Vtáčnik

Krásne jarné dni počas veľkonočných sviatkov nás, ako veľa ďalších, vyhnali von do prírody.
Večer predtým mamina váhala, že je na kopci sneh a zapadneme. Ležiac v posteli kontrujem:" Ále de. Hovorím ci, tam už najmenej dva týnne snahu neni. Šak som kukal lyžársky vlek na Ostrom Grúni a lanovka už krepení dobrý mesác" Nula centrimetrof píšu". S kľudom a boľavými krížmi som zaspal. Ako pokorne som sa potom tváril, keď som sa brodil v 20cm snehu na úpätí Vtáčnika, nemusím opisovať.
Vyrazili sme krátko pred pol deviatou. Cesta ubieha plynulo. O5 posunuli hranicu mesta Topoľčany. Minulý rok bola pri Hyze, teraz je kdesi na kopci. Väčšine šoférov posun neprekáža a 90-tkou idú až dolu k pumpe. I vo sviatok sa pracuje na ruinách obuvníckeho gigantu v Baťovanoch. Zaujímalo by ma, čo je vo vysokej budove teraz. Kam odkráčali slávne topánky? Chabá navigačná príprava ma zaviezla v Kamenci pod Vtáčnikom až na cintorín. Došľaka, veď mám ešte čas tam mátať. V strede dediny treba odbočiť z hlavnej cesty doprava. Nebol som sám koho hlavná cesta zmýlila. Aj akýsi Trnavčania zablúdili. Posledný úsek za dedinou popri horárni je po ceste plnej výmoľov. Okolo 10h stojíme na veľkom parkovisku pri amfiteátri.

Na kopci nie je sneh výnimkou ani v máji.

Zasa som neistý pri štarte náučným chodníkom. No ja som čítal o ceste z chaty pod Končitou, preto som váhal. Ale na ceste išlo kopa ľudí a tí sa nemôžu mýliť. I tak som sa pýtal okoloidúcich turistov, čo sa drahej nepáčilo. Po druhú tabuľu je chodník len prechádzka lesnou cestou. Potom je prudký, asi 100m, úsek. Treba si všímať značenie, lebo trasa opúšťa širokú zvážnicu a stáča sa  doprava, kde je chodník. Cez skalnú bránu. Chvíľu kráčame s domácimi, ktorí nám rozprávali o cestičkách. Motať v pohorí by sa dalo aj týždeň. Navigačná 3 je znova pred zvážnicou. Na tabuliach sa často objavuje piškót, ako nazvali neveľkého hlodavca deti, teda piskor. I v tráve sa čosi mihne, no najskôr jašterica. Šliapeme popri lúke "Pálenice", kde boli maštale. Po nich zostali kamene, mravenisko a krtince. Vchádzame do lesa s prameňom a lavičkami. Za ním je unavený pamätník partizánov. Sme v polovici cesty. Vhupneme hneď hore na asfaltku, ktorú pretíname 2x. Za druhým prechodom ideme do čiastočne ihličnatého lesa. Veľa popadaných smrekov a iný popadaný porast nazveme bludiskom. Na konci stúpania je malá čistinka, kde fúka a o5 trčí zo zeme studnička. Križujeme ďalšiu lesnú cestu a našľapujeme po modrej trase. Hríbik ukazuje k vrcholu 50min. Chodník ďalej len prudko stúpa na hrebeň Vtáčnika. Obdivujeme pidi stromčeky v lesnej škôlke. Nevedomky sa odkláňame na bežeckú trasu, ktorú vytyčujú ružoví panáčikovia na stromoch.

Dôchodca Štefan Karak túto trasu prebehol za 24h 10-krát.

Každý rok býva beh do vrchu. Rekord na 11km trati je už zopár rokov necelá hodinka. My ideme polovicu trate takmer tri hodiny. Okrem toho sú po stromoch čísla. Asi kilometre. Ide súbežne s turistickým chodníkom. Po krajoch chodníka vidíme navŕšené kopy kamenia. Netušíme, čo hŕby skál znamenajú. Kedysi bola v týchto miestach triangulačná stanica.
Vraciame sa na modrú, hoci nás turista so psom ukľudnuje, že i bežeckým chodníkom vyjdeme hore. Objavuje sa sneh. Spomaľuje, ale nebrodíme sa. Je udupaný. Fúka a vrchol nie a nie prísť. Naveľa stretávame skupinku, ktorá nás neviem akým zázrakom predbehla.  Hovoria, že sme v cieli. A naozaj. Ocitáme sa na holej, vetrom ošľahanej pláni. Vršok je viac menej tvorený andezitovými skalami, nad ktorými je tabuľka chráneného územia. Obďaleč sa leskne veľký oceľový kríž, ktorý nahradil drevený. Mamina na Vtáčniku už bola. Vtedy šla s kámoškou z južnej strany od dedinky Kľak. Odtiaľ je trasa príjemnejšia, no dlhšia. Na vrchole fúka 365 dní v roku a dnes  nie je výnimkou. Aké také závetrie je za informačnými tabuľami.  Dva teplomery a každý ukazuje inak. Štatistickým výpočtom stanovujem aktuálnu teplotu na +14°.

Vyše 130 druhov tu žijúcich vtákov dalo meno pohoriu-Vtáčnik

Baby sa zapíšu do vrcholovej knihy. Mamina zatiaľ vyloví zo dna batohu nátierky. Nebude suchý chlieb s uhorkou, ako sme sa cestou hore triasli. S plnou hubou som sa napil vody a do fľaše sa ponorili zvedaví potápači, čím som znehodnotil časť neveľkých zásob vody. Hanbil som sa jak kôň, keď sánky prevráti. Ešte teraz napína drahu polovičku, keď blog číta. Zbytok vo fľaši žena vyliala a opláchla ju. S malou ideme kúsok východne na skaly. Je odtiaľ perfektná vyhliadka na Kremnické vrchy, Fatru a Nízke Tatry. A tiež na nie zrovna pôsobivý kút našej krajiny-odpudivo šedivý priemyselný gigant na spracovanie hliníka v Ladomerskej Vieske. Za ním Žiar nad Hronom, Šášovský hrad a vidieť aj komíny zvolenskej drevárne. Pozerám na Skalku a Vyhantovú, kde bude náš ďalší cieľ. "Pepíkov" navigujem, lebo sú v orientácií našich hôr "poněkud ztraceni". Benjamínek postaví párik frajerov zo skál. No mama máva na nás a ideme s5. Dáme spoločné vrcholové foto. Zisťujem. že chlapík má ten istý foťák, akurát iný objektív. Brodíme sa smerom dolu. Nad nami svištia vetrone. V teplom počasí sa tvorí termika a v Nitre zahajujú sezónu spolu s otravnými muchami. Vraj sa u na Slovensku dá lietať aj 9 mesiacov. Vetroňom, nie muchám. Až teraz vidíme, aké neustále stúpanie sme prekonali. Pre nás je vždy problém zísť dolu. Cesta dolu trvá takmer rovnako dlho ako hore. Stretáme jeden pár, ktorý zadýchano ide len na kopec. V teniskách. Už sme takých borcov na vrchole stretli a nariekali kade dolu, keď je všade sneh, Že si už aj taxík radšej vezmú odniekal len, aby nemuseli premoknúť od nôh. A zasa opačný extrém bol týpek kráčajúc bosý. Asi má mokré topánky alebo robí formu. V bludisku strácam mapu. Za nami rodinka mi ju podá. Nedrží mi v bočnej sieťke batoha. Až cestou dolu si všímame rozprávkový les, ktorý vytvorili nadmorskou výškou vyčerpané dvestoročné buky. Pri jednom bizarnom úkaze, pripomínajúcom draka, sa baby vyfotia.

Nevládne buky tvoria fascinujúce monumenty.

 Najlepšie sa serie v prírode a ani dnes dievčatá neodolajú. Ako na každej turistike. Prídeme na križovatku k lezeckým skalám. Nezdá sa mi priama cesta na chatu, preto pokračujeme po známej ceste dolu. Lesníci rozhadzujú vápno pri tabuli 2. Nás zahádžu vrstvou prachu spod kolies ich terénneho auta. O chvíľu sme pri našom aute. Ideme 200m autom na chatu čoby veľkí páni. Nevedeli sme, ako je ďaleko. Tabuľa tvrdí 300m, turisti 200m. Nakoniec bola 100m.
Kuchyňa je len taká vývarovňa. Ako reštaurácia podpriemerné. Kapustnica ako tak. Babám nechytil chuťové poháriky džem na palacinkách so zmrzlinou.  Mama vyprážaný hermelín, ktorý sa vraj dal. Ja skúsim makovú buchtu. Nevedel som ju pokrájať. Taká vysušená a tvrdá ako hokejový puk. Mal som ju ihneď reklamovať, ale objedol som, čo sa dalo a ostatné nechal tak. Ešte aj na slivkovom lekváre šetrili. Baby sa dorazili nakoniec hranolkami. Vo vlastných nádržiach pri potoku si chovajú pstruhov. No príprava ryby trvá dlho a neodporúčam príliš vyhladovaným návštevníkom. Vyššie sa dostavuje ďalšia, väčšia chata. Dúfam, že nepresťahujú aj kuchárov so zariadením do novej reštaurácie a bude kvalitnejšia. Úsmev nám aspoň vyčarí chlapík drsný ako hladká múka. Hrá sa na módneho guru s Puma tričkom a Puma kraťasami, no na tlapách obuté tenisky Nike. Nezabudol som ani na pohľadnicu. No asi existuje len propagačný obrázok chaty. Zasa budem písať na obecný úrad?

Jediné miesto na občerstvenie je Chata pod Končitou.

Cestou domov si baby zdriemnu. Okrem nich veziem v kufri andezitové kamene. Ujdú sa aj pre babku. O siedmej sme doma.  Rysa ani medveďa sme nestretli, ale Vtáčnik je nevšedne krásne pohorie bez divoko sa rútiacich cyklistov ako na Bielom kríži a hlučných štvorkoliek ako na Inovci. Ani tých sviatočných turistov nie až tak veľa preto, kto hľadá oázu ticha v objatí priemyslených miest, je pohorie správna voľba.