Ó Benina, aba jé Benina. Aba jé, iba jé bakuma maraka. Tento, povedzme, popevok sa minimálne jednu víkendovú noc predieral tmou pomedzi chatky na vrchu Kohútka. Po dvoch rokoch skrsla v hlavách našich vedúcich myšlienka otužiť tím a resetovať hlavy. Vybrali chatu u našich západných susedov Kohútka. Vedúci boli strašne zaneprázdnení prípravou. Vedúci cyklist. oddielu pripravil dokonca prezentáciu. Čo mi bolo ľúto a mrzelo ma, boli hodiny, ktoré si treba nadrobiť. Ja a zopár ďalších kolegov sme teda išli ako poslední o 15h. Ostatní odišli po 12h. Hoci by som rád vyšlapal na Kohútku a dostal diplom. Šiel som teda na "voxhóle". Diaľničnú známu si auto nezaslúži, tak som ho hnal päťdesiatkou cez dediny. Trenčínu som sa vyhol a šiel cez Skalku. Je to aj najkratšia trasa. Kohútka leží v Javorníkoch na slovensko-českom pomedzí. Samotná chata je v Čechách vo výške 913m, iba hraničný kameň je vyššie. Aj to bolo poznať na teplote a telefónnom signále. Ubytovaní sme boli v dvoch chatkách. S kolegom som sa zložil na poschodí. Šli sme chystať ohnisko. Správca nám dal prídel kameňov, dreva, mačky a psa rasy akitu ina. Posledných dvoch nie na opekanie. Baby zatiaľ chystali špekáčky. Iní pátrali pomocou navigácie po indíciách a poklade v podobe 100 pív ukrytých v 50l sude (ktosi to nazval aj tatranky a horalky v sude). To vtedy ešte nevedeli. Ja som začal čosi tušiť, keď vedúci odvliekli známeho pivára. To už kolega menovaný to Hefaistosom nanosil dreva, rozdúchal oheň a prvé klobásy boli opečené. Na okolitých chatách boli víkendoví "pepíci". Jedno dievčatko, Klára bez bázne a hany, sa tiež pridalo k opekaniu. Aj japonský pes. Pípa sa presunula k chatke. Vedúcemu chýbali už len "melóny" a zobrať navyše 2 pivá k šiestim, aby bol dokonalý čašník, či -čka. Spojenie výškového tábora (ohnisko) so základným (pípa) sa udržiavalo vysielačkou. Napriek tomu rotácia pohárov sem tam viazla. Západ slnka bol nádherný, pohľad na múmiu hada už nie. Tento infantilný nápad ukazovať a pchať si zdochlinu do úst mal šéf. Hluchí spievali. Skučalo sa všetko od Prší, prší až po Internacionálu a Žltú ponorku v ruskom jazyku. Ani dážď nás nevyhnal od ohniska. Až keď skutočne lialo. Ale iba chvíľu. Vyhnal nás až správca, lebo sme skučaním rušili platených hostí v chate. Úroveň hluku nesmela prekročiť 40 decibelov. V chate už taká zábava nebola. Niektorí šli spať so sliepkami, niektorí spali za chodu. Obdivujem ako mohli v takom hluku. Možno alkohol robí aj divy opačné. U ďalších zametala metla ľudstva viac. Aj u vedúceho a šéfa. Asi majú ťažký život, odkedy sa oženili a potrebovali sa uvoľniť. Komáre sme vyhnali z chatky ponožkami a z druhej dymom z grilovačky. Komárov sme sa síce zbavili, ale potuženej spoločnosti z prvej chatky nie. Tých tiež vyhnali a k nám. Svietením baterkou do môjho spiaceho ksichtu to skupinár prehnal. A to 3x. Šéf asi robil sekundanta jedinému páru, čo máme v kolektíve. Ráno sa našiel ležať pri nich. Veľa pív ani spánku po noci nezostalo. Zo stovky pív tak 20. Niektorí ani nemali okno, ale rovno výklad ako v piešťanskom Auparku. O 7h už kolegyňa škriekala na budíček. Skromné raňajky v podobe obloženého taniera. Lepšie ako párky.
Niektorí si dali kávu a ja som sa pozeral - na pohľadnicu. S kolegom sa nám nechcelo nudiť v chate a čakať, kým sa spoločensky unavení kolegovia láskavo zobudia (a to dostali raňajky do postele). Navrhli sme túru na Malý, resp. Veľký Javorník. Cesta tam vedie po hrebeni a lesom. Neskôr dopachčali do výškového tábora aj ďalší. Únava z dobíjania pivného suda im však nedovolila zaútočiť na najvyššiu métu. Vrcholové družstvo v počte 5 sa potom oddelilo v pokračovaní na Veľký Javorník. Tam už nie je taká náročná trasa a navyše sa odkrývajú takmer celou cestou panormatické výhľady na moravské Beskydy s dominujúcim Radhošťom. Vidieť sa však dá len moravská strana, slovenská je v zákryte stromov. Aj to tak na chodníku vyzeralo. Samí "pepíci" s buřtami. Akurát z rozhľadne na Stratenci je vidieť Maníny a v diaľke nezameniteľný Kľak. Skupinárka zmenila prechádzkové tempo na turistické. Preto sme po vyše 1h dorazili na Veľký Javorník. Vedúca každému pogratulovala k dosiahnutiu 1071m výšky. Nie je tam žiadny hríbik, iba slovenský dvojkríž. Pod vrcholom sme stretli funieť ešte jedného kolegu-sólistu s vysielačkou. Zborovým Ahóój sme pozdravili základný tábor. Dopriali sme aj jemu pocit víťaztva na vrchole a pri zostupe sme ho na Stratenci kolegiálne počkali. No odtiaľ už jedného hnal hlad a inú ďalšia fajočka v tabuľke najrýchlešie zdolaných vrcholov. Tak sa vrcholová skupina rozpadla. Odtrhnutá dvojica získala náskok pol hodiny. My sme kľudným tempom romanticky vychutnávali okolitú prírodu a pred 16h sme sa objavili v základnom tábore na Kohútke. V najlepšej chvíli, keď sa dopekali kurence a unavení kolegovia na slnku. Nezaplatiteľné penové výplne ako lehátka. Mäsko bolo chutne upečené. Bodaj by nie po 3h. Z toho už aj gril má o koliesko menej. Takéto vehementné opekanie nevydržalo a pobralo sa do kolieskového raja. Tu by som mohol rozprávanie skončiť, preotže ma hnala túžba domova. O 17h som ešte s 3 kolegami odfičal autom domov. No nebolo by to úplné. Po našom odchode sa práve prebudení pokúšali o športové hry. Petang sa hral iba okrajovo. Večer bolo pre chlapov rugby. Niektorí to brali tvrdo a zaryli sa do zeme. Iní z nepochopiteľných príčin lietali vzduchom namiesto šišky. Ľadoví medvedi sa premenili na machov a namiesto kúpania zbalili pri bazéne brušné tanečnice. Tým sa program večera vyplnil. Chlapov dráždila tá časť tela, kde nohy strácajú dobré meno až do pokročilej hodiny nočnej. Niektorí sa dali od nich popísať na chrbte, či ruke. Nič originálne, ale mali radosť. Väčšina mala radosť aj z diplomov. Ja som dostal štípanec od ovada. Nedeľné ráno už nebolo také ťažké ako predošlé, i keď som videl záber bezvýraznej tváre hľadiacej do šálky s čajom. Po 10h sa rýchla skupina na autách a pomalšia na bicykloch v rytme vý-moľ spustila dolu do Čertova a domovov. Doma, keď som otvoril batoh som podľa "vône" vedel, kde som v ktorý deň bol. Hoci Aladin z našich radov rozpačito predpovedal počasie, nakonie sa vydarilo na jedničku. Po víkende boli ešte v chladničke klobáskové dozvuky. S heslom "Tých, čo nespoznávame tam neboli a to, čo si nepamätáme sa nestalo" sa tešíme na ďalší rok o5 na nejakej chatovici.
12.6.11
20.5.11
Diéty
Známe klišé, že diéty sú moderné je počuť všade. Keďže nie som na ne odborník, viem o nich napísať aj ja.
Prvá - potravinová. Myslel som si, že na jar budeme s malými chodiť viac von a teda bude viac pohybu. Von síce chodíme, ale viac pohybu má moja huba ako nohy. Má to skôr opačný efekt! Tak som sa rozhodol, ako odborník na slovo vzatý, priškrtiť dodávku kalórií. Vhod mi prišiel nadbytok ovocia. 3 dni už jem striedmo a aj na obed som mal len banány. Prvý deň ma od hladu bolela hlava, na druhý deň som už bol zoslabnutý. Najprv sa mi snívalo o jedle, potom som sa od hladu budil. Teraz je to lepšie. Uvidíme koľko to vydržím. V podstate aniinetreba dlho, že. Jojo efektu sa nebojím.
Druhá - sociálna. Tak by to nazvala staršia dcérka. Obmedzujeme jej "kalórie" na veci, podľa rodičov, nesprávne. Dopadne to potom tak, že reve a hysterčí. Nakoniec ide babke, kde znova naberie kalórie (lebo tam môže všetko) a príde plná bláznivých vecí a hlášok. My sa ju potom zasa snažíme zmierniť. Je to ako bulímia. Nervy majú z toho rodičia. Na správne veci ako pozdraviť, poprosiť, či poďakovať nie a nie navyknúť.
Tretia - finančná. Slovenský hydrometeor. ústav zoštíhlil svoju stránku. Nejaký menejžer sa snažil asi mesiac. Pomaly z toho bola anorexia. Vraj neboli peniaze na živenie pretučnelej webovej stránky. Teraz už má o5 svoju podobu. Tu by bola diéta skutočne nemiestna. Marketingový ťah sa nevydaril a Aladin znova vypochodoval z fľaše.
Štvrtá - cestovná. Tú mi firma už neposkytuje. Vraj by som ju musel zdaniť. Tak to je koniec.
Prvá - potravinová. Myslel som si, že na jar budeme s malými chodiť viac von a teda bude viac pohybu. Von síce chodíme, ale viac pohybu má moja huba ako nohy. Má to skôr opačný efekt! Tak som sa rozhodol, ako odborník na slovo vzatý, priškrtiť dodávku kalórií. Vhod mi prišiel nadbytok ovocia. 3 dni už jem striedmo a aj na obed som mal len banány. Prvý deň ma od hladu bolela hlava, na druhý deň som už bol zoslabnutý. Najprv sa mi snívalo o jedle, potom som sa od hladu budil. Teraz je to lepšie. Uvidíme koľko to vydržím. V podstate aniinetreba dlho, že. Jojo efektu sa nebojím.
Druhá - sociálna. Tak by to nazvala staršia dcérka. Obmedzujeme jej "kalórie" na veci, podľa rodičov, nesprávne. Dopadne to potom tak, že reve a hysterčí. Nakoniec ide babke, kde znova naberie kalórie (lebo tam môže všetko) a príde plná bláznivých vecí a hlášok. My sa ju potom zasa snažíme zmierniť. Je to ako bulímia. Nervy majú z toho rodičia. Na správne veci ako pozdraviť, poprosiť, či poďakovať nie a nie navyknúť.
Tretia - finančná. Slovenský hydrometeor. ústav zoštíhlil svoju stránku. Nejaký menejžer sa snažil asi mesiac. Pomaly z toho bola anorexia. Vraj neboli peniaze na živenie pretučnelej webovej stránky. Teraz už má o5 svoju podobu. Tu by bola diéta skutočne nemiestna. Marketingový ťah sa nevydaril a Aladin znova vypochodoval z fľaše.
Štvrtá - cestovná. Tú mi firma už neposkytuje. Vraj by som ju musel zdaniť. Tak to je koniec.
5.5.11
Magduša a Máša
Fandím našim! Tento slogan si dala kolegyňa na firemné chatovanie. Objavila sa aj nástenka s tipmi kolegov. Zatiaľ nikto nejasal... Už mesiac predtým sa z rádií hrnula oficiálna aj neofciálna
hymna šampionátu. Oči sa mi pri jej počutí obracajú ako palacinky. Šľahačku na ne dala Sisa
Sklovská a jej, povedzme, svojrázne podanie štátnej hymny. V úvodnom ceremoniáli ju odkvílila a ešte aj slová skomolila. Odkazuje, že si ju môžeme ísť zaspievať sami. Ona mohla ísť teda zaspievať francúzskym fanúšikom do Krakova, ktorí tam asi márne hľadali Steel arénu. Trapne potom v prezidentskej lóži mávala ručičkami až ju napokon kameraman radšej vystrihol zo záberu. Navyše, minútu ticha za obete zemetrasenia prerušilo sólo opitého fanúšika "Slovenskóó". Ďalší trapas. Po úvodnom buli sa posúvala po hľadisku slovenská vlajka. Najprv naruby ako Raťafák plachta, potom ju otočili síce, ale naopak, no bolo vidieť, že je naša. Korytnačke Magduši ani dve hlavy nevedia tipnúť správny výsledok. Lepšie je na tom medvedík Máša. Ľudia asi potrebujú takúto barličku nádeje. Žeby osud našej reprezntácie bol v ňufáku nejakého krpatého medveďa alebo korytnačky zo Zrudolandie? Netuším, kde ich vyhrabali. Najlepšie vyšiel tip svokrovi. Odniesol si z krčmy metrovú sošku vyrezávaného Jánošíka. Majstrovstvá v hokeji teda začali pre nás s veľkým očakávaním a novým citrónovým pivom. Ako dlho obe vydržia, uvidíme, tipneme. Či už so zvermi alebo nie.
hymna šampionátu. Oči sa mi pri jej počutí obracajú ako palacinky. Šľahačku na ne dala Sisa
Sklovská a jej, povedzme, svojrázne podanie štátnej hymny. V úvodnom ceremoniáli ju odkvílila a ešte aj slová skomolila. Odkazuje, že si ju môžeme ísť zaspievať sami. Ona mohla ísť teda zaspievať francúzskym fanúšikom do Krakova, ktorí tam asi márne hľadali Steel arénu. Trapne potom v prezidentskej lóži mávala ručičkami až ju napokon kameraman radšej vystrihol zo záberu. Navyše, minútu ticha za obete zemetrasenia prerušilo sólo opitého fanúšika "Slovenskóó". Ďalší trapas. Po úvodnom buli sa posúvala po hľadisku slovenská vlajka. Najprv naruby ako Raťafák plachta, potom ju otočili síce, ale naopak, no bolo vidieť, že je naša. Korytnačke Magduši ani dve hlavy nevedia tipnúť správny výsledok. Lepšie je na tom medvedík Máša. Ľudia asi potrebujú takúto barličku nádeje. Žeby osud našej reprezntácie bol v ňufáku nejakého krpatého medveďa alebo korytnačky zo Zrudolandie? Netuším, kde ich vyhrabali. Najlepšie vyšiel tip svokrovi. Odniesol si z krčmy metrovú sošku vyrezávaného Jánošíka. Majstrovstvá v hokeji teda začali pre nás s veľkým očakávaním a novým citrónovým pivom. Ako dlho obe vydržia, uvidíme, tipneme. Či už so zvermi alebo nie.
21.4.11
Knihy vs. filmové spracovanie 5.
Po dlhom čase som videl spracovanie aj slovenskej poviedky. Konkrétne novely A. Baláža Tábor padlých žien od režiséra L.Halamy z r.1997. Rozpráva o "ľahkých ženách" v pracovno-výchovnom tábore v 50.-tych rokoch min. storočia. Kniha je oveľa šťavnatejšia a bohatšia ako film. Ten pôsobí veľmi nízkorozpočtovo. Dej sa omedzuje v podstate len na tábor a uličku starej Bratislavy. Dej knihy sa odohráva aj v bani, väznici alebo na poli, kde nie je núdza o humor alebo dramatické scény. To filmu chýba, miestami je nudný. Osudy postáv sú tiež zmené v závere filmu. Doktor Zigmund sa nezastrelí, nezahynie ani agitátor Stanko.
Ďalšou pokusom o sfilmovanie známej knihy Mika Waltariho bol Egypťan Sinuhet z r.1954 pod . Prvú hodinu zo 120min. filmu sa režisér M.Curtiz drží knihy takmer do detailov. Potom sa dej zrýchľuje a aj mení. V knihe zahynul aj Sinhuetov syn, nielen Merit. A že má syna zistí vlastne až potom. Zahynie aj panovačná Nefernefernefer samotnou rukou hlavného hrdinu. Kniha má 600 strán, takže ani nie je možné ich vtesnať do 2h.
Zatiaľ poslednou bola kniha, ktorá sa dostala ani neviem pečo medzi 100 naj kníh, od mladého spisovateľa Ch. Paoliniho Eragon. Evidentne bral inšpiráciu z tolkienovho Pána "prstenovcov". Elfovia, škriatkovia, to je aj tam. Keďže autor vydal knihu v rodinnom vydavateľstve, presadili ho. Film režíroval S.Fangmeier v r.2006. Tentokrát film prekonáva knihu. Aspoň myšlienkami a výrokmi. Napokon žiadne veľké idey nemožno čakať od 15. ročného spisovateľa. Dej nie je celkom podľa knihy, ale zhruba povie to čo ona. Pre mňa ani jedno nemá veľkú hodnotu. Tak toľko.
Ďalšou pokusom o sfilmovanie známej knihy Mika Waltariho bol Egypťan Sinuhet z r.1954 pod . Prvú hodinu zo 120min. filmu sa režisér M.Curtiz drží knihy takmer do detailov. Potom sa dej zrýchľuje a aj mení. V knihe zahynul aj Sinhuetov syn, nielen Merit. A že má syna zistí vlastne až potom. Zahynie aj panovačná Nefernefernefer samotnou rukou hlavného hrdinu. Kniha má 600 strán, takže ani nie je možné ich vtesnať do 2h.
Zatiaľ poslednou bola kniha, ktorá sa dostala ani neviem pečo medzi 100 naj kníh, od mladého spisovateľa Ch. Paoliniho Eragon. Evidentne bral inšpiráciu z tolkienovho Pána "prstenovcov". Elfovia, škriatkovia, to je aj tam. Keďže autor vydal knihu v rodinnom vydavateľstve, presadili ho. Film režíroval S.Fangmeier v r.2006. Tentokrát film prekonáva knihu. Aspoň myšlienkami a výrokmi. Napokon žiadne veľké idey nemožno čakať od 15. ročného spisovateľa. Dej nie je celkom podľa knihy, ale zhruba povie to čo ona. Pre mňa ani jedno nemá veľkú hodnotu. Tak toľko.
Voxhólov rok u nás
Náš voxhól je už s nami rok, vlastne teraz aj viac. Za ten rok sme ho previezli po cirka 6500km, prevažne teda ciest. V zime asi 500km. Nežerie zrovna, čo vidí, iba okolo 6L benzínu, ale k redukčnej dieíte ho nemôžem donútiť. Okrem problémov s trávením na začiatku, pokým nevylúčil starý benzín, ide. Dávame mu občas zabrať. To zasa, aby nezlenivel. Pribúdajú mu z toho vrásky na laku. Najmä, keď do jeho útrob pchám kočiar. On tam vôjde, no nie vždy sa to hladko podarí.
K narodeninám dostal okrem poklepania po kapote (na objatie je príliš veľký) umytie. Vraj aj s voskovaním. Linka sa snažila, čo mohola, ale výsledok chabý. Druhýkrát ho dám umyť ručne. V polovici apríla šiel na pravidelnú prehliadku autíčkarským doktorom. Musí byť v poriadku aj keby nebol. Ibaže by ozaj nebol. Potvrdenie jeho výborného stavu stálo 20Eur navyše. Ale mal som to bez starostí a času. Takže aj automobilové zdravotníctvo nie je sväté. Prehliadky u odborníkov neboli pravidelné, preto nemá význam ho ťahať kdesi. Pýta už nové stierače, cvíľu musí vydržať. Kúpim ich asi originálne.
Ďalší jeho rok nebude taký únavný, bude väčšinou asi odpočívať. S malinkou nebudeme robiť žiadne veľké cesty. Napokon, zdá sa nám, že dcérka nerada jazdí v akomkoľvek dopravnom prostriedku, kočiar nevynímajúc. Zišiel by sa mu možno olej vymeniť (po roku), ale keď som to neurobil pred kontrolou...Tak nech mu to jazdí pokiaľ sa nerozpadne.
K narodeninám dostal okrem poklepania po kapote (na objatie je príliš veľký) umytie. Vraj aj s voskovaním. Linka sa snažila, čo mohola, ale výsledok chabý. Druhýkrát ho dám umyť ručne. V polovici apríla šiel na pravidelnú prehliadku autíčkarským doktorom. Musí byť v poriadku aj keby nebol. Ibaže by ozaj nebol. Potvrdenie jeho výborného stavu stálo 20Eur navyše. Ale mal som to bez starostí a času. Takže aj automobilové zdravotníctvo nie je sväté. Prehliadky u odborníkov neboli pravidelné, preto nemá význam ho ťahať kdesi. Pýta už nové stierače, cvíľu musí vydržať. Kúpim ich asi originálne.
Ďalší jeho rok nebude taký únavný, bude väčšinou asi odpočívať. S malinkou nebudeme robiť žiadne veľké cesty. Napokon, zdá sa nám, že dcérka nerada jazdí v akomkoľvek dopravnom prostriedku, kočiar nevynímajúc. Zišiel by sa mu možno olej vymeniť (po roku), ale keď som to neurobil pred kontrolou...Tak nech mu to jazdí pokiaľ sa nerozpadne.
13.4.11
Krst
Pomenovanie tohto dňa-Smrtná nedeľa znie hrozivo, no pre nás bol príjemný.
V túto nedeľu sa vynáša Morena, aby sa ľudia zbavili konečne zimy. My sme vyniesli našu mladšiu dcérku pred oltár na krst, aby sme ju zbavili dedičného hriechu. Stala sa ďalšou ovečkou v kresťanskom košiari, čo prítomní v kostole patrične uvítali potleskom. Už v dojčenskom veku si užila svojich 5 minút slávy. Krst bol počas omše. Pastierom duší v našom kostole je Kubánec. Jeho kázanie bolo podobné baptistickému. Plné gest a kriku. Už len gospelová skupina chýbala. Malá obrad znášala pokojne. Na konci omše som s ňou vyšiel von. Potom sme sa presunuli do reštaurácie na obed. Mobilný presun sa nezaobišiel bez dramatických, či humorných situácií. Najprv nás teta naháňala autom. Pred reštauráciou jej auto vypovedalo službu a nemohla zaradiť 1. Ani opätovné naštartovanie nepomohlo. Potom akýsi murár auto spojazdnil. Na obed sme chvíľu čakali, kým sa malá nachová. No hlad bol silnejší a o 13h sme už tlačili predjedlo.
Pre staršiu dcérku obľúbené "vajco". Po výdatnom obede sa už len oči prevracali pri pohľade na zákusky. Ale tortu Panna cotta si nikto nenechal ujsť. Tak ako sa všetci pred obedom striedali vonku pri dcérke, poobede nikto nevládal a ostalo to ,ako inak, na rodičoch. Poniektorí bojovali s výdobytkom modernej sanity a nevedeli, že voda v umyvárke sa spúšťa na fotobunku. Márne hľadali kohútiky. Po 16h sme sa rozišli. Čašníci mali trocha bordel v úcte, a preto chyby v účte, ale veď sme im nechali pekné "dýško". Tak sme si domov priviedli v tento deň "svaticu". To už je 3. v našej domácnosti. Ja medzi nich nepatrím... V živote ju čaká všeličo, ale nech tie dobré veci vysoko prevážia nad zlými a nech je šestný človek. Aj krátky čas života je dostatočne dlhý na dobrý a čestný život.
V túto nedeľu sa vynáša Morena, aby sa ľudia zbavili konečne zimy. My sme vyniesli našu mladšiu dcérku pred oltár na krst, aby sme ju zbavili dedičného hriechu. Stala sa ďalšou ovečkou v kresťanskom košiari, čo prítomní v kostole patrične uvítali potleskom. Už v dojčenskom veku si užila svojich 5 minút slávy. Krst bol počas omše. Pastierom duší v našom kostole je Kubánec. Jeho kázanie bolo podobné baptistickému. Plné gest a kriku. Už len gospelová skupina chýbala. Malá obrad znášala pokojne. Na konci omše som s ňou vyšiel von. Potom sme sa presunuli do reštaurácie na obed. Mobilný presun sa nezaobišiel bez dramatických, či humorných situácií. Najprv nás teta naháňala autom. Pred reštauráciou jej auto vypovedalo službu a nemohla zaradiť 1. Ani opätovné naštartovanie nepomohlo. Potom akýsi murár auto spojazdnil. Na obed sme chvíľu čakali, kým sa malá nachová. No hlad bol silnejší a o 13h sme už tlačili predjedlo.
Pre staršiu dcérku obľúbené "vajco". Po výdatnom obede sa už len oči prevracali pri pohľade na zákusky. Ale tortu Panna cotta si nikto nenechal ujsť. Tak ako sa všetci pred obedom striedali vonku pri dcérke, poobede nikto nevládal a ostalo to ,ako inak, na rodičoch. Poniektorí bojovali s výdobytkom modernej sanity a nevedeli, že voda v umyvárke sa spúšťa na fotobunku. Márne hľadali kohútiky. Po 16h sme sa rozišli. Čašníci mali trocha bordel v úcte, a preto chyby v účte, ale veď sme im nechali pekné "dýško". Tak sme si domov priviedli v tento deň "svaticu". To už je 3. v našej domácnosti. Ja medzi nich nepatrím... V živote ju čaká všeličo, ale nech tie dobré veci vysoko prevážia nad zlými a nech je šestný človek. Aj krátky čas života je dostatočne dlhý na dobrý a čestný život.
16.3.11
Experti zo Slovenska
Ako som písal dostal som poukaz na štúdijný pobyt vo Švédsku s možnosťou stráviť nezabudnutelný víkend v centre Štokholmu pre dvoch. Tak sa dvaja experti (ja a kolega) vybrali severným smerom. Že ideme na sever prezradzovala aj teplota -70°C. Teda vo výške 11km. Veď sme aj odmrazovali pred letom ako diví. Sophia, teda Airbusd A320 nás však bezpečne doviedla na štokholmské letisko Arlanda. No, bezpečne... Keď pri zatiahnutí park. brzdy bolestivo stonala. "Experti" hneď v prvý deň spustili alarm vo firme. Všetky dvere sa otvárajú na kód. A majú dve kľučky. Na tú smolu som stlačil nesprávnu (núdzovú). V hoteli zasa všetko na kartu. Výtah, dvere, svetlá. Kolega raz omylom vzal kartu čašníkovi a čudoval sa, že mu ide akurát tak výťah. Na to všetko objavil na izbe ďalšiu takú kartu. Nechápe doteraz ako sa tam dostala. Pomerne nový hotel s panoramat. oknami. Ja som mal výhlad na čističku odp. vôd. Bola v kopci, na ktorom sa stále lyžovalo. Izby pohodlne zariadené. Raňajky v cene. Hotel bol blízko centra a ľudí bolo dosť aj cez víkend. Celá štvrť je nová a teda aj pomerne drahá. V týždni sme sa intenzívne učili robiť v programe, ktorý čoskoro nahradí doterajší. Nijako nám prácu nezrýchli ani neuľahčí, ale "hore" sa už rozhodlo. Víkend ubehol pomerne rýchlo. V jeden den som navštívil let. múzeum a druhý som tuho rozmýšlaľ, čo som pri svojich návštevách "Benátok severu" asi tak nevidel. Bol som pri šport. hale Golben a v tech. múzeu. Po 9 dňoch potom experti zabalili svoje počítače do drevenej debne. Daj bože, aby sa zasa nepoškodili a odleteli na juh ako lastovičky. Tentoraz som mal bohatšiu večeru a krajšie letušky, ale žiadny večerníček na palubnom monitore sa nekonal. Fokker 100 pokrstený ako Yerevan sa o 22.30 dotkol viedenského letiska. Experti sú konečne doma a čakajú teraz na počítače.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)