Veľký a Malý Grič

 

Heslo: Horám zdar a zraneniam pokoj.

  S prestávkami sa nám ukazuje pravé babie leto a žena prišla s myšlienkou niekam si v nedeľu vyraziť. Baby sa budú akože učiť a my dvaja sa pôjdeme dakde motať. Dva roky som poškuľoval po jedinej ferate v sopečnom pohorí Vtáčnik. Ochranári vyhlásili pred dvoma rokmi okolie Veľkého Griču za prírodnú rezerváciu Pralesy Slovenska s najvyšším stupňom obrany a jej dokončenie je skôr z ríše rozprávok. Zostalo pár natiahnutých reťazí pre horolezcov a hrozilo, že zhrdzavejú navždy. Našťastie mesto Handlová požiadalo o výnimku pre reťazolezcov a skalolezcov. Navrhol som teda vyštverať sa málo známou trasou na skalnaté bralo Veľkého Griču. Žena v sobotu večer rýchlo niečo ugendžila, aby deti nepomreli od hladu a na druhý deň ráno som štartoval sopla. Cesta do Handlovej trvá takmer dve hodiny. Idem dlhšou, no pohodlnejšou cestou cez Beckov a Jastrabské sedlo (Mníchova Lehota). Časovo je dokonca rýchlejšia, nebyť nekonečnej rekonštrukcie cesty a tomu súvisiacich troch semaforoch. Prvé dva sú od seba vzdialené pár stoviek metrov a na každom zasvieti zelená podľa neidentifikovateľného kľúča. Výsledkom je čakanie pred každým semaforom namiesto zelenej vlny. Pred jedenástou zaparkujem pri nejakej rybej farme v areáli Baňa Handlová. Z baníkov rybári. Štát ich pustil k vode. Doslova. Po betónke kráčame smerom ku andezitovému kopcu, ktorý sa črtá spoza kríkov. Oproti stretáme hubárov s plnými košíkmi kozákov. Okolité hájiky sú ich pravdepodobne plné. Pre istotu som zobral z auta plátennú tašku, no nožík nemáme. Smerujeme k obecnej skládke odpadu a je cítiť. Neskôr i vidieť. Na strome sú posadené plyšiaky. Opička, macík. Ani nechcem vedieť odkiaľ sa na strom dostali. Miernym stúpaním sa približujeme ku skalám. Asi dvesto metrov pred horou odpadu, odbočíme doľava na lesnú cestu. Trasu ku reťaziam som si pozrel včera večer. Napriek tomu sa drahej cesta mimo značeného chodníka nezdá a váhame, či nepokračovať okolo smetiska k Ponitrianskej magistrále. Pod varovaním, že na reťaziach nebudem mindžať, pokračujeme lesom ku Griču. Sprvu sa orientujeme podľa modrých pásikov na stromoch, ktoré značia územie majiteľa lesa. Na čistinke odbočíme doprava a na strome sa objavujú biele šípky s nápisom  „Reťaze“. 

 Značenie je spočiatku husté, no za kamenným morom sa mi šípky strácajú.

Kamenné moria vznikajú rozpadom lávového prúdu.

     Kufrujeme medzi rôznymi vyšliapanými vetvami a zídeme z pravého chodníka. Žena bohuje, šmýka sa nám na svahu. Potom zbadám šípku nad nami. Nejako sa konečne vyštveráme štvornožky na široký chodník. Ideme ku skalám, kde až tri biele šípky ukazujú reťaze vľavo. No nezdá sa mi prudký nástup, kde sa niet čoho chytiť. Pokračujeme rovno na koniec chodníka. Hore sa liapeme viac menej intuitívne po vyšliapaných stopách v čiernej hline a chytáme sa i trsov trávy. Miestny názov „šúchala“ je veľmi trefný. Šúchame sa po upätí kopca. Reťazí nikde. Mali by byť viac vľavo. Rekognoskujem terén až sa napokon 10m nad  zemou dopracujeme k dlhej reťazi hadiacej sa zdola. Ak by sme verili šípkam, začali by sme správnou cestou a ušetrili blúdenie. Nevadí, sme už na správnej ferate a hore sa ide ľahšie. Nezabudli sme ani na rukavice. Prakticky celý chodník hore (zvisle aj vodorovne) je istený reťazami, i keď nie sú všade potreba. Azda v zime. Najhorší úsek je na začiatku. Pri pohľade na 100m nič pod nami sa na uzučkom chodníku jednému i kolená roztrasú. A drahá si na skale i kolienko nabije. A to chce, aby som ju ešte fotil na reťaziach. Vyhliadky sú v objatí zvetraných skalných monumentov Baštového múru fantastické. Vskutku si pripadám ako v Tatrách. 

   Traverzom sa dostaneme do Vetrového sedla. Vybehnem na skalnatý výbežok nad sedielkom, kde vidím nabité horolezecké oká. Odtiaľ je kruhový výhľad, nado mnou vidím vrchol. Prehupneme sa pomocou krátkej reťaze cez skalu a sme o5 v lese. Na Veľký Grič je už len kúsok. Na skalnej plošine sú nejakí chalani. Dvoch sme videli liezť hore pred nami. Pozerajúc na panorámu Handlovskej kotliny, dediniek a vrchov pod nami, ukusujeme zo žemle s čabajkou.

Vrcholový "hríbik" je mimo skalnatého kopca.

   Zahľadím sa do diaľky na fatranský Kriváň, či Nízke Tatry. Veľká Fatra je ako na dlani. Priamo pred nami sú Žiarske vrchy s Rematou, za nimi Kremnické vrchy a v diaľke masív Poľany. Vpravo je vidieť Štiavnické vrchy s bájnym Sitnom. Na skaly prídu nejakí cyklisti z Handlovej. Vytiahnu veľký monokulár a hľadajú svoj dom dakde v meste. Vypočujem si príbeh o stavbe Kauflandu a zrútenom kopci.

    Prvý prázdninový deň r.2023 nezačal pre handlovčanov najlepšie. Mesto zvolalo krízový štáb po zosuve pôdy pri stavbe superkmarketu. Toľko rýpali do kopca až sa rozhodol urýchliť trápenie bagrov a proste sa zosypal sám. Nepomohol ani oporný múr. Pod ním však viedla železničná trať a čo horšie bývali ľudia. Handlovská strela prestala jazdiť a ľudí evakuovali. Handlová je známa zosuvmi pôdy, druhá vec je, ako bol múr zabezpečený. Padli nejaké všeobecné obvinenia. Hlina nie je doposiaľ vybagrovaná a nákladiaky stále smradia po centre mesta na druhý koniec. Zvyškami kopca zasýpajú haldu po baníkoch. Mimoriadna situácia trvá a nevidím jej koniec z tejto strany Vianoc.

Mesto Handlová založili karpatskí Nemci v 14st.

 

     Po akom takom nasýtení pokračujeme Ponitrianskou magistrálou dolu z Griča. Samotný vrchol je zalesnený vysokými smrekmi. Počujeme rykot jeleňa. Na jeseň je ruja a samec býva agresívny. Navyše hormóny vo svalovine mäso namoria odporným zápachom. Tak ešte aj po smrti je nechutný. Naše kroky sa chtiac nechtiac uberajú k nemu. Našťastie odbočíme na banský náučný chodník, ktorý nás vedie severným smerom k Malému Griču. Dolu ešte vidíme srnku čakajúcu na nadržaného jeleňa. Rykot pomaly zaniká. Okrem ryčania nás sprevádza krákorenie krkavca. Žena objaví nálezisko suchohríbov. Akurát tak na praženicu. Na trávnatej lúke chvíľu zaváhame, lebo cesta sa stráca v hustom trávnatom poraste. Objavím sa vo fotopasci a pokračujeme potom správnym chodníkom vľavo. Stojíme pri info tabuli, ktorá hovorí o vetracej šachte pod nami. Sme teda nad baňou. Paralelný svet pod nami má rozlohu väčšiu ako celé Piešťany aj s Kocuricami. Pohodlnou lesnou cestou dôjdeme asi po hodine na žlto značený chodník, ktorý vedie z Troch Studničiek na Malý Grič. Zabočíme o 180° doprava a strmo sa vydáme hore. Cestou dolu schádza motorkár na kroske. Nepríjemné zavýjanie dvojtaktu sme počuli už pred tým. Po asi dvadsiatich minútach sme na skalách tvoriacich Malý Grič. I na Malý dakto nedávno (ešte nezhrdzavelo) vyniesol železo. Skalolezci objavili možnosti lezenia len tento rok.

Vyhliadka z bývalej sopky je ešte impozantnejšia ako z Veľkého Griča.

     Kňazov vrch bráni sčasti vidieť celú Handlovú. Zato Malá Fatra i Veľká je celkom pekne vidieť. I Handlovské letisko. Dokonca aj Strážovské kopce na západe. Chvíľu šachujeme so správnou foto pozíciou. Okrem vhodnej skaly, treba nájsť aj plán úniku. Cestou, ktorú vidíme pod nami, nepôjdeme. Zídeme k Trom studničkám, potom po zeleno značenom chodníku do mesta a tam sa uvidí. Vyťahujem paličky a schádzame prudko dolu. Sexuálne sa prejavím na zaprášenej zemi. Bolestne sa ozval znova aj členok. Pri Troch studničkách je ohradený prameň vody. Kedysi stála v lese i chatka, ale vyhorela, z detského kolotoča zostal zhrdzavený vrak . O5 sa za nami ozýva ručanie úchylného jeleňa. Tento nebude podľa slabšieho barytónu alfa samec. Obchádzame Kňazov vrch a sme prakticky už v meste. Vítajú nás záhradky. Kuknem do navigácie a nájdem cestu pomedzi banícku kolóniu. Teraz ju obýva prevažne marginalizovaná menšina. Po opustení špinavých uličiek sa ocitneme na Štrajkovej ulici pred nápisom Baňa Handlová.

    Po vyše 100 rokoch bol v koronovom roku 2021 vytlačený posledný vozík hnedého uhlia z Bane Handlová. Baníci vyfárali vyše 82mil. ton uhlia prevažne pre Novácku elektráreň, ktorej rovnako zvoní umieráčik. Pod zemou je ešte zopár melónikov uhlia, ale grín díl nepustí. Pár rokov budú prebiehať zasypávacie a demolačné práce, ale boľševikom rozmaznávané remeslo na Slovensku končí.

Z baní by sa mal stať skanzen. Mestečko však zatiaľ tvrdo spí a na turistov nie je pripravené.

     Vyjdeme znova hore po betónke k autu. Cestou s5 vidíme v centre mesta hudobný festival centra voľného času na námestí. Mládež postáva, deti skáču v nafukovacom hrade, dospeláci pijú hrdzavú vodu. Doma nás už čakajú dievčatá s otvorenými zošitmi v nádeji, že im o ôsmej večer budeme riešiť matiku a chémiu. Na správne počítanie som si nalial studený burčiak, z ktorého ma tri dni škriabalo v hrdle. Zdar Boh.

 

Kamenné mesto pod Vtáčnikom

Názov expedície: Májka 22

Heslo: Horná Nitra na dlani zo skál pod Oslanmi.

    Túlavé kapybary v počte troch kusov sa vydávajú na turistiku do pohoria Vtáčnik. Stará kapybara testuje nový batoh a mladá nové karimory. V prvú júnovú nedeľu bolo krásne slnečno a ešte nie tak letne horúco.

Po poslednej hodine v ZUŠ sme sa pred deviatou vydali východným smerom cez Topoľčany a Partizánske do Bridových štálov. Kým sme sa k počiatočnému bodu dostali, vracal som sa spred Veľkých Uheriec, čo je o dolinu ďalej. Prekvapkal som vodiča idúceho úzkou cestou dolu zo štálov. Parkujem pod stromom, nech je Sopel v tieni. Obujeme turistické topánky, zapneme stopárov a môžeme vyraziť po žlto značenom chodníku. Andezitové skaly Žarnova sa zdajú na dosah. Prašný chodník najprv mierne stúpa lúkou, no za krátko sme v lese a tepová frekvencia sa so stúpaním zvyšuje. Je i teplo. Podobné výlety s horúcimi dňami skončia. V lete zostanú už len kopce nad 1500m. Nič dramatické, prudšie stúpanie sa strieda s miernym. I tu prebieha ťažba dreva. Spoza stromov sa už čnejú vysoké bralá a sme na okraji prírodnej rezervácie Buchlov. Opúšťame lesnú cestu a úzkym strmým chodníkom ideme k sedlu pod Žarnovom. Zatiaľ sme stretli len jedného chlapíka trieliaceho dolu. Presvitá slniečko a to znamená, že sme hore. Zvetralé skalnaté bralo Žarnova je tvorené andezitom, ktorý sem vypľula dajaká blízka sopka. Na konci je drevený dvojkríž, ktorý sem vytrepali obyvatelia Oslian. Zrovna pri ňom hodujú dvaja chalani. 

Na Žarnov viedla i ferrata. Treba hľadať pod bralom.

    Výhľady sú impozantné. Pred nami v celej svojej kráse pohorie Tríbeč. Dovidím až na vysielač na Zobore. Na západe zasa celý Považský Inovec. Severozápadne sú Nováky a nad nimi tisícmetrový Rokoš. Na severe kúsok Prievidze, ale Bojnický zámok je pekne vidieť. Hrebeň Vtáčnika zakrývajú stromy. Pod nami vidím Mládežnícky tábor kadiaľ budeme schádzať z Buchlova. Nezameniteľný zub Kľaku je už v opare. Drahá si ľahne na skalu a vyhrieva sa na slniečku ako motýľ. Vyššie už nie je tak horko. Vôkol nej poletujú motýle. Babôčky, mladé vidlochvosty. Ružové tričko dcérky si jeden zmýlil s kvetinou a sadol jej na brucho. Posliníme sa niečím sladkým, doplníme tekutiny. Rád by som vyfotil vrcholový kríž, ale chalanom sa nechce zmiznúť. Len sa motajú pod ním, prezerajú knihu, kochajú sa výhľadmi. Naveľa ich poprosím, nech mi uhnú zo záberu. Po pár záberoch pokračujeme ďalej po žlto značenom chodníku. Najprv popri zhrdzavenom plote. Najkrajšia časť túry je medzi Žarnovom a Buchlovom. Vôbec som nečakal, aký skrytý malý poklad Slovenska sa nachádza v pohorí Vtáčnika. A ešte neobjavený turistami. Za celú cestu sme ich stretli 10-11. Skalné mesto je väčšie a dovolím si povedať i krajšie než Súľovské skaly. Súľov je už "prefláknutý" a plný ľudí. Popri týchto andezitových skalách sa dá motať celý deň osamote.

Miesta, ktoré vám vyrazia dych.

  S malou sa vyštveráme na malú skalnú vyhliadku za Sladnou skalou. Je z nej vidieť náš cieľ-Buchlov. Ešte sa k nemu našliapeme. Horšie je, že schádzame prudko dolu. Žena sa tak kochá skalnými obrami a nepozerá pod nohy až spadne. Ozve sa narazený malíček spred týždňa. Zídeme na malú lúku. Sú na nej zrážkomery a lesnícka drevenica. Za ňou začína prudké stúpanie na vrchol. Hneď vľavo, pri kraji lesa, je mohutný jaseň, ktorý pamätá ešte Máriu Teréziu. Nebyť tabule ani by sme si ho nevšimli. Vysoký je ako náš dom. Medzi jeho konármi a koreňmi sa prepletá buk. 

Pred posledným stúpaním na Buchlov je tento starý krásavec.

    Fučíme do plno výživného kopca. Dolu schádzajú dva páry, ktoré počujeme zďaleka. Konečne vidím hríbik a vyvrátený strom. Odbehnem najprv vľavo, ale dotyčné skaly sú na opačnej strane. Pár metrov popri čučoriedkach. Ku krížu treba vyliezť po skale. Cestička je vychodená. Navyše je posiata škrabancami od nešmekov. No. V zime musí byť na šmykľavej skale sranda. Rozložíme sa na širokom brale. Pohľad dolu mi spôsobí zimomriavky. Lepšie je dvihnúť hlavu a obdivovať okolité výhľady. Samotný vrchol Buchlova je mimo skál a obišli sme ho cestou k bralám.

Nájdem dvoch kliešťov. Jedeného váhavca som eliminoval hneď, s druhým to nebude také jednoduché a pomôže pinzeta. Ale pod kolenom sa mu nepáči a kým prídem domov je na opačnej strane. Kraj je známy výskytom čiernych príšer a možno preto sem nikto nechodí. I drahá si doma nájde parazita na bruchu. Nič to ale nemení na kráse, ktorú vidíme vôkol seba. Dovidieť je až do Topoľčian, Prievidze, či Nitrianskeho Rudna. Len severovýchod je skrytý za hrebeňom pohoria. Momentálne i slniečko je skryté pod sivým mrakom. Jediac bagetku s Májkou vidím, že sa tmavá záclona odkrýva. Teplé lúče však prilákajú aj mraky múch, ktoré sa nad skalou točia jak zuby na cirkulárke. 

Hrebeň pohoria Vtáčnik sa dá prejsť za deň. Zdatní turisti však pokračujú ďalší deň cez Tríbeč až do Nitry.

    Zdola počujeme hlasy, preto sa zbalíme a zídeme k hríbiku. Čaká nás malý adrenalín v podobe troch krátkych rebríkov v úzkej štrbine medzi skalami. Zabudnem si paličky a vyskúšam si aj cestu hore. A znova dolu. Dcérku zavolala príroda. Išla kdesi pri skalu, ale zrovna tade šiel chodník. Drahá šla vzápätí okolo. I ja som hovno cítil vracajúc sa so zabudnutými paličkami. Aspoň naň nakládla kamene. Po chvíli sme dolu na Zadnej lúke. Je na nej križovatka turistických a lesných ciest. A jedno polorozpadnuté ohnisko. Hľadáme v navigácii kade ísť. Zeleno značený chodník je preznačený a vedie po zvážnici. Inak by sme sa predierali húštinou. Obchádzka nie je veľká. Teoreticky sa dá ísť po lesnej ceste až dolu k Mládežníckemu táboru. Zeleno značený chodník ide prakticky kolmo dolu. Treba pozorne sledovať značenie. A tiež, kam stúpame. Pred nami sa mihla užovka stromová. Prekračujeme veľa riav a nakoniec i celý potok - prítok Oslanky. Pri tábore nám cestu spríjemňuje vôňa agátov a potôčik. Vidíme prvé chaty a sme v tábore. Asfaltovou cestou ideme kúsok popri malebnom rybníku pri rakúskej firme Glock. Popri kšefte so zbraňami začala fušovať aj do nášho dreva, keď odkúpila niekoľko tisíc hektárov lesa. Za honosným sídlom firmy vchádzame do lesa. Len na pár stoviek metrov a sme na Súdeničnej lúke. Nádherne posiata zvončekmi, klinčekmi, margarétkami a iskerníkmi. Vmiešané do zmesi lúčnych tráv. S drahou sme skonštatoval, že u nás doma také lúky veru nemáme. Dcéru zaujala biela lebka kravy. Na poslednom kúsku poľnej cesty sa odkryje Žarnov, no je zatiahnuté a fotky sú tmavé. Zastavíme sa ešte pri kravách.

Horúci deň spláchneme v Oslanoch grepovým radlerom. Dcérke sa najviac z výletu páčilo práve sladké pivo. No to sme mohli zostať aj doma.

Len tak si trčí spoza stromov.

Vtáčnik

Krásne jarné dni počas veľkonočných sviatkov nás, ako veľa ďalších, vyhnali von do prírody.
Večer predtým mamina váhala, že je na kopci sneh a zapadneme. Ležiac v posteli kontrujem:" Ále de. Hovorím ci, tam už najmenej dva týnne snahu neni. Šak som kukal lyžársky vlek na Ostrom Grúni a lanovka už krepení dobrý mesác" Nula centrimetrof píšu". S kľudom a boľavými krížmi som zaspal. Ako pokorne som sa potom tváril, keď som sa brodil v 20cm snehu na úpätí Vtáčnika, nemusím opisovať.
Vyrazili sme krátko pred pol deviatou. Cesta ubieha plynulo. O5 posunuli hranicu mesta Topoľčany. Minulý rok bola pri Hyze, teraz je kdesi na kopci. Väčšine šoférov posun neprekáža a 90-tkou idú až dolu k pumpe. I vo sviatok sa pracuje na ruinách obuvníckeho gigantu v Baťovanoch. Zaujímalo by ma, čo je vo vysokej budove teraz. Kam odkráčali slávne topánky? Chabá navigačná príprava ma zaviezla v Kamenci pod Vtáčnikom až na cintorín. Došľaka, veď mám ešte čas tam mátať. V strede dediny treba odbočiť z hlavnej cesty doprava. Nebol som sám koho hlavná cesta zmýlila. Aj akýsi Trnavčania zablúdili. Posledný úsek za dedinou popri horárni je po ceste plnej výmoľov. Okolo 10h stojíme na veľkom parkovisku pri amfiteátri.

Na kopci nie je sneh výnimkou ani v máji.

Zasa som neistý pri štarte náučným chodníkom. No ja som čítal o ceste z chaty pod Končitou, preto som váhal. Ale na ceste išlo kopa ľudí a tí sa nemôžu mýliť. I tak som sa pýtal okoloidúcich turistov, čo sa drahej nepáčilo. Po druhú tabuľu je chodník len prechádzka lesnou cestou. Potom je prudký, asi 100m, úsek. Treba si všímať značenie, lebo trasa opúšťa širokú zvážnicu a stáča sa  doprava, kde je chodník. Cez skalnú bránu. Chvíľu kráčame s domácimi, ktorí nám rozprávali o cestičkách. Motať v pohorí by sa dalo aj týždeň. Navigačná 3 je znova pred zvážnicou. Na tabuliach sa často objavuje piškót, ako nazvali neveľkého hlodavca deti, teda piskor. I v tráve sa čosi mihne, no najskôr jašterica. Šliapeme popri lúke "Pálenice", kde boli maštale. Po nich zostali kamene, mravenisko a krtince. Vchádzame do lesa s prameňom a lavičkami. Za ním je unavený pamätník partizánov. Sme v polovici cesty. Vhupneme hneď hore na asfaltku, ktorú pretíname 2x. Za druhým prechodom ideme do čiastočne ihličnatého lesa. Veľa popadaných smrekov a iný popadaný porast nazveme bludiskom. Na konci stúpania je malá čistinka, kde fúka a o5 trčí zo zeme studnička. Križujeme ďalšiu lesnú cestu a našľapujeme po modrej trase. Hríbik ukazuje k vrcholu 50min. Chodník ďalej len prudko stúpa na hrebeň Vtáčnika. Obdivujeme pidi stromčeky v lesnej škôlke. Nevedomky sa odkláňame na bežeckú trasu, ktorú vytyčujú ružoví panáčikovia na stromoch.

Dôchodca Štefan Karak túto trasu prebehol za 24h 10-krát.

Každý rok býva beh do vrchu. Rekord na 11km trati je už zopár rokov necelá hodinka. My ideme polovicu trate takmer tri hodiny. Okrem toho sú po stromoch čísla. Asi kilometre. Ide súbežne s turistickým chodníkom. Po krajoch chodníka vidíme navŕšené kopy kamenia. Netušíme, čo hŕby skál znamenajú. Kedysi bola v týchto miestach triangulačná stanica.
Vraciame sa na modrú, hoci nás turista so psom ukľudnuje, že i bežeckým chodníkom vyjdeme hore. Objavuje sa sneh. Spomaľuje, ale nebrodíme sa. Je udupaný. Fúka a vrchol nie a nie prísť. Naveľa stretávame skupinku, ktorá nás neviem akým zázrakom predbehla.  Hovoria, že sme v cieli. A naozaj. Ocitáme sa na holej, vetrom ošľahanej pláni. Vršok je viac menej tvorený andezitovými skalami, nad ktorými je tabuľka chráneného územia. Obďaleč sa leskne veľký oceľový kríž, ktorý nahradil drevený. Mamina na Vtáčniku už bola. Vtedy šla s kámoškou z južnej strany od dedinky Kľak. Odtiaľ je trasa príjemnejšia, no dlhšia. Na vrchole fúka 365 dní v roku a dnes  nie je výnimkou. Aké také závetrie je za informačnými tabuľami.  Dva teplomery a každý ukazuje inak. Štatistickým výpočtom stanovujem aktuálnu teplotu na +14°.

Vyše 130 druhov tu žijúcich vtákov dalo meno pohoriu-Vtáčnik

Baby sa zapíšu do vrcholovej knihy. Mamina zatiaľ vyloví zo dna batohu nátierky. Nebude suchý chlieb s uhorkou, ako sme sa cestou hore triasli. S plnou hubou som sa napil vody a do fľaše sa ponorili zvedaví potápači, čím som znehodnotil časť neveľkých zásob vody. Hanbil som sa jak kôň, keď sánky prevráti. Ešte teraz napína drahu polovičku, keď blog číta. Zbytok vo fľaši žena vyliala a opláchla ju. S malou ideme kúsok východne na skaly. Je odtiaľ perfektná vyhliadka na Kremnické vrchy, Fatru a Nízke Tatry. A tiež na nie zrovna pôsobivý kút našej krajiny-odpudivo šedivý priemyselný gigant na spracovanie hliníka v Ladomerskej Vieske. Za ním Žiar nad Hronom, Šášovský hrad a vidieť aj komíny zvolenskej drevárne. Pozerám na Skalku a Vyhantovú, kde bude náš ďalší cieľ. "Pepíkov" navigujem, lebo sú v orientácií našich hôr "poněkud ztraceni". Benjamínek postaví párik frajerov zo skál. No mama máva na nás a ideme s5. Dáme spoločné vrcholové foto. Zisťujem. že chlapík má ten istý foťák, akurát iný objektív. Brodíme sa smerom dolu. Nad nami svištia vetrone. V teplom počasí sa tvorí termika a v Nitre zahajujú sezónu spolu s otravnými muchami. Vraj sa u na Slovensku dá lietať aj 9 mesiacov. Vetroňom, nie muchám. Až teraz vidíme, aké neustále stúpanie sme prekonali. Pre nás je vždy problém zísť dolu. Cesta dolu trvá takmer rovnako dlho ako hore. Stretáme jeden pár, ktorý zadýchano ide len na kopec. V teniskách. Už sme takých borcov na vrchole stretli a nariekali kade dolu, keď je všade sneh, Že si už aj taxík radšej vezmú odniekal len, aby nemuseli premoknúť od nôh. A zasa opačný extrém bol týpek kráčajúc bosý. Asi má mokré topánky alebo robí formu. V bludisku strácam mapu. Za nami rodinka mi ju podá. Nedrží mi v bočnej sieťke batoha. Až cestou dolu si všímame rozprávkový les, ktorý vytvorili nadmorskou výškou vyčerpané dvestoročné buky. Pri jednom bizarnom úkaze, pripomínajúcom draka, sa baby vyfotia.

Nevládne buky tvoria fascinujúce monumenty.

 Najlepšie sa serie v prírode a ani dnes dievčatá neodolajú. Ako na každej turistike. Prídeme na križovatku k lezeckým skalám. Nezdá sa mi priama cesta na chatu, preto pokračujeme po známej ceste dolu. Lesníci rozhadzujú vápno pri tabuli 2. Nás zahádžu vrstvou prachu spod kolies ich terénneho auta. O chvíľu sme pri našom aute. Ideme 200m autom na chatu čoby veľkí páni. Nevedeli sme, ako je ďaleko. Tabuľa tvrdí 300m, turisti 200m. Nakoniec bola 100m.
Kuchyňa je len taká vývarovňa. Ako reštaurácia podpriemerné. Kapustnica ako tak. Babám nechytil chuťové poháriky džem na palacinkách so zmrzlinou.  Mama vyprážaný hermelín, ktorý sa vraj dal. Ja skúsim makovú buchtu. Nevedel som ju pokrájať. Taká vysušená a tvrdá ako hokejový puk. Mal som ju ihneď reklamovať, ale objedol som, čo sa dalo a ostatné nechal tak. Ešte aj na slivkovom lekváre šetrili. Baby sa dorazili nakoniec hranolkami. Vo vlastných nádržiach pri potoku si chovajú pstruhov. No príprava ryby trvá dlho a neodporúčam príliš vyhladovaným návštevníkom. Vyššie sa dostavuje ďalšia, väčšia chata. Dúfam, že nepresťahujú aj kuchárov so zariadením do novej reštaurácie a bude kvalitnejšia. Úsmev nám aspoň vyčarí chlapík drsný ako hladká múka. Hrá sa na módneho guru s Puma tričkom a Puma kraťasami, no na tlapách obuté tenisky Nike. Nezabudol som ani na pohľadnicu. No asi existuje len propagačný obrázok chaty. Zasa budem písať na obecný úrad?

Jediné miesto na občerstvenie je Chata pod Končitou.

Cestou domov si baby zdriemnu. Okrem nich veziem v kufri andezitové kamene. Ujdú sa aj pre babku. O siedmej sme doma.  Rysa ani medveďa sme nestretli, ale Vtáčnik je nevšedne krásne pohorie bez divoko sa rútiacich cyklistov ako na Bielom kríži a hlučných štvorkoliek ako na Inovci. Ani tých sviatočných turistov nie až tak veľa preto, kto hľadá oázu ticha v objatí priemyslených miest, je pohorie správna voľba.