Tour de Zálesie a Sacra velo

Heslo: Pre dušu aj telo, výlet je po Sacra Velo 

    Počasie už už vyzeralo, že si dá povedať a vráti sa k letu. No nie všade. Nedeľa v našich končinách vyzerá premenlivo, ale rozhodujeme sa o5 ísť ľahšiu cyklistiku v Podunajskej nížine. Pár minút pred odchodom počúvam v správach. že je lejak medzi Sencom a Hovadovom. Zrovna na našej trase. Cez to všetko vyrážame, veď za hodinu, kým do Senca dôjdeme, hádam zmizne. Tak sa aj stalo, búrkový mrak sa posunul na juh. Sopla odstavujem pri základnej škole. Najprv premažeme hrdzavé reťaze, teda hlavne moju po piatkovom kúpeli v daždi. Pohodlným, no krátkym, cyklochodníkom obídeme senecké jazerá, amfík a vojdeme na hlavný ťah Šamorín - Dunaszerdahely. Nejaký ten kilometer šliapeme po rušnej ceste (vedľa zasa čistiareň) a za Čiernou vodou vchádzame na poľnú cestu. Prvé, čo nás privíta sú kaluže a blato. Cesta ide takmer na úrovni hladiny desať metrov širokej rieky prameniacej kdesi vo vinohrade nad Pezinkom. Zrovna sa jej prameň obohacuje ďalšou vodou z oblohy. Na rasputici sa kde tu šmýka a bicykle dostanú peknú dávku mazľavého blata. Apropo, blato má dokonca svoj medzinárodný deň (26.9.).

Blatistý začiatok cesty za Sencom.

    Rybárom však blato nevadí a vrcholom je jeden tichý blázon sediaci v bahne aj s autom. Úsek je našťastie iba krátky a ďalšia cesta je už minimálne spevnená hlina. Prechádzame cez dedinku Tureň, kde sa na chvíľu odkloníme od riečky. Za obcou sme znova pár metrov od toku a cesta je pokrytá suchým asfaltom. Najlepšia časť úseku je v Novej Dedinke, kde začína na nábreží cyklochodník. Vinie sa popri Čiernej vode až do Ivanky. Akurát v Bernolákove treba prejsť cez cestu a kúsok po betónových kockách. Tie končia náhle pred rozostavaným domom. Ešteže sa dá prejsť poza stavbu na cestu.

Čierna voda vytvára na Podunajskej nížine početné meandre.

    Cyklochodník ide súbežne s cestou pre autá. Dedinky sú na dotyk vedľa seba a ani sa nenazdáme a ocitáme sa v Ivanke. Hrozí, že nenásytná Ivanka pohltí Bernolákovo a vyfúkne primát najväčšej obce Slovenska. Na začiatku vyrastá nové sídlisko Dubová alej. Kedysi možno bola alejou dubov, dnes ich nahradili betónové bloky. Za cca 150-200 tis. je pár bytov stále k dispozícii. Vpravo nad nami zrovna štartuje Boeing Ryanairu. Zábrany pred zmrzlinou dávajú vedieť, že chodník končí a musíme prejsť na cestu. Z náprotivnej kaviarne Štefánik počuť bicie a klávesy. V tejto periférii Pažravej je živšie ako u nás. Pred kostolom zabáčame doľava na Zálesie. Ocitáme sa o5 na živej ceste. Pozerám do navigácie a zisťujem, že sme sa odklonili od trasy. Krátkou spojkou sme na správnej ceste ku Štrkovcu. Raz som sa v ňom kúpal s dievčatami. Dnes je pri brehoch zopár nekúpajúcich ľudí, ale my zahneme do lesíka po trase Tour de Zálesie. 

Ikonický indikátor pri Gešajovskom žilipe.

    V lužnom lese je mnoho chodníčkov a sťažujú mi vybrať ten správny. Prehupneme sa cez Gešajovský mostík a vidím, že sme pred obcou Zálesie. Tuším, že ideme zle. O5 pozriem do mapy a vrátime sa k Štrkovcu. Obchádzame ho východne a za Farnou sa napájame na Sacra Velo z Hovadova. Nechám sa zlákať cyklistami pred nami a dovedú nás znova do Zálesia len o kúsok ďalej ako predtým. Lenže my si chceme urobiť výlet k Zelenej vode. Preto sa vraciame s5 k železnému mostu cez Šúrsky kanál. Most by som to nenazval, skôr lávka. Z diaľky vyzerá hodne adrenalínovo, hlavne, keď je naklonená na jednu stranu. Drahej nie je všetko jedno a pomaly cez lávku pretlačí bicykel. Je dosť široká, ale ani ja neskúšam preletieť cez ňu. 

Šúrsky kanál za lávkou končí a pokračuje ako rieka do Malého Dunaja. Odpadky sú však nekonečné.

    Sacra Velo pokračuje popri jazere až k bufetu. Sme asi v polovici cesty preto si dáme čapovaný Radler. Po pekných scenériách skutočne zelenej vody ideme smerom k Mostu pri Bratislave. Pred Malým Dunajom však opúšťame Sacra Velo a odbočkou doľava sme na Tour. Popri rieke sa trmácame cestou necestou. A samozrejme zasa zle, čo však zatiaľ netuším. Ešte aj tie komáre otravujú.  Dokodrcáme sa na čistinku, kde zdá sa koniec cesty. No je len zarastená. De javu z mája. Ideme ďalej a konečne vychádzame z lesa. Po okraji role vidíme poľnú cestu idúcu mimo lesíka. No zasa by sme prišli o tajomné zákutia Malého Dunaja, že? Napojíme sa na správnu cestu a popri meandri toku dôjdeme k Zálesiu. Pred dedinkou je menšie more po búrke a hľadáme cestu, kade ho obísť. Popri plote sa akosi vymotáme na cestu. Predtým, než sa stočíme k Senci, odskočíme k Záleskému korzu a Gešajovským mlynčekom. 

Lákavejšou atrakciou ako chátrajúce mlyny je vodné vtáctvo.

    Fejky vodných mlynčekov boli vytvorené v r.2012 s úmyslom vzdelať nevedomú a lenivú (Jelka a Kolárovo sú ďaleko) bratislavskú Slovač o histórii vodných mlynov na Malom Dunaji. V Zálesí pritom nikdy mlyn nebol, hoci na ramene Dunaja ich v 19st. bolo až 37. Rozpadnuté chajdy však veľmi nepripomínajú históriu mlynárstva, skôr jeho pochovania. Keďže obci už hrozil zánik, snaží sa prilákať návštevníkov mlynčekmi, či dreveným korzom nad vodou.

    Na okolí sa kopia tmavé mraky. Akosi sa nám však cestou s5 vyhnú. Zálesie strieda Malinovo a sme na rušnej ceste. Ideme k Tomášovu a konečne sa stáčame na sever k Sencu. Pretneme našu cyklotrasu v Novej Dedinke a pokračujeme stále na západ. Upúta ma moderná stavba kostola oproti krčme (s impozantným názvom Poľný maršál). Keďže sa boží chrám stavia z milodarov ovečiek, jeho stavba trvá dvadsať rokov. Obec sa tiež dosť rozrastá o bytovky klonované od Ivanky. Za dedinkou sa na úrovni ČOV vraciame na žlto značený okruh. Na dolniakoch je hodne zbožia a maku, repku som tu ani nevidel. Nespevnená cesta je len kúsok, nasleduje betónka pri novej seneckej štvrti Mlynský Klin. Na frekventovanej ceste ideme na kruháč a stočíme sa do mesta. Rovnakou cestou cez priecestie dôjdeme k autu. Tesne pred vstupom na cyklochodník ma obíde z 20cm vzdialenosti na zákrute nejaké hovado. Bodaj by si na prepadnutom kanáli nápravu odtrhol. Pekná a nenáročná trasa zákutiami lužných lesov a ramien, resp. čo po nich v tejto časti krajiny zostalo.

Rozsutce

Názov expedície: Odzemok 2023

Heslo: Diery bizarné, vrchy významné

     Zákon príťažlivosti k Malej Fatre pre mňa aj pre drahú pôsobí akosi viac. Je jednoducho krásna, výberom trávnatých, či skalnatých vrcholov s exkluzívnymi výhľadmi alebo naopak pod nimi- množstvom riav a vodopádov. A je relatívne blízko. Preto sme po zimnej návšteve fatranských kopčekov, rozhodli znova pre letnú variantu. Zaspomínať si na časy mladosti. Na deň otcov baby dali prednosť kúpaniu u svokry, no rodičia obuli túlavé topánky. Predpoveď počasia bola typicky horská, t.j. polooblačno a nejaké prehánky. Aspoň otestujeme nové ľahké bundy. Pred ôsmou hodinou štartujem Dračicu a po diaľnici uháňam na sever. V Krasňanoch je nekonečná oprava mosta. I v nedeľu sa na ňom dvaja roboši motajú. Netuším, čo robia. Ďalší semafor je v strede Belej. Cesta do Zázrivej je raj semaforov. Ešte aj pri našom parkovisku v Terchovej je semafor. Pekne obohnaný klietkou, aby ho nečmajzli. Keď sme ich neprešli 6, tak ani jeden. Zahnem hneď na prvé parkovisko, na ktoré ukazuje nejaký dedko. Sranda, že máva iba na cudzie značky. Pri aute zo Žiliny nechá ruku dole. No bude to mať čoraz ťažšie, keďže nové značky sú iba písmená a čísla podľa poradia. Zinkasuje odo mňa 3Eur. V r.2019 som platil o 100m ďalej 4Eur, priamo pri Dierach 5. Obujeme Salewy a vyrazíme do rokliny. Na Medzirozsutce hovorí tabuľka takmer tri a pol hodiny. Dolnými dierami sa teda vyberieme pod Rozsutce. Ženu chytajú závraty na rebríkoch, napriek tomu postupujeme rýchlo hore. 

 

 

      Nad potokom Diera, ešte pred Pálenicou, sú postavené nové kovové lávky. Posledný úsek Horných dier vynecháme a odbočíme na zeleno značený chodník. Ani nevieme ako a sme na lúke Medzirozsutce. Kukám do navigácie ako drôt z omietky, kade sme vlastne šliapali. Mali sme predsa skončiť Pod Tanečnicou. Zlákal nás vyšliapaný chodník a nezvrtli sme sa doprava. Na druhej strane, po oficiálnom chodníku asi nikto nechodí. Skratka je však super. Priamou cestou sme ušetrili asi desať minút. Dnes nás nezdržuje čivava ani mindžiace decká, preto sme už pred obedom na križovatke ciest. Dáme do seba sójový rez a odbočíme doľava. Z diaľky vidím, že ľudia na reťaziach chodia hore-dolu. Zakrátko sme aj my pod nimi a čakáme, kým dajakí Poliaci zlezú. Poliakov a Moravákov je vo Fatre veľa, ako som už badal na Suchom. Slovenčinu počujem výnimočne. Pod nami zostal stáť chlapík. Mohutný ako pilier, ale vnútri slon v porceláne. Nohy sa mu triasli ako schladená huspenina. Normálne sa bál ísť hore. Z pohľadu dolu do strmého zrázu dostáva závrat. Žena mu vraví, nech sa radšej vráti. Jeho priateľka ma slabé motivačné schopnosti a chce ho nechať čakať, kým ona vylezie hore. Úlohy mentálneho kouča sa chopí česká trénerka. Snaží sa ho povzbudiť na dušičke. Vraj aj ona sa bojí. Jej muž odľahčí situáciu: "Ona je pod práškama. Jí je teďka všechno jedno". To možno rozhodlo a mladý muž sa napokon ocitol na 1343m vysokom skalnatom vrchole.

 

 

     Najťažšie je prekonať tých 10m reťazí, ale videl som chlapíka ísť aj mimo nich. Z neveľkého bralnatého vrcholu je krásny výhľad na západ a sever. Terchovú i Zázrivú mám celú  na dlani. Z druhej strany zakrýva výhľad hrebeň Malej Fatry. Nám zakrýval vrcholovú tabuľku mladý poľský pár. Počkali sme si na slniečko a poprosil ich nech uhnú zo záberu. Týpeček sa ani nehol a váľal sa tam ako kravský chvost. Vrcholová kniha plná, nálepku som preto nechal na kovovom puzdre. Impozantný výhľad je na poľskú stranu kúsok nižšie. Cestou dolu už sa nevalí prúd ľudí a relatívne rýchlo sme s5 na lúke. Všimli sme si nový, zeleno značený chodník odbáčajúci hneď pod Malým smerom k Dieram. Nemám ho ani v mapách. Zachádzka na Malý nám nezabrala ani hodinu. Je jedna hodina  a rozmýšľame, či sa najeme. Napokon ani nezastavíme a ideme rovno hore. Len si vytiahnem paličky. Nenajesť sa bola blbosť až mraky nad nami brzdí. V polovici cesty za najväčším stúpaním začínajú padať prvé kvapky. Vidím, že Malý je pod záclonou dažďa. Navliekame nové bundy. Ja modrú ako andulka a žena zelenú ako mentolka. Rozpršalo sa, preto zakrývame i batohy oranžovým "padákom" a schováme sa pod strom. Trčíme tam asi dvadsať minút. Okolo nás premávajú turisti dole i hore. I polonahí exhibicionisti, či sa len umývajú v prírodnej sprche? Začínajú spievať vtáci a podľa manželkinej teórie prestane pršať. Nepotvrdí sa. No po chvíli vidím, že sa tmavá clona otvára a to už je znak ustupujúceho dažďa. Akonáhle sa lejak zmierni, vytrasieme vodu, vyrážame hore.

 

 

   Zasa sa motáme pomedzi nejakú poľskú rodinku. Dochádza nám energia, najmä drahej. Soptí, kde je vrchol. Aspoň nám odev uschne. Vrcholový hrebeň je posiaty chodníčkami a jeden taký falošný nás zláka. Vraciame sa potom hore ku skalám. Pred vrcholom je prekvapivo reťaz. Hoci sme na Veľkom pred 14 rokmi boli, už si to nepamätáme. Rovnako nás prekvapilo množstvo reťazí cestou dolu. Dokonca i rebríky. Sme teda na vrchole, oblaky sa rozplynuli a užívame si vizuálnych orgií. Okolité trávnaté kopce Suchý, Osnica, prakticky celý hrebeň sú v krásne hlboko zelenej farbe. Trocha ma zmiatla poloha Kľaku. Ponúknem sa vyfotiť jeden český pár. Na to týpek, že je ženatý a fotku by nemala vidieť jeho žena. Naveľa som oboch cvakol do mobilu. Po paštétových chlebíkoch a určite aj výhľadoch sa nám vrátila energia a užívame si teplého slniečka s krásnou krajinou pod ním. Ani zliezť sa mi nechce, ale radi by sme stihli bus zo Štefanovej. 

 

 

   Okolo pol tretej schádzame po skalách z tohto jedinečného kopca dolu. Po exponovanom úseku dáme dolu bundy a v Medziholí sa ani nezastavujeme. Míňame turistov, ktorí majú toho dosť a preplietajú nohami. A vidíme ďalších, ktorí ešte len idú hore. Aj so psom. Optimisti s pol litrovkou vody a v plátenkách. Z lúky je podľa tabuľky vyše hodiny do Štefanovej. My máme iba hodinu do odchodu spoja. Preto zrýchľujeme a obiehame poľskú grupu salamovu. O5 sa zaťahuje obloha a vo vzduchu cítiť dážď. "Nech počká ešte aspoň pol hodinu, kým budeme v dedine", vravím. Nepočkal. 10-15min. nám chýbalo, keď sa spustil lejak. Navliekli sme si andulku, mentolku a švihali dolu. Batohy sme neprikryli, čo sa ukázalo ako chyba a veci nám navlhli. Dva dni sme ich sušili. Na blate sa šmýkalo, drahej podám jednu paličku. Nohavice na kompletku premokli aj s trenclami. Tí, čo šli hore, to podľa mňa, vzdali. Na zastávke prestalo pršať. Ešte sme mali i čas kúpiť deckám suveníry. Kravské mini zvončeky. Kráčame aj okolo penziónu Starek, kde je záruka nie len najlepšej ceny, ale i jedla. Onehdy nás otrávili pokazenou tatarkou. V autobuse sa dá platiť platobnou kartou. Nevídali v našom kraji. Šofér len mlčky dvakrát mrdol rukou k terminálu a ja som priložil dvakrát kartu. Busom sme sa odviezli do Ťarchavej a pešo ešte šliapali s birelom v ruke vyše dva kilometre do Bielej vody. Upúta nás rumotéka vo Vínnom raji. Bizarnejší názov je už len Rumová banka. A tiež výklenky so svatými. Nejde ani tak o preteky, ktorý dom bude mať väčšiu sochu (i tak ju má sedem metrový oceľový Jánošík, ktorého snáď leštia každý deň), ale skôr z vďačnosti, že obyvatelia domu prežili neprajnosť osudu. Slepota z nepozornosti nám pridala pár metrov navyše a vracali sme sa kúsok s5 k súkromnému pozemku, kde je Jarisa. Vezieme sa bez vlhkého spodného prádla až ku svokre, kde hladné kapybary čaká grilované stehienko.

 

    Bundy obstáli v daždi na jednotku (akurát sa v nej človek cíti ako v igelite), nastúpali sme 1200 výškových metrov a kráčali 16km. Veľký je výživný kopček hore i dolu. Možno by nebolo zlé sa sem vrátiť na jeseň, keď príroda je pomaľovaná pestrými farbami.

Baťák II

Názov expedície: Baťák 2023

Heslo: Kúsok Hanej, Slovácka veľa, pre kľúče letím ako splašené teľa.

   Pekné, letné počasie pomaly mizlo z oblohy ako Matovič z politiky, a preto sme ho ešte chceli využiť. Nie Matelka, ale slnko. Po minulotýždňovej Veľkej Fatre sme tentoraz presedlali na kolimahy. Na severe sa slnečné lúče statočne držali, preto sme sa rozhodli prejsť druhú polovicu Baťovho kanála. Od Otrokovíc po Uherský Ostroh. Krátko pred poludním sme do Sopla hodili Treky a vyrazili do 90km vzdialeného predmestia Zlína. Víta nás typicky priemyselné mesto, kde socha Baťu je takmer pred každým domom.

   Na trojhrane regiónov Valašska, Hané a Slovácka sa rozprestiera malé mestečko prezývané i Baťov.
Jeho exponenciálny rast nastal práve v tridsiatych rokoch minulého storočia. Obuvnícky magnát postavil mestečko v typicky baťovskej funkcionalite. Dnes už tehlové domčeky miznú pod novým mejkapom, hlavne po povodni koncom deväťdesiatych rokov. Čo je zaujímavé, že medzi Zlínom a Otrokovicami premávajú trolejbusy. Ekologicky sa rozmýšľalo už po II.sv. vojne.

    Parkovisko pri prístave vyzerá plné, preto sa stočím ku garážam a zacúvam medzi autá na Moravní ulici. Vytiahneme velocipedy a vyrazíme po ceste č.4 popri rieke Morave smerom na juh. Po pár metroch stojíme a kupujem v info centre pohľadnice. Zisťujem, že sa neviem odopnúť z nových kufrov na topánkach. Okolo veľkej priemyselnej ČOV, kde bagre vyberajú kal z polí, a ktorej voda penila do riečky Dřevnice ako naklepané pivo, dôjdeme pod železničný podjazd. Cikpauza a šliapeme ďalej do Napajedle. Už z diaľky upúta veža novorenesančnej radnice. Odbočíme z cyklochodníka smerom k námestiu.

Franc Jozef povýšil koncom 19st. Napajedlu na mesto.

    Pozrieme na info tabuľu, kde je maľovaná mapa. Ďalší zaujímavý objekt je zámoček. Na frflanie drahej prejdem po pešom chodníku ku križovatke a odtiaľ hore k veľkej čiernej bráne. Nejakí ľudkovia pred ňou postávajú a čosi fotia na statív. Zrazu sa brána nehlučne otvorí a skupinka ide k zámku. Pýtam sa, či je otvorený. Vraj až v júli. Tak otočíme bicykle a zídeme dolu k rieke na cyklochodník. Míňame ďalšiu malú ČOV a ranč s koníkmi. Rieka Morava je okrem rybníčkov posiata mŕtvymi ramenami. V jednej z najstarších obcí Moravy, Spytihněve, sa pristavíme pri malej elektrárni. Jej vznik je zaujímavý. Postavená v 50.-tych rokoch slúžila nie ľudu, ale zásobovala šťavou vojenský vysielač v prípade totálneho výpadku (moderne blekaut). Momentálne robia cez hrádzu elektrárne nový chodník. 

V Spytihněve sa oddeľuje od Moravy Baťov kanál prvou plavebnou komorou.

Cyklochodník opúšťa Moravu a vinie sa spolu s kanálom. Po kilometri je aquadukt Vrbka. Riečka podteká kanál a ústi do Moravy.

Tu niekde pod kanálom tečie potok Vrbka.

    Zatiaľ, čo drahá fotí, hodím do seba banán. Mrtě ľudí a spod mosteka "odnikiaľ-nikam" vyletujú ako neriadené drony. Po chvíli sme na úrovni dedinky Babice. Za miestnou ČOV (už zasa čistiareň) je bufet U Rybičky. Na čistiarni si vypestujú rybky a hneď ich v bufete aj klepnú. Dobrý kšeft obsluhy. Čo všetko tie nebohé tvory na čistiarni pohltali je otázne. Na kanáli sa objavujú už i malé lodičky. Pri ich riadení nie je potrebný lodný preukaz. Potom už relatívne plynule ideme až ku plavebnej komore Huštěnovice. Bliká z diaľky. Zrovna do nej vchádzajú dve bárišne. Sledujem ženičku s hákom, ako odtláča loď od stien. Paródia na Poseidona s trojzubcom. Z búdky vybehne starší chlapík a na všetko dozerá. 

Komora je plne automatizovaná, ovládaná diaľkovo.

    Ťažké, oceľové dvere sa zatvárajú, rozvíri sa hladina a napúšťa sa voda. Nechce sa nám čakať. Na suchu je ešte jedna zaujímavosť, a to značka Zákaz močenia. Je pomerne vysoko na strome, aby ju neukradli. V diaľke sú už vidieť komíny Uherského Hradišťa. Vskutku sme po kilometri v Starom Meste, kde končí kanál a cez most nad Moravou prejdeme do Hradišťa. Od svokry sa ozývajú deti, ktoré riešia, ako sa dostať domov. Po telefonáte zamierime do centra. Na dlaždiciach by sme radi zastali. Prehrávam boj s kuframi a so zapnutými nohami v pedáloch padám (a nie posledný krát) na dlažbu ako podťatý. Priamo na námestí. Zanadával som si a šiel pozrieť svatú Rozálku zasklenú v morovom stĺpe. 

Morový stĺp panny Márie Immaculaty zo začiatku 18.st.

    Cez Prostřední ulici sme tlačiac bicykle prešli na veľké Masarykovo náměstí. Načim by bolo aj treba niečo pod zub. Mne by stačila možno aj zmrzlina, ale boli tri hodiny poobede. Na námestí sú však len kaviarničky. O o5 slunce. Po rovnomennej reštaurácii v Litomyšli tentoraz hotel. A vzhľadom rovnako pripomína, že pamätá tatíčka Masaryka. Na protiľahlom konci námestia je v bývalom jezuitskom gymnáziu info centrum. Pohľadnica ma upúta synagógou. Pýtam sa pani na cestu. I tak ju napokon nenájdeme, pretože na Františkánskej ulici odbočíme doprava, namiesto doľava. Za autobusovou stanicou sa znova napojíme na cyklochodník a šliapeme až ku KFC na hlavnej ceste. Zopár prekvapení sa vyrúti spoza rohu a po pár semaforoch sme pred rýchlym občerstvením. Objednáme si "macdonaldovské" menu, no placka je akási menšia. Ale máme bezodný nápoj. Niektorí chytrejší jedinci si kúpia jeden nápoj a napije sa celá rodina. Ako dožujem placku s kuracím mäsom, pozerám na zamknuté bicykle. "Veď ja nemám kľúče!", vyhŕknem, "Zostali v aute. Kurva. No... Asi sme došli". Tu v KFC pri mastných hranolčekoch sa takto skončí naša púť. Žena navrhuje nájsť kľučiara, ktorý zámok prestrihne. No je nedeľa a ako mu vysvetlím, že bicykle sú moje? Idem pozrieť, kedy mi ide vlak do Otrokovíc. Po piatej hodine. Kým sa sem vrátim bude pol siedmej. Ani neviem, kde je stanica. K obslužnému okienku vidím vchádzať taxík. Napadne ma ísť sa opýtať na odvoz. Nechcem však dakoho otravovať ako predavač fejkových okuliarov, hlavne, keď sa ide najesť. V lokáli je internet, preto hľadám taxislužbu. Zdvihne mi pán majiteľ, ktorý je kdesi na diaľnici. A zrovna vie o tom taxíku v KFC. Nech sa idem spýtať. Zaklopem na okienko a otvorí mi postaršia pani. Vyráta mi predbežnú cenu na 700 kačenek. "Pán mi hovoril 650", snažím sa márne zjednávať. Taxikárka odstaví auto na parkovisku a ja idem informovať drahú. Našťastie máme takmer 1000 korún, takže to beriem. Sadám dozadu a štartujeme. Najprv však zanesie poživeň deťom. Až potom zapne taxameter. Pípa nejako často. Za necelú polhodinku sme v Otrokoviciach. Ide kadesi k prístavu z druhého konca. Kážem jej preto zastaviť za kruháčom pri riečke. Zaplatím 710 korún (30Eur) a tých 500m k autu dobehnem. Šialená cena za 24km. Ale prečo nevytrieskať prachy z človeka v núdzi? Prezujem sa a vraciam sa do Hradišťa. Zabijeme asi hodinu. Je pol šiestej a rozhodujeme sa, či pokračovať ďalej do Uherského Ostrohu. Odhadujem to tak na 2h. To sa nepáči žene a chce výlet odpískať. Mrknem do navigácie a zvyšok trasy nevyzerá tak ďaleko (vyše 12km). Do siedmej by sme mohli byť s5. Rozhodneme sa pokračovať. Po hlavnej triede šliapeme do Kunovíc. Hradište od Kunovíc je oddelené riečkou Olšava. Za ňou odbáčame doprava k železnici. Prejdeme popod trať a stočíme sa znova na juh. Míňame letecké múzeum, v diaľke vidieť hangáre firmy Aircraft Industries. Po uvalení sankcii na Rusko, štát pohotovo zareagoval a odkúpil firmu od ruského oligarchu, takže Turbíky sú zachránené. Vnárame sa do malého parčíku patriaceho novoveským kúpeľom. Okrem sírnych prameňov je za obcou aj "Slovácke more". Rozsiahle štrkoviská sú zdrojom pitnej vody a teda sa v nich nesmie kúpať. Z času na čas sa rozprúdi búrlivá debata o primeranosti zákazu.

Piliere na koncoch mosta slúžia pre väčšiu stabilitu.

   Cyklochodník však prechádza v Ostrožskej Novej Vsi na druhú stranu trate a popri stanici, ihrisku a zase ČOV sa hadí smerom do Uherského Ostrohu. Asfalt strieda betón. Čo z chodníka upúta, je oáza Šašňák postavená v netradičnom štýle. Celá z dreva a skla. To už je mesto Uherský Ostroh na dohľad. Vchádzame doň kadesi zozadu. Šípky nás vedú do historického centra. Prekračujeme betónové monštrum nad Moravou, kde trčia prázdne piliere čakajúce na sochy a znova drncáme na mačacích hlavách. Zámoček je nešťastne postavený v centre a navyše okolie je v rekonštrukcii, takže ešte aj obohnaný plotom.

    Renesančný zámok bol pôvodne strážny hrad. V súčasnosti je multi-funkčný a multi-mediálny. Slúži napr. aj ako obecný úrad, či fantastický svet. Raritou je najnižšie položená rozhľadňa na svete. Vlastne veža netiahnuca sa do výšky, ale opačne-vsadená do zeme. Okrem zámku sú pôsobivé objekty mestečka kostol sv.Ondřeje a pivovar. Či skôr to, čo z neho po dvadsiatych rokoch od krachu zostalo.

    Pre miestnych chlapcov sme raritou my dvaja na kolimahách. Drahá si požičala od jedného červenú loptu a vyfotila ju v páre s prilbou. Pre jednu kamarátku, ktorá sa lúči s kariérou vyhadzovačky. Čaká ju operácia a prognózy sú neisté. Že na ňu myslíme, žena jej pošle takýto pozdrav. My sa tiež pomaly lúčime so Slováckom a rovnakou cestou sa vraciame ku KFC, kde nás čaká Sopel. Ostal nám krátky úsek (vyše 5km) do Veselí, ale nie je nejak zaujímavý a navyše je dosť hodín. V Ostrohe stretáme babenku v červených šortkách a bielych ponožkách, ktorú sme míňali niekde za Napajedlou. Zvláštne, ako niektoré zjavy ostanú zafixované v gebuli. Po ôsmej hodine nás doma vítajú deti.

    Táto trasa je orientačne pomerne jednoduchá. Treba len sledovať žlté značenie cesty č.4. Celý čas je povrch asfaltový (iba s výnimkou jednej skratky za Napajedlou-Pahrbkem), takže cesta odsýpa. Možno i preto je na nej viac ľudí, ako na pokračovaní od Veselí nad Moravou. Pripadá mi i zaujímavejšia. V každej obci je na čo čumieť, aj tie stromy sú akosi väčšie a hustejšie ako bufety po trase.

Nikde repka olejka ako na Slovensku, ale zbožie.

Tlstá a Ostrá

Názov expedície: Fatranský horec 23

Heslo:  Tlstá, Ostrá, Mažarná, túra je to nadmerná.

 

 

   Konečne nastalo stabilné počasie, takmer letné. Nedeľa je deň oddychu a ja si najviac oddýchnem v lone prírody. Poriadnu turistiku sme mali pred dvoma mesiacmi v Malej Fatre, preto nastal čas prepotiť ďalšie tričko a pokochať sa na našu malebnú krajinu z výšky. I z hĺbky. Po pol roku sa o5 vraciame do Blatnice. Tentoraz bez bicyklov a vystaviť Dračicu namiesto Sopla. Deti zostali o5 u svokry. Čo čert nechcel, zrovna pred nami sa zaplnilo posledné voľné miesto na parkovisku Gaderka. Nebyť čakania pred semaforom vo Vesteniciach (oprava mosta), či Nedožeroch (nová križovatka), boli by sme miesto uchmatli my. Obraciam auto s5 do dediny a parkujem na rovnakom mieste ako na jeseň. Pred Jednotou. K ústiu doliny je to naprieč dedinou asi 700m navyše a o 6Eur menej.

Typicky olejkársko-bylinársky domček z 19.st.

     Blatnica je starobylá rázovitá dedinka s pekne maľovanými dvestoročnými domčekmi. Znie to pekne. Reálne sú niekde rozpadajúce sa chajdy, inde nové domiská. Obec má krušnú históriu počas povstania v r.1944, keď bola vypálená a dokonca i neskôr, keď v dedine úradovali Banderovci. Mementom sú vystavené zbrane partizánov v parčíku pred vstupom do Gaderky. Dedinka sa pýši botanickou záhradou, hradom, kaštieľom, rančom a fontánkou. Okrem terajšieho arogantného starostu tu pôsobili fotograf  Karči Plicka, spisovateľka Maša Haľamová, či botanička Ízy Textorisová a nejaké veľkomoravské knieža, ktorého meč našli pri stavbe kravína. Ale napr. pohľadnice v obci nenájdete ani medzi kravami, tobôž pod zemou.

    Po asfalte pokračujeme cez drevenú bránu. Kiosk je zasa zatvorený, takže na pohľadnice stále čakám. Týmto pozdravujem starostu Blatnice. Obiehajú nás českí fosils-cyklisti z českého Mosta. Vyhýbal som sa im v Mošovciach. Vybrali sa zo sedla objavovať krásy Slovenska. 

Gaderka je krásna v akomkoľvek ročnom období.

   Na odbočke stretáme mladú rodinku na bicykloch, ktorú nasmerujeme na križovatku pri horárni odkiaľ sa im k hradu pôjde na bicykloch lepšie. Oproti sa rútia skejtbordisti. Zdá sa, že dakde bivakovali a teraz sa spustili dolu Gaderkou. Nie je to zlý nápad. My sa ešte pred horárňou dáme doprava Vápennou dolinou hore k jaskyniam. Modro značený chodník začína príkro, vážne stúpanie začína s objavením sa skalných brál. Fotíme sa pri previsoch a obdivujeme široké terasy. Nad nami počujeme detský džavot a viem, že Mažarná je blízko.

    Strop ako keď niekto prskne bielu hustú šľahačku na zmrzlinu z čiernych ríbezlí. Plná puklín a štrbín ako škrupiny ťuknutých vajíčok. Ticho kvapkajúca voda do priezračných sintrových jazierok. Spiaci netopier visiaci na nožičkách tenkých ako kniha mojich dobrých skutkov. Toto všetko ponúka Tlstej pootvorená papuľa - Mažarná. Najkrajšia voľne prístupná jaskyňa, do akej som sa ponoril.

 

Perlou Veľkej Fatry je 130m dlhá jaskyňa Mažarná.

 

    Z jaskyne nás vyhnal prebudený podkovár. On je tu doma, my sme narušitelia. Po reťaziach sa štveráme hore na vyhliadku. Dvakrát mi pritom spadne krytka z foťáku. Moja nemohúcnosť normálne vyliezť vytáča drahú rovnako, ako keď sa pokúšam pripnúť si paličky o batoh. Na trávnatom svahu je mladá pani učiteľka so svojimi žiakmi. Divíme sa, že si útla ženička trúfne na toľko detí. Tých pár dievčat a dvaja chlapci však milujú svoju učiteľku a nie sú na výlete z donútenia. Preto nemá s nimi veľa starostí. Oni zostupujú dole na hrad, my naopak supíme hore. Ja som na nejakom chodníčku nad skalami, drahá sa motá niekde podo mnou. V lese sa naše cesty spoja. Tlstá je ešte relatívne ďaleko, i keď jej vrchol, zdá sa, vidíme. Masív obchádzame však akosi zo severnej strany. Chvíľu "kufrujeme" pri obchádzke spadnutého stromu, kým neuvidíme nad nami turistov zostupujúcich dolu. Pomaly miznú stromy a objavujú sa trávnaté fľaky. Záver nebude ďaleko. Odbočku na ďalšiu vyhliadku minieme a stúpame smerom, kde je modrá obloha. Po chvíli sme na širokom trávnatom vrchole (ak sa vôbec široká pláň dá nazvať vrchol) posiateho, kde tu akoby hodenými skalami. A najmä krásne fialovými horcami. Dokonca ešte i prvosienky vykúkajú spoza trávy. Kocháme sa výhľadmi na celú Malú Fatru od Kľaku až po Stoh a Rozsutec za ním. Kúsok je vidieť z Krížnej a Západných Tatier. Teplom sa robí opar, preto je obraz rozostrený.  

Pohľad z Tlstej na Horný Turiec s mestom Martin.

     Oprieme sa o jednu skalu, vytiahneme rožky so salámou. Vtom pribehne retriviér, ktorý zaňuchal žrádlo. Obiehal nás už vo Vápennej doline. Jeho pániček suší svoje oblečenie na kríkoch. Nechápem, prečo sa v teplý deň zabalil do troch vrstiev oblečenia. Veď mu je teplejšie ako jeho psovi v kožuchu. Hafan najprv stojí, potom sa posadí a psími očami hľadí na nás. Cudzieho psa však neradno kŕmiť. V kožuchu sa mu nechce stáť na slnku, preto si ľahne nižšie do kríkov. Stále nás má však v hľadáčiku. Čo keby koliesko spadlo na zem? Po akom takom zasýtení, stiahneme paličky a pokračujeme zeleno značeným chodníku po hrebeni. Najprv sa zasa štveráme po skalách až na vyše 1400m vysokú Lubenú. Neďaleko nej je ďalší hríbik s nápisom Bágľov kopec. Podľa mapy by kopec mal byť niekde uprostred našej trasy. Na mape sa však volá Veľká Hubená. Miestni si vraj vyžiadali preloženie kopca. Vraj je to tak správne. Miasť turistov. Hubená, Lubená. Otvárajú sa nám výhľady na východ a v diaľke je vidieť neprehliadnuteľný, zasnežený tatranský Kriváň. A rovnako bližší Choč s bradavicou. Za Veľkou Hubenou prudko klesáme. Nechávame za sebou strmé skaly a ponárame sa do lesa. Príjemným chodníčkom dôjdeme na Zadnú Ostrú. O5 sa otvárajú výhľady na panorámu Veľkej Fatry. A objavia sa ďalšie malé kvietky podobné nevädzi. Zdajú sa mi príliš drobné. Partia dievok si trúfa na Tlstú a opúšťajú vrchol. My ideme opačným smerom k pyramídam Ostrej. 

 

Ostrá (1263m n.m.) je jedným z mála skalnatých vrcholov V. Fatry.

     Chodník ide po hrebeni, ale potom obchádza skaly a ústi v sedle. Odtiaľ idú hore reťaze a schody. Foťák pre istotu schovám do batoha. Nejakí feferóni schádzajú dole. Trvá im to, preto sa liepam po skalách mimo reťaze. Úsek je dobre vyšliapaný, takže to nie je problém. Prehupnem sa cez skalné okno a čakám na drahú. Ešte zostane asi meter reťaze, ktorú rovnako nevyužijem (chytím sa skaly) a sme takmer na vrchole. Poniže je nový drevený kríž. Vyjdeme kúsok na vrchol a stretáme mladý pár z Tlstej. Odfotím ich a vychutnávam si pohľady na Tlstú, či trávnatú časť Fatry od "spaľovne mŕtvol" po Borišov a Lysec. Konečne vytiahnem aj binokulár a preskúmam ďaleké štíty. Zápis do knihy nie je vykonať čím, preto nalepím na prvú stranu aspoň nálepku Kapybár a schádzame dolu. Korpulentná Maďarka dostane blok a váha nad cestou dolu. Frajer sa na ňu vykašle a nechá ju napospas iným turistom. Na ženu sa vykašľú hodinky a žijú si svojim životom. Mňa až neskôr opúšťa navigácia v telefóne. Pripadá mi, že si trasu len akosi dopočítava. Napokon ju zabudnem vypnúť, takže i tak je celá turistika navigačne v háji. Zo sedla pokračujeme po žlto značenom chodníku prudko dolu. Obehne nás starší pár. Nasledujeme ho a odbočíme z chodníka. Strmo sa šmýkame po hline a lístí dolu. Je to síce skratka, ale pomerne strmá. Pádu sa nevyhnem i napriek podpore paličiek. Rovno sa ocitneme na modrom chodníku, ktorý chvíľu  prudšie klesá. Väčšinou je však malé, príjemné klesanie a paličky už mám skôr na ozdobu. Konský dol je pomerne dlhý a jeho prechod trvá hodinu. Počujeme hukot potoka a sme v Gaderke. Opláchneme si ruky, veru i nohy by sme zmočili. No je už takmer šesť hodín a čaká nás vyše dvojhodinová cesta domov. Obiehajú nás bicykle z Mounfiedlu, kolobežky. Bufetík v centre dedinky zavretý. Bodlo by nejaké osvieženie i zvnútra. Nájdeme ho až "U Mustanga" v Oslanoch. Aj to preto, že som v Novákoch neodbočil na Trenčín, ale zišiel dolu. Sity pub, ako správne znie názov krčmy, však už poznáme. Ku grepovému radleru si objednáme hranolky s kečupom. To je naša večera. S romantickým západom slnka sa naša cesta chýli ku koncu a po desiatej parkujem Jarisu.

Západná časť Veľkej Fatry je viac bralnatá oproti trávnatej východnej časti a je práve vďaka tomu krajšia a atraktívnejšia. 

Hrebeň Veľkej Fatry.

Cyklovýlety I.

    

    Aby sme nechodili stále ako autisti rovnaké trasy, cez víkend skúšame objavovať nové. Čím ďalej, tým horšie. Najprv som šiel sólocestu do Nitry cez Svrbice a Zbehy. Vedel som, že ma čakajú nejaké kopce, ale na trase ich je viac ako mi bolo milé. Najvyšší je našťastie po pár kilometroch za Ratnovcami, kde sa láme Trenčiansky a Trnavský kraj. Ďalšie kopčeky sú potom pred Hornými Otrokovcami. Keď som sa už nádejal, že pôjdem iba z kopca, ešte jeden predo mnou vyrástol za Dolnými Otrokovcami. Aspoň vietor do hrbu mi pomáhal.

Za Kapincami sa napájam na viac menej rušnú cestu do Nitry. V Nových Sadoch ma priláka tabuľa "Kaštieľ". 

Návšteva múzea je len po telefonickej dohode.

    V areáli základnej školy sa na pekne upravenom pozemku nachádza renesančný kaštieľ rodiny Ghýczy. Vyrástol na mieste stredovekého hradiska v druhej polovici 16st. Okrem povolenia na stavbu dostal maďarský zemepán a nitriansky podžupan Jozef Ghyczy na dvesto rokov aj právo meča - stínať hlavy podvratným živlom. Pod palcom mal 15 obcí nitrianskej župy s hlavným sídlom v Nových Sadoch. Na začiatku 20st. prechádza malebný kaštieľ do rúk Szmerčányovcov. Po vojne vláda ľudu kaštieľ prevzala do svojich chápadiel. Z kaštieľa sa stala jedáleň a predajňa Jednoty. Neskôr kaštieľ chátral a až v r.2010 ho obec zrekonštruovala. Kiežby sa našlo v tejto európskej džamahíriji viacej takýchto agilných starostov (Sokolovce, Sereď).

    Za školou mi lietajú muchy do oka a hneď zisťujem prečo. Na lavičke pri kaštieli si stále hovejú moje slnečné okuliare. Preto otáčam bicykel a vraciam sa pre ne. Ďalej idem po rovinke popri Čábe až do Čakajoviec. V jednej z najstarších obcí Slovenska je na malom námestí panteón slovenských dejateľov. Vedľa seba sú dvojmetroví Štefánik, Štúr, či Hlinka. Umiestnenie Tisa vyvolalo búrlivé emócie ako otázka Hudáčkovho talentu na urovnanie sporov.

V Čakajovciach som sa napojil na asfaltovú Ponitriansku magistrálu začínajúcu v neďalekých Koniarovciach. Nekonečný, obludný múr automobilky kazil celú scenériu a pripomínal múr z futuristickej Divergencie. Prefrčím popod rýchlostnú cestu a ponúkne sa mi konečne pekný výhľad na hrad. Stále šliapem po hrádzi, ale za rýchlostnou asi došiel cestárom asfalt a ocitnem sa na poľnej ceste. Tak ma lomcuje až vytrasiem kompresorík na dofukovanie. V mestskom parku sa vydám k hradu. Od Podzámskej ulice tlačím bicykel hore po mačacích hlavách. Na námestí J. Pavla II. zamknem kolimahu a pešo vystúpam k pokladniam. Výhľad z kostolnej veže oželiem, prehliadka je až o pol piatej. Kúpim si lístok aspoň na nádvorie. I odtiaľ je veľmi pekný výhľad na Pribinove mesto zo všetkých strán. 

Matka slovenských miest, v pozadí Zobor.

    V kostole je zrovna svadba a ja sa tam v smradľavom cykloúbore motám medzi svadobčanmi ako osraný papier po lese. Dolu zídem sediac na bicykli. Pokračujem do mierneho kopca rovno na stanicu. Na to, že Nitra je krajské mesto, stanica žije devätnástym storočím. Ale platiť kartou sa dá. Hryzúc jablko čakám na zanedbanej stanici oproti chátrajúcemu skladu. V okolí sa snáď rozpadáva všetko. Nitrianskou strelou sa doveziem do Leopoldova, kde prestúpim na vlak domov. 

Pozn. Výpravca v Alekšinciach je džob snov.

    Ďalší víkend som pedáloval spolu so ženou. K mozaike Vážskej cyklomagistrály nám chýba i úsek z Hlohovca do Serede. V jednu veternú nedeľu som teda auto odstavil pri nejakej firme v Šulekove a po hrádzi sme sa vydali južným smerom. Konča Šulekova asfalt končí a drkoceme sa po poľnom chodníku. V Siladiciach prekračujeme Dudváh a schádzame z hrádze. Ideme po poľnej ceste, hrádza je zarastená trávou. Popri pekných zákutiach Váhu dôjdeme k Šúrovciam. Až tam začína znova asfaltový chodník. Poza Seredské domy, z ktorých  snáď každý má bazén, dôjdeme do parku. Naspäť navrhujem cez Dvorníky a Bojničky, ale drahá sa nechce motať cez kopce a volí priamu cestu. Pomerne nezáživná trasa, ale bol som na ňu zvedavý.

    V teplý, takmer letný víkend, vyberiem pokračovanie Ponitrianskej magistrály z Nitry smerom na juh. Cieľ je v Kolárove, ale bol som napokon rád, že sme došli do Nových Zámkov. Chodník je spočiatku, pekný, asfaltový až po Veľký Cetín. Užívame si cestu, na ktorej je pomerne rušno. Drahá vypína a relaxuje. No to nie je ani polovica cesty. V tej svojej naivite pokračujeme po hrádzi ďalej. Sami. Len zvedavý srnček nám robí spoločnosť. Natriasame sa kamenistým chodníkom až do Vinodolu. Za baštou vinohradníctva sa mení chodník na trávnatý. Je to lepšie, ale tráva nie je pokosená a skôr brzdí ako uľahčuje. Aspoň sa netrasieme. Žene sľubujem, že sa prehupneme na normálnu cestu. Ide paralelne s hrádzou, autá počujeme za stromami. Moje sľuby sú však pevné ako krčmová dohoda.

Kde je cyklotrasa? Trápenie pre bicykle i nás.

    Niekde za Černíkom sa zdá, že môžeme ísť spodom popri hrádzi, kde je poľná cesta. Preto do Mojzesova ideme po nej. Po rozdrvených tehlách, blate. Konštatujem, že sme ešte nešli po snehu. Za Mojzesovom pokračuje cyklochodník ďalej po hrádzi. Ten pre hustú trávu ani nie je vidieť. Skúsime ísť spodom, ale po 500m je tráva hustá ako Brežnovovo obočie. Zostaneme stáť. Otáčame a konečne sme na normálnej ceste pre autá. Popri skapatej mačke sa dokodrcáme do Ulian nad Žitavou. Slniečko pekne pripeká, voda vo fľaškách sa varí, preto zastavujem pri krčme Na dvestovke. Štamgasti sledujú hokej zo Slovinskom. Zrovna začne druhá tretina a Pánik strelí gól. Jediný v zápase. Mladík sa potáca z krčmy na ulicu a osviežení fľaškovým radlerom sadáme za kormany. Ledabolo som si pozrel cestu a ideme po zlej strane rieky Nitra. Ale čert jak dábel, ako vraví svokor. Aj keď sa vrátime na správnu stranu, tráva je ešte hustejšia ako predtým. Trápime sa spolu s bicyklami, ktorým preklzujú reťaze. Najhorší úsek a vraj magistrála. Ani zajac, či bocian na hrádzi nevylepšia drahej náladu. Už ma ani neprekvapuje, že stretávame oproti auto. Pri transformačnej stanici stojíme a čistíme bicykle od trávy. Žena odmieta ísť ďalej po hrádzi, preto prejdeme na ceste do Šurian. Rýchlejšia cesta je zaplatená kilometrami navyše. No vidíme ČOV Šurany, čo mi drahá ztripluje. V Nitrianskom Hrádku sa vraciame popri svatom Vendelínkovi znova k rieke. Za obcou je slovenská Trója. Ja vidím len pár poničených tabúľ a meter vysokú trávu.

Takto si vážime územie, kde sa písala európska história.

    Zámeček - lokalita európskeho významu je jedným z najväčších nálezísk pravekej kultúry v strednej Európe. Hrádocká venuša (tiež slovenská Helena) spolu s Moravianskou patrí medzi  najznámejšie nálezy na našom území. Už pred 5000 rokmi neolitickí ľudia mali v blízkosti Šurian opevnené sídlisko. Dobrých 1200 rokov. Jeho pozostatky pripomína už len návršie, tzv. tell, vzniknuté z odpadkov tých čias (kosti, črepy, zbúrané hlinené chatrče). Vrchol prišiel v dobe bronzovej. Okrem bohatého nálezu všakovakých čačiek a sošiek, zaujala ma jedna vec. Z tej doby sa našlo mnoho obhryzených kostí, v snahe dostať sa k lahôdke-špiku, či mozgu v dutine lebečnej. Zvieracie až tak neprekvapia, ale našli sa i ľudské. Doposiaľ nik nezodpovedal otázku prečo. Archeopark tvorí momentálne pár tabúľ. Vraj sa stále buduje. Miesto takého obrovského významu by si zaslúžilo naozaj väčšiu pozornosť. Alebo aspoň pokosiť trávu.

    Cesta po hrádzi vyzerá pomerne slušne tvorená udupanou hlinou. Vidíme miestnych, že po nej chodia, preto pokračujeme vedľa rieky až do Nových Zámkov. Zastavíme sa pri kontroverznej a doposiaľ neskolaudovanej hydroelektrárni Zúgov (ochranári jej výstavbu v r.2015 hejtovali), kde je akože vodopád. Skôr pereje. Meno Zúgov je prevzaté z maďarčiny a znamená hukot. Od kaskád je chodník o5 asfaltový. Žena už nemá náladu ísť po nábreží, preto odbočujeme doprava na hlavnú cestu až k stanici. Zámky ma prekvapkali pomerne veľkou stanicou, vnútri zrekonštruovanou. Kúpim lístky na vlak do Nitry. Máme ešte takmer hodinu čas. Chcelo by to znova osvieženie. Staničná reštaurácia nevyzerá príliš vábne. Na mape mesta si pozrieme, kde je centrum a po cyklochodníku ideme na juh do centra. Chodník končí na Podzámskej ulici. Doprava, či doľava? Veža kostolíka Povýšenia Sv. kríža je dobrý orientačný bod. Nadrzovku zabočím do jednosmernej ulice M.R.Štefánika. V nedeľu večer je aj tak v Zámkoch skromne ľudí, takže v protismere dôjdeme až po pešiu zónu. Tlačiac bicykle na novozámockom korze sa ocitneme na Hlavnom námestí. Len nedávno (2022) prerobenému námestiu dominuje kostol, socha pápeža (hoci mesto nenavštívil), morový stĺp a nová skákajúca fontána "kocka". Autori okukali piešťanský "prskomet" Príbeh prameňov. 

Kostol Povýšenia Sv.kríža bol počas nadvlády Turkov mešita.

   Pár fotiek z mobilu. Drahá ma upozorní na brata môjho Treku opretého o lavičku. Okrem pár kaviarní sme však nenašli nejakú záhradnú reštiku, kde by nám načapovali. Preto okľukou popri Františkánskom kostole, cez Tureckú ulicu sa vraciame k stanici. Až pri bytovkách Letomostie zakotvíme v bistre Fénix. Ten ešte len čaká, kým vstane z popola. Vypýtam dva ochutené Birely. Čašníčka vraví, že 1,40Eur. Vravím, že je to nejako málo. Jej nová ponuka je 1,70Eur. A ďalšia dvojnásobok, tak to máme 3,40Eur. Odbrala ma, pretože som platil asi aj zálohu za fľaše, ktoré som jej položil na pult. To mi došlo až neskôr. Nechal som jej 3,50Eur, vzal poháre a posadili sme sa vonku na prútené stoličky. Zjedol som makové rožky, s drahou vypili pivo a prešli ten kilometer k stanici. Ja som si ešte odbehol vyfotiť malý parný rušeň za troma mostami.

    Parný rušeň  s priliehavým menom "Kačica" mal pohnutý osud. Vyrobený bol na začiatku 20st. v Rakúsku. Do II.sv. vojny slúžil na Morave, potom ho povolala do služby nemecká armáda. V Osvienčime posúval vagóny do koncentračných táborov... Po vojne ďalej Kačica lietala po Slovensku až skončila v 50.-tych rokoch v Zámkoch. Od konca 60.-tych rokoch chátrala v bratislavskom múzeu. Na Slovensku sú len tri rušne rady 310.0 (dva zhltla Pažravá nad Dunajom). Občianske združenie zo Zámkov snívalo počiatkom 21. storočia o obnovení prevádzky rušňa, ale napokon k tomu nedošlo. Po 300 odpracovaných hodinách skončila v. 2014 vzácna lokomotíva konečne na zaslúženom odpočinku spolu s pamätníkom železničiarov. Mal by k nej pribudnúť aj vozeň s Osvienčimu.

    Nastúpime do pomerne plného vlaku, zavesíme bicykle a ostaneme pri nich. Ja stojím pri dverách a sledujem odstavené laminátky patriace nákladnej doprave. Jediné dva moderné elektrické rušne Škoda odpočívali na koľajach spolu s dvojposchodvými súpravami, ktoré ťahajú medzi Hovädovom a Zámkami. V Šuranoch sa osadenstvo vlaku vymenilo. Pristúpili študenti do Nitry. Ja som si konečne sadol k oknu a sledoval ubiehajúcu krajinu Nitrianskej pahorkatiny. V Ivanke pri Nitre je na trati stále mechanické návestidlo. Návrat do minulosti? Veď semafory sa už používajú aj v Hrachovišti. Po hodine sa ocitáme na ošuntelej stanici, kde som bol pred dvoma týždňami. Necháme všetkých vystúpiť, až potom zvesujeme bicykle. Dovnútra sa hrnie chlapík drzý ako staničný holub, ani nepomôže. Súprava totiž pokračuje do Trnavy. Naveľa, Húsenicu stretáme znova pred Hlohovcom. Opálení ako zebry a s dorezanými nohami od trávy po deviatej hodine parkujem Sopla pri dome. Celkom pekný výlet až na trávnatú hrádzu. Lepšie je sa jej vyhnúť po riadnej komunikácii.

Pestré víkendové všeličo

 

  V poslednú aprílovú sobotu sa pri pohľade z okna črtalo škaredé počasie a pri pohľade do vnútra kuchyne mi udreli do očí rozbité stoličky a dorezaný stôl. Zrovna prebiehala výstava nábytku v Nitre. Rozhodnutie bolo teda jednoznačné. Treba nový nábytok. Pred obedom som teda roztočil kolesá Voxhóla a okľukou cez Hornú Stredu sme sa so svokrou vybrali do Nitry. Pred Hlohovcom stála kolóna áut, čo ma cez víkend prekvapilo. Križovatku navyše blokoval pokazený autobus. Pomaly sa sunieme k mestu a počúvame, ako sa Boris Filan rozplýva nad krásou Tatier. My sa rozplývame nad krásou kolóny. V Lužiankach frézujú cestu a znova stojíme v rade áut. Cesta do Nitry nám trvala vyše hodiny. A v meste stále tvrdneme v aute. Niet kde zaparkovať. Výstava zaujala mnoho ľudí. Krúžim okolo Chrenovej ako Lantoši okolo brány a napokon auto odstavím pri štadióne Stavbára dakde medzi vraky. Pešo prejdeme k výstavisku. Pokladne sa zasekli v 20st. a iba niektoré majú terminály na platbu kartou. My sme vybavení  hotovosťou, no veľa ľudí hejtuje babky za kasami, keď stoja v rade zbytočne. Štátny podnik, čo sa čudujú. Sme v areáli a je obed, takže prvá zastávka je pod šiatrom obkoleseného búdkami s jedlom a uprostred s lavicami a stolmi na sedenie. Ani nepozeráme na ponuku a postavíme sa do prvého radu. Za necelých 8Eur dostaneme veľkú žemľu s dvoma plátkami mäsa (prasacé+kuracé) a cibuľou. Stolík na vratkých nožičkách sa kýva ako spitina v bistre U námorníka a kofola i napriek opatrnosti ako panna skončí na mojich rifliach. S plnými banderami potom ideme na koniec a začneme v pavilónoch M. Prvý je však len o kúpeľniach a kúrení. Až v druhom žena zbadá ju. Láska na prvý pohľad. Žltá farba ako sračka alkoholika (vraj sa dnes divoké farby nosia) a hebká ako detská prdelka. Chodíme aj po ďalších pavilónoch, ale nakoniec skončíme o5 v M5. Objednáme teda trojku sedaciu súpravu, potom kúpime zopár sladkostí pre deti. Predsa sa ešte vrátime ku kuchynskému nábytku do haly F. Stolík z masívu nám nedá pokoja, no farebne sa nám príliš nehodí do kuchyne. Podobne nás straší aj retro kreslo. Obe nakoniec objednáme až doma. Svokra si odniesla vo veľkom kvetináči metrovú kryptomériu. Dramaticky ich nakladám do auta, keď som zastavil na zákaze zastavenia. Ako sa do auta babka pchala aj zo stromčekom, opršalo z neho ihličie. Musel to byť komický pohľad, ale nervózny šofér sa zabával trúbením. Rovnako som mu kontroval. Zlý nápad je po výstave zastaviť sa v nábytkovom obchodnom reťazci. 50 odtieňov šedi utkanej v sedačkách a predražené stolíky pripomínajúce brak v kantíne nám nedávali na výber a rýchlo sme prášili domov.

    V nedeľu vyzerá počasie o čosi lepšie, no kazí ho silný severák. Napadlo ma zviesť sa pekne po vetre z Púchova domov. Drahá súhlasila, dievky zostanú doma. Ráno ešte pred jazdou vlaku kúpim lístky. Aby sme neostali trčať na stanici ako minule, keď sa pre bicykle minuli. So štvrťhodinovým meškaním sa vlak dovalil. Za Dubnicou začali hustnúť mraky a v Púchove už bolo totálne zatiahnuté. Po zorientovaní pred stanicou sme sa pustili smerom do centra ku cyklochodníku. Momentálne ho tvorí iba kopa popraskaného asfaltu vyliata na teleso hrádze, ale pod ňou sa už buduje nový chodník. Okolo betónového plota štadióna, odkiaľ počujeme iba hlasy prebiehajúceho zápasu, prejdeme popod most ku križovatke oproti Makyte. Dáme sa doľava k Streženiciam. Značenie cesty je chabé, ale naštudoval som si trasu pred cestou. Zopár (pre mňa až priveľa) menších prevýšení vrcholí v Lednickom Rovnom. Vietor je však do chrbta a sme na začiatku. Za chrbtom nám funel starší pár na horských bicykloch. Predbehol nás až pri  jazde z kopca v dedinke Horovce. V rovnomennej obci zdravia trekáčov pojazdní dôchodcovia stojaci pri krčme. My zastavíme, kým došliapeme za dedinu a zvliekame jednu vrstvu oblečenia. Pomaly prekukuje teplé slniečko. Po pravej strane sa impozantne črtajú Vršatecké bralá. Prechádzame cez rozkopané (kanalizácia) a zaprášené Pruské. V strede dediny stojíme na červenej, pred nami smradí autobus. V protismere obchádzam kamenistú cestu. Pred Slávnicou preletím tabuľku "Románsky kostol Pominovec". Zaujal nás kostolík po ľavej strane a otáčame s5. Máme slušnú rýchlosť, blížiacu sa tridsiatke, prečo sa nezastaviť? Po poľnej ceste sme po nejakých 500m pred malým šedivým kostolíkom.

Kostolík prešiel v r.2008 čiastočnou rekonštrukciou.

    Románsky kostol s morbidným menom Sťatia sv. Jána Krstiteľa je jednou z najstarších pamiatok na Slovensku. Len tak si sedí osamotený v poli v spoločnosti starých hrobov, ktoré tu zostali ako memento mori na majer Pominovec. Jeho pôvodná podoba zachovaná do dnešných dní robí kostolík výnimočným. Podobný je dražovskému kostolu, no Pominovec bude pp. starší, keď vraj kázali v ňom Cyril a Metod. Každopádne pútnický kríž pripomína, že každoročne v auguste sa pri kostolíku koná žehnanie bicyklov.

    Zabudnutý obedár pod lavičkou, plný vajglov, nám pripomenie, že je už dávno poobede. Preto vytiahneme aspoň sladkú tyčinku. Slnko sa o5 skrýva za mraky a kazí záber. Nad hlavami nám lietajú pararušisti a v diaľke sa čnejú chvosty dopravných lietadiel. Blízko je lokálne letisko Slávnica. Poľnou cestou ideme k dedine. Keď už sme blízko letiska, zahneme k múzeu vrakov. Zrovna štartuje turbovrtuľový Pilatus s ďalšou várkou skokanov. Pofotíme si "exponáty", ktoré sú v rôznom štádiu rozkladu a sledujeme pararušistov plachtiacich dolu. Pán s barlami ma upozorňuje nad drámou predo mnou. Jednému sa zamotali šnúry padáka a rúti sa kolmo k zemi. Chvíľu trvá kým neboráka na oblohe nájdem. Zapadne dakde za stromy. Zarazilo ma, že neotvoril záložný padák, ale ešte viac ma zarazila ľahostajnosť členov aeroklubu. Hoci ktosi chcel vyraziť pre nešťastníka, džíp zostal stáť pred hangárom. Len si prešli zoznam, kto sa nevrátil a hotovo.  

"Piešťanské" túčko ukončilo svoju púť v Slávnici.

    Žene je zima, preto sadáme na Treky a pokračujeme cez Kameničany a Bolešov ďalej. Pozdraví nás bocian a my zabáčame k Váhu. Pred skládkou vidím nejaké zaparkované autá pri lesíku, možno hľadajú spadnutého paragána. Pripadá mi to však dosť ďaleko. V denníkoch nevyšla žiadna správa. Cyklochodník nás vedie popri kanáli až za hydrocentrálu. Medzi bielymi labuťami je čierna ovca, teda vzácna labuda Cygnus atratus. Bežne sa u nás nevyskytuje, asi sa vybrala od chovateľa na výlet za bielymi príbuznými. Za mestom o5 prekračujeme Kočkovský kanál a začína pribúdať nedeľných cyklistov. Váh prejdeme cez železničný  most. Je dosť široký na jedno auto a veru sa na ňom Oktávka objaví. Ešte aj to hovado za volantom odháňa cyklistov od seba. Neskutočné. Na moste sú výklenky, takže sa pichnem do jedného. Za mostom je už pekná, nová cyklotrasa. Rozmýšľam kam vedie. Neskôr zistím, že ide len o akýsi obchvat Nemšovej. Šliapeme už po viac-menej známej trase cez Nemšovú. Zastavíme sa na oddych a posilnenie v pitt stope Eco bike pod diaľnicou. Na cyklotrase je celkom slušná plnka. O5 dávame dolu ďalšie vrstvy oblečenia. Takéto cvičenie sme absolvovali viackrát, ale od Nemšovej je už obloha bez mráčika. Ďalší úsek je nám známy. Čo ma však prekvapkalo, bolo vypnutie ľudí na poslednej etape. Kam sa všetci podeli v tak nádhernom počasí?

Máme za sebou polovicu cesty.

    V pondelok sme usúdili, že nenecháme deti podaromnici samé doma, ale pekne ako rodina si urobíme výlet. Pubertiačky sa nedelili o tento názor rodičov a radšej by strávili deň v posteli. Cez daromné protesty sme ich vyhnali do prírody. Nič náročné. Prechádzka v okolí valašského Pulčína. Rád by som vyrazil čo najskôr, nech mám kde Dračicu pichnúť. Nepodarilo sa a veru došiel som na poslednú chvíľu. Parkovací automat bral len mince a okrem 20 kačenek som žiadne iné nemal. Odstavím auto pred rampou a idem do krčmy U Willyho rozmeniť papierovú dvojstovku. Čašníčka mi však rovno vydala lístok na parkovanie. Vonku sa už kopili autá a parkovisko na trávnatej ploche bolo vcelku plné. Kúpim ešte predražené pohľadnice a môžeme vyraziť. Cesta prechádza malou obcou dolu k skalám. Baby štrajkujú ako hollywoodskí scenáristi proti umelej inteligencii a správajú sa horšie ako keď mali dva roky. Nad skalami je spravené pekné táborisko aj s kadibúdkami. V riave sa dievčatá pokúšajú lapiť skokana. Cez skaly vedie jednosmerná cesta pretkaná kovovými schodmi, či reťazami. Na vrchole skál kedysi stál hrad. Dnes z neho zostali len tri schody vytesané do kameňa podobne ako z hradu Střmen v Teplických skalách. Impozantná plošinka láka na romantické fotky. Počkám, kým zlezie skupinka a vydám sa hore. Udriem si lakeť. Výhľady zo skaly sú na dedinku Pulčín a Vizovické vrchy. Za nami ide rodinka, tiež už s tínejdžermi. Chlapi žartujú, že sa nafotia do zoznamky: Jsem veselej, milej a hravej". Babenka strieda polohy ako huslista na hmatníku: zpredu, zozadu, sediac, stojac. Zídeme dolu na križovatku a dáme sa po modrej na kopec Hradisko.

 

Kedysi viedol chodník i popod skaly.

 

   Malý pieskovcový labyrint Pulčínské skály (ľudovo Pulčiny) a kopec Hradište je začiatok Javorníkov. Oblasť sa pýši magickým tichom, ale zrovna mi to tak nepripadalo. Ani tie ovce sme nevideli. Najväčšie skalné mesto na Morave s útvarmi vysokými ako náš deväťposchodový činžiak v okolí Hradiska bolo obohnané červenou páskou, nech dáme na jar pokoj zvieratám. Zopár zaujímavých, osamotených skál je popri turistickom chodníku.

   Na ani nie 800m kopci rozbalíme paštétové rožky. Baby však snívajú o normálnom obede. Dlho sa nezdržujeme a zídeme na križovatku. Odtiaľ pokračujeme červeno značeným chodníkom dolu. Zájdeme k prameni vody, kde je zhodená strieška. Potom už len po poľnej ceste s veľmi pekným výhľadom na skaly sa vraciame s5. U Willyho vedoucí Jura prakticky nič neponúka, preto sadáme do auta a ideme do Lidečka. Auto odstavím dolu pod železničným nadjazdom a pešo sme popri ceste prešli do najbližšieho lokálu Čertovy skály. Ja som si dal iba valašskú kyselačku a baby "řízek" s ryžou. Kým čakali na rezeň, ja som aj polievku zjedol. Nasýtení sme sa prešli na druhú stranu k Čertovým skalám. Dajú sa prešmejdiť dokola i bez horolezeckej výstroje. 

  

Malé skalné mesto postavil čert, keď chcel prehradiť rieku Senicu.

  

 

    Aký je svet malý sa ukázalo pod jednou skalu, keď na ženu ktosi kričí. Až na druhé zavolanie sme zastavili a obzreli sa. Sediac na zemi nás zdravila grécka Eňu. V dobe kovidovej sme s ňou boli na turistike na Marháte. Teraz žije v Olomouci a asi rok lozí po skalách. Ja som ju videl iba s čelenkou, takže som ju ani nespoznal. Po prekvapivom stretnutí utekám po auto zatiaľ čo baby ma čakajú pri ceste. Skúsime ešte vypáliť jeden zámok v Bojkoviciach. Krásnou moravskou krajinou plnou kráv a koní dojucháme k zámku Nový Světlov. 

 

Zámok je otvorený len sezónne, aj to nie hocikedy.

   

    Dnes je impozantný zámoček v štýle anglickej gotiky už zavretý, preto pokračujeme do neďalekých Luhačovic. Malebné kúpeľné mestečko je zasadené v Luhačovickej doline pod kopcami Bielych Karpát. Kúpele patria medzi tie väčšie. V centre sa vyriadil známy architekt Dušan Jurkovič (Bradlo, Pustevny), čo mestečku dodalo neopakovateľný ráz.

Farebná rozprávka - najkrajšia a najvzácnejšia stavba v kúpeľoch.

   Ešte zopár obchodíkov s oplátkami bolo otvorených, ale pohľadnicu som si nemal kde kúpiť. Lížuc zmrzlinu, prešli sme sa po centre i kolonáde. Páčil sa mi nápad umiestniť mená známych osobností, ktoré sa v kúpeľoch liečili na múr. No na objavenie krás mestečka by to chcelo viac času. Vedeli ste, že ospevovaná Vincentka pramení v Luhačoviciach? Naveľa, so západom slnka sme sa pobrali Jarisou domov.