Festival letectva po prvý krát

    Agentúra usporadujúca letecké dni na Sliači sa podujala oživiť umierajúce letisko v Piešťanoch a dotrepala sem v prvý májový víkend lietajúce a nafukovacie atrakcie. Veľmi nešťastne bol vybraný dátum. I na Slovensku prichádza začiatkom mája monzún, rovnako ako v Indii. Viem z vlastnej skúsenosti, že vtedy vždy prší. No aspoň sobotný program sa uskutočnil v plnom rozsahu. Chýbali len vetrone, ale bačovia nechceli krútiť parenicu v mrakoch. V nedeľu pre vietor a dážď program zrušili. Neprekvapilo ma to, aj tak bolo dobre, že sobota vyšla, lebo predpoveď bola všelijaká len dobrá nie.
V zamračené sobotné ráno som teda dcérku odprevadil na zápas a oprel sa do pedálov. Premávka bola slabá, kuchári však už mávali na križovatkách s vareškami. Zakrátko som pri vojenskom múzeu. Pýtam sa, kde je tých 600 miest pre bicykle a motorky. Predavač lístkov čumí na mňa jak drevorubač na kurzový lístok a krúti hlavou. Dobehol usporiadateľ, že tam o plot si môžem "tátoša" oprieť. Pozerám na priestor v polovičnej veľkosti svokrinej záhrady a uvažujem, kde sa zmestí 600 dvojkolesových tátošov. Kúpim si lístok a bicykel zamknem o bránu pri vstupe. Lístok nebol najlacnejší. 13Eur je dosť. Účasť lietadiel však platil usporiadateľ. Nevystupovala armáda, ktorá ukážky robí zadarmo. Ale lístok zároveň bol vstupenkou na detský festival. I tak sa mi vidí cena prehnaná.



Švajčiarsky Pilatus PC-3 si nedobrovoľne predĺžil na letisku pobyt o pár dní naviac.

Kontrola obsahu batoha pri vstupe a ďalšia za múzeom. Detektor kovu pípal na mne ako monitor dychu astmatika. Pípali už aj zipsy. Zástup policajtov hodný zápisu do Guinessovej knihy rekordov. Som za bránou múzea a čaká ma cesta cez polovicu letiskovej plochy. Prekročím rolovaciu dráhu. Priletela francúzska ministerka obrany na Falcone 2000. Pomocná palubná jednotka hučí asi celý deň, lebo ju počujem ráno aj poobede. Nuž, piloti vždy pripravení. Pristáva český Gripen, ktorého ukážka bude dnes ako jediná trhať ušné bubienky. Z diaľky nakuknem do malého hangára, kde parkuje Delfínik. Evidentne dnes lietať nebude, lebo je roztrhnutý napoly. Ako hovorí letecký mechanik za zenitom "rozstykovaný". S ním sú v hangári "akrobati". Prechádzam okolo VIP parkoviska. O 9h sa ľudia len pomaly ako tučniaky trúsia po ploche. Práve prilieta skupina Flying Bulls z českej Jaroměře. Rolujú popri divákoch, ktorí im mávajú. Pilotom sa asi v kúpeľnom meste páčilo a ich mašiny som videl aj po týždni na ploche. Rýchlo prejdem neveľkú statiku. Za ochranným valom je detské mestečko. Pri ňom je program na celý deň. Byť teplejšie, aj moje baby by si ihriská, nafukovačky alebo cirkus užili. Dnes som však na letisku sám. Snáď vyjde pred prázdninami detský festival v Nitre. I ten mimochodom podražel. Zábrany na ploche sú zatiaľ prázdne, nebude problém chytiť si miesto. V podstate po celý deň nebol problém sa vtisnúť hocikde pri dráhe. Motám sa ešte pri stánkoch, pokým nenájdem ten pravý. Do batoha putuje kniha Piešťany z neba a leteckoturistická mapa. K nim dostanem zdarma ďalšiu knihu (ponúkajú len nepredajné ležiaky) a mini oblátky. Nájdem si miesto pri nízkom plote a čakám, čo sa bude diať. Konečne skvelý nápad a mega obrazovky sa posunuli za divákov. Zato reproduktory sú roztrúsené každých 10m a nerozumiem prečo. Sem tam prehodím slovo s bláznami stojacimi vedľa. Jeden v rančerskom klobúku sa škerí ako vorvaň na kalamára. A to je starý, 50-ročný chlap. Ako prvý poletuje spolu so škovránkami vírnik. Nasleduje prelet vojenských a cvičných vrtuľníkov. Program ubieha plynule spolu s mojim ujedaním z tvarohového koláča. S nejakými obmenami chutia oba. Oblačnosť je pomerne vysoko a piloti môžu ukázať svoje umenie v celom rozsahu.

Legenda, cvičný MiG-15UTI bol v r.2013 zakúpený z USA.

Moderátori Marcel a Tóno, známi zo Sliača, o5 perlia a často odbočujú od témy, resp. ukážky. Nevedia, či lietadlo kýve pilot alebo vietor. "Júú jak to dal dolu." " Ako s nimi lavíruje, au." "Krúti chvostom, lebo nevidí dopredu." "Vyhadzujú tak zvané flarne," a podobné perly ducha. Poobede prebehne dlho očakávaný hromadný prelet. Aká veľká a výnimočná bola osobnosť generála Štefánika, keď si ho uctili štyri národy! Jeho stopy dodnes v týchto krajinách svietia. Pochopil, že "...účelnosť života nie je v sláve svetskej, ale v zdokonaľovaní nášho duševného človeka.“ Hymnu nepatrične pretrhne klepotanie vrtuľníka Cobra. Letový program je dvakrát prerušený divadelnými skečmi zo života M.R.Štefánika. Aspoň si pán riadiaci lietania mohol dať šluka za mobilnou vežou. Predstavenie sledujem cez binokulár. Na môj vkus avantgardné, ale popri tom zazneli veľmi krásne, nadčasové Štefánikove slová:
   
                                             "Ach, prečo vždy nežijeme logicky?
                                              S dušou skromnou, ale nie otrockou,
                                              so srdcom šľachetným, bez známok slabosti,
                                              s mysľou bádajúcou bez prenáhlenia
                                              a preceňovania svojich schopností."


Dokonale vystihujú náš život. No z donekonečna v amplióne omieľaného "Keď umriem, tu chcem ležať. Odtiaľto uvidím celé moje drahé Slovensko", ma bolela hlava. Dnes sa Milan na Bradle obracia, keď nositeľmi jeho mena sú Ahmadovia a Hasanovia z Perzie žijúci na Slovensku. Najviac zvedavý som bol na majstra sveta v pretekoch Red Bull. A Martin nesklamal. Kopal do pedálov a krútil kniplom až mi srdce prestalo biť. Predsa len Vereš je už okukaný a starý a nerobí toľko dynamických figúr. Ustavične ho ospevujú, ale v Šonkovi má veľkú konkurenciu. Prakticky každá ukážka bola od našich susedov. Za nás lietal len Delfínik. Stále máme málo zbohatlíkov. S trojhodinovým meškaním sa na oblohe objavila aj 13 členná formácia ultraľahkých lietadiel z talianskeho Campoformido. Leteli trasu, ktorú tragicky zakončil pred 100 rokmi Štefánik. Dnes však všetci po oblete Bradla šťastne pristáli na piešťanskom letisku. Naivne som si myslel, že cestu dali na jeden šup, ale prelietavali ju vraj 4 dni, na etapy. Cítil som sklamanie v pilotovi, keď mi hovoril o prelete, že im dnes nevyšlo načasovanie. Mali priletieť pred obedom v čase tragédie spred 100 rokov. Vrcholom programu bolo vystúpenie 6-člennej skupiny Baltické včely z Estónska. Z juhozápadu sa blížila prehánka. Spočiatku išli aj do vertikálnych manévrov, ale blížiace sa nízke mraky ich donútili kľačať pri zemi. Napriek tomu odlietali peknú ukážku, obohatenú trocha nafúknutým komentárom dievčiny z ich skupiny.

Baltická včela na dráhe 01.

Vytiahol som aj pršiplášť, ale zbytočne. Tých pár kvapiek by aj moja bunda ustála. Vystúpením modrožltých včiel program skončil a 20 tisíc ľudí sa presúvalo von z letiska. Ja som nakukol k pozemnému vojsku na opačnom konci. Poľná kuchyňa zavretá, asi im došla múka. Pri termináli som si počkal, kým zrolujú červený koberec pre p.Florence a jej Falcon sa vydá na západ. Bezpečnostná služba plná zmätku ako balóniky s héliom otvárala a zatvárala zábrany. A konečne vojenské múzeum vyzerá, ako sa na zbierku strojov patrí a nie je iba šrotoviskom. 
Priniesť niečo iné na Slovensko, je skvelá myšlienka. Tento rok pri príležitosti úmrtia naj Slováka prišila akcia veľmi vhod. Organizátori majú smelé nápady na ďalší ročník. Napr. nočné lietanie. Potom to bude nočník. Len ten termín je nevhodný a čas mi dá za pravdu. V každom prípade držím palce a rád prídem aj budúci rok (veď som doma, že...).

Let

"Trenčín prevádzka, Oskar Majk Kilo Lima Siera na Bravo. Štart bude z dráhy nula štyri po prevádzke", v slúchadlách počujem rýchlosťou guľometu rapotať pilota vľavo. Ja sedím na pravej sedačke v tesnej kabínke rakúskej mašiny DA-20 Katana s registráciou OM-KLS. Sme na rolovacej dráhe a prechádzame spojkou označenou žltým B, teda Bravo na vzletovú a pristávaciu dráhu.

Prvá fotka z kokpitu. Letisko Trenčín.

Počas veľkonočných sviatkov som si splnil taký malý sen. Moja láska mi pod stromček darovala vyhliadkový let. Liezla na mňa choroba tak som váhal, ale počasie bolo stabilné a nebolo treba dlho rozmýšľať. Na trenčiansky aerodróm som šiel sám.Videl som ako sa letisko a priľahlé budovy menia od mojich učňovských liet. Už som na letisku pred pár rokmi bol na "stretávke", ale budovy o5 doznali zmien. V jednom z hangárov je letecká škola a z druhej strany Hangár X. Ambiciózny projekt interaktívneho múzea, či čo. I veľký opravárenský hangár dostáva nový šat. Stará brána od mesta je zamurovaná. Existuje len hlavná brána alebo možnosť prísť do areálu cez letisko. V hangári tankovali zrovna dvojmotorový DA-42 Twin Star. Páči sa mi nádrž na kolieskach. Hoci je malinká, má neuveriteľnú nutričnú hodnotu ako proteinová tyčinka. Paliva dodá mašine na 5h, takže si páni polietajú. Čakám na svojho pilota, ktorý bral na "vyhliadku" troch ľudí predo mnou. Akurát stroj sadá zo severu, teda od mesta. Ani mu nedám vydýchnuť a zamávam mu voucherom. Ide ku mne a posiela ma k mašine. Zaujmem miesto na pravoboku neveľkého letúna, ktorý sa tvári nevinne ako poník, ale v skutočnosti pod kapotou má riadne kone. Katanka dnes pôjde hore prvýkrát, preto veliteľ najprv pretočí vrtuľu a doleje olej. Pýta sa ma, kam to bude. Nuž, kto by nechcel vidieť rodný kraj? Do druhej mašiny vybehne ešte pre slúchádla. Zapojí ich do konektora za sedačkami. Napokon si obehne lietadlo, či nie sú zablokované kormidlá a môžeme nasadať. Nastupujem ako do stíhačky. Najprv obe nohy v kabíne až potom sadať na riť. Pilot mi pomáha s 5-bodovým "gurtovaním". Nasadzujem si slúchadlá. Tmavé okuliare a šiltovka sú pre dnešný slnečný kúpeľ samozrejmosťou. Pripútava sa už aj pilot na ľavej sedačke. Zatvára prekryt kabíny a ja musím rovnako na svojej strane potiahnuť červenú páčku dopredu a zaistiť tým kabínu. Zapína batériu a potom štartér. Nezbednej Katane sa nechce a vypína. Rukou pohladí poistky na mojej strane. Znova prepne spínač batérie. Maznanie zaberie a stroj ožíva. Krátke bzučanie palivovej pumy a nahadzuje motor. Skúška spojenia, ukazujem mu 5 prstov. Počujem teda za 5. No počas letu mi slúchadlá vypadávajú alebo mám mikrofón príliš ďaleko od huby? Väčšinou si hovorím pre seba a hlas mi znie ako prechladnutému morčaťu v kýbli.  Keď pilot vidí ako naprázdno meliem, pokrúti zakaždým gombík predo mnou. Vychádzajúc zo stojiska veliteľ zapína malú obrazovku rádioprijímača a navigácie v jednom v strede palubnej dosky, tzv. GNS. Ohlasuje sa na prevádzku Trenčín. Názov prevádzka mi pripadá zvláštny. Ako dajaká  krčma alebo baňa. Pred nami lieta okruhy ďalší stroj. "To bude nejaký žiačik", komentuje pilot. Púšťame žiačika na letmé pristátie. Medzitým spraví pilot motorovú skúšku, keďže ide o studený štart. Teplota a tlak oleja v poriadku, vchádzame na dráhu v smere 04 , teda severným smerom. "Trenčín prevádzka, Oskar Majk Kilo Lima Siera povoľte vzlet z dráhy 04". Oskar Majk Kilo Lima Siera, Trenčín prevádzka vzlet povolený", dostávame pokyn z veže. Motor sa dostáva do obrátok, pilot uvoľní nožné brzdy a rokenrol začína. Po pár metroch sa odlepujeme z dráhy. V prvom momente si všimnem opustenú kaplnku po pravej strane letiskovej plochy. Žeby sa v nej piloti modlili pred letom? Alebo počas festivalu Pohoda sú v nej sobáše? Pravdepodobne však pozostatok cintorína v Nozdrkovciach. So stúpajúcou vonkajšou teplotou sa objavuje mierna turbulencia. Krátko po vzlete sa pilot ohlasuje znova: "Trenčín prevádzka, Oskar Majk Kilo Lima Siera stúpam na dve tisíc fítov, budem pokračovať na hrad, potom pravou zatáčkou smer jedna osem". Obletíme trenčiansky hrad a stočíme sa na juh. Podľa budíka na palubnej doske sa usadzujeme v hladine 2000ft (600m). Skúšam fotiť. Treba pootvoriť malé okienko. Prúdiaci vzduch hučí jak môj upchatý počítač v robote. Slnečnú clonu hádžem rovno dozadu. Akurát o ňu prídem.

Hrad Beckov.

Pilot mi hovorí, že určite viem, kde sú Piešťany, tak nech si tam letím. Uchopím kŕčovito knipel ako keby som šiel kladivom rozbíjať betón u svokra na záhrade. Správne vyvážený stroj letí aj sám. Pilot sa hrá s mobilom, v kabíne má signál. Na úrovni Beckova preladí rádiostanicu na Oblastné stredisko riadenia (ACC) Bratislava. Máme výšku 2300 stôp. Letún znova neisto poskakuje ako zajko na diaľnici a neviem, či je to stúpavými prúdmi alebo stúpaním môjho adrenalínu. Výrazný orientačný bod sú obrie rukávy bohunických komínov. Vidím, že mašinka uteká na Inovec, preto ju miernym náklonom nasmerujem na Sĺňavu. Smerovku vôbec netreba používať. Nohy sa zapájajú len na zemi pri rolovaní. Na pedáloch sú totiž brzdy a Katanka nemá natáčacie predné koliesko. Tak len tlakom na brzdy podvozka sa riadi smer na zemi. Spravím zatáčku o 180° a vravím pilotovi, nech si "dámu" vezme do rúk, že púšťam knipel a tasím foťák. Sme však príliš blízko priehrady a do záberu ju nedostanem  celú. Pilota navigujem pokračovať na os dráhy 01. Z tohto smeru vidím náš barák. Nad dráhou sa stáčame na západ, smerom na Bradlo. O5 preberám riadenie. Prejde ma aj nádcha i kašeľ. Mrknem na palubnú dosku, či je guľôčka sklonomeru v strede a na umelý horizont. Neviem, prečo to robím, mal by som sledovať prirodzený horizont. Lež jarná príroda je pod nami taká nádherná, že je v kabíne náročné udržať oči na akomkoľvek horizonte. Polia a lesy hrajúce všetkými zelenými farbami. Striedané žltými štvorcami repky olejky. Ako citrónové rezy. Mega šachovnica obmieňaná tabuľami mliečnej čokolády. Kde tu pri ceste pocukrené bielymi kvetmi kvitnúcich jabloní a sliviek. Sťa vzácne opály sú pre ľudí modré priehrady a tmavomodré korytá riek. Čisté nádrže sú šmolkovo modré. Šedé taftové stuhy diaľnic, ktoré zavinú mašle na križovatkách ciest. Cez sviatok sú prázdne. Farebné moziaky miest, ktoré nie vždy zapadnú do seba.

Nádrž Čerenec nad Vrbovým. Domčeky vpravo je uzavretá rezidencia arabskej komunity.

                                        
Z poetického snenia ruší rádio. V Žiline je tiež zatvorená prevádzka a všetci prelaďujú na Bratislavu. Už som nad Bradlom, tak mašinu točím severovýchodným smerom na Nové Mesto. Termika nás vykopla o 100 stôp vyššie, preto miernym potlačením páky dávam "čumák" dolu. Mesto je v podstate hneď za Čachtickým hradom. Vzdušnou čiarou je pekne vidieť, že leží za Drapliakom a Skalkou. Pilotovi navrhujem, nech obletí Zelenú vodu a mesto. Ja fotím o dušu. Na juhu pri diaľnici dolujú štrk a vznikli nové jazerá s kryštálovo čistou vodou. Nová Zelená voda. Len chatky zatiaľ chýbajú. Upútajú ma bagre v starom kameňolome. Ktovie, čo tam stále dolujú? Popri Beckove sa vraciame s5 na Trenčín. Pilot sa ohlasuje na vežu. Zároveň si vystrelí z chlapíka na prevádzke: "Kubo, skús teraz ATIS". To je automatická služba poskytovania informácií prilietávajúcim lietadlám. Normálne to vysiela počítač cez rádio. Tak dnes bol humanoidný ATIS. Žiačik stále drtí okruhy a môj pilot mu dáva poradie 2 na pristátie. Dvakrát to pre istotu zopakuje, aby nedošlo ku kolízií. Pred rozbitou cestou na Mníchovu Lehotu začína pilot klesať a uberá plyn. Modrou páčkou prestavuje vrtuľu na malý uhol nábehu, čím stratí ťah. Klapky nevidím vysunuté. Mäkko dosadneme na betónovú dráhu letiska. Na spojke Alfa už čakajú ďalší výletníci vo štvormiestnom DA-40. Pilotné stálice sú u firmy piati ľudkovia, niekedy im vypomáhajú z dopravnej školy. Posledné dni mali frmoľ. Pomaly rolujeme na stojisko Po vypnutí motora si dám dolu neposlušné slúchadlá, sám sa odpášem a ako profesionál vyskakujem z mašiny. V sedačke lovím krytku. Vraj ich bežne ľudia zabúdajú v kabíne. Aj ja som zabudol jednu v kabíne ...lanovky.

Subtilná Katana čaká na pasažiera.

Poďakoval som mu, podali sme si ruky a plný adrenalínu som šiel domov. Zažil som fantastický zážitok, ktorý sa nedá ani vysloviť. Je to ako zatancovať o Bradle alebo spievať repku olejku.  Slovensko je krásna krajina, o tom niet žiadnych pochýb. Rád by som si zaletel napríklad nad Tatry a verím, že sa mi malebnosť našej krajiny ešte niekedy z výšky ukáže.

Vtáčnik

Krásne jarné dni počas veľkonočných sviatkov nás, ako veľa ďalších, vyhnali von do prírody.
Večer predtým mamina váhala, že je na kopci sneh a zapadneme. Ležiac v posteli kontrujem:" Ále de. Hovorím ci, tam už najmenej dva týnne snahu neni. Šak som kukal lyžársky vlek na Ostrom Grúni a lanovka už krepení dobrý mesác" Nula centrimetrof píšu". S kľudom a boľavými krížmi som zaspal. Ako pokorne som sa potom tváril, keď som sa brodil v 20cm snehu na úpätí Vtáčnika, nemusím opisovať.
Vyrazili sme krátko pred pol deviatou. Cesta ubieha plynulo. O5 posunuli hranicu mesta Topoľčany. Minulý rok bola pri Hyze, teraz je kdesi na kopci. Väčšine šoférov posun neprekáža a 90-tkou idú až dolu k pumpe. I vo sviatok sa pracuje na ruinách obuvníckeho gigantu v Baťovanoch. Zaujímalo by ma, čo je vo vysokej budove teraz. Kam odkráčali slávne topánky? Chabá navigačná príprava ma zaviezla v Kamenci pod Vtáčnikom až na cintorín. Došľaka, veď mám ešte čas tam mátať. V strede dediny treba odbočiť z hlavnej cesty doprava. Nebol som sám koho hlavná cesta zmýlila. Aj akýsi Trnavčania zablúdili. Posledný úsek za dedinou popri horárni je po ceste plnej výmoľov. Okolo 10h stojíme na veľkom parkovisku pri amfiteátri.

Na kopci nie je sneh výnimkou ani v máji.

Zasa som neistý pri štarte náučným chodníkom. No ja som čítal o ceste z chaty pod Končitou, preto som váhal. Ale na ceste išlo kopa ľudí a tí sa nemôžu mýliť. I tak som sa pýtal okoloidúcich turistov, čo sa drahej nepáčilo. Po druhú tabuľu je chodník len prechádzka lesnou cestou. Potom je prudký, asi 100m, úsek. Treba si všímať značenie, lebo trasa opúšťa širokú zvážnicu a stáča sa  doprava, kde je chodník. Cez skalnú bránu. Chvíľu kráčame s domácimi, ktorí nám rozprávali o cestičkách. Motať v pohorí by sa dalo aj týždeň. Navigačná 3 je znova pred zvážnicou. Na tabuliach sa často objavuje piškót, ako nazvali neveľkého hlodavca deti, teda piskor. I v tráve sa čosi mihne, no najskôr jašterica. Šliapeme popri lúke "Pálenice", kde boli maštale. Po nich zostali kamene, mravenisko a krtince. Vchádzame do lesa s prameňom a lavičkami. Za ním je unavený pamätník partizánov. Sme v polovici cesty. Vhupneme hneď hore na asfaltku, ktorú pretíname 2x. Za druhým prechodom ideme do čiastočne ihličnatého lesa. Veľa popadaných smrekov a iný popadaný porast nazveme bludiskom. Na konci stúpania je malá čistinka, kde fúka a o5 trčí zo zeme studnička. Križujeme ďalšiu lesnú cestu a našľapujeme po modrej trase. Hríbik ukazuje k vrcholu 50min. Chodník ďalej len prudko stúpa na hrebeň Vtáčnika. Obdivujeme pidi stromčeky v lesnej škôlke. Nevedomky sa odkláňame na bežeckú trasu, ktorú vytyčujú ružoví panáčikovia na stromoch.

Dôchodca Štefan Karak túto trasu prebehol za 24h 10-krát.

Každý rok býva beh do vrchu. Rekord na 11km trati je už zopár rokov necelá hodinka. My ideme polovicu trate takmer tri hodiny. Okrem toho sú po stromoch čísla. Asi kilometre. Ide súbežne s turistickým chodníkom. Po krajoch chodníka vidíme navŕšené kopy kamenia. Netušíme, čo hŕby skál znamenajú. Kedysi bola v týchto miestach triangulačná stanica.
Vraciame sa na modrú, hoci nás turista so psom ukľudnuje, že i bežeckým chodníkom vyjdeme hore. Objavuje sa sneh. Spomaľuje, ale nebrodíme sa. Je udupaný. Fúka a vrchol nie a nie prísť. Naveľa stretávame skupinku, ktorá nás neviem akým zázrakom predbehla.  Hovoria, že sme v cieli. A naozaj. Ocitáme sa na holej, vetrom ošľahanej pláni. Vršok je viac menej tvorený andezitovými skalami, nad ktorými je tabuľka chráneného územia. Obďaleč sa leskne veľký oceľový kríž, ktorý nahradil drevený. Mamina na Vtáčniku už bola. Vtedy šla s kámoškou z južnej strany od dedinky Kľak. Odtiaľ je trasa príjemnejšia, no dlhšia. Na vrchole fúka 365 dní v roku a dnes  nie je výnimkou. Aké také závetrie je za informačnými tabuľami.  Dva teplomery a každý ukazuje inak. Štatistickým výpočtom stanovujem aktuálnu teplotu na +14°.

Vyše 130 druhov tu žijúcich vtákov dalo meno pohoriu-Vtáčnik

Baby sa zapíšu do vrcholovej knihy. Mamina zatiaľ vyloví zo dna batohu nátierky. Nebude suchý chlieb s uhorkou, ako sme sa cestou hore triasli. S plnou hubou som sa napil vody a do fľaše sa ponorili zvedaví potápači, čím som znehodnotil časť neveľkých zásob vody. Hanbil som sa jak kôň, keď sánky prevráti. Ešte teraz napína drahu polovičku, keď blog číta. Zbytok vo fľaši žena vyliala a opláchla ju. S malou ideme kúsok východne na skaly. Je odtiaľ perfektná vyhliadka na Kremnické vrchy, Fatru a Nízke Tatry. A tiež na nie zrovna pôsobivý kút našej krajiny-odpudivo šedivý priemyselný gigant na spracovanie hliníka v Ladomerskej Vieske. Za ním Žiar nad Hronom, Šášovský hrad a vidieť aj komíny zvolenskej drevárne. Pozerám na Skalku a Vyhantovú, kde bude náš ďalší cieľ. "Pepíkov" navigujem, lebo sú v orientácií našich hôr "poněkud ztraceni". Benjamínek postaví párik frajerov zo skál. No mama máva na nás a ideme s5. Dáme spoločné vrcholové foto. Zisťujem. že chlapík má ten istý foťák, akurát iný objektív. Brodíme sa smerom dolu. Nad nami svištia vetrone. V teplom počasí sa tvorí termika a v Nitre zahajujú sezónu spolu s otravnými muchami. Vraj sa u na Slovensku dá lietať aj 9 mesiacov. Vetroňom, nie muchám. Až teraz vidíme, aké neustále stúpanie sme prekonali. Pre nás je vždy problém zísť dolu. Cesta dolu trvá takmer rovnako dlho ako hore. Stretáme jeden pár, ktorý zadýchano ide len na kopec. V teniskách. Už sme takých borcov na vrchole stretli a nariekali kade dolu, keď je všade sneh, Že si už aj taxík radšej vezmú odniekal len, aby nemuseli premoknúť od nôh. A zasa opačný extrém bol týpek kráčajúc bosý. Asi má mokré topánky alebo robí formu. V bludisku strácam mapu. Za nami rodinka mi ju podá. Nedrží mi v bočnej sieťke batoha. Až cestou dolu si všímame rozprávkový les, ktorý vytvorili nadmorskou výškou vyčerpané dvestoročné buky. Pri jednom bizarnom úkaze, pripomínajúcom draka, sa baby vyfotia.

Nevládne buky tvoria fascinujúce monumenty.

 Najlepšie sa serie v prírode a ani dnes dievčatá neodolajú. Ako na každej turistike. Prídeme na križovatku k lezeckým skalám. Nezdá sa mi priama cesta na chatu, preto pokračujeme po známej ceste dolu. Lesníci rozhadzujú vápno pri tabuli 2. Nás zahádžu vrstvou prachu spod kolies ich terénneho auta. O chvíľu sme pri našom aute. Ideme 200m autom na chatu čoby veľkí páni. Nevedeli sme, ako je ďaleko. Tabuľa tvrdí 300m, turisti 200m. Nakoniec bola 100m.
Kuchyňa je len taká vývarovňa. Ako reštaurácia podpriemerné. Kapustnica ako tak. Babám nechytil chuťové poháriky džem na palacinkách so zmrzlinou.  Mama vyprážaný hermelín, ktorý sa vraj dal. Ja skúsim makovú buchtu. Nevedel som ju pokrájať. Taká vysušená a tvrdá ako hokejový puk. Mal som ju ihneď reklamovať, ale objedol som, čo sa dalo a ostatné nechal tak. Ešte aj na slivkovom lekváre šetrili. Baby sa dorazili nakoniec hranolkami. Vo vlastných nádržiach pri potoku si chovajú pstruhov. No príprava ryby trvá dlho a neodporúčam príliš vyhladovaným návštevníkom. Vyššie sa dostavuje ďalšia, väčšia chata. Dúfam, že nepresťahujú aj kuchárov so zariadením do novej reštaurácie a bude kvalitnejšia. Úsmev nám aspoň vyčarí chlapík drsný ako hladká múka. Hrá sa na módneho guru s Puma tričkom a Puma kraťasami, no na tlapách obuté tenisky Nike. Nezabudol som ani na pohľadnicu. No asi existuje len propagačný obrázok chaty. Zasa budem písať na obecný úrad?

Jediné miesto na občerstvenie je Chata pod Končitou.

Cestou domov si baby zdriemnu. Okrem nich veziem v kufri andezitové kamene. Ujdú sa aj pre babku. O siedmej sme doma.  Rysa ani medveďa sme nestretli, ale Vtáčnik je nevšedne krásne pohorie bez divoko sa rútiacich cyklistov ako na Bielom kríži a hlučných štvorkoliek ako na Inovci. Ani tých sviatočných turistov nie až tak veľa preto, kto hľadá oázu ticha v objatí priemyslených miest, je pohorie správna voľba.

Jarná stovka

Expedícia: Jarná stofka.
Heslo: Všade kopce, doma najmenšie.

S prvými teplými jarnými dňami obúvame karimory a vyrážame do prírody. Miestny klub poriada jarnú "stofku". Staršiu som ospravedlnil z basketbalového zápasu mladších mini. Ako na potvoru som stretol ráno pred zápasom trénera. Liezlo to zo mňa ako z chlpatej deky, prečo nejde malá hrať. No chodí poctivo na každý zápas aj tréning  a raz sa môže uliať zo zápasu, kde i tak len hosťuje. Hapkal som ako prvák v riaditeľni, ale nestretol som sa s veľkým pochopením 2 metrového trénera. Na poslednú chvíľu naháňam špekáčiky, aby sme hladom nepomreli. Z časti pôjdeme po trase, ktorú sme absolvovali minulý rok ako poslednú vychádzku za mega veterníkmi. Zbytočne, ale cestou sme vymysleli básničku.  Dnes reštauráciu iba obídeme a trasu si predĺžime na 15km. Do batohu prikladáme i ploskačku. Iba dnes nejdem na výlet autom. Pred desiatou opúšťame barák smerom všeobecne východným. S prvým stúpaním odkladajú baby bundy.

Chodník básnikov.

Príroda ožíva, hoci ešte nie sú listy na stromoch, vtáci sa hlasno ozývajú. Ich upokojujúci spev nás sprevádza celú cestu. Okolo chlievov s krásnymi ružovými prasiatkami smrdiacimi ako dva nabúrané cirkusy začíname posledné stúpanie. Pribúda ľudí zberajúcich medvedí cesnak. Aj tí smrdia, i keď o niečo menej ako kvičkovia. Na hrebeni Havrana je ich už ako maku. Ba i s kočíkom sa sem teperia. Nakuknem do bufetu pri ceste, keby motyka vystrelila a našla sa pohľadnica. Kdeže. Prekročíme rušnú cestu na Topoľčany a pokračujeme k nejakej väčšej chate. Tam je križovatka. Váhame, či odbočiť na cyklotrasu alebo ísť po turistickej. Nie sme sami. Za nami sa tiež zastavila nejaká rodinka, ktorá mala rovnaký cieľ. Pokračovali po červenej značke a viac sme ich nevideli. Ani v cieli. Počítam, že šli po žltej kdesi na Striebornicu. Rozhodujeme sa ísť po cyklo. Mala by byť kratšia. Pozerám do minimapy v telefóne, ale múdrejší nie som. Oproti nám ide škola, takže snáď už len voľakam dôjdeme. Stretávame pani s turistickými paličkami a pýtam sa na smer. Ideme dobre. Je domáca, vyzná sa. I my sme domáci a nevyznáme sa. Preto nasledujeme postaršiu turistku asi 100m za ňou. Napokon sa napojíme na žltú značku. Ani neviem ako. Teraz sa už chytám aj ja. Kedysi sme na Silvestra blúdili po okolí v hmle a hľadali cestu dolu. Na lyžiarsky svah je spravené nové zelené značkovanie prakticky pokračujúce až do dediny. Bolo vyznačené v r.2016, takže na starších mapách nie je.

Nový hríbik a nový zeleno značený chodník do Banky.

Zakrátko vychádzame z lesa. Na lúke sa okrem fialiek (i bielych) objavuje veľký žltý kvet - Hlaváčik jarný. Vzácny a jedovatý. Vrchol nás privítal tichom. Len na skokanskom mostíku sa fotil pár. Akcia, na ktorú smerujeme, sa konala na svahu nižšie. Pokocháme sa výhľadom a schádzame dolu, aby sme stihli registráciu. Navrhujem skotúľať sa dolu, ale mamina je kategoricky proti. Nezničí predsa bundy. Konečne vidíme cieľovú pásku. Pod ňou si ľudia opekajú. Šliapali sme sem necelé 3h. Stúpanie nebolo veľké, nejakých 300m. Zapíšeme sa a dostaneme malé diplomy. V bruchu vyhráva orchester, preto beriem palice na opekanie a už aj sedím pri ohni, kde sa údim spolu so špekáčikmi. Zložíme sa rovno pri hode papekom na terč. Starý pán nás žartom upozorňuje. Posunieme sa nižšie. Obed zhltneme rýchlo. Prebiehajú súťaže v preťahovaní lanom, kohútie zápasy a nakoniec voľba kráľovnej jari. Na akcii sú žiačky z blízkej školy. Je si z čoho vyberať. Naše baby sa hanbia. S plnými bruchami sa idú kotúľať z kopca. Mladšej ostane zle, obe majú v dlaniach zapichnuté triesky. Balíme radšej batohy. Našli sme na pamiatku drevené známky, čo zostali po pojašených deťoch. Prudkým svahom zliezame dolu. Baby rastú a topánky ich tlačia. (Hneď na druhý deň ideme nakupovať). Z lyžiarskeho svahu sa stal bicyklo-kolobežko svah. Snehu je na kopci tak 2-3 dni v roku, takže nemá zmysel ho udržiavať pre lyžiarov.

Na kopci sa lyžuje už len na tráve.

Ďalšia spľasnutá bublina je v nedostavanom penzióne pod svahom. Vo farbe ibišteka stojí opustený niekoľko rokov. Namiesto neho je pred ním  len akási drevená koliba. Fungujú v nej unavení manželia. On kuchtí, ona lieta s taniermi a pohármi ako uhorka v 5L pohári. Dali sme si fazuľovú polievku. Nemali sme veľa euráčov pri sebe, preto sme rátali každý cent. V pohode nám polievky aj s kofolou vyšli. Fazuľová polievka bol ťažký priemer. Síce čerstvo uvarená, no bez chuti, presolená, zahustená múkou. Namiesto údeného, kúsky oravskej slaniny. Na dne veľké kusy fazule Bango. Z rozpačitými pocitmi kolibu opúšťame. K domu kráčame už len po asfaltovej ceste. Z kedysi výdatného potôčika je dnes cikajúca stoka. Teplé slnko vyhnalo ľudí von a mesto je plné ako naše kontajnery pred domom.  Po vyše hodinke sme doma. Len sa osprchujeme a o5 vypadneme von na basketbalový šláger sezóny.

Heš potvoro!

...kričia fanúšikovia basketbalistiek, keď im súper hádže trestný hod. Sezóna košíkovej, ako by niekto archaicky, ale spisovne, nazval basketbal pomaly vrcholí. Na jej začiatku sme rozmýšľali nad kúpou permanentky, ale asi by sa nám nevyplatila. Z oficiálneho fan klubu nedostaneme ani odtrhnutý lístok. Ten sa uzavrel do seba a v počte 2 kusov, poťažmo 3 (otec a dcéra, občas chlapík) si bubnujú sami. Už tam nie je ten esprit ako predtým, aj keď naposledy zmenili rytmus trieskania. Nikoho k sebe nepríjmu. Vytvoril sa i neoficiálny klub z bývalého člena. Sám si spravil plagát. Naposledy koncom marca bol v hale nátresk. Naše miesta sú však vždy voľné. Vyzerá, že každý má to "svoje".
S Košicami sme v semifinále hrali tvrdý basketbal. V prvom súboji sa baby vyfaulovali po 6 minútach. Košice v druhej polovici dokonca po 4. Ani druhý zápas nebol o nič lepší. V ňom sa vyfaulovala aj trénerka Košíc a opustila halu, čo som ešte na zápase nezažil. Baby majú výkyvy ako jarné počasie. Občas mi pripadajú mentálne nepripravené. A koše potom nepadajú. Našťastie sa spamätali a v poslednom zápase vrany vyprášili. Postúpili do finále ligy, kde v Koniarni dnes večer narazia na silnú Ružu.
Na zápas chodia povzbudzovať rôzni týpečkovia. Vyzerajú, že rozumovo balansujú na hranici normálnosti a autizmu, často spolu s rozhodcami. Nebudem preháňať, ale tri štvrtiny chlapov si idú pozrieť pekné, vyšportované baby, hlavne Ivanku J. Niektorých dokonca aj ženy samé zavezú na zápas. Polovičky samy tam nie sú. Iní si ventilujú rôzne depky na rozhodcoch: "Čo si tam našiel?" alebo "Bodáj by si píštalku zežral". "Ty dnes dójdeš domov po kúskoch debilko". A niektorí sa aj modlia. Tréner tiež baby nešetrí. Dnes sa začína finále ligy. Fanúšikovia si objednali autobus, nominovala sa i polovička. Ja som nešiel, lebo malé mali iný program. Ruža je favorit, ale snáď nebude z toho fiasko. Naše majú na to, držím palce.
Načim niečo o detskom basketbale. Po novom roku a žiadnych výhrach to zopár báb vzdalo. Niektoré chodia na tréningy, ale na zápasy (chvalabohu) nie. Jedna šla hosťovať do lepšieho tímu. Vraj túži po medaile. Skôr rodičia chcú z dcéry mať profesionálku.  Niekedy je ich na tréningu len 6. Potom aj tá hra tak vyzerá. Neskoršie narodené chodia dopĺňať na zápasy mladšie. U nich je herné podanie ešte horšie. V našom meste basketbal upadá. Ešte tak dievčatá o rok staršie od našich majú zatiaľ nejakú úroveň. Predseda klubu ho bude držať pokiaľ mu bude čosi z toho sypať a rodičia platiť. Dcérka je rada, že si zahrá a nevadí jej, že prehrávajú. S pomocou starších mali i zopár svetlých zápasov, keď vyhrali. Vedel by som si predstaviť dobrý tím, ktorý by sa vedel niekam vypracovať. No staršie si vyberajú zápasy. Našim mini sa zmení tréner od septembra. Dcérku volajú Čivava. Milá, no popudivá. Ďalej je v tíme Nevesta, Tatárka, či Lachtan. Družstvo z Ivanky sa 2 roky chystalo poraziť naše a napokon sa im to ľahko podarilo. Našou porážkou dosiahli Klokany jediné dve výhry v lige. Naše dievčatá sú 5. a veľa prehier ich nedelí od dna tabuľky. Tento týždeň ich posilnila cigánočka od starších. Tam ju tréner nechce, tak ju pichli k našim. V živote som ju medzi mladšími nevidel ani na zápase. Zajtra vybehne prvýkrát v súboji na palubovku. Je najvyššia, tak by mohla dačo pomôcť. Alebo zasa nesplnené sny rodičov? Od septembra budú mať dievčatá staronovú trénerku, tak uvidíme, či bude mizéria pokračovať alebo sa baby posunú vyššie.

Knihy vs filmové spracovanie 21

V dnešnom porovnaní príde na pretras dielo amerického dobrodruha Jacka Londona.
Biely tesák  je celkom pútavá kniha. Aj film z roku 1991 od R. Kleisera, i keď je beletrii na míle vzdialený. Je natočený veľmi voľne na motív knižky.  Ako rodinný film fajn. Krásne prostredie, drsný život na Klondaiku. Kniha však pôsobí presvedčivejšie.
Volanie divočiny je ďalší príbeh z Aljašky. I tu je honba za zlatom, ale hlavný hrdina John vytriezvie. Film z roku.1992 r. M. Toshiyuki Uno sa odlišuje postavami. V knihe nie je múdry indián Charlie, ale John je s partiou. Z bane uteká so svorkou ťažných psov, keď ho napadnú indiáni. Film je celkovo venovaný viac životu Johna ako psa Bucka, v čom sa odlišuje od knižnej predlohy. Tam je v hlavnej úlohe pes. Ani nenaplnená láska Johna a  Jessie nie je napr. v knihe.
Morský vlk je iná téma. Režíroval ju v r.2009 Mike Barker. Dva televízne diely sú vcelku vierohodným dielom podľa knihy. Do deja často vstupuje Vlkov brat Smrtonos, no v knihe sa spomína len okrajovo. Bratská rivalita teda v knihe nie je. Chýba mi tam scéna vlečenia kuchtíka za loďou a žralok. Film je hlavne zameraný na život na palube Prízraku. Život dvojice na ostrove je popísaný na 50 stranách knihy, no vo filme len posledných 15min. Nerozumiem, prečo má Vlk Larsen inú farbu očí. V knihe modré, vo filme hnedé. Koniec je urýchlený. Vlk zomiera v knihe na 20 stranách, vo filme 1 minute. Na pár detailov v podstate film vierohodne kopíruje knihu.

Rok 2018

My, ľudia vedieme v tomto storočí tak neznesiteľné životy, že do nich potrebujeme pridávať aj zábavu a dobrodružstvá. Ani naše bludárium nebolo výnimkou minulý rok:
- 1.1. je pomerne teplo na začiatok roka +5°C. Na Troch kráľov dokonca +10°C,
- 7.1.  cez zimné prázdniny chodíme na klzisko. Pred domom aj na štadión,
- 10.1. po prázdninách začínajú ranné stresy. Mladšia zabudla telesnú. Vraciam sa domov, ale kdesi som stratil tenisky. Takže i tak necvičila,
- 15.1. 1x v roku mrzne. Na cestách klzisko,
- 16.1. svokor na operácií bedrového kĺbu. Chodil som ho pozerať do nemocnice. Čistá geriatria. Posratí dedkovia, poloblázni, šialenci,
- 19.1. odhodlal som sa na prijímacie skúšky na hudobný odbor v ZUŠ. Najprv ma nechali dobre vystresovať, ale neušiel som, zotrval, strápnil sa ako jediný dospelý skladbou Love me tender od Elvisa začapkali súdružky mne, ja im a vyhral. Ako inak, veď som pre školu príjem,
- 23.1. celá rodina vyšíva blbostičky, aby staršia nemala 2 z pracovného vyučovania. Počas roka zachraňujeme známky deťom viackrát podobným spôsobom (napr. fotoknihou),
- 27.1. chodíme na zápasy basketbalovej ligy starších mini,
- 1.2. v robote máme zopár kancov. Prášili minimálne s dvoma kolegyňami. Občas, po 9 mesiacoch sa dostavia následky,
- 3.2. dva falošné požiarne poplachy v priebehu týždňa. Máme zariadenie citlivé ako chlap v trimestri,
- 6.2. každú nedeľu ráno chodím do ZUŠ na klávesy. Po roku je vidieť pokrok. Cítim rytmus, ako tak viem čítať z nôt. Nemám také ohybné prsty ako deti a som pomalší. Čaká ma ešte dlhá cesta,
- 8.2. konečne sme rozbalili vianočný darček a vyliezol z neho nový vedúci skupiny dizajnu vonkajších skríň. Zisťujeme tiež, že najdôležitejší technický parameter skríň je cena. Ideálne keď klesá 100Eur/h,
- 9.2. rozbiehajú sa oslavy narodenín. Najprv slávi mladšia, na druhý deň staršia, na tretí prídu fosils a pes.  Voda z vodovodu obsahuje drobné čiastočky mangánu. Vraj nie je škodlivý. Upcháva však sprchu. Čierny mrak putuje po meste celý rok,
- 12.2. po pol roku končím s cvičením dosky ("plank"). Síce pomohla chrbtici, ale bolí ma rameno. Asi cvik neovládam. Až v apríli v noci zaujmem akúsi polohu ramena a prestane bolieť,
- 14.2. láska je len iný druh viery. Vieru v Boha nahrádza viera v toho druhého. Ale on, v skutočnosti, ako aj Boh, neexistuje,
- 18.2. jediné poriadne sánkovanie v roku. S babami na Bezovci. Ja som len postával a prechádzal sa až k vlekom. Keď mi bola zima, ťahal som baby do kopca,
- 20.2. čierny deň slovenských olympionikov. Prehra v hokeji, vylúčenie z biatlonu,
- 23.2. hrabe mi zo striedania parkovania vo firme. Už idem po auto na parkovisko, kde ani nie je. Na konci roka sa konečne otvorí parkovisko v susednom podniku. No vyzerá, že pomohlo ako parný valec na horách,
- 26.2. mrazivé ráno pre celú krajinu. Okrem chladného počasia ľudí zmrazila šokujúca správa o zavraždení novinára. Po týždňovej dovolenke sa zjavil prezident novinárov a blaváckých kaviarní a ako Dobrý Anjel spustil revolúciu "AllForJan". V správach sa premieľala nešťastná udalosť veľmi dlho, až to bolo otravné. Ani po roku však nie je vinník,
- 28.2. šachujem s poistkami na auto. Povinnú vybavím osobne lacnejšie. Havarijnú napokon v novembri zruším,
- 2.3. poobede bola taka mrznúca hmla, že sa nedalo autom ísť, lebo zamŕzalo čelné sklo. Videl som kopu šoférov, ako na krajnici škrabali ľad,
- 8.3. nežnému pohlaviu venoval šéf oddelenia karafiát. Neprekvapil ma, nebolo to z jeho vrecka. Pp. sme sa cez sociálny fond zložili všetci. No pekné gesto, ktoré vyčarilo úsmev na tvárach som videl v Lidl. Chlapec daroval každej žene ružu. Moja polovička dostala odo mňa lopatkovec,
- 12.3. dnes si mi staršia sadla na kolená. Bol som najšťastnejší tato na svete. Moje dcéry sú jediné bytosti, ktoré ma bezhranične milujú. Tento rok mi to aj povedali. Nedokážem bez nich žiť,
- 15.3. drahá je na vrchole kariéry. Je členkou AČE. Vrcholí tiež vládna kríza. Premiér odstupuje,
- 20.3. v kancelárií sa nekúri. Prasklo teplovodné potrubie a nikto nevie, čo s tým,
- 24.3. nenáročným výstupom na Považský Inovec otvárame turistickú sezónu,

Nová rozhľadňa na Inovci. Wi-fi signál samozrejmosť.

- 26.3. personalisti sa striedajú ako obohrané herečky. Dnes však nafúkal 1.48 promile kolega od testeristov. Mal okamžite padáka,
- 28.3. v kantíne varia hrozné kentusy. Svedčí o tom týždenná rotácia sacieho voza v areáli. Horšie snáď varili len svokrovi v špitáli. Kuchynská kríza dnes vyvrcholila petíciou za hodnotenie jedla a písanie hmotnosti porcie. Ja jem len ovocné a zeleninové taniere,
- 3.4. je 15°C a vyťahujeme bicykle. V kraji sa objavili bociany. Predávam cyklosedačku kolegovi,
- 6.4. opekačka a intoxikácia inžinieringu na P. Inovci. Bezo mňa,
- 8.4. v meste úraduje fantóm, ktorý vypúšťa nádrže áut. Navŕta dieru ako otužilec do ľadu a nádrž vytečie.  Na jeseň zasa úraduje nad ránom podpaľač. Že sa mu chce tak skoro vstávať...,
- 10.4. 1x podávam elektronickú dobierku. Tento rok tak učiním ešte tri krát,
- 14.4. otvárame grilovaciu sezónu a veľké Čajky končia v pražiarni kávy. Tím basketbalistiek sa prakticky celý vymení aj s trénerom,
- 16.4. autá sú zahalené v prachu zo Sahary. Je zvláštne dymno,
- 23.4. pomaly presedlám na dochádzanie vlakom. Nie je v tom zatiaľ žiadna pravidelnosť. Potrebujem pohyb. Niektorí ľudia ubudli, nové tváre pribudli. Pomätený deduško cestuje stále. Od jednej pani som sa dozvedel za 10min. celý jej život. Od ponosov na muža, chorôb až po to, kedy si mení spodné prádlo,
- 24.4. môj nový vedúci si zlomil na motorke nohu. Zrovna v čase, keď preberal žezlo. Starý vedúci sa stal šéfom inžinieringu. Prudká kariéra za 3 roky u nás. Síce je kľudný a rozvážny, no bohužiaľ je len panáčik a nemá u nadriadených žiadne slovo. V podstate ako predošlý. Ani to služobné auto mať nebude, predchodca aspoň mal,
- 4.5. žena sa prihlásila do súťaže "Do práce na bicykli". Štyri ženské vytvorili tím Žubrienky. Každá má svoju rolu. Drahá je udavač-udáva tempo. V tíme je i ulievač-dbá na pitný režim. Najazdili 360km, čo teda nie je obdivuhodný výkon, ale snaha sa cení. A mám dojem, že ich najazdila iba moja drahá,
- 6.5. Voxhól zachvátila choroba. Najprv jej nevenujem pozornosť. Sem tam sa rozsvieti kontrolka tlaku oleja. Pred stanovačkou dám auto pozrieť a v servise zistili, že mi cez prasknutý ventil časom vytiekol pomaly všetok olej. Mali sme šťastie, že sa nezadrel motor,
 - 7.5. aj smutné veci sa stali tento rok. Na srdcové zlyhanie zomrel ženin bratranec. O pár týždňov neskôr, dobrovoľne, i jeho otec,
- 9.5. rok tajných svadieb. Nový šéf inžinieringu a nový kolega robiaci dokumentáciu na jeseň len tak lakonicky ukázali obrúčku,
- 15.5. máme domestikované morča. Nazval som ho Wifi, baby Tofi. Je pažravé ako prasa. Keď je hladné kúše. Naučilo sa kvíliť, keď počuje zvuk otvárajúcej chladničky. Hrkúta, keď začuje nepríjemný zvuk. Kotkodáka, keď ho staršia hladká,
- 22.5. zasa ma bolia uzliny, že sa neviem ani najesť poriadne. Skončím na ATB. Mám nízky tlak. Aspoň sa srdiečko nenamáha. Na druhej strane viem, prečo ma bolieva hlava a na čo umriem. Pomáha mi však chodenie pešo do roboty, t.j. čerstvý vzduch,
- 25.5. výpadok elektriny v kancelárií. Naše záložné zdroje nepoužívame, lebo sú príliš drahé,
- 30.5. celý rok dochádza k výpadkom internetovej siete. Aj môj supertelevízor na barlách je rýchlejší. Pomsta vyhodeného vedúceho údržby siete?
- 1.6. deň detí pred neďalekým obchodným domom. Staršia je narodená pod šťastnou hviezdou. Vyhrala kozmetiku. Tento rok ju ešte raz vyžrebovali na medailobraní,
- 4.6. prípravku v ZUŠ ukončujem záverečnou skúškou. Najprv sa podusím vo vlastnej šťave čakaním, kým dohrajú decká. Hrám v saune. Cítim sa jak samovrah na Nuselskom moste,
- 12.6. upratovačky flákajú robotu. Pravidelne chýbajú utierky, nevysáva sa, hajzle smrdia spolu s upratovačkami. Na jeseň, keď sa na inžinieringu strieda kopec návštev a utŕžime medzinárodnú hanbu, konečne ich vymenia,
- 19.6. oddelenie ľudských zdrojov vykazuje nebývalú činnosť. Polepili po stenách akože motivačné nálepky. Na druhý deň zopár zmizlo, či zmenili polohu. Anihilátor vizuálneho smogu vo firemnej jedálni požiera nálepky a hovorí: "Nekazte dizajn budovy nálepkami".

Požierač nálepiek po pár dňoch zmizol.

- 20.6. vyhrali sme 100Eur v bločkovej lotérii. Po troch rokoch a stovkách registrovaných účtov. Nebolo miesta, kde by mi sumu dali na ruku. Ani Tipos, ani pošta. Nakoniec len na účet. Pozval som rodinku na večeru,
- 24.6. Píšem prvý článok do Reštartni sa! Za rok napíšem štyri, ale netešia sa veľkej popularite, preto sa na blogovanie v tomto portáli vykašlem. Naproti tomu, človek, čo nenapísal ani bodku, vyhrá fotoalbum ako bloger roka,
- 29.6. baby nám spravili radosť, keď doniesli samé jednotky. Bifľošky,
- 2.7. skracujem si čas chodenia do roboty kolobežkou. Tento rok som sa len raz zjebkal, ani to neviem ako na rovnom chodníku. Čo ma teší, že svojim nápadom som inšpiroval v priebehu roka ďalších ľudí. Jediné, čo mi vadí sú tvrdé kolieska. Ničí sa tým ložisko a moje nohy,
- 9.7. staršia chodí na Basketland. Trvá celý deň. Dokonca sme jej zaplatili aj večere, aby bola s babami, čo najdlhšie. Niektorí rodičia to preháňali a zapísali decká aj na ďalší týždeň na ten istý kemp,
- 13.7. Chorvátsko je vo finále majstrovstiev sveta vo futbale. Našim chorvátskym kolegom z toho šibe. Poslali tablo v tvare ihriska. Fotia sa v dresoch. Dopredu im máme posielať gratulácie. Francúzi ich však dali s prehľadom dolu 4:2,
- 15.7. v kuchyni spadol luster. Neudržal sa v sadrokartóne. Opravil som to, no v stene zíva diera jak po bazéne,
- 21.7. na záhradke, prezývanej "Pól´s fork" po dedovi, som sa pustil do výmeny dosiek na čelnej strane strechy. S rebríkom na hranici výšky mi oprava šla veľmi pomaly, tiež aby som nepoškodil iné dosky. Tato mi robil scény. Navyše ani nové dosky neboli celkom dobré,
-24.7. v parčíku poblíž domu máme samozvaného ľudového liečiteľa. No paprče prikladá svätý muž iba na cigánov. Rómovia sa zišli z celej Európy a okupujú park. Mestskí policajti šarlatána potom vyhnali pod zámienkou postreku stromov,

- 3.8. u firmy som 15 rokov. Ani pes po mne neštekne,
-12.8.  posledné teplé dni sa kúpeme vo Váhu. Je však sucho a nízka hladina. Udierame sa do nôh,
-16.8.  staršia dostala o5 nový, väčší bicykel, polovička nové blatníky a ja očistené zuby na novej klinike,
-23.8. baby na prázdninách u môjho tatina. Zabudol som mu povedať, že neraňajkovali, a tak boli až do obeda hladné,
-30.8. deti pečú prvýkrát bublaninu u babky. Samozrejme sa im to zapáčilo a piekli celý september,
-1.9. od dnes sú zvieratá živé tvory. A rodinka je na leteckom dni na Sliači. Stratil som krytku od foťáka, inak celkom fajn. Cestou domov za Nitrou veľká prietrž mračien,
- 6.9. rozbieha sa ďalšia basketbalová sezóna. Staršia na sústredení. Stabilne ich chodí na tréning 7-8 báb. Potom tie zápasy aj tak vyzerajú. Pomáhajú mladšie i staršie. U starých vrán došlo k odvolaniu trénera. Hrajú predsa pre potešenie, nie, aby vypľuli dušu,
-11.9. začínam sa vzďalovať od poriadnej práce dizajnéra a vysedávam na školeniach o novej databáze. Časom pribudne aj testovanie,
-17.9. návratom do mladosti bolo zlepenie papierového lietadla Spitfire. Baby doniesli z leteckého dňa akúsi vystrihovačku, ani návod k nej nebol. Sedí si teraz na knihách a zapadá prachom,
-19.9. o 9.19h som klikol na nákup lístkov na hokej. Po 11 min. som bol 3000 v poradí. Zrazu som poskočil na 11000. Po polhodine som poskakovaním po vyššom a nižšom poradí zostal stáť pred obrázkom tribúny. Systém skolaboval, čo na druhý deň priznal aj hokejový zväz. Lístky získali kupliari Viagogo, podvodníci a hochštapleri. Jediné skutočné lístky držal v ruke Jano Laco, takže som si ich mal z televízora asi odfotiť,
- 27.9. s ochladením na 14-15°C sa objavujú respiračné choroby. Ako každý rok, ja prídem na rad posledný,
- 1.10. došlo k výmene prakticky celého stredného a vyššieho manažmentu v našej pobočke.  Šéfovi divízie (ex-inžniering) hovoria primár, lebo chodí na ranné vizity po dielni. Stále sedí s nami v kancelárií a nepáčia sa mu ranné rozbehy (keď niekto raňajkuje pri stole),

-13.10. drahá zažíva v robote stres a dnes v noci prišla eufemisticky povedané "po parou" Nevidel som ju. Vyčítam si, že zlyhávam ako manžel. Sama mi hovorí, že som ničiteľ pozitívnej energie. Z plánovaného výletu nebolo nič, ale boli sme večer na mužskej hádzanej, kde hviezdil brankár Michal Meluš,
- 17.10. dnes som od šéfky projektov počul krásny slovný zvrat: "Zajtra ju budem musieť potrebovať". Štúr sa nemá za čo hanbiť,
-24.10. horúca predvolebná aktivita. Začína sa opravovať povrch chodníkov v okolí domu. Starosta v duchu volebného motta: Začíname, začaté, pokračujeme", nedokončil tento rok ani tie chodníky. I keď posledné dva týždne v roku boží robotníci spravili taký kus chodníka ako za dva mesiace,

Nesplnené sľuby a čachre-machre ho stáli kreslo primátora.

 
- 26.10. svokor pajdal na bedrový kĺb, a tak o5 skončil pod nožom s druhým. Ku koncu roka idú operácie ako na bežiacom páse. Pacienti sú  biznis ako v manufaktúre. Tentoraz svokor ostal na
oddelení a na rehabilitácie ho nepreviezli,
- 31.10. po hizballáhoch zaplavili mesto Ukrajinci a Bulhari. Sú na každej ulici, bývajú v každom druhom dome. Konštatujem, že i Slovač robila podobné vpády do Anglicka v 90.-tých rokoch,
- 5.11. tvrdnem poobede na inventúre. Pobyt som dostal ako narodeninový darček,
- 10.11. zopár ľudí z inžinieringu sa upísalo na sobotňajšie smeny vo výrobe. Majú 50Eur + 2 stravné lístky a samozrejme navrch za prácu v sobotu. Absolvovali lekársku prehliadku, majú novú vstupku,
- 14.11. na mesiac sme presťahovaní všetci testovači (v počte 5) novej databázy do jednej miestnosti. Striedajú sa tu s nami jenkíovia a pandžábovia. Chodíme s nimi na obed. Pobavilo ma, ako si siňore mehikano dal dukátové buchtičky s opekanými zemiakmi,
- 20.11. oficiálne je možnosť tri dni robiť z domu. Pre mňa nereálne, skôr pre malých manažérikov,
- 1.12. prejavil som dobrú vôľu a i dnes som "pichal" v robote. Pandžábi si natáčajú sneženie. Veď tí dobrí ľudia v živote nevideli sneh,
- 3.12. prvýkrát na rodičovskom združení. Počul som len ódy na mladšiu, takže som rýchlo vypadol,
- 5.12. organizujem večeru pre našich pandžábí, ktorí sú tu mesiac s nami. Bolo nás 5. Zacvakal ju šéf. Musel som si odjesť svoje sťažnosti,
- 7.12. vidím omietať Vietnamcov fasádu domu. Kde sú naši svetoznámi murári, ktorí stavali Pešť a
Viedeň?
- 12.12. projekt z exkluzívnym menom "Symetry" nie a nie skončiť. Rýchle rozhodnutia sú zlé, ale nie horšie ako uvážené. A menej otravujú. Tu nikto nechce nič rozhodnúť. Všetci vedia, že je to zlé. Náš skupinár je z neustáleho kontrolovania dát chorý. Iný kolega hovorí o humánnom zabíjaní kureniec, spieva o projekte a nemá čas robiť deti,

18.12. iná rozprávka Vianoc je skriňa pre nemeckého zákazníka. Otázka šéfa divízie: "Prečo nerobíte?" "Nie je materiál", odpovedá montážnik. "To je len detail. Pokračujte v stavbe!", prikazuje šéf,
- 20.12. dostali sme od firemného Ježiška moravské víno. Niektorým sa i to máli. Stále lepšie ako talianska bábovka s kandizovaným ovocím. Nebudú však diáre?!
- 23.12. dôkaz blahobytu sú preplnené košíky ľudí v obchodoch pred Vianocami. Kto chce vedieť koľko obyvateľov má mesto, nech navštívi v týchto dňoch Tesco,
- 28.12. Silvestrovský turnaj rekreačných basketbalistov. Naštvané Lasičky už Primadony na turnaji budúci rok nechcú.
- 31.12. tradičný výstup na Marhát. Petardy a ohňostroje sa ozývajú každú celú hodinu na cca 30min. Staršej fóbia z delobuchov sa stupňuje každým rokom viac.

Na vrchu bolo pekne, ale veterno.