Prvé stanovanie s deťmi

114 došla

Celý rok nam asi chýba adrenalín, tak sme si ho nadávkovali počas krátkej dovolenky. Už ráno pri odchode sa dozvedáme, že dnes sú obchody zavreté. Rana pod pás, s tým sme nerátali. Mali sme plán, že kúpime karimatky a spacák. Horšie však, že máme len suchý chlieb. Aj tak som šiel do Žiliny. Videl som len prázdne nákupné centrum, takže som sa na vlastné oči presvedčil o krutom fakte. Za Žilinou ma už nefascinuje hrad, ale rodičia ako spolu cikali s ratolesťou. Tato držal. Mama povzbudzovala. Na pumpe v Ružomberku sme kúpili aspoň vodu. Pokračujeme do neďalekého Hrabova. Tam omkrneme lanovku a ideme sa najesť. Dáme i polievku, lebo je možné že je to naše jediné teplé jedlo počas týchto dní. Pohoršujem sa, že neexistuje pohľadnica Malinô Brda. Hore ideme teda lanovkou. Najprv kabínka a najprv bez nás. Potiahnutá igelitom pre cyklistov sa strieda s tou pre turistov. Z Brda nie je srdcervúci výhľad, oplatí sa ísť hore na Malinô. Na sedačkovej lanovke sme boli jediní. Ako sme dorazili hore, obsluha zvrieskla:”114 došla!”. Babám sa páčilo, keď chvíľu stojíme a visíme 10m nad kopcom. Z vrchola je jeden z najkrajších výhľadov. Liptov ako na dlani. Západné Tatry obďaleč. Na severnom konci Liptovská kotlina, ktorá vyzerá akoby za ňou končil svet. Jednoducho odrezaná a ďalej nič, len obloha. Oproti Malinô je nezameniteľný Choč. Pod ním rastie nekonečne budovaná diaľnica. I kúsok Dolného Kubína je vidieť. Vľavo Rozsutec. Neviem sa vynadívať. Preto volíme cestu dolu pešibusom. Je strmá, ako sa kochám, šmyknem sa. Nádherný je môj pád ako lúka kvetov popri ktorej ideme. Dievčatá si robia kytice, bohužiaľ sa pri aute s nimi rozlúčia. Uvarili by sa.

                                                     Lyžiarske stredisko Malinô Brdo v lete.

 Chlapík mi v akejsi búdke ponúka pohľadnicu za kávu alebo pivo. Ani jedno nepijem. “Čo už s vami”, skonštatuje. Mávnem nad ním rukou, aj tak sa mi nepáčila. Vraciame sa ku kabínovej lanovke. Staršia krúti turniketom a mama viac neprejde. Chlapík sa rehoce v búde, ja tiež. Mamina nakoniec podlezie. Lanový park Tarzániu zavrhuje mama, baby sú zlé. Tým turniketom si to pokašľali úplne. Stáčame sa na juh k Banskej Bystrici. Liptovska Osada je naj dedinka Slovenska. Sú tam otvorené hádam jediné potraviny v krajine. Kupujem paštéty a pivo. Za Harmaneckou jaskyňou odbočujeme. Stojím, aby som sa pripravil na to, čo ma čaká. Našťastie to viem iba z rozprávania a akéhosi roztraseného a neurčitého videa na Youtube. Z hora prichádza kabriolet. Šofér, že ide bus, nech počkáme 10 min. Čakáme. Prichádzajú ďalšie autá zhora. Vidím ako slabší vodiči odpadávajú a nechajú zdatnejších. Dole si potom presadnú. Niektorí nechajú auto dokonca dolu. Videl som ho tam ešte po dvoch dňoch. Asi to fakt bude "zábava". Obzerám sa po polovičke s nádejou, že sa s nej stane super šofér. Márne. Po polhodine idem riešim. Vidím prebehnúť myš a mŕtveho slepúcha. Cesta začína pekne, ale iba po salaš. Potiaľ asi previedli komisárov z EÚ. Potom sa mení na obyčajnú poľnú cestu pre tanky.  Pred najprudším stúpaním stretáme.... nešťastný autobus. Púšťam ho, lebo zastal kdesi v zákrute. Na 1. prevodovom stupni sa hrabem hore ako luteráni do neba. 14km. Žena sa  modlí aj s dcérkou. Rukou čosi mávala, radila asi rýchlosti alebo šoférovala, netuším. Najmladšia sa pýta, ako odriekavať Zdravas. Mám plné ruky práce a cesta nechce skončiť. Za vodným zdrojom sa objavuje kúsok asfaltu. V prudkom stúpaní nás púšťa džíp. Pred vrcholom stretáme cyklistu s prepichnutým kolesom a vyhýbam sa sprievodnému autu. Vyjdeme konečne hore k hotelu. Neuniká z nás ani z auta žiadna kvapalina, výstup sme zvládli. Slečna s tenučkým hláskom ako škovránok nás ubytuje na izbe 302. Zaúčtuje iba jednu noc. Platíme vopred a vraciame sa doplatiť. Čisté a jednoduché ubytovanie. Sme veľmi príjemne prekvapení. Čakali sme niečo na úrovni turistickej ubytovne, ale hotelík predčil naše očakávania.

                                                 Pohľad na hotel z Kráľovej studne. Vľavo je salaš.

Dáme si večeru. Moravský vrabec so zemiakovou knedľou a kapustou. Na zdarný výstup pripijeme štamperlíkom bošáckej slivky. Obsluha sa sem tam zasekáva ako stará páska. Vonku sa baby hrajú, dopíjame kofolu. Ja sadnem za piano. No ťažšie sa hrá. Klávesy sa mi ťažko stláčajú. Pristavia sa voľajakí spoločensky unavení turisti a mám i publikum. Jeden sa chopí gitary, ale nevieme nájsť spoločnú pieseň, tobôž notu. Chytajú sa na Tancuj, tancuj vykrúcaj a Po schodoch. O 22h zhaslo svetlo a zamkol sa vchod. Pozorujem búrku v diaľke, ktorá príde k hotelu. Na statív nemám adaptér, takže foto nočnej oblohy nebude.  Ale je zamračené, tak čo.

Kravy

Ďalšia búrka trieskala skoro ráno. Vstaneme pred ôsmou. Na raňajky predbežne dokladajú po malých dávkach. Tak to má byť, treba šetriť, veď nechovajú žiadne domáce zvery. Žujem zoschnutý chlieb s párkom a zapíjam ovocným čajom. Zbalíme sa na túru. Kontrolujem auto, či neboli otvorené okná. Dážď mi ho umyl od prachu našťastie len zvonka. Fúka západný vietor a je chladno. To vyhovuje na turistiku.

                                             Hrebeň Veľkej Fatry. Vľavo Ostredok, vpravo Krížna.


Šliapeme ku Kráľovej studni. Urobíme zachádzku k pomníku obetí Veľkej Fatry. I minulý rok traja ľudia v týchto horách zahučali. Tento rok tam pribudne tiež jedno meno. Dúfam, že tým zoznam skončí. Schádzame o5 k studni. Míňame pasúce sa kravy. Rysuľe a Jolany sa najviac babám páčili z dnešného výletu. Chov dojčiacich kráv mäsového dobytka pastevným spôsobom. Vo výške 1300m n.m. je to tak trošku rarita. Vyplašené boli oni aj dievčatá. Ešte sa zdržíme pri napájadle a stúpame hore. Stretávam včerajšie publikum. Pre mladšiu je prvá hodinka kritická. Potom sa akosi naštartuje, zahreje a ide bez odvrávania a pindania. I tu sú krásne horské lúky plné ružových hvozdíkov, kopyšníkov, žltých fialiek (čo znie divne) a tráv rôznych druhov. Upútal ma chránený žltohlav európsky, ktorého lupene pripomínajú ružu (veď aj má prezývku Hnilecká ruža).

                                                               Vyzerá ako ruža. Žltohlav.

Po hodine sme na Krížnej. Na vrchole majú sliačski ikarovia maják, aby sa nestratili. V diaľke je vidieť dráha letiska placatá ako žuvačka rozbalená vo Zvolenskej kotline. Ideme do závetria. Pri pomníčku chalana, ktorý na úpätí zahynul dva dni pred svojimi 24 narodeninami. I relatívne neškodný, trávnatý kopec vie byť zradný. Najmä pre závesné krídlo. Baby odpočívajú pol hodinu. Ja sa kochám výhľadmi na Kremnické vrchy, Sitno, Poľanu, Vepor, Nízke Tatry. Dali si len suchý chlieb a štarujeme ich znova na ďalšiu etapu hrdinov Dukly. Mierime na Ostredok. Vatové oblaky stúpajú hore a odkrývajú vzdialenejšie výhľady. Choč, Rozsutec i Kľak. Dajú si bundy, lebo silno fúka. Na najvyššom vrchu V.Fatry (1593m) sa naobedujeme (suchý chlieb občerství Májka), pofotíme. Zjeme takmer peceň chleba. Odbehnem na križovatku, ktorá je v rovnakej výške ako vrchol, hoci je 5min.od neho. Je tam pekný pohľad na Turčiansku kotlinu a Malú Fatru. Ploská je zvláštny, obrovitý kopec. Vskutku planina s prepadnutou zemou. I Vysoké Tatry sa poodhaľujú. S5 míňame Krížnu skratkou a vyhýbame sa vrcholu. Vidím pomník katastrofy malého lietadla Aero Ae-45 . Zradný západný vietor, rovnaký sme zažili dnes, odklonili lietadlo z trasy. Pilot klesal v mrakoch, mysliac si, že letí k Martinu a narazil do kopca. Baby zbierajú lúčne kvety. Každý nesie kostravu na ochranu. Baby si postavia pyramídku z kameňov. O5 sme pri studni.

                                                             Križovatka všetkých smerov Kráľová studňa.

Do očí sa mne aj žene dostane opaľovací krém zmiešaný s potom a k hotelu idem poslepu. Máme za sebou zhruba 16km. Umyjeme sa, odpočinieme a ideme na večeru. Stretáme rodinku s batoľaťom, ktorých sme míňali cestou na Krížnu. Kuchára majú par excellence. Super fazuľová polievka a chutný “segedín”. Kombinácia na večerné turno nocturno. Baby sú vonku, my kvákame na terase. Páči sa nám takto vysoko v horách. Čistý vzduch, ticho, tma. Neradi zajtra odídeme. Na hoteli sú nudiaci mládežníci z celej Európy, hlavne asi z juhu. Kto im vymyslí program? Žena šla na izbu, sadol som k piánu. Prekrikujem Španiela na španielke. Pripadajú mi rozladení ako moje piano. A že hrám čisto, zhodnotil moju hru starší manželský pár. No neviem. O deviatej sme na izbe. Mladšia má zaparený zadok, no momentálne s tým nevieme nič spraviť.  Ja mám spálenú ruku.

 Vianočka s kečupom.

Dnes už nie je také ideálne počasie. Prebúdzame sa do zamračeného rána so strednou oblačnosťou. Južanská mládež sa halí do deky ako staré babky. Pubertiak zobral všetku vianočku a nakydal si kečup na ňu. Dobrú chuť! Odchádzame a padajú prvé kvapky. Príšernou cestou dolu sa rozprší celkom. Na najhoršom úseku zasa auto. Pokračujem do Banskej Bystrice. Parkujem na streche Europa center. Nenájdeme žiadne vhodné karimatky. Keďže prší, volám pre istotu kemp. Prívesy nie sú voľné. Majiteľ ma presviedča, že bude dobre. Skutočne im prinesieme k večeru slnko. Do mobilu si dávam aj čísla iných hotelov. Ako ideme cez Brezno, jeden z nich, Ďumbier, ukazujem žene. Chajda vyzerá ako z amerického hororu Hostel. Ale vraj tieto dve hviezdičky zvnútra vyzerajú lepšie ako zvonka. Baby sú medzitým na vnútorných ihriskách. Drahá skúša kaderníčku, ale z piatich len jedna prakticky strihá. Jedna čosi robí v pokladni, ďalšia umýva hlavu snáď vlas po vlase, iná len kváka. Obed dáme u KFC. Ospalá pani ako celá Bystrica. Čakáme na posledné hranolky. Zájdeme do Zvolena pozrieť karimatky a spacák. Kúpime, ale nie celkom tú, čo máme. V Tesco prihodíme do kufra podušky a poživeň. Prestane pršať, vykukne slniečko. Chceme ísť na hrad Sl. Ľupča, ale dnes je tam súkromná akcia. Pokračujeme za Rohoznú do kempu. Vlastnia ho Holanďania. Kto chce vidieť príklad podnikania na Slovensku, nech sa sem príde pozrieť, zažiť. O dva dni uvidíme, bohužiaľ, aj opačnú stránku podnikania v našej krajine.

                                     Vstup do neveľkého kempu milej rodinky z Holandska v Rohoznej.

Napr. na nápoje, zmrzlinu sa robia čiarky to tabuľky, kto čo a koľko skonzumoval. Jednoducho veria ľuďom. O povesti kempu svedčí i klientela. S jednými východniarmi od Sobraniec sme jediní Slováci. Uprostred je i prírodná žaburina, kde sa kúpe. Holanďanom odchovaných v studenom Severnom mori nevadí zima ani studená voda. Pre deti je tiež niečo iné ako obvykle. Lanovka, na ktorej sa dá spustiť asi 10m. Triedia odpad. Čisté toalety. Wifi. Chodí sem dennodenne pekár, len sa treba objednať. Kuchyňu máme na kufri, v kufri šatník. Pobehuje tu rôzna zver domáca, nechutné, pažravé slizniaky a poletujú chrústy. Susedov máme rodinku z Litvy. Poslední spia, prví hore. Ešte aj ten ich Doberman sa motá ako prd vo vírivke. Akurát sme zaľahli, keď prišla búrka. Stan to ustál. Nezdá sa mi karimatka a vyzerá, že sa nedofukuje. Juniorka spí v jame a v noci putuje po stane. Mamina spí na tvrdej podložke z IKEA.

Muránska Venuša

Myslel som, že ma zobudia kohúti, nie decko vedľa. Na okolitých lúkach sa  pasie všade kúsok ovce, kravy, čohosi. Objednali sme rohlíky na nedeľné ráno. Po rozplynutí ranných hmiel sme vyrazili k Muránskej planine. Kameňolom v Tisovci je evidentne jediným veľkým zdrojom práce obyvateľov. Ja by som našiel ďalší, a to dokončiť novú cestu až po Tisovec. Takto končí kdesi za Zbojskou. O5 je to ako na Kráľovú studňu. Nedorobené.  Zaparkoval som uprostred obce. Samozrejmá je kúpa pohľadníc. Prezreli sme si aj informačné centrum. Je tam vypchatá expozícia prírody Muráňa. Nekonečnou lesnou cestou sme potom prudko stúpali prakticky až k hradu. Uvedený čas 60minút z dediny je totálne mimo. Za hodinu sa nedostaneme ani na chatu pod hradom. Výšľap trvá o dobrých 15min naviac. Existuje pohodlnejšia cesta z Prednej hory, ale dlhšia. Ďalšou alternatívou by bolo ísť polovicu po asfaltovej ceste z dediny, ale je pochopiteľne dlhšia. Obchádzame vrch Cigánka aj hrad, aby sme sa k nemu dostali z opačnej strany. Turistov v lese nestretnete, iba medveďov. Takých dvojnohých. Konečne sme pri chate, kde je bufet. Odtiaľ je to už kúsok. Drahá príjma výzvu a trepe posledných 200m päťkilové vrece piesku. Nezdá sa to, ale po strmých schodoch a šmykľavých kameňoch to nie je sranda. Navyše sa jej vrece zamotá do popruhov. Takmer ho pretrhla a celá znoška by skončila 50m pred bránou hradu.

                                           Taká tuctová fotka hradu Muráň. Sediaci je pán kastelán.

Prišli sme v tú najvhodnejšiu chvíľu. Zrovna bol na hrade jeho kastelán p.Jozef Kubaško z Muráňa. Obohatil našu návštevu hradu jeho podrobnou prehliadkou. Inak by to boli pre nás len obyčajné kamene. Strávili sme tam 1,5h a upútal i baby. Dokonca recitoval i básne o Muráni. Natáčali sa tu filmy Smrť v sedle a Jakubiskov Postav dom, zasaď strom (skala odkiaľ padá Tatra 148 je oproti hradu nad Veľkou lúkou). Menej známe je, že hrad sa pokúšali dobyť Španieli. Na vrchu oproti mali delá, ale len malého kalibru. Rok bezúspešne obliehali hradnú pevnosť. Vraj ich potomkovia dodnes žijú v Muráni. Niečo na tom je, no mne pripadá, že v dedine žijú potomkovia tmavších ľudí ako Španieli. Jediná blondýna bola predavačka v potravinách. Netušili sme, aký rozsiahly je to hrad. Na fotkách je väčšinou len obnovená vstupná brána, prípadne nejaké ruiny. So svojou polohou 935m nad morom je to najvyšší hrad v strednej Európe. V tomto vraj súperí so Znievskym hradom. Nuž, každý lokál patriot si stojí za svojím. Sú z neho krásne vyhľady na celú Muránsku planinu. P. Kubaško nám poukazoval, aké pohoria vidíme. Stolické vrchy, Kráľovu hoľu. Pri prechádzke po hrade sme vyrušili roháča. Enfantico dunivo. Ďalší skvost prírody sa núka, Ľalie zlatohlavé, asi pozostatok hradnej záhrady a po nich poletuje Bieloškvrnáč púpavový. Oranžovú krehkosť ľalie sme videli i na Veľkej lúke pri žrebčíne. Povesťou o Cigánke p. kastelán zakončil na južnej strane hradu prehliadku.  Začalo byť dusno, schyľovalo sa k búrke.

                                                         Blíži sa búrka nad Muráňom.
 
 Najedli sme sa pod prístreškom. Na hrade bol nejaký z dobrovoľníkov, ale asi čakal na tie vrecia piesku, pretože pretrhnúť od roboty sa zrovna nešiel. Pred prvou prehánkou sme sa ukryli pod jednou skalou pri mŕtvej myši. Zastavili sme sa dole v bufete na fľaškovú kofolu. Mali sme ešte čas, tak  skúsime divých koňov vzhliadnuť. Na Veľkú lúku je to slabá polhodinka. Popŕcha a tátošov nevidíme. Žrebčín je na druhom konci lúky, a to sa nám už fakt nechce šliapať ďalší kilometer a pol. S5 ideme po asfaltovej ceste. Je z nej výhľad na hrad. Na križovatke stretáme pár zblúdilých turistov, ktorí by radi na Prednú horu po asfaltke. Len sa vydali opačným smerom. Kratšie je to však do Muráňa. Navrhujeme im, nech idú s nami dolu, a potom ich odvezieme k autu  na Prednú horu. Tak sme aj spravili. Tiež je hore trocha krkolomná cesta.  Spoločnosť nám robí mladý vlčiak Brita. Cestou do Muráňa sme videli salaš a rozhľadňu na Zbojskej. Nastal čas večere, zastávka bola jasná. Ja som ešte vybehol na novú rozhľadňu. V útrobách je znova vypchatá príroda a oltár. Z veže je výhľad na Fabovu hoľu, najvyšší vrch Muránskej planiny.

                                            

 

Nová výhliadková veža na Zbojskej.

 

 Zbehnem dolu k salašu, kde ma čaká pri unudenom poníkovi rodinka. Vonku hrajú cigáni ako nám v bruchu. Dáme si, čo iné ako bryndzové halušky a pirohy. Aby nám nebolo málo, dáme si aj makové šúľance. Jedlo je chutné, obsluha rýchla. Nezabúdam kúpiť pohľadnicu vo vedľajšej kolibe. Prehrmí ďalšia búrka. Pred ôsmou sme v kempe. Vo vedľajšom stane je ticho, preto aj my zaľahneme, lebo počítam, že budíček bude skoro. Na karimatku si dám paplón.

Koliba U starej matere

Nemýlil som sa. O 6h kikiríka dieťa z Litvy. Na nejakú hodinku sa mi podarí zaspať. Ranné hmly zmiznú ako vodka na ruskej svadbe a vstávame hore. Stan sa pekne vysuší. Kontrolujem karimatku a je v poriadku. Kúpili sme takmer o centimeter tenšiu, možno preto sa zdá, že nie je nafúknutá. Vyspím sa obstojne. Mladšia ide kŕmiť statok. Najeme sa, zaplatíme p. Monike za pobyt, všetko zbalíme a odchádzame. Hlasujeme, kde sa zastavíme. Vyhrá jaskyňa. Preto v Podbrezovej odbočujem smerom na Nízke Tatry. Po chvíli sme pri Bystrianskej jaskyni. Prišli sme o 5min. neskoršie a čakáme ďalšiu hodinu na vstup. Juniorky si kupujú na pamiatku netopiera. Jaskyňa nie je taká pôsobivá ako napr. Demänovské alebo Dobšinská, ale má niečo do seba. Sú v nej tri priepasti, najhlbšia, Peklo, má 70m. Nakukli sme do nej len s odstupom. Zaujímavé sú zrútené balvany a vysoké komíny. Bohatá je na sintrové záclony, my tomu hovoríme slonie uši. Jednotlivé časti majú svoje mená, napr. Kaplnka, Slimák, Peklo. Počas prehliadky sme zažili ako sa cítili objavitelia v absolútnej tme. Na konci sme sa ocitli v priestoroch, kde sa ukrývali partizáni. V jednej miestnosti sú lehátka pre speleoterapiu detí. Za necelú trištvrte hodinku sme vonku. Zo 7°C na 28°C. Teplotný šok. Väčší šok nás čaká o chvíľu. Prejdeme Podbrezovou, železiarne vyzerajú mŕtvo, ktovie, čo sa v nich vlastne robí. Za Valaskou vidíme kolibu a zastavujem tam. Pomerne nová reštaurácia na ceste medzi Podbrezovou a Banskou Bystricou. Zvonku vyzerá skvele, vedľa je minifarma. Prišli sme v čase obedného návalu a obsluha nestíhala. Polievky nám i tak priniesli pomerne rýchlo. Chutná bola cesnaková v bochníku i fazuľová. Tým klady reštaurácie končia. Iné jedlo sme bohužiaľ nemali možnosť ochutnať. Polievku sme zjedli a čakáme 30min. Zo 4 hlavných jedál doniesli akurát jedno detské menu aj to preto, že si pomýlili stôl. Po 45min. sme sa išli spýtať, kde je naše hlavné jedlo. Nastala panika a kuchárky sa prekrikovali s čašníčkami, čo sa vlastne stalo. Jedlo vraj vydané bolo, na lístku zaškrtnuté. Nevedeli však, kde ho doniesli. Absolútny amaterizmus. Rozhodli sme sa zaplatiť za to, čo sme teda skonzumovali. Čašníčka doniesla kompletný účet, že jedlo hneď prinesú. Deti si ako odškodné mohli vybrať koláčiky z pekárne. To sme odmietli. Po 5min. doniesla však len druhé detské menu a vrátila peniaze, že nás nebude zavádzať a ďalšie dve jedlá ešte nie sú hotové. Nahnevaní sme odišli. Pri odchode spadol riad jednej z čašníčok a rozbil sa. Píšem sem recenzie z rôznych kútov, ale toto sa mi ešte nestalo. Jednoznačne reštaurácií chýba systém riadenia objednávok. Čašníčky vyzerali ako pozbierané z ulice. Manažment by sa mal zamyslieť! Radi by sme si dali peknú bodku na záver, ale obsluha nám ju nedopriala. Kúpili sme si čerstvý chlieb. Potom už len rovno domov. I na ceste stretneme pri Nitre búrku. Podarilo sa nám splniť 3 ciele z výzvy 7 vrchov, 3 jazerá a 1 jama (o tej jame neskôr) a baby boli šťastné, že zažili pravú stanovačku.

                                           Panoráma Muránskej planiny. Nad salašom je Fabova hoľa.