Rozsutce

Názov expedície: Odzemok 2023

Heslo: Diery bizarné, vrchy významné

     Zákon príťažlivosti k Malej Fatre pre mňa aj pre drahú pôsobí akosi viac. Je jednoducho krásna, výberom trávnatých, či skalnatých vrcholov s exkluzívnymi výhľadmi alebo naopak pod nimi- množstvom riav a vodopádov. A je relatívne blízko. Preto sme po zimnej návšteve fatranských kopčekov, rozhodli znova pre letnú variantu. Zaspomínať si na časy mladosti. Na deň otcov baby dali prednosť kúpaniu u svokry, no rodičia obuli túlavé topánky. Predpoveď počasia bola typicky horská, t.j. polooblačno a nejaké prehánky. Aspoň otestujeme nové ľahké bundy. Pred ôsmou hodinou štartujem Dračicu a po diaľnici uháňam na sever. V Krasňanoch je nekonečná oprava mosta. I v nedeľu sa na ňom dvaja roboši motajú. Netuším, čo robia. Ďalší semafor je v strede Belej. Cesta do Zázrivej je raj semaforov. Ešte aj pri našom parkovisku v Terchovej je semafor. Pekne obohnaný klietkou, aby ho nečmajzli. Keď sme ich neprešli 6, tak ani jeden. Zahnem hneď na prvé parkovisko, na ktoré ukazuje nejaký dedko. Sranda, že máva iba na cudzie značky. Pri aute zo Žiliny nechá ruku dole. No bude to mať čoraz ťažšie, keďže nové značky sú iba písmená a čísla podľa poradia. Zinkasuje odo mňa 3Eur. V r.2019 som platil o 100m ďalej 4Eur, priamo pri Dierach 5. Obujeme Salewy a vyrazíme do rokliny. Na Medzirozsutce hovorí tabuľka takmer tri a pol hodiny. Dolnými dierami sa teda vyberieme pod Rozsutce. Ženu chytajú závraty na rebríkoch, napriek tomu postupujeme rýchlo hore. 

 

 

      Nad potokom Diera, ešte pred Pálenicou, sú postavené nové kovové lávky. Posledný úsek Horných dier vynecháme a odbočíme na zeleno značený chodník. Ani nevieme ako a sme na lúke Medzirozsutce. Kukám do navigácie ako drôt z omietky, kade sme vlastne šliapali. Mali sme predsa skončiť Pod Tanečnicou. Zlákal nás vyšliapaný chodník a nezvrtli sme sa doprava. Na druhej strane, po oficiálnom chodníku asi nikto nechodí. Skratka je však super. Priamou cestou sme ušetrili asi desať minút. Dnes nás nezdržuje čivava ani mindžiace decká, preto sme už pred obedom na križovatke ciest. Dáme do seba sójový rez a odbočíme doľava. Z diaľky vidím, že ľudia na reťaziach chodia hore-dolu. Zakrátko sme aj my pod nimi a čakáme, kým dajakí Poliaci zlezú. Poliakov a Moravákov je vo Fatre veľa, ako som už badal na Suchom. Slovenčinu počujem výnimočne. Pod nami zostal stáť chlapík. Mohutný ako pilier, ale vnútri slon v porceláne. Nohy sa mu triasli ako schladená huspenina. Normálne sa bál ísť hore. Z pohľadu dolu do strmého zrázu dostáva závrat. Žena mu vraví, nech sa radšej vráti. Jeho priateľka ma slabé motivačné schopnosti a chce ho nechať čakať, kým ona vylezie hore. Úlohy mentálneho kouča sa chopí česká trénerka. Snaží sa ho povzbudiť na dušičke. Vraj aj ona sa bojí. Jej muž odľahčí situáciu: "Ona je pod práškama. Jí je teďka všechno jedno". To možno rozhodlo a mladý muž sa napokon ocitol na 1343m vysokom skalnatom vrchole.

 

 

     Najťažšie je prekonať tých 10m reťazí, ale videl som chlapíka ísť aj mimo nich. Z neveľkého bralnatého vrcholu je krásny výhľad na západ a sever. Terchovú i Zázrivú mám celú  na dlani. Z druhej strany zakrýva výhľad hrebeň Malej Fatry. Nám zakrýval vrcholovú tabuľku mladý poľský pár. Počkali sme si na slniečko a poprosil ich nech uhnú zo záberu. Týpeček sa ani nehol a váľal sa tam ako kravský chvost. Vrcholová kniha plná, nálepku som preto nechal na kovovom puzdre. Impozantný výhľad je na poľskú stranu kúsok nižšie. Cestou dolu už sa nevalí prúd ľudí a relatívne rýchlo sme s5 na lúke. Všimli sme si nový, zeleno značený chodník odbáčajúci hneď pod Malým smerom k Dieram. Nemám ho ani v mapách. Zachádzka na Malý nám nezabrala ani hodinu. Je jedna hodina  a rozmýšľame, či sa najeme. Napokon ani nezastavíme a ideme rovno hore. Len si vytiahnem paličky. Nenajesť sa bola blbosť až mraky nad nami brzdí. V polovici cesty za najväčším stúpaním začínajú padať prvé kvapky. Vidím, že Malý je pod záclonou dažďa. Navliekame nové bundy. Ja modrú ako andulka a žena zelenú ako mentolka. Rozpršalo sa, preto zakrývame i batohy oranžovým "padákom" a schováme sa pod strom. Trčíme tam asi dvadsať minút. Okolo nás premávajú turisti dole i hore. I polonahí exhibicionisti, či sa len umývajú v prírodnej sprche? Začínajú spievať vtáci a podľa manželkinej teórie prestane pršať. Nepotvrdí sa. No po chvíli vidím, že sa tmavá clona otvára a to už je znak ustupujúceho dažďa. Akonáhle sa lejak zmierni, vytrasieme vodu, vyrážame hore.

 

 

   Zasa sa motáme pomedzi nejakú poľskú rodinku. Dochádza nám energia, najmä drahej. Soptí, kde je vrchol. Aspoň nám odev uschne. Vrcholový hrebeň je posiaty chodníčkami a jeden taký falošný nás zláka. Vraciame sa potom hore ku skalám. Pred vrcholom je prekvapivo reťaz. Hoci sme na Veľkom pred 14 rokmi boli, už si to nepamätáme. Rovnako nás prekvapilo množstvo reťazí cestou dolu. Dokonca i rebríky. Sme teda na vrchole, oblaky sa rozplynuli a užívame si vizuálnych orgií. Okolité trávnaté kopce Suchý, Osnica, prakticky celý hrebeň sú v krásne hlboko zelenej farbe. Trocha ma zmiatla poloha Kľaku. Ponúknem sa vyfotiť jeden český pár. Na to týpek, že je ženatý a fotku by nemala vidieť jeho žena. Naveľa som oboch cvakol do mobilu. Po paštétových chlebíkoch a určite aj výhľadoch sa nám vrátila energia a užívame si teplého slniečka s krásnou krajinou pod ním. Ani zliezť sa mi nechce, ale radi by sme stihli bus zo Štefanovej. 

 

 

   Okolo pol tretej schádzame po skalách z tohto jedinečného kopca dolu. Po exponovanom úseku dáme dolu bundy a v Medziholí sa ani nezastavujeme. Míňame turistov, ktorí majú toho dosť a preplietajú nohami. A vidíme ďalších, ktorí ešte len idú hore. Aj so psom. Optimisti s pol litrovkou vody a v plátenkách. Z lúky je podľa tabuľky vyše hodiny do Štefanovej. My máme iba hodinu do odchodu spoja. Preto zrýchľujeme a obiehame poľskú grupu salamovu. O5 sa zaťahuje obloha a vo vzduchu cítiť dážď. "Nech počká ešte aspoň pol hodinu, kým budeme v dedine", vravím. Nepočkal. 10-15min. nám chýbalo, keď sa spustil lejak. Navliekli sme si andulku, mentolku a švihali dolu. Batohy sme neprikryli, čo sa ukázalo ako chyba a veci nám navlhli. Dva dni sme ich sušili. Na blate sa šmýkalo, drahej podám jednu paličku. Nohavice na kompletku premokli aj s trenclami. Tí, čo šli hore, to podľa mňa, vzdali. Na zastávke prestalo pršať. Ešte sme mali i čas kúpiť deckám suveníry. Kravské mini zvončeky. Kráčame aj okolo penziónu Starek, kde je záruka nie len najlepšej ceny, ale i jedla. Onehdy nás otrávili pokazenou tatarkou. V autobuse sa dá platiť platobnou kartou. Nevídali v našom kraji. Šofér len mlčky dvakrát mrdol rukou k terminálu a ja som priložil dvakrát kartu. Busom sme sa odviezli do Ťarchavej a pešo ešte šliapali s birelom v ruke vyše dva kilometre do Bielej vody. Upúta nás rumotéka vo Vínnom raji. Bizarnejší názov je už len Rumová banka. A tiež výklenky so svatými. Nejde ani tak o preteky, ktorý dom bude mať väčšiu sochu (i tak ju má sedem metrový oceľový Jánošík, ktorého snáď leštia každý deň), ale skôr z vďačnosti, že obyvatelia domu prežili neprajnosť osudu. Slepota z nepozornosti nám pridala pár metrov navyše a vracali sme sa kúsok s5 k súkromnému pozemku, kde je Jarisa. Vezieme sa bez vlhkého spodného prádla až ku svokre, kde hladné kapybary čaká grilované stehienko.

 

    Bundy obstáli v daždi na jednotku (akurát sa v nej človek cíti ako v igelite), nastúpali sme 1200 výškových metrov a kráčali 16km. Veľký je výživný kopček hore i dolu. Možno by nebolo zlé sa sem vrátiť na jeseň, keď príroda je pomaľovaná pestrými farbami.