Modrá Rulanda

  

    I na jeseň sa vraciame na Moravu. V krásny slnečný, no už chladný deň, nakladáme kolimahy do vlaku smerom do Mesta a ďalej na Vrbovce. O deviatej s nami cestujú traja fosils z Tr. Teplej s električkami. Vystupujú rovnako ako my na konečnej. Stratia sa nám v stúpaní na Kuželov. Pri stanici sa ešte zdržíme, jednak obliekaním a druhak prítulnými mačiatkami vyzerajúcimi ako Garfield po zázračnej premene. Z Vrboviec sa spustíme na Slovácko. Po dvoch kilometroch nasleduje prvé stúpanie k veternému mlynu. Vchod je od obce, ale dovnútra nejdeme. Vstupné je asi 70Kč.

Stále funkčný mlyn.

    Iba kúpim pohľadnicu a spustíme sa dolu do Kuželova. Zjazd dole ma pribrzdí stará motorka. Jačí ako....  Musím hamovať, lebo ju sundám. Dedina plynule prejde do Hrubej Vrbky. Zdanlivo obyčajná dedinka, diera, no významná hneď niekoľkokrát. Na jej konci sa otáčame a vraciame ku starým kamenným komorám, ktoré patria medzi chránené pamiatky. 

Pôvodné domy nemali pivnice, preto sa pred každým domom stavali komory.

    Pri obecnom úrade sú nejaké stánky s remeslami, grilujú sa párky a po dedine letí koč ťahaný dvoma koníkmi. Hľadáme Vrbecké múzeum. Prekročíme Kuželovský potok a o5 sme na hlavnej ceste. Napravo čupí malý domček s dreveným plotom. Úzkou bránkou vojdeme na dvor. Privíta nás starší pán. Vmžiku nás vtiahne dnu a naleje do kalíškov slivovicu. Milé privítanie na Horňácku a hlavne nečakané. Dnes sme boli asi jediní regulárny návštevníci súkromného múzea. V dedine majú dnes festival Zachraňte stodoly, preto i bývalý starosta p. Prášek dnes domček sprístupnil. Po zahriatí sa pustil do rozprávania o obci, domčeku a jeho slávnych obyvateľoch, či jedinečných ručne tkaných podušiek (tie sme si zamilovali).

Pôvodne židovský sedliacky dom je od r.2020 múzeum.

    Výklad bol prerušený miestnymi malými návštevníkmi, ktorý v rámci festivalu plnili rôzne detektívne úlohy. Dvojičky, také živé striebro, nezaujímal strýc ani veteš vôkol, ale len maršlofky (sladké cukríky). Boli zlatí. Rovnako aj dve dievčatká, ktoré storočnú pascu na myš nevedeli nájsť. Na obed pečú divočáka a bílu polívku z mozečku. Iný junák hľadal klobúk na poobedňajšie oslavy. "Strýcu a mohu si ho dneska nechať?" "To víš chlapče, šak mi potom vrátiš". Aj starosta sa ukázal v príbytku po židovských osadníkoch. Bol som v úžase - malá obec pod Bielymi Karpatmi a koľko má unikátov, či slávnych rodákov. A tiež príjemných, obyčajných ľudí.

    Jeden z nich je prvý pravoslávny pop svätý Gorazd, II. vl. menom Matěj Pavlík. po prvej sv. vojne sa rozišiel s katolíckou cirkvou a založil vlastnú, ktorá sa neskôr pridala k pravoslávnej. Umučený a popravený za haydrichiády, lebo v pražskom kostole ukrýval atentátnikov. V bývalej republike Gorazd založil vyše 40 svätostánkov. Tak už vieme po kom sú na východnom Slovensku pomenované kostoly. V Hrubej Vrbke zostal na pamiatku monastier.

    V príjemnom prostredí pohostinných ľudí sme strávili takmer hodinu. I fotografka nás zvečnila do obecných novín. Stodoly, či múzeum sme zachránili sumou 100 kačenek a pobrali sa ďalej. Až cestou som si spomenul, že som mal starostu zneužiť a vyžobrať pohľadnicu. Nič to. Poputuje na miesto mňa mejl. Cez Tasov pokračujeme do Hroznovej Lhoty. Vidíme krojovaný sprievod s ľudovou muzikou kráčajúc dedinou. Znova obraciame bicykle a zastavujeme pri nich. 

    Pýtam sa chlapíka v kroji , či je tu svadba. "Ne. Hody máme" Včéra sťe tu mali být. Byua veselka". Spravím pár záberov a šliapeme do ďalšej dedinky Kněždub. V jej strede je Slovácky Slavín (cintorín osobností Slovácka) a dom ľudových umelcov bratrov Úprkov.

   Pred obcou obiehame prvýkrát manželský pár na horákoch. Druhýkrát v Tvarožnej Lhote a napokon ešte tretíkrát v stúpaní pred Strážnicou. Zletíme dole a stojíme pri kapličke sv. Jana Nepomuckého. Manželia nás dobiehajú. Oni pokračujú do Petrova, my ani sprvu neviem kde. V Strážnici sme boli minulý rok na zámku. Dnes si pozrieme kamenné Strážnické brány s polkruhovými baštami. 

Je škoda, že zo vstupnej brány s padacím mostom sa zachovali len bašty.

    Neprejdeme ani 4km a o5 stojíme pri vinných pivniciach v Petrov-Plže. Zomkne ma pocit dé javu. Voľakedy som už tie pivničky videl. Kde?

    Pýcha Slovácka sú vinné pivnice Plže zo 16st. pri obci Petrov. Na svahoch kopca je ich okolo 80. Meno dostali podľa hojného výskytu slizniakov. Vybudovali ho samotní vinári. Pivnice, hovorí sa im aj búdy, tvoria malé mestečko s dvoma námestiami. Natáčal sa tu film Jak básnikum chutná život a známy seriál Slovácko sa nesúdi.

 Chvíľu sa motáme, kým obslúžia hostí, potom poprosím vinárku o 2x2 deci burčáku Modrá Rulanda. Ružová farba sladkého elixíru ladí s farbou moruše a s drahej dresom. Začína sa nám na tom Slovácku páčiť. Putovaním po vinárskych cestách Strážnicka nedôjdeme ani na Slovensko. 

Krásna kombinácia jesenných farieb vo vinohradoch Plže.

    Po koštovke usadáme na bicykle a prejdeme pár kilometrov k hraniciam pri Sudoměřicích. Po kilometri sme v Skalici. Pekné historické mestečko. Námestie vydláždené mačacími hlavami. To sa vidí už len u veľkých miest. Na námestí pri kostole je zrovna svadba. Žeby sme sa vtierkli a nechali sa pohostiť? Takí odvážni nie sme a po pár záberoch odchádzame. 

Kostol sv. Michala archanjela ukrýva najvzácnejší oltár na Slovensku.

    Hľadám cestu k ikonickej rotunde sv. Juraja. Na Potočnej ulici však odbočím zle a za kláštorom sa otáčame. K rotunde je zákaz ísť s bicyklami, no nenecháme ich predsa dolu. Po schodoch ich vynesieme hore a oprieme o zbytky gotického múru. 

Je už po druhej hodine a hlásia sa prázdne žalúdky. Viem, že nás čaká ešte stúpanie za Holíčom. Preto zastavíme na rohu Potočnej ulice v Pizza do Domu. Majú v ponuk všetko možné no zrovna pizzu do ruky nie. Objednáme si kurací kebab v placke. K tomu hranolky. Sedieť veľmi nie je kde, preto sa usadíme na priečelí krčmy Peklo a Raj. Spoločnosť nám robili socky a ožrani, ktorí sa vyrojili z dverí. Tortila nás nasýtila a hranolky putovali do batohu. 

V karneri zo 14st. boli pochovávaní významní občania mesta.

    Oprieme sa do pedálov a šliapeme nejakých 8-9km hlavnou cestou do Holíča. Upútajú ma zatopené polia a čajky na nich. Vietor sa obrátil na juhovýchodný a ideme proti nemu. Začína mi byť chladno. Šak sa zahrejem za mestom. A veru je to tak. Rušnou cestou na Blavu prefrčíme Holíčom (boli sme tu minulý rok) a odbočujeme doľava na Šaštín. Začína tiahle stúpanie až po Búdkovianske rybníky. Za nimi zastavujeme na odbočke na holíčsku skládku. 

Chvojnícka pahorkatina.

    Z planiny je krásny kruhový výhľad na Holíč, Hodonín, údolie rieky Moravy, či na Záhorie. Nahodíme na seba bundy a letíme dolu do Petrovej Vsi. Hneď za družstvom odbočujem doprava na Gbely. Je to menšia zachádzka, ale láka ma vidieť prvý vrt. No vidím akurát prd. Pamätník je len rúra trčiaca zo zeme s malou mramorovou tabuľkou. 

Z prvého vrtu z r.1913 sa zachoval len malý pomníček.

    Čierne zlato sa začalo na Záhorí ťažiť tesne pred I.sv. vojnou. Našiel ho v r.1912 náhodou miestny čudák a vynálezca Jánoš Medlen, keď odhodil zápalku do bariny. Tá sa vzňala a ďakoval Panenke Márii Šaštínskej, že "sem nezhorau". Jánoš sa však nevzdal a začal nelegálne čerpať plyn na vykurovanie domu s netypickými kruhovými základmi (mal pod ním zásobník plynu), až pokiaľ nevyletel príbytok do vzduchu. Gbelmi letiaca strecha neušla pozornosti starostu a povolal banských špáračov z rumunského Kluž. Ťažba uhľovodíkov mohla začať. No nie tak ľahko. Jánoš ťažbárov odháňal. Po rozpútaní vojny ho násilím odviedli na front. Samozrejme po návrate boli pozemky zoštátnené. Nezbohatol teda ako Džejár v Dallas, ale zomrel sám, v chatrči v r.1944.

    Oproti vrtu je cigánska osada, odkiaľ na nás útočí miestny trhač. Neúnavne šteká, ale má plné gate. Vidíme i ľudí s košíkmi na hríby. Poloprázdnymi. Čakal som na mieste ťažobnú vežičku, ale to musíme šliapať o5 do Gbel k priemyselnému areálu pri železnici. Míňame opustené budovy (od r.2010) naftárskej spoločnosti. Jedna z hrozným dizajnom, do ktorej narazila sklenená pyramída, je i oproti vežičke. Budovu vlastní česká firma a na reinkarnáciu roky čaká. Na Naftárskej ulici je nejaká snaha o technologický park. 

    Cestou do Šaštína križujeme znova centrum dediny, kde po ulici kráča svadobný sprievod. Kapela však hrá pomaly ako pri rozvode a nie veselke. V meste začína sprvu mierne stúpanie, ktoré za obcou prejde do slušného stupáka. Aspoň, že je krátky. Na vrchole Ostrého vrchu je odbočka na Mojmírovu baštu. Alejou so 44 stromčekmi (toľko detí sa v Gbeloch narodilo v r.2022) ideme šotolinou k vyhliadke. Vchod dovnútra je na elektrický zámok. Treba stlačiť gombík a dvere sa otvoria. Vstupné dobrovoľné. Z vyhliadky je dovidieť až do Rakúska, či na Bradlo, no začína sa mračiť. 

Mojmírova bašta pripomína od r.2023 pôsobenie Cyrila a Metoda.

    Preto sa ani veľmi nezdržujeme a schádzame lesom dolu do Smolinského. Pri krajnici badať, že tamojšia pôda je v hĺbke pol metra čistý piesok. Čo je vlastne morské dno. Odtiaľ je len kúsok do Šaštína. Plánoval som pri bazilike cyklopúť skončiť, no človek mieni, železnice menia. Do Senice by sme nedostali vlakom kolimahy kvôli náhradnej busovej doprave. Ešteže som pozrel výluky. Drahá si prezrie baziliku a absolvujeme posledných 11km do Sekulí na stanicu. V Kútoch sme už boli, preto som zvolil inú nástupnú alternatívu. Tak ako nás mačky privítali vo Vrbovciach, v Sekuliach sa po takmer 90km s nami lúčia. No nie sú také odvážne, skôr plaché. Stanička malá, no je pokrytá wifinou. Nemám už čas kúpiť lístky, zaobstaráme si ich až vo vlaku. Tesne pred príchodom výpravca zahlási vlak a presunieme sa na rozbité nástupište. I táto frekventovaná trasa by si zaslúžila renováciu. Vo vlaku napradieme rozhovor s chlapíkom, ktorý robil okruh zo Zohora na Bradlo a cez Senicu s5. Míňal nás pred Borským Jurom. V Zohore ho vystriedal otec zo synom, ktorý bol pretekať na horskom bicykli v Stupave. Vracajú sa až kdesi na Kysuce. V Malackách obsadili celú súpravu osoby z kultúrne nezvýhodneného prostredia. Našťastie sa s tými napratanými kabelami viezli len jednu zastávku do Plaveckého Štvrtku. 

    Nechvalne známa rómska osada leží nelegálne na zásobníkoch plynu, ergo na štátnom pozemku. Netrápi ich odpad, plyn, exekúcie ani "no-go" zóna, ktorú vymysleli gádžovia, tobôž nejaký čip na vodu. Roky sa v osade striedajú aktivisti, politici, novinári, svatuškári, dobrovoľci a nič. Poštu roznášajú policajti, starosta ani nemá odvahu vstúpiť do čierneho osieho hniezda. Hoci boli snahy osadu zrovnať zo zemou, súd rozhodol inak. Odvtedy strkajú kompetentní hlavu do piesku, riešenie je v nedohľadne a temný mrak nad Štvrtkom sa utešene rozrastá. 

    Na hlavnej stanici sa o5 pridáme k mladému pretekárovi z Kysúc. Chceli si kúpiť lístok na RegioJet do Žiliny, ten však neberie bicykle. Budú teda vyše hodiny tvrdnúť na stanici medzi bezďákmi. Naposledy sa ich podarilo vyhnať, bezďákov myslím, v čase konania MS v hokeji v r.2019. Neexistuje trvalé riešenie? Nechali sme ich v spoločnosti podivínov, stratených existencii a ďalších kultúrnych obohacovačov a o trištvrte na osem sa nalodili na rýchlik domov. Vo vozni sme si vypočuli zopár tínedžerských výrazov a sykanie asi bývalej učiteľky. A tiež ako možno sypať za rok a príbeh pohovoru. V Lepáku ako inak, čakáme na Nitriansky tajfún. Z 10min. meškaním dojucháme domov. Nič to však neuberie na zážitkovej ceste, ktorú máme dnes za sebou. Takmer v každej obci, či mestečku sme stáli a čosi videli, ochutnali. Týmto sa vymyká z našich bežných cyklovýletov.

Cyklohaluzice VI

   

    Neubehol ani týždeň bicyklovania v okolí Myjavy a o5 sa vraciam na kopanice, tentoraz vôkol rodného kraja Štefánika. Do Vrbového juchám po rušnej ceste, cyklochodník však napreduje a už sú odstránené takmer všetky koľaje. Za Vrbovým nasleduje prvé stúpanie, nie je to však nič hrozné. Vidím nalietavať malé lietadlo na letisko Krakovany. Občas sem nejaký stroj zavíta. Zveziem sa dolu do Prašníka. Ožíva aj arabská rezidencia, príslušník hizbaláh-u zrovna kosí trávu.
Do Podkylavy vedie cesta dolinou Podkylavského potoka s miernymi prevýšeniami. Za odbočkou k osade Mosnákovci začína seriózny stupák. Zosadám z Treku a tlačím ho do kopca. Obieha ma babka na električke. Dobieham ju pred Košariskami u Martinkovcov, ale o5 ma necháva za sebou v malom stúpaní. V Štefánikovom rodisku začína cyklochodník až do Brezovej. 6km ide prakticky dolu kopcom. Nečakane ma zastavia spadnuté stromy. 

Musím kolimahu preniesť. Obchádzam priehradu a za ňou som prakticky v Brezovej. 

Priehrada bola zrekonštruovaná v r.2021, no kúpať sa v nej neodporúča.

    Predbieha ma fanúšik FC Bradlan s foto výbavou. 8. liga pokračuje ďalším kolom proti Chvojnici.  Na pumpe grilujú zelení mužíčkovia. Prejdem za trať a odbočujem doprava k Štverníku. Za ním je o5 dlhé stúpanie až k Zuštíkom. Na križovatke sa dávam na poľnú cestu k rozhľadni Lipovec. Pod ňou je zaparkované auto a šofér ipt trúbi. Romantiku kamennej rozhľadne kazí ďalší týpeček s veľkou retiazkou na krku, ktorý zaparkoval priamo pod ňou. Hlasno vzdychnem, ale čo sa budem rozčuľovať. Niekto proste musí vytrepať smrada kvôli opekaniu až pod rozhľadňu, i keď je 300m nižšie parkovisko. Výhľady sú z nej skvelé. Pekne je vidieť Bradlo, či na opačnej strane mesto Senicu. Hľadím na kopec, ktorý budem musieť ešte prekonať. V diaľke sa črtá rovina Záhoria až k rakúskemu veternému zázraku. 

Nevysoká rozhľadňa na vrchu Lipovec je od r.2013.

    Na kolimahe zídem dolu do osady Rehúšovci. Na jej hornom konci je súkromné múzeum roľníctva. Počujem nejaký hluk z domu, preto zaklopem na dvere. Mladá žena mi otvorí dvere do murovanej stodoly, kde sú zaprášené exponáty. Výklad vraj vie podať iba jej otec Paľo Repta, t.č. neprítomný. Zdržím sa v expozícii nejakých 5 min., uchmatnem letáčik a rútim sa dolu do Prietrže. 

Múzeum vzniklo v r.2009 v bývalom kravíne.

     V časti Dolné Paseky majú stretnutie koníčkari z okolitých osád. Pokračujem okolo vodnej nádrže do centra obce. Myjava je dostupná odvšade. I tu je odbočka. Ja však idem doľava na Senicu. Za obcou začína 12% stúpanie. O5 z časti tlačím bicykel a v závere stúpania šliapem. To som už na kopaničiarskej magistrále. Do Senice vletím rýchlosťou 55km/h. Ukáže mi to stacionárny radar. Po ľavej strane sú nejaké vysoké veže, pp. vodárenské. Zastavujem sa pri parku a pozriem do navigácie. Rozhodnem sa ísť v tieni stromov, poblíž je kaštieľ. Chvíľu sa motám po parku, kým nájdem kaštieľ. No je obohnaný lešením. Pokračujem na námestie Oslobodenia. 

Po rekonštrukcii v r.2011 pribudla na námestí aj fontánka.

    TIC z nepochopiteľných dôvodov zatvorené. Nerozumiem, prečo je otvorené iba v týždni. Ošúpem si banán a požijem jeden pagáč. Do Kútov je 28km. Sú takmer štyri hodiny, vlak o piatej nestihnem tak či tak. Ďalší ide až o dve hodiny. Aspoň budem mať čas na baziliku v Šaštíne. Vydávam sa preto po hlavnej ceste č.500 na juh. Za Senicou je nejaký cyklochodník, ale netuším kam vedie. Neskôr sa dozviem, že sa dá pohodlne po asfaltovom chodníku dostať až do Čárov. Ja dnes idem priamočiaro cez Dojč do Šaštína. Pomerne rušná cesta inak peknou prírodou Záhoria. Popri ceste je mnoho krížov zasvätených patrónke Slovenska. A tiež pomníčkov po nehodách. Na pumpe sa pýtam o pohľadnicu, ale odporúčajú ma k bazilike. Krátko po piatej prídem k nej. 

Jediné zachované fresky v takomto veľkom rozsahu sú v šaštínskej bazilike.

    Info obchodík zavretý, vraj odišli pred chvíľou. Zoberiem si len letáčik, prejdem sa vnútrom a pokračujem po cyklochodníku k Čárom. Lepšia alternatíva by bola ísť popri rybníku na Kuklov. Jednak je z cesty pekný výhľad na baziliku, a potom nemusím absolvovať tristnú cestu Čárskym lesom. 

Ktosi dostal skvelý nápad vysypať piesok na lesnú cestu. 

    S pi.ovaním a šmýkaním sa konečne vymotám z lesa a o5 pokračujem zvyšných pár kilometrov do Kútov. Pani pri pokladni mi nanútila miestenku pre bicykel, čo sa ukázalo ako absolútna zbytočnosť. Ešte aj sprievodkyňa mi to potvrdila. Pokladníčka v Kútoch by mala byť zamestnankyňa mesiaca. Mám ešte hodinu čas do odchodu vlaku. Sadnem si k veľkej kofole a dojem pagáče. Volám domov, že prídem o deviatej. Snažím sa vytvoriť príbeh na fasabuku z dneška, no dostupná je iba ak je vlak na stanici. Príchodom medzinárodného rýchlika sa na stanici objavia policajti so sapíkmi.

Viac ako storočná vodárenská veža je dominantou dôležitej križovatky v Kútoch.

     Veľké prekvapenie je príchod Šukafóna do Senice. Tri bicykle nejako natlačíme do malinkého vozňa a supíme do Senice. Cestujem zo starším párom, ktorý mi poskytne zopár info ohľadom cyklotrás na Záhorí. V Senici preskočím do novej súpravy a ťaháme do Trnavy. Malé Karpaty preklenieme tunelom pod Bukovou. V Smoleniciach čakáme na vlak z Trnavy. Naberieme meškanie viac ako 5min. Dlhú cestu "spríjemňuje" spievajúci týpek. Pa a Pi, Gumkáči a nakoniec Team: Jeden kabát.... Mešká i rýchlik z Blavy. Ako idem trnavským podchodom dosupí na nástupište. Takže stíham len tak tak. 

    Pekná a nenáročná trasa je severná časť Ponitrianskej magistrály z Topoľčian do Bojníc. Nad naším krajom hrmeli búrky, ale za kopcami bolo krásne, polooblačné počasie. Nahovoril som aj drahú, poobede sme naložili kolimahy do Sopla a vybrali sa za kopečky. Vlakom by trvala cesta k Žochárom dvakrát dlhšie. V Topoľčanoch sme sa pred jazdou posilnili sladkými koláčmi a mohli šliapať. Topoľčanmi nás vedie cyklochodník, ktorý však končí zakrátko pri firme Pankl. Kúsok do Práznoviec prejdeme po rušnej ceste prvej triedy. Šliapeme na východ do časti Bošan - Baštína. Popri rieke Nitra je trávnatá hrádza, preto volíme normálnu cestu až do Partizánskeho. Prestávku si urobíme po 13km v dedinke Brodzany. Pekne zrekonštruované múzeum A. S. Puškina je už zatvorené. V sobotu je otvorené iba do 14h. Vidím nejakú babu chodiť von a dnu z kaštieľa, ale veľmi "milo" mi vysvetlí, že naozaj je otvorené len do druhej. Pohľadnicu ani nemám odvahu si pýtať. Nechápem prečo je otvorené cez víkendy v takýchto hlúpych časoch (10h-14h). 

Kaštiel v Brodzanoch Puškin nikdy nenavštívil. Žila v ňom jeho švagriná.

    Drahá má ešte od kolegyne tip na romantickú zrúcaninu nad obcou. Preto pod lesom odstavíme kostitrasy a pešo vystúpame na kopec Hôrka. Medzi stromami je kaplnka a hrobka šľachtického rodu Freisenhof (príbuzní ruského básnika Puškina). Švagriná A.S.Puškina si priniesla životný štýl z Petrohradu, čo je vidieť v interiéri kaštieľa. Nad kaplnkou a hrobkou je postavený letohrádok Babylon na spôsob Janova hradu v Ledniciach. 

Excentrická Natália Oldenburgová si postavila letné sídlo začiatkom 20st. 

    Pokračujeme kúsok do Partizánskeho, kde sa za riekou Nitra napojíme na nový cyklochodník (začína pri letisku). Novou lávkou, na sútoku Nitrice a Nitry ideme obchvatom mesta cez štvrť Šípok. Za železnicou a hlavnou cestou popri nemocnici spravovanej Pentou. Odbočíme doprava k obci Malé Kršteňany. 

Rieka Nitra tvorí predel medzi Partizánskym a Malými Uhercami.

    Mrknem do navigácie, aby sme nestratili smer. Cesta dedinkou sa vlní až po kameňolom. Veľké tabule zákaz vstupu ignorujeme. Nie sme sami, oproti stretávame dosť cyklistov. Je víkend a v kameňolome je ticho. Ani si nemyslím, že sa doslova pretrhnú skaly od roboty i v týždni. Veľa techniky odstavenej v lome nie je. 

Lom v Malých Kršťenanoch ukrajuje z Veľkého vrchu (456m n.m.).

    Obídeme Veľký vrch a na jeho severovýchodnom úbočí je ďalší lom. Cez ten však nejdeme a odbočíme na kilometrovú lesnú cestu plnú kaluží do Chalmovej. Vyjdeme z lesa a cítime zápach hydiny, po pravej strane je nová (1994) veľká slepačáreň. Najväčšia na Slovensku. Zamestnanci sa po areáli pohybujú na golfových vozíkoch. V kostole oproti farme je zrovna svadba a za plotom sa potuluje čínske prasa. Dedinská idylka. V parku je kaštieľ, kde je vstup zakázaný, ale dnes si zo zákazov ťažkú hlavu nerobíme. 

Jediný trvalo obývateľný kaštieľ na Hornej Nitreje v Chalmovej.

    V útrobách neveľkého klasistického kaštieľa zo 17.st je momentálne polepšovňa, moderne povedané reedukačné centrum. Jeho obyvateľov sme cestou k termálnemu kúpalisku i stretli. Prevažne tmavšej pleti. Netušil som, že v takom zapadákove pod vrchom Lubín je kúpalisko. Prevláda v ňom ťažký socík. Ubytovanie v unimobunkách, niektoré akože vynovené. Cez to všetko vo väčšine boli ľudia. V kempe dokonca Pepíci. Ako vyčmuchali túto dieru netuším. Ale oni majú nos na hlavně levně miesta. Na vyhliadkovú vežu na Lubíne je to vyše polhodiny, preto výstup vzdávame a obídeme, hľadajúc cestu von z areálu. Popri teplovode a halde popola z elektrárne Nováky prejdeme do Zemianskych Kostolian. Na vrchu plochého kopca vysokého viac ako činžiak má vyrásť slnečná elektráreň. 

V máji 1965 sa popolčeková hrádza pretrhla a spôsobila veľkú tragédiu v obci.

    V Kostoľanoch prejdeme na druhú stranu Nitry a drncáme asi 3km po panelke. Tá končí až v Novákoch. 

Záhradky a ohrada s koňmi pred Novákmi.

    V meste sa napojíme na Ponitriansku magistrálu (opustili sme ju na konci Partizánskeho). Magistrála totiž pokračuje popri hlavnej ceste a za Kamencom pod Vtáčnikom  sa dáva do kopcov. Cesta na opačnej strane Hornonitrianskej kotliny je lepšia a kratšia. Od Novák pokračujeme popod lesom pri vojenských skladoch s Karosou 735C do dedinky Opatovce nad Nitrou. Pred ňou je sútok Handlovky a Nitry. Vidím štartujúcu Cesnu z Prievidzského letiska, takže sme blízko. V Opatovciach zahneme doľava a vzápätí sme v Bojniciach. Míňame odbočku do kúpeľov. Pýtam sa, či pôjdeme hore k zámku, ale kopec ju odradí. Preto ideme na kruháč, kde sa rozhodneme predsa len ísť do Bojníc. 

Tu sa inžinieri vyzúrili.

    Máme ešte hodinu do odchodu vlaku, preto nejakú zmrzlinu stihneme. Napokon skončíme v Panskom pivovare. Ja len kofolku, žena ochutná 11° Sokola. Aj do batohov vložíme dve fľaše piva Krkavca a Radku. Spustíme sa prievidzskou cestou do okresného mesta na stanicu. Rýchlik Bojnice už čaká na nástupišti. Rýchlik, no stojí pri každom kríku. Takmer hodinu trvá cesta do Topoľčian. Pomaly ako na bicykli. Vozeň plný Ukrajiniek. Žochári nás privítajú dažďom. Ešte sa len spúšťa, takže stihneme naložiť Treky do auta. Cestou prší až po Nemčice. Za nimi nehoda, keď sa auto vykotilo do priekopy. Vodič šiel do zákruty asi príliš rýchlo. Navyše mokrá vozovka. Nad Marhátom je tmavý mrak, v okolí Havrana sa parí z cesty, no domov sme prišli našťastie po daždi.

    No dažďu som sa nevyhol pri vyše 100km cykloturistike do Serede a Trnavy. Predpoveď nehlásila žiadny dážď iba oblačnú oblohu. Preto si hovorím: "To je taký muzeálny čas." Krátko po obede (deti šli svokre) som osedlal Trek a vydal sa južným smerom. Ako inak proti vetru. Ale nie extrémnemu. Cestu do Hlohovca poznám ako svoje deravé Skechery, preto ani nezastavujem. Volím trasu po riadnej ceste a nie po hrádzi, aby som bol rýchlejší. V Sokolovciach je nejaký rýchlostný maratón (memoriál Miloša Geža). V Hlohovci odbočím ku zámockému parku a tlačím kolimahu do kopca ku zámku, či kaštieľu, jednoducho objekt. Posledné metre vyšliapem. 

Rekonštrukcia prebieha pod taktovkou vlastníka - mesta Hlohovec.

    Objekt z 11. storočia je otvorený, čo som teda netušil. Mal som za to, že je v ňom polepšovňa. Mesto sa oň stará, i keď jedna nezreštaurovaná stena pôsobí ako päsť na oko. Prezriem si iba nádvorie, pozavadziam fotografovi, kúpim pohľadnice, oštemplujem a pokračujem ďalej na kopec Šiance. Veľmi pekné sú záhrady pod zámkom. 

Anglická záhrada s francúzskymi terasami.

    Pod Šiancom je vyhliadka na Tomášovom vrchu s altánkom. Veľa ľudí sem nechodí, bližšia je hore pri ceste. Žlto značený chodník ma smeruje ďalej lesom pod vrchol. 

"Urbánok", postavený patrónovi vinohradníkov sv.Urbanovi, v r.2024 oslávil svoju storočnicu.

    K vyhliadke sa musím kúsok vrátiť. Zrovna opravujú cestu a je tam semafor. Ja však vojdem na vyfrézovanú cestu a chvíľu sa pokochám sa výhľadmi na mesto a okolie. Pekná časť mesta. U nás "bejvavalo" na Červenej veži, ale mesto ju nechalo zarásť drevinami pred sto rokmi. Dole do Bojničiek zletím 50km rýchlosťou. Som na zeleno značenom cyklochodníku. Míňam vinárstvo Golguz a už vidím kostolnú vežičku Dvorníkov. No za nimi sa blíži zhora tmavá chmára. Ešte ani neprekročím koniec obce a dopadnú na mňa prvé kvapky. V stúpaní začína seriózne pršať. Nechcem prestať šliapať do kopca. Až na jeho vrchole uvidím lipu a pod ňou sa schovám. Prší na mňa stále, ale aspoň nie tak intenzívne. Do Serede je nejakých 10km a viem, že do tretej nestihnem dojuchať. Lejak trocha ustane, vykuknem spoza stromov na juh, kde je slnko. 

Preto vyskakujem na bicykel a spustím sa dolu k Prírodnej rezervácii Dubník. Prší stále, ale aspoň nie tak intenzívne. Ešte jedno stúpanie za Dubníkom a schádzam do Vinohradov nad Váhom. Tam po daždi ani stopy. Slniečko ma vysúša a hreje. Mierne stúpanie do Šintavy, obchádzam betonárku a odbočujem doprava ku Seredi. Zakrátko sa napájam na hlavnú cestu. Prekračujem Váh a som v meste. Múzeum holokaustu je na druhom konci. Vidím, že most je uzavretý, ale hádam sa nejako cezeň dostanem. Prinajhoršom prejdem cez koľaje. Našťastie je most pre peších a cyklistov otvorený. Zídem dolu z nadjazdu popri cintorínu k múzeu. Vedľa je "kasíno". Je skoro pol štvrtej, takže mám vyše polhodinky na prehliadku. 

Tragické riešenie židovskej otázky vo vojnových rokoch.

    Pokladníčka mi dá i zlacnený lístok, no neskôr zistím, že prvá nedeľa v mesiaci je zdarma. 3Eur neurobia zo mňa bedára. K tomu pohľadnica. Platiť sa dá i kartou. Expozíciu tvoria štyri baraky, piaty je na konferencie a semináre. V prvom sú príbehy ľudí a "mediálna príprava Slovenska" o zlých Židoch, holokauste a pracovných táboroch. Už v tridsiatych rokoch média masírovali ľudské mysle. Ako mi to len pripomína dobu kovidovú, keď sa segregovali dezoláti. Druhá budova ma dostala. Vstupoval som zo zadnej časti a hneď pri vchode drevené rakvy. To bol pre mňa silný emotívny zážitok. Rakvy sú roztrúsené v celej budove. Expozícia dokumentuje na fotografiách vznik a históriu pracovných a koncentračných táborov na Slovensku. Jediný zachovaný zostal v Seredi. V tejto budove je aj múr nárekov a pietne miesto pre Židov. Môžete zanechať na lístku dojem z prehliadky. Mňa zaujal výrok: "Ak je niekde na zemi miesto, kde sa útočí na ľudské práva, toto miesto sa musí stať stredom vesmíru". 

V tretej budove je popísaný život v tábore. Je tam dobový nábytok, maketa areálu (všetky budovy prakticky dodnes stoja), dielne, či škola. I osobné veci veliteľa tábora v Seredi.  Štvrtá budova je tiež veľmi emotívna. Sú v nej pozostatky (kufre, topánky) odvlečených ľudí do vyhladzovacích táborov. A popis všetkých koncentračných táborov s fotografiami v Ríši. Nešlo mi do hlavy, ako toľko inteligentných ľudí mohlo napáchať toľko zverstva. Čo ich tak presvedčilo? Goebels, Hitler? Psychopati? Čo ich motivovalo? No ľudia sú nepoučiteľní. V dobe kovidovej sa správali rovnako. V každej budove rozprávajú z obrazovky príbehy príbuzní, či preživší. V Piatej budove je výstava Po stopách židovských žien. Vonku pred vstupom je ešte malá výstava odvlečených Rómov. Pred štvrtou pánko zatvára budovy. Ja si nasypem do huby oriešky a môžem pokračovať s5 do mesta. Neodbočím na hrádzu, ale zídem dolu k slepému ramenu. 

   Za mostom Baily bridge zabočím doprava po modrom chodníku ku Kolenu. Nebola to zrovna najlepšia voľba, pretože cesta bola dosť podmáčaná s množstvom kaluží. Rád som sa ocitol po dvoch kilometroch na slnku a vyhol sa včelám. Za jazierkom vhupnem na asfaltový cyklochodník, ktorý je súčasťou Vážskej cyklomagistrály. Nejdem však ani do najbližšej križovatky a pred Šúrovcami schádzam na hlavnú cestu. Chodník totiž obchádza dedinu a ja šetrím každý kilometer. V Šúrovciach odbáčam doľava na Trnavu. Kľudne by som mohol ísť rovno do Šulekova a domov, ale cestu už poznám. V Zavare je pekný kaštieľ, no ako väčšina kaštieľov na Slovensku, aj v Zavare je blázninec.

 

Klasisitický Majláthovský kaštieľ je v súčasnosti blázninec.

    Kvetinkový nápis Zavar a môžem pokračovať na západ do Trnavy. Vyšliapem nad diaľnicu a vidím na severozápade o5 tmavú chmáru. Zrovna tam, kde idem. Pôvodne som chcel skončiť v Trnave a sadnúť na vlak domov. Fyzicky som sa však cítil, že zvládnem ďalších takmer 40km domov. Vlak o pol šiestej nestihnem a ďalší ide o hodinu. Rozhodol som sa risknúť vrtochy počasia a otočiť sa na sever. Možno bude dážď rýchlejší. Nebol. Prejuchal som cez sídliska Družba a pekne, moderne postavený Zátvor na cestu do Malženíc. Ani som nevedel, že Trnava má v štvrti Kopánka mini letisko. Neďaleko je väčší Boleráz, kde má sídlo i trnavský aeroklub. Čo vlastne lieta z Kopánky, netuším a či vôbec. Pred Malženicami začalo liať, preto som sa schoval pod strom. 

Ukusujem zo sójovej tyčinky a sledujem, či sú vidieť komíny JEBO. Relatívne bezpečie som zakrátko opustil, keď vykuklo slnko. Božie dopustenie nastalo za zákrutou pred Malženicami. Už som videl šedú záclonu pri paroplynovej elektrárni. Spustil sa hustý lejak. Márne som dúfal, že na začiatku dediny bude zastávka. Premokol som a našiel som prístrešok až na križovatke. Dážď pomerne rýchlo ustal, no mne to veľmi platné nebolo. 

Schádzam dolu do dediny, kde je po lejaku priamo v jej centre zaplavená cesta. 

    Auta sa brodia do polovice kolies v kalužiach. Ja idem komusi po trávniku. Tŕpnem, aby som pri preskakovaní kanála, nezjebkal doň. Bráni mi totiž v prechode živý plot. Jednoduchšie by bolo ísť po ľavej strane. Keď už mám najhoršie za sebou, ostrieka ma chuj ženúci sa po dedine. Dolu stekajú prúdy vody. O5 mi zmáčajú nohy a mať mokré nohy je to najhoršie. Tie rýchlo neuschnú. Vyšliapem hore k elektrárni a znova začína pršať. Našťastie je 300m zastávka, kde prečkám posledný veľký nával vody. Chytá ma nepokoj, lebo je takmer pol siedmej a mám pred sebou vyše 20km. Delami rozoženú farmári mraky a pokračujem cez Pečeňady a Veľké Kostoľany do Voderad, časti Drahoviec. 

Objaví sa neveľká dúha. Ďalej už známym cyklochodníkom popri kanáli a Sĺňave domov. Mám za sebou takmer 105km. Dal som si horúcu sprchu. Na druhý deň mám slabú nádchu a rátam si štípance od hmyzu. Predsa len i napriek otužovaniu som šliapal 30km v mokrých topánkach. Prvá polovica po Sereď bola celkom fajn. Impozantné výhľady do široký, pekná krajina. Od Šúroviec už na rušnej ceste plnej smradov. Dokonca aj v diere ako Drahovce - Voderady, kde býva 5 a pol človeka chodili o siedmej večer autá.

Podporná paroplynová elektráreň v Malženiciach funguje od r.2010.