Expedícia: Taypei
Heslo: Nad Tatrou sa blýska, turisti divo fotia24.8.-31.8.2019
Keď nehapruje auto, ale žalúdok
Lúčime sa s milou pani domácou na Marse. Je vidieť, že ju starostlivosť o penzión baví a nerobí z penziónu "ryžu". Na hríby nám dala krabicu. Na Mistríkoch vraj hríby sú aj košík by nám požičala. Mamina neprejavila vôľu ísť. Majiteľka nám dokonca poskytla zľavu a mali by sme pobyt za 180Eur. Nechali sme jej dve kilá bez faktúry. Idem do Banskej Bystrice skúsiť autorizovaný servis. Našiel som ho na druhej strane cesty napravo smerom na Zvolen. Dnes mechanici váľajú gule, za pultom sedí len predajca. Tak snáď si vojde Voxhól do svedomia riadiacej jednotky a nebude štrajkovať. Zastavujem na benzínke a v nákupnom centre pre nevyhnutné zásoby. Babský sprcháč s vôňou pivonky bude dobrý i pre mňa. Malej príde za Donovalmi zle a voňavý obsah žalúdka skončí na sedačkách i okne. Schrumstla pred tým čokoládovú tyčinku a po pár minútach sa maškrtka nechutne vypýtala von. Opatrenia, ako som písal predtým, robíme, ale vrecko sa kamsi vyparilo. Stojím v Liptovskej Osade a čistíme auto, ako sa dá. Divadlo pre miestnych štamgastov z bistra u Majky. Uľavením si v bruchu zvyšok cesty plynule prejdeme cez Ružomberok do Popradu. Z diaľnice schádzam na Vysoké Tatry v nádeji, že sa vyhnem križovatke v Lomnici. No cesta na Smokovec sa prerába a vlečieme sa štyridsiatkou. Jeden jazdný pruh a žiadny pracovný ruch. Takýto poetický stav má vraj byť do budúceho leta. Potom sa začne básniť o ceste? V Starej Lesnej sa všetko, čo môže volá na Les. Hotel, penzión, krčma, určite aj obyvatelia. Najprv odbočím do nejakého boľševistického revitalizačného centra generálnej prokuratúry. Vyzerá, že zlaté časy ROH má zariadenie dávno za sebou a je vyradené. Aspoň sudcovia viac pracujú.Lesana
Na druhý krát trafím presne k hotelu Lesnana. Je síce iba pol druhej, ale ubytujú nás. Izby na najvyššom, treťom poschodí sú priestranné, orientované na juh. Výhľad na ovečky a tatranské hole. Teda holé prd. Iba páry majú izby s romantickou panorámou Tatier. Je badať, že cimry boli prerobené z nejakých apartmánov alebo čo. Medzi detskou a chodbou stojí len otvorená priečka. Svetlo sa potom zapína nelogicky pri dverách na chodbe. V skriniach chýba viac políc. Bielo natreté izby pýtajú vymaľovať. Zatrieť osrance od múch a komárov. A potom nasadiť sieťky na okná. Kúpeľňa je obrovská ako pavúky v nej, no tiež pýta viac vešiakov. Každý deň sa nám o izby starali. Veľká loggia je spoločná pre celé poschodie. Sedí na nej jedna unavená plastová stolička a stôl. Pre osem ľudí. Nechápem, kde sa ostatné podeli. Na dvojkách izbách sú na každom balkóne po dve. Hotel je blízko cesty a je to počuť. Dolu vidím vyhrievaný bazén. Vstup do neho si treba zjednať, aby sa v ňom naraz netlačilo dvesto ľudí. Baby objavujú lákadlá vo veľkej herni a my vybaľujeme. Idem ich skontrolovať a pinknem si do loptičky v stolovom pingpongu. Zoznámim sa s malou blonďavou Ninkou. Neposedným ukecaným dievčatkom z východu. Z Veľkej Lomnica sa ozýva streľba. Fanatici pripomínajú ľuďom boje SNP. |
| Výhľad z terasy penziónu na zahalený "Lomničák". |
Moje heslo "Tatry bez búrky sú ako moslimka bez burky" sa nestretlo s pochopením. Nie je v tom žiadny šovinistický podtón, ide o obyčajné prirovnanie. V noci je tma a po hmate idem na záchod. Autá jazdia po ceste deň noc. "Cíťte sa ako doma", by malo byť heslo hotela. Nádherné ticho hôr od Haberu sa minulo.
 |
| Hincove pleso je 53m hlboké. |
9 šišiek
Po siedmej ma budia mnohohlasné zbory oviec. Cez telefón uzatváram poistenie pre každého zvlášť. Príde mi 20 správ a som dopletený ako vianočka. "Pre potvrdenie poslite spatnu SMS v tvare RC", píše jedna zo správ od poisťovne. S inteligenciou staničného vrabca som naťukal "RC". Štyrikrát. Aj mi to bolo čudné, prečo odpisovať tú istú správu dokola. Viac som to neriešil. Prakticky sme na vysokohorskú túru neboli poistení. Raňajky v podobe bohatých švédskych stolov. Od vecne uvažujúcich Švédov sa dá veľa naučiť. Hoci je horúce mlieko v kanvici, pre starého nie je kakauko. Autom ideme do Štrbského Plesa. Autobusom a električkou by to bolo časovo náročné a za rovnakú sumu. O pol desiatej sme na centrálnom parkovisku. Na plese panuje čulý turistický ruch v autách aj s deťmi. Viac turistov, viac Adidas. Zdá sa mi, že dvihli parkovné na 5,50Eur oproti minulému roku. Nech. Nahadzujúc karimory sa rozhodneme zmeniť plán a ísť k Hincovmu plesu. Vodopád Skok dáme hocikedy. Začíname chodníkom Od Plesa k plesu. "Šak v tom náronnom parku vóbec nezberajú smeci. Našél som konzervy, čo sme tam nehali minulý rok", snažím sa byť vtipný, ako keď hus prdne. Zdá sa mi, že ideme akosi dlho. Drahá viligantne hovorí o medveďoch, ale na Popradské pleso šliape pomerne dosť ľudí. Po hodine a dvadsiatich minútach sme konečne pri Popradskom. Malá si vyskúšala pohnúť s nosičom, čo je pod strieškou zaparkovaný, no takmer ju privalil. Ani príliš neoddychujeme a pokračujeme ďalej na Hincovo pleso Mengusovskou dolinou. O5 prekračujeme množstvo potôčikov a riav. Viac riav, viac Adidas. Znepokojuje má kopovitá oblačnosť, ktorá sa tvorí za nami. Búrka je otázkou času. Za poldruha hodiny sme pri plese. Na finálnom prudkom stúpaní kýcham. Vraj sa tak prejavuje vyčerpanie. Cmúľam dokonca aj bonbóny, čo nemám veľmi v obľube. Pred posledným úsekom je vidieť i Rysy a mravčekov na oboch jeho ušiach. Potom vrchol zakryjú Mengusovské štíty. Posledný stupeň doliny a zrazu sa predo mnou zaskveli ostré štíty ležiace v kráse báječnej. |
| Hincove oko pred Veľkým plesom. |
Chata
Do oboch chát zahnala búrka kopu ľudí. Sedia aj na chodbe. Skúsime, čo nám ponúknu horskom hoteli. Lež najprv nezbytné pohľadnice a kofola s tyčinkami Twix. Ktorá je lepšia? Ľavá, či pravá?Polievka je len cesnaková, a potom kapustnica. Naveľa koštujeme kapustnicu. Deti nechcú, len si namáčaju chlieb. Kapustnica vyzerala ako zo somálskej kuchárky. Len kapusta s pomletou paprikou, aby bola voda červená a kúsok klobásy. V tomto vývare plávala osamelá slivka ako Blúdny Holanďan. Príšernosť. Chuť žiadna. Aspoň Kofola bola pravá. Ale...na wc znudene plápolali vonné sviečky. Spodným "zeleným chodníkom" sa vraciame do Štrbského Plesa. Pre záber, ktorý aj tak stál za babku, si vykúpem nohu v potoku. Impregnácia pomáha, cez to všetko voda sa mi dostala cez členok do vnútra. Dolinou popri potoku je dlhšia cesta, no zaujímavejšia. Mamina nás častuje historkami, ako po cestičke išli minulý rok večer koncom októbra. Svietili si mobilmi ako svetlušky (či vínne mušky?) pokiaľ sa nevybili a nezhasli. Legenda hovorí, že skratka ich zaviedla do potoka, kde skončili takmer všetci. My sme šli ešte v lúčoch slniečka a za vyše hodiny, o pol piatej, sme pri vysielacej veži. Kámoške sme sľúbili magnetku. V prvom stánku sme našli jednu peknú panorámu, ale niet komu zaplatiť. Hovorím: " Šak ju zeberme, volado sa rozbehne za nami". No princíp reciprocity by sa vrátil a niekto by nás o 2Eur "otáhol". Ideme ku konkurencii a vyberieme inú, i keď nie takú epickú. Stavíme sa aj v Jednote v útrobách hotela Toliar a dokúpime zásoby. Do hotela prídeme akurvát na večeru. Dnes sa podáva slepačí bujónový vývar a čiernohorský rezeň. Aspoň citrónový zákusok chutil. Sedíme o5 na terase pri vínku a pive a Lomničák nie a nie sa ukázať. |
| V pozadí Zlomisková dolina. Pre turistov je neprístupná |
Plte
Slováci sú komótni. Idú k moru alebo sa motajú akože v horách. V autách, či lanovkách. Turisti veľmi nie sú. V Pieninách som videl viac Poliakov, Láďov-utáhni mi sandál a židov s typickými lokničkami a kipami na hlave.Ráno drahá požiada o jogurt a zopár ich prinesú. Už aj kakauko si starý môže spraviť. Pečivo sú oschnuté makovky a vianočky z víkendu. Od rána sú štíty o5 v kopovitej a rastúcej oblačnosti. Nič nové na svete, počasie si dá repete. Dnes preto nepôjdeme do hôr, len ich lízneme z kraja. Cesta nás okľukou povedie do Pienin. Než sa baby skonsolidovali stihol som vyfotiť hotel. Kým sa rozbehneme, zastavím na obecnom úrade v Starej Lesnej. Pohľadnica=neznámy pojem. Snažím sa skrátiť si cestu, ale naopak, ešte ju predĺžim. Tým, že odbočím v Kežmarku na Mlynčeky namiesto doprava na Starú Lubovňu. Cesta je mi známa, keď sme boli v Belianskych Tatrách, často sme ňou prechádzali. Možno preto ma zlákala, možno vôňa hríbov z okolitých lesíkov, či cigánskych košíkov. V osade Rakúsy cigáni ponúkajú hríby. Čo však, do pekla, robia všetci uprostred osady? Niektorí sa hrnú do busu, no iní len postávajú pri ceste a riadia "hustú" dopravu. Pripadám si ako na kastingu do brazílskej telenovely. Neradno zastaviť. Serpentínami cez Magurské sedlo a Reľov dorazíme okolo pol jedenástej pred posledný prístav pltiek v Červenom Kláštore. Hneď ma pánko v goralskom klobúku zinkasuje dvoma eurami a ukáže, kde môžem auto odstaviť. Po okolí sa motajú pltníci v modrých vestičkách a klobúkoch. Mladí aj starí. Kúpime si lístky za 15Eur, deti 9Eur, prejdeme k prístavu a čakáme. Medzi pltníkmi je konkurencia a majú na brehu predáka. Ten obsadzuje lodičky. Do prvej sa nedostaneme, neviem, či vinou týpka na brehu alebo sa nedočkavci jednoducho predbehli. Čakáme v doobednajšej horúčave ďalej. Koordinátor príde za nami a hovorí, že pôjdeme s nejakými Poliakmi. Vyzeráme, kedy sa z parkoviska vynorí skupina 11 Poliakov. Konečne sa po desiatich minútach naloďujeme. Chcú nás na lavičke rozdeliť, no žena nekompromisne vraví: "My sme štyria!“. Na plti je napísané pre dvanásť ľudí, napriek tomu s deťmi je nás minimálne šestnásť. Rád by som sedel na kraji, ale kvôli vyváženiu lapím v strede plte. Plte sú poskladané z tzv. dlabaniek. Päť úzkych drevených pramíc je spojených a previazaných lanom. Dvakrát stabilne konštrukcia nepôsobí. Vpredu je čečina, ktorá má tri účely: bráni prístupu vody do plte, tvorí ozdobu, a keď sa dakto utopí, spraví sa z nej veniec. Loďku obsluhujú dvaja pltníci vpredu a vzadu. Ten vpredu je len viac menej na parádu. Pot z kormidlovania zrovna z neho neleje, skôr je sprievodca plavbou. „A nie, že ich zasa prekotíš“, s úsmevom na tvári kričí vedúci z brehu, ako sa odrážame. Na pokojnej vode zo začiatku nám spoločnosť robia ochočené kačice. Efektne pristávajú pri lodi ako vodní lyžiari. Prvá impozantná scenéria sa otvorí za Kláštorom. Tri poľské koruny, tri banálne mená: Kaška, Baška a Mariška. Popod Tromi korunami vstupujeme do Národného parku. "Topiť sa teda len potichu a plávať na Slovenskú stranu", upozorňuje kapitán. Perlí celou vodnou cestou. Pod Jánošíkovým skokom sa pýta, kto bol Jánošík. Poľské osadenstvo zaryto mlčí. "Nuž, Jánošík bohatým bral, chudobným dával. Ale jeho frajerka z Poľska, Marína, bola lepšia. Dávala všetkým", smejeme sa spolu s ním. Všetci vedia, že Ďurova frajerka bola predsa Anička. Jednako by to neboli Poliaci, keby si aspoň čosi z legendy neprivlastnili. Vraj 12m šírku preskočil, keď chodil za Marínou. Pravda je taká, že Jánošík do Pienin nikdy nepáchol. Prídeme do miernejšej vody a pltník ukazuje na spadnuté stromy. V parku sú bobry škodná, no najväčšiu skazu robia čierne bociany. Akosi sa dovtípime, že čierne bociany budú cigáni. Všetko samozrejme prekladá do akejsi pohraničnej Poľštiny. Okrem škodnej pohybujúcej sa na brehoch Dunajca, im raz aj had vošiel na palubu. I jeleňa videli ilegálne prechádzať cez rieku. Rieka tvorí prirodzenú hranicu medzi Slovenskom a Poľskom. Plťkujeme popod skalu s odtlačkom akože poľskej orlice. A zase sprievodca pustí ďalší otrepaný vtip, aby reč nestála. Aký je rozdiel medzi svokrou a slnkom? Skúsil som ja: "Slnko každý deň zapadá, ale svokra je stále vidieť". Správna odpoveď znie: "Žiadny! Na obe sa môžete dívať iba chvíľu". Vpredu sa objavuje ďalšia dominata Pienin: Sedem mníchov. Legenda vraví, že bolo raz sedem nadržaných mníchov, ktorí chceli mršiť nejakú (zasa) Marišku. Keďže sa nevedeli dohodnúť v ktorý deň ju kto vypráši, páter ich obrátil na kameň. Ak vraj prepláva pod nimi osemnásť ročná panna alebo manželia, ktorí sa nepodviedli, ožijú. 150 rokov stále pevne stoja na mieste... Posledná hračka prírody je večne otvorená svokrina huba a pristávame na brehu pri Lesnici. Plavba trvala vyše pol druha hodiny.
Kaňon a dedina
Pohonič láka do koča ako potulný komediant, zviezol by nás k penziónu alebo k taxíku. Tých osemsto metrov prejdeme popri Lesnickom potoku aj pešo. Chata, či hotel Pieniny je pred obcou Lesnica. Zariadenie je asi jediný lokál na okolí. Ako sme si sadli, všimol som si špinavý stôl. Zložili sme si batohy a už sa nám nechcelo presadnúť. Očistil som drevený stôl servítkou. Mladá čašníčka bola hneď pri nás. Objednali sme si citrónadu, deťom kurací rezeň a my dospeláci iba polievky. Poháre na vodu boli špinavé a o5 sme ich poutierali servítkou (ešteže ich nosíme stále zo sebou). Kapustová i fazuľová polievka vcelku jedlé. Len v nich plávali akési poľské kabanosy namiesto klobásy. Rezne mäkké a neboli ani mastné. Vonku hrala ľudová kapela, no po chvíli stíchli. Záchody špinavé a smradľavé. Až ma chytila nauzea, keď som videl šušeň na kachličkach. Mal som dosť a rýchlo sme znechutení lokál opustili. Platiť sa dá kartou. Sprepitné som nemal vôbec náladu nechať. Čašníčky ktoré len postávajú pri dverách kuchyne, by mohli aspoň udržiavať čistotu. Viac si v reštaurácii nedám ani tú vodu. Hneď oproti je požičovňa bicyklov. Nechávame dvacku za všetkých a oprieme sa do pedálov. Vlastne prvý úsek k Dunajcu ani netreba. Cesta ide dolu miernym kopcom. Najmenšia sa sťažuje, že jej nejdú brzdy. Domnievam sa, že len nevie brzdiť. Velocipedy sú dosť opotrebované a rozladené ako varhany. Baby majú navyše špinavé zadky, na bicykloch nie sú blatníky. Zopár zastávok kvôli záberom, lenže hrmenie nás poháňa ďalej. Za hodinku sme pri parkovisku. Vôkol síce hrmí, no v Kláštore padne lenivo pár kvapiek. Pri Pltníkovi si dáme kofolu. Mamina konečne dobrú Nescu. Starej bufetárky sa pýtam, ako je otvorené múzeum v kláštore. Na telefóne zisťuje hodiny, času máme habadej. Autom sa presunieme bližšie. Na sklonku dňa neplatíme plnú sumu 2Eur, ale iba 1.50Eur. Zakúpime si lístky do múzea. Do komentovanej prehliadky zastáva takmer hodina. Je v cene lístka, prečo nepočkať? Zatiaľ si deti lížu zmrzlinu a ja so ženou objavíme chuť domoviny v podobe Cyrilových čipsov s horčicou. Chýba nám spoločné foto, preto zídeme k brehu Dunajca a starší pán nás zveční. Sme svedkami scény, keď chlap stojaci vo vode odhodí šľapky do potoka. Jeho žena ich ide zbierať, aby ich neodplavilo. A pritom ešte húka na ňu. Proste hovädo.
 |
| Dunajec je opradený povesťami. |
Kláštor s bylinkami
Kto chce vedieť drby z obce, treba navštíviť hajzle alebo krčmu. Teorém platí všade na Slovensku, kde majú hajzl bábu a štamgastov. Červený Kláštor nie je výnimkou. My sme v dedine dnes i kvôli mníchom z kláštora, preto o piatej šaškujeme pri studni na II. nádvorí a čakáme na sprievodkyňu. Výklad nám urobí korpulentná blondína v čiernych šatách a o5 len pre nás štyroch ako v Harmaneckej jaskyni. Slováci sa vkuse niekam ponáhľajú alebo čo a múzeum preletia bez sprievodcu. Pýtam sa na opadanú omietku a hotel, ktorý v prednej časti onehdá býval. Plány na obnovu múzea sú veľké, peňaženka malá. Vstúpime do prvej malej miestnosti, kde je zobrazený život v okolí kláštora. Plte, rybárske siete a pod. Karteziáni žili v prísne hlbokej askéze a takmer v ustavičnom mlčaní. Mohli hovoriť spolu hodinku týždenne. Raj pre introvertov. V ambite je pod sklom fejk prvého prekladu biblie do západoslovenčiny, ktorý sa použil pri nakrúcaní filmu Legenda o lietajúcom mníchovi. Originál je kde inde ako v Pažravej nad Dunajom. Ďalej je v miestnosti história kartuziánov a neskorších obyvateľov karameliánov, vyznávačov tyčinky Twix. Frátri, ktorí udržiavali kláštor a pátri, ktorí spolu s priorom nič nerobili, len hladní rozjímali o tyčinke a krowkách. V kaplnke Sv. Antona Pustovníka sú najstaršie vitráže na Slovensku. Každé okno je iné. V refektári je pôvodná maľba z r.1520, kde panenka Mária sleduje návštevníkov z akéhokoľvek uhla. Naozaj, vyskúšané. Ocitneme sa vonku pri ruinách frátrovských kamrlíkov. Sympatická sprievodkyňa nás opúšťa, nech si ďalej rozjímame sami. Nakukneme do domčeka predstaveného priora. Spoznávame byliny v mnohých záhradkách. Pamiatka sa od iných zrúcanín odlišuje rozprestretým voňavým bohatstvom prírody. Medovka, rozmarín, či nechtík. Najviac vonia fialová šalvia "neboli" babské ucho. Muzejníci sa dali na bylinkárstvo len nedávno (2016), dokonca predávajú čaje v obchode na I. nádvorí. A pribudne i pivo. Nakoniec si kupujem ešte pri pltiach pohľadnicu. Pltníci zrovna dostávajú výplatu. Peniaze pekne na ruku. Cestou s5 vidíme, že v Tatrách búrka straší hádam celé poobedie. Pred pol siedmou sme v penzióne. Topánky a zelená prepravka s jedlom na terase svedčia, že máme vedľa prišelcov. Na večeru zasa fazuľová polievka. Každopádne lepšia ako v Pieninách. Perkelt s mäsom, čo zostalo z víkendu. Aspoň tak mäso chutilo. Zákusky variácia včerajších. Dedko s harmaniku zmizol. Večer baby sledujú volejbal. Zdolali sme Bielorusky. Na naliehanie maminy som nás zaregistroval po tretíkrát do programu Reštartnisa. Vraj nech si baby v decembri prídu aspoň po medailu.
Skok
Ráno nás nebudia ovce, ale vokály deciek odvedľa. Nie je teplá voda. Strieda sa studená
s ľadovou. Na raňajky koštujem akúsi syrovú roládu
spolu s mladšou. So sladkou paprikou chutí ako rozpustené gumové macíky. Vezieme sa zasa do Štrbského Plesa.
Dnes o5 len ľahkú turistiku k vodopádu Skok. Stretáme záhorákov z hotela. Tí išli na
Jamské pleso, ako sa neskôr dozvieme. Areál Snow sa zasa prerába. Stavia sa kontroverzná vyhliadková veža. Neviem načo ďalšiu atrakciu, keď jedna podobná v chátrajúcom mostíku už je. Len ju využiť. A zo Soliska, kde chodí lanovka je impozantná vyhliadka. Je to ako postaviť na púšti pieskovisko. K tomu bude popod vežu pobehovať prezlečený týpeček za medveďa. Nuž svetlo v lese, tma v hlave. Na lúke pri vodnom zdroji sme obiehali lesníčky a lesníkov
s kosákmi. Kam šli kosiť a čo? Ružovú Vŕbovku, v ktorej sme boli utopení na chodníku? Po poldruha hodine sme pod vodopádom pri akomsi pliesku. Evidentne sa prechádzka dá ísť aj v teniskách alebo šlapkách, ako som videl českých turistov. I keď nejde o vysokohorskú turistiku, ale skôr chodník dedka po operácií, predsa len. Prišli sme zarovno mladých plavcov z Hovadova. Drahá si myslela, že pôjdu Mlynickú a Furkotskú dolinu. To isto. Rozdelili sa na hrdinných pokračovateľov nad vodopád a upišťaných lenivcov čakajúcich dolu.
Pojedáme kokosové keksíky a obletuje nás drobný slávik červienka. Vodopád je vskutku okázalý, lež v plnej sile a kráse sa ukáže najmä na jar. Baby sa idú fotiť na skaly pod vodopád, no vadí mi v zábere nejaká česká pšenica. Stále sa jej nepáčil záber. V tých troch aparátoch má hádam viac fotiek ako zo svadby. Skok fotila ešte aj po hodine, keď sme sa vracali z vrchu. Takmer som z nej dostal celiakiu.
Mladým sa hore k plesu nechcelo, ale mamina ich presvedčila. Ja som bol už namierený dolu. Po reťaziach výstup hore netrvá dlho. Na najhoršom úseku je reťaz odtrhnutá, preto lezieme po štyroch ako batoľatá. Chvíľu sme sa motali pri pliesku v Mlynickej doline. Fotili i baby a celkom vydarené zábery. Niekedy snáď dáme celú dolinu aj s Furkotskou. I pri vodopáde sme videli aziatov. Tak už aj v Tatrách, nielen v Prahe... Dolu sme šli rezko. Tuším mi sedí rýchlejšie tempo. Nesieme pár semiačok borovice limby. Keď nedajbože povyrastú, pôjdu fosils na záhradu. Doteraz sú na parapete a jediné, čo pustili je hnedá farba. Mamina ide na malú, no najprv počká, kým sa odplazi úžovka. Zrovna tam, kde potom išla mladšia. Ocikala teda hada ani o tom z preventívno bezpečnostných dôvodov nebola informovaná. Mali sme dosť času, nasadli sme na staré sedačky, ktoré nás vyniesli na Solisko.
 |
| 25m vysoký vodopád je sústavne obliehaný ľuďmi. |
Pojedáme kokosové keksíky a obletuje nás drobný slávik červienka. Vodopád je vskutku okázalý, lež v plnej sile a kráse sa ukáže najmä na jar. Baby sa idú fotiť na skaly pod vodopád, no vadí mi v zábere nejaká česká pšenica. Stále sa jej nepáčil záber. V tých troch aparátoch má hádam viac fotiek ako zo svadby. Skok fotila ešte aj po hodine, keď sme sa vracali z vrchu. Takmer som z nej dostal celiakiu.
Mladým sa hore k plesu nechcelo, ale mamina ich presvedčila. Ja som bol už namierený dolu. Po reťaziach výstup hore netrvá dlho. Na najhoršom úseku je reťaz odtrhnutá, preto lezieme po štyroch ako batoľatá. Chvíľu sme sa motali pri pliesku v Mlynickej doline. Fotili i baby a celkom vydarené zábery. Niekedy snáď dáme celú dolinu aj s Furkotskou. I pri vodopáde sme videli aziatov. Tak už aj v Tatrách, nielen v Prahe... Dolu sme šli rezko. Tuším mi sedí rýchlejšie tempo. Nesieme pár semiačok borovice limby. Keď nedajbože povyrastú, pôjdu fosils na záhradu. Doteraz sú na parapete a jediné, čo pustili je hnedá farba. Mamina ide na malú, no najprv počká, kým sa odplazi úžovka. Zrovna tam, kde potom išla mladšia. Ocikala teda hada ani o tom z preventívno bezpečnostných dôvodov nebola informovaná. Mali sme dosť času, nasadli sme na staré sedačky, ktoré nás vyniesli na Solisko.
 |
| Pleso nad Skokom bolo kedysi oveľa väčšie. |
Blavácký rám na Solisku
Pšenica s mužom sa vezú za nami. Spiatočný lístok na rozheganú lanovku sa rovná cene v rakúskom Simmeringu, samozrejme kvalitou neporovnateľná. Hore je pod Soliskom 12°C, ale
slniečko pekne hreje. Krátkym chodníkom prejdeme ku chate Pod Soliskom. Vedľa je pizzéria, čo mi pod tatranským štítom pripadá dosť divné ako David Hasselhoff so sójovou tyčinkou. So
ženou si dáme cesnakovú polievku. Staršia hovädzí vývar. Vodovy základ mali
obe polievky spoločný. V jednej boli slíže, v druhej cesnak
a syr. Obe chuťovo nevýrazné. Mladšia mala šúľance s makom. Mak pamätal partizánov, taký bol
horký. Šúľance rozvarené. Kuchtia tam mladé chlapčiská a majú sa čo
učiť. Najlacnejší tiež nie sú, na to, že im proviant vynesie hore lanovka. Drahá tvrdí, že vnútro chaty je
prerobené. Nie je to tak dávno, keď v chate bolo iba výdajne okienko a la školská jedáleň, dnes už je vo vnútri dlhý pult. I drevené obloženie chaty je cítiť novotou. V mojej osobe sa našiel blbec, ktorý vystúpal za nejakou rodinkou ku gýčovému drevenému rámu povyše chaty, aby ju vyfotil.
"Taký blavácký rám", ako ho nazvala hlava rodiny.
Vidíme ľudí z ďalšej výzvy 6 kopcov za tri mesiace alebo Doby Tatry. Kriváň, Rysy, Solisko... Nič náročné, jednako dvojtisícky vyšlapať za krátky čas kondičku preveria. Reštartni sa! má konkurenciu. Cestou dolu je chladno. Vietor fúka proti
nám a nevieme sa dočkať, kedy lanovka zleze dolu.
Na Štrbskom plese je o5 teplúčko, až tak, že si baby dajú zmrzlinu.
Mamina si tlapne s macom a ideme do hotela. S dievkami sa ponorim do
teplého bazénika 5x2m. No sú v ňom "pepčouni" a skáču do vody. Vypochodujem von a uvelebím
sa na lehátku. Prídu i naši známi Záhoráci. Mladšia si s malou Emou hádže
vo vode balónik. Skúsime aj vírivku, ale keď sa
sama vypne vyjdeme. Nedokážeme bublinky znova priviesť k životu. Baby zatvorím do rozpálenej sauny. Vlhko a horúčava nie je nič pre ne. Na večeru celkom fajn zemiaková
polievka. Druhé prinesú roládu s ryžou a mrazenou zeleninou. Roláda vyzerá a chutí, že sú v nej zakomponované zvyšky z raňajok. Minimálne syr. Nuž čo. Zbytočne sa nevyhadzuje. Veď aj doma jeme tri dni to isté. Večer zasa fandíme našim vo volejbale s Nemkami.
Márne. Prehrali sme.
 |
| Najmladšia chata vo Vysokých Tatrách. |
Dvojníci na Brnčalke
Ráno pre nás otvorili jedáleň o štvrť na osem. Ostatní hostia čakali pred privretými dverami, kým sme sa my napchávali praženicou a párkami. Dnes, keď počasie, kondícia a ďalšie premenné dovolia, nás čaká vrchol našej turistiky výšľapom na chatu pri Zelenom plese s bonusom- dvojtisícovkou Veľká Svištofka. Autom sa odvezieme kúsok na rázcestie k zastávke električky a busu. Prvý autobus nám ušiel pred nosom, ale nevadí. O dvadsať minút príde ďalší. Čakali sme s českým deduškom od neďalekého kempu. Dedko, hoci vyzeral vysušený ako treska bol vo vynikajúcej forme. Včera šiel s vnukom jednu z najťažších trás na Slovensku: okruh Studenými dolinami cez Priečne sedlo. Dnes majú oddychový deň a idú si pozrieť Beliansku jaskyňu. Zajtra sa vracajú domov. Klobúk dolu pred ich výkonom. Za necelé tri eurá sme sa odviezli k Bielej Vode. Parkovisko je o pol deviatej už z troch štvrtín plné. Rovnako ako pred cestovaním autom, i pred šlapaním príjmeme všetky potrebné opatrenia v prípade, nudy, hladu a smädu. Na rozdiel od auta, pri turistike hneď vstupuje na scénu súbor techník a stratégií na zabránenie krízy, t.j. hry. Lepšie je, keď sú v okolí dostupné podporné zdroje. Potok, skaly, reťaze. Ideálna by bola partia iných detí, ale parťákov s túlavými úchylkami sme doma zatiaľ nenašli. Pohodlný chodník vedie sprvu Bielou vodou. Keďže je Bielych vôd ako komárov na Sĺňave, má prívlastok "Kežmarská". Kráčame najprv lesom popri veľmi živom a studenom potoku. Sem tam preklenieme potok lávkami. Konča lesa otvoria sa výhľady na Belianske Tatry a začíname stúpať, pričom zabáčame do Doliny Zeleného plesa. Chodník je na otvorenej stráni plný kameňov. Hovorím staršej: „Vy ešte výdete na Lomničák, ja skapem toť pod Svišťofkou“. Baby sa zabávajú na mojej hláške roky. Stretáme spolužiaka z "výšky". Aj on už má rodinku. Spali na chate a išli prechod opačne od Skalnatého plesa. Dlho sa nezdržujeme, máme ešte veľa pred sebou a šliapeme dolinou ďalej. V kosodrevine sa odkrývajú špicaté a sivé končiare Vysokých Tatier. Chata je blízko. Počas túry sa striedame s chlapom, ktorý ide s dievčatkom. Raz oddychujú oni, raz my. Vidíme chatu, no ešte k nej zostáva štvrťhodina cesty. Míňame drevenú búdku, ktorá ukrýva vodnú elektrárničku napájanú výdatne Zeleným potokom. Zelené je v okolí teda všetko. Aj elektrina. Za vyše dve a pol hodiny nás vítajú kačice na Zelenom plese. Oproti trom hodinám písaným na začiatku sme cestu dolinami zvládli pomerne slušne. Chata je utopená medzi končiarmi Kežmarského štítu a Jastrabou vežou. Pleso plní najmä Medený vodopád, ale vidíme aj iné menšie pádiky. Hore otravujú dvaja bundáši chatoví. Sadneme na lavičku povyše chaty a rátame peniaze, aby nám vyšlo na lanovku. Na zostup dolu sme akosi nemysleli. Snáď sa bude dať platiť kartou na Skalnatom plese. Beriem do rúk všetky mince, čo žena má. Kúpime dve Kofoly a Radler, nezabudnúť na pohľadnicu. Pýtam sa chatára, či mi vyjde ešte jedno pivo. Vyjde. Ostane mi 10 centov. O tri dni na Brnčalke otrávili dvoch chalanov a o deň neskôr ďalších ľudí. Museli ich neborákov hospitalizovať. My kulinárske umenie chatárov nebudeme testovať, otvoríme si Májku s rohlíkmi. S výhľadom na vodopád a dominantnú Jastrabiu vežu žujeme obed. Poniže vidíme za stolom našich dvojníkov. Hnedé krátke vlasy, približne rovnaké postavy a tváre. Akurát, že sú Česi. Nenápadne ich vyfotím, ale fotka je rozostrená. Mamina zhodnocuje náladu v tíme, ja v počasí. |
| Brnčalka leží v objatí špicatých dvojtisícoviek. |
Kapybary sa menia v búrke na svište
Rozhodne pokračovať po magistrále na Skalnaté pleso. Po chvíli obchádzame Čierne pleso. No obďaleč, v kosodrevine, je ukryté pred zrakmi ďalšie pleso, ktoré je naozaj plné rozpusteného živočíšneho uhlia. Výškový rozdiel päťsto metrov by nemal byť náročný. Ako stúpame, odhaľuje sa viac a viac panoráma Tatier a malebná Zelená dolina s dymiacou chatkou uprostred. Vľavo sa ukáže sýtozelený masív Belianskych Tatier. Kopské sedlo, kde sme pred rokmi chceli ísť. Deti boli príliš malé a mladšia v nosiči. Pod ním dolina bielych plies a Veľké Biele pleso s Meďodolmi. Po pravici Zmrznuté doliny, kde je stále sneh. Nad nimi trojuholníková stena Kežmarského štítu, ktorá je so svojimi 900 metrami najvyššou v Tatrách. Ďalej nad dolinou sú Baranie rohy a osamotený Čierny štít. Obrázky ani text nemôžu opísať majestátnosť našich najmenších veľhôr, ktorá vás iste osloví kráčajúc chodníkom od Brnčalky. A okrem toho niekde vás oslní aj ľudské hovno, ako sa to stalo nám pred vrcholom. V skalnej úžine za vodopádom, tzv. kuloári, sú obľubené reťaze. Väčšina ľudí sa kĺže cez ne dolu. Nemôžeme čakať, ideme proste na skaly. Lepšie sa ide po reťaziach hore. V podstate ani nie sú veľmi treba. Svišťovka má meno po kolónií svišťov, ktorá vraj v okolí vrchu pobýva. Fakticky, kto na skalách sviští sme jedine my smerom hore. Pred vrcholom hrmí. Blíži sa búrka. Do báb strach vlial energiu a rozbehneme sa. Mama vraví, že si búrku musí nahrať na mobil a na každom výšľape budeme frčať ako blesky okolo nás. Pár idúci s nami na striedačku tiež dostáva strach. Žena im hovorí, že je blbosť sa vracať. Dolu potom idú rýchlejšie ako my. Rýchlo preskočíme sedlo pod Svišťovkou. Baby si ani neuvedomujú, že majú ďalšiu dvojtisícovku. Na pár minút vzdialený vrchol sme z bezpečnostných dôvodov nešli. Búrka ide našťastie smerom od nás do Belianskych Tatier. Avšak sme na okraji ďalšej búrky nad Huncovským štítom. Vyťahujeme pršiplášte, no mamina je nervná, lebo jej zavadzajú palice. Kým to všetko rozprestrie a nahodí prestane aj pršať. Za Huncovskou vyhliadkou vidíme lanovky a striebornú kupolu observatória na Skalnatom plese. Fakticky je k plesu po úbočí Huncovského štítu ešte najmenej pol hodina. Ako prichádzame lanovka do Lomnice sa zastaví. Cez to všetko hore na Lomnické sedlo stále premáva. V Tatranskej Lomnici je búrka, preto sa kabínky odmlčali. Stretávame Čechov z penziónu. Majú lístky na Lomničák, ale počasie stoplo lanovku. Sen o vrchole sa doslova rozplynul v mraku. Aspoň im vrátia peniaze. Pokiaľ nejde lanovka, márne sa dvakrát dožadujem od čučoriedky za okienkom lístkov. Nevedia ani kedy sa kabínky o5 rozbehnú. Niektorí chcú vrátiť peniaze, no na obojsmerné lístky nehrozí. Baby lozia na preliezkach v Svišťove, keď už im nevyšli originál svištovské skaly. Motám sa vo vnútri budovy okolo pohľadníc. Ako vychádzam, vonku udrie v okolí sedla blesk. Iba z takého nenápadného malého obláčika. Ľudia, hlavne mamičky panikária a hrnú sa dovnútra ako dôchodci do Lidla. Vonku zostávame my a pár ľudí. Ihrisko sa šmahom ruky vyprázdni. Dáme si makovník a ideme aj my do baru na čokoládu. Pozeráme, kedy nám odchádza spoj do Starej Lesnej, či stihneme večeru. Počasie sa po hodine umúdri. Začína sa tvoriť fronta na lanovku. Rozbehne sa najprv malá červená kabínka na Lomničák, potom do sedla a nakoniec aj kabínková do Lomnice. Pšenica s veľkými nalakovanymi nechtami zmaľovaná ako kraslica starej Vlčkovej z Moravy, nám spraví na dvakrát nepodarenú snímku. Vystojíme radu na lístky, ďalšiu na lanovku. Chvalabohu rad sa hýbe rýchlo. Do jednej kabínky vojde aj 10 netrpezlivých duší. V Lomnici utekáme viac menej intuitívne na stanicu. Nevieme, kde poriadne je. Skrátka rútiť sa rovno dolu. Presúvadlo v pohode stíhame, dokonca máme päť minút k dobru. Stojím pred značkovačom ako slepý v obrázarni a nechápem načo označiť lístok. Jedna pani mi ukazuje, ako lístok správne otočiť a vsunúť. Odvezieme sa jednu zastávku k autu. Na večeru navarili kucháročky guľáš s knedľou. Celkom ušiel. Sedíme na lavičke bez podsedákov s pivom a tatranským čajom a pozeráme na Svišťovku, kde sme pred pár hodinami liezli.
 |
| Nad Tatranskou Lomnicou je búrka. |
Aqua Zlé /po/city
Staršia je zahlienená a v noci kašľala. Horský vzduch športovkyni teda neprospel. Dnes je sviatok, tak naše chodidlá budú sviatkovať. Dáme si len skromné raňajky.
Pomarančový džús nie je. V popradskom čaji chutí každé vrecko rovnako ako vymáčané týždňové ponožky. Jednako čaj ešte nebolo to najhoršie z Popradu. Okolo desiatej pohádžeme plavky
a uteráky do tašky a vezieme sa do pár minút vzdialeného AquaCity. Na recepcii penziónu sme si
zobrali zľavovú kartu, ale nemali sme žiadnu úľavu na lístku. Rodinný vstup nás vyšiel 55Eur. Aquapark je dobre prístupný z diaľnice a je blízko hlavnej cesty. Parkuje sa kde kade v blízkosti. My sme vstúpili letným vchodom, čo sťažuje orientáciu a nevieme vlastne kam ísť. Smerovniky by pomohli. I to som videl na kúpaliskách. Kúpalisko sa tiesni medzi železnicou a futbalovým štadiónom. Je už staršie. Má 15 rokov, ale zariadenie je v slušnom stave. Rád by som našiel vnútri lehátko
a motáme sa popri bazénoch oblečení. Vyzeráme ako rumunskí cigáni pred Billou.
Žena napokon nájde schody vedúce do
šatní. Prezlečieme sa a nevieme zasa, ako uzamknúť
skrinku. Myslíme si, že máme pokazený zámok. Sledujeme ľudí, ako to robia a naveľa
sa chytíme. Našli sme si aké také miesto pod
stromami. Deku nemáme, sme len na uterákoch. Vydávam predpoveď počasia, že bude
búrka o dve hodiny. V Slovnskom raji už teraz "hrmľuje". Idem s babami
k vonkajším tobogánom. Mamina nenávidí plávanie v niečom väčšom ako vaňa a sedí na deke. Dievčatá len sledujem ponorený po krk v teplej vode. Radšej si zaplávam v 50m
plaveckom bazéne. Po dvoch dĺžkach sa viac menej už len topím, lebo nestačím s dychom.  |
| Aquapark je síce starší, no ako tak udržiavaný. |
Najhorší aquapark, ktorý sme navštívili. Som radšej mohol ísť do Bešeňovej i so spáleným benzínom by možno vyšla lacnejšie. Kúpalisko proste ničím neláka. Sú plány na rozšírenie toboganov, ale to nestačí. Služby sú neadekvátne cene. Veď, ak chcem aby si ľudia nenosili vlastné potraviny, ako môže byť astronomická cena občerstvenia? Kontraproduktívne. Záchody, šatne a chodby by mohli byť teda čistejšie. Všade smrad a mokro. Je problém zamestnať dve dôchodkyne, ktoré by aspoň neustále strierali vodu ako v iných aquaparkoch? Na večeru sa nám ani nechcelo ísť. Langoše strašili v žalúdku stále. Hrachová polievka a bravčové na prírodno so skutočnou zemiakovou kašou. Nie z prášku. Na vytrávenie som si dal minerálku a tatranský čaj, ako inak. Vždy, keď sedíme večer na terase, ozýva sa zvláštny zvuk. Ako strieľanie, alebo klepot vlaku na koľajniciach. Asi to bude prechod cez koľaje. Do konca dovolenky sa mi záhadný tatranský zvuk spoza lesa nepodarí objasniť.
Slzy víly Libanky
Raňajky o5 len striedme. Dnes veľa tiež nenachodíme, čo sa budem napchávať? Objednal som včera večer vstup do opálovych baní kdesi v Slanských vrchoch. Pred deviatou štartujeme. Za Prešovom viem, že je zle, keď smerujem stále na Košice. Nemal som na dvojprúdovku ani ísť. Mamina berie do rúk mapu a prepočítava trasu. Zídeme smerom na Lemešany a vraciam sa s5 cez Petrovany a Dulovu Ves do Kokošova. Od Kokošova sú na ceste smerovníky, už sa nedá zablúdiť. Akurvát v Prešove. Chcelo by to lepšiu propagáciu, ako sa k baniam dostať od metropoly Šarišu. Za obcou Zlaté Bane sa cesta zužuje. Driapeme sa do vrchu. Treba si švihnúť, aby sme stihli vstup, keď sme už kufrovali. Bane sú kdesi pod vysielačom Dubník, ktorý je cestou krásne vidieť. Stožiar je so svojimi 318m najvyššou stavbou na Slovensku. Konštrukciou mi pripomínal Suchú Horu na Skalke. Je aj najvýkonnejším vysielačom na Slovensku a jeho signál zachytia aj v Liptovskom Mikuláši, či v Gelnici. (Prepáčte mi toto odbočenie, je to profesionálna deformácia). V okolí sme videli tiež dosť turistických trás. Prídeme ani nie 10 minút pred vstupom. Utekám k pokladni, zatiaľ čo sa dievčatá prezlečú. Platiť sa dá kartou. O pohľadnice nie je záujem a teda nepredávajú. Zasa budem písať? Aj to je zbytočné. Na múre sú nejaké prilby s baterkami. Vezmeme si dámske, a ktorým nesedia vydá sprievodca zo skladu iné. Je nás cez dvadsať a neskôr v bani, keď sme za ťažkými oceľovými dverami prídu ďalší. Sprievodca najprv vonku blábolí nejakú legendu, ako sa objavili v okolí opály. Sú to slzy víly Libanky, ktorá nemohla byť so svojím milým. Verzia pre dospelých je, že opály sa objavili napr. po vyvalení koreňa stromu. Vchádzame do vnútra. Hneď nás ovanie chladný vzduch z bane. Sprievodca mi pripomína košickým dialektom nebohého Majstra N. Bana vlastne začína za tektonickym zlomom z vulkánu Šebastovka. Sopečný andezit končí a začína železitý limonit. Že je v skale opál, dávajú tušiť zrniečka sadrovca. Opalové bane v Slanských vrchoch sú najväčšie a najstaršie na svete. A sú jedinými na Slovensku, kde sa ťažil drahokam. No počiatkom 20. storočia sa objavili v Austrálii opály v pieskovcoch, kde sa ľahšie získajú a to bol koniec baniam na lokalite Dubník. Posledný majiteľ, francúzska firma len vytunelovala bane. Vlastne bola prvá tunelárska firma u nás. Pokračujeme hlbšie do útrob. Deti dostali za úlohu rátať sošky malých bielych permoníkov, ochrancov baníkov. Napočítali sme ich sedem. Mohli sme vyfárať teda von. V niektorých miestach je baňa prevŕtaná ako ementál. Kde bolo premostenie a opora bane z opatrnosti neťažili drahokam. Moja LED baterka tiež svieti len tak opatrne, aby nevyplašila netopierov. Baňu okrem netopierov stráži i kamenný Dragon. |
| Svetovo unikátne bane by si zaslúžili lepšiu propagáciu. |
V bani je 30 kilometrov chodieb a 60 komínov. Ako pomaly v každej jaskyni, či bani i tu sme boli po tme. No atrakcia je posunutá na vyššiu úroveň. Tentoraz sme nie len stáli v tme, ale sa asi 30 metrov hýbali držiac sa oceľového lana po ľavej ruke. Sem tam však ktosi nyctofóbny zasvietil.
Nazreli sme do strmej spodnej časti, ktorá je pre návštevníkov neprístupná. Motali sa tam nejakí chlapíci v montérkach. Hľadali drahokamy? Iróniou je, že najväčší drahokam Harlekýn nenašli v bani, lež na dne potoka Červenica. Dnes si šuter hovie v prírodovednom múzeu vo Viedni. Keďže sme v múzeu boli, je pravdepodobné, že sme ho videli. Expozícia je hneď na začiatku. Po necelej hodinke sa zmrznutí ohrievame na slniečku. Pre rodiny s deťmi je sprístupnený viac ako jeden kilometer. Avšak pre vodníkov je možný ponor s pobytom 5-6 hodín v bani. Nastalo foto na pamiatku. Potom zhodíme zo seba teplé oblečenie a popri vodnej nádrži Sigord ideme do Prešova. Prejdeme ho kolom dokola, kým sa dostaneme na diaľnicu. Prešov môže dopravou veselo konkurovať hlavnému Hovadovu na západe.
Paninni na hrade
Za Braniskom schádzam na vedľajšiu cestu smerom na Žehru k Spišskému hradu. Ťažko sa odhaduje, kde je voľne miesto. Odparkujem na prvom mieste, pod nejakým stromom a pešo už vyjdeme nejaký ten kilometer navyše k hradu. Nerád by som šiel do Spišského Podhradia, kde hniezdia čierne bociany. Nad nami sú ťažké mraky, každodenná búrka nie je prekvapkanie. Je dávno po obede a chytá nás nervozita z prázdnych žalúdkov. Baby namotám na pannini v bufete. Predavčka ich vytiahne z chladničky a ohreje v mikrovlnnej rúre. Tak aj chutili. Každú pol hodinu sú komentované vstupy. Akurát stihneme zjesť polobagety. Plnoštíhly mladík v kraťasoch podopierajúc sa dáždnikom nám robí sprievodcu najväčším hradom v strednej Európe. V stredoveku bola hranica Rakúsko-Uhorska práve cez hrad. A potom hrad bola i križovatka obchodných ciest. Prešli sme si kuchyňu. Stredovekí ľudia pili hlavne víno (južnejšie) a pivo (sever). Vodu si nevedeli upraviť. Hrad nemal studňu a vodu dovážali v cisternách do bazéna. Aká mohla byť po pár dňoch? Ukázal nám ďalej expozíciu kúpeľne. Páni mali vody koľko chceli, ale kúpali sa 2-3 krát do roka. Radšej používali parfémy. Vraj teplá voda otvorí póry na koži a všetky bacily vojdú do tela. Zaujímavá teória pre humusákov a hydrofobikov. Z paláca Čákyovcov sme sa naklonili k ruinám pôvodnej veže. Majstri postavili donžon, ako sa správne volá, dosť nešťastne na tektonickom zlome. Preto vedľa donžonu postavili druhý a ten je dominantou hradu dodnes. No pre búrku vežu dnes zavreli a vyhliadku sme oželeli. Zavreté sú pre rekonštrukciu aj východné časti hradu. V severnej časti je Románsky palác, ktorý si postavil kvôli svadbe nejaký Koloman. A kvôli čomu je vlastne hrad zapísaný vo svetovom dedičstve. Aj ten je pre nás trinástou komnatou. V Akrádovej chodbe je pod strechou model hradu, výstava zbraní, vpravo mučiareň a vľavo kaplnka. Na hrade síce nikdy mučiareň nebola, expozícia je len návnada pre návštevníkov. Chlapčisko dosť podrobne hovoril o jednotlivých útrpných nástrojoch. V stredoveku už len mučenie bolo pre zločinca súčasť odplaty. Keď bol niekto nevinný a nepriznal sa, považovali ho za natvrdlého. Hriešni sme predsa všetci a k niečomu sa treba sem tam priznať. V mučiarni nás sprievodca ďalej nemučil a chvíľu sme sa motali ešte po hrade sami. Unikum sú tiež obranné kamenné stĺpy, tzv. palisády, ktoré nemá žiadny hrad na Slovensku.
 |
| Hrad sa budoval a upravoval neúnavne šesť storočí. |
V suveníroch nás predsa len dobehla búrka. Pre pani predavačku bolo dobré, že prší, lebo čím dlhšie pršalo, viac somarín sme dokúpili. Keď dážď ako tak ustal, pozreli sme si Dolné nádvorie. Nahodili sme aj pršiplášte, ale viac menej zbytočne. Ikonická podoba hradu nezabráni lietať vrtuľníkom, či lietadlám ani v daždi. Schádzame dolu a sprvu nás vydesí, že nevidíme auto. Je však skryté za stromom, preto sme ho z hora nezbadali. Mám nutkanie ísť do smradľavej Levoče, no baby nezdieľajú moje túžby zavrieť ich do klietky hanby. Preto si mestečko pozrieme len z odpočívadla na diaľnici. Auto tiež pýta svoje a hľadám pre neho kŕmidlo. Smerujem k centru Popradu, ale benzínka nikde. Napokon natankujem smerom na Veľkú Lomnicu. Ani som nemusel ísť do centra. V okolí Tatier leje a stierače sa bohvieako nesnažia. Sotva vidím na cestu. Konečne sme okolo šiestej v penzióne. Na večeru sa podávala hríbová polievka so šampiňónmi. Celkom chutila. A soté s tarhoňou, nad ktorou baby ohŕňnali nos. Stále prší, preto dnes nie sme vonku, ale sedíme vnútri v salóniku pri vínku. Neskôr sa hráme s babami v herni ping pong a vzdušný hokej. Staršia ma v ňom natrieskala 10:2.
Domica a domov
Balíme. Chyžnej sme nechali v izbe dve eurá na skrinke a na recepcii „modrú“ babenke s krikľavo zelenými akrylovými nechtami. Ubytovanie nás vyšlo na takmer 1000Eur aj s prepitným. Na ďalší týždeň sa domáham od firmy preplatiť aspoň štvrtinu. Cez Vernár, Dobšinú a Rožňavu sa kotrbácame do Domice dve hodiny. Vernár je nekonečný horský prechod s tunelom Stratená. I tu čierni bociani ponúkajú hríby . Leto pomaly vrcholí. Slniečko pečie, je horko, priam dusno. Pred jaskyňou je na druhej strane rozpálené parkovisko. Milej babke platím dve eurá parkovné. Za to sa dozviem drby o zavretom rezorte oproti jaskyni. Postavila ho OTP banka. Fungoval dva a pol roka. Majitelia neplatili zamestnancom mzdu a podnik skrachoval. Že by práčka peňazí? V areáli bolo veľké detské ihrisko, sauna, chodil vláčik do Maďarska. Chvíľu uzavretý areál aj ktosi strážil, ale dnes po deviatich rokoch je totálne opustený. Vraj ho ktosi nedávno kúpil a akýsi cigán tam pokosil trávu. Ale prišli sme sem kvôli jaskyni. Domica je jedna z najkrajších jaskýň na Slovensku. Pochodili sme všetky prístupné, takže môžem porovnávať. Veľa ľudí velebí susednú Baradla v Maďarsku. Baradla je však mŕtva čierna diera. Naša stále žije a kvaple neustále rastú. Sú v nej všetky útvary zo Slovenska. No Domici chýba propagácia. Ani tí Španieli alebo Maďari, s ktorými sme vo vnútri boli nemali sprievodcu v rodnom jazyku. Ani brožúrku, kúsok papiera, ako sme dostali v maďarskej Baradle. Jaskyňu navštevujú Slováci zo všetkých kútov krajiny. I napriek tomu, že lodičkám na väčšiu časť roka odzvonilo. Riečka Styx je vyschnutá, člnky sa smutne sušili na plytčine. Sprievodca bol ako robot. Naučený text len monotónne drmolil bez známky akejkoľvek účasti. Chcelo by pri výkladoch viac komunikatívneho človiečika. Niektorí úbožiaci fotili na mobil napriek tomu, že nemali kúpené fotenie. O5 píšem, že bez statívu je fotenie v jaskyni k ničomu. Radšej si kúpim lepolero s fotkami za 2Eur. Sprievodca požiadal o absolútnu tmu, ale zasa sa našlo pár jedincov, ktorí museli displejmi svietiť. Vyplašili sme žabku i netopierov, ktorí sa pomaly zazimovávajú a každoročne navyšujú guano kopu. To je netopierí trus, skrátka hovná. Titanic je neskutočná legenda. I v Domici je paluba Titanicu ako na kremnickej Skalke. Išla s nami v skupine rodinka s bábätkom. Nepáčilo sa mu v jaskyni, úplne ho chápem. Nedávno vyliezlo z tmy a teraz zasa s5? Našťastie zaspalo na mamine.
Spoznali sme o5 čarovné zákutia našej krajiny. Overili si , ako to nemá fungovať, ako sa draho najesť, že Tatry sú doménou medveďov, lykožrúta, rómskych zberačov a českých schovávačov. Naše deti sa hrali konečne pár dní analógovo a nečumeli do väčšieho, či menšieho displeja. Pracujúci rodičia si spravili psychohygienu z rutiny bežných dní. Takže hurá do roboty a do školy!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára