Pohronská magistrála-juh

    Ráno vstávam o šiestej. Pred chvíľou pršalo a smoklí stále. Počasie by sa však malo vylepšiť. Po raňajkách si idem kúpiť lístok na vlak a zisťujem, že vlak ide iba po Lužianky. Prehodnocujem trať, pričom vyzerá, že spravím min. 5km navyše. Ďalšia podpásovka po počasí. Nič. Kupujem si lístok len do Lužianok. Za slabého dažďa šliapem na stanicu. Vlaky nemeškajú, pred ôsmou vystupujem na stanici, čo už je predmestie Nitry. Motá sa pri mne usmrkaný feťák vo farebných teniskách. Ľudia čakajú na bus do Nitry, ja sa zapínam do pedálov a schádzam dolu k rieke. Po hrádzi idem ku Chrenovskému mostu. Stále je oblačno, no slniečko sa nesmelo prediera. Okolo nákupného centra idem po cyklochodníku smerom na Janíkovce. V Chlebárni si na 2x kúpim makové hrebene. Dnes je na výstavisku Agrokomplex a doprava hustne. Ľudia sa snažia zaparkovať na Spišskej ulici. Za areálom sa premávka ukľudní. Chodníkom pre peších pokračujem popod diaľnicu.  V Janíkovciach zídem na cestu. Mohol by som ísť chodníkom po pravej strane dediny, no po chvíli odbočím k štadiónu odkiaľ sa ozýva hluk. Nemám v pláne sledovať futbalový zápas, preto odbáčam doľava, kde vidím súkromné letecké múzeum.

Partia nadšencov z Aviatik Klub dáva od r.2005 dokopy historické stroje.

   Urobím spoza plota pár záberov. Chýba mi medzi exponátmi vrtuľník Kamov Ka-26. Na starom Peugeote prichádza týpek,  ktorý sa chystá lietať na motorovom rogale.  No Zobor je stále v oblakoch. Fúka SZ vietor a dobre sa ťahá. Pokračujem na sever cez Janíkovce do prudkého Janíkovskeho kopca. Napájam sa na cyklookruh. Po vrstevnici pokračujem na východ nad Golianovo až po masívnu rozhľadňu.  Dosť hore fučí,  preto sa na veži dlho nezdržujem. Slnka je čoraz viac, no Zobor stále pod prikrývkou. 

    Letím dolu k vodnej nádrži a zasa stúpam hore k Zadkom. Na križovatke doprava na Vráble,  ktoré sú vzdialené vyše 10km. Za dedinou Paňa prekvapuje ďalšie 12% stúpanie. Vietor fúka skôr z boku, ale zatiaľ vládzem v pohode pedálovať. Pred Vrábľami prejdem cez železničnú trať dolu do mesta, či zatiaľ len do mestskej časti Dyčka. Na cyklochodníku obieham pár a počujem "Piči" Hovorím: "Nie piči, ale bicykel". Kaštieľ, t.č. fara vo Vrábľoch za múrom,  ale satisfakciou je pekný neorománsky kostolík z počiatku 20st.  

Šikmú vež majú aj vo Vrábľoch na kostole Preblahoslavenej Panny Márie.

   Hľadám Schickov kaštieľ. Je oproti autobusovej stanici, no pre zmenu je v ňom stredná odborná škola. Po ceste č.511 šliapem k odbočke na dedinku s poetickým názvom - Tehla. Vďaka vetru ani necítim mierne stúpanie.  Presne o 10.30 volá žena, kde som. Keď jej poviem, že mierim do Štúrova,  vytočí ju, že som nedal vedieť kam a kedy idem. Aspoň na lístku v kuchyni. V piatok večer som síce hovoril,  že sa chystám na bicykel, ale asi len vágne. No nič, dnes si usteliem v obývačke. V mizernej nálade šliapem do kopca nad Tehlou. Míňam odbočku na hájovňu a fičím dolu do obce. Objavujú sa aj maďarské názvy. Tohol. Zaujímavé, že stavebná tehla sa pritom povie inak. Zastavím pred mapou, aby som pozrel kam ďalej.  Odbáčam doľava na Iňu a Lok. Zasa stúpanie lesom. V Lok sa po dedine premáva kopec cigánov. Každý siedmy obyvateľ je z kultúrne znevýhodnenej menšiny. Kopce načas končia a idem po rovinke do Kalnej nad Hronom. Vo vinotéke pýtam pohľadnice, ale od pani obdržím zasa iný typ výhovorky: "Sú objednané". Smola (obec mi ich neskôr pošle). Prekročím Hron a oddychujem pri Dome Bojovej slávy.  Kulisu mi robí tank T34. 

Koncom marca 1945 začala Sovietska armáda prekročením Hrona v Kalnej Bratislavsko-brniansku operáciu.

    Je už viac menej slnečno a pol dvanástej. Pri ukusovaní z makovníka, či neskôr z pagáča, pozerám tiež do mapy. Čaká ma horší úsek cesty po Pohronskej magistrále. Ak to nepôjde, prebehnem na asfaltku. Poľnou cestou sa teda kodŕcam pár kilometrov. Spomaľuje ma, preto za Dolnou Sečou opúšťam hrádzu a idem na riadnu cestu. Nie je nejaká rušná a napokon vo Vyšnom nad Hronom aj tak magistrála ide po nej. Až do Šaroviec, kde trasa ide kúsok ponad Hron po ceste prvej triedy. V Šarovciach opúšťam relatívne rušnú cestu č.76 do Štúrova a o5 sa motám v džungli pri rieke.

    Po dažďoch sú občas blatisté úseky, ktorým sa beznádejne snažím vyhnúť. Letmo pozriem na relatívne nové vodné dielo Želiezovce s tichými bláznami na brehu. Tabuľka ukazuje do Štúrova vyše 46km. Vlak 16.12 by som mal stihnúť. V Želiezovciach si urobím zachádzku do anglického parku, kde je kaštieľ. Najprv zvoním pri dverách domu Franza Schuberta, ale je v ňom tma. Franz mi pochopiteľne nepríde otvoriť, ale domček by otvorený mal byť.  Idem teda 200m k Esterházyovskemu kaštieľu. 

Klasicistický kaštieľ bol v 19st. letné sídlo Esterházyovcov.

    Dvere sú otvorené. Vojdem dnu a zavolá ma starší pán. Toť samotná legenda sedemtisícových Želiezoviec Pavel Palko. Je s ním v miestnosti jedna domáca pani. Ukáže mi zrekonštruovanú izbu, kde dával hodiny klavíra sám virtuóz kontese Karolíne Esterházy. Pýtam sa na pohľadnice, ale počujem zase inú variáciu na tému prečo nie sú:  "Včera som predal poslednú".  Ukáže nám ešte jednu zaujímavosť,  a to kuchyňu.  Teda, len torzo. Kaštieľ je v dezolátnom stave a rekonštrukcia prebieha pomaly. V kuchyni varil slávny Franz Sacher. Jeho tortu podľa 200 ročného receptu môžeme v miestnej cukrárni ochutnať.  Dnes za 1,80Eur o pár rokov za 6Eur v obnovenej kuchyni, kde teraz stojíme. Jeho syn Eduard Sacher sa narodil v Želiezovciach. Preslávil sa sieťou 5* hotelov a kaviarní. 

Gróf Esterházy postavil Soví zámoček pre skladateľa F.Schuberta.

    Pán Palko mi svojim svojským humorom pozdvihol trocha náladu. Najmä keď strčil hlavu do do pece, nech precítime vôňu po Sacherovi. On nemá po kovide čuch.  Pani si fotí zadymené steny.  Na pamiatku mi podaruje guľatú kľúčenku, v ktorej je pršiplášť. Obaja ma pozývajú do mesta a neviem  kde všade, no pred sebou mám takmer 40km. Vrátim sa cez most ponad Hron na Pohronskú magistrálu, ktorá sa od rieky odkláňa. Cez polia idem k osade Mária. Nikde nič, rómske domčeky s obyvateľmi na priedomí, drsný to kraj. Pred odbočením na cestu je za stokou Perec prudké stúpanie. A potom ďalšie výškové metre zo 600, ktoré dnes nastúpam. Aspoň sú vyhliadky na krajinu v okolí Hrona. Polostep, za ktorou sú kopce. Kukurica a slnečnice do nekonečna.

Ďarmotský rybník v Sikenčike.

    V studenom vzduchu je ďaleko vidieť - do Levíc, Mochoviec. Komíny elektrárne ma sprevádzajú celú cestu od Golianova. Zletím do Šalova. O5 chvíľu po rovinke. V Zalaba je festival varenia gulášu Szikince. Prekvapí má železničná trať do Šiach. To už je skôr rarita. Ale stále aktívna. Ďalšia malá dedinka na ceste je Sikenička. O5 si spravím odbočku k rozhľadni. Trek pohodím do kríkov a zamknem. Pešo prejdem po rozrytom chodníku do kopca popri vinohradoch tých pár výškových metrov. Krásna vyhliadka na Pohronie, či Novohradské vrchy na opačnej strane.

   Vidím už aj pohorie Burda. Pod ním je môj cieľ. Za dedinou ukusujem z banána. Stretám konečne cyklistov. Mamil. Priblížim sa k rieke, ale ešte ju neprekročím. Hoci by som si cez Kamenný Most cestu skrátil. Verný Pohronskej magistrále idem doľava. Za Malou nad Hronom ma čaká ďalšie 12% stúpanie.  Našťastie krátke.  Vynorím sa z lesa a predo mnou sa objaví bazilika Ostrihom. Konečne. Už len zletím do Kamenice nad Hronom. Magistrálu za mostom opustím a idem po komunikácii. Rušnej,  ale k Dunaju sa dostanem kratšou cestou ako po hrádzi. Štúrovo po troch návštevách celkom poznám.  Zostáva mi posledná krátka etapa z dnešných 128km a stúpanie na stanicu. V centre je signál WiFi (väčšinou v centrách miest je signál zdarma), preto si kúpim lístky na vlak. Pre bicykel som kúpil ráno sieťový. Musel som zvoliť zvlášť zo Štúrova do Nových Zámkov a potom ďalší domov. Neviem, prečo ma systém dával do medzinárodného expresu. Oproti idú backpackeri šliapajúci Dunajskú cyklocestu. V staničnej retro krčme si dám veľkú kofolu za 2Eur. Zjem makový hrebeň a pagáč. Celá stanica pôsobí skôr ako vintage z osemdesiatok. Je to vôbec dnes ešte možné? Štúrovská stanica má ďalšie špecifikum v zaujímavých rušňoch.  

Lokomotíva rady 753.6 (Bizón) je vlastne derivát Okuliarnika s novým čelom.

    Načas opúšťame Párkány. V Nových Zámkoch čakáme na pripoj Metropolitan z Budapešti a neberieme meškanie 10min. Vedľa môjho Treku zaparkuje cesťák LaPierre obézny arogantný týpek s charizmou rozštelovaného budíka. Vyšachuje pána s kufrom  aby si videl na svoj 2400Eur bicykel. Do reči sa s ním dám až pred Nitrou. Uvoľním miesto pani s bicyklom. V Šahách pristúpia traja pubertiaci, ktorí si drbnú bicykle do hajzla. Nestretne sa to s pochopením cestujúcich,  hoci som ich upozorňoval.  "Veď hajzel je aj vedľa", odvrknú. V Rišňovciach naberieme ďalšie meškanie, lebo čakáme na križovanie vlakov.  Je jasné,  že prípoj nestihnem. Ani nemám aký. Po vystúpení v Lepáku sága pokračuje meškaním rýchlika. Na hodinu sa prilepím na nástupišti č.2. Pre poruchu semaforu vo Sv. Juri, vlaky nabrali hodinové meškanie (porucha trvala ďalšie dva dni).  Do Hlohovca mi spríjemňuje cestu opitý cigán cestujúci na čierno. Volám drahej, že vlak mešká. Domov prídem až po ôsmej. Trasa je veľmi pekná a ani som nestihol pozrieť všetky lákadlá na nej. Je dlhá a náročná hlavne v závere, keď ešte čakajú stúpania. Pritom ani nie je veľké prevýšenie, iba nejakých 400m. Možno sa do Štúrova na dvoch kolesách ešte vrátim spolu s drahou cestou do Hungárie.

Cyklohaluzice XII

 

     Prvotný plán bol si len kondične zajazdiť do Beckova a s5. Drahá pred deviatou ráno volala, že štartujú z Kohútky a príde až okolo šiestej. Možno však budem robiť minútového aupair na stanici a vyzdvihnem deti jej kolegyni. Napriek tomu mám dostatok času a mením plán cyklojazdy. Pozriem sa na turanské kopanice, a keď všetko dobre dopadne aj z výšky. Balím si do batôžka sladkosti a kofolu. Vraciam sa ešte pre fľašu s vodou. Voda je nevyhnutnosť. Bez jedla dáko vydržím, ale o smäde hrozí v tento teplý májový deň kolaps. Najkratšou cestou sa vydám po známej trase cez Višňovskú dolinu do Starej Turej. Nech mám tých stupákov, čo  najmenej. V Starej Turej pokračujem cez tunel na severozápad. 

    Javorinu vidím v opare predo mnou. Vyleziem tam? Miernym stúpaním do Miškech dedinky, a potom letím do Hrnčiarového. Obieha ma dedo v maskáčoch na domácky zmajstrovanom elektrobicykli. Dávam sa doľava a znova stúpanie k farme Lubina. Nikdy nekončiace stúpanie pokračuje prakticky až na Javorinu. Kedysi som chcel ísť cez Cetunu a Bzince domov, ale dnes ma zlákala príťažlivosť výšky. 

    Prvýkrát zosadám z bicykla pred stúpaním U Klačkov. Potom sa cesta zmierňuje. Sranda začína až za značkou 14% stúpania. To už viac Trek tlačím ako šliapem. Aspoň odkopávam z cesty konáre po dnešnej ťažbe dreva. Na Kýčeri ma obehnú dvaja cyklisti na žiletkách. 

V polovici stúpania je chata na Kýčeri. Práve zatvorená.

    I ja sa trocha posnažím, ale pri väčšom stúpaní, zosadnem. A takto na striedačku dobíjam vrchol. Hajkbajk štýl (z anglického bike and hike). Navyše aj teplo unavuje. Oproti sa sem tam vyrútia cyklisti. Málo ľudkov a priamky, dovoľujú dvojkolesových tátošov rozohnať. Od žltej značky na Kachľových Grúňoch k Holubyho chate už vyšliapem. Míňajú ma motorkári a tuším problém s čakaním na kofolu na chate. Jazdci ale nespravili radu. Bolo tam veľa iných ľudí, ktorí sa vyviezli hore autom a okupujú reštiku. Preto len nakuknem a vyprdnem sa na kofolu, tobôž pohľadnicu. Takže pokračujem k vysielaču a na vrchol. 

Prvý stožiar postavili amatéri zo Starej Turej.

    Južný vietor robí sparno a dohľadnosť nie je ideálna. Domov len tuším kdesi blízko pary nad Bohunickou elektrárňou. Na českú stranu je vidieť lepšie. Dovidieť až na činžiaky dakde v Zlíne. Vrchol je okupovaný prevažne dôchodcami. Poprosím ich o foto. Sadnem si potom do trávy a oddyškujem, dobíjam energiu Linou. Cesta hore mi trvala z domu 3h. Posledných 6km hodinu. Po sladkej odmene za dobytie Javoriny schádzam dolu na moravskú stranu. Sprvu lesná cesta sa na hraničnom bode a križovatke mení na peknú asfaltku. 

    Rútiť sa ale veľmi nemôžem, lebo je na nej veľa ľudí. Zvonček je nutnosť. Ani ten častokrát ľudia nevnímajú. Zabrzdím pri križovatke na Vápenku. Blízko je prameň Veličky. Aj pri tom som bol kedysi ako chlapec, keď som zablúdil v zime a v hmle pod vrcholom. Viacero peších pokračuje na Vápenky, kde sú zachovalé pekné domčeky. I mňa to láka, no znamenalo by to pre mňa opätovné stúpanie ku Kamennej búde. Radšej letím rovno dolu. I tak zakufrujem a vraciam sa s5. 

Pod prameňom Veličky.

    Kamenná bouda je východisko moravákov na Javorinu. Je tu veľké parkovisko. Čo je však horšie, pekná asfaltka končí (resp. pokračuje severne na Vápenky) a kodŕcam sa po kamenistej, spevnenej ceste. Trek ani moje kĺby si zrovna nerovný terén nepochvaľujú. A predsa stretnem dve žiletky mieriace hore. No, lepšia cesta je od našej strany. Jednoznačne. Už sa neviem dočkať, kedy budem na hlavnej ceste č.54. Na rozhľadňu Obecnica nemám náladu, hoci asi ani nie je ďaleko. Spúšťam sa dolu do Strání. TIC otvorené len v týždni. Zamestnám o5 kolegu z Květnej? Kašlem asi na pohľadnicu. 40km, ale hlavne posledných 20 mi "spríjemňuje" protivietor. Po kopcoch zasa vietor. Nie silný, ale prefláknutá, povinná trasa popri kanáli ma nebaví. Napriek únave spoznám pár kilometrov od domu oproti idúceho kolegu M. s rodinou. Všetci bez prilby, preto som tú jeho plešinku spoznal. Urobili si výlet za hľadaním stredu sveta a vesmíru. Ten skoro ani nenašli, ale našiel si ich defekt. Po 6h a 102km odopínam sa z pedálov.

    

    

    V okolí domova je stále, čo objavovať. V jedno sobotné popoludnie som šliapal pre zmenu do Malých Karpát. Z diaľky je už vidieť dominanta vrchu Chríb, kostolík sv. Michala Archanjela v Lančári. Ale že svätyňa je národná kultúrna pamiatka som si prečítal až na mieste. Škoda, že sa nedá nahliadnuť dnu.

Mix rôznych slohov, ale vo vnútri sa nachádzajú krásne barokové maľby.

    Zviezol som sa dolu do Lančára a pokračoval do doliny rovnakého mena. Aj tu prebieha výrub stromov. Svátek, pátek. Dolina nie je nejaká veľká. A chýba mi v nej nejaká tá riava alebo potôčik. Prudšie stúpanie je až v jej závere pred horárňou, tzv. Lančárskou jágerňou. Zastavím na križovatke Malá Klenová. Rozhodujem sa, či pokračovať na Výtek alebo si zájsť na rozhľadňu Klenová. Samozrejme vyhrala požiarna veža.

Cez Lančársku dolinu sa dá napojiť na Štefáničku pre bicykle.

   Hneď od križovatky lesná cesta klesá, čo sa mi ale vôbec nepáči. Cestou s5 budem musieť stúpať. A navyše som skôr čakal stúpanie k veži. To príde od konca Divej doliny nad Pustou Vsou. Zvyšok po asfaltke kolimahu tlačím. V podvečernom lese je božské ticho a okrem dvoch cyklistov a bežca nestretnem celý čas živú dušu.

14m megahríb má už desať rokov.

     Na drevenej veži som už s babami počas korony bol. Vtedy sme nesmeli prekročiť hranice okresu a zrovna veža bola na jeho hranici s Myjavským. 

V diaľke už vidím ďalšie haluzenie nad lomom v Pustej Novej Vsi.

     Z veže je v podstate výhľad len na okolité lesy. Len v nejakom prielome je vidieť Považský Inovec.

Som na veži sám, ale i tak si zamknem Trek. Lesnou cestou sa vraciam s5 na križovatku. Drobné kamene mi v ceste veľmi nepomáhajú a šmýka sa mi na nich. Nadávam na toho, kto ich sem vysypal. Kvôli čomu? Veď je v lese len jedna poondiata horáreň.

Milujem tieto kamienky pri stúpaní.

      Spod Malej Klenovej lesná cesta už len klesá Trianovou dolinou. Aj by bola celkom fajn, aj tie vyčistené rigoly sa dajú prežiť, no nebyť zasa vysypaných kameňov. Konečne vidím chaty Dolina

a som na asfaltke. V chatách to zdá sa, žije. Zastavím sa pri nádrži Výtek.

Neďaleko prameňa Chtelničky je malá nádrž Výtek.

    I pri Chtelnických žaburinách sme už s deťmi boli. Preto sa ani nejak nezdržujem, je pol siedmej, a letím dolu do Chtelnice. Aj tú Limu ukusujem počas jazdy, pokiaľ ma neprekvapká malé stúpanie v delte Bukovinského potoka a potrebujem dýchať s prázdnou hubou. Chtelnicou len prejdem z jedného konca na druhý. Nejdem na Vrbové, lebo sa mi nechce do stupákov a protivetra, ale pokračujem na Veľké Kostoľany. 

S vetrom v chrbte sa mi ide do V. Kostolian dobre. 

    Pomerne nenáročná cyklotrasa (mimo vežu Klenová), vhodná aj pre cesťáky až na ten nešťastný 200-300m úsek posypaný podrveným kamením. Stúpanie je do 300m, pričom som tlačil pár metrov pred horárňou. Ja som si ju cez Klenovú a Drahovce predĺžil o nejakých 15km, inak by sa trasa schovala do 50. Prešiel som cez všetky farby cyklotrás. Žltá z Lančáru, červená na Klenovú, potom zelená cez Trianovu dolinu a napokon modrá do Chtelnice.

      Smradľavá cykloturistika bola po cestách (čiastočne necestách) Trnavského a Nitrianskeho kraja. Vyrážam ráno po pol ôsmej. Namazaný 50%... krémom na opaľovanie. Poobede hlásia búrky, a to by som bol rád už aspoň na vlakovej stanici. A navyše ešte nie je ráno také teplo. Do kraja pod Zoborom sa dostanem cez Pastuchov. Kopec Gábor ani nie je taký hrozný, ako skôr dlhý. Dám ho na 3 prevodovom stupni. Prvú zastávku mám pri ruine kaštieľa v Lukáčovciach. 

Legenda vraví, že v ňom pobývali v stredoveku templári.

    Jemne pootvorím nezamknutú bránu (normálne je neprístupný) a urobím pár záberov zvnútra. Ide sa rekonštruovať, ale ako to už býva, bude to nekonečná prerábka. Hlavne, keď vidím ten "pracovný ruch" vo vnútri. Ďalšie stúpanie je za dedinou. Na vrchole je obecná vodáreň. Míňam hrobček. 

Hášoš vznikol maďarskou skomoleninou slova dom. Inak, osada pri Pastuchove. 

    Zletím do Alekšiniec a odbáčam doprava na Zohor. O5 menšie stúpanie a zasa klesám k predmestiu Nitry. V Lužiankach si dám pauzu a zjem banán pri Bardotke na stanici. Pred Nitrou sa robí kruháč a musím ísť obchádzkou. Ďalšie nepekné stúpanie je na sídlisko Klokočina. Rovnako nekonečné, pokým nie som na svetelnej križovatke. Je okolo 10h a slniečko začína pripekať. Znova letím dolu do Šúdola a ťahám hore k Lukovmu dvoru. V parku je kaštieľ t.č. Dom Najsvätejšieho srdca Ježišovho. 

Zranené srdce si možno vyliečiť v kaštieli, kde pôsobia sestry až z Kiribati.

     V blízkych vinohradoch je dakde ukrytý bufet, ale otvorený až poobede. Za diaľnicou ma čaká ďalšie prudké stúpanie Podunajskej pahorkatiny, no nie dlhé. Odbočím k vysielaču Jarková, ale pochopiteľne je za zamknutou bránou. Zídem dolu do doliny Dlhého kanála, kde leží obec Jarok, pôvodne Ireg, (o5 maďarská skomolenina slova dedičstvo). Rázovité stúpania nechávam za sebou a pôjdem už len po rovinke.  Je jedenásť hodín a do krčmy sa zliezajú prví štamgasti. I mne klepe suchá huba a rozmýšľam sa zastaviť na kofolu. Nateraz smäd zahasím teplou vodou a pokračujem ku kostolu sv. Martina. Súčasťou fary je i múzeum haraburdia. Kedy býva otvorené je záhada.

Nedávno (2023) otvorené múzeum tradičnej ľudovej kultúry je zatvorené.

     Na konci dediny je križovatka. Jedna cyklotrasa ide doprava na Veľké Zálužie, ďalšia rovno do Hája, či kde. Ja sa však vydám doľava na neoznačenú a aj neudržiavanú poľnú cestu do Hornej Kráľovej. Dosť príšerná cesta rozrytá traktormi a posiata stavebným odpadom popri vodnej nádrži Jarok. Hornú Kráľovú mám na dohľad, ale cesta k nej je strastiplná. Uvoľní sa mi o5 predný blatník a trieska o koleso. 

    Konečne vstupujem od severu do H. Kráľovej. Objavujú sa aj maďarské názvy miest - Felsokirályi. Ospalá dedinka, ničím nezaujímavá plynule prejde do Močenoka. Je čas obeda, preto v Močenoku hľadám tienisté miesto na odpočinok. Honosný kaštieľ a k nemu priľahlý park je majetkom sekty Kráľovnej pokoja a je v nej detský domov a starobinec. Fosils sa starajú o mentolky. Škoda, že tento pekný kaštieľ je neprístupný. Svoje unavené nohy zložím až na lavičke za domom kultúry. Na obed sa podáva chlebová žemľa a roztopený Jadranský salám. Ako dezert klasický čokoládový Brownies od mojej dcérky. 

Boľševik premenoval v r.1951 obec na Sládečkovce, od 90.-tych rokov nesú pôvodný názov.

    Po oddýchnutím o5 vychádzam na slnko a šliapem 10km do Šale. Od Dusla je cyklochodník až do Večy. V predmestí Šale prichádza spása v podobe prameňa vody. Aby som použil správny terminus technicus - artézskej studne. Studená, vraj arzénová, voda ma osvieži a otrávi. Každopádne nakopne na ďalšie kilometre. Šala je vkusne upravené mesto, hlavne centrum. Starostka je enviro a je to vidieť na úprave a zeleni. 

Budova vľavo neslúži len na bývanie, ale aj ako unikátna zásobáreň pitnej vody (pod strechou).

Nezdržujem sa dlho a šliapem na Diakovce, kde sa dám doprava. 

Bazilika Panny Márie je spolu s Hronským Beňadikom pozoruhodná kláštorná architektúra.

    Nejdem však ešte rovno do Galanty, ale urobím si zachádzku cez Horné Saliby. Na mape som si všimol vyhliadkovú vežu. No, ako zisťujem pri bližšej rekognoskácii, je to veža kúpaliska AVA. Osvieženie by bodlo, i keď v termál parku, by som sa ešte viac uvaril ako vo vlastnom pote. V Matúškove mám poslednú šancu stihnúť vlak o 14h. Ale to by som nevidel nič z mesta Karola Duchoňa. Odbočujem na cestu Vodných mlynov. Tento krátky úsek mi chýba do skladačky potulkami vodných mlynov. Okrem nejakej Salibskej stoky nevidím ani potôčik, tobôž mlyn, ale mozaika je skoro úplná (vynechám Košúty). Spolovice idem po poľnej ceste, potom po panelke, čo je len o trochu lepšie. 

    Až v Čiernom Brode odbáčam na Galantu. Do mesta prichádzam okolo štvrť na tri. Na Mierovom námestí pred radnicou funguje wi-fi, preto neváham a kupujem lístok na vlak. Zároveň dávam vedieť domov, kedy dorazím. Mám takmer dve hodiny čas, preto idem ku kaštieľu. 

Kaštieľ v duchu anglickej romantickej gotiky zo 17. st. bol počiatkom rodu Esterházy de Galantha.

    Obídem ho dokola, kým nájdem infocentrum. Zrovna sa odbavujú svadobné obrady v severnom krídle. Mondolákanie sa ozýva celým nádvorím. Otravujem invalidného zriadenca, ale pohľadnice mi naveľa predá. Ostentatívne za mnou zabuchne dvere. Takže ani tento kaštieľ si dnes neprezriem. Ak by som však počkal, môžem si po svadbe pozrieť za 8Eur nejaké tie expozície vo vnútri. Omrknem zvonka ešte renesančný kaštieľ, pod ťažkou rekonštrukciou zatvorený. Na Školskej ulici je vraj akési automúzeum. Ale sú to len rozpadávajúce sa šopy, preto sa obrátim konečne na vlakovú stanicu. 

Dopravné špecifikum Galanty je tento cyklochodník vedľa hlavnej cesty a pozdĺžneho parkoviska.

    So sockami sa mi nechce pred stanicou sedieť, preto idem do reštiky Meastro pizza a objednám si pollitrovú kofolu. Kartou  sa platí iba od 5Eur. Ku kofole si vezmem pagáč za 2,50Eur, čo je presných 5Eur. Sadnem si vonku a ukusujem z nechutného, starého pagáča a dorazím aj Brownies. Sediac ma ma upútala blízka vodárenská veža, ktorá je vidieť už z diaľky pred mestom.

    Mám ešte čas, preto blúdením sa akosi dostanem popod UFO. Z Galanty odchádzam práve včas, pred štvrtou. Od juhozápadu sa blíži búrka. 

Komu patril renesančný kaštieľ v Galante je asi zbytočné písať.

    V nohách a kolesách nechávam vyše 115km s prevýšením viac ako 520m. Trasa nebola nejak náročná, únavné bolo najmä šliapať na popoludňajšom slnku. Z Matúškova do Mostovej som mal cesty už pomerne dosť. Uvažoval som aj opačnú variantu odviesť sa do cieľa - Galanty a začať šliapať domov. Síce by som nešiel proti vetru, ale takmer na konci by ma čakal najväčší stupák. A v 30°C.

V stredoveku jezuitské kolégium, dnes štátny archív - renesančný kaštieľ v Šali.

Cyklovýlety I.

    

    Aby sme nechodili stále ako autisti rovnaké trasy, cez víkend skúšame objavovať nové. Čím ďalej, tým horšie. Najprv som šiel sólocestu do Nitry cez Svrbice a Zbehy. Vedel som, že ma čakajú nejaké kopce, ale na trase ich je viac ako mi bolo milé. Najvyšší je našťastie po pár kilometroch za Ratnovcami, kde sa láme Trenčiansky a Trnavský kraj. Ďalšie kopčeky sú potom pred Hornými Otrokovcami. Keď som sa už nádejal, že pôjdem iba z kopca, ešte jeden predo mnou vyrástol za Dolnými Otrokovcami. Aspoň vietor do hrbu mi pomáhal.

Za Kapincami sa napájam na viac menej rušnú cestu do Nitry. V Nových Sadoch ma priláka tabuľa "Kaštieľ". 

Návšteva múzea je len po telefonickej dohode.

    V areáli základnej školy sa na pekne upravenom pozemku nachádza renesančný kaštieľ rodiny Ghýczy. Vyrástol na mieste stredovekého hradiska v druhej polovici 16st. Okrem povolenia na stavbu dostal maďarský zemepán a nitriansky podžupan Jozef Ghyczy na dvesto rokov aj právo meča - stínať hlavy podvratným živlom. Pod palcom mal 15 obcí nitrianskej župy s hlavným sídlom v Nových Sadoch. Na začiatku 20st. prechádza malebný kaštieľ do rúk Szmerčányovcov. Po vojne vláda ľudu kaštieľ prevzala do svojich chápadiel. Z kaštieľa sa stala jedáleň a predajňa Jednoty. Neskôr kaštieľ chátral a až v r.2010 ho obec zrekonštruovala. Kiežby sa našlo v tejto európskej džamahíriji viacej takýchto agilných starostov (Sokolovce, Sereď).

    Za školou mi lietajú muchy do oka a hneď zisťujem prečo. Na lavičke pri kaštieli si stále hovejú moje slnečné okuliare. Preto otáčam bicykel a vraciam sa pre ne. Ďalej idem po rovinke popri Čábe až do Čakajoviec. V jednej z najstarších obcí Slovenska je na malom námestí panteón slovenských dejateľov. Vedľa seba sú dvojmetroví Štefánik, Štúr, či Hlinka. Umiestnenie Tisa vyvolalo búrlivé emócie ako otázka Hudáčkovho talentu na urovnanie sporov.

V Čakajovciach som sa napojil na asfaltovú Ponitriansku magistrálu začínajúcu v neďalekých Koniarovciach. Nekonečný, obludný múr automobilky kazil celú scenériu a pripomínal múr z futuristickej Divergencie. Prefrčím popod rýchlostnú cestu a ponúkne sa mi konečne pekný výhľad na hrad. Stále šliapem po hrádzi, ale za rýchlostnou asi došiel cestárom asfalt a ocitnem sa na poľnej ceste. Tak ma lomcuje až vytrasiem kompresorík na dofukovanie. V mestskom parku sa vydám k hradu. Od Podzámskej ulice tlačím bicykel hore po mačacích hlavách. Na námestí J. Pavla II. zamknem kolimahu a pešo vystúpam k pokladniam. Výhľad z kostolnej veže oželiem, prehliadka je až o pol piatej. Kúpim si lístok aspoň na nádvorie. I odtiaľ je veľmi pekný výhľad na Pribinove mesto zo všetkých strán. 

Matka slovenských miest, v pozadí Zobor.

    V kostole je zrovna svadba a ja sa tam v smradľavom cykloúbore motám medzi svadobčanmi ako osraný papier po lese. Dolu zídem sediac na bicykli. Pokračujem do mierneho kopca rovno na stanicu. Na to, že Nitra je krajské mesto, stanica žije devätnástym storočím. Ale platiť kartou sa dá. Hryzúc jablko čakám na zanedbanej stanici oproti chátrajúcemu skladu. V okolí sa snáď rozpadáva všetko. Nitrianskou strelou sa doveziem do Leopoldova, kde prestúpim na vlak domov. 

Pozn. Výpravca v Alekšinciach je džob snov.

    Ďalší víkend som pedáloval spolu so ženou. K mozaike Vážskej cyklomagistrály nám chýba i úsek z Hlohovca do Serede. V jednu veternú nedeľu som teda auto odstavil pri nejakej firme v Šulekove a po hrádzi sme sa vydali južným smerom. Konča Šulekova asfalt končí a drkoceme sa po poľnom chodníku. V Siladiciach prekračujeme Dudváh a schádzame z hrádze. Ideme po poľnej ceste, hrádza je zarastená trávou. Popri pekných zákutiach Váhu dôjdeme k Šúrovciam. Až tam začína znova asfaltový chodník. Poza Seredské domy, z ktorých  snáď každý má bazén, dôjdeme do parku. Naspäť navrhujem cez Dvorníky a Bojničky, ale drahá sa nechce motať cez kopce a volí priamu cestu. Pomerne nezáživná trasa, ale bol som na ňu zvedavý.

    V teplý, takmer letný víkend, vyberiem pokračovanie Ponitrianskej magistrály z Nitry smerom na juh. Cieľ je v Kolárove, ale bol som napokon rád, že sme došli do Nových Zámkov. Chodník je spočiatku, pekný, asfaltový až po Veľký Cetín. Užívame si cestu, na ktorej je pomerne rušno. Drahá vypína a relaxuje. No to nie je ani polovica cesty. V tej svojej naivite pokračujeme po hrádzi ďalej. Sami. Len zvedavý srnček nám robí spoločnosť. Natriasame sa kamenistým chodníkom až do Vinodolu. Za baštou vinohradníctva sa mení chodník na trávnatý. Je to lepšie, ale tráva nie je pokosená a skôr brzdí ako uľahčuje. Aspoň sa netrasieme. Žene sľubujem, že sa prehupneme na normálnu cestu. Ide paralelne s hrádzou, autá počujeme za stromami. Moje sľuby sú však pevné ako krčmová dohoda.

Kde je cyklotrasa? Trápenie pre bicykle i nás.

    Niekde za Černíkom sa zdá, že môžeme ísť spodom popri hrádzi, kde je poľná cesta. Preto do Mojzesova ideme po nej. Po rozdrvených tehlách, blate. Konštatujem, že sme ešte nešli po snehu. Za Mojzesovom pokračuje cyklochodník ďalej po hrádzi. Ten pre hustú trávu ani nie je vidieť. Skúsime ísť spodom, ale po 500m je tráva hustá ako Brežnovovo obočie. Zostaneme stáť. Otáčame a konečne sme na normálnej ceste pre autá. Popri skapatej mačke sa dokodrcáme do Ulian nad Žitavou. Slniečko pekne pripeká, voda vo fľaškách sa varí, preto zastavujem pri krčme Na dvestovke. Štamgasti sledujú hokej zo Slovinskom. Zrovna začne druhá tretina a Pánik strelí gól. Jediný v zápase. Mladík sa potáca z krčmy na ulicu a osviežení fľaškovým radlerom sadáme za kormany. Ledabolo som si pozrel cestu a ideme po zlej strane rieky Nitra. Ale čert jak dábel, ako vraví svokor. Aj keď sa vrátime na správnu stranu, tráva je ešte hustejšia ako predtým. Trápime sa spolu s bicyklami, ktorým preklzujú reťaze. Najhorší úsek a vraj magistrála. Ani zajac, či bocian na hrádzi nevylepšia drahej náladu. Už ma ani neprekvapuje, že stretávame oproti auto. Pri transformačnej stanici stojíme a čistíme bicykle od trávy. Žena odmieta ísť ďalej po hrádzi, preto prejdeme na ceste do Šurian. Rýchlejšia cesta je zaplatená kilometrami navyše. No vidíme ČOV Šurany, čo mi drahá ztripluje. V Nitrianskom Hrádku sa vraciame popri svatom Vendelínkovi znova k rieke. Za obcou je slovenská Trója. Ja vidím len pár poničených tabúľ a meter vysokú trávu.

Takto si vážime územie, kde sa písala európska história.

    Zámeček - lokalita európskeho významu je jedným z najväčších nálezísk pravekej kultúry v strednej Európe. Hrádocká venuša (tiež slovenská Helena) spolu s Moravianskou patrí medzi  najznámejšie nálezy na našom území. Už pred 5000 rokmi neolitickí ľudia mali v blízkosti Šurian opevnené sídlisko. Dobrých 1200 rokov. Jeho pozostatky pripomína už len návršie, tzv. tell, vzniknuté z odpadkov tých čias (kosti, črepy, zbúrané hlinené chatrče). Vrchol prišiel v dobe bronzovej. Okrem bohatého nálezu všakovakých čačiek a sošiek, zaujala ma jedna vec. Z tej doby sa našlo mnoho obhryzených kostí, v snahe dostať sa k lahôdke-špiku, či mozgu v dutine lebečnej. Zvieracie až tak neprekvapia, ale našli sa i ľudské. Doposiaľ nik nezodpovedal otázku prečo. Archeopark tvorí momentálne pár tabúľ. Vraj sa stále buduje. Miesto takého obrovského významu by si zaslúžilo naozaj väčšiu pozornosť. Alebo aspoň pokosiť trávu.

    Cesta po hrádzi vyzerá pomerne slušne tvorená udupanou hlinou. Vidíme miestnych, že po nej chodia, preto pokračujeme vedľa rieky až do Nových Zámkov. Zastavíme sa pri kontroverznej a doposiaľ neskolaudovanej hydroelektrárni Zúgov (ochranári jej výstavbu v r.2015 hejtovali), kde je akože vodopád. Skôr pereje. Meno Zúgov je prevzaté z maďarčiny a znamená hukot. Od kaskád je chodník o5 asfaltový. Žena už nemá náladu ísť po nábreží, preto odbočujeme doprava na hlavnú cestu až k stanici. Zámky ma prekvapkali pomerne veľkou stanicou, vnútri zrekonštruovanou. Kúpim lístky na vlak do Nitry. Máme ešte takmer hodinu čas. Chcelo by to znova osvieženie. Staničná reštaurácia nevyzerá príliš vábne. Na mape mesta si pozrieme, kde je centrum a po cyklochodníku ideme na juh do centra. Chodník končí na Podzámskej ulici. Doprava, či doľava? Veža kostolíka Povýšenia Sv. kríža je dobrý orientačný bod. Nadrzovku zabočím do jednosmernej ulice M.R.Štefánika. V nedeľu večer je aj tak v Zámkoch skromne ľudí, takže v protismere dôjdeme až po pešiu zónu. Tlačiac bicykle na novozámockom korze sa ocitneme na Hlavnom námestí. Len nedávno (2022) prerobenému námestiu dominuje kostol, socha pápeža (hoci mesto nenavštívil), morový stĺp a nová skákajúca fontána "kocka". Autori okukali piešťanský "prskomet" Príbeh prameňov. 

Kostol Povýšenia Sv.kríža bol počas nadvlády Turkov mešita.

   Pár fotiek z mobilu. Drahá ma upozorní na brata môjho Treku opretého o lavičku. Okrem pár kaviarní sme však nenašli nejakú záhradnú reštiku, kde by nám načapovali. Preto okľukou popri Františkánskom kostole, cez Tureckú ulicu sa vraciame k stanici. Až pri bytovkách Letomostie zakotvíme v bistre Fénix. Ten ešte len čaká, kým vstane z popola. Vypýtam dva ochutené Birely. Čašníčka vraví, že 1,40Eur. Vravím, že je to nejako málo. Jej nová ponuka je 1,70Eur. A ďalšia dvojnásobok, tak to máme 3,40Eur. Odbrala ma, pretože som platil asi aj zálohu za fľaše, ktoré som jej položil na pult. To mi došlo až neskôr. Nechal som jej 3,50Eur, vzal poháre a posadili sme sa vonku na prútené stoličky. Zjedol som makové rožky, s drahou vypili pivo a prešli ten kilometer k stanici. Ja som si ešte odbehol vyfotiť malý parný rušeň za troma mostami.

    Parný rušeň  s priliehavým menom "Kačica" mal pohnutý osud. Vyrobený bol na začiatku 20st. v Rakúsku. Do II.sv. vojny slúžil na Morave, potom ho povolala do služby nemecká armáda. V Osvienčime posúval vagóny do koncentračných táborov... Po vojne ďalej Kačica lietala po Slovensku až skončila v 50.-tych rokoch v Zámkoch. Od konca 60.-tych rokoch chátrala v bratislavskom múzeu. Na Slovensku sú len tri rušne rady 310.0 (dva zhltla Pažravá nad Dunajom). Občianske združenie zo Zámkov snívalo počiatkom 21. storočia o obnovení prevádzky rušňa, ale napokon k tomu nedošlo. Po 300 odpracovaných hodinách skončila v. 2014 vzácna lokomotíva konečne na zaslúženom odpočinku spolu s pamätníkom železničiarov. Mal by k nej pribudnúť aj vozeň s Osvienčimu.

    Nastúpime do pomerne plného vlaku, zavesíme bicykle a ostaneme pri nich. Ja stojím pri dverách a sledujem odstavené laminátky patriace nákladnej doprave. Jediné dva moderné elektrické rušne Škoda odpočívali na koľajach spolu s dvojposchodvými súpravami, ktoré ťahajú medzi Hovädovom a Zámkami. V Šuranoch sa osadenstvo vlaku vymenilo. Pristúpili študenti do Nitry. Ja som si konečne sadol k oknu a sledoval ubiehajúcu krajinu Nitrianskej pahorkatiny. V Ivanke pri Nitre je na trati stále mechanické návestidlo. Návrat do minulosti? Veď semafory sa už používajú aj v Hrachovišti. Po hodine sa ocitáme na ošuntelej stanici, kde som bol pred dvoma týždňami. Necháme všetkých vystúpiť, až potom zvesujeme bicykle. Dovnútra sa hrnie chlapík drzý ako staničný holub, ani nepomôže. Súprava totiž pokračuje do Trnavy. Naveľa, Húsenicu stretáme znova pred Hlohovcom. Opálení ako zebry a s dorezanými nohami od trávy po deviatej hodine parkujem Sopla pri dome. Celkom pekný výlet až na trávnatú hrádzu. Lepšie je sa jej vyhnúť po riadnej komunikácii.