Rok 2024

Cirkus život má tisíc divov. Tisíc a možno aj viacej. Cirkus život, býva v ňom živo. Preto stále mám rád náš svet.

 

 

1.1.2024 - platí nová parkovacia politika mesta. Ani po pár dňoch nie sú niektoré značky odokryté a zóny sú nejasné. 

 

 

Naše smrady sú zatiaľ zadarmo pri Bille. Rok trvalo obchodnému reťazcu, kým postavil rampu. A s ňou aj nabíjacie stanice a ešte aj prekážajúce stĺpiky.

Točím viac menej symbolicky prvých 22km pri +5°C z vyše 6250km, ktoré tento rok našliapem. 

2.1.2024 - detské korčule, ktoré som neobjednal minulý rok, dnes išli hore o viac ako 10Eur. Staré korčule som predal za 20Eur. Povianočné obdarovanie v podobe nástupoviek La Sportiva TX4,

3.1.2024 - máme krsniatko na prázdninách. Je vo veku "prečo?" a klapačka sa jej veru nezavrie. Spím v obývačke a malá so ženou v spálni. Keďže snehu nie je (vonku je +10°C), sme v trampolináriu,

11.1.2024 - z parkoviska pri Bille sa stalo záchytné. Boj o miesta každým dňom. Dnes ma zachránilo 8min., o čo som bol dlhšie v robote a tlačil papiere pre staršiu do školy,

13.1.2024 - otvárame turistickú sezónu výšľapom na Lysec vo Veľkej Fatre,

16.1.2024 - pokus o kúpu lístkov na MS v hokeji v Ostrave. Striehol som na čas, ale zdržal ma vedúci. Ocitol som sa tak niekde ako 12000 v poradí. Pochopiteľne sa mi neušli,

18.1.2024 - v robote dávam dokopy koľko sme ušetrili v r. 2023 na rôznych dizajnových, materiálových a neviem akých zmenách. Prakticky nič, no produktový menejžer chce od nás počuť, že mu ceny schválime aj do ďalšieho roka,

25.1.2024 - dnes nás poctil svojou návštevou vysoký menejžer - riaditeľ pre Európu a blízky východ. Vysoko som jeho  pozitívnu prednášku v aule ignoroval a šiel na obed,

27.1.2024 - účasť na finále federálneho pohára v ženskom basketbale. Naše baby domáce vysoko prehrali nad brnenskými Žabinami,

28.1.2024 - o5 reklamujem nový notebook. Prestáva sa nabíjať a zahrieva sa batéria. Na druhý krát konečne reklamáciu uznali a vymenili batériu. Ja som dokúpil lepší napájací zdroj,

30.1.2024 - vedúci so skupinárom odleteli do talianskej Bologne ako pozorovatelia nového projektu. Ako to už chodí, napokon bolo všetko inak a z projektu nič nebolo,

 

Po tretíkrát Čajky obhájili titul majstra Slovenska. Ich hra však stagnuje a naviac nemajú.

 

 

1.2.2024 - oficiálny koniec práce z domu. Plné parkovisko aj jedáleň ľudí, ktorých som nevidel 4 roky.

Účastním sa protestu za slušné parkovanie v meste. Tomu predchádzal i môj list zástupcom mesta. Prišla i odpoveď, že budú politiku riešiť. Nespokojní občania najprv nesmelo postávali vonku pred knižnicou, kde zasadalo zastupiteľstvo. Policajtov bolo viac ako obyčajných ľudí. Potom ktosi rozhodol ísť dovnútra. No bolo nás málo a boli sme neorganizovaní. Ľudia vykrikovali a chodili pred poslancami s transparentami. 2x prerušili zasadanie. Jeden mestský policajt si nás chcel fotiť, tak som ho zahriakol. Naveľa primátor dovolil vystúpiť 4 ľuďom po 5min. Kuchár, dôchodca, predavačka. Jednoduchí ľudia s jednoduchým pohľadom na vec. Nepomohli sme si však ani prd. Parkovacia politika sa nezmenila,

5.2.2024 - kolega (primáš z folklórneho súboru) dnes šiel na moje prekvapaknie vlakom. Som sa ho spýtal, či mu došiel benzín. Nie, nezvládol výmenu brzdových doštičiek. Môj skupinár P. dnes tiež cestoval vlakom. Ani on nemá v poriadku brzdy,

7.2.2024 - prišla pomsta mestských policajtov za protesty voči parkovacej politike. Začali chodiť po meste a udeľujú pokuty. Koľkokrát ich vidím prechádzať okolo domu. Raz dokonca striehli na pri basketbalovej hale a robili represálie,

8.2.2024 - o polnoci ma zobudil buchot dverí na aute. Až dve sanitky parkovali pod oknami. Odviezli susedu V.T., ktorá deň na to zomrela. Jej muž šiel za ňou na Vianoce,

10.2.2024 - jediný deň v roku, kedy nás svojou návštevou poctí môj tatino. To keď baby majú narodky,

14.2.2024 - mladšia dcérka na lyžiarskom. Zabudla si plavky a bus musel kvôli jej nauzei stáť. Celý  kurz skončil neslávne, keď väčšina sa nakazila vírusom,

2.3.2024 - prepisujem zhnité denníky po povodni v pivnici. Väčšinu skript vyhodím. Neskôr si kúpim v Ikea plastové krabice, kde premiestnim zvyšok a i vianočné ozdoby,

4.3.2024 - železnice nasadili na regionálne expresy novú dvojposchodovú súpravu s romantickým menom KISS (Komfortabler Innovatier Spurtstraker S-Bahn-Zug) od Stadler. Naši ajzrboňáci ju volajú Jánošík. Jeho príchod bol poetický. Vlak zastavil a nikto nenastúpil ani nevystúpil - dvere zostali prvú minútu zatvorené,

 

Železnice sa po celý rok radi vracali do 20st. Nový grafikon zrušil vozeň s deťmi a batožinový.

 

5.3.2024 - najkratšia cyklojazda. Po 8km šteuljem skrutkami prednú brzdu tak idiotsky, že mi vytiekla brzdová kvapalina. Bicykel naložím do auta a našťastie mi kvapalinu v MTB hneď aj doplnia.

Pri kvitnúcom zlatom daždi mením aj P žiarovku na Jarise,

9.3.2024 - na kúpalisku vo Veľkom Mederi. Vnútri pochopiteľne, nie na +8°C vonku. Aby som mohol plávať v plaveckom bazéne, musel som si kúpiť jednorazovú kúpaciu čiapku. V plavkách som teda vybehol mimo kúpaliska do haly, kde bol obchod. Drahá sa učí na skúšky vodára,

12.3.2024 - tatino si k narodeninám doprial injekciu do oka. Nemá zákal, len poškodenú sietnicu. Musí chodiť takmer každý mesiac, ale výsledky terapie sú sľubné,

15.3.2024 - mesačné stretnutie celého oddelenia začalo vo vynovenej konferenčnej miestnosti. Ledva sa pomestíme. Nový projektor robil vrásky vedúcemu až musel zavolať podporu. Pribudla širokouhlá kamera, ktorá sníma celú miestnosť,

17.3.2024 - staršia na lyžiarskom v Nízkych Tatrách,

19.3.2024 - podpísal som avizované 6,8% zdvihnutie platu,

21.3.2024 - cestou do roboty vidím stopy po nehode. Večer zrazilo auto cyklistku. Nehodu pani neprežila, neznámy vinník z miesta ušiel,

24.3.2024 - v krásny jarný deň sa prvýkrát ocitnem na záhradke. Orezávam tuje a kríky. O dva týždne kosím trávu. Tieto nutné činnosti chodím robiť na záhradu celý rok,

26.3.2024 - v robote sme vyfasovali 3 druhy okuliarov: 1. na prechádzky,

                                                                                          2. ochranné na dioptrické pre prácu na dielni,

                                                                                          3. dioptrické.

No ich nosenie bolo spočiatku kontroverzné. Nikto ich nechcel nosiť. Až na jeseň Národný inšpektorát práce rozhodol, že sú povinné všade. A to zasa bolo od veci pre majstrov alebo výrobných zamestnancov, ktorý sedávajú aj pri počítači,

27.3.2024 - ťažko písané spomienky dnes vyleteli hore komínom. Zostali už len v digitálnej podobe,

28.3.2024 - kolegyne Razpuča a Bosana majú signál nástupu na obed. Bosana idúc po chodbe do kuchynky zakašle. Prestáva ich varenie baviť a občas sa vyskytnú v kantíne,

1.4.2024 - suchý vietor zo Sahary spôsobil, že máme 25°C a pp. stál aj za mojím kolapsom. Po výšľape (80m výškových na 1km) na Jalšové chaty mi náhle prišlo zle od žalúdka, zatmelo sa mi pred očami a zviezol som sa aj s bicyklom na matičku zem. Pozviechal som sa a sadol na betónovú kocku. Prišli nejakí motorkári. Zdalo sa mi, že tmavá záclona trvá večnosť. Počul som iba hlasy. Nahmatal som fľašku z vodou a napil sa. Tento rok som už na Jalšove chaty nevystúpil, ale dal som iné, vyššie kopčeky,

Takýto výhľad na priehradu sa nenaskytne často. To som ešte netušil, ako skončím.

 

5.4.2024 - ráno nastúpil do vlaku týpek s bicyklom v ruke a popolníkmi na očiach. Do nesprávneho vlaku. Šiel na opačný smer. Mal šťastie, že správny vlak meškal a stihol ho. Stalo sa mi neskôr v zime, že nastúpili dve ženské a po chvíli zasa vypochodovali. Boli sa zahriať, či tak isto zablúdili?

9.4.2024 - prilietajú sťahovavé vtáky. Dnes som videl trasochvosta,

19.4.2024 - žena si k narodeninám dopriala titul kovanej a certifikovanej vodárky. Som na ňu hrdý, nemá to ľahké,

20.4.2024 - v hnusnom zamračenom a prehánkovom počasí je prvá tisícovka na bicykli pokorená. Trasa je nezvyklá sever-juh, juh-sever. Mesto som prakticky prešiel 2x,

22.4.2024 - prileteli lastovičky. Kolegyňa ich odháňala metlou spred dverí,

24.4.2024 - v meste je cirkus. Po kruháči ráno behala vyplašená ťava,

29.4.2024 - kolega, skupinár P. nám na 3h požičal psa Ťapka. Hafan skučal pri dverách celý čas. Šli sme von, potom sa ukľudnil. No baby sa oň nestarali. Viackrát nás nenavštívil. Teraz P. hľadá, kde by si Ťapko zatrtkal,

30.4.2024 - odišla kolegyňa M. z kvality. Milé, že i nám doniesla zákusky. Jej nástupca K. nevydržal ani do konca roka,

17.5.2024 - po 9-tich rokoch som si bol pre nové pracovné topánky. V Chorvátsku som v starých vyzeral ako bezďák,

24.5.2024 - firemná akcia "Vrčíme ako naše zdroje" na jazerách bez mojej účasti,

29.5.2024 - rozlúčka s dôchodcom J.R. a jeho ženou v miestnej pizzerii. Narýchlo som dal vyrobiť fotorámik, kde vlastne na fotke ani nie je. V reštike len ja, Bosana, M.D., na sekundu sa pristavil skupinár M. Oficiálna rozlúčka bola druhý deň k kancelárii. Dostal knižku, víno a ťažký, starý počítač,

1.6.2024 - Deň detí sme oslávili na hádzanárskom turnaji v Žiline. Jarisu som skoro zaparkoval do priekopy. Baby skončili druhé. Nebolo veľa družstiev, a preto hrali proti sebe aj 2x,

3.6.2024 - o5 nám vytopilo pivnicu. Vraj strecha nestačí odvádzať vodu,

4.6.2024 - kolegyňa L., keď má sviatok pravidelne nepríde do roboty. Ale všimol som si, že ani jej psík E. nechodí, ak ona nepríde. Buď má voľno alebo ho chytí práca z domu. "Kamarád taky rád?", ale len uvádzam fakt,

5.6.2024 - kolega G. si zabudol kúpiť lístok na vlak. Skúšal pomocou aplikácie vo vlaku, ale 1 min. pred odchodom už proste nie je možné si ho zadovážiť. Spanikáril a kúpil si zlý lístok na doobedie. Samozrejme mu to sprievodkyňa nezožrala a musel si kúpiť ďalší lístok na vlak, v ktorom sedel,

6.6.2024 - máme v kancli nové, vodorovné žalúzie. Je teraz viac roboty so zaťahovaním a majú i medzery, kade presvitá slnko. Čo sme chceli, to máme,

8.6.2024 - účasť na majstrovstvách hádzanej U12 v Hovadove a Pezinku. Vinou trénera D. prehrali dôležitý zápas s Trenčínom. Až pri stave 0:5 nasadil kľúčovú hráčku, ale zázraky tím nespravil. Prehrali 8:9, čo rodičia  trénerovi po skončení sezóny nezabudli a predseda klubu ho odvolal (netuším, prečo sa ho nezastal). Mladšie žiačky napokon skončili 11 z 24 tímov,

9.6.2024 - v Hrádockej doline nachádzame 29 dubákov. O ďalší týždeň takmer 40,

 

 

11.6.2024 - v starej elektrárni som s drahou na koncerte štyroch violončelistov,

13.6.2024 - na našom telezízore sa objavila v spodnej časti svetlá škvrna veľkosti tenisovej loptičky. Odchádza podsvietenie,

18.6.2024 - kámoška Mona završuje sezónu a v podstate tanečky finálnym vystúpením v Dome umenia. Oficiálne krúžok končí, neoficiálne konfliktnú osobu a ďalšiu vedúcu už v súbore proste nechcú,

25.6.2024 - uprostred leta ma bolí hrdlo. Našťastie sa mi posunula dentálka. Idem aspoň na prehliadku. Zubárovi sa nepáči, ako mi vyrastá 8. Preto ma objednal na zákrok, kde mi s tým čosi urobil.

Na večeri s chorvátskym šéfom. Prišiel nás "povzbudiť" a ukázať, ako rýchlo robia južní kolegovia,

26.6.2024 - úspech slovenského futbalu. Na ME sme remízou s Rumunmi postúpili do osemfinále. Ani s Anglickom sme nehrali zle a prehrali až po predĺžení,

28.6.2024 - drahá si zadovážila po roku hľadania nový enduro bicykel Liv, prezývaný Moruša podľa fialovo-ružovej farby. Cenu taktne pomlčím, ale kúpil by som zaň malé auto. Trek zaparkoval v bicyklárni,

1.7.2024 - staršia dcérka chodí trénovať kolky. V rebríčku kolkárov je po pol roku na chvoste. Má čo zlepšovať, ale je vidieť pokrok,

6.7.2024 - začala žatva. My nekosíme, ale ideme do Pasohlávok, kde je mega veľký akvapark. Vskutku sú atrakcie super, akurát sa na niektoré dlho čaká. Užili sme si tobogány do sýtosti. V Dolných Vesteniciach sme kúpili víno. Pre bicykle však miestne cesty vôbec nie sú. A že tých cyklistov sa motalo...,

9.7.2024 - kolegovia chodia čapovať vodu na prízemie. Vraj z tej v kuchynke majú sračku. Pritom je to ten istý vodovod len o 3m vyššie. Zaujímavé, že všetci, stádovite,

10.7.2024 - ráno som spustil klimatizáciu iba v našom kancli. Najprv nakukla Bosana na displej, vzápätí doletela koordinátorka L. nasraná ako včelí roj v miešačke, či ich vnímame. Vravím: "Nie, bo sedíme inde." Vytočená, že oni majú 32°C. Ich klíma sa spúšťa v druhej miestnosti. A niekto navyše nastavil 25°C, namiesto dohodnutých 26°C,

1.8.2024 - kolegyni K. ukradli spred stanice bicykel. o pár týždňov neskôr aj skupinárovi P. Prestal aj načas chodiť vlakom. V novembri o5 začal. Na tri týždne.

V Lidl spustili samoobslužné pokladnice. Vcelku bez problémov, jedine, čo haprovalo bolo otváranie dvierok z predajne, resp. čítačka čiarového kódu. Organizuje a podporu robí jedna predavačka. Koncom mesiaca sa mi stalo, že ma privolala do zdanlivo prázdnej pokladne. No boli v odkladacom priestore nejaké potraviny. Dal som ich nabok, keď v tom dofrčal chudý týpek, čo tu robím. "Predavačka ma sem poslala". "No odpáľ!", vyštekol a odsotil ma. Ako nakúpil, som sa vrátil. Týpka stále občas v Lidl stretávam,

3.8.2024 - baby sú na prázdninách v Nitre, čo so ženou využívame na bicyklovanie. S jej Liv som ju vytrepal po poľnej ceste na rozhľadňu Ibovka za čo som si zaslúžil ostrú kritiku. Ale vyhli sme sa prehánke v Trenčíne,

6.8.2024 - prišla mi nová platobná karta. O pár mesiacov som v rifliach našiel starú,

8.8.2024 - "Peršingy", teda 40-ročné rušne radu E363 dosahujú rýchlosť 160km/h. Po dvoch dňoch pri týchto výkonoch zhorel pri Bytči rušeň ťahajúci rýchlik zo Žiliny. Premávka skolabovala a vlaky meškali 1 až 2h,

14.8.2024 -  Pri Váhu som so svojím skupinárom. No radšej by som mal okolo seba baby z gymnázia,

 

Batman na hajzli v kancli.

 

16.8.2024 - rozmaznané, pretučnené morča Tofi nechce žrať seno od Plačka. Kúpil som teda iné, a to už žuje,

18.8.2024 - cigánsky tábor pri Váhu, či utečenecký na kúpalisku. Máme prázdninárky. Vo Váhu som zachraňoval nafukovačku, či skočil z lana. Na kúpalisku pod Matúšovým hradom som sa kúpal namiesto v plavkách v trenclách. Skúšal som si aj ženské plavky, ale z jednej strany mi trčal vták, z druhej gule. Bolo že to rehotu. Z trnavského kúpaliska sme tesne ušli pred búrkou,

22.8.2024 - výmena meračov a ventilov vody v bytoch. S guľovými ventilmi neboli obyvatelia spokojní, tak sa vymenili za priame s kolieskom. No u nás ho máme tak nešťastne namontovaný, že opiera o sadrokartónovú stenu,

25.8.2024 - zberám chabú úrodu na záhradke,

26.8.2024 - malý zelený pavúčik zapchal odtok kondenzátu z klimatizácie na Jarise a voda vytiekla na podlahu spolujazdca. Prefúkol som hadičku a vyletel von,

2.9.2024 - do firmy prišli Pandžábi z Indie. Normálne najatí agentúrou. Vtipné je, že medzi sebou hovoria anglicky, lebo pochádzajú z rôznych kútov krajiny. Sneh už videli, ale naše hlavné Hovadovo nie. Do konca roka sa ich tu nachométne 50. Zaujímavé, že všetci majú rovnaký strih,

6.9.2024 - Dračica na STK a EK. Pomerne draho vyšla na 180Eur. Menili žiarovky, ale i tak. Vraj na diagnostike sa objavila hláška spaľovania vo valci.

12.9.2024 - kvôli tlak. níži Boris bol zrušený jarmok. Najviac však bola zrážkami, resp. následnou povodňou postihnutá severná Morava. Priemyselnú Ostravu vytopilo a dodnes sa mnohé podniky z 2m vysokej vody nespamätali,

Zaplavená Višňovská dolina. Kúsok ďalej som našiel rafťákov (živých).

17.9.2024 - ďalší obchodný reťazec Billa zaviedol samoobslužné pokladne. A čo predavačky? Tie pomaly miznú,

24.9.2024 - o5 sa menia plány v našom tíme. Korporát rozhodol o výrobe dátových centier v našom meste. Z Chorvátska dofrčal šéf aj šéf projektových inžinierov H. Kilometer od firmy v bývalej mliekarni postavili veľkú búdu, kde sa budú kontajnery montovať. Boli sme sa tam pozrieť. Kancelárie by boli tiež len kontajnery, čo sme zamietli. No akonáhle sa postavia alebo kdesi nájdu miesto pre kancle a spraví sa kantína, sťahujeme sa. Momentálne je však výstavba kancelárii pozastavená. Pohodili nám kontajnery pre 7 ľudí, čo je málo. Problém je i so zariadením buniek a s dopravou. Viac hardvéru nemôže byť na jednu osobu, auto (Fóbiu) by sme radi len pre nás,

26.9.2024 - odrb v potravinách. V jogurte s orieškami chýbala hlavná ingrediencia a mal som čistý biely jogurt,

28.9.2024 - zahajujeme fanúšikovskú basketbalovú sezónu. Žena si za trošku dramatických okolností kúpi permanentku. Musela najprv nahúkať na manažéra. Po týždni mala aspoň dočasný papier, neskôr už prenosnú kartičku,

1.10.2024 - riešim kurióznu reklamáciu. Zákazníkovi sme dodali ohrievač, no bez tej najdôležitejšej časti - ohrievača. Zaujímavé, ako mohli zariadenie vôbec testovať,

3.10.2024 - okrem Gúgl a fasabuku má firma aj ďalšieho mecenáša. Dnes na etickom školení mal americký školiteľ Nike mikinu. Zmyslom korporátneho školenia o úplatkoch je - keď sa dáva všimné, ide o pozornosť. Ak o tom vie celá firma, je to úplatok. 

4.10.2024 - zaúčam do firemnej kultúry nového kolegu Y., pôvodom z Egypta,

6.10.2024 - hubársku sezónu zakončujeme chabým zberom v Chocholianskej doline,

8.10.2024 - tak už aj firma nás otužuje. Chladné rána a v kancli sa stále nekúri. Vraj nefunguje kotol. Tak nám Pat a Mat doniesli prenosné radiátory. Jeden rovno vrátime a druhý darujeme do kancelárie pod nami. Vedľa v kancli majú klimatizáciu, ktorá umožňuje ohrev vzduchu,

9.10.2024 - jeden intelektuálne nesmelý pán si ošťal vo vlaku gate. Nech som sa uškŕňal ako chcel, na druhý deň som si zašpinil rifle od zubnej pasty a všimol si to až v robote. Karma je zdarma,

10.10.2024 - narodeninové prekvapkanie v podobe rečí, že odchádzam. Od firmy som dostal novú tapetu na obrazovku,

14.10.2024 - týždeň zdravia vo firme. Ovocie sa po troch dňoch minulo. V rámci svojho zdravia som sa nikde radšej nedal vyšetriť. Počúval som prednášku o správnom sedení, polohovaní a tak,

16.10.2024 - v meste otvorili Mac Donald. Spočiatku nemali dobrú prípojku a mesiac vrčal naftový agregát. Robí v ňom kámoška Mona. Po pár mesiacoch neprispôsobivých vyhodili aj s Monou,

17.10.2024 - nefunkčný terminál a web stránka pre objednávanie stravy. Musel som použiť ešte starý. Pred Vianocami repete,

22.10.2024 - viac ako dva dni nemáme teplú vodu. Sprchujeme sa u svokry, okrem staršej, ktorá je humusáčka,

23.10.2024 - prišiel nám nový mixér Bosch. Starý proste nevládal miešať. Keďže baby čaká vianočné pečenie, treba ho zadovážiť pred sviatkami,

28.10.2024 - vo firme niekto dostal skvelý nápad: zameniť heslo na číselný kód. Nie každému zmena prebehne hladko. 16-miestne heslo stále platí,

29.10.2024 - Bosana šíri vo vedľajšej kancelárii vírus. Postupne kašľú takmer všetci a v podstate sa chorôb do Vianoc nezbavíme,

30.10.2024 - riaditeľ závodu M.L. posunul inventúru na poslednú chvíľu až medzi vianočné sviatky. Pôvodne mala byť na dušičky. Firma jednoducho potrebuje generovať zisk do posledného dňa. Mal som ísť identifikovať časti na dušičky, takto som si to dal na poslednú nedeľu roka,

31.10.2024 - Halloween u babky. Na sebe mám overal levíka. Deti pečú mafiny, varia párky ako prsty,

4.11.2024 - skúšam práčku na reťaz. Fajná vec, akurát neviem bicykle mazať. A navyše poškriabem žene lak na Liv. Korekčnou fixkou potom napravujem tých pár rýh. Každopádne mám doživotný zákaz priblížiť sa k bicyklu,

6.11.2024 - bývalý šéf inžinieringu M.L. dnes chodil po kancli a ukazoval koho si pamätá. Trocha trápne,

 

Posledná dlhá trasa viedla začiatkom novembra do Trenčína. Kvôli mostu je už uzavretá.

 

7.11.2024 - ignorujem rozlúčkové stretnutie so švédskym viceprezidentom K.L. V konferenčnej miestnosti bolo málo miesta. Oficiálne ide do dôchodku, no európska centrála sa sťahuje do Švajčiarska, takže skôr dostal zlatého padáka. Nástupička je sympatický Talian A.,

10.11.2024 - na zápase ženskej repre v basketbale v Hovadove s kámoškou Monou. Naše baby so silným Tureckom prehrali. Pentou zrenovovaná Gopass aréna ma nemilo prekvapila. Jedlo okrem párka v rožku a šišiek z Lidl žiadne. Predražené studené nápoje. Cestou tam sme vo vlaku stretli moju sestru. Aká to náhoda. Dramatická, či skôr studená bola cesta s5. V Lepáku nám "vykapala mašina" a zostali sme hodni menu mesta prilepení. Po trištvrte hodine nás sprievodca vyhnal z vozňa so slovami: "Tuto volade vám pójde další vlak". Mrzli sme na nástupišti a domov došli o hodinu neskôr.

11.11.2024 - mladšia dakde podela preukaz železníc pre dieťa. Tvrdí, že nám ho dala. No nič. Boli sme sa odfotiť a vybavil som nový,

12.11.2024 - kolimaha Trek 3 v servise Ground v Trnave. Skúšam proste, kto mi spraví poriadne bicykel. Za 180Eur vyzerá, že je nastavený dobre,

15.11.2024 -  v pracovnom čase ma otravuje týpek z ČSOB, nech si založím smart účet a pošlem mi obratom 50Eur. A účet si môžem potom zrušiť. Nejako sa mi ponuka nezdala. Kto dá len tak 50Eur? Účet som nezaložil. Po týždni mi volá prečo. Nasraný zložil,

20.11.2024 - z nášho mesta zmizla obuv, farmársky obchod i obchod so sušeným ovocím a s erotickými pomôckami. Pribudlo veľa pánskych holičstiev, hlavne vietnamských. Vietnamcom nejdú handry, dali sa na holenie a manikúru. Dúfam, že je to len módna vlna, ktorá opadne. A objavil sa obchodík s canabis produktami,

21.11.2024 - ráno pod vozňom niečo búchalo. Myslel som, že hadica, ale zabrzdili sme v poriadku. Na stanici upozorňujem sprievodcu a ten vraví, že to bude nejaký uvoľnený kryt,

25.11.2024 - v kancli sa vadíme už aj o osvetlenie (okrem klímy a radiátorov). Skupinár L. zažne svoju polovicu, ja bez slova rozsvietim druhú, lebo mi svieti do očí. Osvetlenie druhej polovice miestnosti sa zasa nepáči elektrikárovi G. a narieka, že vlastne tu ani nechce byť a robiť z domu,

 

Čakáme príchod nových kolegov. Jaskyňa o5 ožila.

 

26.11.2024 - malo to byť len rutinné odstránenie polypu na hrubom čreve. Svokor leží v nemocnici, pretože začal pri výkone krvácať. Bude sa musieť odstrániť chirurgicky, čo sa v našom malo meste neudeje. Odporúčaný špitál nezobral, lebo brat mu začal vybavovať erudovanú nemocnicu v Hovadove, ale prerátal sa. Dedko si poležal viac menej zbytočne týždeň v meste, a potom ho na revers pustili domov,

27.11.2024 - vrátili sa spomienky na cyklovýlet do Hrubej Vrbky. Prišli ručne tkané podušky. Vyzdvihol ich kolega v Strání, za čo som ho obdaroval čokoládou,

28.11.2024 - staronová kolegyňa V. prišla po chorobe do kanclu a sadla si. Ako sa len divila, keď sa ocitla na zemi. Stolička nikde. Do roboty chodí viac menej symbolicky, lebo jej malý syn je ipt corý. Aby sme na ňu nezabudli, posiela napečené koláčiky. Prišiel mi mejl začatý 25.4.2024 s 25 ľuďmi na kópii,

29.11.2024 - každý deň lietam po meste a vyzdvihujem balíky. Ježiško chodí každý deň. 2 dni skúšam nové cyklotopánky,

30.11.2024 - milé, ale viac menej zbytočné gesto fanúšikov basketbalu. Babám rozdávame po zápase mikulášske balíčky. Niečo sponzorovala pražiareň kávy, niečo fanúšikovia. Na oplátku máme na bare otvorený účet,

1.12.2024 - bobry sa rozšírili aj k jazerám a ku kanáli. Spadnuté stromy popri cyklotrase,

Nový cyklochodník prilákal ja bobrov. Teritórium je od jazera po zberný dvor.

2.12.2024 - inventúra sa zasa o pár dní presúva. Pre mňa dobrá správa, lebo možno sa jej vyhnem. Nevyhnem,

5.12.2024 - stále spíme pri otvorenom okne. No začína sa spúšťať radiátor, preto radšej okno zatvorím.

Kolegovia, ktorí idú budúci týždeň ku kontajnerom, vyfasovali zimné bundy a prilby. Prečo sme nemohli dostať všetci? Vraj i týchto pár ľudí malo problémy ich dostať.

6.12.2024 - firma odpredáva fitness zariadenie. Chodil firemný Mikuláš. Kolega L. rozdal malé čokoládky (je tu len rok, takže ešte ho to baví), neskôr chodili dve dievčatá a rozdávali Milka čokolády podľa výberu. Jediný som mal mikulášsku čapicu,

7.12.2024 - výmena tesnení na oknách v kancli. K hajzlom sa dostali až o pár dní,

8.12.2024 - aj napriek oblačnému počasiu a +4°C stále točím kolieska Treku. Dnes 50km okruh cez Čachtice a Zelenú vodu, 

 

Po roku bol tiež dokončený cyklochodník do Vrbového.

 

9.12.2024 - rozbieha sa výroba kontajnerov. Došiel týpek M. z Chorvátska, aby zaučil našich inžinierkov. Skupinár P. nechodí zasa vlakom a vozí sa s týpkom z roboty domov a mňa klame, že chodí s kámošom. Na víkend šiel kolega M. s chlapíkom v hmle na turistiku na Javorinu. Výhľady žiadne, odniesol si akurát prechladnutie a nakazil ostatných,

10.12.2024 - na hale budú povinné prilby,

12.12.2024 - na obede do rúk som vzal tácku a na prstoch zemiaková kaša. A to si tácky vyberám. Dcérka zarobila na vianočných trhoch v škole čistých 18Eur (27Eur, ale časť musela odovzdať do spoločnej kasičky+punč). S basketbalovou čajkou sa dorozumela slovspič: Van evro. Hádzanársky zápas s rodičmi. Ja ako vždy fotím a chlascem,

13.12.2024 - na Luciu sa vymetajú kúty. V kancli sa presúvajú stoly do inej miestnosti - jaskyne. (G. je šťastný v tme) kvôli novým kolegom. Všetkých pár inžinierkov chytil záchvat užitočnosti a vysávajú v okolí svojich svätostánkov. Milé bolo, keď sa kolega G. vrátil z obeda a namieril si to do prázdneho priestoru. Bosane tiež nedošlo, že pár ľudí už nie je na svojich miestach,

14.12.2024 - tradičné zdobenie medovníkov u svokry. Baby sa tiež učia piecť oblátky. 

16.12.2024 - v kancli sú všetci vôkol mňa chorí. Niektorí našťastie doma. Nanešťastie iba chvíľu, 

19.12.2024 - prečo sa púšťa klimatizácia na chodbe? V zime nemá reálny význam,

20.12.2024 - ako tím sme sa prakticky rozpadli. Iné kolektívy idú na punč alebo večeru, či donesú vianočné pečivo, dnes je nás v kancli 1/5. Faktom je, že dosť ľudí umiera na prechladnutie. Na jar bola snaha Bosany zorganizovať opekačku, ale neuvoľnili sa lóve a vlastne ani nebola snaha od vedúceho, tobôž skupinárov, niečo také zorganizovať len za vlastné prostriedky. Ani pred Vianocami sme sa nedali dokopy. Od korony každý iba hľadí na to, ako vyjeb.ť s firmou a tráviť v nej čo najmenej času. Úpadok nezachránia mladé kolegyne, ktoré občas prinesú koláčik. V rodine vrcholí vianočný stres,

21.12.2024 - posledných 50km zo 6256km na bicykli som absolvoval po novej cyklotrase do Krakovian a potom ďalej do mesta a domov. Testujem novú apku Maps.me, keďže mapy.cz budú spoplatnené.  Kupujeme živú jedličku. Vyhadzujeme zhnité drevené ozdoby po záplave,

22.12.2024 - v daždivom počasí sa motáme po Olomouci na vianočných trhoch. Stánky sú bohatšie na sortiment, či jedlá z rôznych krajín ako vo Viedni. Vo Viedni bola krajšia výzdoba. Škoda škaredého počasia. Na pamiatku sme si doniesli kovový hrnček,

23.12.2024 - telo zúročuje celý rok a potrebuje vypnúť. Navyše mu neprospel mesačný pobyt vo vírusovom kúpeli v kancli. A tak kašlem. Nič ma nebolí, len bŕkam a mám nechuť k jedlu. Neprestávam s otužovaním v sprche. O deň neskôr kašle aj staršia, ale prekoná vírus rýchlo,

24.12.2024 - "Keď vám bude ťažko, spomeňte si, s kým ste sedeli pri vianočnom stole", týmto slovami zakončujem svoj vianočný príhovor. Ženu som prekvapil tričkom Grinch na spanie. Drahá babám kúpila detské mikiny so Stichom,

25.12.2024 - naozaj telo vypne a nasledujúce dve noci sa preberiem na podlahe. Predchádzala tomu bezsenná noc a nauzea. Ako vždy, povianočný darček bude - tentoraz tlakomer. Mám nízky tlak, a pritom vlastne robím všetko preto, aby som ho zvýšil. Príčina bude psychosmatická, ako to pri takýchto stavoch je. Až sa čudujem, že telo odpovedalo až tak neskoro. Totiž aj zdravie nezávisí od úrovne blahobytu, ale od vzájomného vzťahu ľudských sŕdc a od toho, ako sa človek díva na svoj život. Dám šancu zistiť nášmu zdravotníctvu, prečo?

Nejdeme ani svokrovcom na tradičný hod na Boží hod. Nebudem riskovať ich nákazu. To už som raz spáchal,

26.12.2024 - chodím sa aspoň venčiť ráno von. Šiel by som aj na kolečko vyskúšať nové topánky a termosku, ale to ma všetci zhejtovali. V takomto krásnom počku trčím teda doma. Ako bonus som stratil čiastočne čuch (asi na týždeň, resp. mám čuchové reminiscencie),

30.12.2024 - presne o siedmej sedím v čakárni u obvodnej. Zalomila rukami, čo už teraz vyšetrí po týždni. Mal som ísť hneď do nemocnice. Zobrala mi krv na celkový obraz (vykreslený je dobre) a poslala na interné. Odtiaľ sa pavúk začal rozširovať a mám ísť na kardio a tlakový holter. Nevybavil som tento rok už nič.

 

Iba raz do roka je otvorená Plavecká jaskyňa. Tá krajšia časť aj tak nie je prístupná.

 

31.12.2024 - v mrznúcej hmle (-2,5°C) nevydarený pokus o turistiku na Marhát. Staršia neraňajkovala a v polovici cesty takmer skolablovala. Takže sme sa vrátili domov. Ale objavil som jaskyňu pod Marhátom. Posledné hodiny som sa nudil pri silvestrovskom Možné je všetko.

Rok sme teda nezakončili najlepšie, mňa chytil vírus riadne za pačesy a aj staršiu som nakazil. Svokra zaviezol ostatný deň brat do nemocnice na vybratie polypov v čreve.Odstránenie prebehlo v poriadku.

 

Modrá Rulanda

  

    I na jeseň sa vraciame na Moravu. V krásny slnečný, no už chladný deň, nakladáme kolimahy do vlaku smerom do Mesta a ďalej na Vrbovce. O deviatej s nami cestujú traja fosils z Tr. Teplej s električkami. Vystupujú rovnako ako my na konečnej. Stratia sa nám v stúpaní na Kuželov. Pri stanici sa ešte zdržíme, jednak obliekaním a druhak prítulnými mačiatkami vyzerajúcimi ako Garfield po zázračnej premene. Z Vrboviec sa spustíme na Slovácko. Po dvoch kilometroch nasleduje prvé stúpanie k veternému mlynu. Vchod je od obce, ale dovnútra nejdeme. Vstupné je asi 70Kč.

Stále funkčný mlyn.

    Iba kúpim pohľadnicu a spustíme sa dolu do Kuželova. Zjazd dole ma pribrzdí stará motorka. Jačí ako....  Musím hamovať, lebo ju sundám. Dedina plynule prejde do Hrubej Vrbky. Zdanlivo obyčajná dedinka, diera, no významná hneď niekoľkokrát. Na jej konci sa otáčame a vraciame ku starým kamenným komorám, ktoré patria medzi chránené pamiatky. 

Pôvodné domy nemali pivnice, preto sa pred každým domom stavali komory.

    Pri obecnom úrade sú nejaké stánky s remeslami, grilujú sa párky a po dedine letí koč ťahaný dvoma koníkmi. Hľadáme Vrbecké múzeum. Prekročíme Kuželovský potok a o5 sme na hlavnej ceste. Napravo čupí malý domček s dreveným plotom. Úzkou bránkou vojdeme na dvor. Privíta nás starší pán. Vmžiku nás vtiahne dnu a naleje do kalíškov slivovicu. Milé privítanie na Horňácku a hlavne nečakané. Dnes sme boli asi jediní regulárny návštevníci súkromného múzea. V dedine majú dnes festival Zachraňte stodoly, preto i bývalý starosta p. Prášek dnes domček sprístupnil. Po zahriatí sa pustil do rozprávania o obci, domčeku a jeho slávnych obyvateľoch, či jedinečných ručne tkaných podušiek (tie sme si zamilovali).

Pôvodne židovský sedliacky dom je od r.2020 múzeum.

    Výklad bol prerušený miestnymi malými návštevníkmi, ktorý v rámci festivalu plnili rôzne detektívne úlohy. Dvojičky, také živé striebro, nezaujímal strýc ani veteš vôkol, ale len maršlofky (sladké cukríky). Boli zlatí. Rovnako aj dve dievčatká, ktoré storočnú pascu na myš nevedeli nájsť. Na obed pečú divočáka a bílu polívku z mozečku. Iný junák hľadal klobúk na poobedňajšie oslavy. "Strýcu a mohu si ho dneska nechať?" "To víš chlapče, šak mi potom vrátiš". Aj starosta sa ukázal v príbytku po židovských osadníkoch. Bol som v úžase - malá obec pod Bielymi Karpatmi a koľko má unikátov, či slávnych rodákov. A tiež príjemných, obyčajných ľudí.

    Jeden z nich je prvý pravoslávny pop svätý Gorazd, II. vl. menom Matěj Pavlík. po prvej sv. vojne sa rozišiel s katolíckou cirkvou a založil vlastnú, ktorá sa neskôr pridala k pravoslávnej. Umučený a popravený za haydrichiády, lebo v pražskom kostole ukrýval atentátnikov. V bývalej republike Gorazd založil vyše 40 svätostánkov. Tak už vieme po kom sú na východnom Slovensku pomenované kostoly. V Hrubej Vrbke zostal na pamiatku monastier.

    V príjemnom prostredí pohostinných ľudí sme strávili takmer hodinu. I fotografka nás zvečnila do obecných novín. Stodoly, či múzeum sme zachránili sumou 100 kačenek a pobrali sa ďalej. Až cestou som si spomenul, že som mal starostu zneužiť a vyžobrať pohľadnicu. Nič to. Poputuje na miesto mňa mejl. Cez Tasov pokračujeme do Hroznovej Lhoty. Vidíme krojovaný sprievod s ľudovou muzikou kráčajúc dedinou. Znova obraciame bicykle a zastavujeme pri nich. 

    Pýtam sa chlapíka v kroji , či je tu svadba. "Ne. Hody máme" Včéra sťe tu mali být. Byua veselka". Spravím pár záberov a šliapeme do ďalšej dedinky Kněždub. V jej strede je Slovácky Slavín (cintorín osobností Slovácka) a dom ľudových umelcov bratrov Úprkov.

   Pred obcou obiehame prvýkrát manželský pár na horákoch. Druhýkrát v Tvarožnej Lhote a napokon ešte tretíkrát v stúpaní pred Strážnicou. Zletíme dole a stojíme pri kapličke sv. Jana Nepomuckého. Manželia nás dobiehajú. Oni pokračujú do Petrova, my ani sprvu neviem kde. V Strážnici sme boli minulý rok na zámku. Dnes si pozrieme kamenné Strážnické brány s polkruhovými baštami. 

Je škoda, že zo vstupnej brány s padacím mostom sa zachovali len bašty.

    Neprejdeme ani 4km a o5 stojíme pri vinných pivniciach v Petrov-Plže. Zomkne ma pocit dé javu. Voľakedy som už tie pivničky videl. Kde?

    Pýcha Slovácka sú vinné pivnice Plže zo 16st. pri obci Petrov. Na svahoch kopca je ich okolo 80. Meno dostali podľa hojného výskytu slizniakov. Vybudovali ho samotní vinári. Pivnice, hovorí sa im aj búdy, tvoria malé mestečko s dvoma námestiami. Natáčal sa tu film Jak básnikum chutná život a známy seriál Slovácko sa nesúdi.

 Chvíľu sa motáme, kým obslúžia hostí, potom poprosím vinárku o 2x2 deci burčáku Modrá Rulanda. Ružová farba sladkého elixíru ladí s farbou moruše a s drahej dresom. Začína sa nám na tom Slovácku páčiť. Putovaním po vinárskych cestách Strážnicka nedôjdeme ani na Slovensko. 

Krásna kombinácia jesenných farieb vo vinohradoch Plže.

    Po koštovke usadáme na bicykle a prejdeme pár kilometrov k hraniciam pri Sudoměřicích. Po kilometri sme v Skalici. Pekné historické mestečko. Námestie vydláždené mačacími hlavami. To sa vidí už len u veľkých miest. Na námestí pri kostole je zrovna svadba. Žeby sme sa vtierkli a nechali sa pohostiť? Takí odvážni nie sme a po pár záberoch odchádzame. 

Kostol sv. Michala archanjela ukrýva najvzácnejší oltár na Slovensku.

    Hľadám cestu k ikonickej rotunde sv. Juraja. Na Potočnej ulici však odbočím zle a za kláštorom sa otáčame. K rotunde je zákaz ísť s bicyklami, no nenecháme ich predsa dolu. Po schodoch ich vynesieme hore a oprieme o zbytky gotického múru. 

Je už po druhej hodine a hlásia sa prázdne žalúdky. Viem, že nás čaká ešte stúpanie za Holíčom. Preto zastavíme na rohu Potočnej ulice v Pizza do Domu. Majú v ponuk všetko možné no zrovna pizzu do ruky nie. Objednáme si kurací kebab v placke. K tomu hranolky. Sedieť veľmi nie je kde, preto sa usadíme na priečelí krčmy Peklo a Raj. Spoločnosť nám robili socky a ožrani, ktorí sa vyrojili z dverí. Tortila nás nasýtila a hranolky putovali do batohu. 

V karneri zo 14st. boli pochovávaní významní občania mesta.

    Oprieme sa do pedálov a šliapeme nejakých 8-9km hlavnou cestou do Holíča. Upútajú ma zatopené polia a čajky na nich. Vietor sa obrátil na juhovýchodný a ideme proti nemu. Začína mi byť chladno. Šak sa zahrejem za mestom. A veru je to tak. Rušnou cestou na Blavu prefrčíme Holíčom (boli sme tu minulý rok) a odbočujeme doľava na Šaštín. Začína tiahle stúpanie až po Búdkovianske rybníky. Za nimi zastavujeme na odbočke na holíčsku skládku. 

Chvojnícka pahorkatina.

    Z planiny je krásny kruhový výhľad na Holíč, Hodonín, údolie rieky Moravy, či na Záhorie. Nahodíme na seba bundy a letíme dolu do Petrovej Vsi. Hneď za družstvom odbočujem doprava na Gbely. Je to menšia zachádzka, ale láka ma vidieť prvý vrt. No vidím akurát prd. Pamätník je len rúra trčiaca zo zeme s malou mramorovou tabuľkou. 

Z prvého vrtu z r.1913 sa zachoval len malý pomníček.

    Čierne zlato sa začalo na Záhorí ťažiť tesne pred I.sv. vojnou. Našiel ho v r.1912 náhodou miestny čudák a vynálezca Jánoš Medlen, keď odhodil zápalku do bariny. Tá sa vzňala a ďakoval Panenke Márii Šaštínskej, že "sem nezhorau". Jánoš sa však nevzdal a začal nelegálne čerpať plyn na vykurovanie domu s netypickými kruhovými základmi (mal pod ním zásobník plynu), až pokiaľ nevyletel príbytok do vzduchu. Gbelmi letiaca strecha neušla pozornosti starostu a povolal banských špáračov z rumunského Kluž. Ťažba uhľovodíkov mohla začať. No nie tak ľahko. Jánoš ťažbárov odháňal. Po rozpútaní vojny ho násilím odviedli na front. Samozrejme po návrate boli pozemky zoštátnené. Nezbohatol teda ako Džejár v Dallas, ale zomrel sám, v chatrči v r.1944.

    Oproti vrtu je cigánska osada, odkiaľ na nás útočí miestny trhač. Neúnavne šteká, ale má plné gate. Vidíme i ľudí s košíkmi na hríby. Poloprázdnymi. Čakal som na mieste ťažobnú vežičku, ale to musíme šliapať o5 do Gbel k priemyselnému areálu pri železnici. Míňame opustené budovy (od r.2010) naftárskej spoločnosti. Jedna z hrozným dizajnom, do ktorej narazila sklenená pyramída, je i oproti vežičke. Budovu vlastní česká firma a na reinkarnáciu roky čaká. Na Naftárskej ulici je nejaká snaha o technologický park. 

    Cestou do Šaštína križujeme znova centrum dediny, kde po ulici kráča svadobný sprievod. Kapela však hrá pomaly ako pri rozvode a nie veselke. V meste začína sprvu mierne stúpanie, ktoré za obcou prejde do slušného stupáka. Aspoň, že je krátky. Na vrchole Ostrého vrchu je odbočka na Mojmírovu baštu. Alejou so 44 stromčekmi (toľko detí sa v Gbeloch narodilo v r.2022) ideme šotolinou k vyhliadke. Vchod dovnútra je na elektrický zámok. Treba stlačiť gombík a dvere sa otvoria. Vstupné dobrovoľné. Z vyhliadky je dovidieť až do Rakúska, či na Bradlo, no začína sa mračiť. 

Mojmírova bašta pripomína od r.2023 pôsobenie Cyrila a Metoda.

    Preto sa ani veľmi nezdržujeme a schádzame lesom dolu do Smolinského. Pri krajnici badať, že tamojšia pôda je v hĺbke pol metra čistý piesok. Čo je vlastne morské dno. Odtiaľ je len kúsok do Šaštína. Plánoval som pri bazilike cyklopúť skončiť, no človek mieni, železnice menia. Do Senice by sme nedostali vlakom kolimahy kvôli náhradnej busovej doprave. Ešteže som pozrel výluky. Drahá si prezrie baziliku a absolvujeme posledných 11km do Sekulí na stanicu. V Kútoch sme už boli, preto som zvolil inú nástupnú alternatívu. Tak ako nás mačky privítali vo Vrbovciach, v Sekuliach sa po takmer 90km s nami lúčia. No nie sú také odvážne, skôr plaché. Stanička malá, no je pokrytá wifinou. Nemám už čas kúpiť lístky, zaobstaráme si ich až vo vlaku. Tesne pred príchodom výpravca zahlási vlak a presunieme sa na rozbité nástupište. I táto frekventovaná trasa by si zaslúžila renováciu. Vo vlaku napradieme rozhovor s chlapíkom, ktorý robil okruh zo Zohora na Bradlo a cez Senicu s5. Míňal nás pred Borským Jurom. V Zohore ho vystriedal otec zo synom, ktorý bol pretekať na horskom bicykli v Stupave. Vracajú sa až kdesi na Kysuce. V Malackách obsadili celú súpravu osoby z kultúrne nezvýhodneného prostredia. Našťastie sa s tými napratanými kabelami viezli len jednu zastávku do Plaveckého Štvrtku. 

    Nechvalne známa rómska osada leží nelegálne na zásobníkoch plynu, ergo na štátnom pozemku. Netrápi ich odpad, plyn, exekúcie ani "no-go" zóna, ktorú vymysleli gádžovia, tobôž nejaký čip na vodu. Roky sa v osade striedajú aktivisti, politici, novinári, svatuškári, dobrovoľci a nič. Poštu roznášajú policajti, starosta ani nemá odvahu vstúpiť do čierneho osieho hniezda. Hoci boli snahy osadu zrovnať zo zemou, súd rozhodol inak. Odvtedy strkajú kompetentní hlavu do piesku, riešenie je v nedohľadne a temný mrak nad Štvrtkom sa utešene rozrastá. 

    Na hlavnej stanici sa o5 pridáme k mladému pretekárovi z Kysúc. Chceli si kúpiť lístok na RegioJet do Žiliny, ten však neberie bicykle. Budú teda vyše hodiny tvrdnúť na stanici medzi bezďákmi. Naposledy sa ich podarilo vyhnať, bezďákov myslím, v čase konania MS v hokeji v r.2019. Neexistuje trvalé riešenie? Nechali sme ich v spoločnosti podivínov, stratených existencii a ďalších kultúrnych obohacovačov a o trištvrte na osem sa nalodili na rýchlik domov. Vo vozni sme si vypočuli zopár tínedžerských výrazov a sykanie asi bývalej učiteľky. A tiež ako možno sypať za rok a príbeh pohovoru. V Lepáku ako inak, čakáme na Nitriansky tajfún. Z 10min. meškaním dojucháme domov. Nič to však neuberie na zážitkovej ceste, ktorú máme dnes za sebou. Takmer v každej obci, či mestečku sme stáli a čosi videli, ochutnali. Týmto sa vymyká z našich bežných cyklovýletov.

Štít Liptova

   

     Po troch rokoch abstinencie horského vzduchu mi už milované slovenské minihory chýbali. Preto som neváhal a v neskorom lete som si zobral deň voľna, že sa pozriem aspoň v jednom dni na Liptov. Bol to môj druhý sólo výstup po Považskom Inovci. Drahá z rôznych dôvodov nemohla.

   Ráno vstávam po štvrť na šesť. Ani neraňajkujem, i tak, kým vyrazím je takmer trištvrte. Len čo prejdem prvú križovatku počujem zvoniť telefón. Odstavím auto a volám so ženou. Zabudol som jej vrátiť malý technický preukaz od Dračice. Prebehnem parčíkom domov. Už ho našla spadnutý v koši na bielizeň. Vraciam sa k autu a konečne vyrážam na vyše 200km cestu do Žiaru. Na diaľnici si doprajem raňajky v podobe vianočky s maslom pripravenej doma a coly pripravenej kdesi v Prahe Lúče vychádzajúceho slnka má zastihnú v Žiline. Rovno odbočujem na Ťarchavú, Strečnu sa vyhýbam, lebo pri sanácii brala postavili semafor. Predĺžim si cestu o nejakých 20min., ale takmer po Párnicu som na ceste sám. Zato v protismere sa valia ľudia do roboty. V Kraľovanoch sa napojím na rušnú cestu do Ružomberka. Predo mnou sa vlečie nákladiak s plastovou nádržou a mierne spomalíme. Kúsok po diaľnici. Už ho vidím. Štít Liptova. Vyzerá blízko, ale cesta naň bude dlhá. Pred pol deviatou som v Liptovskom Mikuláši.  

    Cez mesto prejdem až k odbočke na Smrečany. Začína trvalé stúpanie vlastne až na Baranec, ktoré zatiaľ nejdem po vlastných. Smrečany plynulo prejdú do Žiaru. O5 sa vlečiem za poštovým kuriérom. Za dedinou je v lese parkovisko pri ústí Žiarskej doliny. Zabrzdí ma rampa a pre vstup na plochu vypľuje automat žltý žetón. Je to lepšie ako tlačiť zakaždým papier. Parkovné 5Eur. Parkovisko je zpola plné. Cesta mi trvala takmer 3h. Prezujem sa, skočím do Toitoiky a pred deviatou vyrážam. V Žiarskej doline začína Tatranská magistrála. Idem však len nepatrný kúsok a opúšťam ju pokračujúc po žlto značenom chodníku. Stúpanie do 1100m nie je zatiaľ veľké. Seriózny stúpak začína až za križovatkou lesných ciest. Obieha ma ženička. I napriek miernej nadváhe vyzerá v lepšej kondícii ako ja. Niekde idem po chodníku, niekde si ho skracujem kamenistou gedrou, resp. starou zvážnicou. Pokiaľ nespadnem na kolená. Z batohu vycestuje fľaška. Telo si asi v prudkom stúpaní vypýtalo oddych a vodu. Obieham poľskú rodinku s asi 4-5 ročným chlapcom. Pýtam sa, či idú na Baranec. Chlap tvrdí, že áno. A pýta sa, či je to ďaleko. "Ďaleko a vysoko", vravím mu. No prajem im veľa šťastia. Baranec nie je pre malé deti. Tí ľudia netušia, čo ich čaká. To neviem ani ja. Počítam, že došli tak na Holý vrch. Nemohli ísť radšej do blízkej Medvedej štôlne na permoníkov? Obieham aj staršieho pána so synom. Ten vyzerá, že má tiež dosť. Ale podľa mňa dôjdu. Vidím ich v diaľke za sebou. Stromy miznú a objavuje sa kosodrevina. Otvárajú sa i krásne výhľady na Liptov.   

Liptovský Mikuláš a Mara z Holého vrchu (1723m n.m.).

  Po necelej poldruha hodine som na Holom vrchu. Pocítim chladný severný vietor. Ale nízke stromčeky ma zatiaľ chránia. Zjem banán a pokračujem chvíľu po hrebeni. Dokonca schádzam dolu. Vidím už i svoj cieľ, ale väčšina tatranských vrchov je zatiaľ skrytá. Čaká ma stúpanie na Kečku, ktorú nazvem Malý Baranec. Ten je však po mojej pravej ruke na druhej strane Trnoveckej doliny. Na predkopci Baranca je už i výhľad na hrebeň Západných Tatier.  

Na hrebeni Baranca.

    Vidím ľudí stúpať na Baranec od Podbanského po zeleno značenom chodníku. Volá mi drahá, že som sa jej neozval, keď som došiel do Žiaru. Dychčiac sa chvíľu bavíme, pričom obieham sediaci manželský pár v mojom veku. Na vrchol mi zostáva odhadom polhodina. Navliekam si mikinu, lebo kosodrevina mizne a objíme ma chladný vietor. Už vidím typický betónový stĺp. No potom mi zakryje výhľad kopa kamenia, ktoré obchádzam zľava. Už mám vrchol na dosah. Chvíľu kráčam po trávnatom hrebeni a som pri stĺpe. Hoduje pod ním partia ľudí. Cesta hore mi trvala 2h a 17min. Celkom slušný čas oproti tabuľkovým 3 a pol hodinám. Fantastické výhľady na Vysoké Tatry s dominantným Kriváňom a Gerlachom za ním. Na západe Choč a za ním masív Malej Fatry od Rozsutca po Krížnu. 

Hrebeň Liptovských (Západných) Tatier od Salatína, Baníkov po Tri kopy.

   V tieni na juhu sú krásne vidieť Nízke Tatry od Chabenca až po Kráľovu hoľu. Pod ním sa leskne hladina nádrže Čierny Váh. Jedného zo skupinky poprosím o foto. Zjem pagáč pri pohľade na Baníkov a Tri kopy, a pritom sa s mladým mužom bavíme ako ďalej. Podľa navigácie je to cez Plačlivé a Smutné sedlo asi o pol hodinu dlhšie ako zísť z Plačlivého dolu do Žiarskeho sedla. Vravím, že najneskôr o pol druhej treba byť na Plačlivom. A veru ani dlho nesedím a pokračujem dolu z vrchu. Lúčim sa s nimi, že sa uvidíme na Plačlivom. Ukusujem pritom z orieškového koláča z Českého Krumlova. No po minúte prišiel prudký klesák po skalách. Nedojedený koláčik putuje do vrecka nohavíc a sústredím sa na zostup. 

Podo mnou sedlo Jamina, nad ním Smrečina a v pozadí Plačlivé.

   Hore stúpa chlapík s gitarou na chrbte. Hovorím, že v mojom prípade  by som klávesy hore netrepal. Nasleduje o5 stúpanie cez skaly Jamina na kopec Smrek. Technicky najnáročnejšia časť túry po úzkom chodníku. Len vyšúchané skaly dávajú tušiť cestu hore. Smrek je už o5 ako Baranec trávnatý kopec. Žiarske sedlo nie je ďaleko a vidím hríbik. Malé pliesko pod sedlom, ďalšie je pod Plačlivým. Ani sa v sedle nezdržujem a stúpam hore. Vrchol Plačlivého sa zahalí na chvíľu do mraku. Je niečo po jednej hodine, keď stojím pred okrúhlym železným hríbikom s popismi výhľadov. Po 20 rokoch. Vtedy som prechádzal s drahou hrebeň cez Ostrý Roháč.  

Pohľad z Plačlivého na Otrhance.

     Na kopci som momentálne jediný Slovák. Všetko sama grupa salamova. Nekonečne pózujú pred žltou tabuľkou Plačlivé. Vyzerá ako keby v tých 2km  lapali vzduch. Prvé, čo poviem na vrchole je: "Ved nič nevidím a kvôli tomuto sa sem šplhám?" Nikto mi asi nerozumel. Smutná dolina s Roháčskymi plesami bola zatiahnutá v bielom mlieku. Objavili sa pri mne dvaja Slováci, ktorí čakajú na odkrytie doliny. Ja si nájdem aké také miesto nad strmým zrázom, kde nefúka a tiež čakám na dolinu pod mnou. Akosi mi nie je dobre od žalúdka. Zjem iba jeden rožok so suchou salámou. Načnem i pagáč, ale nedojem.  

Roháčska dolina obklopená.

  Poprosím staršieho pána o foto. Je to Čech. Napradiem s ním rozhovor. Ide cez Roháč a Smutné sedlo do doliny. Zajtra si dá Baníkov a zíde do Žiarskej doliny. Hovoríme o českých horách, kde s rodinou prakticky trávim už dva roky dovolenky. Biela opona sa pomaly dvíha, Poliaci tiež a môže nastať fotenie. Vytiahnem i ďalekohľad. 

Plačlivé od 2000m vysokého vrcholu Nohavica.

 

    Okolo pol druhej ovešaný blbosťami a s paličkami schádzam dolu. Dobieham Polky, ktoré kreatívne zavzdušnia cestu. "Co jest to za šuter?", pýta sa jedna a ukazuje do slnka. "Baranec", odpovedám. "Aháá". Ja s paličkami a navešaný rovnako schádzam opatrne dolu. Nahlas konštatujem: Keby som nemal na sebe pičoviny, inak by sa mi šlo." "Kto za to môže?", počujem slovenčinu nad sebou. "Neviem", odpovedám. 

Smutné sedlo.

     Do Smutného sedla idem s dvoma, asi jedinými Slovákmi. Jeden z nich má nástupovky Dynafit. Ja som dnes volil klasické vibramy. A veru som dobre urobil. Pár krát som sa šmykol a hrozil mi vyvrtnutý členok. Do Žiarskej doliny je skratka a dá sa vyhnúť sedlu. Ja však zídem dolu. O chvíľu je pri mne starší Čech. Má dobré tempo. Je o 10 rokov starší odo mňa. Všetci schádzajú do Smutnej doliny, len ja zamierim opačným smerom na juh do Žiaru. 

Hrebeň na Baníkov patrí medzi najťažšie na Slovensku.

Schádzam sám po modro značenom chodníku až po križovatku pod Homôlkou. Počujem rykot. Aj prúd šťanky sa mi zastaví, čo stuhnem. Najprv si myslím, že medveď, ale bude to skôr jeleň. Majú na jeseň ruju. Vychutnávam si samotu a na chvíľu si sadnem do trávy s výhľadom na Baranec. Dobíjam si baterky. Hory sú pre mňa obrovský relax. Najradšej by som ani neodišiel a zostal bývať na nejakom vrchu alebo aspoň v sedle.

  Od križovatky pribudnú ľudia. Tlieskajú a rykot na čas stíchne. Dobieha ma postupne partia ľudí z Baranca. Schádzajú ako švábi. Týpek sa ma pýta, či som dal zamýšľaný okruh. Oni sa v sedle Žiar rozdelili a niektorí šli na Plačlivé, iní strážili batohy. Je pravda, že za mnou dosť zaostávali z Baranca. Cestou dolu ma jednotlivo obehli. Pre mňa je cesta dolu vždy horšia. Vyzerám poondiatú chatu za každým stromčekom. Prejdem cez potok Smrečinka a som na mieste. 

     Je niečo po štvrť na štyri. Pred chatou však zájdem kúsok doprava ku symbolickému cintorínu. Pod chatou stále požičiavajú kolobežky dolu, i keď je po sezóne. Pýtam sa týpka, aká je cesta. Vraj dobrá. Mne Bobo hovoril, že šiel na kolobežke dolu a cesta je bieda. Je pravda, že je na nej úsek bez asfaltu, iba šotolina. Ale pri pohľade z chodníka, ktorý je nad cestou, nevyzerá zle.  Na chate sa dá platiť kartou. Objednám si hustú paradajkovú polievku s guličkami a syrom. Na to kofolu. Samozrejme pohľadnice s pečiatkou. Sedím na vonkajšej terase a vyhrievam sa na slniečku. 

 

    Pod nohami sa mi batolí dieťa. Matka ho potom položí na stôl. Stále mi je ťažko od žalúdka, ale niečo teplé do seba potrebujem dostať. Partia 4 záhorákov sa ubytováva. Po štvrtej hodine vstávam a pomaly sa poberám dolu. Mám dosť času a rozhodujem sa ísť pešo. Napokon som dobre urobil. Väčšina ľudí ide asfaltovou cestou na parkovisko. O5 osamiem na modro značenom chodníku. Je plný riav a potôčikov. Navyše si šetrím chodidlá. 

Smrečianka pramení pod Plačlivým a v Okoličnom končí svoju púť vo Váhu.

     Oproti stretám iba manželský pár s čiernym huňatým psom a neskôr samotnú dievčinu, ktorá zjavne prenocuje na chate. Po 7 a pol hodinách som o5 pri aute. Inteligentne som prikryl plechovku Redbullu handrou, ktorou utieram hovná z kapoty. Aby sa mi neuvarila. Po túre ju opláchnem v potoku, ale k ústam ju nepriložím. Zaplatím parkovné, automat vypľuje žetón, ktorý mi otvorí rampu. Stojím hneď v Žiari a kupujem si kolu. Postaví ma na nohy a uľaví sa mi na žalúdku. Cesta ide plynulo. Pred zotmením som v Žiline. Doma som asi za 2 a pol hodiny. Asi naj turistika tento rok. O pár týždňov som stál aj na Lomničáku, ale už nie vlastnými silami a príliš krátko, aby si človek kopčeky vychutnal ako keď sa prechádza v ich objatí.

Západné svahy Baranca a Smreka sú obľúbené v zime u skialpinistov.

Akadémia rodičov uvádza: Sestry v akcii

         Takže o5 po roku nejaké tie novinky z dospievania našich ratolestí.

    Staršej sa až z hlavy dymí, čo sa na gympli učí. Vtedy musí byť v dome kľud. Ja s drahou len žasneme ako sa venuje škole. To veru my sme viac menej na školu kašlali. A to patrí medzi priemer, neviem si predstaviť, ako sa učia jednotkárky. Jediné, kde hodne hapruje je fyzika. Sen o doktorke sa pomaly rozplýva ako para nad Jaslovskými Bohunicami. Už chce ísť len cestou najmenšieho odporu. A možno sa vydá v šľapajach mamy, ktorá jej už drží na vodárňach miestečko. Samotný gympel vyzerá fajn škola. Mali týždeň, kedy chodili rôzne oblečení, napr. v pyžame alebo v postavách obľúbeného seriálu, samé parády a oslavy. Chodia po domácich (Malé aj Veľké Tatry, Hovadovo, divadlo) aj zahraničných výletoch (Viedeň, chystá sa Taliansko). S bifľovaním súvisí i jej obľuba čítať knihy. Na nátlak sme kúpili ďalšiu malú knižnicu do izby. Pod stromček si priala dvakrát toľko kníh (15) ako minulé Vianoce, no musela si vybrať. Momentálne žerie sériu After. Lepšie ako litrový termohrnček. Na notebooku momentálne, pokiaľ viem, pozerá Priateľov. 

    Basketbal po veľkonočnom turnaji v Prahe zavesila totálne na klinec. Teraz ju pochytili kolky. Súťaží za dorast v miestnom klube. Aj sme boli na pár domácich zápasoch. Mestská liga je len piatková zbierka opileckých fosilis a medzi nimi pár adolescentov. Navrhol som meno tímu Bobry alebo Žabky podľa ich zelených tričiek. Dedkovia a babky sa pred hrou musia posilniť borovičkou a pivom. I rozhodca upíja varené víno. Tradičné kolkárske jedlo sú párky. Proste krčmový šport. Aspoň v západnej lige hrajú mladí až po stupeň "deti". Má lepšie i horšie hry. Dcérka musí ešte hodne trénovať, aby sa dostala na nejakú prijateľnú úroveň, čo je asi 600 bodov za zápas. Pochytili sme nové kolkárskej pokriky: "Osem, osem, osem!" "Šušuu" (keď zhodí všetkých 9 kolkov). "Zazvoň!" alebo "Héja!". Nástup družstiev pripomína doby boľševika. Najmä pozdrav: "Kolkárskemu športu zdar!" Kolky sú dlhá, nudná hra. Ale tak, máme z dcérky radosť, podporujeme ju, hoci pre mňa je počítanie bodov vyššia matematika. 

    V čom nám robí starosti sú jej stravovacie návyky. Ťažko niečo zje. Neraňajkuje, ani poriadne neobeduje. Vraj majú z hotelky každý deň zemiaky. Pečivo takmer vôbec, ako som písal minulý rok. Jediné, čo miluje je - cibuľa. Dehydratácia a zoslabenie vyvrcholilo na jej narodeniny, keď skolabovala a skončila v nemocnici na infúzií. Kriesiť milované dieťa s očami obrátenými horeznak neprajem nikomu. Chodili sme 2 dni po vyšetreniach, ale bola to len chvíľková slabosť. Snáď sa poučila, i keď sa mi veľmi nezdá. Jej puberta je relatívne pokojná, stále napoly dieťa. Od mamy dostáva vreckové 30Eur. Sumu má na kino, čispy, hambáče a podobné výdavky s kamoškami. S nimi chodí venčiť aj psov alebo len tak suchárčiť, ako sme flákaniu kedysi hovorili. V lete sa chodili i kúpať. 

    Od jari prešla na fixný strojček na zuby. Zubárka chcela jej zubnú krásu vzdať, ale sme proste nenašli nikoho v širokom okolí, kto by sa dcérky ujal. Tak sa miestna ortodoncia rozhodla dokončiť začaté. Či však spraví zuby aj mladšej, je otázne. Tá si stále do huby občas nezabudne dať vyberací strojček. Tak som premostil na druhú ratolesť.

     Mladej naopak jesť chutí až príliš, veď i rada varí, no knihu do rúk vezme sporadicky. Skôr chodí vyžobrávať zablokovaný tablet a Youtube. Až je nervózna, keď nedrží v ruke čiernu obrazovku. Cez to všetko si na nete, či v tv pozerá aj varenie a vie sa postaviť kompletne sama k hrncom. Akurát je potom trocha viac odpadu a špiny, ale ide jej to a stále žijeme. 

    Škola ju absolútne nebaví, robí len nevyhnutné úlohy. Zobrala si asi k srdcu moje rady a školský rok začala relatívne s dobrými známkami, takže snáď nebude musieť hasiť ako minule. Ak by nepadlo pár poznámok ani by hádam nechodila do školy. Na začiatku roka dostala celá trieda poznámku, lebo sa vraj hrali "nemorálnu" hru. Spolužiak behal polonahý po triede. Drahá sa dokonca naposledy dostala s triednou do konfliktu. Triednej nerobí problém dať malej jednotku a vzápätí poznámku, že na hodine nereaguje. Azda aj preto chodím na rodičovské iba ja. Hoci falošných ľudí, ktorí druhých predo mnou chvália a pritom sa nevedia pozrieť do očí, nemusím. Určite nám na popularite nepridalo externé doučovanie angličtiny, o ktorom jej triedna, angličtinárka, vie. Rada by sa dostala na hotelovú školu, preto jej platím hodiny angliny navyše u gymnaziálnej učiteľky. Zišli by sa jej však extra hodiny všetkého. Základná škola kam chodí je ťažký priemer. Malá poučuje učiteľov, že sa mýlia, čo sa pochopiteľne nestretne s porozumením. 

    Dcérkin prvý lyžiarsky pokus skončil fiaskom, keď všetci dostali brušnú virózu. Hneď na začiatku budúceho roka je ďalšia šanca, na ktorú som ju prihlásil. Nie schytať vírus, ale lyže. Nech sa len dieťa moje naučí a nezráža inštruktora, lebo nevie brzdiť. 

    Na hádzanej majú zase nového trénera, ale vyzerá, že prešli len z dažďa pod odkvap. Rodičia vkladali nádeje do kovaného hádzanára, no ich trpezlivosť mizne ako vlasy môjho svokra. Starý tréner, ktorý ani nie je hádzanár má stále čo povedať ako asistent. Jeden decká týra fyzicky (hádže do nich loptu), druhý psychicky (ironizuje a ponižuje). Choď potom s úsmevom na tréning alebo zápas. Keby sa to aspoň prejavilo na hernom prejave. Vlastne prejaví, ale sklonenými hlavami. Naša má hádzanú len ako odreagovanie, no škoda je tých talentovaných dievčat. Tréner ju skúšal na rôzne pozície. Už sa nebojí útočiť, len na pivota ju baby neposlúchajú. A tak zasa končí na ľavom krídle odkiaľ sa zle strieľa (pravákom). Aj ona má lepšie a horšie zápasy. Tak to chodí. Dorky, teda dorastenky, sa prakticky ako družstvo rozpadli. Zlepenec žiačok, futbalistiek a zvyšku hrá len preto, aby klub nemusel platiť tisícovú pokutu za odmietnutie zápasu. Hra potom aj tak vyzerá. Na zápasoch mi pripadá lord Voldemort, ako ho prezývajú, že len lapá vzduch. Úpadok staršej hádzanej teda pokračuje ďalšiu sezónu. Slnko však vychádza nad mladými. Koučuje ich úplne nový, relatívne neznámy tréner a asistent z repre. Zápasy sú o triedu lepšie. Uprostred sezóny sú na prvom mieste v tabuľke kraja zo slušným náskokom. Toto všetko deprimuje dcérku, ale hádzaná ju stále baví. 

    Vyzerá však, že výtvarnú povesí na klinec a dochodí už iba posledný školský rok. Jej najlepšie výtvory sme povesili v obývačke, v izbe alebo nosíme ich na ruke, či ležia na poličke.

    Od júna nosí na nose fancy okuliare, ktoré okrášľujú ju osobne a vylepšujú zrak. Jej puberta je teda pomerne turbulentná. Vyzerá, že dospeje rýchlejšie ako staršia. Snažím sa obe odučiť jesť s mobilom v ruke, ale moje morálne reči sú vo všeobecnosti ako posledné vzdychy bicyklovej pumpičky. 

Takže do ďalšieho roka zdar!