražskú oslávenkyňu. Vlak je odpravený načas. "Dámy a pánové, vítejte ve vlaku společnosti Regoijet z Bratislavy do Prahy. Náš vlak zastaví v stanicích Břeclav, Brno Dolní nádraží, ...", melie šéfka sprievodcov. Stevard, ako si hovoria, chodí po sedadlách s tabletom. Nekontroluje každému lístok. Iba študentom kartu ISIC. Lúštim si krížovky. V Břeclavi prístupia dve Rakúšanky. Hlučné, no chvalabohu zle si sadnú. V Brne ich babka s vnúčatami pošle preč. Tí ale krákajú ako mladé vrany tiež. Ani sa poriadne nerozbehneme a zasa stojíme v Brne-Židenice. Spoj jachá cez mne známe Blansko. Hľadám na kopci penzión U Raichu, kde sme bývali pri dobíjaní Moravského krasu. V Českej „Trúbovej“ obiehame Valašský expres trieliaci rovnako do Prahy zo Žiliny. Sme ale rýchlejší. Zábava je sledovať ľudí vedľa v súprave.  Pozerám film Deň blbec. Ani ho nedopozerám. Je to somarina, ako nejaký zakomplexovaný trtko objaví s pomocou kriminálnika svet alko radovánok a kuriev. Do matičky českých zemí prídeme načas. Na stanici stojím vo fronte na lístky. Kupujem dva trojdňové. Trocha dezorientácie a konečne vbehnem do správneho vchodu metra linky C. „Stanice Muzeum. Přestup na linku A“. Ponorím sa hlbšie pod zem. V Dejvicích vyjdem na svetlo božie. Neisto kráčam k námestiu.  Vidím tenisky, aké nosí žena. No zakrývajú mi ju reklamné pútače. Prejdem za a na lavičke sedí moja láska. Zvítame  sa po dvoch dňoch a ideme sa najesť do „Proklatě dobřého kuřetě.“ Chystajú menšie porcie ako McDonalds. Nápoj si čapujeme sami. Inak je to v podstate rovnaké rýchle občerstvenie. Unikum je bloček, ktorého kód slúži ako vstup do záchodov. Obaja zakuckaní od omáčky ideme na električku č.18. Vystúpime o dve zastávky na Malostranskej. „Přestup na linku A“.
My sa vydáme pešo k najužšej pražskej uličke. Orientačný zmysel ma nesklame a zakrátko sme pri nej. Je úzka, že prdel černošky by sa do nej nevošla. Prechod uličky riadi semafor. Vedie len k reštaurácii Čertovica. Väčšina ľudí sa na jej konci otočí a idú hore. Ľudia sa však chcú fotiť a blokujú jednosmernú premávku. Ani my nie sme výnimkou.
 
Katova ulička je široká 70cm.

Trdelníkovo

    Presúvame sa k slávnemu Kájovmu mostu. Nazrieme do umelej stoky menom Čertovka. Nevesta sa dolu fotí a obstarožný chlapík opravuje múr. Predtým než prekročíme rieku ideme opačným smerom k mýtnej bráne. Žena by šla hore, ale hovorím jej, že sú i vyššie objekty v Prahe, kde pôjdeme. Sme teda na moste, ikonou a obrazom Mater urbium. Aj so svojimi maliarmi portrétov (ako sa všetci portrétisti uživia?). Praha je už veľkomesto so všetkým, čo k nej patrí a stráca čaro histórie. „Ľudí ako na Václaváku“ nie je len fráza, ale smutná realita. Na moste, ba v celom centre sa nedá poriadne ani vyfotiť.  „Matička stovežatá. Vidíš to?“, pomyslím si. Všade davy ľudí. Ja si pamätám Prahu z čias boľševika ako hanblivú, polonahú dievčinu. Teraz je z nej predajná šľapka, ktorú obrába celý svet. Ale udržuje sa stále krásna a lákavá. I sochy na moste strácajú renováciou čaro. Nie sú už čierne, ale pieskové. Tie pôvodné na ňom už snáď ani nie sú. Čierni sú v meste iba černosi, ktorí robia pltníkov a ponúkajú Hop on-Hop off prehliadky.  I v reštikách sú cudzinci ako obsluha. Veľa Indov napríklad. Bohužiaľ i Slovákov. Sklamaní prejdeme na druhú stranu Vltavy. Pokúsime sa o akú-takú fotku so sochou, ale je to takmer nemožné. Po Karlovej ulici mierime do centra. Ulica je okrem masy ľudí obsypaná trdelníkmi. Pečivo zo sladkého cesta plnené kade čím, hlavne zmrzlinou, ovocím a  šľahačkou prežíva v uliciach hotovú hystériu . Ak sme cestou na Vaclavák nenarátali 30 stánkov, tak ani jeden. Je to otravné, pretože sa striedajú len trdlá a suveníry. Trdelníky nie sú snáď len v podzemí pražskej čistiarne. I keď možno nestrávené zvyšky by sa našli. Smejem sa nad ľudskou blbosťou, pretože niečo ako staročeský trdelník neexistuje. Je to ako Piešťanský gyros. Zastavíme sa v presladkom obchodíku Sweet Candy Prague. Deťom by sme hneď zobrali gumených pavúkov a lebky, no neriskujeme roztopenie.
Navigácia pomôže k Staromestskému námestiu. Ale stačilo by sledovať dav ľudí. Vlastne aj preto som zistil, že sme mimo trasu. 

"Staromák" s pomníkom Jana Husa.

Pod orlojom čaká už 20 minút pred celou hodinou ďalšia kopa ľudí. Tlačiť sa s nimi nebudeme, kúpime si na treťom poschodí lístky do radnice. 250 kačenek na osobu. Pani je hneď zhovorčivejšia, keď počuje príbuznú reč. Po širokom chodníku stúpame na vežu. Na poslednom úseku sú točivé schody a premávku o5 riadi semafor. Nie každý pozná farby a tlačí sa hore na červenú. Vnútri veže je dusno ako v indickej base, našťastie hore na vyhliadke fúka. Upútajú ma obrie plyšové pandy, krtko ako živé sochy. Chlapík sa do obleku nasúka, druhý mu tam pustí vzduch, aby nezgegol z tepla. Stoja na mieste a ľudia sa s nimi fotia. Nepatria do tohto krásneho starobylého mesta, je to čudné. Obzrieme aj vnútro radnice. Škoda, že sme si nevzali sprievodcu. Môžeme sa pripojiť k Číňanom. Existuje však ešte lepšia vec. Na mobilný telefón je možné stiahnuť aplikáciu, ktorá slúži aj ako sprievodca. Okrem toho, že je lístok lacnejší, dá sa stiahnuť komentovaný sprievod. To sme sa dozvedeli až za dva dni. Do podzemia už nejdeme, museli by sme čakať na živého sprievodcu. Vypadneme o5 do tepla vonku. Po ulici idú hare krišnovia a spievajú dokola tú svoju mantru. Jeden nám núka knihu. Keď odmietame, natŕča ruku a chce prispieť na mierový pochod. Je akýsi neodbytný ako drzý nápadník a stále sa pri tom usmieva. Sprevádzajú nás až k Prašnej bráne. Masážne salóny praskajú vo švíkoch. Naopak, novootvorené múzeum Madam Tussauds zíva prázdnotou. Podobný pokus s voskovými panákmi už v Prahe skrachoval pred piatimi rokmi. Teraz predávajú čokoládu. Za Prašnou bránou sa zvrtneme doľava k ulici Na Příkopě. Ulica patrí medzi 20. najdrahších na svete a šopohlikom má čo ponúknuť. Je na nej napríklad najstarší obchodný dom v Česko-slovensku a predajňa najstaršieho hračkárstva na svete Hamleys. Nečudujem sa, že priťahuje kľačiacich žobrákov s požičanými palicami. Pred Národní bankou spieva vyslúžilá diva. Tento víkend je ulica ozdobená zástavkami Dúhového pochodu. So ženou nás zaujmú zelené kolobežky. Hovorí mi, nech nejakú vyskúšam. „Ale tie kolobežky nebudú zadarmo.“, vravím jej. Presvedčí ma a skúšam pridať plyn. Nič. Ani necukne. Na internete si neskôr vyhľadám, že naozaj treba platiť za používanie 2 Kačky za minútu. Plynule prejdeme na Václavské náměstí, ľudovo Václavák. Je to bijúca tepna veľkomesta. Študent príšerne spievajúci Cranberies sa sprevádza „španielkou“. Skrytý je v arkáde obchodného domu, aby ho asi nikto nevidel a hlavne nepočul. Načo tam potom stojí a ujúka?  Odpočinieme si na lavičke pred svätým Václavom. Cudzokrajná pipulenka nás vyfotí. Na návštevu Národního muzea je neskoro. Sadneme na električku č.9. „Příští zastáfka: Národní divadlo.“

Ráj zmrzmliny to napohled

    Náhodou sme objavili cestou Zmrzlinový salon.  Davy stojacich ľudí dávali tušiť, že v nej ponúkajú dačo výnimočné. A sklamaní sme neboli. Zmrzlináreň je na ulici Národní neďaleko divadla. Platí sa zvlášť obsluhe pri malom pulte. Urýchľuje sa tým predaj. Ako vo väčšine Čiech berú aj platobné karty. V ponuke sú tri veľkosti zmrzliny. Už Medium porcia je mega veľká, ako asi 4 kopčeky. Nepredávajú totiž kopčeky, ale čašníčky lopatkou nakladajú do kornútiku. Na výber sú klasické talianske zmrzliny alebo ovocné sorbety. Lízal som vynikajúcu Mojito a k tomu ešte Maracuja. Cena za medium 75Kč (3Eur), čo zodpovedá cene a kvalite. Žena si dala pistáciu a lesné ovocie. Musel som spraviť jej fotku, pretože zmrzlina bola väčšia ako tvár mojej drahej. Ľadové pokušenie nás osviežilo a vlialo do našich unavených nôh energiu. Zároveň sme ju mali ako večeru. Farebne oblečený transvestita v modrých rifľových trenkách a striebornej kabelke mi pripadá veľmi smiešny. Šedivé dlhé vlasy s okuliarmi. Na zmenu pohlavia zjavne nemá. Chudák. Naozaj to nemá v hlave v poriadku. Neodsudzujem ho, len konštatujem holý fakt. Lížuc nekonečnú zmrzlinu kráčame k divadlu a na Slovanský ostrov. Vltava je plná lodičiek a rada na šliapacie vodné bicykle alebo pramice je ešte aj o pol ôsmej. Voláre domov, či sú baby v poriadku. Prejdeme sa po Moste légií na Strelecký ostrov. Je tam koncert dúhových a nepochopených Pride. Nič proti nim, ale trocha to preháňajú. Nie je s kostolným poriadkom manželstvo rovnakého pohlavia. A ešte ich v tom podporovať? Oblbujú s tým aj decká, ktoré ešte len hľadajú sami seba. Vedia puberťáci, o čom pochod je? Môj tato by teplošov vyriešil radikálne a pohádzal ich do Vltavy. Tak to zasa nie je správne. Človek so skutočnou poruchou chromozómu X sa hanbí za svoju chorobu a nepotrebuje sa ukazovať. V Prahe sa cez víkend zišli len exhibicionisti, ktorí milujú divadlo svojho tela a myslia si, ako im to ladí. Keby aspoň rozdávali kondómy. Zanedlho po nás na moste ktosi strieľal petardy a pálil vlajku Pride. Tak to zasa nie je správne. „Ukončete nástup a výstup, dveře se zavírají. Příští zastávka: Jiráskovo náměstí.“  Električka č.17 nás priblížila k Tančícimu domu. 

Tančící dum je zostavený z 99 panelov a každý má iný tvar.

Jedinečná stavba na brehu Vltavy má pripomínať tancujúce duo Freda Astair-a a Ginger Rogers-ovú. Prvý porevolučný, moderný dom vkusne zapadol do centra Prahy. Idúc smerom hore, do centra ani neviem, ako sme sa ocitli pri kostole s pamätnou tabuľou na Heydrichiádu a tam vytopených neborákov po operácii Antropoid. Na Karlovom námestí (najväčšie v Čechách) kúpime u Alberta vodu a čipsy. Elinou č. 23 sa pomaly presúvame k ubytovaniu. „I.P.Pavlova. Přestup na linku metra C“.  Ponoríme sa do rúry metra a vezieme dlhóó na stanicu Chodov. Popri veľkom obchodnom centre a medzi domami sídliska Jižní město II šliapeme pešo k hotelu Volha. Túto cestu už viac nebudem absolvovať a odveziem sa, i keď okľukou, busom č.177 k metru. Hotel Volha je vlastne prerobený internát. Polovica vysokej a širokej budovy je stále pre študentov, druhá časť má preštylizované izby pre ľudí, čo netúžia po luxusnom ubytovaní. Býva v ňom kde kto. Študenti i rodiny. Izby sa skladajú z dvoch buniek, na každej dve postele. Kúpeľňa a WC sú spoločné. Kúpelka i záchod pamätajú lepšie časy, ale všade je čisto, a to je hlavné.  Jednoducho zariadené izby. Skriňa, dve kresielka, stolík a postele so skrinkou. Žiadna telka. Cena je 28Eur na osobu za noc. Na Prahu výborná cena, i keď do centra trvá cesta takmer polhodiny. Platobná karta je samozrejmosť. Zaspomínali sme si na vysokoškolské časy.  Bývali sme na druhom poschodí s výhľadom na obytnú štvrť. Vedľa na bunke máme nejaké Kazašky. V hoteli je stála recepcia. Vyplním formulár. Dedko na recepcii prepne na slovenčinu. Ide mu. Ovláda aj angličtinu, ruštinu a nemčinu. Polyglot. Mal som dostať kartičku, ale nestalo sa. Vrátim sa pre wifi heslo. Pokrytie je v celom hoteli. Prekvapilo ma, že heslo sa každý týždeň mení. Posledný deň sme bez internetu. Stmieva sa a na schodisku sa stále nesvieti.

"Václavák" je skôr bulvár ako námestie.

Svatý Vítko


    Prebúdzame sa do zamračeného rána. Kazašky okupovali kúpeľňu ako Švédi Karlštejn v 30-ročnej vojne. Neskutočné. Keď po hodine konečne odpochodovali, mohli sme sa obriadiť. Pipulenky sú prehnane čistotné a dávajú si obrúsky do chladničky i na policu v kúpelke. Zbehneme dolu do menzy. Je pol deviatej a vyzerá, že pomaly spratúvajú jedlo. Len osamelá kucháročka dojedá zbytky. „Tlouštík“ nás upozorňuje: „Jó. Múžete se najíst, ale platí se devadesátdevět korun“. Mysleli sme, že raňajky sú v cene. Tak sa vrátime hore po peniaze. „ S jídlem roste chuť“ je heslo FARO-GASTRO. Na 180kg kuchtíkovi je to vidieť. Asi dojedá zbytky. Každopádne nám chýba zelenina. Len párky, vajcia, salámy a syr. Jedno sladké pečivo a jogurt z 12 litrového vedra. To je ponuka gastro mágov. Káva len odporná melta. Dám si sladký jablkový džús, mamina sa premáha nad meltou. Viac menzu nepoctíme návštevou. V blízkom nákupnom centre sa v kaviarni najeme podstatne lepšie a za rovnakú sumu! Večer ma poštípal komár. Opuch mi rastie celý deň. Drahá tvrdí, že na izbe sú ploštice. Neviem, či to myslí vážne alebo si zo mňa strieľa. Večer odprevadím na druhý svet akurát veľkú bzdochu. Z našimi spolubývajúcimi stojíme na autobusovej zastávke smerom do Chodova.  "Příští stanice: Malostranská". Chvíľa na orientáciu a vydáme sa k smerom k hradu. Pred bránou nestoja vyfintení panáci, ale vojaci s automatom na hrudi. Nie len my dvaja sme xenofóbni. Keď počujú príbuznú reč, rýchlo prejdeme kontrolou. Aj Pražský hrad je zaprataný ľudstvom. Rada na lístky, rada do katedrály, rada do baziliky sv. Jiří. Kórejci, Číňania. Len natáčajú a robia si sami komentáre. Ako roboti. Nejedia, nepijú, nevylučujú, len chodia. Nevideli sme ich v reštaurácii ani v dopravnom prostriedku. Nejakým spôsobom sa zjavia iba na pamiatkach.  U nervózneho pokladníka pýtam základný okruh, ale berie to ako ten najlacnejší. Základný okruh existuje len v mojej hlave. Na každej pamiatke, kde som. My by sme radi videli viac. Preto napokon beriem okruh A s katedrálou. V katedrále svatého Vítka nám chýba sprievodca. Audio komentár stojí toľko, čo lístok. 350 "kaček". Existuje mobilná aplikácia ako v radnici? Netušíme. Takto nás katedrálou sucho unáša tok ľudí. popri krásnych vitrážach od akademikov Švabinského a Muchy. Strašne gýčovo pôsobia elektrické sviečky, ktoré sa zažnú po vhodení mince. Z pýchy pražského hradu je čistá ryža. Sprievodcovia držia nad hlavou dáždnik alebo akúkoľvek palicu, aby ho ovečky nasledovali vo výklade. Bohužiaľ počujeme len čin-čin, španielčinu a švédčinu. Z dusného chrámu vyjdeme na nádvorie. Akurát začína divadielko pre návštevníkov a pred nami pochoduje hradná stráž. Spolu s ňou sa mení i počasie. Začína pršať a prší do večera. Prejdeme si prístupné komplexy hradu. V starom hrade nakukneme cez okno defenstrácie cez ktoré leteli v r.1618 neprispôsobiví. Veľmi pekná výstava je Příběh pražského hradu. Tvorí ju niekoľko príbehov, ako napr. Příbeh jídla, Příběh korunovace (áno, so svätováclavskou korunou) atď. Najviac artefaktov je v Příběhu pohřbívaní. Stála exhibícia má v zbierke aj vzácne plátno z hrobu prvej českej svätice Ludmily. Šikovné české ručičky ho zachovali dodnes. Ľudí na pokladniach pribúda a sme radi, že sme si stihli kúpiť lístky bez väčšieho návalu. V daždi stojíme radu na návštevu baziliky sv.Jiří, jedného z najstarších kostolov v Čechách a hrobke Přemyslovcov. Interiérom sa ozýva modlenie mnícha, pravdepodobne z reproduktora, lebo nikoho nie je vidieť. Posledná je Zlatá ulička plná obchodíkov. Pididomčeky ako pre hobitov prilepené k hradnému múru. Kúpim si pohľadnicu, kde je aspoň raz bez ľudí. Urobíme ešte zachádzku do veže Daliborka. Je v nej výstava mučiacich nástrojov a lišajov na strope.
"Ukončete nástup a výstup, dveře se zavírají. Příští stanice: Národní divadlo."

Kájuv hrad

    Sestra mi dala typ na vraj výbornú reštauráciu Slávia oproti Národnímu divadlu. Leje jak v džungli, zapadneme tam. Čakáme, kým si nás všimne čašník. Spočítam aj fotky na stene, aj kto na nich je (najčastejšie sem chodil asi Werich). Už sa chcem zdvihnúť a ísť preč, keď konečne si nás obsluha všimne. No potom ide všetko rýchlo. Ja si dám sviečkovú za 219Kč, mamina pečené bravčové s "nokami a zelím". Mne chutilo, len na tanieri mi hovel "až" jeden falát mäsa. Drahá dostala tri plátky. Asi som jej závidel, lebo jej do druhého dňa zostalo ťažko. Skôr však jedlo nebolo najčerstvejšie. Preto ho aj rýchlo priniesli. Záchody Slávie sú v podzemí a na úrovni. Pán Werich to mal ťažké zísť dolu. Žujúc prasačinku sme rozmýšľali kam ďalej v hnusnom počasí. Navrhol som hrad Karlštejn. Vlaky chodia každú hodinu tým smerom a pri dobrej konštelácii dopravy, by sme mohli nejakú tú prehliadku stihnúť. "Nasleduje zastávka: Hlavní nádraží. Přestup na linku metra a další vlakové spoje". Vidíme vášnivú debatu revízora s Číňankou na zastávke. Tak predsa, i keď ojedinele cestujú hromadnými prostriedkami. Šetria aj na tom, keďže sa viezli zadarmo. Hlavná stanica mi pripomína letisko. Monitory na pokladniach pri kúpe lístka, ruch, vozíky.... a klavír. Láka ma sadnúť si zaň, ale bez nôt ani nebrnknem. Niekto len hľadá v pamäti, Pred odchodom chaosím, kde je náš vlak. Nástupištia sú označené okrem čísiel 1 až 4 aj svetovými stranami sever a juh. Bežím na informácie, žena ma nechala podusiť vo vlastnej šťave, pretože ona systém pochopila. Pristavia dvojposchodový vlak. Andula Šílená zahlási: "Příští zastávka: Karlštejn. Zastavíme." Mokrou krajinou ideme cez Smíchov, kde sú odstavené žlté vláčiky Regiojetu, popod Barandovské skály a Chuchle. Názov pražskej štvrte je mi veľmi smiešny. Znie ako nadávka. Ty Chuchla! Časť mesta sa však nazýva podľa staročeského slova, ktoré znamená vyvýšeninu. Na známom dostihovom štadióne lietajú koníky s džokejmi na vozíkoch. Závodisko prežíva momentálne svoju renesanciu.
Popri riečke Berounka za trištvrte hodinku sme v dedinke Karlštejn. Zo stanice je hore k hradu ešte dobrá polhodina. Sme jediní ľudia, ktorí idú vypáliť hrad. Veľká väčšina schádza dolu. Šťastie, že neprší a môžeme šliapať. Stihneme poslednú prehliadku o piatej.
Karol IV bol márnivec, keď si postavil neďaleko Prahy sídlo, kde pobýval len párkrát. Dôvodom na stavbu vraj bolo zabezpečenie korunovačných klenotov a všelijakých Kájových rozmarností. Vo výklade sa dozvieme, ako Českí panovníci pozdvihli krajinu a za panovania Káji mali pod palcom celú strednú Európu. Nemožno Karlovi uprieť, že držal český národ na výslní. Za jeho vlády rozkvital obchod, založil univerzitu, vymodlil post arcibiskupa u pápeža a nebola v českých "zemích" vojna. Na hrade sa mi páčili tzv. vzdušné záchodky. Drevené kadibúdky, ktoré trčali z múru aj 20m nad zemou. Neradno sa pohybovať pod nimi. Veď i hradné porekadlo hovorí:"  Dále, dále, od hradu dále, číha tam nebezpečí nenadálé." Husiti ani Švédi hrad nedobili, i keď vikingovia búchali na poslednú bránu. Prečo dobíjanie pokladu vzdali, nie je známe. Najskôr boli zmorení neustálymi bojmi v 30-ročnej vojne. V poslednej miestnosti o5 vidím ďalšiu korunu Karčiho. Je to fejk za 10 miliónov korun. Pravá má nevyčísliteľnú hodnotu, už len preto, že má osadených 6 najväčších smaragdov na svete. Teraz "krepení" kdesi v podzemí Pražského hradu zatvorená na sedem zámkov. Po hodinke zídeme dolu schodmi na nádvorie. Chystá sa derniéra muzikálu "Noc na Karlštejne". Hrad čaká rozsiahla rekonštrukcia a boli sme jednými z posledných, ktorí videli pôvodné expozície. V dedinke v údolí   kúpime suveníry a karštejnské víno. Hľadám knižku o hrade, ale existuje len v cudzom jazyku. Podobný problém je aj s bedekrom o matičke stovežatej. Kúpim napokon tenkú vo formáte veľkého zošita. Pomaly pešo prejdeme k stanici. Oproti je hotel Karštejn. Máme takmer hodinu do odchodu vlaku, zapadneme do hotelovej reštaurácie. V rohu beží v TV Princezná ze mlejna. Sadneme si na za dlhý stôl k dverám. Na jeho opačnom konci sedí starší pár. Od slovenskej čašníčky si objednáme pivo a prosecco. Zakomplexovaná medúza vraví polohlasne partnerovi , že mám šikmé oči. Je zjavne "nakvašená" na Slovákov, lebo slovenská čašníčka jej nedovolila zobrať pivo na izbu. Znudene si do piva leje fantu.

Batoľatá na veži

Ideme radšej čakať na nástupište. "Příští zastávka: Praha, hlavní nádraží. Vlak zde jízdu končí."
Spoj do Prahy mešká. Opravuje sa trať a súpravy fičia iba po jedinej koľaji. Pendolíno do Plzne má prednosť. K večeru sa obloha prečisťuje. Pri Prahe si všímam vcelku zariadené chatrče bezdomovcov pod mostom. Baráky postavené pri trati nebudú bohviečo, ale ľudia v nich existujú.  V Bille na stanici si kúpime pečivo, čoby večeru. Všetci pijú minerálku Rajec. Iróniou je, že v Prahe je lacnejšia ako domáce vody. Čím to je? "Ukončete nástup a výstup, dveře se zavírají. Příští stanice: Jiřího z Poděbrad" (táto hláška je dokonca v piesni skupiny Radiohead). Hneď ako vystúpime z linky A na námestí kacírskeho kráľa, do očí nám udrie nepekný kostol Najsvätejšieho srdca Pána postavený v duchu prvorepublikového modernizmu. Obrí ciferník presklených hodín patrí medzi najväčšie hodiny v Čechách. Chrám má pripomínať Noemovu archu. Zapojím všetku svoju fantáziu, ale mne pripadá ako lezecká stena. Neďaleko jednej podivnosti je ďalšia obluda. Krížom cez námestie po Milešovke prejdeme k Žižkovskej rozhľadni. Veža vysoká 216m patrí medzi najškaredšie na svete. Práve jej odpudivosť priťahuje. A aj sto kilové mimina lezúce hore. Zvonku je pôsobivo nasvietená českou trikolórou. Lístok na výťah je však neúmerne drahý. 10Eur. Rýchlovýťahom sme na vyhliadke vo výške 93m za pol minúty. Vstúpime do prvej kabíny oproti dverám, ktorá žiari na bielo od miniatúr veží na stene. Expozícia predstavuje federáciu svetových veží. Ja odtiaľ nevidím nič, lebo na skle sa mi odráža Burdž chalífa. Netuším, akým zázrakom je medzi nimi bratislavské ufo. Ostatné dve miestnosti sú našťastie tmavé. Do visiacej bubliny sme sa neposadili, všetky boli okupované deckami.  Drahej milovanej som chcel ukázať romantický pohľad na večernú Prahu. Skutočne sa svetielka nočnej Prahy strácajú v nekonečne. Mám trocha problém s orientáciou. Jedine "Václavák" a hrad je nezameniteľný. A zasa   Číňania točia vyhliadku na mobil. Keď si to doma pustí, uvidí iba mihotavé svetielka, ale nebude vedieť na čo sa díva. Nakoľko je veža spravovaná telekom operátormi v kabínkach je signál bezdrôtovej siete, čo žena využije pokiaľ je vybitý telefón dovolí. Vyhovára sa, že ju vyobcujú zo záhradky v nejakej Farmerame alebo čo. Praha o desiatej večer ožíva mladými. Putiky a krčmy sa ozývajú hlasným hovorom a menia na párty zónu. Z celého dňa sme unavení, preto mierime k hotelu. "Příští stanice: Chodov". Mamina sa v metre bojí o batoh a natáčam sa zadkom k nej. Pred jedenástou líhame na mäkké matrace ako do žuvačky.

Tajomný a legendárny

    Dnešné ráno je opakom včerajšieho. Teda, čo sa týka počasia. Na bunke Kazašky znova blokujú kúpeľňu. Púšťajú si hudbu, ako L.A.G. song od Horkýže slíže. V Krusta kaviarni  dáme croisant so šunkou. Pečivo je priemer. Sladký croisant bol plnený niečím neidentifikovateľným. Chvália sa, že si ho sami pečú. No nápoje ťahajú za slabší koniec. Dám si slabé kakao. Mamina kávu, ale nechutila jej. Na druhý deň si dala radšej presso. Ja som na druhý deň kakao nedostal, ponúkli mi o 10Kč drahšiu čokoládu. "Příští stanice: Vyšehrad". Zvonku stanice vidím, že metro linky C ide vlastne v moste. V  Nuselskom moste smutne známom ako mekka samovrahov. Pod jeho klenbou ukončilo existenciu vyše tristo ľudí. Od roku 2007 sú na ňom neprekonateľné zábrany a relatívne je kľud. Pešo prejdeme popri kongresovom centre k vyšehradským záhradám. V priľahlom parku som si všimol pamätník žandára, ktorý tu bol zabitý v r. 1909. Kto vie, čo sa na konci vtedajšej Prahy odohralo? A kto na neboráka nezabudol ani po sto rokoch? Prejdeme popod Táborskú bránu k Špicáku. Na informáciách sa pýtame pani na prehliadky. Do kazematov treba ísť k Cisárskej bráne a do podzemia jedine so sprievodcom. Plánik sme si nevzali, takže sa motáme. Na opevnení je zopár vyhliadok odkiaľ je čarokrásny pohľad na starobylú Prahu a Vltavu. Nemotá sa po hradbách toľko turistov a môžme si vychutnať genius loci tohto bezpochyby magického miesta. I keď sem tam sa objaví čin-čin s nažhaveným foťákom. Navštívime baziliku sv. Petra a Pavla. Mníške vložíme do rúk papierovú stovku a cez bzučiak prejdeme do chrámu. Iba kto sa ide modliť, neplatí.  V chráme je skutočne ticho ako sa na svätyňu patrí a človek sa môže oddávať svojim myšlienkam. Do lavíc si sadla skupina Slovákov a spievali Celá krásna si Mária. Pieseň by sa páčila svokre. Ako vychádzame von badáme, že bude v kostole krst. Mamičky, anjeli, krstný a fotograf, je čas sa odobrať. Za bazilikou je cintorín. Karel Čapek, Víťa Nezval, Waldo Matuška, Vlasta Burian, či botanik J.E. Purkyně. A ďalší bankári, pivovarníci a pracháči. Načo sú im veľké hrobky? Po smrti vyzeráme všetci rovnako a nič si na druhý svet nevezmeme. Som mierne zmätený a stále hľadám podzemné diery. V areáli chýba mapa. Sú v ňom síce smerovníky, ale mlčia o ceste do podzemia alebo k bráne. Pýtam sa čašníka v Seafredo, kde sú kazematy. Vysvetľuje cestu. I tak ideme zle. Zakrádame sa popri múre ako indiáni v mayovke. Prekročíme zábradlie na akýsi osraný chodník a napokon sa ocitneme pri bráne. Stihneme dokonca aj výklad na poludnie. "Navalte prachy, bude to rýchlejší", hovorí pokladník s vlasmi na "máničku", keď drahá tasí z pudilára kartu. Vnoríme sa do tmavých a chladných chodieb vymurovaných v opevnení francúzskymi légiami. Chodby boli zbytočne vybudované, lebo nijak vojensky nepomohli. Ani zbaviť sa ich Prusom nepodarilo, lebo im ukradli zapaľovače na sudoch s pušným prachom. A tak zarábajú aspoň ako atrakcia. Vetráky nad nami slúžili aj ako zdroj svetla. Zaujímavé, že cez ne neprší do vnútra. Rýchlym krokom dobiehame skupinu až vo veľkej sále Gorlica. V obrovskej miestnosti je šesť pôvodných sôch z Karlovho mosta. Súkali ich dovnútra cez nevysoké dvere tým, že ich jednoducho prepolili ako párky cez podstavec. Pani sprievodkyňa nám do rúk strčila vytlačený komentár. Sťažovala sa, že nie sú navyknutí na veľa ľudí. Od potrhlej máničky opatrne kúpim knižku a vyjdeme na svetlo božie. Ideme rovno po ceste smerom do mesta. Okrem trdelníkov po centre jazdia akože veterány. No pri bližšom preskúmaní zistím, že je to len trápny imidž- historická karoséria na novom podvozku. Žene je ťažko od včerajšieho obeda v Slávií, obed preto odďaľujeme.  "Příští zastávka: Karlovo náměstí".  Na najväčšom českom námestí sa ma  jeden nemecký pár pýta, kde kúpiť lístky na elinu. Netuším. Ale potom si všimnem, že na eline je napísané, že priamo vo vozni a dokonca platobnou kartou. Aj si to overím. Neboráci, skopčáci,  dobré mi nerozumejú. Váhajú a skoro skočia za nami do električky."Příští zastávka: Újezd".  

Miesto vychádzok a dolovania uhlia

    Pokračujeme električkou za rieku Vltavu. K lanovke na Petřín ukazuje šípka na zastávke do ľava, ale na chodníku doprava. "Kudy kam?" Doprava.  Na tráviace ťažkosti dám drahej jabĺčko (ako dobre, že sme ho včera zabudli). Antioxidačné činidlo zabralo a neskôr jej zahrajú v bruchu konečne cigánska cimbalovka. Rada ľudí pri vchode, ale už nás neprekvapuje. Napriek tomu sme rýchlo vnútri, v tieni. človekovia sa tlačia zo všetkých strán ako v kostole pre oplátku. Máme výhodu, že na lanovku platí lístok MHD.  Zbytočný šofér, zbytočná zastávka Nebozízek. Od lanovky je len kúsok k rozhľadni. 

Malá eifelovka sa Hitlerovi nepáčila a chcel ju zbúrať.

Ďalšia rada na rozhľadňu nás už ani nerozčuľuje a kľudne čakáme, kým prídeme na radu. I napriek tomu, že nejaký Talian si kúpi lístok na výťah, ale potom mu prepne a chce ísť po schodoch samozrejme vrátiť lístok. Svojimi márnymi protestami Iba zdržuje. Petřín je jediné miesto, kde sa nedá platiť platobnou kartou. Prečo, je pre mňa záhada, veď je na veži pekná tlačenica stále. Pešo vystúpame 299 schodov. Jedno schodisko smeruje hore, druhé dolu. Obe obtáčajú rozhľadňu ako hady. Lepšia je vyhliadka nižšie, pretože je menej ľudí. Anglický oslovujem slovenský pár a prosím ich o foto. "Na nás nemusíte cudzo, my vám rozumieme", hovorí starší pán. Výhľad je spektakulárny, veď je to najvyšší kopec Prahy. Na západe Strahovské štadióny, na juhu Smíchov a Podolí, zo severu dominujú Hradčany, Letenská pláň, Libeň, východný obzor upúta krásne zachované Staré mesto, Žižkov, Vyšehrad až kdesi na kraji mesta nad Petrovou skalou. Karlov most plný ľudí ani nie je poznať. Vltava sa kľukatí v otvorenom údolí, nebyť ľudí, scéna je ako z rozprávky. Márne vyzerám Máchovu sochu. "Hynku, Jarmilo, Viléme, kde jsi?" Málokto vie, že kopec je prešpikovaný štôlňami, lebo sa v ňom ťažilo uhlie. Dolu sa zvezieme o5 lanovkou, pretože je horko a chceme sa čím skôr schladiť v dákej krčme.

2000 pív za deň

    A kde inde, ak nie v tej najznámejšej ikone pražákov, známejšej než Hradčany, U Fleku. Nie je celkom ľahké ju nájsť. Použijem navigáciu v tablete.   Ako sadáme vonku pod gaštanmi za dlhý dubový stôl, pristane nám vzápätí pred nami čierne pivo. Ani si nestihnem objednať vínko. Krčma možno neohúri jedlom alebo pivom (i keď si myslím, že za 500 rokov priviedli vlastné pivo k dokonalosti. Ale ja som pivný analfabet). No to, čo z nej robí pýchu mesta je jej 500-ročný duch, 500-ročná nemeniaca sa tradícia. Konkurenciu má veľkú a pivovar vynakladá nemalé peniaze na reklamu. Pivovar má posledný komín v centre Prahy, posledného akordeonistu a poslednú hajzlbabu. Lokál je známy i z filmu. Nedávno som ho videl v opileckej scéne filmu Fandy ó Fandy. Dáme si flekovský guľáš a žena "svíčkovou".  Obe porcie priniesli rýchlo. Mäso mäkké, dva druhy knedieľ. Záhrada gastronomického pokušenia to zrovna nie je, ale obe jedlá chutili. Proste krčma, nečakám kulinárske nebo. Harmonikár v baretke a okuliaroch trocha pripomína Mariána Kochanského zo skupiny Lojzo. Dostáva od Rusov peniaze a hrá Kaťušu a nejaké ruské "fláky".  Hajzle nie sú z r.1499 a sú čisté vďaka babe. Má prácu, keď sa malý chlapec povracia na stôl. Čašníci chodia medzi hostí a na podnose ponúkajú štamperlík slivovice alebo Becherovky. Drahá si dá druhé pivo a automaticky pristane na stole aj mne.  Sme U Fleku pol druha hodiny. V tieni stromov sa sedí príjemne, s chutným pivom a krásnou ženou po boku je ťažká pohoda. Dobré veci rýchlo končia a je čas ísť. Uchmatnem si podpivníky. Platí sa hneď vonku a zarátajú si z dovolením aj 10% sprepitné. Platobná karta je samozrejmosť. Pri východe je malý obchod so suvenírmi. Neodmysliteľná pohľadnica a berieme i pivo v plastovej fľaši. Doteraz ho chladíme doma?! Ideme pešo ku Karlovmu mostu. Z piva ma ani nohy nebolia, asi má na mňa liečivé účinky. Popri románskej Rotunde, reštaurácií Smetana, kde je pivné múzeum s ochutnávkou piva v malých pohárikoch, sa cez úzky chodník dostaneme k mostu. Ľudí je po starých uličkách ešte viac ako v piatok. Ideme na Staromestské námestie. Žena volá švagrinej. Písala jej správu v duchu: Pivečkujete? Ale máte nezaopatrené deti". Švagor, resp. švagriná z Nitry sa vykašľali na ne a šli sa kúpať do Podhájskej. Zvyšok pražského pobytu nám týmto pokazili. Pozreli sme si orloj s natrásajucou sa smrtkou a už sa iba motali.  Kúpil som si mechanickú pohľadnicu Orloja. Spomínam si, že sme takú kedysi z Prahy mali. Ktovie, kde skončila. Na námestí   sledovali mladých chalanov zo Španielska alebo Brazílie ako kúzlia s loptou. Prešli sme sa na "Václavák", ale myšlienkami sme doma. Na námestí si pripomínajú August 1969. Pódium, kde sa nonstop premietajú filmy a naozajstný obrnený transportér. Vedľa v uličke toto Írov netrápi. Len slopú Guiness. Áno, je lacnejšie v Prahe o 2Eur ako kdesi v Dubline. Taký leprikón si kúpi letenku za 20Eur a za päťdesiat pív sa mu cesta oplatí. Opodiaľ, v tieni, stoja strieborné živé sochy so škrekľavým hlasom. Jedna fajčí, má státia plné zuby a tuhé údy. V MC Donalds z nás išiel čierny mok von. V tomto lokáli je pre zmenu turniket na WC. U nás som žiadne zamedzenie prístupu nechceným návštevníkom nevidel. Len nápis, že záchody sú spoplatnené, okrem hostí reštaurácie. Ak je to ako s fotením v jaskyni, tak na Slovensku má papier len symbolický význam. Ale ono to príde aj k nám. Ďalšia dobrá vychytávka je objednanie jedla cez samoobslužný pult. Sedíme a rozmýšľame nad deťmi. Pri najhoršom ich zajtra vyzdvihneme cestou domov v Bratislave (o deviatej večer baby švagor predsa len v Bratislave vyzdvihne do Nitry). Na Karlovej ulici kúpime gumové sladkosti. "Ukončete nástup a výstup, dveře se zavírají. Přiští stanice: Vyšehrad". Vystúpime na Vyšehrade, ale ku krčme Zlý časy je to vyše kilometra. Preto "Příští stanice: Chodov". Obchodné centrum je mega veľké. Asi najväčšie, v akom som bol. No nikde poriadny obchod pre väčšie deti. Len pre batoľatá. Kupujeme blbosti pre deti, ja si kúpim knihu Praha z nebe. Z chodenia nám vytrávilo, ale už ma bolia nohy. V tamojších rešatuaráciách ma nič neoslovilo. Na hoteli zisťujeme, že krčma Spojovák je stále otvorená.

Pivovary všech čtvrtí, spojte se 

    Rozhodujeme sa okamžite ísť. Popri intrákoch a otravujúcich komároch prejdeme do celkom veľkého lokálu pri kruhovom objazde. Dnešok sme začali pivom a pokračujeme ďalej. Mne načapujú Libenský ležák 9. Žena Kunratického študáka 11. Moje je ovocné, ale už to nie je flekovská 13. Drahá hovorí, že aj jej pivo "řízli" s mojím. Nič nie je lepšie ako nezdravá večera o deviatej v podobe hrianok s pivným syrom a cesnakom. Netuším, čo s pivným štamperlíkom. Vraj sa vyleje na syr. Decentne ho dám bokom. Žena zajedá študáka oškvarkovou pomazánkou s chilli. Podnik zrovna upratujú po oslave a konštatujú, že to bola "prasárna". Po stoloch sa povaľujú zvyšky jedla, rozmačkané torty a zákusky. Rozliate víno a malinovky. V reštaurácii sme hodinku a ideme na hotel. Zmenili heslo do siete. To mám volať na recepciu? Kašlem už na to. Predpokladám, že je to kvôli študentom, aby netrávili voľný čas len na internete.

Najkrajšia a najstaršia pražská štvrť.

Domov štandardne

    V noci ma prebudila búrka. O šiestej zasa smetiari. Zanedlho vstávali "bárišne" od vedľa. Našťastie rýchlo vypadli už po siedmej hodine. Rýchlo sa zbalíme a po ôsmej vypadneme. "Příští zastávka: Chodov". V buse sa vezie s nami  plno Rusov, budúcich ekonómov. Do hrbu búchali starého pána. Ten reagoval úprimne: "Nesácej do mně. Vždyť ty rozumíš!", spomínal na 68 rok. Nepokračujeme do mesta,  radšej sa v obchodnom centre zastavíme na raňajky v Kruste. Dnes im došlo kakao, dal som si drahšiu čokoládu a makovú štrúdľu. Drahá croassaint, no bol plnený čímsi, čo nechutilo. Dojedol som ho, ale ostalo mi ťažko. Žena si dala na prebratie kapučíno, ktoré je ako tak pitné. "Ukončete nástup a výstup, dveře se zavírají. Příští stanice: Hlavní nádraží."   Na stanici chodíme po obchodíkoch a dokupujeme posledné veci pre rodinu.           "Vážené dámy a páni, vítame Vás na palube vlaku Regiojet z Prahy do Bratislavy". Odchádzame a vagón kropia prvé kvapky dažďa. Prahu opúšťame v pravý čas. Dnes na popud milovanej polovičky sedíme v štandardnej triede. Koženkové kreslá i palubný servis je už ako v lietadle. V každom sedadle je zabudovaný dotykový displej s prístupom na internet alebo multimediálnym prehliadačom. Zábavný systém sa však kdesi pred Brnom pokazil. I rolety na oknách sú iné ako v nižšej triede a tiež WC je čistejšie. Je to asi ako prvá trieda nášho národného dopravcu. Posledných 50 "kačenek" minieme na šunkové croisanty. Káva je podľa ženy pitná. Vraj chutí rovnako ako Nesca doma. Klimatizácia chladí ako sprostá, zakryjem ako tak výduchy batohom. Pred nami sedia kravy v rifľových bundičkách a la 90. roky z dajakej dediny v okolí Trnavy. Pred Brnom v okolí Blanska sa vyjasní. Dokonca sa ľudia slnia na kúpalisku. Dávam zo seba bundu dole. Cesta ubehla celkom rýchlo. Meškali sme asi 8 minút, ktoré sme nabrali za Brnom. Škoda, inak by sme stihli vlak domov. Takto sme mu zamávali.  Z Bratislavy odchádzame rýchlikom s pravidelným meškaním. Záver cesty mi spríjemnila rodinka z východu. Neboráci "šaľeni" netušili kde sú, kadiaľ prechádzajú. Keď už toho bolo na mňa dosť, ukázal som im aspoň Leopoldovskú basu. No už pred Piešťanmi vyzerali ilavskú väznicu.  O pol šiestej skladáme kufor doma. 
Výlet za trdelníkmi a Karlovým mestom bol prvotriedny. Nebyť toľko ľudí, dal by som desať bodov. Chodenie si odniesla moja pravá noha. Ale podržala ma na vrchole sezóny v Tatrách. U drahej sa prehĺbila xenofóbia alebo čo a vyhlásila, že jej noha vkročí už len do lesa.

Žiadne komentáre: