Najprv som zastavil pri ihrisku, ale žena navrhla, nech skúsim ísť ešte ďalej. Tak som šiel. Konča dediny je parkovisko určené špeciálne pre návštevníkov vodopádu. Nahodil som "karimory" a vyšliapli sme ku predu.
Hneď na začiatku sú tabuľky, aby sme nepristúpili salamandry. Nijaké sme však nevideli. Akurát mŕtveho slepúcha a myš. K vodopádu je to kúsok, asi 15min. Uvelebili sa tam "pepíci" a zahatili prístup k vodopádu. Zrovna "baštili" a nechystali sa uhnúť, hoci tam čakali aj ďalší. Chlapík mi pripomínal Medvedíka Pu. Pu len sedel ako knedľa v omáčke a čumel na nás. Napokon som akosi cez potok prešiel aj s deťmi. Naspäť zasa preliezol skalu. Rozhodli sme sa pre trocha adrenalínu a vyliezť hore po reťaziach nad vodopád. To sme ešte netušili, že nám ho obličky vyplavia podstatne viac. Baby sú šikovné a skaly zvládli ako správne terén kozy. Videli sme, že rodina pred nami kdesi v skalách zmizla.
Objavil sa napr. i v Perinababe.
Nad vodopádom strmo hore stúpala nejaká cesta pokrytá lístím. Takže skúsime kam vedie, možno si skrátime cestu. Prvá išla žena, za ňou deti a istil som to ja. Na lístí sa dosť šmýkalo a oporných bodov skromne. Ostali sme v polovici výstupu ku skale. Manželku som poslal, múdry ako Borbély v reklame, na rekognoskáciu terénu. Chvíľu sme ju nepočuli, nevideli a darmo kričali na ňu. Prišla s natiahnutým svalom a správou, že terén je tam zlý. Začali sme schádzať dolu. Najmenšia sa na lístí šmykla a skĺzla dolu. Krvi by sa v nás nedorezal. Asi meter sa zošuchla po hline, kým som ju zachytil. Zahlásila, že je v pohode. Tak sme potom opatrne, viac menej šmykom, schádzali dolu. Konečne pri vodopáde. Šiel som pozrieť ešte alternatívu cez úzku tiesňavu. Tam by sme, ale dostali studenú sprchu od malého vodopádika. Nevideli sme inú možnosť s deťmi, ako sa vrátiť na turistický chodník. Tak sme začali po reťaziach schádzať dolu. Najprv ja s mladšou, potom žena a vrátil som sa hore po staršiu. Vrátili sme sa na zeleno značkovaný chodník. Prakticky obchádza skaly. Po prudkom stúpaní a návšteve malej výhliadky, sme o5 zišli dolu k potoku. Videli sme vlastne, ako by sme si skrátili cestu tiesňavou. Nič to. Ideme ďalej údolím potoka. Párkrát ho prekračujeme, párkrát sa brodíme i v bahne. Nájdeme prameň vody, pásmo prvého stupňa, a tiež stopy po motorke.
Nakrátko prudko stúpame, aby sme sa o5 vrátili k žľabu, tentoraz bez vody. Dávame si oddych. Je predsa len pol druhej a prázdne bruchá sa hlásia. Pozerám do mapy a odhadujem ako blízko sme križovatky. Boli sme naozaj kúsok, 10min. Po posilnení krátko stúpame k sedlu Roháča-Čiakov. Skonštatovali sme, že robíme presne tabuľkové časy. A to ideme infarktovým tempom a mágame kapustu. Stále pre čosi zastavujeme. Zdvihnúť, piť, cukríky, cikať, smrkať. V sedle fúkalo ako na fínskej lodi. Už sme tu pred desiatimi rokmi boli na túre z Lietavy do Hričova. Povedali sme si, že skúsime zísť k Šarkanej diere. Po 5min sme skutočne boli pri akejsi diere (Obrovská brána), ale mapa udávala 20min. Baby to aj tak nezaujímalo, a keď som videl to prudké stúpanie dolu, a potom zasa hore, vrátili sme sa. Hlasovaním 3:1 sme rozhodli pokračovať na hrad Hričov. Do Hlbokého sa vrátime autobusom. Narýchlo som pozrel doma ako idú z Hričova spoje. Bohužiaľ som nepozrel detailne odkiaľ kam, čo neskôr spôsobilo miernu nervozitu v družstve. Pohodlnou cestou, ktorá mierne klesá, sme teda šli po červenej značke severným smerom. Začujem za sebou agresívne zavíjanie motora. Zrovna sme míňali skupinu moravských turistov. Traja motokrosári si to popri nás švihli na špinavých a smradľavých endurách. Dole na križovatke nás potom počkali a akoby naschvál vyrazili tesne pred nami. Len zvírený prach ostal po nich. Čakali sme, kým sadne. Cestou sme našli pekne veľké šišky smreka. Skrsol nápad spraviť staršej do školy projekt "Priraď šišku a strom". Dokončili sme ho však až na druhý deň, keď sme v mestskom parku našli borovicové šišky. Išli sme tabuľkovú hodinu, ale hrad nikde. Obišli sme akúsi skalu a potom sa ocitli pred altánkom. Hrad bol na dosah.
Dobrovoľci osadili popri ceste nové informačné tabule o panovníkoch hradu. Stúpame popri úzkom priesmyku do hradu. Vidím, že sa ho snažia zakonzervovať. I kríky vyklčovali, a tak je naň zpredu pekný pohľad. Dokonca urobili i lepší prístup do hradu pomocou drevených schodov. Konča schodov, nápis upozorňuje, že vstup je na vlastné riziko. Zopár dosiek uľahčuje prístup do predného paláca. Akurát na najvyšší bod v hornom paláci sa lezie po skalách. Staršia nechá spomienku v hradnej knihe. Z vrchu je krásny kruhový výhľad. Na severovýchode Rozsutec a fatranský Kriváň. Na východe Martinské hole. Babám ukazujem hrad Lietavu, kde sme boli minulý rok. Na západe je letisko Hričov a chobotnica diaľnice. Nevidím akurát jej pokračovanie na východ. V diaľke Javorníky. Z juhu ostré bralá Súľovských skál.
V diaľke Žilina.
Hore na lavičke dojeme salámu. Hrad je neveliký, pustne už 400 rokov rokov, takže veľa z neho nezostalo. Vraj romantická zrúcanina. Pomaly nás tlačí čas, schádzame strmým náučným chodníkom dole. 13 tabúľ rýchlo ubieha a po pol hodine sme v dedine. Počujeme stále decibely motorkárskej vášne a vidíme tých istých chalanov ako udolávajú ďalší kopec. Míňame krčmu, kvôli ktorej sme pred rokmi zmeškali vlak. Tentoraz sa nedáme zlákať (sme zodpovední rodičia predsa) a ideme sa presvedčiť odkiaľ ide autobus. Zisťujeme, že z dediny určite nie. Pokračujeme až na hlavnú cestu. Odtiaľ pôjde. Máme ešte 15min. k dobru, tak stojíme ako svatý Floriánko v Hlbokom a čakáme. Dlhý čas nám nie je na osoh a vytvárajú sa rôzne špekulatívne teórie. Drahá vyslovuje, že autobus nám, ak vôbec pôjde, zastaví zasa len na hlavnej ceste. A k autu ešte ďalšie 2km. Tak sa i stalo. V Hlbokom sme teda šliapali k štadiónu, kde je krčma. Vykúpili sme posledné gumové cukríky a pohľadnicu. Nič to, že je očmudená a deravá od pripínačky. Po osviežení ma baby čakali a ja som nejaký ten kilometer ešte kráčal k autu. Posledná fotka skál, vyzdvihujem baby a ideme domov. Najmladším účastníkom sa spať cestou veľmi nechcelo, zato rodičom áno. A to sa ma malá spýtala, prečo si teda nepospím. No, za volantom by to bola sranda na kolečkách. Ani sme netušili, že týmto výletom sme splnili 2. výzvu z programu "Reštartni sa!".
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára