17.9.19

Donovaly 2019


Názov expedície: Slovenská hmlovina.
Heslo: Štartuj stále, dojdeš dále.

21.8.-23.8.2019

Harmasan

    Vyprevadime švagrinej deti a konečne sa môžeme baliť. Teda skôr mamina, lebo si vyhradzuje výsostné právo poukladať veci do kufrov sama. Lomí ma chrbát, potomok kašle a maminu bolia prsty na ruke. Omotala si ich páskou ako poštový balík. Tak v tomto fyzickom rozpoložení štartujeme našu dovolenku. Vyrážame o pol druhej. Pred samotnou cestou príjmeme všetky potrebné opatrenia v prípade nevoľnosti, nudy, hladu a smädu. Vždy nastáva situácia, kedy rodič nie je z rôznych dôvodov pripravený. Z koncentrácie vyvedie desať minút od začiatku cesty aj otrlého jedinca hláška: „OMG. Znudím sa... “. Na scénu preto vstupuje kreatívne a romantické riešenie. Hry. Aj tie však raz omrzia a dostavuje sa situačná kríza tímu. V lepšom prípade deti zaspia, v horšom mi žena reve do ucha, keď na baby kričí. Dnes nastal prvý prípad a cesta ubehla v pohode. Máme, čo robiť, aby sme stihli posledný vstup do jaskyne. Za vyše dve hodiny sme pod Harmaneckou dierou. Kde zaparkovať? Jedno parkovisko je pred reštauráciu Čierna ovca, ale to je pre hostí. Presuniem sa ďalej na plochu za akési vysušené polená. Zo zeleného auta vyštartuje chlapčisko a zinkasuje 2Eur. Kdesi som čítal, že Harmanecké parkovisko je jedným z mála na Slovensku, kde sa neplatí. Chalan tvrdenie dementuje, že už desať rokov je spoplatnené.Vtedy sa hral s káčerom na pieskovisku, ako to môže vedieť? Stúpame k jaskyni vyše 40 minút. Ľudia idú väčšinou dolu. Sme jediní, kto ešte kráča hore. Pod nami rachotia vlaky. Blízko je najdlhší železničný tunel na Slovensku (4,7km). K jaskyni prídu dve pšenice, ale vstup si rozmyslia. Jedna druhú nepresvedčí. Majú kraťasy, čo k návšteve studenej diery nie je zrovna najvhodnejší odev. Napokon príde ešte trojčlenná rodinka a sme komplet. S pivom v ruke sa motáme po vyhliadkach, kým štvrťhodinku pred vstupom otvoria pokladňu. Dominanta Veľkej Fatry, Krížna, je zahalená mrakmi. Vidím aspoň holú pláň Panského dielu nad Bystricou. Je päť minút do celej a pokladník zmizol. Bufetárka postupne zatvára krám a odkiaľsi biletára vytiahne. Absolvujeme o piatej poslednú prehliadku v počte 7 kusov+sprievodca. Ešte sa pýta, či má rozprávať alebo sa budeme my pýtať. Rozpráva. Bol som už v jaskyni pred vyše desiatimi rokmi, ale výzdobu si vôbec nepamätám. Sprievodca je jadrový chemik a hovorí o radóne, ktorého kúpeľ práve dostávame. Reaguje na otázku chlapíka, čože sú to za prístroje v miestnostiach. Sú to dozimetre. Zmotáva čosi aj o žiarení alfa, beta, gama. V prvej, Miestnosti objaviteľov, si nechávame fľaše. Spiace netopiere máme priamo nad hlavou. V tichosti sa premiestňujeme jaskyňou ďalej. Ak lietajúcu myš vyrušíme, môže dostať infarkt. Sú krásne s tými malými radarmi. Sme v najnižšom bode, ktorý je takmer na úrovni parkoviska a vraciame sa s5. Všetko je nádherne nasvietené, biely vápenec dáva jaskyni svoje čaro. Ako už snáď v každej tmavej diere, aj tu si postojíme v absolútnej tme. Po necelej hodine sme v teple. Harmanecká jaskyňa je ako odmena pre každého, kto sa nezľakne menšieho šliapania do kopca.

Prístup do jaskyne je považovaný za najnáročnejší spomedzi všetkých jaskýň na Slovensku.

Odchod z parkoviska znepríjemňuje auto. S ťažkosťami štartuje. Akumulátor je nový. Menil som ho v pondelok. Nervózne pátram večer na internete. Štartér, riadiaca jednotka alebo emisný ventil? Každopádne nemusím si robiť starosti s meninovým darčekom pre polovičku. Zapaľovacie sviečky ju iste potešia. Zle štartuje iba po dlhšej ceste, keď je teplý motor. Ale nejako sa hýbeme, a to je dôležité. Ženin šiesty zmysel tvrdí, že auto vydrží. Nesklamal. Zastavíme v obchodnom centre. Kupujeme pršiplášť, lepiacu pásku na prsty. Obidve budú nasledujúce dni neoceniteľné doplnky. Večera repete s pražského výletu, t.j. KFC. V Prahe je rýchle občerstvenie lepšie. V Bystrici sa márne obzeráme po servítkach. I omáčky sú za príplatok. No Nič. Nahádžeme jedlo do seba a padáme. Blúdim v okolí centra a hľadám nábeh na rýchlostnú cestu. Donovaly sú upchaté. Našťastie v opačnom smere.  O pol deviatej prezváňam pani majiteľku Marsu. Pani je mierne nasratá, lebo večer by mala rada kľud. "Ubytovať sa treba do ôsmej, tak je to všade zvykom", hovorí. Ani sme nezavolali. Písala síce mejl, ale zbytočne, pretože o siedmej sme sa napchávali kuracími stehienkami. Zložíme sa v rovnakom apartmáne ako minulý rok. V horách poklesla teplota o 10°C.  Je 14°C a jediný deň, keď nám neprší.

Lezúni


-           V noci mi bola zima na nohy ako partizánovi v zákope. Drahej naopak teplo. Sympatická pani pripravuje vždy bohaté raňajky a bolo tomu inak ani dnes. Do čaju mácha vlastné bylinky. Drahej urobí presíčko, lebo, úprimne, tá jej káva z kanvice sa nedá veľmi piť. Ideme po deviatej do Králikov. Prudké stúpanie v Králikoch začína prudkou zákrutou. Voxhóla prevereného na neďalekej Kráľovej studni neprekvapí nič. Zastavujem až hore na parkovisku pri vlekoch. Vzápätí za nami pristane párik horolezcov z Čadce. Vysielač sa zdá na dosah, ale zdanie klame. Po modrej sa vyberieme hore križujúc trávnaté svahy, no o chvíľu ju stratíme. Treba prejsť cez zjazdovku 2x (najprv asfalt, potom lúka), ale my sme odbočili na bežkársku cestičku. Kysučania idú za nami. Pýtam sa chlapčiska, či idú na Skalku. "Hej", odpovedá. Chalan má v mobile lepšiu navigáciu a smeruje nás cez lyžiarsku trasu až sa ocitneme o5 na modrej. Nakoniec dobre, že sme si zašli, drahá našla veľký dubák. Nesie ho celú cestu ako sviatosť oltárnu (napokon ho vyžerú červíky). Za zhrdzaveným mostíkom K120, ktorý mal byť svetovou pýchou skokanov, začína prudké stúpanie. Zo zeme mi mladšia dcérka vyhrabe palicu, nech sa mi lepšie ide. Koleno si treba šetriť. Zo začiatku sa nám pletú pod nohy potrhané káble z nedokončeného mostíka. Za prvým náborom výšky je mini rovinka. Odbočka vedie na vyhliadku nad mostík. A driapeme sa o5 prudko hore s menšími prestávkami až do Bystrického sedla. Odtiaľ obídeme vysielač na Suchej hore po červeno značenom chodníku. Núka sa zopár vyhliadok, ale mraky sú nízko. Pekne je vidieť akurát do Banskej Bystrice. Po chvíli dôjdeme k akémusi vleku. Panuje na ňom čulý pracovný ruch. Stavajú hornú stanicu. Omrkneme horolezecké steny poniže. Lanový mostík svojou hĺbkou nad ničotou láka. Na laku sa nešetrilo.  

Pre nás západniarov by v strede mohol byť ešte bufet.

          Príjmeme výzvu a  ideme do penziónu Guldiner po výstroj. Skúsená lezkyňa, t.č. recepčná nás napasuje do popruhov. Požičiame výstroj za 10Eur/hlava. Dá sa platiť kartou. Zábezpeka 200Eur na celú výstroj na ruku. Hríb ostáva na recepcii a utekáme, kým neprší, lebo ťažké mraky vyzerajú nebezpečne a v Tatrách hrmí. Prilba odporne smrdí ako igelitka bezdomovca, nasadím si ju iba v skutočne nevyhnutných prípadoch. Na asfaltovej dráhe štadióna nejakého Ruda Čilíka šuchocú lyže a klipkajú paličky. Letná príprava bežkárov. My sa pripravujeme na dážď, ktorý nás predsa len dostihne pred vstupnou tabuľou. Prehánka po pár minútach prejde a nečakáme na nič. Zapíname skoby o lano a stúpame na prvú oceľovú priečku 80 metrov dlhého visutého rebríka. S mladšou idem prvý. Nemám problém si vychutnávať vyhliadky vôkol a prázdnotu podo mnou. Zdá sa, že ani dcérka. Žena je na tom o poznanie horšie. Keď sa mostík kýve (pol metra do strany nie je problém), krúti a cuká sa jej žalúdok ako párok v hrnci. Pozerá iba pred seba a je rada, že rebrík rýchlo preletí. Pre ňu bol prechod skutočná výzva. Nakukneme do Výzvy, ale deti by nenašľapli príliš vzdialené stúpadlá. Lákaniu steny sme odolali. Už za dažďa prechádzame Jánošíkove diery. Diery sa dajú prejsť dvojakým spôsobom. Cez puklinu v skale a po obvode. Čelovky nemáme, musíme ísť teda vrchom. Najmenšia sa bojí, ale zatne sa a stenu pomaly prerúčkuje. Idem síce za ňou, ale ako by som jej pomohol, keď sa šmykne? I ja mám, čo robiť, aby som sa udžal na mojich rozvarených špagetách. Dážď neustáva. Nie nadarmo je Skalka jedným z miest s najväčšími zrážkami na Slovensku (čo sa hojne využíva v zime). Legitímne nahodíme nové pršiplášte a vrátime sa do penziónu.  Makačenkov na stanici vleku neodradí ani dážď. V podstate aj na niektorých skalách sa dá liezť za dažďa, ale príjemné to asi nie je. Na lezeckých stenách sme strávili vyše hodinu. Zostali nám takmer 3h, ale v nestabilnom počasí nebudeme pokúšať. Odovzdáme výstroj a ideme sa naobedovať.  Ja ešte raz prehodím cez seba pláštenku a chodím po chatách. Pohľadnica nie je. (Napokon mi ju pošlú z Kremnice, ale vraj v Relax centre sú tiež). Dáme si tradičný kurací vývar. Ide o skutočný vývar s mäsom. Ani nie je presolený, ako som sa veľakrát stretol. Aj kapustnica mala všetko, čo má mať. Halušky i penne s mäsom a syrom ako keby mali spoločný základ. V haluškách bol i syr okrem bryndze. Máloktorý podnik vie pripraviť bryndzové halušky s bryndzou. Porcie však boli jedlé. Dážď medzitým ustal, vyzdvihneme hríb a po modro značenom chodníku, resp. ceste ideme do sedla. Táto trasa obchádza vysielač a celý areál z juhozápadu a zdá sa dlhšia. Po daždi sa v lese potichu vkráda strašidelná hmla. Dole pri Králikoch už ideme správne popri vleku a veľkej nádrži na vodu. Z nej poskakujú po tráve malé ropuchy ako z Harryho Pottera. Náš zrak upúta cintorín domácich miláčikov. Aspoň kríže a artefakty na zemi tak pôsobia. Auto zasa štrajkuje. Premkli ma obavy, že zostaneme trčať na parkovisku. Nikde ani živej duše. Odťahovka z Piešťan by bola zlá perspektíva. Na druhýkrát smrad nešťastný chytí a pohneme sa dolu. 
 

     Farebný potok

        Nedá mi to a zastavujem na malej upravenej ploche pri Králickej tiesňave. Maminu bolí hlava, zostáva sedieť. Ani staršia sa nepohne, hoci neskôr by sa aj rozbehla za nami. Šliapem teda len s mladšou neveľkou tiesňavou Farebného potoka. Miestni upravili a vyznačili trasu. Obávam sa poškodenej lávky, preskakujeme radšej potok cez kamene. Nie je to o nič istejšie ako ten pokrútený mostík. Naspäť riskneme cestu cez lávku. Potok a brehy sú zapratané hrncami, tehlami, ráfikom z kolesa auta a iným haraburdím. Škoda, kazia peknú podvečernú scenériu malebnej riečky. Obiehame starší pár. V polovici sa chodník oddeľuje od potoka a stúpa hore. Po nejakých dvadsiatich minútach zastavíme pred šípkou smerujúcou k vodopádu.

Králická tiesňava je len časť náučného chodníka, ktorý sa stále buduje.
  
P    Po bahne kĺžeme opatrne dolu. Blatistý chodník istia akési lanká. Pokus o pár fotiek 7m vodopádu, no je prítmie a obraciame sa s5. Chodník síce pokračuje ďalej do Králikov, ale my ideme rovnakou cestou k autu. Za trištvrte hodinku máme nenáročnú, ale veľmi peknú prechádzku roklinou za sebou. Auto tentoraz chytí a ideme na Mars. Večer skočím po pivo a kolu v plechovke do blízkeho Kamzíka. Po zemi sa rozliezajú nechutní slizniaci. "Šprintujú" k smetiakom za potravou. Sú žravé ako batéria na mojom mobile.  Za potravou sú schopné prejsť aj 50m a hmotnosť zvýšia takmer o polovicu. Scéna sa opakuje každý večer a každý večer je ich zopár rozmliaždených autami. Malá ich volá "šnečky". V správach počujeme, že v Tatrách zabíjala búrka. Tá, ktorú sme videli sme i počuli na severe.

Kozí chrbát       

-             Ráno je nízka oblačnosť. Verím, že teplé lúče slnka ju rýchlo rozptýlia. Dusno však ostane po celý deň. Pani domáca na Marse podkuruje. V kúpeľni. V izbe máme našťastie radiátor vypnutý. Ráno zahryzneme do výborného čučo koláča pani domácej. Dnes sa budeme spoliehať len na nohy a spoje. Neposlušné auto zostáva v spoločnosti slizniakov. Ideme cez Mistríky do Polianky po žltej cyklotrase. Popri ceste je veľa hríbov. Mamina kričala až som si myslel, že sa jej niečo stalo. Našla veľký dubák. Len pri ceste! My dolniaci nie sme navyknutí na také kusy. V Polianke zabočíme doľava a sledujeme červenú značku. Najprv kráčame miernym stúpaním až k útulni. Koštujeme maliny, obdivujeme kamenné sute, tabuľa píše... štrosy.

V prerobenej útulni sa vyspí v núdzi aj desať ľudí.
  
-    Pred malú chalúpku pod Kečkou smeruje šípka "Pivo". Privítať ma príde šteňa Fero. Chlapík s vlasmi ako dedinský futbalista síce nemá ešte pohľadnicu, ale je taký milý a dá mi fotku, ktorá je predlohou. Okrem squattovania a nocľahu, kšeftuje s plechovkami piva za 2Eur.  Doprajeme si krátky odpočinok, pohráme sa so psom a prudšie stúpame na Kečku až sa nám z kečky parí. Zdravíme veľa turistov, ktorí idú hrebeňom Nízkych Tatier. Niektorí  dokonca cestu SNP z Dukly do Pažravej nad Dunajom, čo je vyše 700km (na etapy, pochopiteľne. Každý rok kúsok). Dokonca i osamelú čučoriedku z Čiech sme stretli ako fučí hore. Zo sedla Hádlanka je smrteľné stúpanie na Kečku. Hoci z Kozieho chrbáta nevyzerá chodník tak zle, červeň v tvári a vynechávajúci dych nás presvedčí, že rovinka to zrovna nie je.

Z Kečky nevyzerá Kozí chrbát tak náročne, ale na krátkom úseku treba nabrať 200m výšky pod 25° uhlom.
  
I    Idú s nami dvaja týpkovia s pivnými bruškami. Chlapi ako hora, jeden odpadne ešte len na začiatku stúpania. Nejakých desať minút po nás sa za kosodrevinou objavia. Za tri hodiny sme výstup zvládli. Vrcholové foto nie je. Proste nemá kto. Je sparno a dohľadnosť biedna. Vidieť Prašivú, obe Chochule, na opačnej strane Zvolen, za ním Krížnu s "krematóriom". Na juhu Klenovský Vepor, masív Poľany. Juhozápad je zakrytý stromami. Na vrchole 1330m vysokého kopca vítajú kapybary osy a muchy. Mladé poštípu. "Radšej do jazyka keby ich poštípali", povie mi žena. Ja behám s otvorenou konzervou Májky okolo hríbika čoby cirkusový poník v manéži a osy bzučia crescendo za mnou. Jedna nenažraná mi spadne dnu. Nožíkom ju dajako vypudím. Sedieť je smrť, lepšie je nahádzať chlieb do seba v stoji. Nikomu sa nechce bojovať s dotieravými osami, preto zvyšný obsah konzervy vyhodíme. Na krk mi pribudne okrem foťáku ďalekohľad a s výrazom šialeného spotera utekám z kopca stepou. Tráva je vyššia než mamina, aspoň nás nevidia osy. S mladšou zaostríme zrak na zem, kde sa v tráve sunie zaujímavo sfarbená húsenica s ostňom v zadku - budúci lišaj mliečnikový. A tých koníkov a bystrušiek, čo je vôkol... Ako vchádzame do lesa, chodník sa prudko zvažuje prakticky až k sedlu Hiadeľ, kde sme po polhodine. Sedlo preklenujú stožiare vysokého napätia. Neustále sršanie a praskanie elektriny nejde prepočuť. Hiadeľ tvorí hranicu Starých Hôr a Nízkych Tatier, o čom informuje aj tabuľa.  Nepokračujeme však rovno do NAPANT-u, ale zavelím: "Vľavo vbok!" a po modro značenej lesnej ceste smerujeme do Korytnice. Akosi dlho neklesáme, len ideme. O5 ochutnávame čučo, černice a maliny. Po pár minútach míňame pamätník zoskoku sovietskych vojakov pred vypuknutím povstania. S nevôľou nechávame na zemi ležať množstvo hríbače. Jeden obrí dubák však nemôžeme len tak nechať napospas medveďom. Mladšia ho pomenuje „pán dubáčik lesný“. Nakreslí mu ústa. Oči napodobňujú dierky vyžraté od červíkov a mamina si ho pritúli po zvyšok cesty k sebe. Znova banujeme, že sme si nezobrali sušičku. Okrem lesných plodov je po stráňach kopa riav. A ešte niečo zaujme našu pozornosť. Ako obchádzame vrch Baba, v kaluži vody sa zvíja asi 20 centimetrový tenučký červ. Strunovec, prezývaný to konský vlas pre jeho očividnú podobu, vlastný brat hlísty. Parazituje však na hmyze, človek mu nechutí. Hrmenie nad Prašivou napovedá, že sa schyľuje k búrke.

Staré Hory sú 13. najvyššie pohorie Slovenska. Kečka 1225m n.m.

   Národná kultúrna úpadka

     Po poldruha hodine, práve včas, sa blížime k mestu duchov, ku Korytnici. V lokalite malej osady na severnom úpätí Tatier je veľa prameňov. Prečo Slováci premrhali ďalšiu šancu na seriózny obchod s tekutým bohatstvom? Posedíme, pofotíme pri prameni Jozef a z neba sa spúšťajú prvé kvapky. Len tak tak sa vyhneme lejaku pod strechou penziónu Svätopluk. Sedieť vonku nás rýchlo prejde. V Korytnici doslova skapal pes. Penzión sa nachádza uprostred obce (ak sa dajú rozpadnuté budovy tak nazvať). Chvályhodný počin majiteľa penziónu je, že aspoň zrekonštruoval pramene. Preto vyberá v obci pre návštevníkov parkovné 1Eur. Vraj na obnovu prameňov. Reštaurácia je veľká so sedením vonku i vnútri. Je v nej i bazén, no iba pre rybky. Prekvapilo ma, že menu boli štyri jedlá aj s polievkou. Nositeľmi jedálneho lístka sú teda čašníčky. Objednali sme si bryndzové halušky a mamina vyprážaný syr s hranolkami. Halušky zahustené múkou alebo solamylom a nejaký ten roztopený syr na nich. Bryndzu ani nevideli. Kuchtí snáď poštárka, keďže predtým bol penzión pošta?  Hranolky so syrom boli celkom v poriadku. Neboli mastné a syr sa neroztekal. Okrem toho ponúkali palacinky a hŕstkovú polievku. Pivo čapujú Bernard.  Dám si pivo, keď ma žena presvedčila, ale nechutí ako U Fleku. Reštaurácia je teda ťažký priemer. Skôr také rýchle občerstvenie. Kto nehľadá kulinársky zážitok, ale kalórie, reštaurácia ich poskytne. Pohľadnica mŕtvych kúpeľov neexistuje. Počas búrky im vypadol signál a neexistuje ani pokladňa. Platíme preto v hotovosti. Déja vu z Kamzíka zo včera.   

Najchladnejší minerálny prameň na Slovensku má 5,4°C.

-     Sedíme takmer dve hodiny, no dážď neustáva. Naopak silnie. Jediný autobus, ktorý tu za deň stojí čakať na pekné počasie asi nebude. Dáme pršiplášte a za dažďa ideme posledný, dvoj kilometrový, úsek k hlavnej ceste. Busy stoja iba na rázcestí smerom na Donovaly. Pod nami besnie prudkotoký červeno sfarbený potok Medokýš. Sediac na zastávke aj prestane pršať. V búdke sa s nami tiesni zopár turistov a zopár cyklistov. Šliapať sa im hore nechce, dúfajú, že ich vezme aj s bicyklami autobus. Márne dúfajú, šofér je neoblomný. Jedna čučoriedka zostane strážiť bicykle a ostatné idú do Donovaly po auto. Bus mešká 10 minút, až si myslím, že ani nedôjde. Ušetrili sme nohám 4km chôdze do kopca a navyše pri pomerne rušnej ceste. Vystúpime hneď na ďalšej zastávke Magura a pešo popri pristávacej ploche paraglajdistov kráčame na Mars. I na Donovaloch pri lejakoch nezvláda kanalizácia odtok a vyplavuje stoku. Na lúke sa tak ocitne prinajmenšom hajzl papier. A určite aj dačo "iné", keďže sa darí burine a lopúchom. Nám sa vydaril výlet. Búrka nás tesne minula, nesieme si krásneho pána dubáčika, aký pekný deň je za nami. Staré sú hory, ale aj krásne. Zajtra z Marsu odlietame ďalej na severovýchod.

Žiadne komentáre: