Prvé stanovanie s deťmi

114 došla

Celý rok nam asi chýba adrenalín, tak sme si ho nadávkovali počas krátkej dovolenky. Už ráno pri odchode sa dozvedáme, že dnes sú obchody zavreté. Rana pod pás, s tým sme nerátali. Mali sme plán, že kúpime karimatky a spacák. Horšie však, že máme len suchý chlieb. Aj tak som šiel do Žiliny. Videl som len prázdne nákupné centrum, takže som sa na vlastné oči presvedčil o krutom fakte. Za Žilinou ma už nefascinuje hrad, ale rodičia ako spolu cikali s ratolesťou. Tato držal. Mama povzbudzovala. Na pumpe v Ružomberku sme kúpili aspoň vodu. Pokračujeme do neďalekého Hrabova. Tam omkrneme lanovku a ideme sa najesť. Dáme i polievku, lebo je možné že je to naše jediné teplé jedlo počas týchto dní. Pohoršujem sa, že neexistuje pohľadnica Malinô Brda. Hore ideme teda lanovkou. Najprv kabínka a najprv bez nás. Potiahnutá igelitom pre cyklistov sa strieda s tou pre turistov. Z Brda nie je srdcervúci výhľad, oplatí sa ísť hore na Malinô. Na sedačkovej lanovke sme boli jediní. Ako sme dorazili hore, obsluha zvrieskla:”114 došla!”. Babám sa páčilo, keď chvíľu stojíme a visíme 10m nad kopcom. Z vrchola je jeden z najkrajších výhľadov. Liptov ako na dlani. Západné Tatry obďaleč. Na severnom konci Liptovská kotlina, ktorá vyzerá akoby za ňou končil svet. Jednoducho odrezaná a ďalej nič, len obloha. Oproti Malinô je nezameniteľný Choč. Pod ním rastie nekonečne budovaná diaľnica. I kúsok Dolného Kubína je vidieť. Vľavo Rozsutec. Neviem sa vynadívať. Preto volíme cestu dolu pešibusom. Je strmá, ako sa kochám, šmyknem sa. Nádherný je môj pád ako lúka kvetov popri ktorej ideme. Dievčatá si robia kytice, bohužiaľ sa pri aute s nimi rozlúčia. Uvarili by sa.

                                                     Lyžiarske stredisko Malinô Brdo v lete.

 Chlapík mi v akejsi búdke ponúka pohľadnicu za kávu alebo pivo. Ani jedno nepijem. “Čo už s vami”, skonštatuje. Mávnem nad ním rukou, aj tak sa mi nepáčila. Vraciame sa ku kabínovej lanovke. Staršia krúti turniketom a mama viac neprejde. Chlapík sa rehoce v búde, ja tiež. Mamina nakoniec podlezie. Lanový park Tarzániu zavrhuje mama, baby sú zlé. Tým turniketom si to pokašľali úplne. Stáčame sa na juh k Banskej Bystrici. Liptovska Osada je naj dedinka Slovenska. Sú tam otvorené hádam jediné potraviny v krajine. Kupujem paštéty a pivo. Za Harmaneckou jaskyňou odbočujeme. Stojím, aby som sa pripravil na to, čo ma čaká. Našťastie to viem iba z rozprávania a akéhosi roztraseného a neurčitého videa na Youtube. Z hora prichádza kabriolet. Šofér, že ide bus, nech počkáme 10 min. Čakáme. Prichádzajú ďalšie autá zhora. Vidím ako slabší vodiči odpadávajú a nechajú zdatnejších. Dole si potom presadnú. Niektorí nechajú auto dokonca dolu. Videl som ho tam ešte po dvoch dňoch. Asi to fakt bude "zábava". Obzerám sa po polovičke s nádejou, že sa s nej stane super šofér. Márne. Po polhodine idem riešim. Vidím prebehnúť myš a mŕtveho slepúcha. Cesta začína pekne, ale iba po salaš. Potiaľ asi previedli komisárov z EÚ. Potom sa mení na obyčajnú poľnú cestu pre tanky.  Pred najprudším stúpaním stretáme.... nešťastný autobus. Púšťam ho, lebo zastal kdesi v zákrute. Na 1. prevodovom stupni sa hrabem hore ako luteráni do neba. 14km. Žena sa  modlí aj s dcérkou. Rukou čosi mávala, radila asi rýchlosti alebo šoférovala, netuším. Najmladšia sa pýta, ako odriekavať Zdravas. Mám plné ruky práce a cesta nechce skončiť. Za vodným zdrojom sa objavuje kúsok asfaltu. V prudkom stúpaní nás púšťa džíp. Pred vrcholom stretáme cyklistu s prepichnutým kolesom a vyhýbam sa sprievodnému autu. Vyjdeme konečne hore k hotelu. Neuniká z nás ani z auta žiadna kvapalina, výstup sme zvládli. Slečna s tenučkým hláskom ako škovránok nás ubytuje na izbe 302. Zaúčtuje iba jednu noc. Platíme vopred a vraciame sa doplatiť. Čisté a jednoduché ubytovanie. Sme veľmi príjemne prekvapení. Čakali sme niečo na úrovni turistickej ubytovne, ale hotelík predčil naše očakávania.

                                                 Pohľad na hotel z Kráľovej studne. Vľavo je salaš.

Dáme si večeru. Moravský vrabec so zemiakovou knedľou a kapustou. Na zdarný výstup pripijeme štamperlíkom bošáckej slivky. Obsluha sa sem tam zasekáva ako stará páska. Vonku sa baby hrajú, dopíjame kofolu. Ja sadnem za piano. No ťažšie sa hrá. Klávesy sa mi ťažko stláčajú. Pristavia sa voľajakí spoločensky unavení turisti a mám i publikum. Jeden sa chopí gitary, ale nevieme nájsť spoločnú pieseň, tobôž notu. Chytajú sa na Tancuj, tancuj vykrúcaj a Po schodoch. O 22h zhaslo svetlo a zamkol sa vchod. Pozorujem búrku v diaľke, ktorá príde k hotelu. Na statív nemám adaptér, takže foto nočnej oblohy nebude.  Ale je zamračené, tak čo.

Kravy

Ďalšia búrka trieskala skoro ráno. Vstaneme pred ôsmou. Na raňajky predbežne dokladajú po malých dávkach. Tak to má byť, treba šetriť, veď nechovajú žiadne domáce zvery. Žujem zoschnutý chlieb s párkom a zapíjam ovocným čajom. Zbalíme sa na túru. Kontrolujem auto, či neboli otvorené okná. Dážď mi ho umyl od prachu našťastie len zvonka. Fúka západný vietor a je chladno. To vyhovuje na turistiku.

                                             Hrebeň Veľkej Fatry. Vľavo Ostredok, vpravo Krížna.


Šliapeme ku Kráľovej studni. Urobíme zachádzku k pomníku obetí Veľkej Fatry. I minulý rok traja ľudia v týchto horách zahučali. Tento rok tam pribudne tiež jedno meno. Dúfam, že tým zoznam skončí. Schádzame o5 k studni. Míňame pasúce sa kravy. Rysuľe a Jolany sa najviac babám páčili z dnešného výletu. Chov dojčiacich kráv mäsového dobytka pastevným spôsobom. Vo výške 1300m n.m. je to tak trošku rarita. Vyplašené boli oni aj dievčatá. Ešte sa zdržíme pri napájadle a stúpame hore. Stretávam včerajšie publikum. Pre mladšiu je prvá hodinka kritická. Potom sa akosi naštartuje, zahreje a ide bez odvrávania a pindania. I tu sú krásne horské lúky plné ružových hvozdíkov, kopyšníkov, žltých fialiek (čo znie divne) a tráv rôznych druhov. Upútal ma chránený žltohlav európsky, ktorého lupene pripomínajú ružu (veď aj má prezývku Hnilecká ruža).

                                                               Vyzerá ako ruža. Žltohlav.

Po hodine sme na Krížnej. Na vrchole majú sliačski ikarovia maják, aby sa nestratili. V diaľke je vidieť dráha letiska placatá ako žuvačka rozbalená vo Zvolenskej kotline. Ideme do závetria. Pri pomníčku chalana, ktorý na úpätí zahynul dva dni pred svojimi 24 narodeninami. I relatívne neškodný, trávnatý kopec vie byť zradný. Najmä pre závesné krídlo. Baby odpočívajú pol hodinu. Ja sa kochám výhľadmi na Kremnické vrchy, Sitno, Poľanu, Vepor, Nízke Tatry. Dali si len suchý chlieb a štarujeme ich znova na ďalšiu etapu hrdinov Dukly. Mierime na Ostredok. Vatové oblaky stúpajú hore a odkrývajú vzdialenejšie výhľady. Choč, Rozsutec i Kľak. Dajú si bundy, lebo silno fúka. Na najvyššom vrchu V.Fatry (1593m) sa naobedujeme (suchý chlieb občerství Májka), pofotíme. Zjeme takmer peceň chleba. Odbehnem na križovatku, ktorá je v rovnakej výške ako vrchol, hoci je 5min.od neho. Je tam pekný pohľad na Turčiansku kotlinu a Malú Fatru. Ploská je zvláštny, obrovitý kopec. Vskutku planina s prepadnutou zemou. I Vysoké Tatry sa poodhaľujú. S5 míňame Krížnu skratkou a vyhýbame sa vrcholu. Vidím pomník katastrofy malého lietadla Aero Ae-45 . Zradný západný vietor, rovnaký sme zažili dnes, odklonili lietadlo z trasy. Pilot klesal v mrakoch, mysliac si, že letí k Martinu a narazil do kopca. Baby zbierajú lúčne kvety. Každý nesie kostravu na ochranu. Baby si postavia pyramídku z kameňov. O5 sme pri studni.

                                                             Križovatka všetkých smerov Kráľová studňa.

Do očí sa mne aj žene dostane opaľovací krém zmiešaný s potom a k hotelu idem poslepu. Máme za sebou zhruba 16km. Umyjeme sa, odpočinieme a ideme na večeru. Stretáme rodinku s batoľaťom, ktorých sme míňali cestou na Krížnu. Kuchára majú par excellence. Super fazuľová polievka a chutný “segedín”. Kombinácia na večerné turno nocturno. Baby sú vonku, my kvákame na terase. Páči sa nám takto vysoko v horách. Čistý vzduch, ticho, tma. Neradi zajtra odídeme. Na hoteli sú nudiaci mládežníci z celej Európy, hlavne asi z juhu. Kto im vymyslí program? Žena šla na izbu, sadol som k piánu. Prekrikujem Španiela na španielke. Pripadajú mi rozladení ako moje piano. A že hrám čisto, zhodnotil moju hru starší manželský pár. No neviem. O deviatej sme na izbe. Mladšia má zaparený zadok, no momentálne s tým nevieme nič spraviť.  Ja mám spálenú ruku.

 Vianočka s kečupom.

Dnes už nie je také ideálne počasie. Prebúdzame sa do zamračeného rána so strednou oblačnosťou. Južanská mládež sa halí do deky ako staré babky. Pubertiak zobral všetku vianočku a nakydal si kečup na ňu. Dobrú chuť! Odchádzame a padajú prvé kvapky. Príšernou cestou dolu sa rozprší celkom. Na najhoršom úseku zasa auto. Pokračujem do Banskej Bystrice. Parkujem na streche Europa center. Nenájdeme žiadne vhodné karimatky. Keďže prší, volám pre istotu kemp. Prívesy nie sú voľné. Majiteľ ma presviedča, že bude dobre. Skutočne im prinesieme k večeru slnko. Do mobilu si dávam aj čísla iných hotelov. Ako ideme cez Brezno, jeden z nich, Ďumbier, ukazujem žene. Chajda vyzerá ako z amerického hororu Hostel. Ale vraj tieto dve hviezdičky zvnútra vyzerajú lepšie ako zvonka. Baby sú medzitým na vnútorných ihriskách. Drahá skúša kaderníčku, ale z piatich len jedna prakticky strihá. Jedna čosi robí v pokladni, ďalšia umýva hlavu snáď vlas po vlase, iná len kváka. Obed dáme u KFC. Ospalá pani ako celá Bystrica. Čakáme na posledné hranolky. Zájdeme do Zvolena pozrieť karimatky a spacák. Kúpime, ale nie celkom tú, čo máme. V Tesco prihodíme do kufra podušky a poživeň. Prestane pršať, vykukne slniečko. Chceme ísť na hrad Sl. Ľupča, ale dnes je tam súkromná akcia. Pokračujeme za Rohoznú do kempu. Vlastnia ho Holanďania. Kto chce vidieť príklad podnikania na Slovensku, nech sa sem príde pozrieť, zažiť. O dva dni uvidíme, bohužiaľ, aj opačnú stránku podnikania v našej krajine.

                                     Vstup do neveľkého kempu milej rodinky z Holandska v Rohoznej.

Napr. na nápoje, zmrzlinu sa robia čiarky to tabuľky, kto čo a koľko skonzumoval. Jednoducho veria ľuďom. O povesti kempu svedčí i klientela. S jednými východniarmi od Sobraniec sme jediní Slováci. Uprostred je i prírodná žaburina, kde sa kúpe. Holanďanom odchovaných v studenom Severnom mori nevadí zima ani studená voda. Pre deti je tiež niečo iné ako obvykle. Lanovka, na ktorej sa dá spustiť asi 10m. Triedia odpad. Čisté toalety. Wifi. Chodí sem dennodenne pekár, len sa treba objednať. Kuchyňu máme na kufri, v kufri šatník. Pobehuje tu rôzna zver domáca, nechutné, pažravé slizniaky a poletujú chrústy. Susedov máme rodinku z Litvy. Poslední spia, prví hore. Ešte aj ten ich Doberman sa motá ako prd vo vírivke. Akurát sme zaľahli, keď prišla búrka. Stan to ustál. Nezdá sa mi karimatka a vyzerá, že sa nedofukuje. Juniorka spí v jame a v noci putuje po stane. Mamina spí na tvrdej podložke z IKEA.

Muránska Venuša

Myslel som, že ma zobudia kohúti, nie decko vedľa. Na okolitých lúkach sa  pasie všade kúsok ovce, kravy, čohosi. Objednali sme rohlíky na nedeľné ráno. Po rozplynutí ranných hmiel sme vyrazili k Muránskej planine. Kameňolom v Tisovci je evidentne jediným veľkým zdrojom práce obyvateľov. Ja by som našiel ďalší, a to dokončiť novú cestu až po Tisovec. Takto končí kdesi za Zbojskou. O5 je to ako na Kráľovú studňu. Nedorobené.  Zaparkoval som uprostred obce. Samozrejmá je kúpa pohľadníc. Prezreli sme si aj informačné centrum. Je tam vypchatá expozícia prírody Muráňa. Nekonečnou lesnou cestou sme potom prudko stúpali prakticky až k hradu. Uvedený čas 60minút z dediny je totálne mimo. Za hodinu sa nedostaneme ani na chatu pod hradom. Výšľap trvá o dobrých 15min naviac. Existuje pohodlnejšia cesta z Prednej hory, ale dlhšia. Ďalšou alternatívou by bolo ísť polovicu po asfaltovej ceste z dediny, ale je pochopiteľne dlhšia. Obchádzame vrch Cigánka aj hrad, aby sme sa k nemu dostali z opačnej strany. Turistov v lese nestretnete, iba medveďov. Takých dvojnohých. Konečne sme pri chate, kde je bufet. Odtiaľ je to už kúsok. Drahá príjma výzvu a trepe posledných 200m päťkilové vrece piesku. Nezdá sa to, ale po strmých schodoch a šmykľavých kameňoch to nie je sranda. Navyše sa jej vrece zamotá do popruhov. Takmer ho pretrhla a celá znoška by skončila 50m pred bránou hradu.

                                           Taká tuctová fotka hradu Muráň. Sediaci je pán kastelán.

Prišli sme v tú najvhodnejšiu chvíľu. Zrovna bol na hrade jeho kastelán p.Jozef Kubaško z Muráňa. Obohatil našu návštevu hradu jeho podrobnou prehliadkou. Inak by to boli pre nás len obyčajné kamene. Strávili sme tam 1,5h a upútal i baby. Dokonca recitoval i básne o Muráni. Natáčali sa tu filmy Smrť v sedle a Jakubiskov Postav dom, zasaď strom (skala odkiaľ padá Tatra 148 je oproti hradu nad Veľkou lúkou). Menej známe je, že hrad sa pokúšali dobyť Španieli. Na vrchu oproti mali delá, ale len malého kalibru. Rok bezúspešne obliehali hradnú pevnosť. Vraj ich potomkovia dodnes žijú v Muráni. Niečo na tom je, no mne pripadá, že v dedine žijú potomkovia tmavších ľudí ako Španieli. Jediná blondýna bola predavačka v potravinách. Netušili sme, aký rozsiahly je to hrad. Na fotkách je väčšinou len obnovená vstupná brána, prípadne nejaké ruiny. So svojou polohou 935m nad morom je to najvyšší hrad v strednej Európe. V tomto vraj súperí so Znievskym hradom. Nuž, každý lokál patriot si stojí za svojím. Sú z neho krásne vyhľady na celú Muránsku planinu. P. Kubaško nám poukazoval, aké pohoria vidíme. Stolické vrchy, Kráľovu hoľu. Pri prechádzke po hrade sme vyrušili roháča. Enfantico dunivo. Ďalší skvost prírody sa núka, Ľalie zlatohlavé, asi pozostatok hradnej záhrady a po nich poletuje Bieloškvrnáč púpavový. Oranžovú krehkosť ľalie sme videli i na Veľkej lúke pri žrebčíne. Povesťou o Cigánke p. kastelán zakončil na južnej strane hradu prehliadku.  Začalo byť dusno, schyľovalo sa k búrke.

                                                         Blíži sa búrka nad Muráňom.
 
 Najedli sme sa pod prístreškom. Na hrade bol nejaký z dobrovoľníkov, ale asi čakal na tie vrecia piesku, pretože pretrhnúť od roboty sa zrovna nešiel. Pred prvou prehánkou sme sa ukryli pod jednou skalou pri mŕtvej myši. Zastavili sme sa dole v bufete na fľaškovú kofolu. Mali sme ešte čas, tak  skúsime divých koňov vzhliadnuť. Na Veľkú lúku je to slabá polhodinka. Popŕcha a tátošov nevidíme. Žrebčín je na druhom konci lúky, a to sa nám už fakt nechce šliapať ďalší kilometer a pol. S5 ideme po asfaltovej ceste. Je z nej výhľad na hrad. Na križovatke stretáme pár zblúdilých turistov, ktorí by radi na Prednú horu po asfaltke. Len sa vydali opačným smerom. Kratšie je to však do Muráňa. Navrhujeme im, nech idú s nami dolu, a potom ich odvezieme k autu  na Prednú horu. Tak sme aj spravili. Tiež je hore trocha krkolomná cesta.  Spoločnosť nám robí mladý vlčiak Brita. Cestou do Muráňa sme videli salaš a rozhľadňu na Zbojskej. Nastal čas večere, zastávka bola jasná. Ja som ešte vybehol na novú rozhľadňu. V útrobách je znova vypchatá príroda a oltár. Z veže je výhľad na Fabovu hoľu, najvyšší vrch Muránskej planiny.

                                            

 

Nová výhliadková veža na Zbojskej.

 

 Zbehnem dolu k salašu, kde ma čaká pri unudenom poníkovi rodinka. Vonku hrajú cigáni ako nám v bruchu. Dáme si, čo iné ako bryndzové halušky a pirohy. Aby nám nebolo málo, dáme si aj makové šúľance. Jedlo je chutné, obsluha rýchla. Nezabúdam kúpiť pohľadnicu vo vedľajšej kolibe. Prehrmí ďalšia búrka. Pred ôsmou sme v kempe. Vo vedľajšom stane je ticho, preto aj my zaľahneme, lebo počítam, že budíček bude skoro. Na karimatku si dám paplón.

Koliba U starej matere

Nemýlil som sa. O 6h kikiríka dieťa z Litvy. Na nejakú hodinku sa mi podarí zaspať. Ranné hmly zmiznú ako vodka na ruskej svadbe a vstávame hore. Stan sa pekne vysuší. Kontrolujem karimatku a je v poriadku. Kúpili sme takmer o centimeter tenšiu, možno preto sa zdá, že nie je nafúknutá. Vyspím sa obstojne. Mladšia ide kŕmiť statok. Najeme sa, zaplatíme p. Monike za pobyt, všetko zbalíme a odchádzame. Hlasujeme, kde sa zastavíme. Vyhrá jaskyňa. Preto v Podbrezovej odbočujem smerom na Nízke Tatry. Po chvíli sme pri Bystrianskej jaskyni. Prišli sme o 5min. neskoršie a čakáme ďalšiu hodinu na vstup. Juniorky si kupujú na pamiatku netopiera. Jaskyňa nie je taká pôsobivá ako napr. Demänovské alebo Dobšinská, ale má niečo do seba. Sú v nej tri priepasti, najhlbšia, Peklo, má 70m. Nakukli sme do nej len s odstupom. Zaujímavé sú zrútené balvany a vysoké komíny. Bohatá je na sintrové záclony, my tomu hovoríme slonie uši. Jednotlivé časti majú svoje mená, napr. Kaplnka, Slimák, Peklo. Počas prehliadky sme zažili ako sa cítili objavitelia v absolútnej tme. Na konci sme sa ocitli v priestoroch, kde sa ukrývali partizáni. V jednej miestnosti sú lehátka pre speleoterapiu detí. Za necelú trištvrte hodinku sme vonku. Zo 7°C na 28°C. Teplotný šok. Väčší šok nás čaká o chvíľu. Prejdeme Podbrezovou, železiarne vyzerajú mŕtvo, ktovie, čo sa v nich vlastne robí. Za Valaskou vidíme kolibu a zastavujem tam. Pomerne nová reštaurácia na ceste medzi Podbrezovou a Banskou Bystricou. Zvonku vyzerá skvele, vedľa je minifarma. Prišli sme v čase obedného návalu a obsluha nestíhala. Polievky nám i tak priniesli pomerne rýchlo. Chutná bola cesnaková v bochníku i fazuľová. Tým klady reštaurácie končia. Iné jedlo sme bohužiaľ nemali možnosť ochutnať. Polievku sme zjedli a čakáme 30min. Zo 4 hlavných jedál doniesli akurát jedno detské menu aj to preto, že si pomýlili stôl. Po 45min. sme sa išli spýtať, kde je naše hlavné jedlo. Nastala panika a kuchárky sa prekrikovali s čašníčkami, čo sa vlastne stalo. Jedlo vraj vydané bolo, na lístku zaškrtnuté. Nevedeli však, kde ho doniesli. Absolútny amaterizmus. Rozhodli sme sa zaplatiť za to, čo sme teda skonzumovali. Čašníčka doniesla kompletný účet, že jedlo hneď prinesú. Deti si ako odškodné mohli vybrať koláčiky z pekárne. To sme odmietli. Po 5min. doniesla však len druhé detské menu a vrátila peniaze, že nás nebude zavádzať a ďalšie dve jedlá ešte nie sú hotové. Nahnevaní sme odišli. Pri odchode spadol riad jednej z čašníčok a rozbil sa. Píšem sem recenzie z rôznych kútov, ale toto sa mi ešte nestalo. Jednoznačne reštaurácií chýba systém riadenia objednávok. Čašníčky vyzerali ako pozbierané z ulice. Manažment by sa mal zamyslieť! Radi by sme si dali peknú bodku na záver, ale obsluha nám ju nedopriala. Kúpili sme si čerstvý chlieb. Potom už len rovno domov. I na ceste stretneme pri Nitre búrku. Podarilo sa nám splniť 3 ciele z výzvy 7 vrchov, 3 jazerá a 1 jama (o tej jame neskôr) a baby boli šťastné, že zažili pravú stanovačku.

                                           Panoráma Muránskej planiny. Nad salašom je Fabova hoľa.

Dni pred prázdninami

V horúce pracovné dni sme sa kúpali u svokry. V chladnejších dňoch sme začali hrávať ping pong v parku a opravovať prepichnuté gumy na bicykli. Postupne sa zlepšujeme v oboch disciplínach. Baby to príliš nebaví. Pri jednom lieta lopitčka kade tade a pri druhom náradie. Avšak veľká láska našeho benjamínka zavolala nás v sobotu na akúsi akciu na Čertovej peci. Vraj sa tam stretne partia zo škôlky. Nakoniec sme boli radi, že aspoň ten jej kámoš sa vôbec ukázal. Bolo horúco, ale staršia dcérka mala nábeh na zápal str. ucha, takže na kúpanie sme mohli zabudnúť. Mamina vypadla na celý deň na nákupy do Hovadova. S babami sa nedalo vnútri vydržať, tak som ich poobede posadil do auta a šli sme teda k peci. Bolo tam vyhradené parkovisko pre účastníkov akcie. Ostali sme stáť pred bránou zo zelených balónov a závojov. Vyzerá to na akciu len pre istú švédsku kozmetickú firmu. Nejaké mená si tam zapisovali na papier. Počkáme teda na pozývajúcich alebo čo? Pani v bielych šatoch nás však zavolala. Spýtala sa len na mená detí a mohli sme ísť dovnútra. V špinavom a smradľavom bufete sa dalo kúpiť nejaké občerstvenie. Na lúke boli rozostavané rôzne súťaže pre deti. Moje baby sa ma držali ako hovno košele, ani sa spýtať na stanovištiach, čo robiť. Budeme čakať na frája. Akcia sa len pomaly rozbiehala. Uvádzačka privítala všetkých, zmotávala niečo o zvykoch na Jána a tak. Potom vystúpila na pódium akási babka v kroji, ktorá mávala s bylinkami v ruke a čarovala. Nič baby akosi nebavilo, staršia len domov, ale sama tam byť nechcela. Nervičky. Nebavilo ma to tam tiež, dal som si kofolu aj s vyschnutým pavúkom na plastovom pohári. Vzápätí volala žena, že naj kámoš nepríde skôr ako za hodinu. Telefón som dal aj mladšej, aby to počula. Keď už začali rýmovačku na Oriflame, šli sme sa radšej prejsť k jaskyni.  Mali len šatečky so sandálmi, takže sa nesmeli lápať po skalách, hoc by chceli. To by vyzerali ako tie prasce v ohrade. Vrátili sme sa na akciu. To sa už rozbehli súťaže a aj baby sa osmelili. Tak som chodil s nimi ako na Beaty tour. Na stanovištiach všetko staré zamaskované škatule, volali ich "direktorky". Namaľované ako Šoóšová po "padesátke" s vyschnutou trávou za pásom. Naše chutnučké malé v slamených klobúčikoch sa im páčili. Malé "skydo" netrafilo pomaly ani z metra kelímky a zhodilo pri preskakovaní imaginárnu vatru. Za toto dostávali pečiatky. V blúdnom lese sa skutočne motali ako svätojánske mušky. Na poslednom stanovisku (lukostreľba) sa konečne objavila veľká láska malej škôlkárky. Hneď bolo veselšie. Aj on si prešiel súťažné miesta a potom sa naháňali na lúke. Vyhladlo im, tak som im kúpil párek v rohlíku. Ja som po skúsenosti s pohárom, zvolil Radler vo fľaši. Prišla tanečnica a začalo sa na betóne tancovať. Len ženské tancovali, ono veľa chlapov tam v skutočnosti ani nebolo. Videl niekto kseftovat chlapa s kozmetikou? Možno tak na auto. I mladšia bola na nácviku Oriflame tanca (tanec musel byť), ale na ostro nešla. Nechala takto partnera na parkete. Ja som mrkol na slnko cez špeciálny ďalekohľad, ktorý tam rozložil akýsi hvezdár. Videl som len oranžovú guľu. Staršej sa páčili jemné parohy šestoráka. Decká sa ešte točili na vŕzgajúcom kolotoči, až mi to uši drásalo. Prišlo hľadanie pokladu (je Jána, že). Stádo sa pohybovalo popri plote s nenazranym jeleňom a jeho družkou, pokým kdesi vyhrabali truhlicu. V nej boli malé igelitky s pozornosťami. Dlho som čakal na to, kým zavolajú moje baby. Na moje prekvapenie v taške neboli sladkosti, ale kozmetika. Mydlo a Frozen sprcháč. A nejaké omaľovánky. Skoro ma vystrelo. Už som sa hrabal domov. Naladu som mal ako ten splasnuty balon, ktorý si mladšia doniesla domov. Prvý pokus nevyšiel, hrali Človeče s krabičkami, hádajte akej firmy... Až na druhý krát sme konečnme nastúpili do auta. Došli sme domov. Mamina príde až o deviatej tak, čo s načatým večerom? V Čachtciach poriadajú nočný pochod na hrad. Bolo rozhodnuté. Len čas návratu maminy nekorenšpondoval s časom štartu výpravy na hrad. Ale počkali sme ju a vzali so sebou. Stmievalo sa a poletovali svätojánske mušky. Cestou hore sme ani nepotrebovali svietiť. Ale nie kvôli muškám, ešte sa dalo ako tak vidieť. Niektorí komótni sa odviezli až na parkovisko v polovici cesty. Zastavili sme sa na lúke pod hradom na lokše. Nepočítali tam s toľkými ľuďmi a došli im. My sme mali ako poslední. Nemastné, neslané. Horela tam obrovská vatra. Prítomní hasiči sa radšej napchávali lokšami ako by skákali cez ňu. Na hrade malo byť predstavenie tak sme sa dlho nezdržovali. Pred hradom sme stretli perepúť z dediny. Akurát sme to stihli. Hrad bol farebne nasvietený. Ako statív na fotenie som použil skaly. Dostal som tip, že je dobre si nosiť zo sebou vrecko fazule. Dá formovať, je to najlacnejší statív a nie je ani veľký. Pokračovali sme dovnútra zrúcaniny. Hrad sa zapĺňal obecenstvom. Po 15min. začala hra. Malo to byť čosi o strašidlách. Príšerná nuda jak v poľskom filme. Po pár minútách polovica ľudí odišla. Ja som čakal ohňovú šou alebo aspoň dačo o Bátoryčke. Nakoniec zamávali fakľami, akože bijú strašidlá a fakľa zhasla. Baby boli unavené, schádzali sme dolu jediac ryžové chlebíky. Svietil som už baterkou. Keď som zhasol, baby sa báli. A ľudia išli ešte stále hore! Drobné svetielka v kríkoch zmizli. Z lúky pod hradom sa ozýval opilecký spev. Ani sme sa tam nezdržiavali. Mliečnou cestou som nazval pás oblačnosti. Trocha mimo. Baby sme strašili nech si pohnú, lebo o polnoci bude Bátoryčka mátať pocestných. Stihli sme dôjsť k autu načas. Potom už len tmavou nocou, čo je v lete nezvyk, domov. Spali sme ako kojenci do neskorého rána.

Hlbocký vodopád a Hričov

Nastal krásny slnečný víkend. Nie príliš horúci, ideálne stvorený na turistiku. Konečne sme nemuseli natierať strechu a plieniť záhradu.  Ráno, trocha neskoro, bojová porada. Výstup na vrch Rokoš sme zamietli pre náročnosť časovú aj terénnu. Drahá vybrala Súľovské skaly, konkrétne Hlbocký vodopád. Narýchlo sme sa pobalili, ja som kúpil Vysočinu, za čo som zožal kritiku. Vraj to nie je najlepšia saláma, a to sme rovno mohli zobrať šunku. Vyrazili sme. Batohy mám tentoraz len ja so ženou. Baby idú naprázdno, túrami sa neosvedčilo, keď ich nosili, resp. nenosili. Aj tak sme potom navešaní chodili my. Za niečo vyše hodinku sme boli v Hlbokom. Kostol vyzváňal akurát obed.
Najprv som zastavil pri ihrisku, ale žena navrhla, nech skúsim ísť ešte ďalej. Tak som šiel. Konča dediny je parkovisko určené špeciálne pre návštevníkov vodopádu. Nahodil som "karimory" a vyšliapli sme ku predu.

                                                             Vstup do Hlbockej doliny.

Hneď na začiatku sú tabuľky, aby sme nepristúpili salamandry. Nijaké sme však nevideli. Akurát mŕtveho slepúcha a myš. K vodopádu je to kúsok, asi 15min. Uvelebili sa tam "pepíci" a zahatili prístup k vodopádu. Zrovna "baštili" a nechystali sa uhnúť, hoci tam čakali aj ďalší. Chlapík mi pripomínal Medvedíka Pu. Pu len sedel ako knedľa v omáčke a čumel na nás. Napokon som akosi cez potok prešiel aj s deťmi. Naspäť zasa preliezol skalu. Rozhodli sme sa pre trocha adrenalínu a vyliezť hore po reťaziach nad vodopád. To sme ešte netušili, že nám ho obličky vyplavia podstatne viac. Baby sú šikovné a skaly zvládli ako správne terén kozy. Videli sme, že rodina pred nami kdesi v skalách zmizla.

                                       Hlbocký vodopád. Klenot ukrytý v Súľovských skalách.
                                                          Objavil sa napr. i v Perinababe.

Nad vodopádom strmo hore stúpala nejaká cesta pokrytá lístím. Takže skúsime kam vedie, možno si skrátime cestu. Prvá išla žena, za ňou deti a istil som to ja. Na lístí sa dosť šmýkalo a oporných bodov skromne. Ostali sme v polovici výstupu ku skale. Manželku som poslal, múdry ako Borbély v reklame, na rekognoskáciu terénu. Chvíľu sme ju nepočuli, nevideli a darmo kričali na ňu. Prišla s natiahnutým svalom a správou, že terén je tam zlý. Začali sme schádzať dolu. Najmenšia sa na lístí šmykla a skĺzla dolu. Krvi by sa v nás nedorezal. Asi meter sa zošuchla po hline, kým som ju zachytil. Zahlásila, že je v pohode. Tak sme potom opatrne, viac menej šmykom, schádzali dolu. Konečne pri vodopáde. Šiel som pozrieť ešte alternatívu cez úzku tiesňavu. Tam by sme, ale dostali studenú sprchu od malého vodopádika. Nevideli sme inú možnosť s deťmi, ako sa vrátiť na turistický chodník. Tak sme začali po reťaziach schádzať  dolu. Najprv ja s mladšou, potom žena a vrátil som sa hore po staršiu. Vrátili sme sa na zeleno značkovaný chodník. Prakticky obchádza skaly. Po prudkom stúpaní a návšteve malej výhliadky, sme o5 zišli dolu k potoku. Videli sme vlastne, ako by sme si skrátili cestu tiesňavou. Nič to. Ideme ďalej údolím potoka. Párkrát ho prekračujeme, párkrát sa brodíme i v bahne. Nájdeme prameň vody, pásmo prvého stupňa, a tiež stopy po motorke.

                                     Chodník k roháčskemu sedlu vedie zčasti popri potoku.

Nakrátko prudko stúpame, aby sme sa o5 vrátili k žľabu, tentoraz bez vody. Dávame si oddych. Je predsa len pol druhej a prázdne bruchá sa hlásia. Pozerám do mapy a odhadujem ako blízko sme križovatky. Boli sme naozaj kúsok, 10min. Po posilnení krátko stúpame k sedlu Roháča-Čiakov. Skonštatovali sme, že robíme presne tabuľkové časy. A to ideme infarktovým tempom a mágame kapustu. Stále pre čosi zastavujeme. Zdvihnúť, piť, cukríky, cikať, smrkať. V sedle fúkalo ako na fínskej lodi. Už sme tu pred desiatimi rokmi boli na túre z Lietavy do Hričova. Povedali sme si, že skúsime zísť k Šarkanej diere. Po 5min sme skutočne boli pri akejsi diere (Obrovská brána), ale mapa udávala 20min. Baby to aj tak nezaujímalo, a keď som videl to prudké stúpanie dolu, a potom zasa hore, vrátili sme sa. Hlasovaním 3:1 sme rozhodli pokračovať na hrad Hričov. Do Hlbokého sa vrátime autobusom. Narýchlo som pozrel doma ako idú z Hričova spoje. Bohužiaľ som nepozrel detailne odkiaľ kam, čo neskôr spôsobilo miernu nervozitu v družstve. Pohodlnou cestou, ktorá mierne klesá, sme teda šli po červenej značke severným smerom. Začujem za sebou agresívne zavíjanie motora. Zrovna sme míňali skupinu moravských turistov. Traja motokrosári si to popri nás švihli na špinavých a smradľavých endurách. Dole na križovatke nás potom počkali a akoby naschvál vyrazili tesne pred nami. Len zvírený prach ostal po nich. Čakali sme, kým sadne. Cestou sme našli pekne veľké šišky smreka. Skrsol nápad spraviť staršej do školy projekt "Priraď šišku a strom". Dokončili sme ho však až na druhý deň, keď sme v mestskom parku našli borovicové šišky. Išli sme tabuľkovú hodinu, ale hrad nikde. Obišli sme akúsi skalu a potom sa ocitli pred altánkom. Hrad bol na dosah.

                                                               Zrúcanina hradu Hričov.


 Dobrovoľci osadili popri ceste nové informačné tabule o panovníkoch hradu. Stúpame popri úzkom priesmyku do hradu. Vidím, že sa ho snažia zakonzervovať. I kríky vyklčovali, a tak je naň zpredu pekný pohľad. Dokonca urobili i lepší prístup do hradu pomocou drevených schodov. Konča schodov,  nápis upozorňuje, že vstup je na vlastné riziko. Zopár dosiek uľahčuje prístup do predného paláca. Akurát na najvyšší bod v hornom paláci sa lezie po skalách. Staršia nechá spomienku v hradnej knihe. Z vrchu je krásny kruhový výhľad. Na severovýchode Rozsutec a fatranský Kriváň. Na východe Martinské hole. Babám ukazujem hrad Lietavu, kde sme boli minulý rok. Na západe je letisko Hričov a chobotnica diaľnice. Nevidím akurát jej pokračovanie na východ. V diaľke Javorníky. Z juhu ostré bralá Súľovských skál.

                 Pohľad z hradu na koniec Súľovských skál. Dedinka dolu je Paština Závada.
                                                                   V diaľke Žilina.

Hore na lavičke dojeme salámu. Hrad je neveliký, pustne už 400 rokov rokov, takže veľa z neho nezostalo. Vraj romantická zrúcanina. Pomaly nás tlačí čas, schádzame strmým náučným chodníkom dole. 13 tabúľ rýchlo ubieha a po pol hodine sme v dedine. Počujeme stále decibely motorkárskej vášne a vidíme tých istých chalanov ako udolávajú ďalší kopec. Míňame krčmu, kvôli ktorej sme pred rokmi zmeškali vlak. Tentoraz sa nedáme zlákať (sme zodpovední rodičia predsa) a ideme sa presvedčiť odkiaľ ide autobus. Zisťujeme, že z dediny určite nie. Pokračujeme až na hlavnú cestu. Odtiaľ pôjde. Máme ešte 15min. k dobru, tak stojíme ako svatý Floriánko v Hlbokom a čakáme. Dlhý čas nám nie je na osoh a vytvárajú sa rôzne špekulatívne teórie. Drahá vyslovuje, že autobus nám, ak vôbec pôjde, zastaví zasa len na hlavnej ceste. A k autu ešte ďalšie 2km. Tak sa i stalo. V Hlbokom sme teda šliapali k štadiónu, kde je krčma. Vykúpili sme posledné gumové cukríky a pohľadnicu. Nič to, že je očmudená a deravá od pripínačky. Po osviežení ma baby čakali a ja som nejaký ten kilometer ešte kráčal k autu. Posledná fotka skál, vyzdvihujem baby a ideme domov. Najmladším účastníkom sa spať cestou veľmi nechcelo, zato rodičom áno. A to sa ma malá spýtala, prečo si teda nepospím. No, za volantom by to bola sranda na kolečkách. Ani sme netušili, že týmto výletom sme splnili 2. výzvu z programu "Reštartni sa!".

Derniéra a premiéra

Naša mladšia mala tento mesiac kopec vystúpení, čoby ochotníčka a tančníčka v škôlkarskom súbore.
Posledné vystúpenia boli i pre širokú verejnosť, teda i rodičov. Najprv to bolo ku Dňu matiek v blízkej reštaurácií. Tam som dopachtil ako z trópov, celý spotený (bolo dusno) a už detičky stáli nastúpené. Krčil som sa potom medzi babkami sediacimi pri stoloch. Deti začali
divadielkom. Naša mala hlavnú úlohu a hrala lienku, ktorá vehementne odmietala ženíchov, lebo by neustrážili deti. Po divadielku bola pauza a presunul som sa k rodinke. Druhé pásmo bolo tanečné za sprievodu akordeónu. Detičky nabehli v krojoch a videl som, že malá je červená a plače. Po chvíli
ju p. učitielka odviedla preč. Po 5 min. sa vrátila do kola. Sprvu sme mysleli, že sa jej spolužiaci smiali. Babka, ako správna babka, hovorila, že ju niekto uriekol. Malá bola blízko kolapsu. Prišlo jej zle. Bola to predzvesť choroby, večer už mala teplotu a zvyšok týždňa strávila u babky s kašlom. Každopádne vystúpenie dokončila. Potom sme ju vyzdvihli v škôlke. Staršia medzitým šľiapala na basket. tréning. Druhé vystúpenie ju čakalo v sobotu na remeselných trhoch. Mamina doniesla v týždni kroj. Ako tak sa pozviechala v priebehu týždňa na Solmucole a Nurofene. Doviedli sme ju teda k "malej mušli" ako voláme pavilón na kúpeľnom ostrove. P. učitieľka s akordeónom ma požiadala o fotky.  Fotil som veľa, no vadila mi reklamná tabuľa alebo mikrofón. Záverečným tancom Kúdelečka sa deti rozlúčili a získali aplauz. Prevažne teda od rodičov. Dcérka zavŕšila deň oslavou u kámošky takmer do deviatej večer.
Staršia mala v živote veľkú udalosť o deň neskôr. Ako hovorí polovička, je z nej "duchovný pubertiak". Niekedy mám pocit, že už aj ozajstný. Osem mesiacov chodili každú božiu nedeľu do kostola. Nepravidlene i piatky. Posledný týždeň chodili počas vyučovania už každý deň. Opakovala si texty, nácviky. Chystalo sa divadlo vo veľkom štýle. P. zástupkyňa, pobožná stará dievka, zmanipulovala celú školu aj kostol. Mama naháňala šaty, topánky, zjednávala reštiku, v piatky sa dohadovala, finančne skladala na slávnosť prvého príjmania. Odmietla prispieť na dar dôstojnému pánovi. Veď je to jeho božia povinnosť viesť tie najmenšie ovečky. Cez to všetko, niektorí malomeštiaci sa nezapreli a dušpastierovi čosi predsa len kúpili.  Ja som mal len jednu úlohu, a to zohnať bielu ružu. Aj to mi spôsobilo stres. Napokon som ju kúpil. Majiteľ kvetinárstva sa mi ospravedlňoval, pomaly pritom aj plakal, že ju predáva drahšie: "Viete, Deň matiek (bolo už týžden po), a tak", hovorí ľútostivo. "Inak je lacnejšia, ale teraz sa nedá". Načo mi také "bláboly" vôbec tlačil do hlavy? Na tú ružu ešte mám. Len na spovedi drahá nebola. Skonštatovala, že by aj kostol padol pri výčte jej hriechov. A vraj už to ani nie je treba. Nastala nedeľa. Dcérka bola už od šiestej hore. Ani poriadne nejedla, len trocha cereálií. Bála sa, čo ju čaká, ako to zvládne. I mamina už z toho bola na nervy. Po deviatej došla krstná, "načančať" ju. Priviezli aj krstnú babku (ženina krstná). Pešo sme potom trajdali do kostola. Posledné metre krstná utekala bosá. V kostole mal každý menovku a venovanú celú lavicu. My ako rodičia sme šli ešte na faru. Deti si s p. farárom pripravili divadielko, vraj niečo ako odobierku. Nerozumel som tomu, ale čo už. Tieto kostolné veci sú mimo môjho chápania. Mali sme hneď prvú lavicu. Pred nami bola kapela. Pred oltárom kvety, snáď ešte z pred týždňa. Doplnili iba zelené listy. Naj kyticu si venovala p. zástupička. Biele stužky v laviciach a to bola asi všetka výzdoba. Dcérka bola prvá, asi preto, že je najmenšia. Začala sa teda svätá omša. Deti boli usadené vôkol oltára. Malá čítala evanjelium. Nebola spoza pultíku ani vidieť. Vzadu ju babky ani nepočuli. Deti mali pripravené so sutanášom piesne aj divadielko o pokušeniach. Rituál trval dlho, malé deti boli po hodine nepokojné. V tejto teatrálnosti nemohla chýbať úloha p. zástupkyne a deťom na krk vešala krížiky.  Len sa to všetko naťahovalo a atmosféra doslova hustla. Drahej prišlo z toho dusna zle. Svoju rolu mala i krstná a podala malej zapálenú sviecu. S košieľkou sa potom postavila za ňou. Keď išli všetci "na oplátku" vyšiel som na chvíľu na čerstvý vzduch. Zopár "tiežveriacich" tam vypaľovalo zobák. Vrátil som sa na záverečné fotenie detí dnu. To už nevydržali niektorí rodičia a fotili o dušu. Ja som si predsa zaplatil profesionála. Posledná pieseň Ave Maria, modlitba k bohorodičke (ktorej podobizeň som nemohol v kostole nájsť), pretože tento rok je 100 rokov od fatimského zjavenia, a potom, naveľa, defilé prvoprímaných detí smerom von z kostola. O5 sme sa stretli na farskom dvore, kde p. farár deťom rozdal knižky a diplomy. Ponúkol im aj občerstvenie. Rodičia sa len prizerali a čakali. Sme sa asi málo poskladali. Konečne k nám malá pribehla. Nejaké to povinné fotenie pred soškou bohorodičky a žena zavelila smer reštaurácia. Ja som šiel pešo domov (neušlo sa mi miesto v aute). Dcérka odhodila biely rubáš a nasadli sme do nášho auta. Došli sme akurát včas. Dcérke som podaroval ružu. Nevedel som, čo povedať, tak som jej ju len sucho podal. Od krstnej dostala hodinky a ostatní prispievajú vraj na mobil. Hoci nie som s tým celkom stotožený, ale začala sama chodiť ráno do školy a vyzerá, že bude chodiť na basket. zápasy, takže milým rodičom nič iné nezostane. Po obede som si dal výborné veterníky, i babka zabrala a spravila dobrú tortu (experiment sa vydaril, i keď nervy boli). No makronky nedala. Chystala ešte jedno prekvapenie pre celý kostol. Na raňajky si dať rybičky. Pánbožko ju asi upozornil, že ide do jeho chrámu, keď jej vychrstla šťava z rybičiek na svetrík. Po štvrtej som zaviezol tatina domov a pomaly sme spoločnosť rozpustili. Ako vždy "kapurkové" u babky doma. Bujarú zábavu si odniesli jedine požičané detské šaty. No, snáď ich nebudeme platiť celé. Ale to ešte nie je koniec rozprávky. P. farár očakáva deti uprostred týždňa na omši, kde teda završia svoj vzťah s Nebeským otcom a vrátia šaty. Prajeme si, aby obom deťom vydržal vzťah do konca života. Mladšej veľmi svedčí kroj a mohla by tancovať a samozrejme, keď sa už staršia oblečená a s anjelskou tváričkou priblížila k všemohúcemu, nech mu je verná.

Opäť v kraji vína a honosných stavieb

Sľúbili sme si, že sa do malebného juhomoravského kraja plného viníc ešte vrátime. Vtedy nám nevyšlo počasie. Sľub sme splnili a posledný aprílový víkend sa kolesá našeho novo certifikovaného auta roztočili smerom k južnej Morave. V sobotu ráno bolo ešte dosť zima, preto sme sa ani nejak neponáhľali. Návštevu aquaparku sme akosi zavrhli. Moja drahá nie je zrovna typ na čabŕnanie. Ale hodili sme do auta aj plavky. Keby čosi. Hneď v prvej dedine sme ostali visieť v kolóne. Pekne sa cesta začína. 200 cyklistov sa dožaduje bezpečnej cyklotrasy namiesto nefunkčnej železnice. Po nejakých 20min. konečne opúšťame pelotón. Ťahám až do Břeclavi. Tam zasa opravujú most, takže sme si okrem splodín vychutnali ďalšiu výhliadkovú jazdu mestom. Posledný krátky úsek do Valtíc. Zaparkujem na hlavnom námestí.

Valtice. Nachádza sa tu národný Salón vín ČR.
 

Parkovný lístok kupujem len na hodinu. Cez to všetko sa ideme pozrieť k zámku. Upúta nás výstava mučiacich nástrojov a útrpného práva. No, hodina bude skutočne málo. Vraciame sa s5 na námestie, kde si sadneme do prvej reštaurácie, na ktorú natrafíme. Žiadne moravské kulinárske umenie. To sme okrem Mikulova v žiadnych "reštikách" ani nevideli. Len samé smažené, príp. cestoviny so syrom. Des. Prispôsobujú sa snáď rakušákom, ktorí žerú len šnicle? Alebo je jednoduchšie robiť z polotovarov?  Hlavne rýchlo a lacno. So ženou sme si dali cestoviny, baby špagety bolognese. Akurát to na tú hodinu vyšlo. Čo nám nevyšlo, boli mince pre parkovací automat. Ani čašníčka nemá rozmeniť, dáva nám aspoň 20Kč, že si to zaúčtuje. Nahádžem teda mince do automatu a zasa až príliš. Môžeme tam byť až do 19h, čo je samozrejme utópia, bolo ešte len 14h. Za každú načatú hodinu je len 10Kč. S plnými bruchami ideme k zámku. Príde prehánka a ukrývame sa v suveníroch. Nakúpime pre celú rodinu magnetky a pýtam sa na tie mučiace nástroje. Tam sa platí samostatný vstup. Tak sa prejdeme popri neveľkom zámockom parku a okľukou sa ocitáme pred Žabím sklepom. Na záujem ľudí pohotové moravské hlavičky, reagovali zdvihnutím ceny. Platíme o tretinu väčšiu sumu ako bola na plagáte. Vchádzame do pivnice. Zbierka ukazuje vynaliezavosť a hrôzy mučenia. Toto mohli vymyslieť len choré mozgy. Hneď na začiatku nás privíta ostnaté kreslo pre bosorky. Nástroje pre naťahovanie, trhanie, rezanie, pálenie a bodanie sú pekne zoradené na stole. Všetko pod rúškou smutnej chorálnej hudby. Mladšia sa pýtala, či aj pri mučení hrala takáto hudba. To je asi to posledné, čo by vareného chudáka v kotli trápilo. Boli tam dve miestnosti. Výstava začínala "jemne" len nástrojmi, ktoré mrzačili. Španielske čižmy, palečnice na prsty alebo čižma, do ktorej sa nalial horúci olej. Prípadne sud pre lakomých krčmárov, ktorí nosili na sebe po dedine. Prituhlo a objavili sa rôzne kliešte na trhanie jazykov, či bradaviek. Jednoduchý nástroj spôsobujúci veľkú bolesť.
Krutá zábava, pretrvávajúca určitým spôsobom v sado-maso uchýlkách dodnes. Mučiaci obojok patril tiež ešte medzi tie "lepšie". Prišli sme postupne k väčším nástrojom. Sťatie mečom bola najlepšia smrť, pretože prišla rýchlo. Takto sa však popravovala iba šľachta. Sťatie bolo fyzicky náročné pre kata, rovnako aj lámanie v kolese. Kat Mydlář popravoval 27 šľachticov celý deň. Spotreboval 4 meče. Poslední  neboráci to mali s unaveným katom najhoršie. V období honu na čarodejnice bol známy španielsky oslík. Obkročmo posadili chudáka naň, na nohy dostal postupne závažie pokiaľ ho nerozdrapilo. Desivo vyzeral medený kotol, v ktorom sa človek uvaril. Je to najtraumatickejšia
smrť. V 70°C vode prejdu popáleniny od 1stupňa hneď k 3. Po 1-2min. sa človek dostane do bezvedomia. Agónia pre mučedníka tento nekonečne dlhý čas, keď sa ničí pokožka a rozpadne podkožný tuk. Na konci miestnosti boli železné skrine s hrotmi (niečo na spôsob Báthoryčkinej železnej panny) a klietky, kde už väčšinou iba mŕtvoly vyseli na výstrahu. Všetko boli originálne nástroje, zopár replík. Prechodom do druhej miestnosti sme šli cez expozíciu škrabošiek, ktoré používali katovi pomocníci.

Masky katových pomocníkov vpravo. Kata v meste všetci poznali, ten sa nemusel kamuflovať.
Vľavo sú masky, ktoré nosili klebetné ženy.
 

 V druhej miestnosti dosahovalo mučenie vrchol. Háčiky na vyťahovanie čriev, naťahovanie na škripec, známe zavesenie na hák a la Jánošík. Obesenie sudcovia považovali za ľahšiu formu popravy. Najdesivejšie na mňa zapôsobila smrť rozrezaním pásovou pilou. Pekne pozdĺžne jak prasa, zaživa. Viac menej psychický teror až do zošalenia bolo kvapkanie vody na hlavu. Nie hodiny, ale dni! Táto tortúra sa používala v Japonsku. Iný psycho výplod bolo sedenie na tenkom pahýle. Po chvíli začala z toho bolieť kostrč. Keď sa chcel nešťastník postaviť, pod nohami mal ostré hroty, ktoré sa mu zapichli do chodidiel. To by ma v živote nenapadlo vymyslieť. Na koniec tejto miestnosti som ani nedošiel. Bolo tam napichovanie na kôl, a to bolo už priveľa na mladšiu. Vrcholom exekúcie bol mosadzný sicílsky býk. Doňho sa vložil odsúdenec a pod býkom sa zakúrilo. Človek sa tak zaživa upiekol ako v rúre na pečenie. Dômyselný systém rúrok menil krik pečeného na zvuk podobný ručiaceho býka. Fantázia katov nepoznala v stredoveku hranice. Ani v prípade tak zvrhlej veci, ako je zabíjanie ludí. Stredoveká doba bola krutá a majstri kati boli vyťažení. Z nadsázkou môžem napísať, že dnešní zločinci majú istým spôsobom šťastie, že sa nenarodili o niekoľko storočí skôr. Dosť bolo utrpenia. Von sme vyšli s rozpačitými pocitmi. Ešteže svietlo teplé slniečko.

Pohľad z valtického zámku.

Posedeli sme si na námestí.  Hľadal som cestu na kolonádu. Vybrali sme sa nejakým približným smerom pešo. Spýtal som sa jednej pani a tá nám povedala, kade sa tam dostaneme a vraj je to ďaleko (ani nie je). Tak sadáme do auta a vyjdeme do kopca hore. Je tam neupravené parkovisko. K samotnej kolonáde je to už len kúsok. Ja utekám hore, lebo vidím, že mi čoskoro zajde slnko za mrak. Ltt to stíham. Celá kolonáda mi príde ako ďalšia márnosť a rozmar šľachticov. Syn postavil svojmu otcovi na pamiatku chrám aj s výhliadkou, kde piknikovali, sledujúc panstvo pod sebou.

Kolonáda na vrchu Reistein.

Za boľševika tu prechádzala hraničná čiara, k objektu bol teda zakázaný prístup a chátral. Po revolúcií ho renovovali. Za výhliadku nie sme ochotní dať ani "kačku". Vidieť na okolie je i zdola. Trocha sme sa pomotali a vyrazili konečne do Ledníc. Na druhom konci Valtíc som zistil, že tade cesta nevedie, tak som sa otočil a našiel tú správnu. Veľa cyklistov je na tejto priamej, ale kopcovitej ceste. Myslel som, že pri tak veľkej propagáci cyklochodníkov, tu je samostatná cesta pre nich. Ale tú som v celom areáli prakticky nevidel, okrem novej cesty v okolí Ledníc. Súsošie Tri grácie som akosi minul, ale veď mi stačia tie tri v aute. Ako poslední sme došli do penziónu. Rád by som nechal auto vonku, ale vraj je to zakázané (tuším som aj videl značku zákaz státia). Tak cez úzku bránu vchádzam do vnútra. Parkujem pod strieškou. Je to tam tesné. Inak už sme v tomto malom, rodinnom penzióne boli. Jeho veľkou výhodou je blízkosť zámockého parku. Rozšírili kapacitu a minulý rok postavili v záhrade domček, kde sa dá bývať na prízemí i poschodí. Mali sme poschodie celé pre seba. Čisté, jednoduché ubytovanie, žiadne zbytočnosti. Aby nám dobre vyhladlo, prešli sme sa pred večerou po parku až k zámku. Chodil som s babami v bludisku zastrihaných tisov, ktoré tvoria plot v okolí zámku. Smrekom som nazval vzácny strom tuju riasnitú. No a čo, je to ihličnan, je. S menšou som pozrel i na supy. Sú tam teraz na sezónu sokoliari. Opatrne som pristúpil k ohrade. "padíka" za pohľad na 5 vypelichaných supov a unaveného orla nehrozí. Šli sme na večeru. Všetci sme si dali gordon bleu s hranolkami. K tomu my, dospeláci, rozlievané víno. Pripadalo mi riedené vodou, také bez chuti a buketu. Na druhý deň sme mali v pláne turistiku. Na x-tý krát som akosi povýkrucal volant, aby som sa dostal s autom von. Ešte som si aj prst privrel na dverách od auta. Prvá zastávka bol Mikulov. Krúžil som tam na jedinom "kruháči", ktorý tam je a rozhodoval sa, kade ísť. Hotoví Griswoldovci v Paríži. Najprv sme totiž potrebovali tonu jedla. Našiel som Tesco a žena vykúpila posledné pečivo, čo tam mali. Mikulov je pitoreskné mestečko obklopené vinicami, kde zastal čas. Právom patrí medzi najkrajšie mesto Moravy. V Čechách ho prekoná asi len Praha.

Skvost južnej Moravy - Mikulov.

Jeho úzke uličky mi spôsobili trocha starostí pri parkovaní, či obiehaní cyklistov. Vybrali sme sa smerom, kde sme predpokladali centrum. Ani teraz ma môj inštinkt nesklamal a došli sme na historické námestie. Dcérka si kúpila pohľadnice na školský projekt, ja do albumu. Zobral som si na informáciach mapu, aby sme našli smer k Svätému kopečku. Popod Dietrichsteinskú hrobku (kto by chcel vidieť 45 rakiev na drevených katafalkoch, nech sa páči ďalej), historickými uličkami sme spolu s jedným domácim, ktorý nám ukázal smer, vystúpali hore na "kopeček". Všade bolo veľa chrústov a turistov. U nás takmer už nevídané (vidieť chrústa). Úchvatný panoramtický pohľad na Mikulov pod nami a ďalej až do Rakúska. Hranica je skutočne blízko. Škoda, že nie je ideálna dohľadnosť. Niekde v diaľke len tuším elektráreň Dukovany. Břeclav je ako tak v opare vidieť. Celých 200km2 lednických končín ako na dlani. Areál je najväčšie umelo vytvorené územie na svete. Na Mikulove je vidieť, že mestský architekt je par excellence a nenarušil kolorit mesta nezmyselnými, gýčovitými stavbami, ako je to dnes moderné. Aj nové domy zapadli do celkového vzhľadu mesta. Posedíme si na lavičke, nasýtení pohľadmi na mesto, schádzame dolu. Máme chvíľu čas, tak sa motáme po zámockej záhrade. Až teraz si všimnem, že zámok je zasadený do skaly. Zdiaľky to vyzeralo ako keby sa tam zrútila stena a zasypala zámockú kolonádu.

Mikulovský zámok. Nedávno boli objavené podzemné chodby vedúce až po jaskyňu na Turolde.

Pár fotiek a rýchlym krokom k autu. Ideme na hrad Děvičky. Popri kasárňach, kde slúžil môj tatino (pritom nikdy nebol na Sv. kopečku) dôjdeme do Pavlova. Malá vinárska dedinka, kde je "sklípek" jeden vedľa druhého, ale, čo horšie, aj auto jedno vedľa druhého. Naveľa nájdem za kostolom jedno miesto. Nahodíme karimory (tak volám vibramy) a šliapeme k hradu. Zastavíme sa na "zelňačku", čo je biela kapustová polievka. Veľmi chutná, odporúčam degustovať pri návšteve Moravy. Chudobní Poliaci sa hádajú s čašníčkou, či mali guláš. Po tom ako som v Oraviciach videl, že sa celá rodina naje z jedného taniera, som sa prikláňal k verzii obsluhy reštaurácie. Ako to skončilo neviem. Pokračujeme hore asfaltkou. Prvýkrát tento rok vidím lastovičky. Ovalí nás vôňa vylisovaných, zhnitých hroznových šupiek. Dievčence by radi malú potrebu, ale vyrušia párik v tom najlepšom. Čumia prekvapene na seba ako trubky z múra a mama zavelí čelom vzad. Tak sa zdekujú. Prudkým stúpaním k hradu odkrajujeme prvé turistické kilometre tejto sezóny. A je to cítiť, že kondička zatiaľ chýba, pripomínam funiaci Trabant, keď ide do kopca. Pre malé je aspoň palivo cukríky. Po zhruba pol hodine sme pod zrúcaninou.

Dívčí hrady dostaly svoje meno podľa troch skalných útvarov, stojacich priamo pred zrúcaninou na svahu.

Kopa ľudí. Je to maličký hrad, ale je z neho impozantný výhľad na kontroverzné vodné dielo Nové Mlyny. Výstavbou priehrady sa zničila unikátna príroda lužických lesov a priehrada nikdy nesplnila svoj účel. Len mŕtvy strom uprostred priehrady trčí ako memento neuvážlivej a nezmyslenej mega stavby. Na rozcestníku sa rozhodujeme pokračovať na vrch Devín. Nie je to ďaleko. Vidíme ako sa z neho spúštajú paraglidisti. Stretávame i tu Slovákov. Šliapeme dubovým lesom, o5 s pomocou cukríkov, do kopca vysokého 550m. Je to najvyšší vrch Pavlovských vrchov (ľudovo Pálava).
Prírodná rezervácia, ktorá pripomína stredomorie stepnou vegetáciou, suchou a teplou klímou. Modlivku ani kobylku Ságu sme však nevideli. Iba chrústov a kozy alebo ovce (doteraz nevieme, čo to boli za zvery. Podľa chvosta snáď aj ovce). Videl som už všeličo vláčiť do vrchu, psov v batohu, plyšákov, ale vidieť, ako si to štrimuje hore autíčko na diaľkové ovládanie bola sila. Pod vysielačom sme sa posilnili. Všetka "slovač", čo tam bola sa bavila hľadaním "kešky" pomocou navigácie. Podľa ich márnej snahy sú tam doteraz. Pýtal som sa jedného turistu, ako sa dostaneme do Pavlova. Nechceli sme ísť s5 tou istou cestou. Nejako sa mi to snažil vysvetliť a ukázať, ale o5 sme dali viac menej na inštinkt. Skratka totiž nebola značená. V podstate len za skalami, na konci ohrady pre kozy, odbočiť doprava. Dole je príves. Skrátili sme si cestu o dobrých 15min. Baby boli nadšené, že môžu
sa lápať po vápencových skalách. Pozoruhodné skalné útvary dávajú krajine osobitý ráz. Pripomínajú malé Vršatské bralá.


Strmé vápencové skaly Pavlovských vrchov.

Pod nimi som videl lesnú cestu a vedel som, že tam sa nejako dostaneme. Potom je to už len pohodlná, rovná cesta k Dívčím hradom. Tak sme vlastne opísali kruh. Cestou sme míňali Ludwizkov
pomník, ktorý pripomína obrovskú tragédiu. Kedysi tam bola hájovňa a chovali v obore muflónov, ale na sklonku 2. sv. vojny zo strachu pred oslobodzujúcou ruskou armádou, horár vyvraždil rodinu, aby napokon sám ukončil puškou život. Muflonia téma nám aspoň zabíjala čas, idúc inak nudným lesom. Natrafíme ešte na akúsi sutinu "sklípku". Spod hradu o5 známou cestou dole k autu. Je koniec týždňa a na večeru sme si darmo robili zálusk na makrelu. S viac menej pochopením objednávame deťom alternatívne nejaké to kuracie s hranolkami, ja si dám "noky" s kuracím mäsom. Obyčajnú večeru kompenzujeme lahodným Muškátom od p. Veverku (jeho rozlievané z plastovej fľaše stojí za prd), s ktorým sme šli do postele. Nie s Veverkou, samozrejme. Baby si dali horúce maliny so zmrzlinou. Posledný deň zostávame v Lednici. Frgál sa nám na raňajky neušiel. S majiteľmi sme sa dohodli, že si auto necháme vo dvore, pokým si prezrieme park. Zbalíme, zaplatíme a ideme do parku, kde imelo ničí vzácne dreviny a deti ničia naše nervy. Pešo k Minaretu. Ideme inou cestou, popod aquadukt a umelú jaskyňu Peklo (to je už druhá. Ďalšia je vo Valticiach). Lichtenštajni nevedeli, čo s peniazmi. Výkvet márnivosti, bohatstva a nudy v celom parku. I ten minret, vyzerá ako obrovská ceruzka, stojí tam na truc obyvateľom Ledníc, lebo sa nevedeli dohodnúť na kostole. Starou žemlou sme nakrmili kacice. Dievky zaujali potápky, tak sme sledovali, kde sa vynorí. Po druhom raze sme stratili prehľad.

Romantické zákutia zámockého parku. 700 ľudí ho budovalo 7 rokov.

Pri najvyššom (a jedinom) minarete v Čechách a na Morave sme sa nezdržali dlho a šli sme k lodičkám. Našim cieľom bola plavba malebným ramenom starej Dyje. Počúvajúc štekot psa v minarete, sme sedeli na lavičke, pokým nepripláva Svatá Anna. Nalodili sme sa a vyrazili na 40min. plavbu. Táto plavba je asi to najkrajšie, čo môže park ponúknuť. Končí to však strašne gýčovito pri umelej zrúcanine Januv hrad. Treba mať aj šťastie na kapitána. Tento nebol veľmi zhovorčivý počas plavby, takže do čiapky nedostal ani na rum. Možno mal plné ruky práce pri silnom vetre, aby sme s bárkou nedrbli do rákosia pri brehu. I k mólu sme Svatú prirazili na tretí pokus. Vietor nám bránil k úspešnemu pristátiu. Pri tejto atrape sme sa tiež dlho nezdržali, jednak fúkalo, a potom ani tam nie je, čo také vidieť. Ale ľudí bolo veľa. Bicyklom z Ledníc to nie je ďaleko. My sme sa ale znova vydali po vlastných. Popri stáročiami ubitého duba, na ktorom sedelo sedem zhavranelých bratov. Tentokrát sa nám cesta zdala kratšia. Minule sme ju absolvovali s kočiarom, možno preto sa zdala dlhšie. Nepodarilo sa nám nájsť cestu k ružovému čínskemu altánku na ostrove.  Hrá všelijakými farbami, ale ružovú márne hľadám. Je to zchátralý pozostatok čínskeho pavilónu. Za mnou ide skupinka žien s deťmi. Počujem české "Dobrý." Tak slušne odzdravím aj ja: "Dobrý deň". Žena sa pozrie na mňa ako Maruška na trinásť mesiačikov a pýta sa, či ich poznám. Hovorím, že nie, ale keď pozdravili... Oni sa vraj bavili úplne o niečom inom. Trapas. Ohlásil sa hlad, a tak sme popri zámku prešli do centra. Našli sme hotelovú reštauráciu Mário. Mali sme chuť na tradičné "knedlo, vepřo zelo" Bohužiaľ aj tu došlo. Mária bohová. Tak sme o5 alternovali. Baby zasa kuracie kúsky s hranolkami, dospeláci si dali kuracie s hubovým rizotom. Už nám z toho narastú krídla. Nevídali, ešte aj za džbán čistej vody sme platili 40 "kačenek". Rovnaká UHO pre všetkých, rovnaké mäso. K tomu všetkému sme sedeli vo vetre. A navyše ani kartou sa nedalo platiť. Tak sme minuli všetko, čo sme mali. Mne ostali 3Eur, žene asi 5. Tak si moja najdrahšia nechala len myšlienku na kávu. Ale víno sme si nemohli vo vinárskej oblasti nekúpiť. Vrátil som sa dokonca kvôli nemu do Valtíc. No videli sme akurát ako predavačky zatvárajú "sklepy". Ešteže funguje tzv. Vinařská pohotovost Valtice. Tá nás zachránila od traumy a pribalili sme si tri fľašky z ich lekárničky. Takto zásobení sme konečne vyrazili na Slovensko. Máme za sebou maratón pamiatok a vína. Teda, na ten vínny maratón sa ešte len chystáme. Bez bab. Tak snáď opäť niekedy v kraji zlatistého vína.

 

Nepojazdní

Náš voxhól nás sklamal. Alebo mi jeho? Či servis? Alebo sme sklamali techinka na kontrole? Neprešiel som s ním totiž technickou kontrolou. Upršaný deň, už ani to počasie nepraje. Rozhodol som sa ísť tentoraz inde ako po minulý krát. Aj som to oľutoval, ale skôr zaleží, aký chuj preberie auto. Pristavil som sa suverénne pri bránu. Hľadal som vchod do príjmacej miestnosti. Zastrčený ako vchod do jaskyne, som ho našiel. Pán pri pokladni si dával načas. Keď som mu povedal, že som na 7.30h, spýtal sa, čo tu robím o siedmej. Hovorím: "Nemôžem spať". " Tak ste tu mohli čakať aj od šiestej", vraví. Zobral mi technický preukaz a 45Eur. Poslal ma naštartovať a odstaviť auto mimo brány, nech nezavadziam ako ikona fejsbuku na mobile. Zacúval som trocha mimo cesty, parkovisko totiž blokovala akási Kia. Najprv šla do vnútra Toyota. Viezol ju tam technik a chudák sa trápil s alarmom. Ešte aj keď som odchádzal, reval. O 5min. mi kývol "môj" technik, že mám ísť. Zastavil som akosi v napoly vo vchode do tej ich garáže. Ani okno som nemohol otvoriť, lebo pršalo. Pozrel som na technika, ktorý vyzeral ako korpuletný Severus Snape a šiesty zmysel mi napovedal, že s týmto neprejdem. Vedel som to už vtedy. Naveľa som sa po ďalších 5 minútach posunul dovnútra. Stále mi ukazoval pokiaľ sa mám posunúť dopredu, až sa mi to nezdalo. Dobre. Pichol do výfuku sondu a zmeral spaliny pomerne rýchlo. Posunul som sa o kúsok ďalej. Kontrola svetiel. Ľavé predné svieti vysoko. Hoci som si svetlá dal po poslednej kontrole nastaviť, zdá sa, že to nespravili. Na predošlej kontrole mi to dali ako závadu A, tu bola povýšená na B (do 30 dní odstrániť). Horšie ma však ešte len čakalo. Snape si sám posunul smrada na brzdné valce. Sledoval som ako mučí auto a ešte si pritom pískal ako gumová hračka. Vystúpil a zahlásil, že zadné brzdy dobre, predné zle. Ukázal mi na monitore hodnoty a graf rozdielneho prítlaku kotúčov, ktorý sa vymyká optimálnym hodnotám. To už som vedel teda, že je zle a končím tu. Mám to za C. A vraj mám zvlnený ľavý kotúč. A nech sa ani nečudujem, že po 100 tis. km, mám brzdy zlé. To ma neprekvapilo. Len to, že som dal asi mesiac predtým auto prezrieť a nepovedali nič. Podozrivé mi bolo už to, že nepýtal odo mňa peniaze. Nakoniec technik prezrel podvozok. Tam mi čosi tiež našiel, ale len nepodstatnú závadu. Otvoril bránu a povedal, nech si počkám na nálepku za emisnú kontrolu. Tak som tam čakal, kým technik vonku vypúšťal emisie z huby. Prišiel aj chlapík s Kiou. Ten sa spýtal, či idem po nálepky. "Ja môžem tak nalepiť akurát žuvačku na sklo", som mu odvetil, "Neprešiel som". A to Kia bola staršia od nášho voxhóla. Šiel som teda zaplatiť 5Eur aspoň za jednu známku. Chlapík pri pokladni mi povedal, že prakticky mám nespôsobilé auto na cesty, a keď ma chytia policajti, bude v najlepšom prípade pokuta. Hovorím mu, že aspoň do servisu ho snáď môžem odviesť. Zákon hovorí jasne. V podstate by ma mali odtiahnuť. Sadal som do auta a zavolal do servisu, kedy môžem prísť. Až takmer o dva týždne. Veľkodušne mi Snape nechal starú známku. Platila mi ešte tri dni. Že nech si ešte pojazdím. Blbec. Neviem, či to myslel ironicky alebo je taký filantrop. S odstupom času si myslím, že mi mohol dať B, aby som teda mohol kľudne ten mesiac jazdiť a nie striehnuť, kde sú policajti. Tak som šiel domov. Sadol za klavír a premýšľal. Prerušil som muzicírovanie a šiel obvolávať autorizované servisy. V Trnave ma zoberú o týždeň skôr. Tak volám zasa do roboty, že prehadzujem dovolenku. Potom ešte píšem správu do servisu, že ruším u nich výmenu kotúčov. K večeru ma chytila úzkosť a v noci som nespal. Totiž koncom mesiaca ideme na predĺžený víkend a dovtedy by som bol rád, keby auto malo dovolené brázdiť cesty. Už som pozeral aj požičovne ako najhorší variant. A poobzerám sa po inom servise. No tento má výhodu, že je oproti robote a ušetrím teda kopec času. 2 dni som si teda pojazdil. Po vypršaní lehoty, som s autom absolvoval už len cestu do servisu. V tom nešťastí som mal šťastie. V ten deň sa mi vypálila žiarovka. V servise som čakal vyše hodiny. Potom mi zahlásil technik alebo kto to je, že treba objednať brzdové kotúče. Najskôr bude auto o dva dni. Ukázal mi tiež výsledky ich testov. Nesúmernosť brzdných síl im vyšla 13%. Na STK 40%! Zvlnenie kotúča max. 5%. Tak teraz mi je jasné, že na STK čakal úplatok alebo tomu nerozumiem. Tak som sa pobral v tom maraze na stanicu. Nie je ďaleko, nejakých 15 min. chôdze. V sobotu zasa s5. Nechal som tam 336Eur, a to som vraj mal zľavu. Priložili oba protokoly o meraní, pred a po, a mohol som vyraziť. Auto teraz brzdí už len myšlienkou. Šiel som aj po starej ceste a testoval brzdy. Ráno na Juraja už som pred siedmou stál na parkovisku kontroly. Ešte ani technici tam neboli. Dvaja "típkovia" boli predo mnou, kamión za mnou. Prvý chlapík so žuvačkou som vedel, že prejde, aj keď nechce. A skutočne nechcel. Jeho starší džíp neprešiel tiež na brzdách, ale videl som ako technik čosi šachuje v databáze, a potom bolo auto odstavené bokom. Takže si myslím, že nakoniec prejde. Druhý som šiel ja. O5 na mňa zakýval 120 kilový Snape, s ktorým som neprešiel. Dnes mal dobrú náladu, nejaký ten pohárik v sebe i jarné slniečko k nej prispelo zaiste. "Kukal" na brzdy jak slimák na šalát a skonštatoval, že tam mám kvalitu. Aj najnovší hit, medenú pastu nanesenú. Mne to bolo "laufr" jedno a zhlboka som dýchal, aby som sa ukľudnil. Po kontrole svetiel zahlásil: "Budeme škrtať!" Idiot. Veď kvôli tomu tam stojím jak vidle v hnoji. Sledoval som ako sa hrdzavý džíp predo mnou poskakuje a trápi na zadných a Snape húlil pri mne. Potom nastúpil na draplavé valce voxhól. Na prvýkrát prešiel. Znova robil zadné brzdy. Prečo asi? Ukázal mi potom graf, kde krivky boli blízko seba. Opätovné pózovanie pred kamerou na výstupe a mohol som vypadnúť. 5 min. som ešte čakal vonku na osvedčenie. Extra som zaplatil 7Eur. Konečne opúšťam bránu. Ďalšie dva roky teda budem môcť lietať po cestách. Na budúce budem chytrejší. Dám auto do servisu a nech sa postarajú.

Ďalší prváčik

Máme ďalšieho prváka. Rodičia boli zo zápisu vystresovaní viac ako dieťa. Spôsobila to aj babka. Svedomito sme sa pripravovali. Vedeli sme, čo nás čaká podľa staršej. Do prípravného procesu sme teda zapojili aj ju. A veru sme sa nemýlili. Mali v podstate to isté, čo pred 3 rokmi. Nechali sme na dcérku, nech si vyberie deň. Keď už nebude nič vedieť, aby aspoň pozdravila a nekukala jak gulečníkový analfabet. No babka "uniesla" malú. Idem s kolegom z roboty. Zabudol som ju prezvoniť, tak zastavujem auto a zvoním. Idem ďalej. Zvoní mi telefón, ale pokračujem. Zistím, že babka nie je doma. Pokračujem teda domov. A o5 zvoní mobil. Takto živo nemám ani na Vianoce. Pred domom stretávam polovičku so staršou. Babka je na stanici, máme si prísť pre malú, babke ide vlak do Hovädova. Neviem, akú informáciu dostal dedo, ale volá, že je na zápise pred školou. Žena rozčúlená, nech ide domov, čo ho to napadlo. Drahú by najradšej nakopal. Obaja sú ako malé papiňáky. Dcérka je teda doma. Žena škrieka na svokra, že si radšej zaplatí opatrovateľku. Dedo len tresol dverami. Po ukľudnení situácie išla len s mamou do školy. Obe to chceli mať čím skôr za sebou. Najprv sa predstavila. Pred odchodom z domu sme jej vtĺkli, kde býva. Začala kresliť postavičku, tvary. Zarecitovala Adam v škole nesedel. Zaspievala zaľúbenú pesničku: "Prepletala som červeným, zeleným, bielym halasom...". Zhrabla lego s ďalšími drobnosťami. Mamu mimo triedy zatiaľ ponúkli slivkovým koláčom. Pozerala rozprávku  inej triede. Dcérka bola vnútri pomerne krátko. Potom Buci prešla do inej triedy, družiny, k interaktívnej tabuli a skladala puzzle. To bolo nepovinné a zároveň si učiteľky všímali, ako deti s tým vedia robiť. "Do prčíc", hlesla, keď sa jej nepodarilo dať správnu kocku. Doma som už netrpezlivo čakal, ale keď som videl diplom v jej ručičkách, vedel som, že to dala. Naveľa, škola bude vďačná, keď dá dokopy jednu triedu. Je tam zapísaných 23 deciek. V meste sa šíri mýtus najlepších škôl. Ale naša nie je podľa mňa zlý výber.
Rodičov odrádza, že tam spadá napr. detský domov. Za odmenu sme kúpili zákušteky. Baby si želali hamburgery, no cestou sme zistili, že duchovné potreby musia byť uprednostnené pred plným bruchom. Takže sme hodili spiatočku a objednali ich domov. No keď sme videli bochníky s kuracím mäsom a hranolkami, ktoré sme mali predvčerom, zalomili sme rukami. Malá chcela ísť aj na druhý deň, aby dostala zasa lego. Trebárs aj do inej školy. Vraj to bolo ľahké. Aspoň viem,že sme ju dobre pripravili.