3 Kľaky alebo hrebeňom Veľkej Fatry

    

    Prvýkrát som sa pripojil k partii kolegov, aj bývalých, na turistiku. Rakytov vo Veľkej Fatre som mal dlho v hľadáčiku a pozval som aj kolegu P. mysliac si, že na kopci ešte nebol. On mi len svojou prítomnosťou robil radosť. Navyše obetoval sobotu, ktorú trávi robotou na chalupe. P. zvolal ďalších 3, čo som neprijal z nadšením. Ale som si povedal, že bude aspoň veselo. Aj bolo. Navyše sme mali k dispozícii dve autá a boli sme tak nezávislí na spojoch. Pôvodne som plánoval s prespatím v Ružomberku, ale to sa mi príliš nechcelo. Autobus odchádzal o 7.50 ráno a nemal som sa ako vlakom dostať do Ruže. Potom som prišiel s nápadom otočiť trasu a vyraziť z Hrabova pred desiatou. To už by som sa z domu vedel ráno dostať. Z Lipt. Revúcej s5 je večer poskromne spojov, ale taxíkom do Lipt. Osady by sme sa vedeli nejako dostať. Z Banskej Bystrice chodí do Osady viacero spojov. No ale napokon sa dali dokopy dva autá a logistika sa podstatne zjednodušila. 

Minčol a Rakytov pri výstupe z Liptovskej Revúcej.

    V krásne májové sobotné ráno vstávam pred šiestou. Večer predtým som umyl sklá na Sopli, pre istotu pozrel, či zasa nemám defekt. Kúpil aj jednodňovú diaľničnú známku za 8,10Eur a poistenie na hory. To tuším ešte jediné nezdraželo a  stále stojí SMS 80c. Odpíšem kolegovi P. a o 6.40h sa odlepím z parkoviska. Dohodnutí sme boli na 7h, no cestu neskrátim ani keď juchám 140km/h. Mám relatívne čas, lebo ďalšieho súputníka vyzdvihujem na zastávke o 7.20h kdesi medzi Tr. Teplou a Dubnicou. Už čaká. Vzápätí volajú kolegovia, že vyrážajú. Preto ani nevalím po diaľnici, nech nás dobehnú. Vskutku nás kdesi v Ratkove dobehnú. Sprvu som si nie istý, či sú to oni, ale priblížia sa asi aj kvôli našej identifikácii a rekognoskujeme J. a M. za volantom Toyoty. 

Pod Skalnou Alpou. Výskyt vzácnych orchideí.

    Spoločne dôjdeme do Hrabova, kde zostáva Toyota a my piati sa presúvame Soplom 26km do Liptovskej Revúcej. Auto je ťažké a teda má dlhšiu brzdnú dráhu. Pýtam sa, či sa všetci vysrali, že sme ťažkí a neubrzdím Sopla. Zapečiem brzdy. J. dokonca ani neraňajkoval. Pred pol desiatou sme v strede dlhej dediny. Pri kostole je parkovisko plné, preto sa vraciam k obesenému úradu a autíčko zostane pred domom. Štartovné na pohoršenie nepriniesol nikto, iba P. vybalí pagáče zo včerajšej firemnej párty. To už sa aj najväčší okúňači nezdráhajú. 

    Opaľovacím krémom, ktorý vybalím, nikto nepohrdol. Vyrážame teda po  červeno značenom chodníku hore Malou Tureckou. O. sa odtrhuje a je ďaleko vpredu. Prekračujeme potôčik Malú Tureckú a po krátkom stúpaní sme na lúke Marčekovo. O5 sa ponoríme do lesa a príkro stúpame do sedla pod Čiernym kameňom. Scenéria sa mení a pribúdajú skaly, miznú stromy. Dohadujem sa s kolegom, či vidno Starohory. Vytŕča však len fatranský Zvolen, za ním tatranská Prašivá, Letiborská hoľa atď. Otvárajú sa i výhľady na Rakytov. V sedle nás už čaká O. a M. O. otvorí balíček s želé červíkmi, ale ja jediný odmietnem umelé cukry a dám si banán. 2h výstup sme dali za poldruha hodiny. Miernym stúpaním kráčame k prvému kopčeku - Minčol. To už sme na zeleno značenom chodníku. Za chrbtom nechávame Čierny kameň a vyčuhuje i nezameniteľná Ploská. 

Ploská a Borišov.

    Na vrchol Minčolu vedie neznačený chodník, pp. zimná trasa hrebeňom Fatry, ako dávajú tušiť zapichnuté palice. Keď sa pozriem na Rakytov pred nami a to stúpanie len povzdychnem. No z vrchu vyzerá chodník strmšie ako v skutočnosti je. To už poznám z bicykla. Pár foto a schádzame dolu do južného rakytovského sedla. M. berie kopec proste ako prekážku, iný ako výzvu. Kto si netrúfa, môže kopček obísť po vrstevnici (žlto značený chodník). Sme však vo Fatre práve kvôli tomuto výstupu. Do 2/3 je naozaj prudšie stúpanie, ale tie výhľady sú neskutočné. Takže časté prestávky na vydýchanie sú vítané. V polovici je prechod skalnou úžinou. Oproti schádza pomerne dosť turistov. Ako náhle sme v kosodrevine, viem, že sme takmer hore. S P. sme pri kríži poslední, ale vychutnávam si krásu okolitých hôr. 

    Posadíme sa na trávu kúsok pod vrcholom a vybalíme poživeň. Je akurát poludnie. Neskutočne si užívam panoramatické výhľady. Keďže Rakytov je uprostred Veľkej Fatry, mám ju celú ako na dlani. Dovidím až na Poľanu alebo na sever k Babej hore. I Krivý kopček je v opare ako tak vidno. Rád by som do návštevnej knihy vlepil nálepku, no schránka je prázdna. Akurát chalani hádžu po muchách kamene pod nohy. Nálepku teda nacapím na stĺpik pod kovovú ružicu. Nastane foto. Zveční nás ukecaná babenka dakde zo Záhoria podľa prízvuku. "Hentam sa postavte, blíž ke krížu". Na plecia hodíme noše a schádzame kamenistým chodníkom do Severného sedla. I z tejto strany je výstup strmý.

   Na Tanečnicu, čo je ďalší kopček pred nami, je zákaz výstupu. Povyše je zábrana. Pokračujeme stále po zelenom chodníku a kopec obchádzame.  J. príde ku mne a smeje sa, ako mama upozorňovala dcéru, či nevie pozdraviť. No adolescentné dievča bola - mentolka. Pod Skalnou alpou objavím nádhernú a vzácnu orchideu - červenohlav. Škoda, že som ju nezvečnil. Márne po nej pátram zvyšok túry, viac ju neuvidím. Kto by ju chcel na pamiatku, nech si nachystá pre ochránarov 300Eur. Prejdením Skalnej alpy sme na Močidlách. Zopár cyklistov s električkami sedí pri reštaurácii. Nie je tu oficiálna cyklotrasa, ale nejaká lesná cesta zdola sem vedie. Na Močidlách je chata Smrekovica, kde zakotvíme.

    Trochu ma mätie rok založenia 2023. Kedysi ju vlastnili ružomberské papierne a v r.2018 ju kúpili v schátralom stave českí turisti. Preto i chatár "mluví". Hanba pre nás, Slovákov. Česi proste nevedia, že sa nedá. Chceli by sme si odpočinúť v tieni, ale po prvotnom postávaní pod smrekom, si predsa len sadneme na slnkom zaliatu lavicu. Pohľadnica zasa len veľká, ale beriem ju aj s nálepkami. Chalani si dajú pivo. No zo suda Čierny kameň sa iba pení, preto im chatár načapuje nejaké obyčajné šťanky. Sediac na lavičke, P. plánuje Poloniny. 7 dňovú túru na východe našej krajiny. To je mimo mojej pôsobnosti a schopností. Aj ostatní chalani sa ošívajú. Predsa len vziať si 10 dní dovolenky. Trepať zo sebou zásoby na 7 dní je dosť. Už si taký trek skúsili v Beskydoch a po 2 dňoch to pre vyčerpanie J. vzdali. Ale ja im prajem veľa šťastia v auguste. Močidlá dostali svojmu menu a pod chatou je umelé jazierko. M. sľúbi 20Eur, ak sa J. doň ponorí. Ten vraví, že za 50Eur vojde do jazierka aj so šatami. Na to M. odpovedá, ale aj s batohom a za 45Eur. No nedohodnú sa.

Tri kľaky.

   Močidlá však nie sú tá oblasť, kde je hotel Granit. K vojenskej ozdravovni musíme prejsť kilometer severne. Lampasáci tu majú pekné prostredie s ihriskami a cvičiskami. Verím tomu, že sme ich zopár stretli cestou na Rakytov. Zamierim do hotela, kde čakám, kým sa recepčná vykecá do telefénu. Chalani čakajú trpezlivo vonku, kým moja pohľadnicová obsesia dostane, čo treba. Hneď za Smrekovicou je prameň vody. Chalani sa len očáčajú, ja risknem si ju nabrať do fľaše. Keďže píšem tieto riadky, prežil som, ani sračku som nedostal. O. si dokonca namočí klobúk. Večer sa prizná, že asi dostal úpal. Obídením Malej Smrekovice sme na veľmi peknom mieste - Jánošíkovej kolkárni.

    Legenda vraví, že v stredoveku sa páni po poľovačke chodili hrať do dediny kolky - živé. Deväť figúrok im robili poddaní. Dopočul sa to hôrny chlapec Jánošík, čo ho vytočilo, milých feudálov poviazal a vyviedol na neveľkú plochú skalu pod Malou Smrekovicou. Hra sa obrátila a poddaní chlapi hádzali do pánov gule veľké ako konská hlava. Dostali príučku a okrem toho ich jánošíkovci ešte aj ozbíjali o peniaze.

Šiprúň.

     Nezdržujeme sa, sme niekde len za polovicou cesty. Po vrstevnici miernym klesaním dôjdeme do Šiprunského sedla. P. vyjde s výrokom dňa: "Keď teraz zomriem, budem spokojný. Nádherné počasie, krásne výhľady, dobrá partia, čo viac?" I takto sa dá prejaviť šťastie. Pod nami je útulňa a pod ňou začína známa Čutkovská dolina. Nasleduje prudšie klesanie do 1090m na kopček Vtáčnik. Ďalší Vtáčnik je na druhej strane doliny. Od Šipruňa vedie k nemu červeno značený chodník. O5 prídu na rad želé dážďovky, ja ukusujem suchý chlieb a bagetu. Hľadiac na hrebeň Nízkych Tatier debatujeme o výzvach. Ultra bežci zabehnú 90km dlhý hrebeň za 12h. 

    Až teraz sa dozviem, že P. už 56km hrebeň Veľkej Fatry absolvoval. Ako bežec. A ja som ho sem vytiahol v naivite, že na Rakytove ešte nestál. I Šipruň by možno stál za výstup, ale je to zachádzka. Miernym stúpaním sme v sedle pod Vtáčnikom a rozhodujeme sa, či ísť hore po modrej alebo obísť kopec po zelenej.  Murphyho zákon hovorí, že keď si na križovatke, vždy tá horšia cesta je tá pravá. Naviguje nás M., ktorý je v okolí domáci. Takže stúpame na nevysoký kopček. Až napokon zbadáme lanovku. "Ru-ža!", vykríknem. M. oznamuje, že sme na Malinnom. Pešo na vrchole teda nikdy nebol. Vždy sa vyviezol lanovkou. Pôvodne sa chcel vyhnúť tomuto kopcu. Nevadí. Na druhej strane máme krásne výhľady na sever a Liptovskú kotlinu. Zasa ten koniec sveta. Tam je už len plot. 

    Lyžiarskym svahom prudko schádzame dolu. Kolienka dostanú zabrať všetkým. V Malinom Brde máme na výber. Asfaltkou alebo chodníkom do Hrabova. Vyberieme asfaltovú cestu. Dĺžkovo je to jedno. Pod Halinami sa predvádza pár brhlíkov lesných. Cez Vlkolínske lúky, kde sme mali pôvodne vyjsť, sa napojíme na žltý chodník, ktorý nás klesaním dovedie na parkovisko. Hore stúpa s vozíkom cyklista. No dole to bude tiež výzva, aby dieťa v zákrute nevysypal. Po celodennej túre si telo pýta tekutiny. V bufete Lavína nečapujú nič, v hoteli Hrabovo je svadba. Žeby sme šli popriať šťastíčko? Vtierkli sa a navečerali? Smrdíme ako.... Preto radšej ideme do baru Motajka, kde chalanom načapujú 10° a mne kofolku. M. si zlíže zmrzlinu. O. ochutná Blue Moon pivo, ale nepotešilo jeho chuťové poháriky. Ja len rýchlo hupnem pol litra sladkej vody a M. ma vezie do Revúcej po Sopla. Kým to otočím, prejde hodina. M. sa lúči, zostáva v Ruži. Chalani ma zbadajú, keď sa blížim, preto nečakám a okolo trištvrte na osem opúšťame Hrabovo. S krásnym západom slnka sa lúčime s Fatrou a nádherným výletom. Je jasné, že O. bus do Teplíc nestihne, preto po diaľnici nejdem ani 120km/h, nech mám lepšiu spotrebu. I tak som spálil nejakých 25l benzínu. Kým všetkých rozveziem domov a vypnem kľúčiky od zapaľovania je štvrť na jedenásť, no som príjemne unavený. Vrchol tohtoročnej turistiky mám za sebou. Veľká Fatra ma prosto uchvátila.

Lysec

 

Heslo: Strmá cesta na Lysec, čo máš v batohu si všetko zec.

Názov výpravy: Chorizo trek

 

    Naša prvá tohtoročná turistika viedla do Veľkej Fatry pre mňa doposiaľ neznámy kopček Lysec. Drahá ho kdesi vyšťuchala na fasabukovej grupe. Je k nemu pomerne dobrý a krátky prístup z Jasenskej doliny. No tým pádom šialene strmý. Počasie nebolo ideálne, ale ani najhoršie. Dúfal som, že sa nejaké výhľady naskytnú spod nízkych mrakov. 

    Ráno vstávam pred siedmou a po raňajkách idem kúpiť rožky na cestu. Medzitým vstanú baby. Staršia je na chate, mladšiu vyklopíme u svokry. Svokor nás už od šiestej čaká pred dverami. Údajne. S drahou vhupneme na diaľnicu a ťahám sto štyridsiatkou do Žiliny. Mraky nad Fatrou nedávajú zrovna šancu na nejaké panoramatické kochanie sa. Prebúdzajúcim sa mestom prefrčím po deviatej hodine a schádzam k meandru Váhu pod Strečnom. Zrušenie dvoch jazdných pruhov zdá sa prispelo k plynulejšej premávke. Ale ešte sme nešli tadeto v špičke. Pokračujem cez Vrútky a kúsok za Martinom odbočujem v Košťanoch doľava k Jasenskej doline. Sledujúc torzo martinských strojárni sa zamýšľame, prečo závod produkujúci tretinu objemu strojárskej výroby u nás kľakol rýchlo na kolená. Koniec výroby tankov bol rýchlejší ako konverzia na traktory. V areáli zostali doslova len garážové firmy. A geto Bambusky. Za Belou-Dulice sa otáčam Pod skalkou, pretože som vbehol omylom do Slavkovskej doliny. Tabuľa ukazuje doľava, nie rovno. V Jasenskej je už na ceste poľadovica. Pred lyžiarskym strediskom na ceste prestáva sranda a asfalt vystriedal hrubý ľad z nespočetných riav valiacich sa po ceste. Trocha sa zakývame na zľadovatených koľajach a žena sa prežehná. Spomalím a s jej zopnutými rukami a tichým "mollením" sa posúvame na parkovisko k chate Lysec. Vlek bol funkčný možno tak za prezidenta Gašparoviča, dnes veľké parkovisko zíva prázdnotou. 

 

 

Za nami príde ešte jeden týpek z Galanty. Rýchlo sa obuje a vyrazí dolinou po modro značenom chodníku. My sa tiež pomaly prezúvame. Je pol jedenástej. Ja si zapnem ešte návleky, žena si zavesí na krk píšťalku. Proti mackom. Čo však zakrátko potrebujeme sú hroty. Len čo vyrazíme na svah, na ktorého vrchole sa napojíme na žltú značku, šmýkame sa dole. Už aj nasadzujeme nešmeky. Ja mám však problém zaistiť si turistickú paličku v požadovanej výške. Na poslednej turistike z Portáša dostala zabrať, teraz sa naštvala a nechala ma v štichu. No nič, pripnem ju o batoh a cestou sa spolieham len na jednu. Zhora sa valia nejakí chlapi a upozorňujú na zľadovatený svah. Hroty na topánkach nám však dávajú potrebnú istotu a supíme hore po zjazdovke. Zhora stekajú potôčiky vody a tie tvoria klzisko na svahu. Konečne sme hore na Medzijarkoch a na miernom stúpaní sa trocha vydýchame. Ďalšie začína za lúkou Pod Prietrž. Dostávame sa do polovice, kde začína masív Lysca. Turistický chodník pokračuje traverzom popod hrebeň, ale neznačená cesta vedie aj rovno na hrebeň Ježová. Uvoľnil sa mi drôtik držiaci predok hrotov pokope. Nie je to chyba, ktorá by bi neumožňovala pokračovať, ale na pník zdvihnem nohu a skrehnutými rukami neposlušný drôtik nasadím. Mal som nakrivo nasadené nešmeky. Ideme po žltej a pribúda snehu. Na hrebeň nejdeme cez les značeným chodníkom, ale si zájdeme kúsok až na koniec vrstevnice. Prudko potom šliapeme hore na Ježovú. Za námahu sa odkrývajú výhľady na kopce Fiškálová, či Hradište, či pod nimi sa rozprestierajúcu Turčiansku kotlinu. Tlstá je ukrytá v mraku.  Na žltú značku narazíme až na vrchole hrebeňa. Nie sme však ešte na vrchole kopca. Lysec si pripravil ešte pár výživných stupákov. Asi v polovici je útulňa Halmešová. 

 

Skrytá pod snehovou dunou, opustená. Ale nejaké stopy vôkol búdy sú, takže možno v nej niekto prebýval. Lysec neleží na hlavnom hrebeni, takže "vybúkovaná" ako Borišovka na rok nebude. Na južnej strane sú naviate aj vyše metrové duny. Tesne pred vrcholom po jednej takej kráčame. Vrchol je, ako bolo vidno zdola, v mraku. Výhľady žiadne. Ledva vidíme prichádzajúcich zdola. Partia ide za nami takmer od začiatku. „ Načo som sa sem trepal, keď tu nie je ani wifina“, privíta nás borec. Stretáme aj týpka z parkoviska. Ide opačným smerom ako my. Čakal chvíľu na slnko, ktoré sa malo usmiať okolo obeda, ale bol malo trpezlivý. Pobral sa preč, ale stačilo pri hríbiku mrznúť o 10min. viac a usmialo by sa na neho slniečko. Ako na nás. Od nejakej baby som len počul „Wov“. Drahá ani rožok s chorizom nedojedla a strčila mi ho do ruky, len aby vystihla 5min. okno slnečných lúčov a porobila zábery. Ako len hriali. Odkryli na chvíľu bielu perinu zahaľujúcu kopce na vôkol. Ďalšia baba sa vrátila hore, potom, čo dali Lyscu zbohom. 

 

Čo však bolo prekvapivé, bol veterný kľud. Na kopci fúka 360 dní v roku a zrovna dnes sa čerti neženili. Na druhú stranu, možno bezvetrie bolo príčinou, že boli nízko mraky. Vietor vo väčších výškach ich tlačil dole. Naobliekali sme sa do silne veterných podmienok, ale okrem mrakov sa nehýbalo nič. Modré nebo bolo naozaj toľko, že ani rožok nedoješ a o5 sa Fatra ponorila do ponurej šedi. Po dúšku čaju sme si dali rukavice (už ma boleli premrznuté prsty) a pustili sa modro značeným chodníkom dolu. Cesta je prakticky stále prudká. Ide lesom, ale ponúka krásnu zimnú rozprávku až po Grúň. Za ním je len kamenistý chodník, odopíname si hroty a snímame rukavice. Ich škriabavý zvuk je nepríjemný. Prudké klesanie nemá konca. Jasenská dolina sa zdá byť na dotyk, ale dobrých 500m stále klesáme až ku sútoku Lyseckého potoka s Vôdkami. Vodstvo je pomerne roztatárené a hľadáme prechod. Nejako sa prebrodíme podľa stôp a prechodom lávky sa ocitáme v doline. 

 

Pofotíme zopár ľadových skulptúr vyčarovaných prírodou a prejdeme tých pár metrov k autu. Týpek je už tiež dolu a sediac v aute tlačí niečo do seba. Z chaty Lysec sa plazí nejaký dym, ale vyzerá roky nedokončená. Cestou s5 stojíme v Žiline a kupujem si nové paličky McKinley Hiking III.

 

Tlstá a Ostrá

Názov expedície: Fatranský horec 23

Heslo:  Tlstá, Ostrá, Mažarná, túra je to nadmerná.

 

 

   Konečne nastalo stabilné počasie, takmer letné. Nedeľa je deň oddychu a ja si najviac oddýchnem v lone prírody. Poriadnu turistiku sme mali pred dvoma mesiacmi v Malej Fatre, preto nastal čas prepotiť ďalšie tričko a pokochať sa na našu malebnú krajinu z výšky. I z hĺbky. Po pol roku sa o5 vraciame do Blatnice. Tentoraz bez bicyklov a vystaviť Dračicu namiesto Sopla. Deti zostali o5 u svokry. Čo čert nechcel, zrovna pred nami sa zaplnilo posledné voľné miesto na parkovisku Gaderka. Nebyť čakania pred semaforom vo Vesteniciach (oprava mosta), či Nedožeroch (nová križovatka), boli by sme miesto uchmatli my. Obraciam auto s5 do dediny a parkujem na rovnakom mieste ako na jeseň. Pred Jednotou. K ústiu doliny je to naprieč dedinou asi 700m navyše a o 6Eur menej.

Typicky olejkársko-bylinársky domček z 19.st.

     Blatnica je starobylá rázovitá dedinka s pekne maľovanými dvestoročnými domčekmi. Znie to pekne. Reálne sú niekde rozpadajúce sa chajdy, inde nové domiská. Obec má krušnú históriu počas povstania v r.1944, keď bola vypálená a dokonca i neskôr, keď v dedine úradovali Banderovci. Mementom sú vystavené zbrane partizánov v parčíku pred vstupom do Gaderky. Dedinka sa pýši botanickou záhradou, hradom, kaštieľom, rančom a fontánkou. Okrem terajšieho arogantného starostu tu pôsobili fotograf  Karči Plicka, spisovateľka Maša Haľamová, či botanička Ízy Textorisová a nejaké veľkomoravské knieža, ktorého meč našli pri stavbe kravína. Ale napr. pohľadnice v obci nenájdete ani medzi kravami, tobôž pod zemou.

    Po asfalte pokračujeme cez drevenú bránu. Kiosk je zasa zatvorený, takže na pohľadnice stále čakám. Týmto pozdravujem starostu Blatnice. Obiehajú nás českí fosils-cyklisti z českého Mosta. Vyhýbal som sa im v Mošovciach. Vybrali sa zo sedla objavovať krásy Slovenska. 

Gaderka je krásna v akomkoľvek ročnom období.

   Na odbočke stretáme mladú rodinku na bicykloch, ktorú nasmerujeme na križovatku pri horárni odkiaľ sa im k hradu pôjde na bicykloch lepšie. Oproti sa rútia skejtbordisti. Zdá sa, že dakde bivakovali a teraz sa spustili dolu Gaderkou. Nie je to zlý nápad. My sa ešte pred horárňou dáme doprava Vápennou dolinou hore k jaskyniam. Modro značený chodník začína príkro, vážne stúpanie začína s objavením sa skalných brál. Fotíme sa pri previsoch a obdivujeme široké terasy. Nad nami počujeme detský džavot a viem, že Mažarná je blízko.

    Strop ako keď niekto prskne bielu hustú šľahačku na zmrzlinu z čiernych ríbezlí. Plná puklín a štrbín ako škrupiny ťuknutých vajíčok. Ticho kvapkajúca voda do priezračných sintrových jazierok. Spiaci netopier visiaci na nožičkách tenkých ako kniha mojich dobrých skutkov. Toto všetko ponúka Tlstej pootvorená papuľa - Mažarná. Najkrajšia voľne prístupná jaskyňa, do akej som sa ponoril.

 

Perlou Veľkej Fatry je 130m dlhá jaskyňa Mažarná.

 

    Z jaskyne nás vyhnal prebudený podkovár. On je tu doma, my sme narušitelia. Po reťaziach sa štveráme hore na vyhliadku. Dvakrát mi pritom spadne krytka z foťáku. Moja nemohúcnosť normálne vyliezť vytáča drahú rovnako, ako keď sa pokúšam pripnúť si paličky o batoh. Na trávnatom svahu je mladá pani učiteľka so svojimi žiakmi. Divíme sa, že si útla ženička trúfne na toľko detí. Tých pár dievčat a dvaja chlapci však milujú svoju učiteľku a nie sú na výlete z donútenia. Preto nemá s nimi veľa starostí. Oni zostupujú dole na hrad, my naopak supíme hore. Ja som na nejakom chodníčku nad skalami, drahá sa motá niekde podo mnou. V lese sa naše cesty spoja. Tlstá je ešte relatívne ďaleko, i keď jej vrchol, zdá sa, vidíme. Masív obchádzame však akosi zo severnej strany. Chvíľu "kufrujeme" pri obchádzke spadnutého stromu, kým neuvidíme nad nami turistov zostupujúcich dolu. Pomaly miznú stromy a objavujú sa trávnaté fľaky. Záver nebude ďaleko. Odbočku na ďalšiu vyhliadku minieme a stúpame smerom, kde je modrá obloha. Po chvíli sme na širokom trávnatom vrchole (ak sa vôbec široká pláň dá nazvať vrchol) posiateho, kde tu akoby hodenými skalami. A najmä krásne fialovými horcami. Dokonca ešte i prvosienky vykúkajú spoza trávy. Kocháme sa výhľadmi na celú Malú Fatru od Kľaku až po Stoh a Rozsutec za ním. Kúsok je vidieť z Krížnej a Západných Tatier. Teplom sa robí opar, preto je obraz rozostrený.  

Pohľad z Tlstej na Horný Turiec s mestom Martin.

     Oprieme sa o jednu skalu, vytiahneme rožky so salámou. Vtom pribehne retriviér, ktorý zaňuchal žrádlo. Obiehal nás už vo Vápennej doline. Jeho pániček suší svoje oblečenie na kríkoch. Nechápem, prečo sa v teplý deň zabalil do troch vrstiev oblečenia. Veď mu je teplejšie ako jeho psovi v kožuchu. Hafan najprv stojí, potom sa posadí a psími očami hľadí na nás. Cudzieho psa však neradno kŕmiť. V kožuchu sa mu nechce stáť na slnku, preto si ľahne nižšie do kríkov. Stále nás má však v hľadáčiku. Čo keby koliesko spadlo na zem? Po akom takom zasýtení, stiahneme paličky a pokračujeme zeleno značeným chodníku po hrebeni. Najprv sa zasa štveráme po skalách až na vyše 1400m vysokú Lubenú. Neďaleko nej je ďalší hríbik s nápisom Bágľov kopec. Podľa mapy by kopec mal byť niekde uprostred našej trasy. Na mape sa však volá Veľká Hubená. Miestni si vraj vyžiadali preloženie kopca. Vraj je to tak správne. Miasť turistov. Hubená, Lubená. Otvárajú sa nám výhľady na východ a v diaľke je vidieť neprehliadnuteľný, zasnežený tatranský Kriváň. A rovnako bližší Choč s bradavicou. Za Veľkou Hubenou prudko klesáme. Nechávame za sebou strmé skaly a ponárame sa do lesa. Príjemným chodníčkom dôjdeme na Zadnú Ostrú. O5 sa otvárajú výhľady na panorámu Veľkej Fatry. A objavia sa ďalšie malé kvietky podobné nevädzi. Zdajú sa mi príliš drobné. Partia dievok si trúfa na Tlstú a opúšťajú vrchol. My ideme opačným smerom k pyramídam Ostrej. 

 

Ostrá (1263m n.m.) je jedným z mála skalnatých vrcholov V. Fatry.

     Chodník ide po hrebeni, ale potom obchádza skaly a ústi v sedle. Odtiaľ idú hore reťaze a schody. Foťák pre istotu schovám do batoha. Nejakí feferóni schádzajú dole. Trvá im to, preto sa liepam po skalách mimo reťaze. Úsek je dobre vyšliapaný, takže to nie je problém. Prehupnem sa cez skalné okno a čakám na drahú. Ešte zostane asi meter reťaze, ktorú rovnako nevyužijem (chytím sa skaly) a sme takmer na vrchole. Poniže je nový drevený kríž. Vyjdeme kúsok na vrchol a stretáme mladý pár z Tlstej. Odfotím ich a vychutnávam si pohľady na Tlstú, či trávnatú časť Fatry od "spaľovne mŕtvol" po Borišov a Lysec. Konečne vytiahnem aj binokulár a preskúmam ďaleké štíty. Zápis do knihy nie je vykonať čím, preto nalepím na prvú stranu aspoň nálepku Kapybár a schádzame dolu. Korpulentná Maďarka dostane blok a váha nad cestou dolu. Frajer sa na ňu vykašle a nechá ju napospas iným turistom. Na ženu sa vykašľú hodinky a žijú si svojim životom. Mňa až neskôr opúšťa navigácia v telefóne. Pripadá mi, že si trasu len akosi dopočítava. Napokon ju zabudnem vypnúť, takže i tak je celá turistika navigačne v háji. Zo sedla pokračujeme po žlto značenom chodníku prudko dolu. Obehne nás starší pár. Nasledujeme ho a odbočíme z chodníka. Strmo sa šmýkame po hline a lístí dolu. Je to síce skratka, ale pomerne strmá. Pádu sa nevyhnem i napriek podpore paličiek. Rovno sa ocitneme na modrom chodníku, ktorý chvíľu  prudšie klesá. Väčšinou je však malé, príjemné klesanie a paličky už mám skôr na ozdobu. Konský dol je pomerne dlhý a jeho prechod trvá hodinu. Počujeme hukot potoka a sme v Gaderke. Opláchneme si ruky, veru i nohy by sme zmočili. No je už takmer šesť hodín a čaká nás vyše dvojhodinová cesta domov. Obiehajú nás bicykle z Mounfiedlu, kolobežky. Bufetík v centre dedinky zavretý. Bodlo by nejaké osvieženie i zvnútra. Nájdeme ho až "U Mustanga" v Oslanoch. Aj to preto, že som v Novákoch neodbočil na Trenčín, ale zišiel dolu. Sity pub, ako správne znie názov krčmy, však už poznáme. Ku grepovému radleru si objednáme hranolky s kečupom. To je naša večera. S romantickým západom slnka sa naša cesta chýli ku koncu a po desiatej parkujem Jarisu.

Západná časť Veľkej Fatry je viac bralnatá oproti trávnatej východnej časti a je práve vďaka tomu krajšia a atraktívnejšia. 

Hrebeň Veľkej Fatry.