Kľak na tretiu

Na tomto "zube" Malej Fatry sme boli už tri krát. Najprv zo zvedavosti, lebo sú z neho skvelé vyhliadky, potom preto, že ma ten vrch stále provokoval. Pri našich potulkách vrchmi som jeho charakteristickú siluetu odvšadiaľ videl a naposledy v rámci výzvy Reštartni sa!
Výstup prvý (2009)
Výlet sa nezačal zrovna najlepšie, ale koniec dobrý všetko dobré. Šli sme so sestrou a jej priateľom. Mali prísť k nám a odtiaľ svokrovým autom sme mali ísť na Kľak. Lenže vlak, ktorým mali prísť v nedeľu nejde. Takže sme šli pre nich. To ešte museli ísť na záchod. Tak zasa k našim. Vyrazili sme. Nevedel som, kde je technický preukaz od auta. Ako vedúci výpravy som to mal skontrolovať. Zastavili sme zasa a kontrola priečnikov. Našťastie sa našli. Ideme ďalej. Zarozprával som sa s vodičom a minuli sme výjazd z diaľnice. Takže sme k nášmu hodinovému meškaniu prirátali ďalších 10 minút. Šofér dal do satelitnej navigácie dedinu Kľak. Skoro sme opäť zle odbočili. Intuitívne som mu prikázal kade má ísť. Človek zvíťazil nad technikou. Preprogramoval som nešťastnú skrinku. Do Fačkovského sedla sme dorazili v najväčšom úpeku. No šli sme hore. Ja som trepal v nosiči ročnú dcérku. V Reváňskom sedle sme sa najedli a šli zaútočiť na vrchol. Je odtiaľ nádherná vyhliadka na Strážovské vrchy a Malú i Veľkú Fatru. V diaľke sa týčili ostré vrchy Západných Tatier a Kriváň. Stopy snehu boli ešte na Martinských holiach a Nízkych Tatrách. Celé Horné Ponitirie a časť Považia je ako na dlani. Cestu s5 sme rýchlo zvládli bez prestávky. Domov sme šli cez rázovitú obec Čičmany. Všetko bolo zatvorené, takže sme sa len prešli pomedzi domčeky. Cesta do Ilavy je odtiaľ dosť krkolomná, plná zákrut a o pár rokov aj výmoľov.

                                                Dominanta Malej Fatry - Kľak (1351m).

Výstup druhý (2016)
Brúsil som si dlhšie zuby znova sa vyštverať na tento neprehliadnuteľný vrch. Bola to naša prvá turistika v ´16. roku. Vybrali sme sa v krásny aprílový deň. Asi v tretine výstupu už bol chodník zľadovatelý. Slnečné lúče do tmavého lesa nepreniknú. Kĺzali sme sa ako naši hokejisti na majstrovstvách, no do smiechu nám nebolo. Navyše prvé jarné kilometre sa šli ťažko. Predsa len prevýšenie 500m z Fačkovského sedla dá zabrať. V sedle Reváň sneh na chvíľu zmizol. Začal až s posledným stúpaním k vrchu Kľak. Brodili sme sa 20cm hlbokým snehom. Na vrchole takmer žiadny sneh. Vyfúkal ho vietor, roztopilo jarné slniečko. Dvojitý železný kríž bol zhodený. V malej skalnej skrýši trčali spod ľadu ľadoví mužíci. Cesta dole bol väčší adrenalín ako hore. Šmýkali sme sa. Mamina spadla a udrela si zadok. Šli sme skratkami po snehu, aby sme sa vyhli zľadovatelým úsekom chodníka. Aspoň baby mali zážitok. V kolibe sme si potom dali halušky s bryndzou.

                                         V apríli sme sa brodili k vrcholu snehom, ľadom.

Výstup tretí (2017)
Vrch bol určený i ako výzva v programe Reštartni sa! Preto na sklonku leta sme sa o5 ocitli vo Fačkovskom sedle s "karimorami" na nohách. Hore sa nám šliapalo dobre. Predsa sme len za leto niečo pochodili. Vrch sme dali vo veľmi dobrom čase. Aj mladšia vykračovala svižne. Maminu pichlo v kĺbe, keď sme prechádzali skalný úsek, kde minulý rok spadla. Jarnú kvetenu vystriedalo more bodliakov, ktoré sme na vtedy nevideli. Rovnako v tráve sa krčil aj biely kvet s listami pripomínajúcimi bodliak krasohlav bezbyľový, ktorý teraz kvitne. Na sklonku suchého leta bola zem vyprahnutá a popraskaná. Kríž už stojí na vrchu. Len vrcholová kniha je v šalátovom vydaní. Vyhliadky neboli doširoka, do ďaleka, bol totiž slabý opar. Tatry ani nebolo vidno. Ale videli sme Krížnu, kde sme tento rok stáli. Dolu sme šli takmer za rovnaký čas ako hore. To ma prekvapilo, ale sem tam sme sa motali. Konečne sa nám podarilo navštíviť aj chalúpky v Čičmanoch, i keď časovo  natesno. Pre prehliadku sú sprístupnené až dve. Ukazujú život, odevy a zvyky v dedine. V menšom domčeku, ktorý je jedným z pôvodných je komplet zariadenie z 20.-tych rokov min. storočia. Samozrejme sme skončili v dajakom humne na bryndzových haluškách.

                                                     Veľmi podobný záber v inú jar.

Minibytosti v Španielsku

Deň pred odletom.

Mama pozerá každému čiary života, či nezahučíme v lietadle. V správach dávajú, že po turistoch v Španielsku hádžu záprdky, kývu autobusmi alebo ich sprejujú (autobusy, nie ľudí) "Turists go home". Mama aj nadáva.

Olá Espaňa!

Dovolenka začala u nás upršaným počasím a teplotou 21°C. Zbalení sme ultra last minute za poldruha hodiny, a to sme vyvažovali kufre. Na diaľnici stretneme prietrž mračien, ktorá sa postarala o umytie auta. Pri Avione stretneme sestru, ktorá sa postarala o zaparkovanie auta. Hneď sme dostali na odbavovacej prepážke palubné lístky. Chvalabohu, váha doma ukazuje správne. Budeme sedieť niekde v prednej časti pred krídlom. Pri prechode detektorom pípala najmladšia. Niečím jej posypali ruky a nohy, vlhkou handričkou zotreli a dali do analyzátora. Čakali sme hodinu v odletovej hale a pozerali na dúhu. Hala je nešťastne riešená, lebo nič nie je vidieť na ploche letiska. Akurát vládne lietadlá. Staručké Tupolevy smutne stoja bokom od diania na letisku. Čochvíľa absolvuje jedno z nich posledný vzlet do výšin. Odletel Ryanair Londýn i Berlín aj Smartwings na Rhodos a priletel náš Bulík (Boeing 737). Za necelú hodinku sa sáčkujeme do jeho útrob. Lietadlo ani nebolo plné. Vpredu bolo dosť voľných miest. Privítala nás posádka českého kapitána Jureňu. Vzlet bol severným smerom z dráhy 04. Zatočili sme smerom na juhozápad. Krásne bolo vidieť Hovadovo pod nami. Počas stúpania sme prelietavali turbulenciou v mrakoch. Pocit ako na húsenkovej dráhe alebo Calypso. Malá sa bála, že padáme a pišťala. Snažil som sa odpútať jej pozornosť kreslenými vtipmi v časopise. Nad severným Talianskom sa počasie zlepšilo a videli sme už len zbytky frontálnej oblačnosti, ale hlavne ostré končiare Álp. Neodolateľne zmaľované a navoňané letušky začali roznášať bagety a pitie. Ponad pobrežie Cote d´Azur vo výške vyše 11km sme sa plížili k Španielsku . So západom slnka sme prekročili hranicu niekde v oblasti Girony. Nad pyrenejským polostrovom sme leteli ešte hodinu. Pred pristátím sa mamina pomodlila očenášov a zdravasov, koľko ani na ruženci nie je. Nočné pristátie však bolo hladké (inak by som tieto riadky s najväčšou pravdepodobnosťou nepísal). Letisko je veľké asi ako pražské Ruzyně. Batožinu sme dostali pomerne promptne. Na letisku nás usmerňovali delegáti s tabuľkami do podzemných garáží, kde stál autobus. Vonku dusno a 25°C. Opar. Staršiu fascinovali veľké palmy a kaktusy, a to ich videla potme. Španieli tu zasa nemaju borovice a lipy. Prevahu má biela a geometrické tvary domov. Nočná Belanmádena žila naplno. Vo dne je tu horko, všetci sú zalezení alebo sa máchajú v mori. Čas na zábavu prichádza so západom slnka, ktorý je tu takmer o hodinu neskôr ako u nás.  Za 20 min. sme stáli na hoteli. Cez tisíc kruháčov, na ktorých sa otáčaju autá do protismeru. Sme totiž akože na diaľnici. Veľakrát treba ísť aj kilometer ďalej. Ako teraz od Málagy k hotelu. Pred hotelom budujú prechod pre chodcov, ale typickým "maňána" štýlom. Nie je dokončený ani v deň nášho odchodu. Prístavná plocha pre autá je lemovaná vysokými palmami a fontánkou. Pred hotelom je voliéra s papagájmi agaponis. Hotel je postavený na útese a recepcia sa vlastne ocitá tak na 8. poschodí. Dostali sme izbu na najvyššom 11. poschodí. A s výhľadom na more. Pritom sme nepýtali s výhľadom. Lenže hotel iné nemá! Je to odrb na hosťov. Sme však blízko výťahov a počúvame ich symfóniu. Zvykneme si. Dlho sa však na povoz čaká. Ako zviesť 1000 ľudí vymáknuté nemajú. Výťahy pýtajú rekonštrukciu alebo pridať ďalšie konča budovy. Po polnoci sme konečne zaľahli pod plachty. Pre 4 ľudí sú postele vlastne dve letiská. Spím zo staršou, ale tá putuje počas noci a vytláča ma. A ešte aj berie tú tenučkú plachtovinu. Nastavil som klímu na 22°C a "Buenas noches Playabonita".

                                                             Náš hotel Playabonita.
 

More jedla a more rýb.

Veľa sme nespali. O 7.30 hotel ožíva. O 9h sme sa vykotrbácali na raňajky. Pod nami raňajkuju čajky vo vodopáde. Reštaurácia je na siedmom poschodí. Tam zídeme pešo, ale hore s plnými bruchami sa vezieme  výťahom. Ochutnal som Churros. Niečo ako naše langoše len sladké a cesto je hutnejšie. Baby mali omeletu. Na pláž treba zísť na 1. poschodie. Zatiaľ sme len po raňajkách omrkli pláž. Množstvo úlomkov mušličiek. Bude žatva ako teraz obilná u nás. Nebaví ma stále chodiť k baru a pýtať fľaše s vodou. Nemám však na výber. Z vodovodu by mi odporučili vodu asi len baktérie E.Coli. Doobeda je stretnutie s delegátom. Objednali sme si výlet na Gibraltár. Pred obedom odpočinok na izbe. Deti už tráfa šľak, kedy okúsia more. Na obed sme preto len čosi dzobli. Ja som netipol správne a dal si zeleninu v slanom náleve. Ako dezert akúsi napodobneninu tiramisu, baby šľahačku. Potom sme sa konečne dali do plaviek a zviezli sa k pláži. Drahá zhodnotila situáciu stavu opálenia ľudí vôkol vs. ona s poznámkou, že belejšia je už len pena v mori. Pláže sú verejné. Španielky majú zadok ako Mária Terézia a hlavne melú s hubou jak mlynčekom. A hlasno. So staršou som šnorchloval a ukazoval krásy mora. Ježko a podivné čudo v tvare bagety. Veď sa aj nazýva morská uhorka. Holotúria. Jednu som držal v ruke a nevedel aký poklad morí vlastne mám. Na to ako odpudivo vyzerá, dokáže vraj o.i. ničiť rakovinové bunky. Pred nami sa mihali ryby, rybky ako v Grécku. I mamina sa omočila a ponadávala, aká je voda studená. Na Costa del Sol je more sviežejšie. A to vraj je momentálne more vyhriate viac ako inokedy. Keď už ma všetko štípalo od soli, skončili sme s potápanim. 

                                              Pohľad z balkóna na pláž, kde sme boli každý deň.

Na večeru si baby rozkázali cestoviny, na to melón, zmrzliny, každá po dve, a tiramisu. Padá to do nich jak Nemci do krytu. Ja som bol skromnejší a dal si grilovanú zeleninu s akousi platesou, tuniakom a delikatesou medzi rybami - Zeusom ostnatým (tiež ryba s. Petra alebo John Dory). Je ako guma a vraj lahôdka. Takýchto fajnoviek nás čakalo počas týždňa viac. Za tým malý zákuštek. Žena tiež ochutnala platesu a zemiaky v bielom jogurte. Spláchli sme večeru ľahkým bielym vínom. Tipovali sme, či farby kuchárskych čiapočiek niečo znamenajú. Čierna smažia, ružová teplé, biela studené jedlá. Táto teória sa v priebehu dní nepotvrdila. Plní sme sa prešli dolu a hľadali zastávku na zajtrajší výlet. Skonštatovali sme, že bude oproti MHD zastávky, čo sa aj potvrdilo. Avšak skutočná MHD zastávka je inde. Pod hlavnou cestou.

Opice nad mestom
Stávali sme ťažko a takmer za tmy o 7h. Slnko tu vychádza neskôr o 7.30h. Navyše hmla ako v horore. Skvelé počasie na výlet. Rýchlo sme nahádzali do seba raňajky. Baby akože palacinky z gumo cesta. Ja tour de salamy. Ale nič extra. Plnená olivami je určite úlet mimo. Šunky a salámy občas striedajú, no žiadna sláva tie španielske. Ale dal som si dobrý hrudkový syr. Niečo medzi smotanou a syrom. Slovákov sme na zastávke spoznali podľa igelitiek s obedmi. My sme niesli štyri. Rezeň, bageta so salámou, k tomu dresingy a maslo, džús, voda, jablko, broskyňa a sladké praclíky Palmeras (nazývané tiež slonie uši). Bagetka sa bez dresingu ani nedala jesť. Po ôsmej dorazil bus. Klimatizoval a babám bola zima. Vzali sme si mikiny. Kým sme dorazili do Gibraltáru vyjasnilo sa. Delegát rozprával takmer celou cestou. Ako vlastne Nemci po vojne priviedli sem na Costa del Sol turizmus, keď utekali pred šibenicou. Po letnej sezóne sa pracháči zbiehajú na golfovú. Golfových ihrísk je tu ako mrakodrapov v New Yorku. Ako zavreli starostu Funegiroly, lebo povolil výstavbu domov v chránenom území. Dlho hovoril o Gibraltáre a začal teda veľmi zo široka cez Rákocziho povstanie, Turkov až ku španielskym Carlosom. Gibraltar (v preklade Tarikova hora) by vlastne mal patriť Maroku a nie Britom alebo Španielom. Arabi mávali vlajkou na skale už pred opicami a dlhých 700 rokov. Na hraniciach v La Línea len španielsky colník vstúpil do busu a pozrel pasy. Preťali sme dráhu letiska, kde stál vojenský Hercules a stíhačka Jaguár. Nelieta, iba upozorňuje Španielov, kto je tu pánom. Hneď vedľa dráhy je futbalový štadión Victorie, ktorá chodí na truc Španielom hrávať do Portugalska zápasy UEFA. (štadión je o niečo menší, ako požadujú pravidlá). Nad poloostrovom býva oblak, keď sa pretnú vetry z východu a západu. Vraj keby 429m kopec bol o 4m nižší, nedochádzalo by k tvoreniu hríbika - levantera. Takto sa miestni chodia kúpať vedľa na pláž do Španielska, kde je slnko. Kde sa hrabú gibraltárski. To u nás, keď sa preťali vetry z východu a západu, mali sme oblak 20 rokov nad republikou. 

                                        Gibraltárska skala od hranice. Naľavo letiskový terminál.
 
Zaparkovali sme v nových garážach v centre. Bolo takmer 10h. Hneď vás tam vyfotia a pri opätovnom nastupovaní už sú pred busom na stolíku nachystané tanieriky s fotkou a rokom návštevy. Naše podobizne som tam poobede nevidel... Sila môjho foťáka odplaší rádoby umelcov na hony, ako som sa ešte mal možnosť presvedčiť. Dievčina od nás sa vymkla na provizórnom vecku v kontajneri. Urobila si svojku, nech vie celé Slovensko, ako je to zostať v nedokončenej budove kdesi na konci sveta. Čo na nej bolo asi nemá vhodný obsah alebo slová. Po šťastnom vyslobodení sme pokračovali o poschodie vyššie, kde čakali minibusy Rock Tour na okruh ostrovom. Boli sme v troch "busíkoch". Šofér pustil českú nápovedu. Anglická pani mu zasa našepkávala kedy spustiť mp3 prehrávač ďalej. Mal i tanierik na dýško, ale myslím, že zostal prázdny. Staro usadlíci s nostalgiou spomínajú, keď bol polostrov menší. Zasypali ho však sutinou z tunelov a zväčšili. Už je ako ementál. Cez dve také diery - úzke tunely sme prechádzali.  Prvou zastávkou bol Europa point. Okolie je zrekonštruované. Je tam nové detské ihrisko aj kriketové a parkovisko. Dominantou je obrovské, 50t delo zrenovované v r.2013. Ľudí však viac zaujíma vyhliadka. Na východnej strane trčí maják, ktorý dosvieti do Afriky i ďalej. Z cípu je vidieť protikus gibraltárskej skaly, marocká Jebel Musa vzdialená 24km. Vedľa nej španielska enkláva Ceuta. Tí španielskí býci takto v kruhu zvierajú maličký kúsok britskej zeme. Smerom na západ je v diaľke najjužnejší výbežok Európy, Tarifa.  Na mori čakali lode na džob. Roztrúsené ako muchy na morskej pavučine. Podľa mňa, fúka tu 365 dní v roku. Pod skalou, za naším chrbtom je najdrahšia mešita v Európe. Al Ibrahim mešitu postavili Saudi, lebo v meste už nestíha. Sadli sme do busov a vyšplhali k jaskyni St. Michael. A tam už bol konečne symbol Gibraltáru, jediné divé opice v Európe, makaky. Vraj si ich sem z Afriky doviezli britskí vojaci, a potom strieľali. Pekná zábavka. Jemnešia teória tvrdí, že sa sem prepašovali v útrobách marockých korábov. Popri jaskyni žije skupina asi 20 opíc. Legenda hovorí, že opice sa sem dostali tunelom, ktorý vedie z Afriky popod prieplav až do jaskyne. Na Gibraltáre je 150 jaskýň, ale iba St.Michael je sprístupnená. Nachádza sa vo výške 300m nad polostrovom a je dostupná autom alebo pešo. Dá sa vyviesť aj lanovkou a potom kúsok južným smerom k jaskyni. Pri vstupe sa nedá obísť obchod so suvenírmi. Aspoň, že nie je ďalší pri východe. Jaskyňa nie je veľká, ale je vysoká. Prakticky ju tvorí len auditórium a malý okruh. Je mŕtva, na rozdiel od slovenských sprístupnených jaskýň. Kvaple už nerastú. Cez to všetko je efektne nasvietená, atmosféru podmazuje hudba. Je v nej umiestnený rez kvapľom, čo zasa v našich "dierach" absentuje. Za polhodinky sme vonku. Jej návšteva nezaberie dlho a je tiež fajn sa trocha schladiť v horúcich dňoch a na chvíľu byť mimo rušného centra. 

                                                        Efektne nasvietená jaskyňa St. Michael.
 
Do minibusu sme skočili poslední, lebo nás zdržali opice. Nie tie naše, ale domáce. Zakaždým som odtrhol chabo držiaci plastový kryt sklopného sedadla. Vyššie už autá nechodia, hoci som v to dúfal, že pôjdeme až kdesi na Upper rock. Ale to ani delegát nespomínal. Lanovka tiež nejde na samý vrch, ale treba kus šliapať na vyhliadku.  Zišli sme teda dolu po ceste, kde sa údajne rútil James Bond. A skončil v Monacu. Inu, v bondovkách je všetko možné.  Bolo tam zopár vyhliadok, ale nestáli sme už nikde. Akurát, keď sa šofér snažil prekĺznuť vedľa stojaceho týpka s nákladiakom. Popri jedinom zachovalom maorskom kúsku hradu, v ktorom bolo donedávna väzenie, zviezli sme sa dolu do centra. Delegát nás doviedol na najrušnejšiu ulicu a zavelil rozchod. Mali sme viac ako dve hodiny na motanie sa. Ako správni Slováci sme vybalili z igelitiek "šnicle" a oproti mestskej radnici sa pustili do nich. Pod každou lavičkou nám gurmánsky zážitok spestrila grcanica.  Vbehol som do TIC a vzal mapu. Na lanovku a vrch bolo neskoro. Na hlavnej ulici ľudí ako na Trafalgáre. Netuším, čo tam všetci hľadali. Asi kešky. Prišli sme na Casemate square, čo je najživší kútik na tomto 7km2 poloostrove.  Neveľké námestie, ale s veľkou koncetráciou ľudí. Nachádza sa pri novej vstupnej bráne Water gate do starého mesta. My sme sem prišli z Main street. Kasemetové sa volá kvôli tomu, že bolo alebo aj čiastočne stále je obklopené kasematmi (malými obrannými pevnosťami) pre britských vojakov. Kopec kaviarničiek, obchodíkov a rýchlych občerstvení. Nič poriadne, stvorené pre Britov, ktorí nemajú vlastnú kuchyňu. Na jeho južnej strane je obchodný dom. Symbolom sú dve červené telefónne búdky, aby ste nezabudli, že ste na britskom územií. Nachádza sa tu i jediné zastupiteľstvo cudzej krajiny na Gibraltáre - americký Burger King. Navštívili sme na konzuláte akurát hajzlíky. Po námestí sa prechádzal neviditeľný v uniforme námorníka a na motorke vo vzduchu visel iný chlapík. Videl som na ňom, že ho to nebaví a v helme sa potí. Obďaleč bol pápež ako živá socha. Po tretej hodine mu padla a videli sme ho prechádzať cez hranicu. Pochopiteľne odlíčeného. Spoznali sme ho podľa dvoch čiernych labradorov. Mali sme ešte čas,  tak skúsime dobiť maorsku pevnosť. Motali sme sa hore uličkami starého Gibraltáru. Počul som tu hlavne Španielčinu, ale tiež skomoleninu angličtiny a španielčiny nazývanu Yanito. I miestny nám vysvetľoval cestu, ale stratil som sa v jeho popise. Hoci je zrúcanina na dohľad, ide sa k nej kľukato. Mapa bola orientačná ako digitálny teplomer. Napokon sa babám v tom horku ani nechcelo ísť a pevnosť ostala nedobytá ako za 700 ročnej vlády Maurov. V dvoch tretinách cesty sme sa zvrtli s5. 

                                                            Uličky v blízkosti Casemate square.
 
Kúpili sme si pohľadnice, magnetku a čakali pred červenými búdkami na nášho človeka. Ten nás potom zaviedol k busu. Cez hranicu štátov sme prechádzali osobitne. Vystúpili sme a pešo ju prekročili. Britského colníka som nevidel, kontroloval nás iba Španiel. Domácim prehľadávali tašky. Tí sa evidentne vracali z práce. S5 sme šli popri pobreží. Všimol som si, že pod Gibraltárskou skalou rastie nové sídlisko. Nechcem vedieť,  čo tam stojí byt. 5min. zastávka na vyhliadke na La Línea a skalu. Potom popri slnečnom pobreží do hotela.  Delegát medzitým dokončil svoj výklad  s najnovšími dejinami. Gibraltárskí sem tam potvrdzujú svoju nezávislosť. V r.1967 hlasovalo za zotrvanie vo Veľkej Británii 99.6%. Zvyšných 44 ľudí malo nachystané kufre na hranici. Teraz počas Brexit-u si Španieli znova brúsia zuby na skalu. A Briti chystajú oslavu 50. výročia utvrdenia sa v Spojenom kráľovstve. No a tie opice tam stale ešte sú... Deň Gibraltáru je v septembri, kedy vypúšťajú 30 000 konfiet. Predtým balóniky, ale to im "živoťáci" zatrhli.  Pred šiestou sme na hoteli. Sú veľké vlny. Decká nadchli, tak sa zrýchleným presunom objavujeme na pláži. Skáčem do vĺn. Absolvujem riadny preplach slanou vodou. Som ako soľnička. Navyše aj plný kamienkov ešte aj v riti. Baby lovia naplavené mušle. Hodnotíme ako nám prospieva morský vzduch. Po dvoch dňoch mám odreniny zo šlapiek a kamienkov, staršia akési vyrážky, mladšia nemá hlas, len chrapčí, mamina má červené nohy. Na večeru si dám krevety, ale hlavne okusim Andalúziu. Výborný šalát na sladko s kúskami kurčaťa,  kreviet a s hrozienkami. K tomu andalúzske kura a placka s garnátmi. Baby tortilovú placku a kebabom. Po večeri nám trávi na pláži. Vychádza oranžový mesiac. Večer popíjame vínko a kukáme na flamenco.

 

 El mangrelo

Baby spia aj do pol deviatej. O týždeň nastane kruté prebudenie o pol siedmej. Doobeda sme boli na pláži pri hoteli. Holuby vydzobavajú mušle a raňajkuju. My síce nemáme korýtka na raňajky, ale môžeme si dať šampanské. Chlastať a žrať  sa dá prakticky až do polnoci na 

 lehátku.  Stále sú vlny a voda kalná. More ráno chladné. I tak sme našli zatiaľ najkrajšiu mušlu. Ja som babám ukázal lepkavú sasanku a mal som v ruke i ježka, ale som ho pustil. Iba čo som si dopichal prsty. Nerozumiem ako niekto môže ísť s bábätkom na dovolenku. Veď si nikto neoddýchne. Koľko takých ľudí tam je. Ale pokiaľ malé posadia a to iba je, dá sa. To sme my nezažili s našimi strigami. Dnes sme skúsili aj hotelový bazén. Je postavený mimo hotela a vstup je na kartičku. Baby sa šmýkali na kĺzačke, ja som dával na ne pozor. O pol jednej sa začala akože párty. Také trocha nasilu, v troch jazykoch animátori šaškovali pred bazénom a ľudia skačkali ako gibraltárske opice. Šli sme radšej na obed. Potom siesta na izbe. Busom sme sa vybrali do centra Belanmádeny. Cena lístka platí pre všetkých rovnako. Ako v Grécku. Vraj by taxík vyšiel lacnejšie, ale nie je to tak. Časy su orientačné. Prakticky len odchody z východzej stanice, kdesi uprostred a kedy dorazí na konečnú. Cieľom bolo delfinárium Selwo Marina. Selwo znamená Sea Loves World. Keďže bus stojí na znamenie ani sme nevedeli, kde sme. Centrum Belanmádeny a dobrý orientačný bod je stožiar s vrtuľkami. Previezli sme sa o dve zastávky, počítal som ako panna termín pôrodu. Tak sme potom pešo šliapali asi kilometer. Cez park La Paloma s liliputími sliepkami, zelenými agaponismi i obtlstlými králikmi sme prišli pred delfinárium. Vstupné ako asi všade pre štvorčlennú rodinu. Či je to aquapark, zábavný park, vyjde na cca 80Eur. Pýtam sa vrátnika, kedy budú vystupovať delfíny. Až o pol ôsmej. Tak to máme viac ako dve hodiny na motanie sa po parku. Kupujeme teda lístky. Pokladníčka napíše na mapku nejaké čísla, ale nerozumiem, čo znamenajú.  Na mapke sú aj časy jednotlivých vystúpení. Ideme si pozrieť tučniakov. Zo stropnej rúry sa im sype ľad a páni vo fraku len tak postávajú, občas sa nemotorne tackajú. Je tam viacero druhov, najviac sa v iglu motajú patagónski. Sú výborní plavci, dokážu sa potopiť do 500m hĺbky a vydržia pod vodou 100 krát viac ako človek. Nejaký tučniak je aj nórsky rytier. Ideme hore nad betónové iglu. Pred ním je krokodíl kajmanský, tzv. el mangrelo s piraňami. Vo vnútri hady, jašterice cichlidy a raje. Zídeme dolu k malej aréne. Mala byť exhibícia vtákov. Začne s typickým španielskym maňana. Najprv vybehnú dva kohúti, ktorí  zobú z misky. Krotiteľ hovorí španielsky a anglicky. Strácam však súvislosť. Pomalým krokom sa po lane blíži červená ara. Maminu skoro okadí. Preletí sa, potom dotrepú bieleho kakadu, ktorý sedí na rukách modrých čiapočkách. To sú tí, ktorí majú VIP lístok. Potom prelietajú žlto modré ary, zbierajú plechovky do koša. Párkrát preletia ponad divákov a šou končí. Ideme k delfínom. Tí plávu asi v štyroch bazénoch. Najhlbší so sklami je pre ukážky. Baby si dajú strojovú zmrzlinu. Pani má nachystané kelímky, ktoré vloží do lisu, a potom riadne tlačí, aby vytlačila trochen zmrzliny do kornútku. Pri druhej tlačím očami spolu s ňou a rozmýšľam si ju ísť vytlačiť sám. Ako sa zmrzlina topí, ide jej to ľahšie. Sedíme na lavičkách a sledujeme ako kŕmia delfínov. Sú tam i nejaké deti. Mal sme tam aj my byť?  Vŕtajú nám v hlave tie čísla na mapke. Zastavíme sa v obchode so suvenírmi, ale pohľadnice takmer žiadne alebo len s tučniakmi. Malé neupúta ani novinka plaziaci sa plyšový červík pomedzi ruky. Máme ešte čas ideme sa pozrieť na kŕmenie tučniakov. Je tam veľa ľudí. Páni vo frakoch nie sú hladní, tak to chovateľ len hádže do vody. Odchádzame si radšej chytiť fleka na delfíny. Okolo pavilóna opíc, kde stojí dlhá rada. Púšťa sa tam po skupinkách a nechce sa nám stáť v rade. 

                                                                      Delfinárium Salwo.
  
Usadzáme sa pod búdkou komentátora. Pomaly sa hľadisko zapĺňa. Najprv chodí dievčina s foťákom a pýta sa, kto chce foto. Asi keď vidí moje delo nevšíma si nás. Ako prvý vystúpi obrovský 3m tuleň. Pochodí, dvihne plutvy, podá plutvu, zaškrieka basom, zamáva a odchádza. Na najväčšieho zabijaka Antarktídy sa veľmi nevyznamenal. Prídu na rad konečne delfíny. Nakrúcam ich vystúpenie. Každý krotiteľ má svojho. Skáču na raz, musia sa nejako medzi sebou dorozumieť. Krotitelia používajú vysokofrekvenčné píšťalky. Delfíny majú s človekom spoločných 13 z 22 chromozómov. Pre túto príbuznosť sa im hovorí aj vodné opice. Intieligetné tvory nám predvedú ako škriekajú. Škrekom vedia delfíny napr. volať na seba po mene!  Potom ich krotitelia zavolajú k okraju nádrže pri divákoch. Kto sa chcel dať ostriekať delfínom, mal možnosť. Potom zopár vrtení, plavba na chrbáte, či na stojáka vpred i vzad. Na záver skupinové skákanie. Delfíny žijú v komunitách trebárs i v počte 1000 jedincov. To by bola šou! V prírode sa dožijú 50 rokov a mladí dlho neopúšťajú mama hotel. To je tá podobnosť s ľuďmi. Cestou k busu o5 cez park. Do odchodu busu zostával čas, ktorý sme využili na kúpu pohľadnice. Bus príde zasa len približne. Trocha nám stislo riť, kde zastaví pri hoteli. Zazvonili sme a zastal dolu pri obchode. Tam sme si všimli, že je bankomat.  Delegát tvrdil, že najbližší je až v kasíne hotela THB. Na večeru si ochutnáme so ženou sépiu. Chutí asi ako chobotnica, veď sa na ňu aj podobá. K tomu ešte rybu sv. Petra. Deti skončia ako vždy pri cestovinách. Prejdeme sa po večernej pláži.

La Grande Ciudad

Tentoraz vstávajú baby až o deviatej. Je pod mrakom, na kúpanie to nevyzerá. Rozhodujeme sa navštíviť hlavné mesto Andalúzie, Málagu. Po raňajkách zoberieme jabĺčka, vypýtam 3l vody a vyrážame. Stanica prímestského vlaku, podobného metru, je necelý kilometer do kopca. Spiatočné lístky nás vyjdú na vyše 20Eur. Automat berie aj platobné karty. V tomto je Španielsko ďaleko vpredu. Platiť kartou sa dá i v najzapadnutejšej trafike v Belanmádene a trebárs i 40c za pohľadnicu. Lístok si treba hneď aj označiť v ďalšom stroji. Vlak s pravidelným meškaním je nadobro plný a ľudí smerom k metropole pribúda. Rútime sa viac menej vyprahnutou krajinou, pred Málagou sa úplne ponoríme pod zem. Koľajnice sú širšie ako u nás. Na konečnú, Centro Malaga, nás dovedie iba jedna koľaj. Ďalej je pred nami iba múr. Turnikety nás vypľujú von. Ideme tunelom a ocitneme sa na rušnej malagskej ulici. Je tam hneď mapa, tak si naštudujem kade ísť. Vydáme sa pochopiteľne všeobecným smerom, kde tušíme centrum. Márne vzhliadam info centrum. Do centra nás nasmeruje tiež pútač na nejaký pivný festival. Kráčame širokou avenidou ozdobenou girlandami. Na vrchu sú plachty, ktoré poskytujú tieň v slnečných dňoch. Dobrý nápad. Žobráci, umelci a živé sochy ako padajúci čašník. Ako dokáže stáť v padajúcej polohe? Ďalej tenista, páni v kravatách, ktorí sa ponáhľajú. Strieborný Nadal sa ani nepohne, keď mu máva mincami pred očami a poskakuje černoško. Ani zvuk mincí ho netrkne. Dôjdeme na námestie a spúšťam navigáciu na tablete, nech vieme, kde sme. Chystajú tu pivné pípy a tanky na festival asi jediného piva Saint Miguel, čo tu varia. Pivovar som zbadal pri letisku. 

                                                            Hlavná ulica La Calle Larios.

Obídeme námestie a ideme smerom k jednorukej katedrále De La Encarnación. Jednoruká (La Manquita) preto, lebo postavená bola iba jedna veža, na druhú nestačilo ani incké zlato.  Obrovská a nedostavaná. Ako Sagrada Famila v Barce. Španielsky zvyk. Vymyslieť pompéznu stavbu a nedorobiť. Zvonka guláš štýlov, ktoré sa menili počas jej 250 ročnej výstavby. Do vnútra ide dlhý had, čakať sa nám nechce. Pokračujeme smerom k pevnosti Alcazaba. Tam je tiež veľa ľudí, ale aj info centrum. Mamina stojí radu na vstup, ja idem po mapku mesta. Zdá sa, že by som mohol byť rychlo vybavený, ale predo mnou sa odbavuje španielska rodinka. Ide im to ako slimákovi po obrne. Kde sme, čo by ste nám odporučili navštíviť a ako sa tam dostať. Viem si domyslieť takéto otázky. Už mi aj drahá zmizla s dohľadu a ja stále trčím pred stánkom so zúfalými turistami. Konečne chmatnem mapu, kde chica nezabudla naznačiť perom kde som a idem za mojimi. Už sú pomaly vo vnútri. Sú tam automaty, ale iba na mince. Rýchla kontrola "pudilára" a na naše nemilé prekvapenie zisťujeme, že nemáme dosť mincí. Žena ma hodí dopredu nech riešim. Ja čakám, čo vymyslí muchacho pri automatoch. Našťastie deti neplatia, takže nám to ltt vyjde. Stúpame cez labyrint vchodov hore bývalou maorskou pevnosťou. Po obvodových múroch sú chodníčky. Po zemi sú kanáliky, dômyselný systém závlahy. Na vrchu hradu je zopár prístupných miestností. Východná časť je ruina a uzavretá. V miestnostiach je ukážka maorskej keramiky a jej výroby. Vraj malá Alhambra. Klenuté oblúky, hranaté veže, rímske atiky. Táto pevnosť tvorila arabský obranný systém, pokiaľ ju nedobili kresťania v 15st. Vyhliadky nie sú úchvatné, prakticky len smerom k prístavu. Pod hradbami bolo kedysi more. Je to iné ako naše hrady na bralách. Veľké mínus dávam za to, že tam chýbajú anglické texty. Odpočinieme si pod pomarančovníkmi, jazmínmi, ibištekmi. Pýtam sa strážnika, alebo kto to je, na cestu do ďalšej pevnosti Gibralfaro. Zvezieme sa dolu výťahom a potom po schodoch a strmej dláždenej ceste ešte vyššie k ďalšej pevnosti. Nerozumiem, prečo musíme oba hrady obchádzať zvonka a štát alebo mesto nezapracuje na sprístupnení cesty medzi pevnosťami. V horku teda šliapeme hore. Ešteže pofukuje vetrík. Postavím sa do rady, ale keďže už mám lístok, nechce sa mi zasa čakať. Dajako sa predbehneme a vhupneme dovnútra. Odtiaľto je už panoramatická vyhliadka na celú Málagu a okolie. 
                                              

                                                       Gibralfaro znamená maják na kopci.
 
Úzke chodbičky, strážne veže, vykachličkované chodníčky. V jednej veľkej miestnosti je expozícia obrancov hradu naprieč stáročiami. Poprechádzali sme sa po obvode hradieb. Vynadívali na Málagu. Urbanisticky je mesto hala bala. Ja som šiel potom po hradbách, baby spodom a stretli sme sa pri bráne. Pešo sme potom zišli k parku. Sú tam stovky rôznych druhov paliem a subtropických rastlín. Baby si dali nanuky a pokračovali sme do centra. Cigáni vozili na koňoch lenivých zákazníkov pozdĺž parku. Viac sa však oplatí kúpiť si lístok na dvojpodlažný bus, ktorý brázdi centrum mesta. Pri pamiatkach je možnosť vystúpiť, pokukať, pofotiť a naskočiť na ďalší. Konečne sme objavili aj veľké turistické centrum. Nakúpili sme zopár suvenírov a vrátili sme sa na široký bulvár. Baby si kúpili bodkované vejáre. Ľudí mnoho ako píšťal na varhanoch. Radi by sme vyskúšali tapas. Motali sme sa v uličkách popri katedrále. Smerom k nej sa však ceny dvíhajú, preto sme sa otočili na opačný smer. Zakotvili sme napokon v reštaurácii Lo Guera. Tento rok oslávila 50 rokov, tak hádam kvalitná bude. Čašníci upratali stôl a doniesli menu. Napokon sme si nedali tapas, ale misu rizota - palea mixtra. K tomu miestne červené víno Pina Málaga.  Čakali sme takmer pol hodinu na jedlo, ale vyplatilo sa. Kuracie, jahňacie a dary mora. Prvýkrát som skúsil ustrice. Nie je to zlé. Chrumží to pod zubami. Polovička po pitve jednej slávky sa rozhodla nejesť. Hlavne, keď videla akési chlpy. Ochutnala len malé korýtka. Dievčatá samozrejme len kuracie mäso. K tomu mali aj bagetky. Jeden tanier stačil pre nás všetkých štyroch. Po vyprázdnení panvice nám bolo jasné, že all inclusive dnes nebude. Napráskaní ako tašky z Lidlu a doliati jemným, ale trpkým vínom sme sa ešte chvíľu motali po meste so snahou kúpiť niečo aj pre rodinu. Márne, akurát drahá si skoro vytkla členok, keď spadla do jamy pre strom a stiahla zo sebou aj najmenšiu. 

                                             Katedrála La Manquita. Nižšie Picassov rodný dom.

Vstúpili sne znova do podzemia na metro. Vedľa nás sedel pár s podobnými obrúčkami. Nastúpil i miestny osožák. Za niečo vyše polhodinku sme boli v Torremuelle, kde je stanica najbližšie k hotelu. Dnes je more rozbúrenejšie ako včera. Prešli sme sa pri pláži a zdvihol som zatiaľ najväčšiu škeblu. Škoda, že všetko sú len polovičky. Obyvateľa jednej ulity sme po dvoch dňoch vyhodili. Zdochol a smrdel. Na večeru len zákusok, zato deti si dali aj kukuričnú placku. Boli aj zvláštne, ale vraj chutné mušle pošvice rovné. Pokazený výťah opravili a dvere sa zatvárajú rýchlejšie.

 Kráľovná andalúzskeho pobrežia

 Mám 6 neprijatých správ. Nič dôležité. Na programe voľný deň. I dnes baby vstávali pred deviatou. Videli sme snáď prvých nespokojných hostí na raňajkách. Najprv čakali na stôl, potom im zle prestreli. Ráno polooblačno, k obedu sa hríb nad nami posunul do vnútrozemia. Je to asi spôsobené blízkosťou hôr, pretože len nad nami bolo mračno. Sedel som na deke so ženou a čítal si. Striedavo s deťmi pri bazéne. Vybral som sa šnorchlovať von zo zátoky. Šokovým spôsobom som vhupol do chladnej vody. No more kalné, takže s ponárania nič nebolo. Rozhodol som sa pristáť na útese. Nebolo to jednoduché predsa len boli stále dosť veľké vlny. Bez plutiev veru neviem, neviem. Musel som sa vyhnúť aj skalám, ktoré som v mútnej vode nevidel.  Z brehu ma sledoval záchranár a čakal, či to dám. Po skalách som sa za jeho dozoru vrátil s5 na pláž. Pri bazéne sú noví turisti zo Slovenska. Vyzerajú ako káčery na Sĺňave. Využívajú All inclusive a žerú čipsy s kolou. Najlepšie však trávia dovolenku Briti. Po nich potopa. Natankujú jak raketoplán a na stolíkoch sa im kopia prázdne poháre od koly s ginom. K obedu sme si dali len ľahké studené jedlo. O5 boli nároční zákazníci, nejaké buzny, ktorým čašníčka podoprela stolík obrúskom a víno mali chladené v špeciálnom vedierku s ľadom. Poobede sme boli zasa na pláži. S babami sa húpem na vlnách. Ja bojujem pomaly o život, oni sa bavia. Na večeru sme si všetci dali šniclu. S drahou sme takmer do polnoci sedeli na balkóne pri vínku a pozerali na hviezdy. Romantika jak má byť.

Svet príšer a lodí

Zasa mám akýsi ekzém na zhyboch rúk. Asi alergia na slnko, krém, more alebo všetko dokopy. Baby sa zakaždým napráskajú. Prišlo nejaké lietadlo so samými Rusmi. Aj dnes pri mori. More stále búrlivé. Žena videla záchranu unaveného plavca. Dostal sa až k bóji, ale sily s5 nemal. Dievčina zhodila tričko, dala pár rýchlych temp a bola pri ňom. Druhého sledovali, či dopláva do zátoky. Pri bazéne kuchtík robil paelu. Bola aj na obed, ale nebola tak dochutená ako v Málage. V pultoch sa dá vybrať skutočne hocičo. Napriek tomu som videl ako nesie čašník - hamburger s hranolkami. Pri bazéne sú stále tí istí ľudia. Prevažne Briti a Slováci. Už ráno je vidieť ako čakajú pred bráničkou a utekajú obsadiť lehátka. Po pláži každý deň obskulujú predavači diek. Večer sa to pri hoteli zaplní čiernymi šmelinármi. Bohvie odkiaľ sú tenisky alebo Adidas trenírky, ale predajú dačo. Ráno sa zakaždým objaví čln pobrežnej stráže i vrtuľník prelietava. Občas vojenský čln. Často tu prelietava Dromedár s reklamou. Po obednej sieste sme šli busom do Belanmádeny omrknúť malý morský svet Sealife. Vstup je cez obchod so suvenírmi, čo je pravý opak amerických atrakcií. Vstupné skutočne nie je najlacnejšie, ale snažia sa robiť maximum pre návštevníka. Vstupenka platí celý deň a môžete z akvária odísť a zasa sa vrátiť. Akvárium je interaktívne a konajú sa tu rôzne hry pre deti. Napr. si môžete vykopať svoju prehistorickú príšeru z piesku. Hneď za vstupom je bazén s rajami. Ďalej sú menšie nádrže, kde sú hviezdice, holotúrie, či sasanky. 
 

                                                           Takto si žijú morské koníky v Sealife.

Niektorých vodných živočíchov sa môžete dotknúť. Ďalej sú akváriá z ozajstnými obludami ako mrena, lodienka, či veľkrab japonský. Tomu by som pod klepetá nechcel teda prísť. A vraj je to škodná v japonských vodách. Príšery sú kompenzované ďalšími malými akváriami so sympatickými morskými koníkmi. Prejdeme krátkym tunelom a ponad hlavu nám plávajú žraloky. K tomuto akváriu sa dostaneme aj z druhej strany. Korytnačka veľká vyzerá unavene. Manželka konštatuje, že žralok je nejaký dedo, lebo nemá zuby. Každopádne by som to neoveroval. Prvé poschodie končí rybkami z trópov. Klaun očkatý alebo bodlok. Vyjdeme na druhé poschodie. Tam sú iba medúzy. Jedinými suchozemskými živočíchmi sú tam nutrie. Žena poznamenala, že také vodné potkany  máme aj v Dubovom doma. Tie nás však ignorujú a spia si v kútiku. Takže ani obrazovky nad divákmi nemajú čo ukázať. I keď je akvárium neveľké a pre nás má konkurenciu vo viedenskom, určite je lepšie stráviť hodinu (aj viac) tu ako v preplnenom a predraženom zábavnom parku Tivoli. Kúpili sme si v Sealife najkrajšiu magnetku na Costa del Sol a deti boli nadšené z príšeriek.  Na prístavnej promenáde sme si dali zmrzlinu. 2Eur, ale veľký kopček do kelímka. Motali sme sa po centre a kupovali si suveníry. 

                                             Prístav pre pracháčov v Benalmádene.

Zažili sme údajne rozlúčku so slobodou. Dievčiny v buse spievali jednej v bielom. Ostatné mali farebné  kvetinky na hlave. Večera bola lepšie pripravená a ozdobená. Dal som si kúsok z býka, lososa a mečúňa. Baby si dali čipsy z kalamára. Večer spríjemňoval pár v bielom svojimi flákmi. Pri skladbe Bailando som si uvedomil, akú skvelú dovolenku máme za sebou. Doteraz naj. 

Adios
Balíme. Hoci majú na hotelovej recepcii napísané, že je možné sa odubytovať aj o 18h, povedali mi, že smola, ale sú plní. Tak po raňajkách pohádžeme všetko do kufrov, necháme si len batoh a plážovú tašku. Ostatný krát využijem All inclusive a zoberiem čipsy s vodou. O pol dvanástej sa už aj chyžná dobíja do izby, tak vypadneme. O5 nejde výťah. Keď ho opravia, privrie nakoniec aj mňa. Dajú mi kartičku, že s ňou sa dostanem na pláž a bazén. Bohužiaľ nefunguje, ale stále niekto chodí a vpustí nás. Ležíme a sedíme celý deň na pláži. O5 sú veľké vlny. Posledný deň už nie sme ako korytá od vápna. Polovička si dá naopak čiapku a z mora  a prípomína Napoleóna v čiapke.

                           Pohľad na druhú pláž a hotelový bazén. Vlnolamy miernili búrlivé more.

 Na obed nejdeme, nechce sa nám všetko baliť, prezliekať a potom to zopakovať. Idem aspoň po nápoje. Za tri koly a Radler dám takmer 11Eur. Tapas v podobe zbytkov rizota, či šunky odmietam. V hoteli sú i miestnosti zo sprchou. Pred večerou jednu využívame a zmyjeme zo seba more. Nie každý toto vie a idú sa prezliecť do miestnosti s kuframi. Informujem ich o tom. Nebolo by zlé, ak by to však urobila cestovka. Na večeru sme si sadli k výhľadu na more. Nech máme na koniec ešte trocha romantiky. Ochutnal som španielsku studenú polievku Gezpacho. Dnes bol veľký hit hamburger. Aj naše baby neodolali. Ja som mal Hejka. Konečne bol aj syrový koláč. Servírke sme nechali 5Eur a šli pre kufre. Chvíľu sme sedeli na recepcii a vydali sa s delegátom na zastávku. Bus meškal, bola dosť hustá premávka. I cestou na letisko a trvala dvojnásobný čas. Na odbavení zdržoval japonský zájazd a zabral celú jednu prepážku. Tentoraz pípala mamina. Naša rodina ešte nikdy kompletne neprešla kontrolou. Zdržali sme sa aj v obchode, kde sme kupovali ešte sladkosti Turrón a pre nás víno. Na palubu sme nastupovali na poslednú výzvu. Prakticky poslední. Mamina sa ani prežehnať nestihla. Viezol nás moderný Boeing 737-800NG, ktorý kormidloval kpt. Chupka. Priehradky má iné i LED osvetlenie. Počas letu nebudil, až pol hodinu pred pristátím niekde nad Mariborom. Salámové bagety sme zobrali na raňajky.  Hladko sme pristáli o 2h v noci. Doma 17°C a jasná obloha. Nejaký pán nám chcel vziať kufor. Obracal ho, pokým mu žena nepovedala, že tento je náš. Hneď sme vzali stojaci taxík. Za 2km nás chcel zinkasovať na 13Eur. Chcel som mu nechať 15, ale nemal vydať z 50. Ani my sme nemali mu ako dať drobné. Tak to zobral za 10Eur. Auto mi sestra zaparkovala až kdesi vzadu. Ale nezamkla. Na cestu domov mi svietil Veľký voz. O pol štvrtej už štrngali kľúče v zámku. Máme za sebou skvelú dovolenku. Nemali sme ako vždy nejaké veľké očakávania a takéto rozmaznávanie v gastronómii a v službách nás príjemne prekvapilo a potešilo. Kľudne by sme tam zostali aj mesiac, ale asi by sme sa nudili a iba priberali. Oproti komotnym a lajdáckym Grékom sú Španieli non plus ultra. Naša destinácia na nejakú budúcu dovču pri mori je jasná.

Zasa trable s Voxhólom

V daždivý piatok som išiel pre dcérku na oslavu. Pri cúvaní pozerám do "speťáku" a vidím nalepený lístok. "Čo do prkínka, reklama?", napadlo ma v prvom momente. Pozriem bližšie a vidím, že je rozbité zrkadlo. Okamžite zastavím a omrknem poškodenie. Niekto mi tam nechal kontakt. Milé, ale to som netušil, čo ma čaká. Dobre, lepšie jak kosou do brucha. Pojazdný som. Vyskúšal som, či funguje diaľkové ovládanie. Iba natáčanie hore a dolu, do strán ni ťuk. Rukou som ho akosi natočil. No a čo teraz? Mrkol som na internet, čo stojí nové. Komplet tam bol za vyše 40Eur. To "vyše" bolo potom v servise raz toľko. Premýšľal som, či teda zavolať na dané tel. číslo. Keď už mi ho nechal, tak asi čaká, že sa ozvem. V sobotu som mu zavolal. Vraj so svojim nákladným autom doň nejako vrazil. Otdvtedy už ubehlo desať dní! Chodím teraz vlakom, takže som si nič nevšimol. Dokonca ani v piatok, keď som s ním išiel do roboty. Dohodli sme sa, že sa stretneme v pondelok pri nešťastnom aute. Zavolal mi zrovna, keď som kráčal pre malú na basket. Teda som sa vrátil. Dohodli sme sa v prípade, ak bude oprava cca 50Eur, nebudeme z toho robiť vedu a dá mi ich na ruku. Na druhý deň mi však vyrúbili cenu za spätné zrkadlo 90Eur aj s robotou. Tak volám zasa chlapíkovi, že správu asi predsa len spíšeme. On si škodu dá na poistenie svojho súkromného auta, aby nemal v robote vytriasačky. Ubehol ďalší deň a zrkadlo mi skoro odpadlo. Päsťou som ho zatlačil nas5. Vytlačil som si a nachystal papiere pre poisťovňu. Stretli sme sa v stredu až o piatej, takže márne som volal o pol šiestej do poisťovne. Dohodli sme sa, ako nehoda prebehla, kedy a vypísal si svoju časť Správy o nehode. Odporučil mi krycí list, ale nebudem mať predsa auto kvôli tomu týždeň v servise, ktorý bude čakať na peniaze od poisťovne. "Garážnici" to navyše neradi robia. Na druhý deň som oskenoval správu (viac menej zbytočne). Hneď po ôsmej už môj telefón vyzváňal na pobočke poisťovne. Zasa som opakoval celú správu o nehode. Neviem načo potom vypisujem papiere. Kľudne to mohli takto spraviť v poisťovni. Papier je mi prakticky na nič, ani pri obhliadke ho nechcel vidieť. Takže poisťováčka mi povedala, či chcem opravu platiť rozpočtom, t.j. poisťovňa sa pozrie do kryštálovej gule a stanoví cenu opravy alebo prinesiem faktúru. Povedal som, že oznámim potom obhliadačovi. Tiež sa ma pýtala, či by som sa rád zúčastnil obhliadky. "Áno", odpovedám. "Tak vás za 2-3 dni bude technik kontaktovať". No paráda. Aby mi poslali peniaze na účet, potrebujem zasa nejaký čistý papier s číslom účtu a podpisom. Nadiktovala mi číslo poistnej udalosti. Zopakoval som jej ho. Prišlo mi aj správou na telefón. Rozhovor sme teda ukončili s tým, že je to snáď všetko a ozve sa mi technik. Ozval sa za tri dni. O druhej popoludní, či som doma. Samozrejme nie, zarezávam v práci. Večer sa potom zastaví, keď pôjde zo Záhoria. Čakám naňho doma a ozve sa až po šiestej. Že dnes obhliadku nedá, lebo mu večer obsadia parkovné miesto na sídlisku. Zajtra ráno teda na parkovisku v mojej práci. Na druhý deň mi o ôsmej volá a stretneme sa na parkovisku. Prišiel pánko a vygúľal sa z novej "fóbie". Otrávený ako jed na potkany sa motal popri voxhóle. Len sa sťažoval ako mu ipt ktosi volá, ako nerád odhaduje technické škody. Odfotil si výr. číslo, počet nabehaných kilometrov. Dokonca i gumy. Netuším načo, ale vraj podliehajú špeciálnej likvidácií, hoci sa ma teraz netýka. Poškodené zrkadlo až nakoniec, a to som musel auto vytiahnuť, aby pánko sa svojim objemom zmestil medzi autá. Na zrkadle urobil ryhy (škoda, striekaný kryt by som rád použil, nebol až tak poškodený). Pohádzal nejaké údaje do počítača. Vyfotil si aj číslo účtu, robil som mu tieň. Po polhodine sa nasúkal do auta, odviezol ma k rampe, ktorú som mu otvoril a juchal preč. Emailom mi poslal zápis o nehode. Už tretí. A zasa sa dohadujem so servisom, kedy vymeniť zrkadielko. Prvý termín na sviatok Cyrila a Metoda, bol úlet. Ale vraj robia. Ale ja nie. Dohodli sme sa, že auto pristavím deň vopred. V dohodnutý deň som už čakal ešte pred otvorením servisu. Majiteľ pýtal nejaký žltý papier z obhliadky. Hovorím mu 2x, že mi poslali správu len emailom. Papier mu preposielam, aby nevystavil faktúru hala-bala. Kryt som nechcel striekaný, ale môže sa stať, že bude doobhliadka. V dedine u svokry som našiel nejakého majsterka, lakiernika, ktorý mi za dvacku kryt nastriekal. To mi už nikto nepreplatí. Faktúru som poslal poisťovni. Obratom mi došla odpoveď, že ešte chýba doklad o zaplatení. Kontaktujem znova servis, nech mi vystavia bloček. Tí zasa nemajú v pokladni kolonku "peniaze na účet". Osobne musia niekoho poslať do banky. Horší ako dôchodková reforma. Tak zasa čakám štyri dni, kým sa niekto zo servisu uráči ísť do banky. Potvrdenie mám a hneď ho posielam do poisťovne. Po víkende prišla odpoveď: "Vaše dokumenty sme postúpili príslušnému likvidátorovi vašej poistnej udalosti". Potom sa to zbehlo rýchle a o dva dni som mal 80Eur na účte. Hádam aj preto, že oba účastníci mali rovnakú poisťovňu.  Mám teda za sebou prvú skúsenosť s riešením poistnej udalosti a dúfam, že aj poslednú. Poisťovňa riešila pomerne rýchlo, len so servisom trvalo všetko akosi dlho. Navyše zrkadlo skresluje, bude to dáky lacný čínsky "šunt". Poučenie pre mňa, že treba vymeniť všetko a nespoliehať sa na použitie kvázi dobrých dielov.

Prvé stanovanie s deťmi

114 došla

Celý rok nam asi chýba adrenalín, tak sme si ho nadávkovali počas krátkej dovolenky. Už ráno pri odchode sa dozvedáme, že dnes sú obchody zavreté. Rana pod pás, s tým sme nerátali. Mali sme plán, že kúpime karimatky a spacák. Horšie však, že máme len suchý chlieb. Aj tak som šiel do Žiliny. Videl som len prázdne nákupné centrum, takže som sa na vlastné oči presvedčil o krutom fakte. Za Žilinou ma už nefascinuje hrad, ale rodičia ako spolu cikali s ratolesťou. Tato držal. Mama povzbudzovala. Na pumpe v Ružomberku sme kúpili aspoň vodu. Pokračujeme do neďalekého Hrabova. Tam omkrneme lanovku a ideme sa najesť. Dáme i polievku, lebo je možné že je to naše jediné teplé jedlo počas týchto dní. Pohoršujem sa, že neexistuje pohľadnica Malinô Brda. Hore ideme teda lanovkou. Najprv kabínka a najprv bez nás. Potiahnutá igelitom pre cyklistov sa strieda s tou pre turistov. Z Brda nie je srdcervúci výhľad, oplatí sa ísť hore na Malinô. Na sedačkovej lanovke sme boli jediní. Ako sme dorazili hore, obsluha zvrieskla:”114 došla!”. Babám sa páčilo, keď chvíľu stojíme a visíme 10m nad kopcom. Z vrchola je jeden z najkrajších výhľadov. Liptov ako na dlani. Západné Tatry obďaleč. Na severnom konci Liptovská kotlina, ktorá vyzerá akoby za ňou končil svet. Jednoducho odrezaná a ďalej nič, len obloha. Oproti Malinô je nezameniteľný Choč. Pod ním rastie nekonečne budovaná diaľnica. I kúsok Dolného Kubína je vidieť. Vľavo Rozsutec. Neviem sa vynadívať. Preto volíme cestu dolu pešibusom. Je strmá, ako sa kochám, šmyknem sa. Nádherný je môj pád ako lúka kvetov popri ktorej ideme. Dievčatá si robia kytice, bohužiaľ sa pri aute s nimi rozlúčia. Uvarili by sa.

                                                     Lyžiarske stredisko Malinô Brdo v lete.

 Chlapík mi v akejsi búdke ponúka pohľadnicu za kávu alebo pivo. Ani jedno nepijem. “Čo už s vami”, skonštatuje. Mávnem nad ním rukou, aj tak sa mi nepáčila. Vraciame sa ku kabínovej lanovke. Staršia krúti turniketom a mama viac neprejde. Chlapík sa rehoce v búde, ja tiež. Mamina nakoniec podlezie. Lanový park Tarzániu zavrhuje mama, baby sú zlé. Tým turniketom si to pokašľali úplne. Stáčame sa na juh k Banskej Bystrici. Liptovska Osada je naj dedinka Slovenska. Sú tam otvorené hádam jediné potraviny v krajine. Kupujem paštéty a pivo. Za Harmaneckou jaskyňou odbočujeme. Stojím, aby som sa pripravil na to, čo ma čaká. Našťastie to viem iba z rozprávania a akéhosi roztraseného a neurčitého videa na Youtube. Z hora prichádza kabriolet. Šofér, že ide bus, nech počkáme 10 min. Čakáme. Prichádzajú ďalšie autá zhora. Vidím ako slabší vodiči odpadávajú a nechajú zdatnejších. Dole si potom presadnú. Niektorí nechajú auto dokonca dolu. Videl som ho tam ešte po dvoch dňoch. Asi to fakt bude "zábava". Obzerám sa po polovičke s nádejou, že sa s nej stane super šofér. Márne. Po polhodine idem riešim. Vidím prebehnúť myš a mŕtveho slepúcha. Cesta začína pekne, ale iba po salaš. Potiaľ asi previedli komisárov z EÚ. Potom sa mení na obyčajnú poľnú cestu pre tanky.  Pred najprudším stúpaním stretáme.... nešťastný autobus. Púšťam ho, lebo zastal kdesi v zákrute. Na 1. prevodovom stupni sa hrabem hore ako luteráni do neba. 14km. Žena sa  modlí aj s dcérkou. Rukou čosi mávala, radila asi rýchlosti alebo šoférovala, netuším. Najmladšia sa pýta, ako odriekavať Zdravas. Mám plné ruky práce a cesta nechce skončiť. Za vodným zdrojom sa objavuje kúsok asfaltu. V prudkom stúpaní nás púšťa džíp. Pred vrcholom stretáme cyklistu s prepichnutým kolesom a vyhýbam sa sprievodnému autu. Vyjdeme konečne hore k hotelu. Neuniká z nás ani z auta žiadna kvapalina, výstup sme zvládli. Slečna s tenučkým hláskom ako škovránok nás ubytuje na izbe 302. Zaúčtuje iba jednu noc. Platíme vopred a vraciame sa doplatiť. Čisté a jednoduché ubytovanie. Sme veľmi príjemne prekvapení. Čakali sme niečo na úrovni turistickej ubytovne, ale hotelík predčil naše očakávania.

                                                 Pohľad na hotel z Kráľovej studne. Vľavo je salaš.

Dáme si večeru. Moravský vrabec so zemiakovou knedľou a kapustou. Na zdarný výstup pripijeme štamperlíkom bošáckej slivky. Obsluha sa sem tam zasekáva ako stará páska. Vonku sa baby hrajú, dopíjame kofolu. Ja sadnem za piano. No ťažšie sa hrá. Klávesy sa mi ťažko stláčajú. Pristavia sa voľajakí spoločensky unavení turisti a mám i publikum. Jeden sa chopí gitary, ale nevieme nájsť spoločnú pieseň, tobôž notu. Chytajú sa na Tancuj, tancuj vykrúcaj a Po schodoch. O 22h zhaslo svetlo a zamkol sa vchod. Pozorujem búrku v diaľke, ktorá príde k hotelu. Na statív nemám adaptér, takže foto nočnej oblohy nebude.  Ale je zamračené, tak čo.

Kravy

Ďalšia búrka trieskala skoro ráno. Vstaneme pred ôsmou. Na raňajky predbežne dokladajú po malých dávkach. Tak to má byť, treba šetriť, veď nechovajú žiadne domáce zvery. Žujem zoschnutý chlieb s párkom a zapíjam ovocným čajom. Zbalíme sa na túru. Kontrolujem auto, či neboli otvorené okná. Dážď mi ho umyl od prachu našťastie len zvonka. Fúka západný vietor a je chladno. To vyhovuje na turistiku.

                                             Hrebeň Veľkej Fatry. Vľavo Ostredok, vpravo Krížna.


Šliapeme ku Kráľovej studni. Urobíme zachádzku k pomníku obetí Veľkej Fatry. I minulý rok traja ľudia v týchto horách zahučali. Tento rok tam pribudne tiež jedno meno. Dúfam, že tým zoznam skončí. Schádzame o5 k studni. Míňame pasúce sa kravy. Rysuľe a Jolany sa najviac babám páčili z dnešného výletu. Chov dojčiacich kráv mäsového dobytka pastevným spôsobom. Vo výške 1300m n.m. je to tak trošku rarita. Vyplašené boli oni aj dievčatá. Ešte sa zdržíme pri napájadle a stúpame hore. Stretávam včerajšie publikum. Pre mladšiu je prvá hodinka kritická. Potom sa akosi naštartuje, zahreje a ide bez odvrávania a pindania. I tu sú krásne horské lúky plné ružových hvozdíkov, kopyšníkov, žltých fialiek (čo znie divne) a tráv rôznych druhov. Upútal ma chránený žltohlav európsky, ktorého lupene pripomínajú ružu (veď aj má prezývku Hnilecká ruža).

                                                               Vyzerá ako ruža. Žltohlav.

Po hodine sme na Krížnej. Na vrchole majú sliačski ikarovia maják, aby sa nestratili. V diaľke je vidieť dráha letiska placatá ako žuvačka rozbalená vo Zvolenskej kotline. Ideme do závetria. Pri pomníčku chalana, ktorý na úpätí zahynul dva dni pred svojimi 24 narodeninami. I relatívne neškodný, trávnatý kopec vie byť zradný. Najmä pre závesné krídlo. Baby odpočívajú pol hodinu. Ja sa kochám výhľadmi na Kremnické vrchy, Sitno, Poľanu, Vepor, Nízke Tatry. Dali si len suchý chlieb a štarujeme ich znova na ďalšiu etapu hrdinov Dukly. Mierime na Ostredok. Vatové oblaky stúpajú hore a odkrývajú vzdialenejšie výhľady. Choč, Rozsutec i Kľak. Dajú si bundy, lebo silno fúka. Na najvyššom vrchu V.Fatry (1593m) sa naobedujeme (suchý chlieb občerství Májka), pofotíme. Zjeme takmer peceň chleba. Odbehnem na križovatku, ktorá je v rovnakej výške ako vrchol, hoci je 5min.od neho. Je tam pekný pohľad na Turčiansku kotlinu a Malú Fatru. Ploská je zvláštny, obrovitý kopec. Vskutku planina s prepadnutou zemou. I Vysoké Tatry sa poodhaľujú. S5 míňame Krížnu skratkou a vyhýbame sa vrcholu. Vidím pomník katastrofy malého lietadla Aero Ae-45 . Zradný západný vietor, rovnaký sme zažili dnes, odklonili lietadlo z trasy. Pilot klesal v mrakoch, mysliac si, že letí k Martinu a narazil do kopca. Baby zbierajú lúčne kvety. Každý nesie kostravu na ochranu. Baby si postavia pyramídku z kameňov. O5 sme pri studni.

                                                             Križovatka všetkých smerov Kráľová studňa.

Do očí sa mne aj žene dostane opaľovací krém zmiešaný s potom a k hotelu idem poslepu. Máme za sebou zhruba 16km. Umyjeme sa, odpočinieme a ideme na večeru. Stretáme rodinku s batoľaťom, ktorých sme míňali cestou na Krížnu. Kuchára majú par excellence. Super fazuľová polievka a chutný “segedín”. Kombinácia na večerné turno nocturno. Baby sú vonku, my kvákame na terase. Páči sa nám takto vysoko v horách. Čistý vzduch, ticho, tma. Neradi zajtra odídeme. Na hoteli sú nudiaci mládežníci z celej Európy, hlavne asi z juhu. Kto im vymyslí program? Žena šla na izbu, sadol som k piánu. Prekrikujem Španiela na španielke. Pripadajú mi rozladení ako moje piano. A že hrám čisto, zhodnotil moju hru starší manželský pár. No neviem. O deviatej sme na izbe. Mladšia má zaparený zadok, no momentálne s tým nevieme nič spraviť.  Ja mám spálenú ruku.

 Vianočka s kečupom.

Dnes už nie je také ideálne počasie. Prebúdzame sa do zamračeného rána so strednou oblačnosťou. Južanská mládež sa halí do deky ako staré babky. Pubertiak zobral všetku vianočku a nakydal si kečup na ňu. Dobrú chuť! Odchádzame a padajú prvé kvapky. Príšernou cestou dolu sa rozprší celkom. Na najhoršom úseku zasa auto. Pokračujem do Banskej Bystrice. Parkujem na streche Europa center. Nenájdeme žiadne vhodné karimatky. Keďže prší, volám pre istotu kemp. Prívesy nie sú voľné. Majiteľ ma presviedča, že bude dobre. Skutočne im prinesieme k večeru slnko. Do mobilu si dávam aj čísla iných hotelov. Ako ideme cez Brezno, jeden z nich, Ďumbier, ukazujem žene. Chajda vyzerá ako z amerického hororu Hostel. Ale vraj tieto dve hviezdičky zvnútra vyzerajú lepšie ako zvonka. Baby sú medzitým na vnútorných ihriskách. Drahá skúša kaderníčku, ale z piatich len jedna prakticky strihá. Jedna čosi robí v pokladni, ďalšia umýva hlavu snáď vlas po vlase, iná len kváka. Obed dáme u KFC. Ospalá pani ako celá Bystrica. Čakáme na posledné hranolky. Zájdeme do Zvolena pozrieť karimatky a spacák. Kúpime, ale nie celkom tú, čo máme. V Tesco prihodíme do kufra podušky a poživeň. Prestane pršať, vykukne slniečko. Chceme ísť na hrad Sl. Ľupča, ale dnes je tam súkromná akcia. Pokračujeme za Rohoznú do kempu. Vlastnia ho Holanďania. Kto chce vidieť príklad podnikania na Slovensku, nech sa sem príde pozrieť, zažiť. O dva dni uvidíme, bohužiaľ, aj opačnú stránku podnikania v našej krajine.

                                     Vstup do neveľkého kempu milej rodinky z Holandska v Rohoznej.

Napr. na nápoje, zmrzlinu sa robia čiarky to tabuľky, kto čo a koľko skonzumoval. Jednoducho veria ľuďom. O povesti kempu svedčí i klientela. S jednými východniarmi od Sobraniec sme jediní Slováci. Uprostred je i prírodná žaburina, kde sa kúpe. Holanďanom odchovaných v studenom Severnom mori nevadí zima ani studená voda. Pre deti je tiež niečo iné ako obvykle. Lanovka, na ktorej sa dá spustiť asi 10m. Triedia odpad. Čisté toalety. Wifi. Chodí sem dennodenne pekár, len sa treba objednať. Kuchyňu máme na kufri, v kufri šatník. Pobehuje tu rôzna zver domáca, nechutné, pažravé slizniaky a poletujú chrústy. Susedov máme rodinku z Litvy. Poslední spia, prví hore. Ešte aj ten ich Doberman sa motá ako prd vo vírivke. Akurát sme zaľahli, keď prišla búrka. Stan to ustál. Nezdá sa mi karimatka a vyzerá, že sa nedofukuje. Juniorka spí v jame a v noci putuje po stane. Mamina spí na tvrdej podložke z IKEA.

Muránska Venuša

Myslel som, že ma zobudia kohúti, nie decko vedľa. Na okolitých lúkach sa  pasie všade kúsok ovce, kravy, čohosi. Objednali sme rohlíky na nedeľné ráno. Po rozplynutí ranných hmiel sme vyrazili k Muránskej planine. Kameňolom v Tisovci je evidentne jediným veľkým zdrojom práce obyvateľov. Ja by som našiel ďalší, a to dokončiť novú cestu až po Tisovec. Takto končí kdesi za Zbojskou. O5 je to ako na Kráľovú studňu. Nedorobené.  Zaparkoval som uprostred obce. Samozrejmá je kúpa pohľadníc. Prezreli sme si aj informačné centrum. Je tam vypchatá expozícia prírody Muráňa. Nekonečnou lesnou cestou sme potom prudko stúpali prakticky až k hradu. Uvedený čas 60minút z dediny je totálne mimo. Za hodinu sa nedostaneme ani na chatu pod hradom. Výšľap trvá o dobrých 15min naviac. Existuje pohodlnejšia cesta z Prednej hory, ale dlhšia. Ďalšou alternatívou by bolo ísť polovicu po asfaltovej ceste z dediny, ale je pochopiteľne dlhšia. Obchádzame vrch Cigánka aj hrad, aby sme sa k nemu dostali z opačnej strany. Turistov v lese nestretnete, iba medveďov. Takých dvojnohých. Konečne sme pri chate, kde je bufet. Odtiaľ je to už kúsok. Drahá príjma výzvu a trepe posledných 200m päťkilové vrece piesku. Nezdá sa to, ale po strmých schodoch a šmykľavých kameňoch to nie je sranda. Navyše sa jej vrece zamotá do popruhov. Takmer ho pretrhla a celá znoška by skončila 50m pred bránou hradu.

                                           Taká tuctová fotka hradu Muráň. Sediaci je pán kastelán.

Prišli sme v tú najvhodnejšiu chvíľu. Zrovna bol na hrade jeho kastelán p.Jozef Kubaško z Muráňa. Obohatil našu návštevu hradu jeho podrobnou prehliadkou. Inak by to boli pre nás len obyčajné kamene. Strávili sme tam 1,5h a upútal i baby. Dokonca recitoval i básne o Muráni. Natáčali sa tu filmy Smrť v sedle a Jakubiskov Postav dom, zasaď strom (skala odkiaľ padá Tatra 148 je oproti hradu nad Veľkou lúkou). Menej známe je, že hrad sa pokúšali dobyť Španieli. Na vrchu oproti mali delá, ale len malého kalibru. Rok bezúspešne obliehali hradnú pevnosť. Vraj ich potomkovia dodnes žijú v Muráni. Niečo na tom je, no mne pripadá, že v dedine žijú potomkovia tmavších ľudí ako Španieli. Jediná blondýna bola predavačka v potravinách. Netušili sme, aký rozsiahly je to hrad. Na fotkách je väčšinou len obnovená vstupná brána, prípadne nejaké ruiny. So svojou polohou 935m nad morom je to najvyšší hrad v strednej Európe. V tomto vraj súperí so Znievskym hradom. Nuž, každý lokál patriot si stojí za svojím. Sú z neho krásne vyhľady na celú Muránsku planinu. P. Kubaško nám poukazoval, aké pohoria vidíme. Stolické vrchy, Kráľovu hoľu. Pri prechádzke po hrade sme vyrušili roháča. Enfantico dunivo. Ďalší skvost prírody sa núka, Ľalie zlatohlavé, asi pozostatok hradnej záhrady a po nich poletuje Bieloškvrnáč púpavový. Oranžovú krehkosť ľalie sme videli i na Veľkej lúke pri žrebčíne. Povesťou o Cigánke p. kastelán zakončil na južnej strane hradu prehliadku.  Začalo byť dusno, schyľovalo sa k búrke.

                                                         Blíži sa búrka nad Muráňom.
 
 Najedli sme sa pod prístreškom. Na hrade bol nejaký z dobrovoľníkov, ale asi čakal na tie vrecia piesku, pretože pretrhnúť od roboty sa zrovna nešiel. Pred prvou prehánkou sme sa ukryli pod jednou skalou pri mŕtvej myši. Zastavili sme sa dole v bufete na fľaškovú kofolu. Mali sme ešte čas, tak  skúsime divých koňov vzhliadnuť. Na Veľkú lúku je to slabá polhodinka. Popŕcha a tátošov nevidíme. Žrebčín je na druhom konci lúky, a to sa nám už fakt nechce šliapať ďalší kilometer a pol. S5 ideme po asfaltovej ceste. Je z nej výhľad na hrad. Na križovatke stretáme pár zblúdilých turistov, ktorí by radi na Prednú horu po asfaltke. Len sa vydali opačným smerom. Kratšie je to však do Muráňa. Navrhujeme im, nech idú s nami dolu, a potom ich odvezieme k autu  na Prednú horu. Tak sme aj spravili. Tiež je hore trocha krkolomná cesta.  Spoločnosť nám robí mladý vlčiak Brita. Cestou do Muráňa sme videli salaš a rozhľadňu na Zbojskej. Nastal čas večere, zastávka bola jasná. Ja som ešte vybehol na novú rozhľadňu. V útrobách je znova vypchatá príroda a oltár. Z veže je výhľad na Fabovu hoľu, najvyšší vrch Muránskej planiny.

                                            

 

Nová výhliadková veža na Zbojskej.

 

 Zbehnem dolu k salašu, kde ma čaká pri unudenom poníkovi rodinka. Vonku hrajú cigáni ako nám v bruchu. Dáme si, čo iné ako bryndzové halušky a pirohy. Aby nám nebolo málo, dáme si aj makové šúľance. Jedlo je chutné, obsluha rýchla. Nezabúdam kúpiť pohľadnicu vo vedľajšej kolibe. Prehrmí ďalšia búrka. Pred ôsmou sme v kempe. Vo vedľajšom stane je ticho, preto aj my zaľahneme, lebo počítam, že budíček bude skoro. Na karimatku si dám paplón.

Koliba U starej matere

Nemýlil som sa. O 6h kikiríka dieťa z Litvy. Na nejakú hodinku sa mi podarí zaspať. Ranné hmly zmiznú ako vodka na ruskej svadbe a vstávame hore. Stan sa pekne vysuší. Kontrolujem karimatku a je v poriadku. Kúpili sme takmer o centimeter tenšiu, možno preto sa zdá, že nie je nafúknutá. Vyspím sa obstojne. Mladšia ide kŕmiť statok. Najeme sa, zaplatíme p. Monike za pobyt, všetko zbalíme a odchádzame. Hlasujeme, kde sa zastavíme. Vyhrá jaskyňa. Preto v Podbrezovej odbočujem smerom na Nízke Tatry. Po chvíli sme pri Bystrianskej jaskyni. Prišli sme o 5min. neskoršie a čakáme ďalšiu hodinu na vstup. Juniorky si kupujú na pamiatku netopiera. Jaskyňa nie je taká pôsobivá ako napr. Demänovské alebo Dobšinská, ale má niečo do seba. Sú v nej tri priepasti, najhlbšia, Peklo, má 70m. Nakukli sme do nej len s odstupom. Zaujímavé sú zrútené balvany a vysoké komíny. Bohatá je na sintrové záclony, my tomu hovoríme slonie uši. Jednotlivé časti majú svoje mená, napr. Kaplnka, Slimák, Peklo. Počas prehliadky sme zažili ako sa cítili objavitelia v absolútnej tme. Na konci sme sa ocitli v priestoroch, kde sa ukrývali partizáni. V jednej miestnosti sú lehátka pre speleoterapiu detí. Za necelú trištvrte hodinku sme vonku. Zo 7°C na 28°C. Teplotný šok. Väčší šok nás čaká o chvíľu. Prejdeme Podbrezovou, železiarne vyzerajú mŕtvo, ktovie, čo sa v nich vlastne robí. Za Valaskou vidíme kolibu a zastavujem tam. Pomerne nová reštaurácia na ceste medzi Podbrezovou a Banskou Bystricou. Zvonku vyzerá skvele, vedľa je minifarma. Prišli sme v čase obedného návalu a obsluha nestíhala. Polievky nám i tak priniesli pomerne rýchlo. Chutná bola cesnaková v bochníku i fazuľová. Tým klady reštaurácie končia. Iné jedlo sme bohužiaľ nemali možnosť ochutnať. Polievku sme zjedli a čakáme 30min. Zo 4 hlavných jedál doniesli akurát jedno detské menu aj to preto, že si pomýlili stôl. Po 45min. sme sa išli spýtať, kde je naše hlavné jedlo. Nastala panika a kuchárky sa prekrikovali s čašníčkami, čo sa vlastne stalo. Jedlo vraj vydané bolo, na lístku zaškrtnuté. Nevedeli však, kde ho doniesli. Absolútny amaterizmus. Rozhodli sme sa zaplatiť za to, čo sme teda skonzumovali. Čašníčka doniesla kompletný účet, že jedlo hneď prinesú. Deti si ako odškodné mohli vybrať koláčiky z pekárne. To sme odmietli. Po 5min. doniesla však len druhé detské menu a vrátila peniaze, že nás nebude zavádzať a ďalšie dve jedlá ešte nie sú hotové. Nahnevaní sme odišli. Pri odchode spadol riad jednej z čašníčok a rozbil sa. Píšem sem recenzie z rôznych kútov, ale toto sa mi ešte nestalo. Jednoznačne reštaurácií chýba systém riadenia objednávok. Čašníčky vyzerali ako pozbierané z ulice. Manažment by sa mal zamyslieť! Radi by sme si dali peknú bodku na záver, ale obsluha nám ju nedopriala. Kúpili sme si čerstvý chlieb. Potom už len rovno domov. I na ceste stretneme pri Nitre búrku. Podarilo sa nám splniť 3 ciele z výzvy 7 vrchov, 3 jazerá a 1 jama (o tej jame neskôr) a baby boli šťastné, že zažili pravú stanovačku.

                                           Panoráma Muránskej planiny. Nad salašom je Fabova hoľa.

Dni pred prázdninami

V horúce pracovné dni sme sa kúpali u svokry. V chladnejších dňoch sme začali hrávať ping pong v parku a opravovať prepichnuté gumy na bicykli. Postupne sa zlepšujeme v oboch disciplínach. Baby to príliš nebaví. Pri jednom lieta lopitčka kade tade a pri druhom náradie. Avšak veľká láska našeho benjamínka zavolala nás v sobotu na akúsi akciu na Čertovej peci. Vraj sa tam stretne partia zo škôlky. Nakoniec sme boli radi, že aspoň ten jej kámoš sa vôbec ukázal. Bolo horúco, ale staršia dcérka mala nábeh na zápal str. ucha, takže na kúpanie sme mohli zabudnúť. Mamina vypadla na celý deň na nákupy do Hovadova. S babami sa nedalo vnútri vydržať, tak som ich poobede posadil do auta a šli sme teda k peci. Bolo tam vyhradené parkovisko pre účastníkov akcie. Ostali sme stáť pred bránou zo zelených balónov a závojov. Vyzerá to na akciu len pre istú švédsku kozmetickú firmu. Nejaké mená si tam zapisovali na papier. Počkáme teda na pozývajúcich alebo čo? Pani v bielych šatoch nás však zavolala. Spýtala sa len na mená detí a mohli sme ísť dovnútra. V špinavom a smradľavom bufete sa dalo kúpiť nejaké občerstvenie. Na lúke boli rozostavané rôzne súťaže pre deti. Moje baby sa ma držali ako hovno košele, ani sa spýtať na stanovištiach, čo robiť. Budeme čakať na frája. Akcia sa len pomaly rozbiehala. Uvádzačka privítala všetkých, zmotávala niečo o zvykoch na Jána a tak. Potom vystúpila na pódium akási babka v kroji, ktorá mávala s bylinkami v ruke a čarovala. Nič baby akosi nebavilo, staršia len domov, ale sama tam byť nechcela. Nervičky. Nebavilo ma to tam tiež, dal som si kofolu aj s vyschnutým pavúkom na plastovom pohári. Vzápätí volala žena, že naj kámoš nepríde skôr ako za hodinu. Telefón som dal aj mladšej, aby to počula. Keď už začali rýmovačku na Oriflame, šli sme sa radšej prejsť k jaskyni.  Mali len šatečky so sandálmi, takže sa nesmeli lápať po skalách, hoc by chceli. To by vyzerali ako tie prasce v ohrade. Vrátili sme sa na akciu. To sa už rozbehli súťaže a aj baby sa osmelili. Tak som chodil s nimi ako na Beaty tour. Na stanovištiach všetko staré zamaskované škatule, volali ich "direktorky". Namaľované ako Šoóšová po "padesátke" s vyschnutou trávou za pásom. Naše chutnučké malé v slamených klobúčikoch sa im páčili. Malé "skydo" netrafilo pomaly ani z metra kelímky a zhodilo pri preskakovaní imaginárnu vatru. Za toto dostávali pečiatky. V blúdnom lese sa skutočne motali ako svätojánske mušky. Na poslednom stanovisku (lukostreľba) sa konečne objavila veľká láska malej škôlkárky. Hneď bolo veselšie. Aj on si prešiel súťažné miesta a potom sa naháňali na lúke. Vyhladlo im, tak som im kúpil párek v rohlíku. Ja som po skúsenosti s pohárom, zvolil Radler vo fľaši. Prišla tanečnica a začalo sa na betóne tancovať. Len ženské tancovali, ono veľa chlapov tam v skutočnosti ani nebolo. Videl niekto kseftovat chlapa s kozmetikou? Možno tak na auto. I mladšia bola na nácviku Oriflame tanca (tanec musel byť), ale na ostro nešla. Nechala takto partnera na parkete. Ja som mrkol na slnko cez špeciálny ďalekohľad, ktorý tam rozložil akýsi hvezdár. Videl som len oranžovú guľu. Staršej sa páčili jemné parohy šestoráka. Decká sa ešte točili na vŕzgajúcom kolotoči, až mi to uši drásalo. Prišlo hľadanie pokladu (je Jána, že). Stádo sa pohybovalo popri plote s nenazranym jeleňom a jeho družkou, pokým kdesi vyhrabali truhlicu. V nej boli malé igelitky s pozornosťami. Dlho som čakal na to, kým zavolajú moje baby. Na moje prekvapenie v taške neboli sladkosti, ale kozmetika. Mydlo a Frozen sprcháč. A nejaké omaľovánky. Skoro ma vystrelo. Už som sa hrabal domov. Naladu som mal ako ten splasnuty balon, ktorý si mladšia doniesla domov. Prvý pokus nevyšiel, hrali Človeče s krabičkami, hádajte akej firmy... Až na druhý krát sme konečnme nastúpili do auta. Došli sme domov. Mamina príde až o deviatej tak, čo s načatým večerom? V Čachtciach poriadajú nočný pochod na hrad. Bolo rozhodnuté. Len čas návratu maminy nekorenšpondoval s časom štartu výpravy na hrad. Ale počkali sme ju a vzali so sebou. Stmievalo sa a poletovali svätojánske mušky. Cestou hore sme ani nepotrebovali svietiť. Ale nie kvôli muškám, ešte sa dalo ako tak vidieť. Niektorí komótni sa odviezli až na parkovisko v polovici cesty. Zastavili sme sa na lúke pod hradom na lokše. Nepočítali tam s toľkými ľuďmi a došli im. My sme mali ako poslední. Nemastné, neslané. Horela tam obrovská vatra. Prítomní hasiči sa radšej napchávali lokšami ako by skákali cez ňu. Na hrade malo byť predstavenie tak sme sa dlho nezdržovali. Pred hradom sme stretli perepúť z dediny. Akurát sme to stihli. Hrad bol farebne nasvietený. Ako statív na fotenie som použil skaly. Dostal som tip, že je dobre si nosiť zo sebou vrecko fazule. Dá formovať, je to najlacnejší statív a nie je ani veľký. Pokračovali sme dovnútra zrúcaniny. Hrad sa zapĺňal obecenstvom. Po 15min. začala hra. Malo to byť čosi o strašidlách. Príšerná nuda jak v poľskom filme. Po pár minútách polovica ľudí odišla. Ja som čakal ohňovú šou alebo aspoň dačo o Bátoryčke. Nakoniec zamávali fakľami, akože bijú strašidlá a fakľa zhasla. Baby boli unavené, schádzali sme dolu jediac ryžové chlebíky. Svietil som už baterkou. Keď som zhasol, baby sa báli. A ľudia išli ešte stále hore! Drobné svetielka v kríkoch zmizli. Z lúky pod hradom sa ozýval opilecký spev. Ani sme sa tam nezdržiavali. Mliečnou cestou som nazval pás oblačnosti. Trocha mimo. Baby sme strašili nech si pohnú, lebo o polnoci bude Bátoryčka mátať pocestných. Stihli sme dôjsť k autu načas. Potom už len tmavou nocou, čo je v lete nezvyk, domov. Spali sme ako kojenci do neskorého rána.