Štít Liptova

   

     Po troch rokoch abstinencie horského vzduchu mi už milované slovenské minihory chýbali. Preto som neváhal a v neskorom lete som si zobral deň voľna, že sa pozriem aspoň v jednom dni na Liptov. Bol to môj druhý sólo výstup po Považskom Inovci. Drahá z rôznych dôvodov nemohla.

   Ráno vstávam po štvrť na šesť. Ani neraňajkujem, i tak, kým vyrazím je takmer trištvrte. Len čo prejdem prvú križovatku počujem zvoniť telefón. Odstavím auto a volám so ženou. Zabudol som jej vrátiť malý technický preukaz od Dračice. Prebehnem parčíkom domov. Už ho našla spadnutý v koši na bielizeň. Vraciam sa k autu a konečne vyrážam na vyše 200km cestu do Žiaru. Na diaľnici si doprajem raňajky v podobe vianočky s maslom pripravenej doma a coly pripravenej kdesi v Prahe Lúče vychádzajúceho slnka má zastihnú v Žiline. Rovno odbočujem na Ťarchavú, Strečnu sa vyhýbam, lebo pri sanácii brala postavili semafor. Predĺžim si cestu o nejakých 20min., ale takmer po Párnicu som na ceste sám. Zato v protismere sa valia ľudia do roboty. V Kraľovanoch sa napojím na rušnú cestu do Ružomberka. Predo mnou sa vlečie nákladiak s plastovou nádržou a mierne spomalíme. Kúsok po diaľnici. Už ho vidím. Štít Liptova. Vyzerá blízko, ale cesta naň bude dlhá. Pred pol deviatou som v Liptovskom Mikuláši.  

    Cez mesto prejdem až k odbočke na Smrečany. Začína trvalé stúpanie vlastne až na Baranec, ktoré zatiaľ nejdem po vlastných. Smrečany plynulo prejdú do Žiaru. O5 sa vlečiem za poštovým kuriérom. Za dedinou je v lese parkovisko pri ústí Žiarskej doliny. Zabrzdí ma rampa a pre vstup na plochu vypľuje automat žltý žetón. Je to lepšie ako tlačiť zakaždým papier. Parkovné 5Eur. Parkovisko je zpola plné. Cesta mi trvala takmer 3h. Prezujem sa, skočím do Toitoiky a pred deviatou vyrážam. V Žiarskej doline začína Tatranská magistrála. Idem však len nepatrný kúsok a opúšťam ju pokračujúc po žlto značenom chodníku. Stúpanie do 1100m nie je zatiaľ veľké. Seriózny stúpak začína až za križovatkou lesných ciest. Obieha ma ženička. I napriek miernej nadváhe vyzerá v lepšej kondícii ako ja. Niekde idem po chodníku, niekde si ho skracujem kamenistou gedrou, resp. starou zvážnicou. Pokiaľ nespadnem na kolená. Z batohu vycestuje fľaška. Telo si asi v prudkom stúpaní vypýtalo oddych a vodu. Obieham poľskú rodinku s asi 4-5 ročným chlapcom. Pýtam sa, či idú na Baranec. Chlap tvrdí, že áno. A pýta sa, či je to ďaleko. "Ďaleko a vysoko", vravím mu. No prajem im veľa šťastia. Baranec nie je pre malé deti. Tí ľudia netušia, čo ich čaká. To neviem ani ja. Počítam, že došli tak na Holý vrch. Nemohli ísť radšej do blízkej Medvedej štôlne na permoníkov? Obieham aj staršieho pána so synom. Ten vyzerá, že má tiež dosť. Ale podľa mňa dôjdu. Vidím ich v diaľke za sebou. Stromy miznú a objavuje sa kosodrevina. Otvárajú sa i krásne výhľady na Liptov.   

Liptovský Mikuláš a Mara z Holého vrchu (1723m n.m.).

  Po necelej poldruha hodine som na Holom vrchu. Pocítim chladný severný vietor. Ale nízke stromčeky ma zatiaľ chránia. Zjem banán a pokračujem chvíľu po hrebeni. Dokonca schádzam dolu. Vidím už i svoj cieľ, ale väčšina tatranských vrchov je zatiaľ skrytá. Čaká ma stúpanie na Kečku, ktorú nazvem Malý Baranec. Ten je však po mojej pravej ruke na druhej strane Trnoveckej doliny. Na predkopci Baranca je už i výhľad na hrebeň Západných Tatier.  

Na hrebeni Baranca.

    Vidím ľudí stúpať na Baranec od Podbanského po zeleno značenom chodníku. Volá mi drahá, že som sa jej neozval, keď som došiel do Žiaru. Dychčiac sa chvíľu bavíme, pričom obieham sediaci manželský pár v mojom veku. Na vrchol mi zostáva odhadom polhodina. Navliekam si mikinu, lebo kosodrevina mizne a objíme ma chladný vietor. Už vidím typický betónový stĺp. No potom mi zakryje výhľad kopa kamenia, ktoré obchádzam zľava. Už mám vrchol na dosah. Chvíľu kráčam po trávnatom hrebeni a som pri stĺpe. Hoduje pod ním partia ľudí. Cesta hore mi trvala 2h a 17min. Celkom slušný čas oproti tabuľkovým 3 a pol hodinám. Fantastické výhľady na Vysoké Tatry s dominantným Kriváňom a Gerlachom za ním. Na západe Choč a za ním masív Malej Fatry od Rozsutca po Krížnu. 

Hrebeň Liptovských (Západných) Tatier od Salatína, Baníkov po Tri kopy.

   V tieni na juhu sú krásne vidieť Nízke Tatry od Chabenca až po Kráľovu hoľu. Pod ním sa leskne hladina nádrže Čierny Váh. Jedného zo skupinky poprosím o foto. Zjem pagáč pri pohľade na Baníkov a Tri kopy, a pritom sa s mladým mužom bavíme ako ďalej. Podľa navigácie je to cez Plačlivé a Smutné sedlo asi o pol hodinu dlhšie ako zísť z Plačlivého dolu do Žiarskeho sedla. Vravím, že najneskôr o pol druhej treba byť na Plačlivom. A veru ani dlho nesedím a pokračujem dolu z vrchu. Lúčim sa s nimi, že sa uvidíme na Plačlivom. Ukusujem pritom z orieškového koláča z Českého Krumlova. No po minúte prišiel prudký klesák po skalách. Nedojedený koláčik putuje do vrecka nohavíc a sústredím sa na zostup. 

Podo mnou sedlo Jamina, nad ním Smrečina a v pozadí Plačlivé.

   Hore stúpa chlapík s gitarou na chrbte. Hovorím, že v mojom prípade  by som klávesy hore netrepal. Nasleduje o5 stúpanie cez skaly Jamina na kopec Smrek. Technicky najnáročnejšia časť túry po úzkom chodníku. Len vyšúchané skaly dávajú tušiť cestu hore. Smrek je už o5 ako Baranec trávnatý kopec. Žiarske sedlo nie je ďaleko a vidím hríbik. Malé pliesko pod sedlom, ďalšie je pod Plačlivým. Ani sa v sedle nezdržujem a stúpam hore. Vrchol Plačlivého sa zahalí na chvíľu do mraku. Je niečo po jednej hodine, keď stojím pred okrúhlym železným hríbikom s popismi výhľadov. Po 20 rokoch. Vtedy som prechádzal s drahou hrebeň cez Ostrý Roháč.  

Pohľad z Plačlivého na Otrhance.

     Na kopci som momentálne jediný Slovák. Všetko sama grupa salamova. Nekonečne pózujú pred žltou tabuľkou Plačlivé. Vyzerá ako keby v tých 2km  lapali vzduch. Prvé, čo poviem na vrchole je: "Ved nič nevidím a kvôli tomuto sa sem šplhám?" Nikto mi asi nerozumel. Smutná dolina s Roháčskymi plesami bola zatiahnutá v bielom mlieku. Objavili sa pri mne dvaja Slováci, ktorí čakajú na odkrytie doliny. Ja si nájdem aké také miesto nad strmým zrázom, kde nefúka a tiež čakám na dolinu pod mnou. Akosi mi nie je dobre od žalúdka. Zjem iba jeden rožok so suchou salámou. Načnem i pagáč, ale nedojem.  

Roháčska dolina obklopená.

  Poprosím staršieho pána o foto. Je to Čech. Napradiem s ním rozhovor. Ide cez Roháč a Smutné sedlo do doliny. Zajtra si dá Baníkov a zíde do Žiarskej doliny. Hovoríme o českých horách, kde s rodinou prakticky trávim už dva roky dovolenky. Biela opona sa pomaly dvíha, Poliaci tiež a môže nastať fotenie. Vytiahnem i ďalekohľad. 

Plačlivé od 2000m vysokého vrcholu Nohavica.

 

    Okolo pol druhej ovešaný blbosťami a s paličkami schádzam dolu. Dobieham Polky, ktoré kreatívne zavzdušnia cestu. "Co jest to za šuter?", pýta sa jedna a ukazuje do slnka. "Baranec", odpovedám. "Aháá". Ja s paličkami a navešaný rovnako schádzam opatrne dolu. Nahlas konštatujem: Keby som nemal na sebe pičoviny, inak by sa mi šlo." "Kto za to môže?", počujem slovenčinu nad sebou. "Neviem", odpovedám. 

Smutné sedlo.

     Do Smutného sedla idem s dvoma, asi jedinými Slovákmi. Jeden z nich má nástupovky Dynafit. Ja som dnes volil klasické vibramy. A veru som dobre urobil. Pár krát som sa šmykol a hrozil mi vyvrtnutý členok. Do Žiarskej doliny je skratka a dá sa vyhnúť sedlu. Ja však zídem dolu. O chvíľu je pri mne starší Čech. Má dobré tempo. Je o 10 rokov starší odo mňa. Všetci schádzajú do Smutnej doliny, len ja zamierim opačným smerom na juh do Žiaru. 

Hrebeň na Baníkov patrí medzi najťažšie na Slovensku.

Schádzam sám po modro značenom chodníku až po križovatku pod Homôlkou. Počujem rykot. Aj prúd šťanky sa mi zastaví, čo stuhnem. Najprv si myslím, že medveď, ale bude to skôr jeleň. Majú na jeseň ruju. Vychutnávam si samotu a na chvíľu si sadnem do trávy s výhľadom na Baranec. Dobíjam si baterky. Hory sú pre mňa obrovský relax. Najradšej by som ani neodišiel a zostal bývať na nejakom vrchu alebo aspoň v sedle.

  Od križovatky pribudnú ľudia. Tlieskajú a rykot na čas stíchne. Dobieha ma postupne partia ľudí z Baranca. Schádzajú ako švábi. Týpek sa ma pýta, či som dal zamýšľaný okruh. Oni sa v sedle Žiar rozdelili a niektorí šli na Plačlivé, iní strážili batohy. Je pravda, že za mnou dosť zaostávali z Baranca. Cestou dolu ma jednotlivo obehli. Pre mňa je cesta dolu vždy horšia. Vyzerám poondiatú chatu za každým stromčekom. Prejdem cez potok Smrečinka a som na mieste. 

     Je niečo po štvrť na štyri. Pred chatou však zájdem kúsok doprava ku symbolickému cintorínu. Pod chatou stále požičiavajú kolobežky dolu, i keď je po sezóne. Pýtam sa týpka, aká je cesta. Vraj dobrá. Mne Bobo hovoril, že šiel na kolobežke dolu a cesta je bieda. Je pravda, že je na nej úsek bez asfaltu, iba šotolina. Ale pri pohľade z chodníka, ktorý je nad cestou, nevyzerá zle.  Na chate sa dá platiť kartou. Objednám si hustú paradajkovú polievku s guličkami a syrom. Na to kofolu. Samozrejme pohľadnice s pečiatkou. Sedím na vonkajšej terase a vyhrievam sa na slniečku. 

 

    Pod nohami sa mi batolí dieťa. Matka ho potom položí na stôl. Stále mi je ťažko od žalúdka, ale niečo teplé do seba potrebujem dostať. Partia 4 záhorákov sa ubytováva. Po štvrtej hodine vstávam a pomaly sa poberám dolu. Mám dosť času a rozhodujem sa ísť pešo. Napokon som dobre urobil. Väčšina ľudí ide asfaltovou cestou na parkovisko. O5 osamiem na modro značenom chodníku. Je plný riav a potôčikov. Navyše si šetrím chodidlá. 

Smrečianka pramení pod Plačlivým a v Okoličnom končí svoju púť vo Váhu.

     Oproti stretám iba manželský pár s čiernym huňatým psom a neskôr samotnú dievčinu, ktorá zjavne prenocuje na chate. Po 7 a pol hodinách som o5 pri aute. Inteligentne som prikryl plechovku Redbullu handrou, ktorou utieram hovná z kapoty. Aby sa mi neuvarila. Po túre ju opláchnem v potoku, ale k ústam ju nepriložím. Zaplatím parkovné, automat vypľuje žetón, ktorý mi otvorí rampu. Stojím hneď v Žiari a kupujem si kolu. Postaví ma na nohy a uľaví sa mi na žalúdku. Cesta ide plynulo. Pred zotmením som v Žiline. Doma som asi za 2 a pol hodiny. Asi naj turistika tento rok. O pár týždňov som stál aj na Lomničáku, ale už nie vlastnými silami a príliš krátko, aby si človek kopčeky vychutnal ako keď sa prechádza v ich objatí.

Západné svahy Baranca a Smreka sú obľúbené v zime u skialpinistov.