Cyklohaluzice VI

   

    Neubehol ani týždeň bicyklovania v okolí Myjavy a o5 sa vraciam na kopanice, tentoraz vôkol rodného kraja Štefánika. Do Vrbového juchám po rušnej ceste, cyklochodník však napreduje a už sú odstránené takmer všetky koľaje. Za Vrbovým nasleduje prvé stúpanie, nie je to však nič hrozné. Vidím nalietavať malé lietadlo na letisko Krakovany. Občas sem nejaký stroj zavíta. Zveziem sa dolu do Prašníka. Ožíva aj arabská rezidencia, príslušník hizbaláh-u zrovna kosí trávu.
Do Podkylavy vedie cesta dolinou Podkylavského potoka s miernymi prevýšeniami. Za odbočkou k osade Mosnákovci začína seriózny stupák. Zosadám z Treku a tlačím ho do kopca. Obieha ma babka na električke. Dobieham ju pred Košariskami u Martinkovcov, ale o5 ma necháva za sebou v malom stúpaní. V Štefánikovom rodisku začína cyklochodník až do Brezovej. 6km ide prakticky dolu kopcom. Nečakane ma zastavia spadnuté stromy. 

Musím kolimahu preniesť. Obchádzam priehradu a za ňou som prakticky v Brezovej. 

Priehrada bola zrekonštruovaná v r.2021, no kúpať sa v nej neodporúča.

    Predbieha ma fanúšik FC Bradlan s foto výbavou. 8. liga pokračuje ďalším kolom proti Chvojnici.  Na pumpe grilujú zelení mužíčkovia. Prejdem za trať a odbočujem doprava k Štverníku. Za ním je o5 dlhé stúpanie až k Zuštíkom. Na križovatke sa dávam na poľnú cestu k rozhľadni Lipovec. Pod ňou je zaparkované auto a šofér ipt trúbi. Romantiku kamennej rozhľadne kazí ďalší týpeček s veľkou retiazkou na krku, ktorý zaparkoval priamo pod ňou. Hlasno vzdychnem, ale čo sa budem rozčuľovať. Niekto proste musí vytrepať smrada kvôli opekaniu až pod rozhľadňu, i keď je 300m nižšie parkovisko. Výhľady sú z nej skvelé. Pekne je vidieť Bradlo, či na opačnej strane mesto Senicu. Hľadím na kopec, ktorý budem musieť ešte prekonať. V diaľke sa črtá rovina Záhoria až k rakúskemu veternému zázraku. 

Nevysoká rozhľadňa na vrchu Lipovec je od r.2013.

    Na kolimahe zídem dolu do osady Rehúšovci. Na jej hornom konci je súkromné múzeum roľníctva. Počujem nejaký hluk z domu, preto zaklopem na dvere. Mladá žena mi otvorí dvere do murovanej stodoly, kde sú zaprášené exponáty. Výklad vraj vie podať iba jej otec Paľo Repta, t.č. neprítomný. Zdržím sa v expozícii nejakých 5 min., uchmatnem letáčik a rútim sa dolu do Prietrže. 

Múzeum vzniklo v r.2009 v bývalom kravíne.

     V časti Dolné Paseky majú stretnutie koníčkari z okolitých osád. Pokračujem okolo vodnej nádrže do centra obce. Myjava je dostupná odvšade. I tu je odbočka. Ja však idem doľava na Senicu. Za obcou začína 12% stúpanie. O5 z časti tlačím bicykel a v závere stúpania šliapem. To som už na kopaničiarskej magistrále. Do Senice vletím rýchlosťou 55km/h. Ukáže mi to stacionárny radar. Po ľavej strane sú nejaké vysoké veže, pp. vodárenské. Zastavujem sa pri parku a pozriem do navigácie. Rozhodnem sa ísť v tieni stromov, poblíž je kaštieľ. Chvíľu sa motám po parku, kým nájdem kaštieľ. No je obohnaný lešením. Pokračujem na námestie Oslobodenia. 

Po rekonštrukcii v r.2011 pribudla na námestí aj fontánka.

    TIC z nepochopiteľných dôvodov zatvorené. Nerozumiem, prečo je otvorené iba v týždni. Ošúpem si banán a požijem jeden pagáč. Do Kútov je 28km. Sú takmer štyri hodiny, vlak o piatej nestihnem tak či tak. Ďalší ide až o dve hodiny. Aspoň budem mať čas na baziliku v Šaštíne. Vydávam sa preto po hlavnej ceste č.500 na juh. Za Senicou je nejaký cyklochodník, ale netuším kam vedie. Neskôr sa dozviem, že sa dá pohodlne po asfaltovom chodníku dostať až do Čárov. Ja dnes idem priamočiaro cez Dojč do Šaštína. Pomerne rušná cesta inak peknou prírodou Záhoria. Popri ceste je mnoho krížov zasvätených patrónke Slovenska. A tiež pomníčkov po nehodách. Na pumpe sa pýtam o pohľadnicu, ale odporúčajú ma k bazilike. Krátko po piatej prídem k nej. 

Jediné zachované fresky v takomto veľkom rozsahu sú v šaštínskej bazilike.

    Info obchodík zavretý, vraj odišli pred chvíľou. Zoberiem si len letáčik, prejdem sa vnútrom a pokračujem po cyklochodníku k Čárom. Lepšia alternatíva by bola ísť popri rybníku na Kuklov. Jednak je z cesty pekný výhľad na baziliku, a potom nemusím absolvovať tristnú cestu Čárskym lesom. 

Ktosi dostal skvelý nápad vysypať piesok na lesnú cestu. 

    S pi.ovaním a šmýkaním sa konečne vymotám z lesa a o5 pokračujem zvyšných pár kilometrov do Kútov. Pani pri pokladni mi nanútila miestenku pre bicykel, čo sa ukázalo ako absolútna zbytočnosť. Ešte aj sprievodkyňa mi to potvrdila. Pokladníčka v Kútoch by mala byť zamestnankyňa mesiaca. Mám ešte hodinu čas do odchodu vlaku. Sadnem si k veľkej kofole a dojem pagáče. Volám domov, že prídem o deviatej. Snažím sa vytvoriť príbeh na fasabuku z dneška, no dostupná je iba ak je vlak na stanici. Príchodom medzinárodného rýchlika sa na stanici objavia policajti so sapíkmi.

Viac ako storočná vodárenská veža je dominantou dôležitej križovatky v Kútoch.

     Veľké prekvapenie je príchod Šukafóna do Senice. Tri bicykle nejako natlačíme do malinkého vozňa a supíme do Senice. Cestujem zo starším párom, ktorý mi poskytne zopár info ohľadom cyklotrás na Záhorí. V Senici preskočím do novej súpravy a ťaháme do Trnavy. Malé Karpaty preklenieme tunelom pod Bukovou. V Smoleniciach čakáme na vlak z Trnavy. Naberieme meškanie viac ako 5min. Dlhú cestu "spríjemňuje" spievajúci týpek. Pa a Pi, Gumkáči a nakoniec Team: Jeden kabát.... Mešká i rýchlik z Blavy. Ako idem trnavským podchodom dosupí na nástupište. Takže stíham len tak tak. 

    Pekná a nenáročná trasa je severná časť Ponitrianskej magistrály z Topoľčian do Bojníc. Nad naším krajom hrmeli búrky, ale za kopcami bolo krásne, polooblačné počasie. Nahovoril som aj drahú, poobede sme naložili kolimahy do Sopla a vybrali sa za kopečky. Vlakom by trvala cesta k Žochárom dvakrát dlhšie. V Topoľčanoch sme sa pred jazdou posilnili sladkými koláčmi a mohli šliapať. Topoľčanmi nás vedie cyklochodník, ktorý však končí zakrátko pri firme Pankl. Kúsok do Práznoviec prejdeme po rušnej ceste prvej triedy. Šliapeme na východ do časti Bošan - Baštína. Popri rieke Nitra je trávnatá hrádza, preto volíme normálnu cestu až do Partizánskeho. Prestávku si urobíme po 13km v dedinke Brodzany. Pekne zrekonštruované múzeum A. S. Puškina je už zatvorené. V sobotu je otvorené iba do 14h. Vidím nejakú babu chodiť von a dnu z kaštieľa, ale veľmi "milo" mi vysvetlí, že naozaj je otvorené len do druhej. Pohľadnicu ani nemám odvahu si pýtať. Nechápem prečo je otvorené cez víkendy v takýchto hlúpych časoch (10h-14h). 

Kaštiel v Brodzanoch Puškin nikdy nenavštívil. Žila v ňom jeho švagriná.

    Drahá má ešte od kolegyne tip na romantickú zrúcaninu nad obcou. Preto pod lesom odstavíme kostitrasy a pešo vystúpame na kopec Hôrka. Medzi stromami je kaplnka a hrobka šľachtického rodu Freisenhof (príbuzní ruského básnika Puškina). Švagriná A.S.Puškina si priniesla životný štýl z Petrohradu, čo je vidieť v interiéri kaštieľa. Nad kaplnkou a hrobkou je postavený letohrádok Babylon na spôsob Janova hradu v Ledniciach. 

Excentrická Natália Oldenburgová si postavila letné sídlo začiatkom 20st. 

    Pokračujeme kúsok do Partizánskeho, kde sa za riekou Nitra napojíme na nový cyklochodník (začína pri letisku). Novou lávkou, na sútoku Nitrice a Nitry ideme obchvatom mesta cez štvrť Šípok. Za železnicou a hlavnou cestou popri nemocnici spravovanej Pentou. Odbočíme doprava k obci Malé Kršteňany. 

Rieka Nitra tvorí predel medzi Partizánskym a Malými Uhercami.

    Mrknem do navigácie, aby sme nestratili smer. Cesta dedinkou sa vlní až po kameňolom. Veľké tabule zákaz vstupu ignorujeme. Nie sme sami, oproti stretávame dosť cyklistov. Je víkend a v kameňolome je ticho. Ani si nemyslím, že sa doslova pretrhnú skaly od roboty i v týždni. Veľa techniky odstavenej v lome nie je. 

Lom v Malých Kršťenanoch ukrajuje z Veľkého vrchu (456m n.m.).

    Obídeme Veľký vrch a na jeho severovýchodnom úbočí je ďalší lom. Cez ten však nejdeme a odbočíme na kilometrovú lesnú cestu plnú kaluží do Chalmovej. Vyjdeme z lesa a cítime zápach hydiny, po pravej strane je nová (1994) veľká slepačáreň. Najväčšia na Slovensku. Zamestnanci sa po areáli pohybujú na golfových vozíkoch. V kostole oproti farme je zrovna svadba a za plotom sa potuluje čínske prasa. Dedinská idylka. V parku je kaštieľ, kde je vstup zakázaný, ale dnes si zo zákazov ťažkú hlavu nerobíme. 

Jediný trvalo obývateľný kaštieľ na Hornej Nitreje v Chalmovej.

    V útrobách neveľkého klasistického kaštieľa zo 17.st je momentálne polepšovňa, moderne povedané reedukačné centrum. Jeho obyvateľov sme cestou k termálnemu kúpalisku i stretli. Prevažne tmavšej pleti. Netušil som, že v takom zapadákove pod vrchom Lubín je kúpalisko. Prevláda v ňom ťažký socík. Ubytovanie v unimobunkách, niektoré akože vynovené. Cez to všetko vo väčšine boli ľudia. V kempe dokonca Pepíci. Ako vyčmuchali túto dieru netuším. Ale oni majú nos na hlavně levně miesta. Na vyhliadkovú vežu na Lubíne je to vyše polhodiny, preto výstup vzdávame a obídeme, hľadajúc cestu von z areálu. Popri teplovode a halde popola z elektrárne Nováky prejdeme do Zemianskych Kostolian. Na vrchu plochého kopca vysokého viac ako činžiak má vyrásť slnečná elektráreň. 

V máji 1965 sa popolčeková hrádza pretrhla a spôsobila veľkú tragédiu v obci.

    V Kostoľanoch prejdeme na druhú stranu Nitry a drncáme asi 3km po panelke. Tá končí až v Novákoch. 

Záhradky a ohrada s koňmi pred Novákmi.

    V meste sa napojíme na Ponitriansku magistrálu (opustili sme ju na konci Partizánskeho). Magistrála totiž pokračuje popri hlavnej ceste a za Kamencom pod Vtáčnikom  sa dáva do kopcov. Cesta na opačnej strane Hornonitrianskej kotliny je lepšia a kratšia. Od Novák pokračujeme popod lesom pri vojenských skladoch s Karosou 735C do dedinky Opatovce nad Nitrou. Pred ňou je sútok Handlovky a Nitry. Vidím štartujúcu Cesnu z Prievidzského letiska, takže sme blízko. V Opatovciach zahneme doľava a vzápätí sme v Bojniciach. Míňame odbočku do kúpeľov. Pýtam sa, či pôjdeme hore k zámku, ale kopec ju odradí. Preto ideme na kruháč, kde sa rozhodneme predsa len ísť do Bojníc. 

Tu sa inžinieri vyzúrili.

    Máme ešte hodinu do odchodu vlaku, preto nejakú zmrzlinu stihneme. Napokon skončíme v Panskom pivovare. Ja len kofolku, žena ochutná 11° Sokola. Aj do batohov vložíme dve fľaše piva Krkavca a Radku. Spustíme sa prievidzskou cestou do okresného mesta na stanicu. Rýchlik Bojnice už čaká na nástupišti. Rýchlik, no stojí pri každom kríku. Takmer hodinu trvá cesta do Topoľčian. Pomaly ako na bicykli. Vozeň plný Ukrajiniek. Žochári nás privítajú dažďom. Ešte sa len spúšťa, takže stihneme naložiť Treky do auta. Cestou prší až po Nemčice. Za nimi nehoda, keď sa auto vykotilo do priekopy. Vodič šiel do zákruty asi príliš rýchlo. Navyše mokrá vozovka. Nad Marhátom je tmavý mrak, v okolí Havrana sa parí z cesty, no domov sme prišli našťastie po daždi.

    No dažďu som sa nevyhol pri vyše 100km cykloturistike do Serede a Trnavy. Predpoveď nehlásila žiadny dážď iba oblačnú oblohu. Preto si hovorím: "To je taký muzeálny čas." Krátko po obede (deti šli svokre) som osedlal Trek a vydal sa južným smerom. Ako inak proti vetru. Ale nie extrémnemu. Cestu do Hlohovca poznám ako svoje deravé Skechery, preto ani nezastavujem. Volím trasu po riadnej ceste a nie po hrádzi, aby som bol rýchlejší. V Sokolovciach je nejaký rýchlostný maratón (memoriál Miloša Geža). V Hlohovci odbočím ku zámockému parku a tlačím kolimahu do kopca ku zámku, či kaštieľu, jednoducho objekt. Posledné metre vyšliapem. 

Rekonštrukcia prebieha pod taktovkou vlastníka - mesta Hlohovec.

    Objekt z 11. storočia je otvorený, čo som teda netušil. Mal som za to, že je v ňom polepšovňa. Mesto sa oň stará, i keď jedna nezreštaurovaná stena pôsobí ako päsť na oko. Prezriem si iba nádvorie, pozavadziam fotografovi, kúpim pohľadnice, oštemplujem a pokračujem ďalej na kopec Šiance. Veľmi pekné sú záhrady pod zámkom. 

Anglická záhrada s francúzskymi terasami.

    Pod Šiancom je vyhliadka na Tomášovom vrchu s altánkom. Veľa ľudí sem nechodí, bližšia je hore pri ceste. Žlto značený chodník ma smeruje ďalej lesom pod vrchol. 

"Urbánok", postavený patrónovi vinohradníkov sv.Urbanovi, v r.2024 oslávil svoju storočnicu.

    K vyhliadke sa musím kúsok vrátiť. Zrovna opravujú cestu a je tam semafor. Ja však vojdem na vyfrézovanú cestu a chvíľu sa pokochám sa výhľadmi na mesto a okolie. Pekná časť mesta. U nás "bejvavalo" na Červenej veži, ale mesto ju nechalo zarásť drevinami pred sto rokmi. Dole do Bojničiek zletím 50km rýchlosťou. Som na zeleno značenom cyklochodníku. Míňam vinárstvo Golguz a už vidím kostolnú vežičku Dvorníkov. No za nimi sa blíži zhora tmavá chmára. Ešte ani neprekročím koniec obce a dopadnú na mňa prvé kvapky. V stúpaní začína seriózne pršať. Nechcem prestať šliapať do kopca. Až na jeho vrchole uvidím lipu a pod ňou sa schovám. Prší na mňa stále, ale aspoň nie tak intenzívne. Do Serede je nejakých 10km a viem, že do tretej nestihnem dojuchať. Lejak trocha ustane, vykuknem spoza stromov na juh, kde je slnko. 

Preto vyskakujem na bicykel a spustím sa dolu k Prírodnej rezervácii Dubník. Prší stále, ale aspoň nie tak intenzívne. Ešte jedno stúpanie za Dubníkom a schádzam do Vinohradov nad Váhom. Tam po daždi ani stopy. Slniečko ma vysúša a hreje. Mierne stúpanie do Šintavy, obchádzam betonárku a odbočujem doprava ku Seredi. Zakrátko sa napájam na hlavnú cestu. Prekračujem Váh a som v meste. Múzeum holokaustu je na druhom konci. Vidím, že most je uzavretý, ale hádam sa nejako cezeň dostanem. Prinajhoršom prejdem cez koľaje. Našťastie je most pre peších a cyklistov otvorený. Zídem dolu z nadjazdu popri cintorínu k múzeu. Vedľa je "kasíno". Je skoro pol štvrtej, takže mám vyše polhodinky na prehliadku. 

Tragické riešenie židovskej otázky vo vojnových rokoch.

    Pokladníčka mi dá i zlacnený lístok, no neskôr zistím, že prvá nedeľa v mesiaci je zdarma. 3Eur neurobia zo mňa bedára. K tomu pohľadnica. Platiť sa dá i kartou. Expozíciu tvoria štyri baraky, piaty je na konferencie a semináre. V prvom sú príbehy ľudí a "mediálna príprava Slovenska" o zlých Židoch, holokauste a pracovných táboroch. Už v tridsiatych rokoch média masírovali ľudské mysle. Ako mi to len pripomína dobu kovidovú, keď sa segregovali dezoláti. Druhá budova ma dostala. Vstupoval som zo zadnej časti a hneď pri vchode drevené rakvy. To bol pre mňa silný emotívny zážitok. Rakvy sú roztrúsené v celej budove. Expozícia dokumentuje na fotografiách vznik a históriu pracovných a koncentračných táborov na Slovensku. Jediný zachovaný zostal v Seredi. V tejto budove je aj múr nárekov a pietne miesto pre Židov. Môžete zanechať na lístku dojem z prehliadky. Mňa zaujal výrok: "Ak je niekde na zemi miesto, kde sa útočí na ľudské práva, toto miesto sa musí stať stredom vesmíru". 

V tretej budove je popísaný život v tábore. Je tam dobový nábytok, maketa areálu (všetky budovy prakticky dodnes stoja), dielne, či škola. I osobné veci veliteľa tábora v Seredi.  Štvrtá budova je tiež veľmi emotívna. Sú v nej pozostatky (kufre, topánky) odvlečených ľudí do vyhladzovacích táborov. A popis všetkých koncentračných táborov s fotografiami v Ríši. Nešlo mi do hlavy, ako toľko inteligentných ľudí mohlo napáchať toľko zverstva. Čo ich tak presvedčilo? Goebels, Hitler? Psychopati? Čo ich motivovalo? No ľudia sú nepoučiteľní. V dobe kovidovej sa správali rovnako. V každej budove rozprávajú z obrazovky príbehy príbuzní, či preživší. V Piatej budove je výstava Po stopách židovských žien. Vonku pred vstupom je ešte malá výstava odvlečených Rómov. Pred štvrtou pánko zatvára budovy. Ja si nasypem do huby oriešky a môžem pokračovať s5 do mesta. Neodbočím na hrádzu, ale zídem dolu k slepému ramenu. 

   Za mostom Baily bridge zabočím doprava po modrom chodníku ku Kolenu. Nebola to zrovna najlepšia voľba, pretože cesta bola dosť podmáčaná s množstvom kaluží. Rád som sa ocitol po dvoch kilometroch na slnku a vyhol sa včelám. Za jazierkom vhupnem na asfaltový cyklochodník, ktorý je súčasťou Vážskej cyklomagistrály. Nejdem však ani do najbližšej križovatky a pred Šúrovcami schádzam na hlavnú cestu. Chodník totiž obchádza dedinu a ja šetrím každý kilometer. V Šúrovciach odbáčam doľava na Trnavu. Kľudne by som mohol ísť rovno do Šulekova a domov, ale cestu už poznám. V Zavare je pekný kaštieľ, no ako väčšina kaštieľov na Slovensku, aj v Zavare je blázninec.

 

Klasisitický Majláthovský kaštieľ je v súčasnosti blázninec.

    Kvetinkový nápis Zavar a môžem pokračovať na západ do Trnavy. Vyšliapem nad diaľnicu a vidím na severozápade o5 tmavú chmáru. Zrovna tam, kde idem. Pôvodne som chcel skončiť v Trnave a sadnúť na vlak domov. Fyzicky som sa však cítil, že zvládnem ďalších takmer 40km domov. Vlak o pol šiestej nestihnem a ďalší ide o hodinu. Rozhodol som sa risknúť vrtochy počasia a otočiť sa na sever. Možno bude dážď rýchlejší. Nebol. Prejuchal som cez sídliska Družba a pekne, moderne postavený Zátvor na cestu do Malženíc. Ani som nevedel, že Trnava má v štvrti Kopánka mini letisko. Neďaleko je väčší Boleráz, kde má sídlo i trnavský aeroklub. Čo vlastne lieta z Kopánky, netuším a či vôbec. Pred Malženicami začalo liať, preto som sa schoval pod strom. 

Ukusujem zo sójovej tyčinky a sledujem, či sú vidieť komíny JEBO. Relatívne bezpečie som zakrátko opustil, keď vykuklo slnko. Božie dopustenie nastalo za zákrutou pred Malženicami. Už som videl šedú záclonu pri paroplynovej elektrárni. Spustil sa hustý lejak. Márne som dúfal, že na začiatku dediny bude zastávka. Premokol som a našiel som prístrešok až na križovatke. Dážď pomerne rýchlo ustal, no mne to veľmi platné nebolo. 

Schádzam dolu do dediny, kde je po lejaku priamo v jej centre zaplavená cesta. 

    Auta sa brodia do polovice kolies v kalužiach. Ja idem komusi po trávniku. Tŕpnem, aby som pri preskakovaní kanála, nezjebkal doň. Bráni mi totiž v prechode živý plot. Jednoduchšie by bolo ísť po ľavej strane. Keď už mám najhoršie za sebou, ostrieka ma chuj ženúci sa po dedine. Dolu stekajú prúdy vody. O5 mi zmáčajú nohy a mať mokré nohy je to najhoršie. Tie rýchlo neuschnú. Vyšliapem hore k elektrárni a znova začína pršať. Našťastie je 300m zastávka, kde prečkám posledný veľký nával vody. Chytá ma nepokoj, lebo je takmer pol siedmej a mám pred sebou vyše 20km. Delami rozoženú farmári mraky a pokračujem cez Pečeňady a Veľké Kostoľany do Voderad, časti Drahoviec. 

Objaví sa neveľká dúha. Ďalej už známym cyklochodníkom popri kanáli a Sĺňave domov. Mám za sebou takmer 105km. Dal som si horúcu sprchu. Na druhý deň mám slabú nádchu a rátam si štípance od hmyzu. Predsa len i napriek otužovaniu som šliapal 30km v mokrých topánkach. Prvá polovica po Sereď bola celkom fajn. Impozantné výhľady do široký, pekná krajina. Od Šúroviec už na rušnej ceste plnej smradov. Dokonca aj v diere ako Drahovce - Voderady, kde býva 5 a pol človeka chodili o siedmej večer autá.

Podporná paroplynová elektráreň v Malženiciach funguje od r.2010.

Cyklovýlety I.

    

    Aby sme nechodili stále ako autisti rovnaké trasy, cez víkend skúšame objavovať nové. Čím ďalej, tým horšie. Najprv som šiel sólocestu do Nitry cez Svrbice a Zbehy. Vedel som, že ma čakajú nejaké kopce, ale na trase ich je viac ako mi bolo milé. Najvyšší je našťastie po pár kilometroch za Ratnovcami, kde sa láme Trenčiansky a Trnavský kraj. Ďalšie kopčeky sú potom pred Hornými Otrokovcami. Keď som sa už nádejal, že pôjdem iba z kopca, ešte jeden predo mnou vyrástol za Dolnými Otrokovcami. Aspoň vietor do hrbu mi pomáhal.

Za Kapincami sa napájam na viac menej rušnú cestu do Nitry. V Nových Sadoch ma priláka tabuľa "Kaštieľ". 

Návšteva múzea je len po telefonickej dohode.

    V areáli základnej školy sa na pekne upravenom pozemku nachádza renesančný kaštieľ rodiny Ghýczy. Vyrástol na mieste stredovekého hradiska v druhej polovici 16st. Okrem povolenia na stavbu dostal maďarský zemepán a nitriansky podžupan Jozef Ghyczy na dvesto rokov aj právo meča - stínať hlavy podvratným živlom. Pod palcom mal 15 obcí nitrianskej župy s hlavným sídlom v Nových Sadoch. Na začiatku 20st. prechádza malebný kaštieľ do rúk Szmerčányovcov. Po vojne vláda ľudu kaštieľ prevzala do svojich chápadiel. Z kaštieľa sa stala jedáleň a predajňa Jednoty. Neskôr kaštieľ chátral a až v r.2010 ho obec zrekonštruovala. Kiežby sa našlo v tejto európskej džamahíriji viacej takýchto agilných starostov (Sokolovce, Sereď).

    Za školou mi lietajú muchy do oka a hneď zisťujem prečo. Na lavičke pri kaštieli si stále hovejú moje slnečné okuliare. Preto otáčam bicykel a vraciam sa pre ne. Ďalej idem po rovinke popri Čábe až do Čakajoviec. V jednej z najstarších obcí Slovenska je na malom námestí panteón slovenských dejateľov. Vedľa seba sú dvojmetroví Štefánik, Štúr, či Hlinka. Umiestnenie Tisa vyvolalo búrlivé emócie ako otázka Hudáčkovho talentu na urovnanie sporov.

V Čakajovciach som sa napojil na asfaltovú Ponitriansku magistrálu začínajúcu v neďalekých Koniarovciach. Nekonečný, obludný múr automobilky kazil celú scenériu a pripomínal múr z futuristickej Divergencie. Prefrčím popod rýchlostnú cestu a ponúkne sa mi konečne pekný výhľad na hrad. Stále šliapem po hrádzi, ale za rýchlostnou asi došiel cestárom asfalt a ocitnem sa na poľnej ceste. Tak ma lomcuje až vytrasiem kompresorík na dofukovanie. V mestskom parku sa vydám k hradu. Od Podzámskej ulice tlačím bicykel hore po mačacích hlavách. Na námestí J. Pavla II. zamknem kolimahu a pešo vystúpam k pokladniam. Výhľad z kostolnej veže oželiem, prehliadka je až o pol piatej. Kúpim si lístok aspoň na nádvorie. I odtiaľ je veľmi pekný výhľad na Pribinove mesto zo všetkých strán. 

Matka slovenských miest, v pozadí Zobor.

    V kostole je zrovna svadba a ja sa tam v smradľavom cykloúbore motám medzi svadobčanmi ako osraný papier po lese. Dolu zídem sediac na bicykli. Pokračujem do mierneho kopca rovno na stanicu. Na to, že Nitra je krajské mesto, stanica žije devätnástym storočím. Ale platiť kartou sa dá. Hryzúc jablko čakám na zanedbanej stanici oproti chátrajúcemu skladu. V okolí sa snáď rozpadáva všetko. Nitrianskou strelou sa doveziem do Leopoldova, kde prestúpim na vlak domov. 

Pozn. Výpravca v Alekšinciach je džob snov.

    Ďalší víkend som pedáloval spolu so ženou. K mozaike Vážskej cyklomagistrály nám chýba i úsek z Hlohovca do Serede. V jednu veternú nedeľu som teda auto odstavil pri nejakej firme v Šulekove a po hrádzi sme sa vydali južným smerom. Konča Šulekova asfalt končí a drkoceme sa po poľnom chodníku. V Siladiciach prekračujeme Dudváh a schádzame z hrádze. Ideme po poľnej ceste, hrádza je zarastená trávou. Popri pekných zákutiach Váhu dôjdeme k Šúrovciam. Až tam začína znova asfaltový chodník. Poza Seredské domy, z ktorých  snáď každý má bazén, dôjdeme do parku. Naspäť navrhujem cez Dvorníky a Bojničky, ale drahá sa nechce motať cez kopce a volí priamu cestu. Pomerne nezáživná trasa, ale bol som na ňu zvedavý.

    V teplý, takmer letný víkend, vyberiem pokračovanie Ponitrianskej magistrály z Nitry smerom na juh. Cieľ je v Kolárove, ale bol som napokon rád, že sme došli do Nových Zámkov. Chodník je spočiatku, pekný, asfaltový až po Veľký Cetín. Užívame si cestu, na ktorej je pomerne rušno. Drahá vypína a relaxuje. No to nie je ani polovica cesty. V tej svojej naivite pokračujeme po hrádzi ďalej. Sami. Len zvedavý srnček nám robí spoločnosť. Natriasame sa kamenistým chodníkom až do Vinodolu. Za baštou vinohradníctva sa mení chodník na trávnatý. Je to lepšie, ale tráva nie je pokosená a skôr brzdí ako uľahčuje. Aspoň sa netrasieme. Žene sľubujem, že sa prehupneme na normálnu cestu. Ide paralelne s hrádzou, autá počujeme za stromami. Moje sľuby sú však pevné ako krčmová dohoda.

Kde je cyklotrasa? Trápenie pre bicykle i nás.

    Niekde za Černíkom sa zdá, že môžeme ísť spodom popri hrádzi, kde je poľná cesta. Preto do Mojzesova ideme po nej. Po rozdrvených tehlách, blate. Konštatujem, že sme ešte nešli po snehu. Za Mojzesovom pokračuje cyklochodník ďalej po hrádzi. Ten pre hustú trávu ani nie je vidieť. Skúsime ísť spodom, ale po 500m je tráva hustá ako Brežnovovo obočie. Zostaneme stáť. Otáčame a konečne sme na normálnej ceste pre autá. Popri skapatej mačke sa dokodrcáme do Ulian nad Žitavou. Slniečko pekne pripeká, voda vo fľaškách sa varí, preto zastavujem pri krčme Na dvestovke. Štamgasti sledujú hokej zo Slovinskom. Zrovna začne druhá tretina a Pánik strelí gól. Jediný v zápase. Mladík sa potáca z krčmy na ulicu a osviežení fľaškovým radlerom sadáme za kormany. Ledabolo som si pozrel cestu a ideme po zlej strane rieky Nitra. Ale čert jak dábel, ako vraví svokor. Aj keď sa vrátime na správnu stranu, tráva je ešte hustejšia ako predtým. Trápime sa spolu s bicyklami, ktorým preklzujú reťaze. Najhorší úsek a vraj magistrála. Ani zajac, či bocian na hrádzi nevylepšia drahej náladu. Už ma ani neprekvapuje, že stretávame oproti auto. Pri transformačnej stanici stojíme a čistíme bicykle od trávy. Žena odmieta ísť ďalej po hrádzi, preto prejdeme na ceste do Šurian. Rýchlejšia cesta je zaplatená kilometrami navyše. No vidíme ČOV Šurany, čo mi drahá ztripluje. V Nitrianskom Hrádku sa vraciame popri svatom Vendelínkovi znova k rieke. Za obcou je slovenská Trója. Ja vidím len pár poničených tabúľ a meter vysokú trávu.

Takto si vážime územie, kde sa písala európska história.

    Zámeček - lokalita európskeho významu je jedným z najväčších nálezísk pravekej kultúry v strednej Európe. Hrádocká venuša (tiež slovenská Helena) spolu s Moravianskou patrí medzi  najznámejšie nálezy na našom území. Už pred 5000 rokmi neolitickí ľudia mali v blízkosti Šurian opevnené sídlisko. Dobrých 1200 rokov. Jeho pozostatky pripomína už len návršie, tzv. tell, vzniknuté z odpadkov tých čias (kosti, črepy, zbúrané hlinené chatrče). Vrchol prišiel v dobe bronzovej. Okrem bohatého nálezu všakovakých čačiek a sošiek, zaujala ma jedna vec. Z tej doby sa našlo mnoho obhryzených kostí, v snahe dostať sa k lahôdke-špiku, či mozgu v dutine lebečnej. Zvieracie až tak neprekvapia, ale našli sa i ľudské. Doposiaľ nik nezodpovedal otázku prečo. Archeopark tvorí momentálne pár tabúľ. Vraj sa stále buduje. Miesto takého obrovského významu by si zaslúžilo naozaj väčšiu pozornosť. Alebo aspoň pokosiť trávu.

    Cesta po hrádzi vyzerá pomerne slušne tvorená udupanou hlinou. Vidíme miestnych, že po nej chodia, preto pokračujeme vedľa rieky až do Nových Zámkov. Zastavíme sa pri kontroverznej a doposiaľ neskolaudovanej hydroelektrárni Zúgov (ochranári jej výstavbu v r.2015 hejtovali), kde je akože vodopád. Skôr pereje. Meno Zúgov je prevzaté z maďarčiny a znamená hukot. Od kaskád je chodník o5 asfaltový. Žena už nemá náladu ísť po nábreží, preto odbočujeme doprava na hlavnú cestu až k stanici. Zámky ma prekvapkali pomerne veľkou stanicou, vnútri zrekonštruovanou. Kúpim lístky na vlak do Nitry. Máme ešte takmer hodinu čas. Chcelo by to znova osvieženie. Staničná reštaurácia nevyzerá príliš vábne. Na mape mesta si pozrieme, kde je centrum a po cyklochodníku ideme na juh do centra. Chodník končí na Podzámskej ulici. Doprava, či doľava? Veža kostolíka Povýšenia Sv. kríža je dobrý orientačný bod. Nadrzovku zabočím do jednosmernej ulice M.R.Štefánika. V nedeľu večer je aj tak v Zámkoch skromne ľudí, takže v protismere dôjdeme až po pešiu zónu. Tlačiac bicykle na novozámockom korze sa ocitneme na Hlavnom námestí. Len nedávno (2022) prerobenému námestiu dominuje kostol, socha pápeža (hoci mesto nenavštívil), morový stĺp a nová skákajúca fontána "kocka". Autori okukali piešťanský "prskomet" Príbeh prameňov. 

Kostol Povýšenia Sv.kríža bol počas nadvlády Turkov mešita.

   Pár fotiek z mobilu. Drahá ma upozorní na brata môjho Treku opretého o lavičku. Okrem pár kaviarní sme však nenašli nejakú záhradnú reštiku, kde by nám načapovali. Preto okľukou popri Františkánskom kostole, cez Tureckú ulicu sa vraciame k stanici. Až pri bytovkách Letomostie zakotvíme v bistre Fénix. Ten ešte len čaká, kým vstane z popola. Vypýtam dva ochutené Birely. Čašníčka vraví, že 1,40Eur. Vravím, že je to nejako málo. Jej nová ponuka je 1,70Eur. A ďalšia dvojnásobok, tak to máme 3,40Eur. Odbrala ma, pretože som platil asi aj zálohu za fľaše, ktoré som jej položil na pult. To mi došlo až neskôr. Nechal som jej 3,50Eur, vzal poháre a posadili sme sa vonku na prútené stoličky. Zjedol som makové rožky, s drahou vypili pivo a prešli ten kilometer k stanici. Ja som si ešte odbehol vyfotiť malý parný rušeň za troma mostami.

    Parný rušeň  s priliehavým menom "Kačica" mal pohnutý osud. Vyrobený bol na začiatku 20st. v Rakúsku. Do II.sv. vojny slúžil na Morave, potom ho povolala do služby nemecká armáda. V Osvienčime posúval vagóny do koncentračných táborov... Po vojne ďalej Kačica lietala po Slovensku až skončila v 50.-tych rokoch v Zámkoch. Od konca 60.-tych rokoch chátrala v bratislavskom múzeu. Na Slovensku sú len tri rušne rady 310.0 (dva zhltla Pažravá nad Dunajom). Občianske združenie zo Zámkov snívalo počiatkom 21. storočia o obnovení prevádzky rušňa, ale napokon k tomu nedošlo. Po 300 odpracovaných hodinách skončila v. 2014 vzácna lokomotíva konečne na zaslúženom odpočinku spolu s pamätníkom železničiarov. Mal by k nej pribudnúť aj vozeň s Osvienčimu.

    Nastúpime do pomerne plného vlaku, zavesíme bicykle a ostaneme pri nich. Ja stojím pri dverách a sledujem odstavené laminátky patriace nákladnej doprave. Jediné dva moderné elektrické rušne Škoda odpočívali na koľajach spolu s dvojposchodvými súpravami, ktoré ťahajú medzi Hovädovom a Zámkami. V Šuranoch sa osadenstvo vlaku vymenilo. Pristúpili študenti do Nitry. Ja som si konečne sadol k oknu a sledoval ubiehajúcu krajinu Nitrianskej pahorkatiny. V Ivanke pri Nitre je na trati stále mechanické návestidlo. Návrat do minulosti? Veď semafory sa už používajú aj v Hrachovišti. Po hodine sa ocitáme na ošuntelej stanici, kde som bol pred dvoma týždňami. Necháme všetkých vystúpiť, až potom zvesujeme bicykle. Dovnútra sa hrnie chlapík drzý ako staničný holub, ani nepomôže. Súprava totiž pokračuje do Trnavy. Naveľa, Húsenicu stretáme znova pred Hlohovcom. Opálení ako zebry a s dorezanými nohami od trávy po deviatej hodine parkujem Sopla pri dome. Celkom pekný výlet až na trávnatú hrádzu. Lepšie je sa jej vyhnúť po riadnej komunikácii.